Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 11Co/218/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2107206047 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 09. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2107206047.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Hýbelovej a sudcov Mgr. Fedora Benku a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci navrhovateľky: Q. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XX, O., zastúpená JUDr. Vierou Laczovou, advokátkou, Dolné bašty 2, Trnava, proti odporcom: 1. FINANCREAL, s.r.o., Opatovská 15, Trenčín, IČO: 36 339 334, 2. H. K., bytom X. XX, O., zast. Q. K., nar. X.X.XXXX, bytom X. XX, O., 3. T. U., bytom T. O. X, O., o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaniach odporcu v 1. rade a odporcov v 2. a 3. rade proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 24. júna 2009, č.k. 37C/23/2007-187, v spojení s dopĺňacím rozsudkom Okresného súdu Trnava, č.k. 37C/23/2007-245, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvého stupňa sa v časti zamietnutia vzájomného návrhu a v časti určenia vlastníckeho práva navrhovateľky p o t v r d z u j e a v časti náhrady trov konania m e n í tak, že odporcovi v 1. rade sa náhrada trov konania nepriznáva a odporcovia v 2. a 3. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľke sumu 472,92 eur titulom trov právneho zastúpenia do rúk JUDr. Viery Laczovej do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Odvolanie odporcu v 1. rade vo veci samej sa o d m i e t a . Odporcovia v 2. a 3. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania v sume 60,44 eur titulom trov právneho zastúpenia do rúk JUDr. Viery Laczovej do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu navrhovateľky a odporcu v 1. rade. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa rozsudkom napadnutým odvolaním vzájomný návrh odporkyne v 2. rade a odporcu v 3. rade proti navrhovateľke zo dňa 7.5.2009 o určení, že odporkyňa v 2. rade a odporca v 3. rade sú podielovými spoluvlastníkmi bytovej nehnuteľnosti, nachádzajúcej sa na ulici Y. v O., bytu č. XX na XX. poschodí bytového domu č. súp. XXXX, číslo orientačné XX, na parc.č. XXXX/XX, vrátane spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu, zapísané na LV č. XXXX pre kat. úz. O. každý v podiele 1/2 zamietol a určil, že výlučnou vlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti je navrhovateľka. Odporcovi v 1. rade určil povinnosť zaplatiť navrhovateľke trovy konania a právneho zastúpenia 412,34 eur a odporcom v 2. a 3. rade povinnosť zaplatiť navrhovateľke trovy konania vo výške 60,44 eur do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Dopĺňacím rozsudkom zo dňa 16. augusta 2010 súd prvého stupňa rozhodol, že návrh navrhovateľky voči odporcovi v 1. rade sa zamieta. Z odôvodnenia rozsudku vyplynulo, že navrhovateľka sa domáhala vydania rozhodnutia, ktorým by súd určil, že je vlastníčkou nehnuteľnosti, a to bytu č. XX na XX. poschodí bytového domu č. súp. XXXX na Y. ulici XX v O.. Uviedla, že na základe zmluvy o úvere zo dňa 29.11.2005 jej poskytol odporca úver vo výške 120.000,- Sk, zároveň na zabezpečenie uspokojenia pohľadávky bola uzavretá zmluva o zabezpečení záväzku prevodom vlastníckeho práva k jej nehnuteľnosti. Mala úver splácať vo výške 6.000,- Sk mesačne po dobu jedného roka. Spočiatku riadne splácala, do omeškania sa dostala až v 9. mesiaci. Odporca v 1. rade sa chcel zmocniť nehnuteľnosti, dňa 21.11.2006 zaslal na príslušný kataster oznámenie o porušení zmluvy o úvere a v zmysle zmluvy o zabezpečení záväzku sa stal vlastníkom nehnuteľnosti. Oznámenie mal zaslať jej, čo sa však nestalo. Bola ochotná splatiť celý dlh s príslušenstvom, odporca v 1. rade však plnenie odmietal prevziať, následne splatila svoj celý dlh, napriek tomu si však odporca nárokuje právo na nehnuteľnosť, čo je dôkazom toho, že k uzavretiu zmlúv prišlo podvodným a špekulatívnym spôsobom. Nešlo odporcovi v 1. rade o splácanie úveru, ale o získanie nehnuteľnosti. Poukázala na rozpor s dobrými mravmi pri uzavretí Zmluvy o úvere, keď v nej bol dojednaný úrok vo výške 60 % ročne a úver vo výške 120.000,- Sk bol zabezpečený nehnuteľnosťou v cene najmenej 900.000,- Sk, čo predstavuje 700 %-né zabezpečenie. Navrhovateľka tak uviedla, že obe zmluvy, zmluva o úvere, ako aj zmluva o zabezpečení záväzku sú neplatné pre rozpor s dobrými mravmi, je z nich zrejmý nepomer zabezpečenia voči samotnej pohľadávke. Preto žiadala určiť, že je výlučnou vlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti. Odporcovia v 2. a 3. rade uviedli, že vlastnícke právo k bytu nadobudli kúpnou zmluvou zo dňa 16.7.2007, pričom v čase nadobudnutia vlastníckeho práva nebola v nehnuteľnosti zapísaná žiadna obmedzujúca alebo informatívna poznámka, že nehnuteľnosť je predmetom súdneho konania, vlastnícke právo nenadobudli ani od navrhovateľky ani od odporcu v 1. rade. Navrhovateľka nijakým spôsobom nezamedzila odporcovi v 1. rade nakladať s nehnuteľnosťou a odpredať ju ďalšej osobe. Za nehnuteľnosť zaplatili trhovú cenu vo výške 1,400.000,- Sk. Odporca v 1. rade uviedol, že navrhovateľka zaplatila splátku, splatnú v júli 2006 až 2.8.2006, splatnú v auguste 2006 až 6.10.2006 a následne prestala úver splácať úplne, tento sa stal predčasne splatným 30.9.2006, zaviazala sa na základe svojej slobodnej a neobmedzenej vôle zabezpečiť svoj záväzok nehnuteľnosťou, zaslal Správe katastra v Trnave dňa 21.11.2006 oznámenie, zároveň ho zaslal dňa 21.11.2006 aj navrhovateľke, že sa stal vlastníkom nehnuteľnosti. Navrhovateľka síce dňa 14.2.2007 uhradila mu sumu 138.000,- Sk, oznámil jej však, že je definitívnym vlastníkom nehnuteľnosti a uvedenú sumu jej dňa 15.2.2007 vrátil, navrhovateľka ju prevzala, o čom podpísala čestné prehlásenie a splnomocnila odporcu v 1. rade na všetky úkony, spojené s vyprataním bytu. Podaním zo dňa 11.5.2009 odporcovia v 2. a 3. rade podali vzájomný návrh proti navrhovateľke, ktorým žiadali, aby súd určil, že odporkyňa v 2. rade a odporca v 3. rade sú podielovými spoluvlastníkmi bytovej nehnuteľnosti, nachádzajúcej sa na ul. Y. č. XX, bytu č. XX, a to každý v podiele 1/2. Návrh odôvodnili tým, že sú zapísaní ako podieloví spoluvlastníci predmetnej nehnuteľnosti. Žalobou, ktorú podala navrhovateľka, je spochybnené