Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 10Co/64/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2609209232 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 09. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2609209232.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Kataríny Slováčekovej a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobkyne: M. K., nar. XX. M. XXXX, bytom I.-N., J. XXXX, zast. splnomocnenkyňou: KRION Partners, s.r.o., Bratislava, Jozefská 3, proti žalovaným: 1/ S. K., nar. XX. M. B., bytom I.-N., J. XXXX a 2/ D. P., nar. XX. J. XXXX, bytom I.-N., P. XXXX, obom zast. advokátkou: JUDr. Irena Belišová, Bratislava, Romanova 1, o určenie práva podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam a iné, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Senica z 18. septembra 2012 sp. zn. 10C/207/2009 (správne „č. k. 10C/207/2009-200") takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, týkajúcej sa určenia podielového spoluvlastníctva k sporným nehnuteľnostiam m e n í tak, že určuje, že žalobkyňa je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností, vedených Správou katastra Senica pre katastrálne územie I., obec I.- N., okres N., na liste vlastníctva č. XXX ako pozemok KN „C“ č. XXX o výmere 167 m2 - zastavané plochy a nádvoria, pozemok KN „C“ č. XXX o výmere 46 m2 - zastavané plochy a nádvoria, pozemok KN „C“ č. XXX o výmere 376 m2 - zastavané plochy a nádvoria, stavba - dom súp. č. XXX postavená na parcele KN „C“ č. XXX a stavba - dom súp. č. XXX postavená na parcele KN „C“ č. XXX, pričom výška jej spoluvlastníckeho podielu je 1/2. V časti veci samej, týkajúcej sa určenia neplatnosti kúpnej zmluvy, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa na žalovaných domáhala určenia 1. toho, že je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností bližšie označených vyššie - vo výroku tohto rozsudku odvolacieho súdu (ďalej tiež len „sporné nehnuteľnosti“) a to s výškou jej spoluvlastníckeho podielu 1/2 a 2. neplatnosti kúpnej zmluvy, uzatvorenej medzi oboma žalovanými (žalovaným 1/ ako predávajúcim a žalovanou 2/ ako kupujúcou), týkajúcej sa sporných nehnuteľností a vloženej do katastra pod č. V - 431/09; žalobkyni potom uložil povinnosť zaplatiť obom žalovaným náhradu trov konania v sume 1.473,12 eur na bližšie neidentifikovaný účet ich právnej zástupkyne (správne len „k rukám advokátky“) do 3 dní. Právne takéto svoje rozhodnutie odôvodnil (pokiaľ šlo o vec samu) ustanoveniami § 80 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a §§ 40, 40a, 143 a 145 a § 149 ods. 4 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); vecne potom prakticky záverom o nedôvodnosti žaloby preto, že nadobudnutie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam žalovaným 1/ (v roku 1998) síce principiálne nepredstavovalo žiadnu z výnimiek, pri ktorých existencii by mal majetok byť nadobudnutý v inom režime než do BSM (bezpodielového spoluvlastníctva) takéhoto účastníka a žalobkyne v čase trvania ich manželstva (od 17. augusta 1974 do 22. júla 2003), zároveň však šlo (podľa okresného súdu) o prípad platne udeleného súhlasu žalobkyne s nadobudnutím sporných nehnuteľností do výlučného vlastníctva jej dnes už len bývalého manžela. Aj keď totiž z výsledkov dokazovania vyplynulo, že sporné nehnuteľnosti boli nadobudnuté z prostriedkov patriacich do BSM, neslúžili výlučne osobnej potrebe alebo výkonu