Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 4Co/174/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6315201482 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alica Beňová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:6315201482.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Alice Beňovej a sudkýň JUDr. Oľgy Lichnerovej a JUDr. Ivety Martinákovej v spore žalobcu V. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom W., M. XXX/ XX proti žalovanému W. E. B., s.r.o., so sídlom A., W. XX, IČO: XXXXXXXX, zastúpenému Advokátskou kanceláriou JUDr. P. E., s.r.o. so sídlom A., K. XX, o určenie neplatnosti zmlúv a vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 11. januára 2016, č.k. 6C/166/2015-62, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výrokoch I., II., III., IV., V., VII. p o t v r d z u j e. Žalobca n e m á proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. určil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX, rozhodcovská zmluva a dohoda o zrážkach zo mzdy uzavreté dňa 22. 11. 2012 medzi žalobcom a žalovaným sú neplatné. Vo výroku II. určil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX, rozhodcovská zmluva a dohoda o zrážkach zo mzdy uzavreté dňa XX.XX.XXXX medzi žalobcom a žalovaným sú neplatné. Vo výroku III. uložil žalovanému povinnosť vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie zo zmluvy č. XXXXXXXXXX zo dňa 22. 11. 2012 vo výške 301,70 eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo výroku IV. uložil žalovanému povinnosť vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 22. 11. 2012 vo výške 301,70 eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. O náhrade trov konania rozhodol vo výroku V. tak, že žalobcovi nepriznal náhradu trov konania. Vo výroku VI. konanie v časti o zaplatenie bezdôvodného obohatenia vo výške 80,37 eur zo zmluvy č. XXXXXXXXXX a vo výške 241,11 eur zo zmluvy č. XXXXXXXXXX zastavil. Vo výroku VII. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Považská Bystrica súdny poplatok 633,- eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že medzi žalovaným ako veriteľom a žalobcom ako dlžníkom vznikol právny vzťah zo zmluvy o úvere uzatvorenej podľa ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ktorá je zároveň zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 písm. d/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Žalobca obsah zmluvy pred podpisom podstatným spôsobom nemohol ovplyvniť. Uviedol, že súdu je z rozhodovacej činnosti známe, že žalovaný vzorový text zmluvy, zmluvných dojednaní a rozhodcovských zmlúv používal vo viacerých prípadoch pri poskytovaní úverov iným spotrebiteľom. Nejde teda o podmienky individuálne dojednané. Žalobcovi poskytol úver v rámci jeho podnikateľskej činnosti a žalobca pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej či inej podnikateľskej činnosti. Ide teda zároveň o spotrebiteľské zmluvy v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a platia pre ne ustanovenia zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. V prejednávanej veci pokiaľ ide o úverové zmluvy ide jednoznačne o spotrebiteľské zmluvy, na ktoré treba aplikovať ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, nakoľko tieto kritéria spĺňajú. Žalobca obsah zmluvy pred podpisom nemohol ovplyvniť, zmluva je formulárová a súdu je z úradnej činnosti známe, že žalovaný formulár zmluvy používal vo vzťahu k väčšiemu množstvu spotrebiteľov. Nejde teda o zmluvné podmienky individuálne dojednané. Ďalej špeciálna úprava spotrebiteľského úveru je obsiahnutá v zákone č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ktorý v § 9 ods. 2 písm. k), uvádza, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať aj výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, inak sa v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) považuje poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalobca uzatvoril so žalovaným dve úverové zmluvy a bol mu poskytnutý úver vo výške 2x 1.500,- eur (z každej zmluvy suma 1.500,- eur). Keďže uzatvorené úverové zmluvy sú v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch aj zmluvami o spotrebiteľskom úvere, musia obsahovať zákonné obligatórne náležitosti uvedené v § 9 ods. 2 tohto zákona, inak sa v zmysle § 11 ods. 