ich vlastnícke právo k označenej nehnuteľnosti a toto sa stalo ohrozeným a ich postavenie ako vlastníkov je neisté, v čom spočíva ich naliehavý právny záujem na podaní vzájomného návrhu. Platba navrhovateľky vo výške 138.000,- Sk bola podľa odporcu v 1. rade navrhovateľke dňa 15.2.2007 vrátená, navrhovateľka túto skutočnosť popiera. V tomto smere je vedené vyšetrovanie odporcu v 1. rade pre podozrenie zo spáchania trestného činu podvodu. Dňom 21.11.2006 previedol odporca v 1. rade byt do svojho vlastníctva z titulu využitia práva, vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere a Zmluvy o zabezpečení záväzku, následne byt previedol na ďalšie osoby, naposledy sa vlastníkmi bytu stali na základe kúpnej zmluvy dňa 20.9.2007 odporcovia v 2. a 3. rade, a to za sumu 1,390.000,- Sk. Právne súd prvého stupňa vec posúdil podľa ust. § 80 písm. c/ O.s.p., § 553 OZ, § 3, § 39 OZ a dospel k záveru, že pokiaľ sa týka záložného práva, tzv. prepadná klauzula je neprijateľná aj pri zabezpečovacom prevode práva, ako aj pri iných druhoch zabezpečenia a dojednanie o spôsobe uspokojenia pohľadávky tým, že si veriteľ ponechá predmet zabezpečenia, odporuje účelu ust. § 553 OZ a je v rozpore s dobrými mravmi. Zabezpečovací prevod práva je jedným z najzložitejších zabezpečovacích inštitútov súkromného práva najmä v otázke jeho výkonu a prax ukázala, že jeho strohá úprava zvádzala veriteľov k neprimeraným postupom čo sa týka najmä výkonu prepadnej klauzuly za súčasného nepomeru pôžičky a hodnoty predmetu zabezpečenia. Tento inštitút však neslúži na potrestanie dlžníka, ale na silnejšie postavenie veriteľa a zabezpečenie jeho pohľadávky - ak si veriteľ toto neuvedomí, dohodne prepadnú klauzulu a aj ju napĺňa k hodnotnejšiemu predmetu zabezpečenia v porovnaní s pôžičkou, jeho postup nepochybne možno označiť za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Požiadavku na spravodlivé rozhodnutie možno odôvodniť aj požiadavkou na tzv. vyváženú spravodlivosť práv a povinností (aequita). Ak je hrubý nepomer, nevyváženosť medzi právami účastníkov súkromnoprávneho vzťahu, tak princíp zmluvnej spravodlivosti preváži nad princípom zmluvnej slobody. Rovnako ak je hrubý nepomer medzi jeho právami a povinnosťami aj vtedy ide o porušenie rovnováhy s dopadom na platnosť právneho úkonu pre rozpor s dobrými mravmi. O neplatnosť právneho úkonu pre rozpor s dobrými mravmi pri poskytovaní peňažných prostriedkov za odplatu môže ísť aj v prípade, ak hodnota predmetu zabezpečenia je v hrubom nepomere k zabezpečovanej pohľadávke. Čo sa týka vzájomného návrhu odporcov v 2. a 3. rade proti navrhovateľke súd dospel k záveru, že na takom určení, ktoré bolo nimi navrhované nie je žiaden naliehavý právny záujem. V samotnom konaní na návrh navrhovateľky je riešená otázka vlastníctva k nehnuteľnosti, ktorá mohla byť riešená iba dvoma spôsobmi, a to vyhovením návrhu, kedy by vlastníčkou bola navrhovateľka alebo zamietnutím návrhu, kedy by vlastníkmi boli odporcovia v 2. a 3. rade. Momentálne na LV sú zapísaní ako vlastníci nehnuteľnosti práve odporcovia v 2. a 3. rade, každý v pomere 1/2, preto rozhodnutie súdu o takomto istom určení by bolo nelogické a úplne nemožné. Vo veci základného návrhu navrhovateľky na určenie vlastníckeho práva súd dospel k záveru, že je potrebné jej návrhu vyhovieť. Je nesporné, že navrhovateľka nesplácala svoj dlh, čím sa dostala do omeškania. Uvedená skutočnosť však na rozhodnutie súdu v tomto spore nemá žiaden vplyv, nakoľko súd sa v tejto fáze zaoberal iba platnosťou zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva. Súd vzal do úvahy skutočnosť, že odporca v 1. rade spája a odvodzuje vznik vlastníckeho práva k bytu z titulu zabezpečovacieho prevodu práva dohodnutého na zabezpečenie vrátenia finančnej čiastky vo výške 120.000,- Sk istiny s 5 % úrokom mesačne, čo je ročne 60 %, t.j. navýšenej za rok o 72.000,- Sk. Je treba poukázať na skutočnosť, že navrhovateľka v konečnom dôsledku aj keď oneskorene svoj záväzok nielen čo sa týka istiny ale aj úroku akokoľvek neprimerane vysokého dňa 14.2.2007 splnila. K 21.11.2006, keď prišlo k oznámeniu Správe katastra o uplatnení prepadovej klauzuly navrhovateľka zaplatila odporcovi v 1. rade sumu vo výške 54.000,- Sk, dlh k tomuto dňu bol vo výške 12.000,- Sk. Odporca v 1. rade mohol a mal využiť iné mechanizmy na uspokojenie svojej pohľadávky, ktoré by boli menej drakonické a zároveň účinné. Dňa 14.2.2007 zaplatila odporcovi v 1. rade celú sumu aj s úrokom vo výške 138.000,- Sk. O tom, že odporcovi v 1. rade nešlo o zaplatenie dlhu, ale išlo mu o získanie bytu svedčí skutočnosť, že navrhovateľku vysťahoval už v dobe po zaplatení celého dlhu aj s navýšením. Najdôležitejšou skutočnosťou, ktorou sa súd zaoberal bolo, že na základe zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva odporca v 1. rade sa stáva trvalým a výlučným vlastníkom nehnuteľnosti v prípade neplnenia dlhu, pričom hodnota nehnuteľnosti, použitej na zabezpečenie predstavovala približne 8-násobok (pri zohľadnení znaleckého posudku, vypracovaného v decembri 2006), resp. 12-násobok (pri zohľadnení kúpnej ceny, za ktorú byt nadobudli odporcovia v 2. a 3. rade) výšky úveru. Pri takýchto hodnotách dojednania o zabezpečení záväzku prevodom práva nie sú a ani nemôžu byť morálnymi v súlade s dobrými mravmi. Súd prejudiciálne vyriešil otázku neplatnosti zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva a dospel k záveru, že tak samotná táto zmluva ako aj následný výkon práva odporcu v 1. rade z nej, ktorým nadobudol vlastnícke právo k bytu sa priečia dobrým mravom. Vyhlásenia navrhovateľky ako dlžníčky v čl. 7 Zmluvy o zabezpečení záväzku o tom, že záväzok nie je v rozpore s dobrými mravmi je platný je právne irelevantné, pretože rozhodujúci je objektívny stav nevýhodných podmienok, ktorý nie je možné vylúčiť zmluvným zakotvením. Voči odporcovi v 1. rade bol návrh zamietnutý, a to z dôvodu straty resp. nedostatku pasívnej legitimácie, ktorá nastala prevodom bytu, ktorý je predmetom konania z odporcu v 1. rade na T. I., následne na Y. Y. a následne na odporcov v 2. a 3. rade. Odporca v 1. rade už nie je vlastníkom predmetného bytu, nie je v danom prípade subjektom, o ktorého vecnom práve sa v konaní jedná, nakoľko subjektami práva už môžu byť iba odporcovia v 2. a 3. rade, nakoľko sa