povolania žalovaného 1/, márne uplynula zákonná lehota na vyporiadanie BSM (zaniknutého až rozvodom manželstva) a bol tu tiež naliehavý právny záujem na oboch požadovaných určeniach, nedostatok súhlasu jedného z manželov s nadobudnutím nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva druhého manžela ako konanie mimo rámca bežných vecí (týkajúcich sa spoločných vecí) by mal za následok len relatívnu neplatnosť úkonu, obdobne ako absencia formy právneho úkonu predpokladanej len dohodou účastníkov (nie zákonom). Požiadavka na súhlas formou notárskej zápisnice či akoukoľvek inou formou nemala oporu v zákone a zamieňať nešlo ani súhlasy manžela podľa § 145 ods. 1 O. z. (na jednej strane) a § 148a ods. 1 O. z. (na strane druhej), ak úprava v ust. § 148a O. z. je výnimkou z ustanovení §§ 145 a 146 rovnakého zákona; dôvodil súd prvého stupňa, ktorý napokon rozhodnutie o trovách konania podoprel právne ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a len všeobecnými odkazmi na vyhlášku č. 240/1990 Zb. (?, tzv. advokátska tarifa, v rozhodnom čase behu konania v prejednávanej veci už prekonaná novšou vyhláškou č. 655/2004 Z. z. s rovnakým predmetom úpravy a ešte predtým i jej predchodkyňou v podobe dnes už taktiež zrušenej vyhlášky č. 163/2002 Z. z. - pozn. odvolacieho súdu) a zákon č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách, vecne potom trovami žalovaných na právnej službe a súvisiacich náhradách ich advokátky za úkony a sumami podľa výpočtu v odôvodnení, z ktorých nešlo priznať odmenu za nazeranie do spisu (s poukazom na § 14 ods. 1,3,5 a 8 bližšie neoznačenej vyhlášky). Proti tomuto rozsudku podala včas v celom rozsahu odvolanie žalobkyňa a navrhla ho (napadnutý rozsudok) zmeniť a žalobe celkom vyhovieť (okrem požiadavky na náhradu trov konania). Namietala nesprávnym právnym posúdením veci súdom prvého stupňa, ktorý jednak pri aplikácii § 145 ods. 1 O. z. na prejednávanú vec opomenul, že takéto ustanovenie dopadá len na veci, ktoré sú v BSM a o takú vec u sporných nehnuteľností majúcich byť do BSM (resp. iného režimu vlastníctva) ešte len nadobudnutých nešlo; neobstojí však okrem toho ani záver (z odôvodnenia napadnutého rozsudku) o nedostatku zákonom predpísanej formy súhlasu, v dôsledku ktorého by sporné nehnuteľnosti mohol nadobudnúť výlučne žalovaný 1/ (pretože tu ide o zúženie rozsahu BSM, na to § 143a O. z. predpisuje formu notárskej zápisnice a tá tu nebola). Sporné nehnuteľnosti preto patrili do BSM, ktorého nevyporiadaním v zákonom určenej lehote nastúpila nevyvrátiteľná domnienka podielového spoluvlastníctva oboch niekdajších bezpodielových spoluvlastníkov a rovnosti ich podielov, pričom ak žalovaný 1/ následne previedol na žalovanú 2/ vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam i nad rámec podielu ním vlastneného (rozumej aj, pokiaľ šlo o podiel žalobkyne), takáto zmluva nemohla byť platnou; argumentovala tiež žalobkyňa, ktorá odvolaním poukázala i na vyššie naznačené odôvodnenie rozhodnutia (napadnutým rozsudkom) o trovách konania už zjavne neaktuálnou advokátskou tarifou (z ktorého dôvodu, i keď nielen preň, považuje za nesprávne rozhodnutie rozsudkom aj v takejto časti). Obaja žalovaní navrhli napadnutý rozsudok potvrdiť ako pre stotožnenie sa s jeho dôvodmi, tak i pre podržanie si svojej argumentácie z konania v prvom stupni (podľa ktorej najmä sporné nehnuteľnosti tvorili súčasť podniku žalovaného 1/ a ten by mohol patriť do BSM len ak by slúžil obom manželom ako podnikateľom, žalobkyňa však v predmetných priestoroch nikdy nepodnikala) a napokon i pre názor, podľa ktorého takto tu ide o veci slúžiace výkonu povolania (za ktoré treba považovať i samostatnú zárobkovú činnosť podnikateľa) a jednu z výnimiek vedúcich k nenadobúdaniu do BSM (ale do výlučného vlastníctva jedného z manželov). Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. celú vec (pretože popri napadnutí rozsudku žalobkyňou ako celku, teda vo veci samej týkajúcej sa oboch čiastkových požiadaviek na obe v žalobe uvedené určenia a tiež v časti trov konania, malo rozhodnutie o trovách konania povahu rozhodnutia závislého na rozhodnutí vo veci samej) a to podľa § 214 ods. 1 písm. a/ O. s. p. na pojednávaní, doplnil dokazovanie výsluchom žalobkyne i žalovaného 1/ a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok možno považovať za správny len vo vzťahu k jednej z požiadaviek vo veci a i tam z iného, než v odôvodnení napadnutého rozsudku uvedeného dôvodu, nakoľko súd prvého stupňa navzdory opatreniu si relatívneho dostatku skutkových zistení vec neposúdil celkom správne (úplne) po právnej stránke. Podľa § 143a ods. 1 vety prvej O. z. manželia môžu dohodou rozšíriť alebo zúžiť zákonom určený rozsah bezpodielového spoluvlastníctva a podľa odseku 3 vety prvej rovnakého paragrafu dohoda podľa odsekov 1 a 2 vyžaduje formu notárskej zápisnice. Podľa § 145 ods. 1 O. z. potom bežné veci týkajúce sa spoločných vecí môže vybavovať každý z manželov a v ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manželov; inak je právny úkon neplatný. Podľa § 148a ods. 1 O. z. na použitie majetku v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov potrebuje podnikateľ pri začatí podnikania súhlas druhého manžela. Na ďalšie právne úkony súvisiace s podnikaním už súhlas druhého manžela nepotrebuje. Podľa § 80 písm. c/ O. s. p. návrhom na začatie konania (žalobou) možno uplatniť, aby sa rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Pri korektnom výklade úpravy zo zhora citovaných ustanovení, ako i ustanovení citovaných už súdom prvého stupňa (inak za odvolania sa na dve z nich a to ust. § 145 ods. 1 O. z. a § 80 písm. c/ O. s. p. súdmi oboch stupňov) a tiež dôslednej aplikácii takejto úpravy aj na zistený skutkový stav v prejednávanej veci potom časť záverov z odôvodnenia napadnutého rozsudku nešlo prijať. Z ďalšieho pritom vyplynie, že práve takéto (odvolacím súdom neakceptované a neakceptovateľné) závery boli z pohľadu úspechu prvej z požiadaviek žalobkyne uplatnených žalobou (i odvolaním) kľúčovými. Primárne totiž nebol sporným, resp. záujem na čo najväčšej presnosti káže uzavrieť, že žalovaným sa nepodarilo účinne spochybniť (nieto ešte vyvrátiť) ten zo záverov súdu prvého stupňa, podľa ktorého výsledky vykonaného dokazovania nedávali podklad pre nazeranie na sporné nehnuteľnosti ako na niektorú z vecí (či súborov vecí) definovaných zákonom za výnimky z pravidla nadobúdania manželmi vecí do BSM (za trvania manželstva). Tak nemohlo byť žiadnej pochybnosti ako o tom, že sporné nehnuteľnosti boli nadobudnuté za trvania manželstva i BSM žalobkyne a žalovaného 1/, tak ani o tom, že tu nešlo o možnosť ich považovania (sporných nehnuteľností) za veci slúžiace výkonu povolania len jedného z dnes už bývalých manželov (žalovaného 1/ tvrdiaceho opak). Už výsledkami dokazovania, predchádzajúceho rozhodnutiu napadnutým rozsudkom, bolo treba mať