Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 23Co/438/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111200202 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 05. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2111200202.1 Uznesenie Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobcu: Ing. V. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., A. X, zastúpený JUDr. Ján Ikrényi, advokátom, F. Rákócziho 12, Nové Zámky, proti žalovanému: Mgr. Ing. Pavol Korytár, Sladovnícka 13, Trnava, správca úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v likvidácii - v konkurze, IČO: 00 009 199, zastúpený Mgr. Máriou Kasanovou, Sladovnícka 13, Trnava, o nahradenie prejavu vôle na uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva bytu, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu v Trnave, č.k. 26C/2/2011-165 zo dňa 18. septembra 2012, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvého stupňa sa r u š í a vec sa mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Prvostupňový súd žalobu zamietol a vyslovil, že rozhodne o trovách konania po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Súd návrh žalobcu na doplnenie dokazovania a to zabezpečením zoznamu bytov, ktorý by mal byť v privatizačnom projekte TAZ, a.s. Trnava a zabezpečením spisu týkajúceho sa žalobcu za účelom zistenia, kedy mu bol daný predmetný byt do užívania bývalým štátnym podnikom Trnava z archívu hospodárskej správy TAZ, š.p. Trnava zamietol, keď bol toho názoru, že navrhnuté doplnenie dokazovania by neovplyvnilo rozhodnutie vo veci samej, keď zamietol žalobu z nedostatku pasívnej vecnej legitimácie. Súd považuje za potrebné poznamenať, že takýmto dokazovaním, by sa konanie len predĺžilo, a preto súd takto navrhnuté doplnenie dokazovania považoval za nehospodárne a nadbytočné. Vecnou legitimáciou je stav vyplývajúci z hmotného práva, kedy žalobca ako účastník občianskeho súdneho konania je subjektom hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide, ktorý je aktívne vecne legitimovaný a na druhej strane je žalovaný, ktorý je subjektom hmotno-právnej povinnosti, ktorý je pasívne vecne legitimovaný. Súd z vykonaného dokazovania zistil, že žalobca sa domáhala predmetnou žalobou nahradenia prejavu vôle žalovaným tak, že žalovaný ako predávajúci uzavrie so žalobcom ako kupujúcim Zmluvu o prevode vlastníctva bytu č. XX, ktorý sa nachádza na 1. poschodí bytového domu na A. ul. č. X v C., zapísaný na LV č. XXXXX pre k.ú. C. za kúpnu cenu vo výške 287,18 eur, ktorá mala byť určená v súlade s ust. § 17 ods.3, § 18 a § 18a Zákona č. 182/1993 Z.z., s čím žalovaný nesúhlasil s odôvodnením, že žalovaný nie je osobou povinnou v zmysle zákona č. 182/1993 Z.z. na prevod predmetného bytu za zostatkovú cenu a preto žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Podľa § 17 ods.3 písm. a) Zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, dohodnutá cena bytu nesmie prevýšiť cenu určenú podľa § 18, 18a a 18b, ak sa byt prevádza do vlastníctva doterajšieho nájomcu z vlastníctva štátu vrátane štátnych podnikov v likvidácii. Súd z vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalovaným je správca úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, nakoľko na Trnavské automobilové závody, štátny podnik v likvidácii bol dňa 5.10.2007 vyhlásený konkurz. Z uvedeného vyplýva, že žalovaným nie je štátny podnik v likvidácii a teda nie je subjektom právnej povinnosti uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu za kúpnu cenu, ktorá nesmie prevýšiť cenu určenú podľa § 18, 18a a 18b Zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov a preto ani nie je pasívne vecne legitimovaný. Vzhľadom na uvedené skutočnosti v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami rozhodol súd tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia a žalobu z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie zamietol. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Navrhol zmeniť rozsudok súdu prvého stupňa tak, že sa žalobe vyhovie a zaviaže sa žalovaný k náhrade trov konania. Súd zamietol žalobu z toho dôvodu, že spochybnil pasívnu legitimáciu žalovaného a preto žalovaný nemá povinnosť s ním uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva bytu. Z toho vyplýva, že súd neuznal postupnosť prechodu TAZ, národný podnik na terajšieho žalovaného. Táto postupnosť však vyplýva z vykonaného dokazovania a jednoznačne ju vysvetlil svedok Ing. Puschenreiter. Nesúhlasí so stanoviskom súdu, na strane druhej posledný ods. rozsudku, keďže nikdy netvrdil, že byt nadobudol do nájmu na základe nájomnej zmluvy so spoločnosťou TAZ, a. s., ktorá nebola vlastníkom predmetného bytu a že tým nemohol uzavrieť nájomnú zmluvu k tomuto bytu a nemohol mu preto vzniknúť ani nárok na odkúpenie bytu. Tiež nesúhlasí s tým, čo uviedol súd na strane tretej rozsudku, že TAZ, a.s. nikdy nebola vlastníkom bytov. Z listu vlastníctva vyplýva opak. Prvostupňový súd tvrdí, že vlastníkom predmetného bytu bola TAZ, š. p., čo nie je pravda a vyplýva to práve z listu vlastníctva. Ak súd uvádza, že žalobca užíva byt na základe nájomnej zmluvy uzavretej s nie vlastníkom bytov, tak potom by mohol súd argumentovať vo všetkých ostatných prípadoch tam, kde boli odpredané všetky byty za zostatkové ceny, kde boli nájomné zmluvy uzavreté s nie vlastníkom bytov. Žalovaný ani nevedel vysvetliť ako je možné, že v rovnakých, ba v horších podmienkach ako v prípade žalobcu, odpredal žalovaný byty za zostatkové ceny dvanástim nájomníkom z jedného bytového domu. V odvolaní poukázal nato, že súd mal brať do úvahy judikatúru Najvyššieho súdu SR, ak tvrdí, že nevlastník nemohol na neho delegovať právo nájmu a keďže nie je oprávneným nájomcom s právom odkúpiť byt, mal súd brať do úvahy alternatívne prípady, kde sa hovorí o nadobudnutí vlastníckeho práva od nevlastníka, keďže vlastnícke právo požíva najvyšší - ústavný stupeň ochrany (rozhodnutie 22Cdo/1186/98 Najvyššieho súdu ČR, 22Cdo/3035/2000 Najvyššieho súdu ČR). Tiež poukazuje na uplatnenie práva v rozpore s dobrými mravmi a tvrdí, že výkon práva žalovaného je v rozpore s dobrými mravmi a preto nemôže používať ochranu a je ustanovením § 3 ods. 1 O.z. zakázaný. V tej súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 1MCdo/4/2006. Preto žiadal vyhovieť odvolaniu v plnom rozsahu, vyhovieť žalobe a uplatňoval si náhradu trov za súdny poplatok za podanie návrhu 99,50 eur a trovy právneho zastúpenia v sume 450,52 eur za predchádzajúceho právneho zástupcu, ako aj trovy právneho zastúpenia terajšieho zástupcu v sume 417,80 eur. Vyjadrenie k odvolaniu podal žalobca uvádza, že TAZ, a. s. bola vlastníkom predmetného bytu, čo vyplýva aj zo zápisu na príslušnom LV. Žalobca rovnako uvádza, že úpadca mu dal prísľub poskytnutia bytu a tento záväzok za úpadcu fakticky splnila TAZ, a. s.. S uvedenými tvrdeniami žalovaný nesúhlasí, nakoľko neexistencia oprávnenia disponovať s bytom zo strany TAZ, a. s., a teda neexistencia ich vlastníckeho práva k bytu bola preukázaná v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Trnava, sp. zn. 44Cbi/6/2007. Dokazovaním bolo preukázané, že žalobca síce bol nájomcom bytu na H. ulici v C., ktorý mu bol pridelený úpadcom, avšak tento nájomný vzťah bol ukončený s poukazom na skončenie pracovného pomeru žalobcu na ktorý sa tento nájomný vzťah viazal. Z dokazovania bolo preukázané, že žalobcovi bolo pridelené ubytovanie v ubytovni na D. ulici, čo však nie je nájomný vzťah. Všetky úkony žalovaného smerom k užívateľovi bytu smerovali k náležitému zisteniu skutkového stavu s cieľom starostlivého výberu speňaženia bytov a následného uspokojenia veriteľov, nikdy nie priamo k jeho odpredaju a prenájmu. Keď žalobca v odvolaní poukázal na to, že TAZ, a. s. bola vlastníkom bytu, tak žalovaný poukázal na súdne konanie vedené na Okresnom súde v Trnave pod sp. zn. 44Cbi/6/2007, keď v tomto konaní nebolo preukázané vlastnícke právo TAZ, a. s. k nehnuteľnostiam vrátane bytu, ktorý