v danom prípade neuplatňuje prioritným neplatnosť zmluvy, na základe ktorej prešlo vlastníctvo z navrhovateľky na odporcu v 1. rade, ale predmetom konania je určenie vlastníckeho práva, účastníkmi konania teda sú vlastníci, zapísaní v katastri nehnuteľností a osoba, ktorá sa určenia vlastníckeho práva domáha. Odporca v 1. rade preto nemá vecnú pasívnu legitimáciu. O náhrade trov konania súd rozhodol pokiaľ sa týka základného návrhu o určenie vlastníckeho práva tak, že úspešnej navrhovateľke priznal náhradu trov konania v sume 412,34 eur titulom trov právneho zastúpenia proti procesne neúspešnému odporcovi v 1. rade, pričom nepovažoval za spravodlivé, aby povinnosťou platenia trov konania v tejto časti, t.j. základný návrh boli zaviazaní aj odporcovia v 2. a 3. rade, nakoľko do konania vstúpili iba z toho dôvodu, že sa stali vlastníkmi nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom návrhu, právne vzťahy, na základe ktorých súd rozhodol, však nijakým spôsobom nemohli ovplyvniť. Čo sa týka vzájomného návrhu, súd úspešnej navrhovateľke priznal náhradu trov konania v sume 60,44 eur z titulu trov právneho zastúpenia proti procesne neúspešným odporcom v 2. a 3. rade, pričom súd nepovažoval za spravodlivé, aby povinnosťou platenia trov konania v tejto časti bol zaviazaný aj odporca v 1. rade, nakoľko vzájomný návrh nepodal on a teda podanie vyjadrenia k nemu nebolo ním zapríčinené. Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa v časti určenia vlastníckeho práva navrhovateľky k predmetnému bytu a v časti náhrady trov konania, ktorou súd určil odporcovi v 1. rade povinnosť uhradiť navrhovateľke trovy konania v sume 412,34 eur podal odvolanie odporca v 1. rade. Uviedol, že navrhovateľka potvrdila, že o poskytnutie úveru požiadala sama, zmluvu o úvere aj zmluvu o zabezpečovacom prevode práva si pred podpisom prečítala, obsah zmluvy jej bol vysvetlený, porušila dohody, obsiahnuté v oboch zmluvách o režime splácania úveru. Pri Zmluve o zabezpečení záväzku prevodom práva jednotlivé dojednania, mimo tých, ktoré sa spravovali § 553 OZ boli dané na zmluvnej voľnosti účastníkov zmluvy. Teda sa mohli dohodnúť aj tak, že pokiaľ dlžník včas a riadne nesplní dlh, stane sa veriteľ definitívnym vlastníkom predmetu zabezpečenia. Sporná bytová nehnuteľnosť od roku 2006 prešla niekoľkými prevodmi, pri posudzovaní dobrých mravov v zmysle § 3 OZ je treba obzvlášť starostlivo dbať aj o to, aby ten, kto sa takejto ochrany dovoláva, sám nekonal v rozpore so zásadami dobrých mravov a nevyžadoval ohľady neúmerné okolnostiam konkrétneho prípadu a zabrániť tak snahe alebo možnosti ich zneužitia. Základnou zmluvou uzatvorenou medzi navrhovateľkou a odporcom v 1. rade bola zmluva o úvere, zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva mala vo vzťahu k nej axcesorické postavenie a preto sa súd prvého stupňa mal dôsledne zaoberať platnosťou aj základnej zmluvy. Navrhol rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť návrh navrhovateľky v celom rozsahu zamietnuť ako nedôvodný a nepriznať jej voči odporcovi v 1. rade nárok na náhradu trov prvostupňového konania i odvolacieho. Odvolanie proti rozsudku podali aj odporcovia v 2. a 3. rade a to proti časti výroku, ktorou bol zamietnutý ich vzájomný návrh, bola určená za vlastníčku nehnuteľnosti navrhovateľka a bola im určená povinnosť zaplatiť navrhovateľke náhradu trov konania. Uviedli, že vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti nadobudli dobromyseľne na základe kúpnej zmluvy s predošlým vlastníkom odlišným od osoby navrhovateľky, pričom v čase uzatvorenia tejto kúpnej zmluvy neboli zapísané na príslušnom LV žiadne poznámky, ani len informatívne o začatí súdneho konania vo veci určenia vlastníctva k nehnuteľnosti, hoci navrhovateľka v tejto veci podala návrh na súd 23.02.2007, teda pred uzavretím kúpnej zmluvy. Za nehnuteľnosť zaplatili trhovú cenu, nehnuteľnosť na vlastné náklady zhodnotili, načo im bol poskytnutý úver. Majú zato, že na určení svojho vlastníckeho práva majú naliehavý právny záujem, keď naliehavosť je charakterizovaná určitými aspektmi: navrhovateľkou popieraná existencia práva, teda ich vlastníckeho práva k bytu, existencia ohrozenia práva, či právneho vzťahu neistoty právneho postavenia ich, teda odporcov v 2., 3. rade a existencia potreby odstránenia tejto neistoty. Základnou zmluvou uzatvorenou medzi navrhovateľkou a odporcom v 1. rade bola zmluva o úvere. Ako predbežnú otázku mal teda súd prvého stupňa vyhodnotiť platnosť alebo neplatnosť nielen zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva ale aj zmluvy o úvere. Na strane samotnej navrhovateľky, keďže oni obaja už v poradí sú piatimi vlastníkmi spornej nehnuteľnosti, je otázna existencia naliehavého právneho záujmu na určení, ktorého sa ona domáhala svojim základným návrhom a ktorému súd aj vyhovel, nakoľko sa mohla domáhať priamo plnenia voči odporcovi v 1. rade, či už podaním žaloby o náhradu škody alebo vydania bezdôvodného obohatenia daného rozdielom medzi zostatkom jej peňažného záväzku zo zmluvy o úvere a reálnou hodnotou ním scudzenej nehnuteľnosti. Napadnutým rozsudkom boli chránené iba partikulárne záujmy navrhovateľky bez zohľadnenia toho, že to bola práve ona, kto prvý dobré mravy zásadným spôsobom porušil. Navrhli návrh navrhovateľky zamietnuť, vyhovieť ich vzájomnému protinávrhu v celom rozsahu a potvrdiť tak spochybnené a neisté, i keď stále v katastri zapísané ich spoluvlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti. Navrhovateľka v písomnom vyjadrení k odvolaniam odporcov v 1., 2. a 3. rade uviedla, že odporca v 1. rade sa nikdy vlastníkom nehnuteľnosti nestal. Nehnuteľnosť užíval bez právneho titulu a to z dôvodu, že nedodržal podmienky zmluvy o zabezpečovacom prevode práva, navyše ona dlh v plnej výške splatila. V konaní bolo jednoznačne preukázané konanie odporcu v 1. rade, ktorému nešlo o zaplatenie dlhu, ale o získanie predmetnej nehnuteľnosti, ktorá svojou hodnotou predstavovala osem násobok výšky pôžičky a ktorej sa fyzicky zmocnila až po zaplatení celého dlhu. Pokiaľ sa týka odporcov v 2. a 3. rade, títo uviedli, že sú v poradí piatym vlastníkom spornej nehnuteľnosti, čo nijako neznižuje váhu naliehavého právneho záujmu u navrhovateľky, ale naopak svedčí o skutočnosti, že odporcovia v 2. a 3. rade mali byť opatrnejší pri kúpe predmetnej nehnuteľnosti práve z tohto dôvodu, čím by sa vyhli aj tomuto sporu. Má za to, že odporcovia v 2. a 3. rade nijakým spôsobom neosvedčili naliehavý právny záujem, ide u nich len o účelovú obranu, pričom poukazuje na skutočnosť, že navrhovateľka nie je vo vzťahu k odporcom v 2. a 3. rade pasívne legitimovaná. Navrhla rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť a zaviazať odporcov v 1., 2. a 3. rade k náhrade trov odvolacieho konania. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané včas, proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný, preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je v napadnutých častiach vo veci samej vecne správny, preto vo veci verejne vyhlásil rozsudok. (§ 156 ods. 3 O.s.p.). Pokiaľ sa týka odvolania podaného odporcom v 1. rade proti rozsudku súdu prvého stupňa v spojení s dopĺňacím rozsudkom (návrh navrhovateľky voči odporcovi v 1. rade zamietnutý) tak odvolací súd mal za to, že odvolanie odporcu v 1. rade vo veci samej je potrebné odmietnuť a to z dôvodu, že odporcovi v 1. rade, keďže voči nemu bol návrh zamietnutý, uvedeným rozhodnutím nebola spôsobená žiadna ujma na jeho právach, takže v podstate je osobou neoprávnenou na podanie odvolania vo veci samej. Vzhľadom k uvedenému preto odvolací súd odvolanie odporcu v 1. rade vo veci samej odmietol (§ 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p.). Predmetom konania, vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 37C/23/2007 je určenie vlastníckeho práva navrhovateľky k nehnuteľnosti, a to k bytu č. XX na Y. ulici č. XX v O. a zároveň rozhodnutie o vzájomnom návrhu odporcov v 2. a 3. rade o určení ich vlastníckeho práva k predmetnému bytu č. XX na Y. ulici č. XX v O.. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa v časti zamietnutia vzájomného návrhu odporcov v 2. a 3. rade, v časti určenia vlastníckeho práva navrhovateľky k predmetnému bytu a súvisiacej časti náhrady trov prvostupňového konania. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvého stupňa v merite veci obsiahnutými v odôvodnení napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na ne odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Z obsahu spisového materiálu vyplynulo, že predmetom konania je určenie vlastníckeho práva navrhovateľky k nehnuteľnosti, a to bytu č. XX na XX. poschodí bytového domu č. súpisné XXXX na Y. ulici č. XX v O. zapísanému na LV č. XXXX pre k.ú. O.. Súd prvého stupňa určil vlastníctvo navrhovateľky k predmetnému bytu potom, ako si vyriešil ako predbežnú otázku platnosť, resp. neplatnosť zmluvy o zabezpečovacom prevode práva, ktorú uzavrela navrhovateľka s odporcom v 1. rade dňa 29.11.2005. Súd prvého stupňa sa dostatočne zaoberal platnosťou uvedenej zmluvy v súlade s ust. § 39 OZ, správne dospel k záveru, že uvedená zmluva je v rozpore s dobrými mravmi, pričom odvolací súd mal za to, že zmluva o zabezpečovacom prevode práva môže byť neplatnou aj v prípade, ak základná zmluva o úvere je platná. Uvedená zmluva o zabezpečovacom prevode práva je jednoznačne v rozpore s dobrými mravmi, keď súd prvého stupňa správne sa zaoberal aj skutočnosťou hodnoty bytu, ktorým bola zabezpečená pohľadávka a to z hľadiska toho, či jeho hodnota nepredstavuje neporovnateľne vyššiu cenu ako požičaná suma a správne dospel k záveru, že hodnota bytu jednoznačne predstavuje neporovnateľne vyššiu cenu ako požičaná suma peňazí, ktorá skutočnosť bez ďalších skutočností je spôsobilá privodiť neplatnosť právneho úkonu z dôvodu rozporu s dobrými mravmi (§ 39 OZ). Preto správne súd prvého stupňa po vyriešení si predbežnej otázky neplatnosti zmluvy o zabezpečovacom prevode práva dospel k záveru, že navrhovateľka je vlastníčkou predmetného bytu, keďže odporca v 1. rade sa na základe uvedenej zmluvy nemohol stať vlastníkom predmetného bytu. Čo sa týka vzájomného návrhu o určenie vlastníckeho práva odporcov 2. a 3. k predmetnému bytu, správne súd prvého stupňa skonštatoval, že odporcovia v 2. a 3. rade nemajú naliehavý právny záujem v tomto konaní za takto zisteného skutkového stavu, keď obaja sú spoluvlastníkmi predmetného bytu na určení ich vlastníckeho práva. Keďže doposiaľ sú spoluvlastníkmi predmetného bytu a sú aj ako spoluvlastníci zapísaní na liste vlastníctva. Pokiaľ by chceli žalovať určenie vlastníckeho práva svojho, toto môžu až potom, ako prestanú byť vlastníkmi predmetného bytu. Takže súd prvého stupňa správne posúdil nedostatok naliehavého právneho záujmu v tomto konaní a na takomto určení, ktorý nedostatok naliehavého právneho záujmu aj riadne a dostatočne odôvodnil. Odvolatelia navyše vo svojich odvolaniach neuviedli žiadne nové a relevantné skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé na zmenu napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ sa týka náhrady trov prvostupňového konania, odvolací súd dospel k záveru, že v tejto časti je dôvodné podľa ust. § 220 O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť, keď súd prvého stupňa nerozhodol vecne správne a to z dôvodu, že v predmetnom konaní bola úspešná navrhovateľka a tiež bol úspešný odporca v 1. rade, nakoľko návrh voči nemu bol zamietnutý. Takže nie je dôvodné určovať odporcovi v 1. rade ako procesne úspešnému účastníkovi, aby nahradil ďalšej procesne úspešnej účastníčke náhradu trov konania. Vzhľadom na výsledok konania je dôvodná aplikácia ust. § 142 ods. 1 O.s.p., keď v konaní procesne úspešnej navrhovateľke vzniklo právo na náhradu trov konania voči procesne neúspešným účastníkom, a to odporcom v 2. a 3. rade. Pokiaľ sa týka odporcu v 1. rade, voči nemu bol návrh zamietnutý, bol procesne úspešným účastníkom, náhradu trov konania si síce uplatnil, avšak riadne a včas ju nevyčíslil, preto mu súd náhradu trov prvostupňového konania nepriznal. Odporcom v 2. a 3. rade ako neúspešným účastníkom určil povinnosť zaplatiť navrhovateľke náhradu trov konania a to vo výške 472,92 eur titulom trov právneho zastúpenia (v súlade s ust. §§ 1, 10, 11, 14 a § 16 vyhl. č. 655/2004 Z.z. za 2 úkony pr. pomoci v roku 2007: prevzatie veci, podanie návrhu po 1.371,- Sk, 2 x rež. paušál po 178,- Sk, t.j. 102,83 eur, 3 úkony v roku 2008: návrh na predbežné opatrenie, vyjadrenie k odvolaniu po 1.465,- Sk, účasť na pojednávaní 366,25 Sk (1/4 z odmeny), 3 x režijný paušál po 