za preukázaný nedostatok výlučného určenia sporných nehnuteľností na výkon podnikateľskej činnosti žalovaného 1/ (v tejto súv. por. o. i. svedecké výpovede oboch synov žalobkyne a žalovaného 1/, preukazujúce užívanie sporných nehnuteľností, nech i len sčasti, aj takýmito osobami a ich priateľkami - na bývanie) a pokiaľ práve vierohodnosť dokazovania v takejto časti a tým aj správnosť príslušného skutkového zistenia alebo prinajmenšom jeho precenenie žalovaní v odvolacom konaní namietali s poukazom na účelovosť či tendenčnosť svedeckých výpovedí (rozumej snahu nimi pomôcť žalobkyni), nešlo ponechať bez povšimnutia, že tak urobili bez vlastnej požiadavky na opravu odôvodnenia rozsudku (takto nezodpovedajúceho videniu žalovaných) a navyše za situácie, v ktorej žalovaný 1/ v rámci doplňujúceho výsluchu odvolacím súdom a objasňovania rozporov z jeho vlastnej výpovede prakticky potvrdil skutočnosť v tu diskutovaných súvislostiach rozhodujúcu (užívanie sporných nehnuteľností ešte za trvania manželstva so žalobkyňou aj na iné účely, než na výlučnú podnikateľskú činnosť žalovaného). Ak potom jednou zo zásad rozhodovania vo veciach týkajúcich sa BSM je, že každú výnimku z pravidla spolupatričnosti spôsobilých predmetov vlastníctva (nadobúdaných manželmi za trvania manželstva) a BSM je povinný preukazovať ten, komu je takáto výnimka na prospech; aj v prejednávanej veci to muselo mať za následok potrebu nahliadania na sporné nehnuteľnosti ako na veci smerujúce (v čase ich nadobúdania v roku 1998) do BSM (a neskôr v takomto režime nadobudnuté) s možnosťou žalovaného 1/ preukázať opak. To sa žalovanému 1/ podľa názoru odvolacieho súdu nemohlo podariť. Tunajší súd totiž nemá prečo nesúhlasiť s tým výkladom ust. § 145 ods. 1 vety prvej O. z., ktorý mu bol predostretý odvolaním a ktorého podstatou bola výhrada, že mechanizmus odsúhlasovania (manželmi) úkonov v iných než bežných veciach (záležitostiach), týkajúcich sa spoločných vecí (tu vecí v tom zmysle, v akom o nich hovorí najmä § 118 a nasl. O. z.) a to pod hrozbou relatívnej neplatnosti úkonu dotknutého absenciou súhlasu (tu por. i § 40a O. z.) dopadá len na prípady úkonov manželov týkajúcich sa takých vecí, ktoré už možno považovať za spoločné a to tak, že manželom tieto patria práve v režime BSM (i so zreteľom k systematickému začleneniu § 145 O. z. do časti zákona venovanej bezpodielovému spoluvlastníctvu). Uvedené platí bez ohľadu na nie najprecíznejšie naloženie autora slovenskej jazykovej verzie zákona s používanými pojmami, pre ktoré slovenská verzia už prakticky od nadobudnutia účinnosti pôvodného O. z. pracuje (dosť absurdne a na rozdiel od verzie českej) s pojmom vec v dvoch rôznych významoch (v tejto súv. por. pôvodné znenie zákona č. 40/1964 Sb. na internetovej stránke Ministerstva vnútra ČR www.mvcr.cz <http://www.mvcr.cz>, obsahujúce slovné spojenie „bežné záležitosti“), pričom takúto anomáliu v tuzemských podmienkach až dodnes je nutné naprávať výkladom. Naopak na prípady záujmu manželov vlastniť ako súčasť BSM aj niečo, čo doň inak nepatrí (teda snahy tzv. masu BSM rozšíriť), alebo vylúčiť následok nadobudnutia do BSM niečoho, čo by tam inak patriť muselo (tu snahy tzv. masu BSM zúžiť) pamätá úprava možnosti uzavretia manželmi dohody o rozšírení alebo zúžení zákonom určeného rozsahu BSM, vyžadujúcej však obligatórne (povinne a to zo zákona) formu notárskej zápisnice. Logickými dôsledkami neurobenia dohody tu zmieňovaného