Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 27CoCsp/34/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3219200486 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2020:3219200486.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a členiek senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci žalobcu: G., proti žalovanému: Z., štátny občan Slovenskej republiky, o zaplatenie 2.104,88 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 24. februára 2020, č.k. 2Csp/35/2019-56, takto r o z h o d o l : Odvolanie žalovaného voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie v jeho zamietajúcej časti (výrok II.) o d m i e t a. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej - vyhovujúcej časti (výrok I.) a v závislej časti o trovách konania (výrok III.) p o t v r d z u j e . Žalobca m á voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1.686,08 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 1.686,08 eur od 16.01.2019 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Výrokom II. vo zvyšku žalobu zamietol a výrokom III. o trovách konania rozhodol tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 60,20 %, a to do troch dní od právoplatnosti uznesenia o výške náhrady trov konania, ktoré vydá súdny úradník súdu prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku. 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou podanou dňa 18.04.2019 domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 2.104,88 eur, úrokov vo výške 9,90% ročne zo sumy 2.000,- eur od 04.05.2016 do zaplatenia, úrokov z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 2.104,88 eur od 04.05.2016 do zaplatenia a náhrady trov konania.Podanú žalobu žalobca odôvodnil tým, že s účinnosťou ku dňu 30.06.2016 došlo k cezhraničnému zlúčeniu spoločnosti U. (ďalej aj len "U.") so spoločnosťou G., čím spoločnosť U. zanikla a žalobca sa stal jej univerzálnym právnym nástupcom. Dňa 05.10.2015 uzavrela spoločnosť U. ako veriteľ so žalovaným ako dlžníkom Zmluvu o spotrebiteľskom úvere, obsahom ktorej bol záväzok spoločnosti U. poskytnúť žalovanému klasický spotrebiteľský úver vo výške 2.000,- eur a súčasne záväzok žalovaného vrátiť poskytnutý úver spolu s dohodnutými úrokmi a poplatkami, a to formou 48-ich mesačných splátok vo výške 52,32 eur, so splatnosťou prvej splátky dňa 15.11.2015. Na jej základe spoločnosť U. poskytla žalovanému úver tak, že dňa 13.10.2015 previedla požadované peňažné prostriedky na účet žalovaného, čo potvrdzuje Výpis z úverového účtu žalovaného. Žalovaný svoj záväzok splácať poskytnutý úver riadne a včas neplnil a do dňa spísania žaloby neuhradil nič z dlžnej sumy, čo preukazuje Výpis z úverového účtu žalovaného. Žalovaný na predžalobné výzvy nereagoval. Žalobca taktiež poukázal na bod 2.1, bod 3.1, bod 3.2, bod 3.4, bod 6 Časti 3 predmetnej zmluvy, § 502 ods. 1 a § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka. V dôsledku neplnenia dohodnutých splátok zo strany žalovaného, spoločnosť U. vyhlásila dňa 03.05.2016 mimoriadnu splatnosť úveru, čím sa stal dlh žalovaného splatný v celom rozsahu. Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam má žalovaný voči žalobcovi k dátumu spísania žaloby neuhradené záväzky po lehote splatnosti v celkovej výške 2.104,88 eur (suma 2.000,- eur z titulu zvyšku dlžnej úverovej istiny, suma 94,74 eur z titulu dlžných úrokov z úveru, suma 10,14 eur z titulu dlžného poistného). Okrem toho je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi úroky z dlžnej úverovej istiny vo výške 9,90% ročne zo sumy 2.000,- eur od 04.05.2016 do zaplatenia a úroky z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 2.104,88 eur od 04.05.2016 do zaplatenia. Súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 24.02.2020. Na pojednávanie sa strany sporu nedostavili. Žalobca a jeho právny zástupca ospravedlnili svoju neúčasť na nariadenom pojednávaní a súhlasili s konaním vo veci samej aj v ich neprítomnosti. Na pojednávanie sa nedostavil ani žalovaný, ktorý mal ako sa uvádza v odôvodnení predvolanie na pojednávanie včas doručené podľa § 111 ods. 3 CSP v spojení s § 106 ods. 1 písm. a/ CSP, neospravedlnil svoju neúčasť a ani nežiadal odročiť pojednávanie z dôležitého dôvodu. 