190,- Sk, t.j. 128,33 eur, 4 úkony v roku 2009: účasť na pojednávaniach 25.3., 29.4., vyjadrenie k vzájomnému návrhu, účasť na poj. 24.6.2009 po 53,49 eur, 4 x rež. paušál po 6,95 eur, t.j. 241,76 eur ). O práve na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 O.s.p. za použitia ust. § 146 ods. 1 O.s.p. a to vo vzťahu odporcu v 1. rade a navrhovateľky analogicky ako pri zastavení konania, keďže odvolanie odporcu v 1. rade bolo vo veci samej odmietnuté, tak že, žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu a podľa § 142 ods. 1 O.s.p. vo vzťahu odporcov v 2., 3. rade a navrhovateľky, keď priznal v odvolacom konaní úspešnej navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania v sume 60,44 eur (1 úkon právnej pomoci: vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 26.9.2009 po 53,49 eur , 1 x rež. paušál 6,95 eur). Uvedený rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne. Súd prvého stupňa rozsudkom napadnutým odvolaním vzájomný návrh odporkyne v 2. rade a odporcu v 3. rade proti navrhovateľke zo dňa 7.5.2009 o určení, že odporkyňa v 2. rade a odporca v 3. rade sú podielovými spoluvlastníkmi bytovej nehnuteľnosti, nachádzajúcej sa na ulici Y. v O., bytu č. XX na XX. poschodí bytového domu č. súp. XXXX, číslo orientačné XX, na parc.č. XXXX/XX, vrátane spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu, zapísané na LV č. XXXX pre kat. úz. O. každý v podiele 1/2 zamietol a určil, že výlučnou vlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti je navrhovateľka. Odporcovi v 1. rade určil povinnosť zaplatiť navrhovateľke trovy konania a právneho zastúpenia 412,34 eur a odporcom v 2. a 3. rade povinnosť zaplatiť navrhovateľke trovy konania vo výške 60,44 eur do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Dopĺňacím rozsudkom zo dňa 16. augusta 2010 súd prvého stupňa rozhodol, že návrh navrhovateľky voči odporcovi v 1. rade sa zamieta. Z odôvodnenia rozsudku vyplynulo, že navrhovateľka sa domáhala vydania rozhodnutia, ktorým by súd určil, že je vlastníčkou nehnuteľnosti, a to bytu č. XX na XX. poschodí bytového domu č. súp. XXXX na Y. ulici XX v O.. Uviedla, že na základe zmluvy o úvere zo dňa 29.11.2005 jej poskytol odporca úver vo výške 120.000,- Sk, zároveň na zabezpečenie uspokojenia pohľadávky bola uzavretá zmluva o zabezpečení záväzku prevodom vlastníckeho práva k jej nehnuteľnosti. Mala úver splácať vo výške 6.000,- Sk mesačne po dobu jedného roka. Spočiatku riadne splácala, do omeškania sa dostala až v 9. mesiaci. Odporca v 1. rade sa chcel zmocniť nehnuteľnosti, dňa 21.11.2006 zaslal na príslušný kataster oznámenie o porušení zmluvy o úvere a v zmysle zmluvy o zabezpečení záväzku sa stal vlastníkom nehnuteľnosti. Oznámenie mal zaslať jej, čo sa však nestalo. Bola ochotná splatiť celý dlh s príslušenstvom, odporca v 1. rade však plnenie odmietal prevziať, následne splatila svoj celý dlh, napriek tomu si však odporca nárokuje právo na nehnuteľnosť, čo je dôkazom toho, že k uzavretiu zmlúv prišlo podvodným a špekulatívnym spôsobom. Nešlo odporcovi v 1. rade o splácanie úveru, ale o získanie nehnuteľnosti. Poukázala na rozpor s dobrými mravmi pri uzavretí Zmluvy o úvere, keď v nej bol dojednaný úrok vo výške 60 % ročne a úver vo výške 120.000,- Sk bol zabezpečený nehnuteľnosťou v cene najmenej 900.000,- Sk, čo predstavuje 700 %-né zabezpečenie. Navrhovateľka tak uviedla, že obe zmluvy, zmluva o úvere, ako aj zmluva o zabezpečení záväzku sú neplatné pre rozpor s dobrými mravmi, je z nich zrejmý nepomer zabezpečenia voči samotnej pohľadávke. Preto žiadala určiť, že je výlučnou vlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti. Odporcovia v 2. a 3. rade uviedli, že vlastnícke právo k bytu nadobudli kúpnou zmluvou zo dňa 16.7.2007, pričom v čase nadobudnutia vlastníckeho práva nebola v nehnuteľnosti zapísaná žiadna obmedzujúca alebo informatívna poznámka, že nehnuteľnosť je predmetom súdneho konania, vlastnícke právo nenadobudli ani od navrhovateľky ani od odporcu v 1. rade. Navrhovateľka nijakým spôsobom nezamedzila odporcovi v 1. rade nakladať s nehnuteľnosťou a odpredať ju ďalšej osobe. Za nehnuteľnosť zaplatili trhovú cenu vo výške 1,400.000,- Sk. Odporca v 1. rade uviedol, že navrhovateľka zaplatila splátku, splatnú v júli 2006 až 2.8.2006, splatnú v auguste 2006 až 6.10.2006 a následne prestala úver splácať úplne, tento sa stal predčasne splatným 30.9.2006, zaviazala sa na základe svojej slobodnej a neobmedzenej vôle zabezpečiť svoj záväzok nehnuteľnosťou, zaslal Správe katastra v Trnave dňa 21.11.2006 oznámenie, zároveň ho zaslal dňa 21.11.2006 aj navrhovateľke, že sa stal vlastníkom nehnuteľnosti. Navrhovateľka síce dňa 14.2.2007 uhradila mu sumu 138.000,- Sk, oznámil jej však, že je definitívnym vlastníkom nehnuteľnosti a uvedenú sumu jej dňa 15.2.2007 vrátil, navrhovateľka ju prevzala, o čom podpísala čestné prehlásenie a splnomocnila odporcu v 1. rade na všetky úkony, spojené s vyprataním bytu. Podaním zo dňa 11.5.2009 odporcovia v 2. a 3. rade podali vzájomný návrh proti navrhovateľke, ktorým žiadali, aby súd určil, že odporkyňa v 2. rade a odporca v 3. rade sú podielovými spoluvlastníkmi bytovej nehnuteľnosti, nachádzajúcej sa na ul. Y. č. XX, bytu č. XX, a to každý v podiele 1/2. Návrh odôvodnili tým, že sú zapísaní ako podieloví spoluvlastníci predmetnej nehnuteľnosti. Žalobou, ktorú podala navrhovateľka, je spochybnené ich vlastnícke právo k označenej nehnuteľnosti a toto sa stalo ohrozeným a ich postavenie ako vlastníkov je neisté, v čom spočíva ich naliehavý právny záujem na podaní vzájomného návrhu. Platba navrhovateľky vo výške 138.000,- Sk bola podľa odporcu v 1. rade navrhovateľke dňa 15.2.2007 vrátená, navrhovateľka túto skutočnosť popiera. V tomto smere je vedené vyšetrovanie odporcu v 1. rade pre podozrenie zo spáchania trestného činu podvodu. Dňom 21.11.2006 previedol odporca v 1. rade byt do svojho vlastníctva z titulu využitia práva, vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere a Zmluvy o zabezpečení záväzku, následne byt previedol na ďalšie osoby, naposledy sa vlastníkmi bytu stali na základe kúpnej zmluvy dňa 20.9.2007 odporcovia v 2. a 3. rade, a to za sumu 1,390.000,- Sk. Právne súd prvého stupňa vec posúdil podľa ust. § 80 písm. c/ O.s.p., § 553 OZ, § 3, § 39 OZ a dospel k záveru, že