obsahu v zákonom predpísanej forme bude 1. jej neplatnosť („dohody“) a to neplatnosť absolútna, čiže taká, na ktorú je nutné prihliadať i bez toho, aby sa jej niekto dovolával (§ 39 a § 40 ods. 1 O. z. v spojení s ust. § 40a viet prvej a tretej rovnakého zákona a contrario) a 2. nedostatok nástupu právnych účinkov majúcich byť privodených takouto „dohodou“ - spôsobujúce buď to, že niečo inak nepatriace do BSM a majúce podľa „dohody“ zdieľať takýto režim spoluvlastníctva sa súčasťou tzv. masy BSM oproti očakávaniu nestane, alebo naopak to, že čo by zo zákona súčasťou tzv. masy BSM byť malo a podľa „dohody“ nie (veci či iné majetkové hodnoty spôsobilé byť predmetom vlastníctva a majúce byť nadobudnuté do výlučného vlastníctva len jedného z manželov, do podielového spoluvlastníctva oboch, resp. do všetkých možných variácií na spoluvlastníctvo reprezentované buď jedným manželom alebo oboma a popri takýchto osobách i ďalšou osobou či viacerými osobami), sa predsa len v BSM ocitne. Aj v tejto konkrétnej veci potom účelom dovetku, nachádzajúceho sa na 5. strane kúpnej zmluvy medzi obchodnou spoločnosťou S.P.I.D.O. spol. s r.o., Šaštín-Stráže, Štúrova 620 a žalovaným 1/ z 10. marca 1998 a obsahujúceho súhlas žalobkyne s nadobudnutím sporných nehnuteľností „do výlučného vlastníctva“ žalovaného 1/ „na firmu S. K., ...“, bolo vylúčenie účinku nadobudnutia takýchto nehnuteľností do BSM oboma manželmi; pre nepojatie takéhoto dojednania do dohody vo forme notárskej zápisnice ale nešlo o platné zúženie tzv. masy BSM o veci tvoriace predmet kúpnej zmluvy a takéto veci sa tak museli stať súčasťou BSM. Na takomto posudzovaní veci nemohla nič zmeniť ani úprava z vyššie citovaného ustanovenia § 148a ods. 1 O. z. (spomenutého aj súdom prvého stupňa), pretože u tejto jednak z povahy veci treba vylúčiť dopad druhej vety (tej o nepotrebnosti súhlasu manžela na ďalšie právne úkony súvisiace s podnikaním druhého manžela) aj na prípadnú snahu takto rozšíriť alebo zúžiť tzv. masu BSM (nakoľko prijatie opačného výkladu by umožňovalo postup podľa § 143a O. z. celkom obchádzať) a použiteľnosť vety prvej (o potrebe súhlasu na použitie majetku v BSM pri začatí podnikania) znemožňovala v podmienkach prejednávanej veci dosť dobre nespochybniteľná skutočnosť začatia podnikania žalovaným 1/ už v roku 1992 (tu por. obsah odôvodnenia tzv. rozvodového rozsudku súdu prvého stupňa z 24. júna 2003 vo veci jeho sp. zn. 3C 75/03 - č. l. 19 spisu v prejednávanej veci), pre ktorú považovať súhlas žalobkyne z marca 1998 za súhlas pri začatí podnikania jej vtedajšieho manžela by si vyžadovalo väčšiu než únosnú mieru fantázie. Vychádzajúc z už uvedeného sporné nehnuteľnosti boli nadobudnuté do BSM a v takomto režime spoluvlastníctva ostali nielen do zániku manželstva žalobkyne a žalovaného 1/, ale v súlade s právnou úpravou BSM i ďalšie tri roky po právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva (keďže práve takéto obdobie sa krylo so zákonom určenou lehotou slúžiacou na uzavretie dohody o vyporiadaní alebo na podanie ktorýmkoľvek z bývalých manželov návrhu na vyporiadanie BSM súdom a k uzavretiu dohody ani podaniu návrhu na začatie konania, skončeného vecným rozhodnutím súdu, preukázateľne nedošlo). Bolo pritom právne bezvýznamným, že trojročná lehota podľa § 149 ods. 4 O. z. tu márne uplynula zjavne pre neuvedomovanie si prinajmenšom jedným z bývalých manželov právneho stavu bezpodielového spoluvlastníctva