3. Na zistený skutkový stav súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní a zistení, že spoločnosť U... ku dňu 01.07.2016 zanikla v dôsledku cezhraničného zlúčenia so žalobcom, ktorý sa stal jej právnym nástupcom, čo vyplýva z výpisu z obchodného registra Okresného súdu Bratislava I, oddiel N. vložky XXXX/B, za aplikácie § 479 Obch. zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmlúv, § 52 ods. 1 - 4, § 53 ods. 1, 2, 3 a 5, § 53 ods. 9, § 54 ods. 1, 2, § 565, § 3 ods. 1 Obč. zákonníka, § 2 písm. a/, b/, d/, g/, h/, i/, § 9 ods. 1, § 9 ods. 2 písm. k/, § 11 ods. 1 písm. b/, d/ zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 100 ods. 1, § 101, § 103, § 54a, § 879v, § 517 ods. 1 veta prvá, § 517 ods. 2 Obč. zákonníka, § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/95 Z.z., článku 8 Základných princípov CSP, § 149, § 151 ods. 1, § 156 CSP, dospel k záveru o čiastočnej dôvodnosti podanej žaloby. Predmetnú úverovú zmluvu, uzatvorenú medzi žalobcom, resp. jeho právnym predchodcom a žalovaným, súd posúdil podľa jej obsahu a dospel k záveru, že ide o zmluvu o úvere podľa § 497 a nasl. ustanovení Obchodného zákonníka. Zároveň však ide aj o spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka a predmetná zmluva spĺňa tiež definičné znaky zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa vyššie uvedených ustanovení § 2 písm. a/, b/ a d/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Žalovaný vystupoval v zmluvnom vzťahu ako fyzická osoba - nepodnikateľ, pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Veriteľ, teda právny predchodca žalobcu vystupoval nepochybne v zmluvnom vzťahu so žalovaným ako podnikateľ poskytujúci klientom spotrebiteľské úvery v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti - dodávateľ. Spotrebiteľský charakter predmetnej úverovej zmluvy je nepochybný aj tým, že zmluva bola veriteľom pripravená vopred na formulári vrátane znenia zmluvných podmienok bez možnosti zasiahnuť do ich znenia žalovaným ako spotrebiteľom. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Súd na základe uvedeného na predmetnú úverovú zmluvu aplikoval aj príslušné právne normy chrániace spotrebiteľa, teda najmä príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka a zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Súd tiež zdôrazňuje, že ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. V danom prípade súd zistil, že v predmetnej úverovej zmluve nie je uvedená v súlade so zákonom celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ veriteľovi zaplatiť. Pri počte mesačných splátok 48 a výške splátky 52,32 eur tak, ako to bolo stanovené v predmetnej úverovej zmluve, celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ veriteľovi zaplatiť, predstavuje sumu 2.511,36 eur, a teda nie sumu 2.430,24 eur, ako to uviedol veriteľ v predmetnej úverovej zmluve. Súd zastáva v tejto súvislosti názor, že celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, musí byť v každej zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená výslovne a jednoznačne, keď účelom uvedenia tejto náležitosti v zmluve o spotrebiteľskom úvere je nepochybne to, aby bol spotrebiteľ už na začiatku úverového vzťahu informovaný a mal prehľad o tom, koľko finančných prostriedkov bude povinný ako dlžník pri splácaní úveru celkovo vynaložiť. V tejto súvislosti súd uvádza, že zo znenia predmetnej úverovej zmluvy je zrejmé, že v tejto zmluve sa nachádza predformulovaný text o zvolenom súbore poistenia ako "Základný súbor poistenia ", avšak predmetná úverová zmluva vôbec nepredpokladá odmietnutie poistenia ako takého, resp. uzatvorenie úverovej zmluvy bez poistenia. Podľa názoru súdu sú v predmetnej úverovej zmluve na základe vyššie uvedeného nesprávne stanovené celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom a tým aj nesprávne určená celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ veriteľovi zaplatiť tak, ako to definuje § 2 písm. g/, h/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, čím je priemernému spotrebiteľovi poskytnutý klamlivý údaj o celkovej sume „preplatenia“ úveru. Na základe uvedeného súd konštatuje, že v predmetnej úverovej zmluve nebola správne uvedená zákonná náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Uvedené je významné podľa názoru súdu i pre správne stanovenie RPMN. Je nepochybné, že ak sú celkové náklady na úver stanovené v predmetnej spotrebiteľskej zmluve v nižšej sume, ako sú v skutočnosti, je následne aj RPMN stanovená v nižšej percentuálnej výške, a teda nesprávne a pre spotrebiteľa zavádzajúco. Veriteľ zároveň v predmetnej úverovej zmluve neuviedol všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov.Vzhľadom na absenciu vyššie uvedených náležitostí, resp. ich nesprávne určenie v predmetnej úverovej zmluve, súd považoval úver poskytnutý veriteľom žalovanému na jej základe za poskytnutý bez úroku a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. b/, písm. d/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v príslušnom znení). Nad rámec uvedeného súd ďalej uvádza, že žalobca si uplatňoval v konaní okrem iného aj nárok na úrok v dohodnutej výške z dlžnej istiny aj po splatnosti úveru. Súd ďalej uvádza, že poistenie tak, ako bolo v predmetnej úverovej zmluve dojednané, nezodpovedá zákonným ustanoveniam § 788 a nasl. Občianskeho zákonníka o poistných zmluvách. Súd ďalej ex offo skúmal, či uplatnený nárok žalobcu je, alebo nie je premlčaný. Aby súd mohol vyššie uvedené vyhodnotiť, bolo potrebné predovšetkým posúdiť, či veriteľ (žalobca) úver platne predčasne zosplatnil, a to v súlade s ustanovením § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a § 565 Občianskeho zákonníka. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že poskytnutý úver je bezúročný a bez poplatkov avšak účinky zosplatnenia úveru, o ktorom žalobca tvrdil, že nastali dňa 03.05.2016 pre nedodržanie podmienky § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka nenastali, pretože žalobca, resp. jeho právny predchodca žalovaného ako spotrebiteľa preukázateľne neupozornil v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Súd nemal preukázané, že žalobca alebo právny predchodca žalobcu takúto písomnosť žalovanému doručoval. Aj keď sa listina označená ako "Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru č. XXXXXXXXXXXXXX" na výzvu žalovanému odvoláva, žalobca nielenže takúto výzvu nepredložil, ale ani ako dôkaz na preukázanie svojich tvrdení neoznačil. Keďže nedošlo k predčasnému zosplatneniu úveru z predmetnej spotrebiteľskej zmluvy postupom podľa zákona, resp. toto preukázané v spotrebiteľskom spore nebolo, bolo potrebné skúmať prípadné premlčanie každej zo splátok úveru v zmysle ustanovenia § 103 Občianskeho zákonníka samostatne. Každá zo splátok predstavuje samostatný dlh, ktorý sa samostatne tiež premlčuje v trojročnej premlčacej dobe. V súlade s ustanovením § 103 veta prvá Občianskeho zákonníka, ktoré ustanovenie je potrebné v danej veci aplikovať, ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. V danej veci bola žaloba podaná na súde dňa 18.04.2019. V zmysle predmetnej úverovej zmluvy splátky boli splatné k 15. dňu v mesiaci a 1. splátka bola splatná dňa 15.11.2015. Od tohto dátumu teda začína plynúť všeobecná 3-ročná premlčacia lehota na uplatnenie nároku na zaplatenie tejto splátky. Rovnako tak plynula uvedená 3-ročná premlčacia doba aj u ostatných (nasledujúcich) splátok. Pri výške mesačnej splátky 52,32 eur mala byť istina úveru vo výške 2.000,- eur uhradená v 39 splátkach (38 celých splátok a posledná 39. splátka bola vo výške 11,84 eur) so splatnosťou v období od 15.11.2015 do 15.01.2019. Na základe uvedeného potom za premlčané súd považuje splátky so splatnosťou od 15.11.2015 do 15.04.2016, v celkovej sume 313,92 eur (celkovo 6 splátok, každá vo výške 52,32 eur). Vo zvyšnej časti istiny vo výške 1.686,08 eur (istina pôžičky 2.000,- eur po odpočítaní premlčanej sumy 313,92 eur) súd považoval nárok žalobcu za dôvodný a v tejto časti súd žalobe vyhovel. V prevyšujúcej časti uplatnenej istiny súd na základe vyššie uvedeného považoval uplatnený nárok za nedôvodný a v tejto časti žalobu zamietol. Žalobca si voči žalovanému uplatnil žalobou aj nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 2.104,88 eur odo dňa 04.05.2016 do zaplatenia. Súd považoval za dôvodný nárok na zaplatenie istiny 1.686,08 eur, pričom účinné predčasné zosplatnenie spotrebiteľského úveru ku dňu 03.05.2016 nemal preukázané. Žalobcovi nebolo možné priznať úrok z omeškania z jednotlivých splátok odo dňa ich omeškania, keďže na tomto skutkovom základe žalobca úrok z omeškania nežiadal ani percentuálnou sadzbou a ani vyčíslenou sumou. Žalobca žiadal priznať úrok z omeškania na skutkovom základe splatnosti celej pohľadávky a táto v zmysle vyššie uvedeného a podľa právneho záveru súdu nastala splatnosťou poslednej splátky istiny úveru dňa 15.01.2019. Keďže žalovaný v tejto lehote spotrebiteľský úver nesplatil, dňom 16.01.2019 sa dostal do omeškania a žalobcovi ako právnemu nástupcovi pôvodného veriteľa vznikol v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka nárok na úrok z omeškania vo výške v zmysle § 3 nariadenia č. 87/1995 Z. z., t. j. vo výške 5,00 % ročne (základná úroková sadzba ECB 0,00 % + 5 bodov). Súd preto zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 1.686,08 eur od 16.01.2019 do zaplatenia. Pokiaľ žalobca žiadal priznať úroky z omeškania z vyššej sumy a od skoršieho dátumu, v tejto časti bola žaloba z vyššie uvedených dôvodov ako nedôvodná zamietnutá. Súd na základe uvedeného podanej žalobe v časti vyhovel a v nedôvodne požadovanej istine a požadovaného príslušenstva žalobu zamietol. Povinnosť, ktorú súd uložil žalovanému týmto rozsudkom, je žalovaný povinný splniť v súlade s § 232 ods. 3 CSP do troch dní od právoplatnosti rozsudku. O trovách konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 255 ods. 2 CSP a § 262 ods. 1 CSP. V posudzovanom spore súd žalobe žalobcu vyhovel v časti o zaplatenie istiny vo výške 1.686,08 eur s príslušným úrokom z omeškania, v tejto časti bol žalobca voči žalovanému úspešný (čo predstavuje v percentuálnom vyjadrení 80,10 %), vo zvyšnej časti bol žalobca v spotrebiteľskom spore neúspešný a žalovaný úspešný (čo predstavuje v percentuálnom vyjadrení 19,90 %). Súd na základe uvedeného zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi v stanovenej lehote náhradu trov konania v rozsahu čistého úspechu žalobcu v spore, teda v rozsahu 60,20 % (80,10 % mínus 19,90 %), pričom podľa ust. § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 4. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote v celom rozsahu, t.j. aj do jeho zamietajúcej časti, vychádzajúc z obsahu odvolania, odvolaním napadol žalovaný, navrhujúc odvolaciemu súdu jeho zrušenie, dôvodiac, že postupom súdu prvej inštancie mu bolo odňaté právo konať pred súdom a teda porušené jeho právo na spravodlivý proces (odvolací dôvod uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP), naplnenie ktorého vzhliadol v tom, že mu nebolo doručené predvolanie na pojednávanie, ktorého sa mal zúčastniť, čo objektívne ani nebolo ako uvádza možné, pretože on v čase, keď sa pojednávanie konalo, ako aj v čase vydania napadnutého rozhodnutia, sa nachádzal v ÚVTOS, kam mu žiadne predvolanie nebolo doručované, nikdy nesúhlasil s tým, aby súd konal a rozhodol v jeho neprítomnosti a mal záujem sa aktívne v spore brániť. 5. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie vo všetkých jeho častiach považuje za vecne správny a tento navrhoval potvrdiť. Odvolanie žalovaného považoval za účelové a neopodstatnené. 6. Žalovaný vo svojej písomnej replike na vyjadrenie žalobcu uviedol, že trvá na ním uplatnenom odvolacom dôvode spočívajúcom v porušení jeho práva na spravodlivý súdny proces, odvolanie považuje za opodstatnené a žiada, aby odvolací súd v jeho prospech v súlade s odvolaním rozhodol. 7. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd, skôr ako pristúpil k vecnému skúmaniu odvolania zisťoval, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), či odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote, osobou, ktorá je na podanie odvolania oprávnená, ako aj to, či smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, teda skúmal splnenie zákonných predpokladov preto, aby rozhodnutie z hľadiska jeho správnosti, bolo možné podrobiť vecnému odvolaciemu prieskumu. 8. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a v rozhodovaní súdu nižšieho stupňa sa v občiansko-právnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občiansko-právny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občiansko-právnym súdom (I ÚS 4/2011). 9. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť odvolacie konanie, je otázkou zákonnosti a jej riešenie patrí do výlučnej právomoci odvolacieho súdu. 10. Proti rozsudku súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon nevylučuje. 11. Podľa § 359 CSP odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. 12. Podľa § 386 písm. b/ CSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou. 13. Ustanovenie § 359 CSP určuje subjektívnu podmienku prípustnosti odvolania tým, že právo podať odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie zveruje strane sporu, nie však každej strane, ale citovaným ustanovením priznáva toto právo len tej strane sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Neprospech sa spravidla prejavuje v neúspechu vo veci samej, alebo v rozhodnutí procesnej povahy, ktoré znamená pre účastníka ujmu. Právo podať odvolanie teda nie je dané tej strane sporu, v neprospech ktorej rozhodnutie súdu nevyznelo, alebo ktorá týmto rozhodnutím nebola dotknutá na svojich právach. Posúdenie otázky, či odvolaním napadnutý výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie vyznel v prospech alebo neprospech odvolateľa, a teda, či tento je oprávnenou osobou na podanie odvolania, alebo, či odvolateľ je rozhodnutím súdu dotknutý na svojich právach, prislúcha odvolaciemu súdu. 14. Z obsahu spisu vyplýva, že odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal žalovaný proti celému rozhodnutiu, t.j. aj proti jeho výroku II., ktorým bola žaloba čiastočne zamietnutá, do ktorej časti teda nebol odvolateľ ako strana na svojich právach dotknutý, keďže v tejto časti rozhodnutie nevyznelo v jeho neprospech, ale naopak v jeho prospech. Z pohľadu posudzovanej veci je tak zrejmé, že tento nie je v zmysle § 359 CSP subjektom ktorý by bol zamietajúcou časťou napadnutého rozhodnutím dotknutý. 15. Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že tento nebol oprávnený odvolanie voči napadnutému rozhodnutiu v jeho zamietajúcej časti (výrok II.) podať, preto odvolací súd podľa § 386 písm. b/ CSP jeho odvolanie v tomto rozsahu (čo do zamietajúceho výroku II.) odmietol ako podané neoprávnenou osobou bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou rozhodnutia súdu prvej inštancie v tejto jeho časti. 