Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 26Co/20/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2109204398 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2109204398.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr. Kataríny Slováčekovej a JUDr. Antona Jačeka v právnej veci navrhovateľa: M. W., nar. X. F. XXXX, bytom W. č. XXX, zast. advokátom: JUDr. Alexander Kostolanský, Piešťany, Štúrova 4, proti odporcom: 1/ R. G., nar. X. F. XXXX, bytom U. J., T. XXX, 2/ Q. G., bytom U. J., T. XXX, obaja zast. advokátom: JUDr. Juraj Gavalec, Trnava, Teodora Tekela 23, za účasti vedľajšieho účastníka: Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., Bratislava, Dostojevského rad 4, o 19.992,58 eur a prísl., o odvolaní navrhovateľa a vedľajšieho účastníka proti rozsudku Okresného súdu Trnava, č. k. 13C/8/2009 - 311 zo dňa 11. novembra 2013, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti vo veci samej p o t v r d z u j e . V časti trov konania účastníkov a štátu napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie. N a r i a ď u j e súdu prvého stupňa vykonanie opravy predmetu konania v úvodnej časti odvolaniami napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom (v poradí tretím) napadnutým odvolaním súd prvého stupňa I/ uložil odporcom 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť navrhovateľovi spoločne a nerozdielne 17.503,04 eur, II/ v časti o zaplatenie sumy nad sumu 17.503,04 eur návrh zamietol, III/ o trovách konania (účastníkov) rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu a IV/ o trovách konania štátu tak, že uložil odporcom 1/ a 2/ povinnosť tieto zaplatiť spoločne a nerozdielne v sume 1.031,99 eur. Právne svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil § 106 ods. 1, § 420 a § 427 Občianskeho zákonníka (z. č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov, ďalej len ,,O.z.“), ako aj § 6 ods. 2 vyhlášky č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia v znení neskorších zmien a doplnení (tzv. odškodňovacia vyhláška) vecne potom dôvodil tým, že predmetom konania vo veci samej (pred predchádzajúcim zrušujúcim rozhodnutím odvolacieho súdu - uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. 11Co/245/2011-229 z 27. februára 2013) bolo zaplatenie sumy 63.134,48 eur. Vzhľadom k tomu, že rozsudkom súdu prvého stupňa č.k. 13C/8/2009-200 z 23. marca 2011 bola odporcom 1/ a 2/ uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi spoločne a nerozdielne (keď v prípade odporcu 1/ - vodiča, ktorý spôsobil dňa 9.12.2003 ublíženie na zdraví navrhovateľovi ide o všeobecnú zodpovednosť podľa § 420 ods. 1 O.z. a v prípade odporkyne 2/ ide o prevádzateľa, ktorý zodpovedá podľa § 427 ods. 1, 2 O.z., kedy ide o zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie) suma 19.992,58 eur a nad túto sumu bol návrh zamietnutý a vedľajší účastník podal proti predchádzajúcemu rozsudku súdu prvého stupňa odvolanie len čo do vyhovujúcej časti vo veci samej, t.j. uloženia povinnosti odporcom 1/ a 2/ zaplatiť navrhovateľovi spoločne a nerozdielne 19.992,58 eur, predmetom konania vo veci samej tak zostalo zaplatenie sumy 19.992,58 a prísl. (trovy konania). Vzhľadom k námietke vedľajšieho účastníka ohľadom premlčania práva na náhradu škody si súd prvého stupňa opatril posudok znalkyne - psychiatričky MUDr. Ľubice Ondrisovej, psychiatričky a posudok znalca - ortopéda MUDr. Mariána Nosáľa a dospel k záveru, že nárok nie je premlčaný, keď dospel k tomu, že zdravotný