k sporným nehnuteľnostiam či vedomé popieranie takéhoto právneho stavu tým, komu toto v príslušnom čase mohlo byť na prospech (žalovaný 1/), ale naopak význam malo len, že márnym uplynutím lehoty (určenej na vyporiadanie dohodou alebo začatie konania o vyporiadanie na súde), čiže na základe dosiaľ nespochybnených podkladov v spise dňom 25. júla 2006 sa žalobkyňa stala podielovou spoluvlastníčkou sporných nehnuteľností s polovičným spoluvlastníckym podielom (tzv. rozvodový rozsudok totiž nadobudol právoplatnosť 22. júla 2003, posledný faktický deň trojročnej lehoty pripadol na sobotu 22. júla 2006 a preto sa posledným právnym dňom príslušnej lehoty i v súlade s ust. § 122 ods. 2 a 3 O. z. stal pondelok 24. júla 2006). Žalovaný 1/ preto nemohol vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam (v celom rozsahu) viac než dva roky nato previesť na žalovanú 2/ a ak tak napriek tomu urobil, v časti týkajúcej sa spoluvlastníckeho podielu žalobkyne sa tak bez pochyby nestalo platne (pričom i úprava obchodného práva použitá žalovanými musela ustúpiť vyššie priblíženému nazeraniu na problém a byť tak nepoužiteľnou, ak základom tu bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti (tzv. absolútny neobchod). Odvolaciemu súdu preto za opísaného stavu vecí ani neostávalo iné, než v časti veci samej, týkajúcej sa požiadavky na určenie práva podielového spoluvlastníctva žalobkyne k sporným nehnuteľnostiam, napadnutý rozsudok podľa § 220 O. s. p. ako vecne nesprávny zmeniť a žalobe v takejto časti vyhovieť. To naopak nebolo možným u druhej požiadavky (na určenie neplatnosti kúpnej zmluvy žalovaných z 16. marca 2009), kde žalobkyni chýbal naliehavý právny záujem na takomto určení. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení (podľa § 80 písm. c/ O. s. p.) je základným procesným predpokladom každej určovacej žaloby (samozrejme s výnimkou určení s prezumovaným, teda predpokladaným naliehavým právnym záujmom, o aký prípad však v prejednávanej veci nešlo - vo vzťahu k neplatnosti právnych úkonov je totiž daný len u tzv. relatívnej neplatnosti). Bez existencie takéhoto predpokladu je vždy vylúčené zaoberanie sa konkrétnou žalobou vecne, čo v praxi znamená, že v konaní o určenie existencie či neexistencie práva alebo právneho vzťahu je vyriešenie si otázky existencie naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení prvou povinnosťou súdu. Len kladná odpoveď na otázku naliehavého právneho záujmu (teda záver o jeho dostatku) poskytuje priestor pre ďalšie konanie vo veci samej (teda dokazovanie zamerané na vecnú podstatu problému), kým naopak odpoveď záporná má viesť k bezodkladnému zamietnutiu žaloby (nielen z dôvodu čo najväčšej hospodárnosti konania, ale spravidla i pre naznačenie cesty k ochrane práv účastníkov procesne prípustným spôsobom - ktorým je spravidla buď iné než požadované určenie alebo naopak plnenie). Určovacie žaloby všeobecne majú potom podľa teórie procesného práva aj relevantných záverov rozhodovacej praxe súdov v tejto oblasti opodstatnenie tam, kde je ešte len stav ohrozenia práva a nie už jeho porušenia (nakoľko určovacia žaloba má charakter prostriedku preventívnej ochrany práva a naopak nápravu stavu vzniknutého porušením práva je zásadne spôsobilá odstrániť už len žaloba na plnenie, teda žaloba podľa § 80 písm. b/ O. s. p.). Okrem toho tu však musí byť stav právnej neistoty žalobcu, ktorý má určovacia žaloba odstrániť, pričom naliehavosť