16. Predmetom posudzovania odvolacím súdom tak zostalo rozhodnutie súdu prvej inštancie len v jeho zostávajúcej - vyhovujúcej časti (výrok I.) a závislej o trovách konania (výrok III.). 17. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie v zostávajúcej časti podala v zákonnej lehote strana v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa § 363 CSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal odvolací súd preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania. 18. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v jeho vyhovujúcej časti a závislej o trovách konania (výroky I. a III.) je potrebné ako vo výroku vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP (a contrario), keďže v danej veci nebolo potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. 19. V preskúmavanej veci je predmetom odvolacieho prieskumu výrok I. rozsudku, ktorým bol žalovaný ako spotrebiteľ zaviazaný na plnenie vo výške 1.686,08 eur s úrokom z omeškania z tejto sumy vo výške 5 % ročne od 16.1.2019 do zaplatenia voči žalobcovi zo spotrebiteľskej zmluvy, keď akcentujúc ochranu spotrebiteľa súd prvej inštancie posúdil, že prisúdená čiastka predstavuje doposiaľ neuhradený zostatok istiny žalovaným poskytnutého spotrebiteľského úveru žalobcovi, ktorý nepodlieha v tomto rozsahu premlčaniu. 20. Žalovaný prostredníctvom odvolania namietal, že bolo porušené jeho právo na spravodlivý súdny proces, pretože súd vec prejednal a vo veci rozhodol v jeho neprítomnosti napriek tomu, že on k tomu nedal súhlas, o termíne pojednávania ani nevedel, keďže v rozhodnom období sa nachádzal vo výkone trestu odňatia slobody, kam mu predvolanie nebolo zasielané, čím mu bolo odopreté právo realizovať jeho procesné práva. Vecné námietky prostredníctvom ktorých by spochybnil právny základ, či výšku uplatneného a prisúdeného nároku neprodukoval. 21. Odvolací súd teda vychádzajúc z obsahu odvolania podrobil konanie predchádzajúce napadnutému rozhodnutiu odvolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného porušenia práva žalovaného na spravodlivý proces ako výsledku tvrdeného nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie, ktorý dôvod je zrejmý z obsahu odvolania (odvolací dôvod uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP). 22. Preskúmaním rozhodujúcich skutočností odvolací súd dospel k záveru o nespôsobilosti podaného odvolania privodiť v prospech žalovaného zmeňujúce, či zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu. 23. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle uvedeného odvolacieho dôvodu treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci v porušení zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní. Jeho naplnenie je jedným zo zákonných dôvodov pre zrušenie rozhodnutia. 24. Priebeh pojednávania a teda aj jeho nariadenie a predvolanie na pojednávanie, sú upravené v ustanoveniach § 177 a nasl. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). 25. Súd nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie (§ 177 ods. 1 CSP). 26. Nevyhnutnosť nariadenia pojednávania pri rozhodovaní vo veci samej je vyjadrením zásady ústnosti a bezprostrednosti konania, ktoré zásady majú ústavnoprávne vyjadrenie v článku 48 ods. 2 Ústavy SR (právo na prerokovanie veci v prítomnosti a možnosť vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom), tiež článku 6 ods. 1 Dohovoru, v zmysle ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom. Zúčastniť sa na pojednávaní je právom strán sporu. Stranám zásadne musí byť umožnené, aby v prípade, ak vo veci bolo nariadené pojednávanie, mali možnosť sa tohto zúčastniť, čo predpokladá riadne a včasné doručenie predvolania na pojednávanie, aby im tak bolo umožnené realizovanie ich procesných oprávnení, ktoré im zákon priznáva. 27. Predvolanie sa doručuje strane alebo jej zástupcovi tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej 5 dní predo dňom, keď sa má pojednávanie konať (§ 178 ods. 2 CSP). 28. Vychádzajúc z citovaného ustanovenia, predvolanie na pojednávanie vykonáva súd z úradnej povinnosti, pričom je jeho povinnosť predvolať všetky osoby, ktoré ustanovuje zákon, prostredníctvom čoho sa zabezpečuje, aby bolo strane konania umožnené vykonať právo na spravodlivý súdny proces, ktorého súčasťou je aj možnosť zúčastniť sa na pojednávaní. Z ustanovenia je tiež zrejmé, že predvolanie na pojednávanie sa teda doručuje a primárne vyhotovuje ako písomnosť a ako takú ju možno doručiť priamo na úkone súdu podľa § 105 ods. 1 CSP, na žiadosť strany na jej elektronickú adresu podľa § 105 ods. 2 CSP, alebo doručujúcim orgánom na adresu podľa § 106 CSP ( u fyzických osôb ak adresát neuviedol inú adresu ako adresu evidovanú v registri obyvateľov SR § 106 ods. 1 písm. a/). V prípade doručovania písomnosti do vlastných rúk sa za deň doručenia považuje deň doručenia vyplývajúci z potvrdenia o doručení podľa § 111 ods. 1 CSP, alebo deň, v ktorý sa zásielka vrátila súdu podľa § 111 ods. 3 CSP. Doručenie predvolania ako písomnosti je spoľahlivým prostriedkom na získanie procesného podkladu pre postup súdu o tom, či vykoná nariadené pojednávanie v prípade, ak sa strana alebo jej zástupca na pojednávanie nedostaví. 