stav navrhovateľa je ustálený od januára 2009, preto mu priznal odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 17.503,04 eur, t.j. mimoriadne zvýšil odškodnenie nad základnú sadzbu (takmer osemnásobne) reprezentovanú 1250 bodmi, (hodnota bodu predstavovala v rozhodnom čase niekdajších 60 Sk za 1 bod) t.j. niekdajších 75.000 Sk, čo je 2.489,54 eur, kde zohľadnil aj zaplatenie navrhovateľovi základnej sadzby v sume 2.489,54 eur (niekdajších 75.000 Sk) vedľajším účastníkom. K mimoriadnemu zvýšeniu odškodnenia pristúpil hlavne na základe výsledkov posúdenia zdravotného a psychického stavu navrhovateľa vyplývajúceho z posudku znalkyne - psychiatričky, ako aj toho, čo potvrdil aj znalec MUDr. Marián Nosáľ, že navrhovateľ nie je schopný samostatne žiť, v dôsledku úrazu naďalej trpí psychickými následkami s chronickým priebehom, bol opakovane liečený v psychiatrických zariadeniach, jeho stav od poslednej hospitalizácie v novembri 2011 je zvládnutý ambulantne a stacionárne, pričom žije s bratom, ktorý sa oňho stará. Proti predmetnému rozsudku súdu prvého stupňa podali v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ čo do výroku III/ rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bolo o trovách konania rozhodnuté tak, že žiaden z nich nemá právo na ich náhradu a odporca čo do výroku I/ rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bola odporcom 1/ a 2/ uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi spoločne a nerozdielne 17.503,04 eur a čo do výroku III/ rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bolo o trovách konania rozhodnuté tak, že žiaden z nich nemá právo na ich náhradu. Navrhovateľ svoje odvolanie odôvodnil tým, že v danej veci rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku, resp. úvahy súdu, preto sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok v takto odvolaním napadnutej časti zrušil a vec vrátil v rozsahu tohto zrušenia súdu prvé stupňa na ďalšie konanie. Odporca svoje odvolanie odôvodnil tým, že prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil. Uviedol, že pri rozhodovaní o mimoriadnom odškodnení za sťaženie spoločenského uplatnenia je nutné skúmať u poškodeného obmedzenia alebo stratu možnosti uplatnenia sa v živote v dôsledku úrazu a to v porovnaní so životom pred úrazom a po úraze. Prvostupňový súd priznal mimoriadne odškodnenie podľa ust. § 6 vyhl. č. 32/1965 Zb., avšak v skutočnosti tak neurobil, pretože v zmysle tohto ustanovenia je možné zvýšiť sumu zodpovedajúcu základnému počtu bodov zistenú lekárom až na dvojnásobok, preto pri základnom bodovom hodnotení 1250 bodov, čo predstavuje v peňažnom vyjadrení sumu 2.487,46 eur (1.250 x 1,99 eur /niekdajších 60 Sk/) je zvýšenie na dvojnásobok zodpovedajúce sume 4.975 eur, pričom po odpočítaní už plneného, t.j. 2.489,54 eur k plneniu zostáva 2.485,46 eur. Z uvedeného je zrejmé, že prvostupňový súd nerozhodol podľa § 6 ods. 2 vyhl. č.32/1965 Zb., ale podľa § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb., keď odškodnenie primerane zvýšil napriek tomu, že to prichádza do úvahy len v prípadoch hodných osobitného zreteľa, kedy kultúrne, športové či iné zapojenie poškodeného do života pred nehodou bolo na vysokej úrovni a mimoriadne. Napriek tomu, že navrhovateľ bol uznaný za invalidného, jeho predpoklady pre uplatnenie sa v živote nemožno skúmať bez ohľadu na jeho vek a vedenie spôsobu života pred nehodou. Navrhovateľ v konaní nepredložil dôkazy, ktoré by odôvodňovali, že pred nehodou navrhovateľ viedol aktívny život v akejkoľvek oblasti spoločenského života. Taktiež sa súd prvého stupňa nesprávne vyporiadal so vznesenou námietkou premlčania, keď navrhovateľ si v trestnom konaní nárok neuplatnil a preto s týmto nebol ani odkázaný na občianskoprávne konanie v dôsledku čoho sa lehota na uplatnenie práva na náhradu škody nespočítavala. Z posudku č. 01/2010 znalca MUDr. Nosáľa vyplýva, že zdravotný stav navrhovateľa čo sa týka fyzického zdravia bol ustálený v decembri 2004 a keďže si navrhovateľ v trestnom konaní neuplatnil nárok na náhradu škody, bol jeho žalobný nárok uplatnený žalobou v roku 2009 z časti premlčaný. Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a 2 O. s. p. vec v medziach odvolania vedľajšieho účastníka a navrhovateľa, teda preskúmaním správnosti rozhodnutia napádaným rozsudkom vo výslovne napadnutých čiastkových výrokoch, ktorými bolo žalobe čiastočne vyhovené a žiadnemu z účastníkov nebola priznaná náhradu trov konania, ako aj preskúmaním výroku o uložení povinnosti odporcom 1/ a 2/ zaplatiť spoločne a nerozdielne trovy konania štátu v sume 1.031,99 eur, ktorý mal povahu rozhodnutia závislého na čo i len čiastočne napadnutom rozhodnutí vo veci samej (rovnako ako aj tzv. náhradový výrok o trovách konania účastníkov, ktorí napadli odvolaním obaja odvolatelia), pokiaľ týmto opäť čo i len čiastočne došlo k vyhoveniu žalobe a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania, pretože tu nevznikla potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania a dospel k záveru, že odvolaniu vedľajšieho účastníka vo veci samej nemožno priznať úspech a pokiaľ išlo o čiastkové výroky rozsudku majúce povahu rozhodnutí závislých na rozhodnutí vo veci samej, tie nebolo možné považovať za vecne správne. Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 13C/8/2009 bolo zaplatenie sumy 19.992,58 a prísl. eur a príslušenstva a predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa v časti, v ktorej súd prvého stupňa uložil odporcom 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť navrhovateľovi spoločne a nerozdielne 17.503,04 eur titulom mimoriadneho zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia, ako aj v časti náhrady trov konania. Podľa § 444 O. z. pri škode na zdraví sa jednorazovo odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia. Podľa § 7 ods. 1 vyhlášky (vydanej na vykonanie ust. § 444 O. z., platnej a účinnej i v čase vzniku tzv. škodnej udalosti v prejednávanej veci a s účinnosťou od 1. augusta 2004 nahradenej zákonom upravujúcim rovnakú problematiku, v tejto súv. por. tiež čl. I § 12 a čl. III zákona č. 437/2004 Z. z.) výška odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia sa určuje sumou 60 Sk za jeden bod; podľa odseku 2 tohto ustanovenia celková výška odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia z jedného poškodenia na zdraví nesmie presiahnuť sumu 240.000 Sk; z čoho odškodnenie za bolesť nesmie presiahnuť sumu 72.000 Sk a podľa odseku 3 tu citovaného ustanovenia vyhlášky (v znení platnom a účinnom od 1. apríla 1995, tu por. tiež čl. I bod 1 a čl. III vyhlášky č. 47/1995 Z. z.) v prípadoch hodných osobitného zreteľa môže súd odškodnenie za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia primerane zvýšiť, a to i nad sumu ustanovenú v odsekoch 1 a 2 (kým podľa znenia ostatného zhora citovaného ustanovenia odškodňovacej vyhlášky platného a účinného do 31. marca 1995 vrátane v celkom výnimočných prípadoch hodných mimoriadneho zreteľa