je predmetom tohto konania. Existujúce právoplatné rozhodnutie bráni súdu, aby vyriešenú prejudiciálnu otázku v ďalšom konaní inak právne posúdil, čo okrem iného znamená, že súd sa nebude (nemôže) zaoberať tvrdeniami, ktoré by boli v rozpore so skutkovými zisteniami, ktoré boli v predchádzajúcom (prejudiciálnom) konaní preukázané a na základe ktorých súd rozhodol, pretože by tým spochybnil právnu istotu v judikovaných právnych vzťahoch. Je zrejmé, že otázka vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vrátane bytu bola riešená ako prejudiciálna v prospech úpadcu. Tvrdenie žalobcu, že nebola braná do úvahy výpoveď svedka Ing. W. nie je správne, pretože uvedený svedok sa nevedel vyjadriť k predmetnému bytu, resp. k právne významným skutočnostiam, ktoré by mali preukázať nárok žalobcu na prevod bytu. V súvislosti s očakávaným nadobudnutím vlastníckeho práva k bytu, na základe Zmluvy o prevode vlastníctva k bytu, poukázal žalobca na nesplnenie povinnosti zo strany správcu v ust. § 92 ods. 5 ZKR (speňažiť byty v súlade s osobitným predpisom). Ustanovenie však odkazuje na osobitný právny predpis pokiaľ ide o náležitosti Zmluvy o prevode vlastníctva k bytu, nie pokiaľ ide o povinnosť správcu speňažiť byt za zostatkovú cenu, ako sa nesprávne domnieva žalobca. K výkonu práva a povinností v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ), poukázal žalovaný na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.11.1997 pod sp. zn. 1Cdo/48/97, keď nemožno aktom aplikácie práva konštituovať doteraz neexistujúce povinnosti vlastníkovi. Uvedený postup by viedol k porušeniu čl. 13 ods. 1 a čl. 20 ods. 1, 4 Ústavy Slovenskej republiky. Obdobne poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR 3Cdo/49/96, keď dispozičné vlastnícke právo možno len výnimočne obmedzovať zákonom; takéto obmedzenie musí rešpektovať zásadu, podľa ktorej vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah. Žalovaný má za to, že naopak konanie žalobcu sa javí od začiatku ako účelové a žalovanému nie je zrejmé z akého právneho dôvodu si žalobca uplatňuje svoj domnelý nárok v tomto konaní, keď zrejme nemal nijaký právny vzťah ani prísľub od úpadcu na prevod bytu. Navrhol preto vecne správne rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdiť a rozhodnúť o povinnosti žalobcu zaplatiť žalovanému náhradu trov konania. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) potom čo zistil, že je odvolanie podané včas a oprávnenou osobou (§ 201 a 204 O.s.p.) prejednal vec podľa § 212 ods. 1 obsahom a dôvodmi podaného odvolania postupom na nariadenom pojednávaní podľa § 214 ods. 1 O.s.p. a zistil, že súd prvého stupňa neposúdil vec správne po právnej stránke a v dôsledku toho nezistil celkom dostatočne ani skutkový stav. Z rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 44Cbi/6/2007-653 zo dňa 26.03.2008 vyplýva, že žalobcom vo veci bol JUDr. Dušan Pohovej, správca konkurznej podstaty úpadcu TAZ, a.s., v likvidácii IČO: 36 227 803, Coburgova 84, Trnava a žalovaným bol Mgr. Ing. Pavol Korytár, správca úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, IČO: 00 009 199, Trnava, predmetom konania bolo vylúčenie vecí z konkurznej podstaty. Súd žalobu zamietol, z ktorého odôvodnenia vyplýva, že: „Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal právo, ktoré zapísanie majetku do súpisu vylučuje, nepreukázal existenciu platného právneho úkonu, ktorým došlo k nadobudnutiu vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam na Fond národného majetku a následne na žalobcu, preto súd žalobu ako nedôvodnú zamietol“. Zo Zmluvy o nájme bytu zo dňa 24.01.1995 zistil, že TAZ, a.s. Trnava ako prenajímateľ uzavrel so žalobcom ako nájomcom nájomnú zmluvu na dobu neurčitú, ktorej predmetom bol byt č. XX na prízemí bytového domu na A. ulici č. X v C.. Z LV č. XXXXX pre k.ú. C. bolo zistené, že byt č. XX na 1. p. na A. ul. č. X v C., nachádzajúci sa v bytovom dome s.