pokiaľ sa týka záložného práva, tzv. prepadná klauzula je neprijateľná aj pri zabezpečovacom prevode práva, ako aj pri iných druhoch zabezpečenia a dojednanie o spôsobe uspokojenia pohľadávky tým, že si veriteľ ponechá predmet zabezpečenia, odporuje účelu ust. § 553 OZ a je v rozpore s dobrými mravmi. Zabezpečovací prevod práva je jedným z najzložitejších zabezpečovacích inštitútov súkromného práva najmä v otázke jeho výkonu a prax ukázala, že jeho strohá úprava zvádzala veriteľov k neprimeraným postupom čo sa týka najmä výkonu prepadnej klauzuly za súčasného nepomeru pôžičky a hodnoty predmetu zabezpečenia. Tento inštitút však neslúži na potrestanie dlžníka, ale na silnejšie postavenie veriteľa a zabezpečenie jeho pohľadávky - ak si veriteľ toto neuvedomí, dohodne prepadnú klauzulu a aj ju napĺňa k hodnotnejšiemu predmetu zabezpečenia v porovnaní s pôžičkou, jeho postup nepochybne možno označiť za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Požiadavku na spravodlivé rozhodnutie možno odôvodniť aj požiadavkou na tzv. vyváženú spravodlivosť práv a povinností (aequita). Ak je hrubý nepomer, nevyváženosť medzi právami účastníkov súkromnoprávneho vzťahu, tak princíp zmluvnej spravodlivosti preváži nad princípom zmluvnej slobody. Rovnako ak je hrubý nepomer medzi jeho právami a povinnosťami aj vtedy ide o porušenie rovnováhy s dopadom na platnosť právneho úkonu pre rozpor s dobrými mravmi. O neplatnosť právneho úkonu pre rozpor s dobrými mravmi pri poskytovaní peňažných prostriedkov za odplatu môže ísť aj v prípade, ak hodnota predmetu zabezpečenia je v hrubom nepomere k zabezpečovanej pohľadávke. Čo sa týka vzájomného návrhu odporcov v 2. a 3. rade proti navrhovateľke súd dospel k záveru, že na takom určení, ktoré bolo nimi navrhované nie je žiaden naliehavý právny záujem. V samotnom konaní na návrh navrhovateľky je riešená otázka vlastníctva k nehnuteľnosti, ktorá mohla byť riešená iba dvoma spôsobmi, a to vyhovením návrhu, kedy by vlastníčkou bola navrhovateľka alebo zamietnutím návrhu, kedy by vlastníkmi boli odporcovia v 2. a 3. rade. Momentálne na LV sú zapísaní ako vlastníci nehnuteľnosti práve odporcovia v 2. a 3. rade, každý v pomere 1/2, preto rozhodnutie súdu o takomto istom určení by bolo nelogické a úplne nemožné. Vo veci základného návrhu navrhovateľky na určenie vlastníckeho práva súd dospel k záveru, že je potrebné jej návrhu vyhovieť. Je nesporné, že navrhovateľka nesplácala svoj dlh, čím sa dostala do omeškania. Uvedená skutočnosť však na rozhodnutie súdu v tomto spore nemá žiaden vplyv, nakoľko súd sa v tejto fáze zaoberal iba platnosťou zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva. Súd vzal do úvahy skutočnosť, že odporca v 1. rade spája a odvodzuje vznik vlastníckeho práva k bytu z titulu zabezpečovacieho prevodu práva dohodnutého na zabezpečenie vrátenia finančnej čiastky vo výške 120.000,- Sk istiny s 5 % úrokom mesačne, čo je ročne 60 %, t.j. navýšenej za rok o 72.000,- Sk. Je treba poukázať na skutočnosť, že navrhovateľka v konečnom dôsledku aj keď oneskorene svoj záväzok nielen čo sa týka istiny ale aj úroku akokoľvek neprimerane vysokého dňa 14.2.2007 splnila. K 21.11.2006, keď prišlo k oznámeniu Správe katastra o uplatnení prepadovej klauzuly navrhovateľka zaplatila odporcovi v 1. rade sumu vo výške 54.000,- Sk, dlh k tomuto dňu bol vo výške 12.000,- Sk. Odporca v 1. rade mohol a mal využiť iné mechanizmy na uspokojenie svojej pohľadávky, ktoré by boli menej drakonické a zároveň účinné. Dňa 14.2.2007 zaplatila odporcovi v 1. rade celú sumu aj s úrokom vo výške 138.000,- Sk. O tom, že odporcovi v 1. rade nešlo o zaplatenie dlhu, ale išlo mu o získanie bytu svedčí skutočnosť, že navrhovateľku vysťahoval už v dobe po zaplatení celého dlhu aj s navýšením. Najdôležitejšou skutočnosťou, ktorou sa súd zaoberal bolo, že na základe zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva odporca v 1. rade sa stáva trvalým a výlučným vlastníkom nehnuteľnosti v prípade neplnenia dlhu, pričom hodnota nehnuteľnosti, použitej na zabezpečenie predstavovala približne 8-násobok (pri zohľadnení znaleckého posudku, vypracovaného v decembri 2006), resp. 12-násobok (pri zohľadnení kúpnej ceny, za ktorú byt nadobudli odporcovia v 2. a 3. rade) výšky úveru. Pri takýchto hodnotách dojednania o zabezpečení záväzku prevodom práva nie sú a ani nemôžu byť morálnymi v súlade s dobrými mravmi. Súd prejudiciálne vyriešil otázku neplatnosti zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva a dospel k záveru, že tak samotná táto zmluva ako aj následný výkon práva odporcu v 1. rade z nej, ktorým nadobudol vlastnícke právo k bytu sa priečia dobrým mravom. Vyhlásenia navrhovateľky ako dlžníčky v čl. 7 Zmluvy o zabezpečení záväzku o tom, že záväzok nie je v rozpore s dobrými mravmi je platný je právne irelevantné, pretože rozhodujúci je objektívny stav nevýhodných podmienok, ktorý nie je možné vylúčiť zmluvným zakotvením. Voči odporcovi v 1. rade bol návrh zamietnutý, a to z dôvodu straty resp. nedostatku pasívnej legitimácie, ktorá nastala prevodom bytu, ktorý je predmetom konania z odporcu v 1. rade na T. I., následne na Y. Y. a následne na odporcov v 2. a 3. rade. Odporca v 1. rade už nie je vlastníkom predmetného bytu, nie je v danom prípade subjektom, o ktorého vecnom práve sa v konaní jedná, nakoľko subjektami práva už môžu byť iba odporcovia v 2. a 3. rade, nakoľko sa v danom prípade neuplatňuje prioritným neplatnosť zmluvy, na základe ktorej prešlo vlastníctvo z navrhovateľky na odporcu v 1. rade, ale predmetom konania je určenie vlastníckeho práva, účastníkmi konania teda sú vlastníci, zapísaní v katastri nehnuteľností a osoba, ktorá sa určenia vlastníckeho práva domáha. Odporca v 1. rade preto nemá vecnú pasívnu legitimáciu. O náhrade trov konania súd rozhodol pokiaľ sa týka základného návrhu o určenie vlastníckeho práva tak, že úspešnej navrhovateľke priznal náhradu trov konania v sume 412,34 eur titulom trov právneho zastúpenia proti procesne neúspešnému odporcovi v 1. rade, pričom nepovažoval za spravodlivé, aby povinnosťou platenia trov konania v tejto časti, t.j. základný návrh boli zaviazaní aj odporcovia v 2. a 3. rade, nakoľko do konania vstúpili iba z toho dôvodu, že sa stali vlastníkmi nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom návrhu, právne vzťahy, na základe ktorých súd rozhodol, však nijakým spôsobom nemohli ovplyvniť. Čo sa týka vzájomného návrhu, súd úspešnej navrhovateľke priznal náhradu trov konania v sume 60,44 eur z titulu trov právneho zastúpenia proti procesne neúspešným odporcom v 2. a 3. rade, pričom súd nepovažoval za spravodlivé, aby povinnosťou platenia trov konania v tejto časti bol zaviazaný aj odporca v 1. rade, nakoľko vzájomný návrh nepodal on a teda podanie vyjadrenia k nemu nebolo ním zapríčinené. Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa v časti určenia vlastníckeho práva navrhovateľky k predmetnému bytu a v časti náhrady trov konania, ktorou súd určil odporcovi v 1. rade povinnosť uhradiť navrhovateľke trovy konania v sume 412,34 eur podal odvolanie odporca v 1. rade. Uviedol, že navrhovateľka potvrdila, že o poskytnutie úveru požiadala sama, zmluvu o úvere aj zmluvu o zabezpečovacom prevode práva si pred podpisom prečítala, obsah zmluvy jej bol vysvetlený, porušila dohody, obsiahnuté v oboch zmluvách o režime splácania úveru. Pri Zmluve o zabezpečení záväzku prevodom práva jednotlivé dojednania, mimo tých, ktoré sa spravovali § 553 OZ boli dané na zmluvnej voľnosti účastníkov zmluvy. Teda sa mohli dohodnúť aj tak, že pokiaľ dlžník včas a riadne nesplní dlh, stane sa veriteľ definitívnym vlastníkom predmetu zabezpečenia. Sporná bytová nehnuteľnosť od roku 2006 prešla niekoľkými prevodmi, pri posudzovaní dobrých mravov v zmysle § 3 OZ je treba obzvlášť starostlivo dbať aj o to, aby ten, kto sa takejto ochrany dovoláva, sám nekonal v rozpore so zásadami dobrých mravov a nevyžadoval ohľady neúmerné okolnostiam konkrétneho prípadu a zabrániť tak snahe alebo možnosti ich zneužitia. Základnou zmluvou uzatvorenou medzi navrhovateľkou a odporcom v 1. rade bola zmluva o úvere, zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva mala vo vzťahu k nej axcesorické postavenie a preto sa súd prvého stupňa mal dôsledne zaoberať platnosťou aj základnej zmluvy. Navrhol rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť návrh navrhovateľky v celom rozsahu zamietnuť ako nedôvodný a nepriznať jej voči odporcovi v 1. rade nárok na náhradu trov prvostupňového konania i odvolacieho. Odvolanie proti rozsudku podali aj odporcovia v 2. a 3. rade a to proti časti výroku, ktorou bol zamietnutý ich vzájomný návrh, bola určená za vlastníčku nehnuteľnosti navrhovateľka a bola im určená povinnosť zaplatiť navrhovateľke náhradu trov konania. Uviedli, že vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti nadobudli dobromyseľne na základe kúpnej zmluvy s predošlým vlastníkom odlišným od osoby navrhovateľky, pričom v čase uzatvorenia tejto kúpnej zmluvy neboli zapísané na príslušnom LV žiadne poznámky, ani len informatívne o začatí súdneho konania vo veci určenia vlastníctva k nehnuteľnosti, hoci navrhovateľka v tejto veci podala návrh na súd 23.02.2007, teda pred uzavretím kúpnej zmluvy. Za nehnuteľnosť zaplatili trhovú cenu, nehnuteľnosť na vlastné náklady zhodnotili, načo im bol poskytnutý úver. Majú zato, že na určení svojho vlastníckeho práva majú naliehavý právny záujem, keď naliehavosť je charakterizovaná určitými aspektmi: navrhovateľkou popieraná existencia práva, teda ich vlastníckeho práva k bytu, existencia ohrozenia práva, či právneho vzťahu neistoty právneho postavenia ich, teda odporcov v 2., 3. rade a existencia potreby odstránenia tejto neistoty. Základnou zmluvou uzatvorenou medzi navrhovateľkou a odporcom v 1. rade bola zmluva o úvere. Ako predbežnú otázku mal teda súd prvého stupňa vyhodnotiť platnosť alebo neplatnosť nielen zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva ale aj zmluvy o úvere. Na strane samotnej navrhovateľky, keďže oni obaja už v poradí sú piatimi vlastníkmi spornej nehnuteľnosti, je otázna existencia naliehavého právneho záujmu na určení, ktorého sa ona domáhala svojim základným návrhom a ktorému súd aj vyhovel, nakoľko sa mohla domáhať priamo plnenia voči odporcovi v 1. rade, či už podaním žaloby o náhradu škody alebo vydania bezdôvodného obohatenia daného rozdielom medzi zostatkom jej peňažného záväzku zo zmluvy o úvere a reálnou hodnotou ním scudzenej nehnuteľnosti. Napadnutým rozsudkom boli chránené iba partikulárne záujmy navrhovateľky bez zohľadnenia toho, že to bola práve ona, kto prvý dobré mravy zásadným spôsobom porušil. Navrhli návrh navrhovateľky zamietnuť, vyhovieť ich vzájomnému protinávrhu v celom rozsahu a potvrdiť tak spochybnené a neisté, i keď stále v katastri zapísané ich spoluvlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti. Navrhovateľka v písomnom vyjadrení k odvolaniam odporcov v 1., 2. a 3. rade uviedla, že odporca v 1. rade sa nikdy vlastníkom nehnuteľnosti nestal. Nehnuteľnosť užíval bez právneho titulu a to z dôvodu, že nedodržal podmienky zmluvy o zabezpečovacom prevode práva, navyše ona dlh v plnej výške splatila. V konaní bolo jednoznačne preukázané konanie odporcu v 1. rade, ktorému nešlo o zaplatenie dlhu, ale o získanie predmetnej nehnuteľnosti, ktorá svojou hodnotou predstavovala osem násobok výšky pôžičky a ktorej sa fyzicky zmocnila až po zaplatení celého dlhu. Pokiaľ sa týka odporcov v 2. a 3. rade, títo uviedli, že sú v poradí piatym vlastníkom spornej nehnuteľnosti, čo nijako neznižuje váhu naliehavého právneho záujmu u navrhovateľky, ale naopak svedčí o skutočnosti, že odporcovia v 2. a 3. rade mali byť opatrnejší pri kúpe predmetnej nehnuteľnosti práve z tohto dôvodu, čím by sa vyhli aj tomuto sporu. Má za to, že odporcovia v 2. a 3. rade nijakým spôsobom neosvedčili naliehavý právny záujem, ide u nich len o účelovú obranu, pričom poukazuje na skutočnosť, že navrhovateľka nie je vo vzťahu k odporcom v 2. a 3. rade pasívne legitimovaná. Navrhla rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť a zaviazať odporcov v 1., 2. a 3. rade k náhrade trov odvolacieho konania. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané včas, proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný, preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je v napadnutých častiach vo veci samej vecne správny, preto vo veci verejne vyhlásil rozsudok. (§ 156 ods. 3 O.s.p.). Pokiaľ sa týka odvolania podaného odporcom v 1. rade proti rozsudku súdu prvého stupňa v spojení s dopĺňacím rozsudkom (návrh navrhovateľky voči odporcovi v 1. rade zamietnutý) tak odvolací súd mal za to, že odvolanie odporcu v 1. rade vo veci samej je potrebné odmietnuť a to z dôvodu, že odporcovi v 1. rade, keďže voči nemu bol návrh zamietnutý, uvedeným rozhodnutím nebola spôsobená žiadna ujma na jeho právach, takže v podstate je osobou neoprávnenou na podanie odvolania vo veci samej. Vzhľadom k uvedenému preto odvolací súd odvolanie odporcu v 1. rade vo veci samej odmietol (§ 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p.). Predmetom konania, vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 37C/23/2007 je určenie vlastníckeho práva navrhovateľky k nehnuteľnosti, a to k bytu č. XX na Y. ulici č. XX v O. a zároveň rozhodnutie o vzájomnom návrhu odporcov v 2. a 3. rade o určení ich vlastníckeho práva k predmetnému bytu č. XX na Y. ulici č. XX v O.. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa v časti zamietnutia vzájomného návrhu odporcov v 2. a 3. rade, v časti určenia vlastníckeho práva navrhovateľky k predmetnému bytu a súvisiacej časti náhrady trov prvostupňového konania. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvého stupňa v merite veci obsiahnutými v odôvodnení napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na ne odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Z obsahu spisového materiálu vyplynulo, že predmetom konania je určenie vlastníckeho práva navrhovateľky k nehnuteľnosti, a to bytu č. XX na XX. poschodí bytového domu č. súpisné XXXX na Y. ulici č. XX v O. zapísanému na LV č. XXXX pre k.ú. O.. Súd prvého stupňa určil vlastníctvo navrhovateľky k predmetnému bytu potom, ako si vyriešil ako predbežnú otázku platnosť, resp. neplatnosť zmluvy o zabezpečovacom prevode práva, ktorú uzavrela navrhovateľka s odporcom v 1. rade dňa 29.11.2005. Súd prvého stupňa sa dostatočne zaoberal platnosťou uvedenej zmluvy v súlade s ust. § 39 OZ, správne dospel k záveru, že uvedená zmluva je v rozpore s dobrými mravmi, pričom odvolací súd mal za to, že zmluva o zabezpečovacom prevode práva môže byť neplatnou aj v prípade, ak základná zmluva o úvere je platná. Uvedená zmluva o zabezpečovacom prevode práva je jednoznačne v rozpore s dobrými mravmi, keď súd prvého stupňa správne sa zaoberal aj skutočnosťou hodnoty bytu, ktorým bola zabezpečená pohľadávka a to z hľadiska toho, či jeho hodnota nepredstavuje neporovnateľne vyššiu cenu ako požičaná suma a správne dospel k záveru, že hodnota bytu jednoznačne predstavuje neporovnateľne vyššiu cenu ako požičaná suma peňazí, ktorá skutočnosť bez ďalších skutočností je spôsobilá privodiť neplatnosť právneho úkonu z dôvodu rozporu s dobrými mravmi (§ 39 OZ). Preto správne súd prvého stupňa po vyriešení si predbežnej otázky neplatnosti zmluvy o zabezpečovacom prevode práva dospel k záveru, že navrhovateľka je vlastníčkou predmetného bytu, keďže odporca v 1. rade sa na základe uvedenej zmluvy nemohol stať vlastníkom predmetného bytu. Čo sa týka vzájomného návrhu o určenie vlastníckeho práva odporcov 2. a 3. k predmetnému bytu, správne súd prvého stupňa skonštatoval, že odporcovia v 2. a 3. rade nemajú naliehavý právny záujem v tomto konaní za takto zisteného skutkového stavu, keď obaja sú spoluvlastníkmi predmetného bytu na určení ich vlastníckeho práva. Keďže doposiaľ sú spoluvlastníkmi predmetného bytu a sú aj ako spoluvlastníci zapísaní na liste vlastníctva. Pokiaľ by chceli žalovať určenie vlastníckeho práva svojho, toto môžu až potom, ako prestanú byť vlastníkmi predmetného bytu. Takže súd prvého stupňa správne posúdil nedostatok naliehavého právneho záujmu v tomto konaní a na takomto určení, ktorý nedostatok naliehavého právneho záujmu aj riadne a dostatočne odôvodnil. Odvolatelia navyše vo svojich odvolaniach neuviedli žiadne nové a relevantné skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé na zmenu napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ sa týka náhrady trov prvostupňového konania, odvolací súd dospel k záveru, že v tejto časti je dôvodné podľa ust. § 220 O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť, keď súd prvého stupňa nerozhodol vecne správne a to z dôvodu, že v predmetnom konaní bola úspešná navrhovateľka a tiež bol úspešný odporca v 1. rade, nakoľko návrh voči nemu bol zamietnutý. Takže nie je dôvodné určovať odporcovi v 1. rade ako procesne úspešnému účastníkovi, aby nahradil ďalšej procesne úspešnej účastníčke náhradu trov konania. Vzhľadom na výsledok konania je dôvodná aplikácia ust. § 142 ods. 1 O.s.p., keď v konaní procesne úspešnej navrhovateľke vzniklo právo na náhradu trov konania voči procesne neúspešným účastníkom, a to odporcom v 2. a 3. rade. Pokiaľ sa týka odporcu v 1. rade, voči nemu bol návrh zamietnutý, bol procesne úspešným účastníkom, náhradu trov konania si síce uplatnil, avšak riadne a včas ju nevyčíslil, preto mu súd náhradu trov prvostupňového konania nepriznal. Odporcom v 2. a 3. rade ako neúspešným účastníkom určil povinnosť zaplatiť navrhovateľke náhradu trov konania a to vo výške 472,92 eur titulom trov právneho zastúpenia (v súlade s ust. §§ 1, 10, 11, 14 a § 16 vyhl. č. 655/2004 Z.z. za 2 úkony pr. pomoci v roku 2007: prevzatie veci, podanie návrhu po 1.371,- Sk, 2 x rež. paušál po 178,- Sk, t.j. 102,83 eur, 3 úkony v roku 2008: návrh na predbežné opatrenie, vyjadrenie k odvolaniu po 1.465,- Sk, účasť na pojednávaní 366,25 Sk (1/4 z odmeny), 3 x režijný paušál po 190,- Sk, t.j. 128,33 eur, 4 úkony v roku 2009: účasť na pojednávaniach 25.3., 29.4., vyjadrenie k vzájomnému návrhu, účasť na poj. 24.6.2009 po 53,49 eur, 4 x rež. paušál po 6,95 eur, t.j. 241,76 eur ). O práve na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 O.s.p. za použitia ust. § 146 ods. 1 O.s.p. a to vo vzťahu odporcu v 1. rade a navrhovateľky analogicky ako pri zastavení konania, keďže odvolanie odporcu v 1. rade bolo vo veci samej odmietnuté, tak že, žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu a podľa § 142 ods. 1 O.s.p. vo vzťahu odporcov v 2., 3. rade a navrhovateľky, keď priznal v odvolacom konaní úspešnej navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania v sume 60,44 eur (1 úkon právnej pomoci: vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 26.9.2009 po 53,49 eur , 1 x rež. paušál 6,95 eur). Uvedený rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.