môže rozhodcovský orgán alebo súd odškodnenie primerane zvýšiť a to i nad ustanovené najvyššie výmery odškodnenia ). Odvolateľ odvolanie odôvodnil tým, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). V prvom rade je potrebné uviesť vzhľadom k odvolacej námietke vedľajšieho účastníka, ktorou odôvodnil odvolanie voči rozsudku súdu prvého stupňa v jeho vyhovujúcej časti (uloženie povinnosti odporcom 1/ a 2/ zaplatiť navrhovateľovi spoločne a nerozdielne 17.503,04 eur), že súd prvého stupňa v rozsudku nepoužil správne na vec dopadajúce ustanovenia hmotného práva a to § 7 ods. 3 odškodňovacej vyhlášky, ale § 6 ods. 2 tejto vyhlášky (,suma zodpovedajúca základnému počtu bodov zistenému lekárom sa primerane zvýši až na dvojnásobok podľa predpokladov, ktoré poškodený vo veku, v ktorom bol poškodený na zdraví, mal pre uplatnenie v živote a v spoločnosti a ktoré sú v dôsledku poškodenia obmedzené alebo stratené. Týmito predpokladmi sa rozumie najmä možnosť uplatniť sa v rodinnom, politickom, kultúrnom a športovom živote a možnosť voľby povolania a ďalšieho sebavzdelávania; pritom sa prihliada na to, či ide o muža alebo ženu a pri odstrániteľnosti trvalých následkov aj na upozornenie lekára podľa § 10“) napriek tomu, že z obsahu jeho odôvodnenia, ale aj tých predchádzajúcich (zrušených odvolacím súdom), kde cit. hmotnoprávne ust. je jednoznačne uvedené vyplýva, že navrhovateľ požaduje odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia primerane zvýšiť a to nad sumu ustanovenú v odsekoch 1 a 2 vyhlášky. Prvostupňový súd na vec dopadajúcu normu hmotného práva aj správne interpretoval, keď poukázal práve na osobitný zreteľ spočívajúci v psychických problémoch navrhovateľa, ktoré odôvodňujú zvýšenie požadovanej náhrady za SSÚ, preto odvolací súd posúdil uvedenie nesprávneho ustanovenia hmotného práva, ako jednoznačnú chybu v písaní, keďže z rozsudku súdu prvého stupňa, ako aj tých mu predchádzajúcich (zrušených odvolacím súdom) jednoznačne vyplýva, že na vec bola aplikovaná správna norma, avšak nepochybne došlo len k chybe v písaní, t.j. v nesprávnom číselnom označení ustanovenia paragrafu, ako aj odseku, správne použitého právneho predpisu a to vyhlášky č. 32/1965 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení (o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia) čo nie je možné považovať za nesprávne právne posúdenie veci. V tomto prípade nemožno hovoriť ani o porušení práva účastníkov na spravodlivý proces tým, že by odvolací súd svoje rozhodnutie nepredvídateľne založil na iných právnych záveroch než súd prvého stupňa a jeho rozhodnutie by tak bolo rozhodnutím prekvapivým, keďže účastníkom nebolo odňaté právo namietať správnosť právneho názoru súdu na inštančne vyššom súde, čo v podanom odvolaní aj odvolateľ - vedľajší účastník realizoval a odvolací súd nezakladá svoje rozhodnutie na iných právnych záveroch než rozhodnutie súdu prvého stupňa, pričom samotným právnym posúdením veci nemôže dôjsť ani k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom, pretože právnym posúdením veci sa mu neodníma možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.. Zmenou odškodňovacej vyhlášky s účinnosťou od 1. apríla 1995 došlo k zmierneniu pôvodne značne obmedzujúcej podmienky pre uplatnenie postupu predpokladaného č. 32/1965 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení (o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia, ustanovením § 7 ods. 3 vyhlášky, teda na vybočenie /súdom/ z medzí nachádzajúcich