právneho záujmu na požadovanom určení tkvie v tom, že práve takéto určenie (nie teda žiadne iné) vyrieši buď všetky sporné právne otázky medzi účastníkmi konania (a vytvorí tak aj pevný právny podklad pre ich budúce právne vzťahy, čiže i prekážku pre prípadné ďalšie spory o určenia a podľa možnosti aj o plnenia) alebo prinajmenšom tie sporné otázky, ktoré sú z hľadiska záujmov účastníka obracajúceho sa na súd významné. Práve z uvedeného však plynie a vyplýva to i zo záverov použiteľnej judikatúry súdov v tzv. vlastníckych sporoch, že naliehavý právny záujem nemôže byť daný tam, kde právna otázka majúca sa vyriešiť v konaní o určenie má len povahu otázky predbežnej či čiastkovej vo vzťahu k inej právnej otázke, ktorá sa môže sama stať predmetom určovacej žaloby. Z takejto filozofie inak evidentne vychádza aj rozhodná úprava procesného práva i súdna prax, ktorá priamo ani nepredpokladá žaloby o neplatnosť právnych úkonov - pri zjavnom uvedomovaní si len predbežného významu otázok platnosti či neplatnosti právnych úkonov pre otázky existencie či neexistencie práv alebo právnych vzťahov majúcich byť takýmito úkonmi založených alebo akokoľvek inak dotknutých. Aj v prejednávanej veci musel byť vylúčený naliehavý právny záujem žalobkyne na určení neplatnosti kúpnej zmluvy, na základe ktorej bola v katastri za vlastníčku sporných nehnuteľností (ako celku) zapísaná žalovaná 2/, ak otázka platnosti príslušnej kúpnej zmluvy mala len povahu predbežnej otázky k otázke vlastníckeho práva (či už jeho podržania si žalobkyňou s logickým významovým protikladom v podobe nedostatku takéhoto práva na strane žalovanej 2/, s možnosťou vyriešenia si otázky vlastníctva i presne opačným spôsobom a napokon i tak, že obom tu spomínaným osobám môže nasvedčovať právo spoluvlastníctva - jednej preto, že o svoj podiel platne neprišla a druhej preto, že nič viac, než len polovičný podiel nadobudnúť nemohla). Týmito úvahami sa síce súd prvého stupňa neriadil, napriek tomu však žalobu v časti o neplatnosť kúpnej zmluvy uzavretej žalovanými zamietol správne (hoc aj z iného dôvodu). Ak sa s tým žalobkyňa odmietla zmieriť (bez toho, aby preukázala, v čom by sa jej právne postavenie malo zlepšiť rozhodnutím aj o neplatnosti zmluvy), odvolací súd napadnutý rozsudok v časti veci samej, týkajúcej sa určenia neplatnosti kúpnej zmluvy, podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil. Čiastočná zmena napadnutého rozsudku v spojení s potvrdením takéhoto rozhodnutia súdu prvého stupňa vo zvyšku si vyžadovala nové rozhodnutie odvolacieho súdu o trovách celého konania i nebyť výhrad aj voči rozhodnutiu o trovách prvostupňového konania (§ 224 ods. 2 O. s. p.). Výsledkom odvolacieho konania a tým aj konečným výsledkom konania v oboch stupňoch súdov v prejednávanej veci bolo vyváženie úspechu žalobkyne u jednej z jej požiadaviek neúspechom takejto účastníčky u požiadavky druhej (čo presne naopak platilo u žalovaných - neúspešných čo do určenia vlastníctva a úspešných čo do neplatnosti ich kúpnej zmluvy) a teda nemožnosť konštatovania presahu úspechu nad neúspechom na žiadnej strane sporu; z ktorého dôvodu preto odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a 2 a § 142 ods. 2 aliney druhej O. s. p. o trovách konania rozhodol spôsobom uvedeným v ostatnej (tretej) vete výroku tohto svojho rozsudku. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení). Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.