29. Podľa § 111 ods. 1 CSP do vlastných rúk sa doručuje tak, že adresát potvrdí prijatie písomnosti na potvrdení o doručení písomnosti (ďalej len „doručenka“); údaje v doručenke sa považujú za pravdivé, ak nie je dokázaný opak. Doručenka je verejnou listinou. 30. Podľa § 111 ods. 2 CSP do vlastných rúk sa doručujú písomnosti, pri ktorých tak ustanovuje zákon a písomnosti, pri ktorých to nariadi súd. 31. Podľa § 111 ods. 3 CSP ak nemožno doručiť písomnosť na adresu podľa §106, písomnosť sa považuje za doručenú a to aj vtedy, ak sa adresát o tom nedozvie. 32. Podľa § 112 CSP, ak nemožno doručiť písomnosť, ktorá sa nedoručuje do vlastných rúk na adresu podľa § 106 CSP, písomnosť sa považuje dňom vrátenia nedoručenej zásielky súdu za doručenú a to aj vtedy, ak sa adresát o tom nedozvie. 33. Nemožno pochybovať, že doručovanie je mimoriadne významným procesným úkonom, keďže prostredníctvom neho sa zabezpečuje komunikácia medzi súdom a stranami konania a tiež jeho význam spočíva v dôsledkoch, ktoré sú s ním spojené. Okamih doručenia je rozhodujúci pre vznik procesných práv a povinností, úspešnosť doručenia má dopad v prípade jeho nesprávneho vyhodnotenia tiež v konečnom dôsledku aj na samotné meritórne rozhodnutie. Písomnosti, ktoré sa doručujú do vlastných rúk sú písomnosti, o ktorých to ustanovujú osobitné predpisy a ktoré identifikuje § 111 ods. 2 CSP, t. j. pri ktorých tak ustanovuje zákon, alebo pri ktorých tento spôsob doručenia určí súd. Na potvrdenie doručenia dokumentu do vlastných rúk slúži doručenka. Je to dokument obsahujúci údaje o dni doručenia, identifikátor osoby prijímateľa, identifikátor osoby odosielateľa a identifikáciu úradnej správy a dokumentov, ktoré sa doručujú, ktoré zabezpečujú vytvorenie logickej väzby na túto správu a dokumenty, ktoré obsahuje. Údaje uvedené v doručenke sa považujú za pravdivé, kým sa nepreukáže opak. Úradná písomnosť sa považuje za doručenú, ak sa doručuje do vlastných rúk dňom uvedeným na doručenke, alebo márnym uplynutím úložnej lehoty podľa toho, ktorá skutočnosť nastane skôr, a to aj vtedy, ak sa adresát o tom nedozvedel, teda prostredníctvom tzv. fikcie doručenia. Úložnou lehotou je lehota, počas ktorej je uložený dokument, považovaný za nedoručený. Úložná lehota je 15 dní odo dňa nasledujúceho po dni uloženia, ak osobitný predpis neustanovuje inú lehotu. Identicky sa považuje za doručenú prostredníctvom tzv. fikcie doručovania písomnosť doručovaná na adresu podľa § 106, ktorá sa do vlastných rúk nedoručuje (tzv. obyčajné doručovanie) avšak nie uplynutím úložnej lehoty, ako je tomu v prípade doručovania do vlastných rúk, ale dňom vrátenia zásielky na súd a to aj v prípade, ak sa adresát o tom nedozvedel. 34. Fikcia doručenia ako teoretická konštrukcia používaná v práve, ktorá za určitých okolností finguje právnu skutočnosť, ktorá v skutočnosti nenastala (čím sa líši od právnej domnienky, ktorá môže ale nemusí zodpovedať skutočnosti), nastupuje v prípade, ak fyzická osoba, ktorej bola doručená písomnosť do miesta, teda na adresu uvedenú v § 106 CSP túto neprevzala. Potom napriek tomu, že ak aj k skutočnému doručeniu nedošlo, pre účely príslušného konania nastupuje fikcia doručenia a adresát zásielky nie je oprávnený sa dovolávať toho, že zásielka nebola doručená, pretože právna fikcia je silnejšia ako skutočnosť. Civilný sporový poriadok tak v ust. § 111 ods. 3, ako ani v § 112 CSP teda vôbec nereflektuje na skutočnosť, či sa adresát v mieste doručenia zdržiaval alebo nie, ale namiesto toho vychádza z presvedčenia, že pre doručenie nemôže a nesmie byť významné, kde sa adresát skutočne zdržuje a nastoľuje sa zásada, že každý adresát je zodpovedný za evidovanú adresu v príslušnom registri, ako aj za ochranu vlastných záujmov a že je preto povinný si zabezpečiť prijímanie písomností na evidovanej adrese bez ohľadu na to, na akej adrese sa skutočne zdržuje, či jej doposielanie na adresu, kde sa v skutočnosti zdržuje. Fikcia doručenia teda nastane potom, ak sa súdu nepodarí písomnosť doručiť na adresu uvedenú v § 106 (či už uvedenú, oznámenú adresátom, alebo evidovanú v registri obyvateľstva). 