sa v skorších odsekoch rovnakého paragrafu vyhlášky /v ods. 1 a 2/. Stalo sa tak prechodom od pôvodnej formulácie „v celkom výnimočných prípadoch hodných mimoriadneho zreteľa“ /nachádzajúcej sa vo vyhláške už od nadobudnutia účinnosti jej pôvodného znenia v máji 1965/ k novej formulácii „v prípadoch hodných osobitného zreteľa“, pričom takúto zmenu inak ako zásadnú liberalizáciu pôvodnej úpravy prakticky ani vyložiť nejde (nech by sa o to ktokoľvek usiloval za použitia akejkoľvek do úvahy prichádzajúcej metódy výkladu). Uvedená zmena spôsobila aj neudržateľnosť tých záverov skoršej rozhodovacej praxe súdov /judikatúry/, ktorých podstatou bola absolútna výnimočnosť zvyšovania náhrad podľa § 7 ods. 3 odškodňovacej vyhlášky len v prípadoch mimoriadnych /napr. kultúrnych, športových či všeobecne spoločenských/ aktivít poškodeného pred vznikom škody a výrazného obmedzenia či dokonca straty možnosti v takýchto aktivitách neskôr pokračovať čo obdobne platilo aj u nedostatku takýchto aktivít a na ňom zakladaného odopierania súdov zvýšené náhrady poškodeným priznávať. Pre rozhodnutie v prejednávanej veci bolo významným, že závery judikatúry v dôsledku korekcie v právnej úprave bolo potrebné opustiť, keďže tieto sa z povahy veci týkali práve sťaženia spoločenského uplatnenia a náhrady zaň. Do definičného vymedzenia prípadov hodných osobitného zreteľa, pre zvýšenie náhrady spadá spravidla obmedzenie, či úplné vylúčenie poškodeného (práve v dôsledku poškodenia zdravia) zo skorších aktivít, ktoré boli v čase pred poškodením zdravia bežným spôsobom uspokojovania rôznych potrieb a záujmov poškodeného, resp. i iných osôb na poškodenom či už závislých alebo s týmto následky jeho poškodenia zdravia zdieľajúcich a zopakovať, že nahradenie skoršej možnosti zvýšenia náhrad za bolesti a SSÚ len v celkom výnimočných prípadoch hodných mimoriadneho zreteľa (postupom podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. pred účinnosťou vyhlášky č. 47/1995 Z. z.) novšou možnosťou urobenia tak vo všetkých prípadoch hodných osobitného zreteľa (podľa rovnakého ustanovenia vyhlášky č. 32/1965 Zb. v znení jej novelizácie vykonanej vyhláškou č. 47/1995 Z. z.) je vytvorením priestoru na prekročenie obmedzení v podobe základnej sumy náhrady za bod i celkovej výšky odškodnení (uvedených v § 7 ods. 1 a 2 vyhlášky) v podstatne širšom rozsahu, než aký mala na mysli pôvodná úprava, preto použiteľnosť judikatúry opierajúcej sa o skoršiu úpravu, ktorú vo svojich odvolacích námietkach použil aj odvolateľ - vedľajší účastník, nebola namieste. V prípade náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia ide o odškodnenie, ktoré sa na základe výslovného príkazu v zákone poskytuje len jednorazovo a ktorým sa tak majú i za perspektívy relatívne dlhšieho trvania obmedzenia, plynúceho z poškodenia zdravia jednorazovo kompenzovať tiež všetky budúce strádania poškodeného - bez možnosti tieto ešte nejako reparovať neskôr. Výška odškodnenia preto musí rešpektovať i jeho reparačný charakter a má slúžiť kompenzácii obmedzení plynúcich z poškodenia zdravia aj tak, aby skoršie poškodeným často aj výraznejšie pociťované radosti (ako tieto boli alebo mohli byť vnímané pred poškodením zdravia) a neskoršia strata možnosti tieto prežívať v dôsledku trvalých následkov poškodenia zdravia, ktoré v prípade navrhovateľa vyústili do invalidity, mohli byť prinajmenšom čiastočne zmiernené niečím, čo poškodenému môže (avšak nemusí, tu samozrejme záleží od charakteru poškodenia zdravia