č. XXXX postavenom na parc. č. 1635/109 vrátane spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a zariadeniach bytového domu vo veľkosti 2750/662724 je vo vlastníctve Trnavské automobilové závody, štátny podnik v likvidácii. Z rozhodnutia Trnavských automobilových závodov, štátny podnik Trnava o pridelení ubytovania v podnikovom ubytovacom zariadení zo dňa 01.04.1992 zistil, že žalobcovi bolo pridelené ubytovanie dňom 01.04.1992 v C. na ulici D..d. XX. Toto rozhodnutie nemá charakter pridelenia bytu, ale iba charakter dočasného ubytovania a vydáva sa maximálne na obdobie 3 rokov, pokiaľ organizácia nerozhodne inak. Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení účinnom od 1. júla 2004 byt, ktorého nájomcom je fyzická osoba, môže vlastník domu (§ 5 ods. 5) previesť do vlastníctva len tomuto nájomcovi, ak nie je nájom bytu dohodnutý na určitý čas. Týmto ustanovením nie je dotknuté predkupné právo spoluvlastníka domu 17b). Podľa § 29 ods. 7 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, vlastník domu, ktorý nadobudol dom do vlastníctva podľa osobitného predpisu 34) z vlastníctva štátu, Slovenského pozemkového fondu, obce, bytového družstva, obchodnej spoločnosti s účasťou obce, štátu alebo bytového družstva alebo Fondu národného majetku Slovenskej republiky alebo z vlastníctva družstva alebo z vlastníctva obchodnej spoločnosti uvedenej v § 17 ods. 3 písm. e) alebo ak ide o byty alebo o ateliéry v domoch nadobudnutých podľa osobitného predpisu, 22) nemôže previesť vlastníctvo domu podľa osobitného predpisu, 23a) ak v dome požiadal nájomca o prevod vlastníctva bytu. Cena bytu nesmie presiahnuť cenu uvedenú v § 18 ods. 1 a § 18a ods. 1. Podľa § 44 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov, oprávnenie úpadcu nakladať s majetkom podliehajúcim konkurzu a oprávnenie konať za úpadcu vo veciach týkajúcich sa tohto majetku, vyhlásením konkurzu prechádza na správcu; správca pritom koná v mene a na účet úpadcu. Z ustanovení § 16 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. a § 44 ods. 1 zákona č.7/2005 Z. z. jednoznačne vyplýva, že správca konkurznej podstaty úpadcu, na ktorého prešli v zmysle zákona o konkurze a reštrukturalizácii aj vlastnícke práva k podstate úpadcu, ktorej súčasťou je aj predmetný byt, má povinnosť previesť predmetný byt na žalobkyňu, ak táto bola v rozhodnom období jeho nájomníčkou za splnenia podmienok ustanovených v zákone o vlastníctve bytov a nebytových priestorov a to za cenu, ktorá zodpovedá ust. § 29 ods. 7 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Pri riadení sa vyššie vyslovenými závermi, z ktorých vyplýva pasívna legitimácia žalovaného, preto odvolaciemu súdu neostávalo iné, ako rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť podľa § 221 ods. 1 písm. h/ aj f/ O.s.p.. Pre nedostatočne zistený skutkový stav majúci pôvod v nesprávnom právnom posúdení veci a nemožnosti dopĺňania dokazovania odvolacím súdom (keďže by tu potrebné doplnenie dokazovania malo povahu vykonávania základného dokazovania na dosiaľ neskúmané otázky a prekračovalo tak medze prieskumnej činnosti odvolacieho súdu) bolo na mieste vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 2 O.s.p.. V ďalšom konaní, preto súd prvého stupňa bude musieť najmä opäť právne posúdiť vecnú legitimáciu, pričom sa bude pritom riadiť názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa § 226 O.s.p. viazaný, predovšetkým je potrebné zistiť, či byt bol zahrnutý do konkurznej podstaty a potom vykonať dokazovanie, podľa § 132 O.s.p. náležite zhodnotiť dôkazy jednotlivo i v ich súhrne. Rozhodnutie riadne odôvodnení v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.. V novom rozhodnutí je potrebné rozhodnúť aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.) rozhodnutia riadnym odôvodnením v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.. K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednohlasne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení). Poučenie: Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.