35. V konkrétnostiach posudzovanej veci, ako odvolací súd zistil preskúmaním spisového materiálu, súd prvej inštancie (viď úprava na č.l. 39) doručoval žalovanému žalobu spolu s prílohami, ako aj uznesenie obsahujúce výzvu na vyjadrenie sa k žalobe podľa § 167 ods. 2 CSP a rovnako tak obsiahle poučenia žalovanému ako účastníkovi konania, obsahujúce tiež špecifické poučenia adresované spotrebiteľom, keďže nepochybne v danej veci ide o spor podliehajúci spotrebiteľskému právu, teda poučenia žalovanému o jeho procesných právach a povinnostiach podľa§ 292 Civilného sporového poriadku a v rámci toho ho tiež v otázke doručovania poučil, že má možnosť uviesť adresu, na ktorú mu budú doručované písomnosti, pričom pokiaľ tak neurobí, súd mu bude doručovať písomnosti na adresu evidovanú v registri obyvateľov Slovenskej republiky a tiež ho poučil o následkoch pre prípad, ak sa súdu nepodarí písomnosti žalovanému doručiť na adresu uvedenú v registri obyvateľov Slovenskej republiky, a to tak či už pri doručovaní do vlastných rúk (§ 111 CSP), ako aj pri doručovaní tzv. obyčajných písomnosti do vlastných rúk neurčených (§ 112 CSP) obe v spojitosti s § 106 CSP. Z pripojenej poštovej doručenky vyplýva, že žalovaný žalobu s prílohami, ako aj uznesenie, obsahujúce výzvu na vyjadrenie sa k podanej žalobe, s potrebou pre prípad jeho neuznania uvedenia rozhodujúcich skutočností na jeho obranu, či pripojenia listín, na ktoré sa odvoláva a označenia dôkazov na preukázanie jeho tvrdení, prevzal dňa 28.05.2019, a to na adrese G. XXX/X., čo je adresa žalovaného uvedená v Registri obyvateľov Slovenskej republiky. Následne s časovým odstupom súd prvej inštancie nariadil vo veci pojednávanie na deň XX.XX.XXXX o XX:XX hod. na čísle dverí X, pričom písomnosť obsahujúcu predvolanie na pojednávanie žalovanému doručoval, ako vyplýva z dokladu (informácie) pripojenej na č.l. 43 spisu, na adresu uvedenú v Registri obyvateľov Slovenskej republiky, teda na adresu, na ktorú mu bola doručovaná žaloba, poučenia, ako aj výzva na vyjadrenie sa k žalobe, na ktorej tento tiež tieto písomnosti prevzal. Pokiaľ ide o predvolanie na pojednávanie, z informácie vyplýva, že žalovaný ako adresát si zásielku v odbernej lehote neprevzal. Informácia o tejto skutočnosti bola súdu prvej inštancie doručená dňa 10.02.2020. Ako vyplýva zo zápisnice z pojednávania uskutočneného dňa XX.XX.XXXX (č.l. 53 a nasl. spisu), súd prvej inštancie po vyvolaní veci konštatoval, že žalovaný má predvolanie na pojednávanie doručené podľa § 106 ods. 1 písm. a/ CSP, v spojitosti s § 111 ods. 3 CSP, čím podľa názoru súdu prvej inštancie boli splnené podmienky na to, aby bolo možné konať v neprítomnosti žalovaného, na čo vec prejednal a vo veci aj rozhodol. Z lustrácie ZVJS na č.l. 66 spisu vyplýva, že žalovaný sa nachádza vo výkone trestu odňatia slobody od 23.11.2019 do 23.11.2021, teda aj v čase konania pojednávania nariadeného súdom prvej inštancie bol vo výkone trestu odňatia slobody. 36. Preskúmaním vyššie uvedených zistených skutočností vo svetle teoretických východísk uvedených v predchádzajúcich častiach tohto rozhodnutia, odvolací súd dospel k záveru o nedôvodnosti podaného odvolania. Nemožno pochybovať o tom, že žalovaný mal vytvorený priestor na to, aby mohol svoje procesné práva v dostatočnej miere realizovať. Je zrejmé, že cca 5 mesiacov pred tým, ako nastúpil do výkonu trestu odňatia slobody, už v máji 2019 mu bola doručená žaloba spolu s výzvou na vyjadrenie sa k nej a poučeniami o jeho procesných právach a povinnostiach, ako aj o dôsledkoch plynúcich z neoznámenia inej adresy na ktorej sa reálne zdržuje, teda kde sa nachádza a reálne aj môže prebrať zásielky, na ktorú mu súd má doručovať pre prípad, ako tomu bolo v konkrétnostiach posudzovanej veci, že táto je rozdielnou od adresy, ktorú má žalovaný evidovanú v Registri obyvateľov SR. Nepochybne tak žalovaný mal dostatok času už pred termínom pojednávania, do doby ako nastúpil do ÚVTOS na to, aby žalobou uplatnený nárok spochybnil či už čo do základu či do výšky, či produkoval ďalšie prostriedky procesnej obrany vrátane návrhov na doplnenie dokazovania, či predkladania listinných či iných dôkazov. Žalovaný však jednoznačne zostal napriek výzve súdu a poučeniu v celom rozsahu nečinný, k žalobe sa nevyjadril a žalovaný návrh ani čo do základu, ani čo do výšky ani v najmenšom nespochybnil. Rovnako z obsahu spisu vyplýva a žalovaný v odvolaní ani nič iné netvrdil, že tento napriek tomu, že nastúpil do výkonu trestu odňatia slobody v novembri 2019, túto skutočnosť súdu neoznámil, ani na príslušnom doručovacom úrade nezabezpečil, aby jemu adresované zásielky na adresu jeho trvalého bydliska, kde ich dovtedy preberal, boli doposielané na adresu ústavu, v ktorom výkon trestu vykonával a vykonáva. Keďže súd prvej inštancie jednoznačne o tejto skutočnosti vedomosť nemal, pri