resp. následkov) naopak privodiť isté potešenie alebo radosť a to finančnou kompenzáciou. Odvolací súd dospel k názoru, že bolo primerané okolnostiam prípadu v prejednávanej veci považovať sumu zvýšenia základného odškodnenia o cca 8-násobok takejto sumy, t.j. cca tretiny sumy, ktorej by sa navrhovateľovi malo dostať pri plnom akceptovaní jeho žalobného nároku. Čo sa týkalo ďalšej z odvolacích námietok odvolateľa - vedľajšieho účastníka a to premlčania žalobného nároku, tu odvolací súd rovnako, ako súd prvého stupňa je toho názoru, že ustálenie začiatku plynutia premlčacej doby vo vzťahu k sťaženiu spoločenského uplatnenia počalo januárom 2009 čo vyplynulo jednoznačne z dôkazov a to znaleckých posudkov znalcov MUDr. Zachara a MUDr. Ondrisovej. Zo všetkých uvedených dôvodov preto odvolanie vedľajšieho účastníka bolo treba považovať za bezzákladné, rozsudok súdu prvého stupňa v odvolaním napadnutej časti vo veci samej za vecne správny, preto odvolací súd takýto rozsudok v napadnutej (vyhovujúcej) časti vo veci samej podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil. V odvolateľmi napadnutej časti trov konania účastníkov, ako aj ďalšom odvolaniami nenapadnutom, ale výroku závislom na rozhodnutí vo veci samej, dospel odvolací súd k záveru, že rozsudok v takejto časti nemožno považovať za správny, a to najmä pre absenciu odôvodnenia rozhodnutia v tomto smere a jeho posúdenie po právnej stránke, keď súd prvého stupňa aplikoval ust. § 142 ods. 2 O. s. p., avšak už neodôvodnil (t.j. zásah do tej zložky práva na spravodlivé súdne konanie, ktorou je právo účastníka na riadne odôvodnené súdne rozhodnutie) prečo ho aplikoval, keď len citoval v odôvodnení rozsudku ust. § 142 ods. 2 O. s. p., avšak nevyjadril žiaden pomer, aby mohol konštatovať čiastočný úspech navrhovateľa v konaní, ktorý ako vyplýva z výsledku základného konania síce zaznamenal v konaní ako celku čiastočný úspech, avšak nepochybne by z hľadiska výsledku konania, t.j. pomeru úspechu a neúspechu bola úspešná protistrana. Vzhľadom k tomu, že tu ide o jeden z prípadov procesnou teóriou i praxou tradične vnímanej závislosti rozhodnutia o výške plnenia od úvahy súdu (podľa § 142 ods. 3 O. s. p.) a rozhodovaniu v takýchto prípadoch i pri závislosti rozhodnutia o výške plnenia od znaleckého posudku (ďalšie skutkové podstaty z ust. § 142 ods. 3 O. s. p.) je potom vlastné, že sa môže priznať plná náhrada trov konania, počítaná z ceny priznaného plnenia. Rozhodnutie o trovách štátu je samozrejme závislé na výsledku konania, pretože štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania ktoré platil, preto v časti náhrady trov konania rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ O. s. p. zrušil a podľa ods. 2 vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa § 226 O. s. p. viazaný a opätovne o otázke ostávajúcej predmetom konania (trovy konania) aj po tomto rozhodnutí odvolacieho súdu rozhodnúť po riadnom zvážení všetkých do úvahy prichádzajúcich možností a to s vypravením nového rozhodnutia aj náležitým odôvodnením. Podľa § 222 ods. 3 a § 164 O. s. p. však nariadil súdu prvého stupňa, aby opravil predmet konania v úvodnej časti svojho (týmto rozsudkom odvolacieho súdu v napadnutej vyhovujúcej časti vo veci samej potvrdzovaného) rozsudku (opravením sumy tzv. istiny požadovanej náhrady). K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednohlasne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení). Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.