nečinnosti žalovaného postupoval správne, keď po zistení, že žalovaný prevzal zásielku mu adresovanú, obsahujúcu žalobu, výzvu a poučenia na adrese, ktorá je zhodná s adresou v evidencii obyvateľov SR, mu aj predvolanie na pojednávanie na túto adresu zaslal a po vrátení tejto zásielky ako nevyzdvihnutej v úložnej lehote, aplikovaním tzv. fikcie doručenia, vychádzal z toho, že zásielka bola doručená riadne a včas, teda za dodržania lehoty na prípravu pojednávania, čím boli naplnené podmienky pre to, aby v neprítomnosti žalovaného bolo možné vec prejednať a vo veci tiež rozhodnúť, čo aj učinil, ktorý postup súdu prvej inštancie rozhodne nemožno považovať za nesprávny, inak povedané tomuto postupu z hľadiska jeho správnosti nemožno nič vytknúť. Pokiaľ žalovaný namieta, že v čase doručovania predvolania sa na adrese trvalého bydliska nezdržiaval, pretože bol vo výkone trestu odňatia slobody, táto skutočnosť, i keď je pravdivá, nemôže ísť na ťarchu správnosti postupu súdu prvej inštancie, ale jedine na ťarchu samotného žalovaného, ktorý svojou nečinnosťou zjavne neprevzal zodpovednosť za svoje účastníctvo v tomto spore, o ktorom nepochybne vedel, musel teda nevyhnutne predpokladať, že vo veci bude nariadené pojednávanie a za existencie jeho nečinnosti vo výsledku ani legitímne nemohol očakávať nič iné, ako v neprospech neho vydané rozhodnutie. 37. Odvolací súd v súvislosti s nedostatočnou aktivitou žalovaného mu dáva do pozornosti zásadu, ktorá platila už v rímskom práve, podľa ktorej „vigilantibus iura scripta sunt" t. j. „práva patria len bdelým" (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou, keďže je predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením či zanedbaním môžu svoje práva strácať, čo platí obdobne aj o využívaní zákonných procesných ustanovení vrátane využitia možnosti osobnej účasti na pojednávaní, či produkovania prostriedkov procesnej obrany, k naplneniu čoho došlo tiež v posudzovanej veci, keď žalovaný pri absencii minimálnej obozretnosti neoznámil súdu adresu na ktorej sa bude zdržiavať, či skutočnosť, že nastúpil na výkon trestu odňatia slobody, tiež že v konečnom dôsledku nevyužil možnosť produkovať prostriedky procesnej obrany proti uplatnenému nároku, absencia využitia ktorého posledného uvedeného práva, indikuje k záveru o účelovo podanom odvolaní, keďže ani prostredníctvom neho odvolateľ ani v najmenšom nespochybňuje oprávnenosť uplatneného a dôvodnosť súdom priznaného nároku v jeho vecnej rovine. 38. Vychádzajúc tak z vyššie uvedeného zistenia, keďže bola splnená procesná podmienka riadneho a včasného doručenia predvolania na pojednávanie žalovanému (§ 178 ods. 2 CSP) vychádzajúc z fikcie doručenia a teda aj uskutočnenie identifikovaného pojednávania a prejednania veci v neprítomnosti žalovaného (§ 180 CSP), konštatovanie súdu obsiahnuté v zápisnici z pojednávania z dotknutého dňa, že predvolanie na pojednávanie zaslané žalovanému je potrebné vo svetle ust. § 111 ods. 3 v spojení s § 106 ods. 1 písm. a/CSP potrebné považovať za doručené riadne a včas, a napriek jeho neprítomnosti je potrebné považovať za splnené podmienky na prejednanie veci podľa § 180 CSP, tak má oporu v obsahu spisového materiálu a platnom procesnom predpise a pokiaľ za týchto okolností súd prvej inštancie na vyššie uvedenom pojednávaní vec v neprítomnosti žalovaného podľa § 180 CSP prejednal, a tiež vo veci rozhodol, nepochybil a týmto zvoleným procesným postupom neznemožnil žalovanému realizovať mu procesné oprávnenia, ktoré mu zákon priznáva. 39. S poukazom teda na vyššie uvedené, keďže procesný postup súdu prvej inštancie predchádzajúci rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej, nebolo možné vyhodnotiť ako nesprávny, vo svetle produkovaných odvolacích námietok žalovaného ako porušujúci jeho právo na spravodlivý súdny proces, pri absencii vecných odvolacích námietok spochybňujúcich skutkové, či právne závery na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie v jeho vyhovujúcej časti (výrok I.), za súčasného záveru o správnosti rozhodnutia tiež v jeho závislej časti o trovách konania (výrok III.), bolo potrebné toto v uvedených častiach ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Žalovaným uplatnené odvolacie námietky tak argumentačne neboli spôsobilé k odlišnému, v prospech neho spôsobilému rozhodnutiu odvolacieho súdu. 40. Odvolací súd v konečnom dôsledku rozhodol tiež o trovách odvolacieho konania a to podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobca má voči žalovanému vzhľadom na jeho plný úspech v odvolacom konaní, nárok na ich náhradu v rozsahu 100%. 41. O výške náhrady trov konania žalobcu rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník. 42. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).