1 toho istého zákona považujú za bezúročné a bez poplatkov. Po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, že predmetné úverové zmluvy neobsahujú obligatórnu náležitosť zmlúv o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, preto sa v zmysle § 11 ods. 1 totožného zákona považujú za bezúročné a bez poplatkov. Úverové zmluvy uzatvorené medzi žalobcom a žalovaným neobsahujú obligatórnu náležitosť, a to výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) zák. 129/2010 Z.z. V úverových zmluvách v bode 6 (údaje o schválenom úvere) je uvedené, že mesačná splátka (vrátane úrokov) je 80,37 eur, avšak z uvedeného nevyplýva, koľko z tejto splátky ide na splátku úveru (istiny), koľko ide na splátku úroku a koľko na prípadnú splátku poplatkov. Nevyplýva to ani zo zmluvných dojednaní. Poukázal na to, že uvedený názor vyslovil aj Krajský súd v Trnave, keď v rozhodnutí 9Co/401/2012 zo dňa 06.08.2013 uviedol, že zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere spĺňala prísne obsahové náležitosti. Cieľom takejto právnej úpravy je ochrana spotrebiteľa ako slabšieho účastníka právneho vzťahu zo spotrebiteľského úveru. Uvedenie výšky, počtu a termínov splátok istiny a úrokov znamená povinnosť veriteľa uviesť rozčlenenie jednotlivých čiastok, nestačí teda uviesť len celkovú výšku mesačných splátok, ale je potrebné uviesť, koľko presne pripadá zo splátky na úhradu istiny a koľko úroku. Takáto informácia je pritom významná pre spotrebiteľa, najmä pokiaľ ide o jeho možnosť zhodnotiť ekonomickosť poskytnutého úveru a posúdenie, či požadovaný úrok za úver je pre neho prijateľný a výhodný. Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie konštatoval, že keďže úverové zmluvy neobsahovali v čase ich podpisu všetky podstatné náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., považujú sa podľa § 11 ods. 1 toho istého zákona za bezúročné a bez poplatkov. V nadväznosti na uvedené však do úvahy treba brať aj výšku dojednaných zmluvných úrokov v zmluvách, za účelom posúdenia platnosti úverových zmlúv ako celku. Keďže v prejednávanej veci mal súd za preukázané, že žalovaný uzatvoril so žalobcom zmluvy o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka, na základe ktorých mu poskytol úver 2x 1.500,- eur, pri ročnej úrokovej sadzbe v oboch prípadoch 70,01 %, súd považoval tieto zmluvy za neplatné pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Nestotožnil sa s názorom, že by výška úrokov závisela len od dohody účastníkov zmluvy o spotrebiteľskom úvere, nakoľko i tu platí ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výkon práv a povinností, vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Neprimerane vysoké úroky dojednané pri zmluve o spotrebiteľskom úvere sú všeobecne považované za odporujúce uznávaným pravidlám správania a mravným princípom spoločenského poriadku, a teda sú v rozpore s dobrými mravmi. Požiadavka na neprimerané zmluvné úroky môže za istých okolností v sebe obsahovať i skutkovú podstatu trestného činu úžery, kedy dohoda o neprimeraných úrokoch je neplatná pre rozpor so zákonom, alebo v iných prípadoch pre rozpor s dobrými mravmi. Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka je úlohou súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade vzhľadom na rozhodujúce okolnosti starostlivo posúdil, či konanie účastníka občianskoprávneho vzťahu je v súlade alebo v rozpore s dobrými mravmi. Pri dojednávaní úrokov zo spotrebiteľského úveru koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje od dlžníka (spotrebiteľa) primeraný úrok, teda primeranú odmenu za užívanie poskytnutej istiny a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni „zhodnotiť“ obvyklým spôsobom. Nezodpovedá všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby veriteľ poskytoval úvery za neprimerane vysoké úroky. Neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom, je taká výška úrokov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám, uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov. Podľa priemerných úrokov zo spotrebiteľských úverov obchodných bánk, zverejnených N., v mesiaci november 2012 bol pri nových spotrebiteľských úveroch so splatnosťou 1 - 5 rokov, priemerný úrok vo výške 14,9 % ročne. Zo zmlúv o úvere vyplýva medzi účastníkmi dohodnutá ročná úroková sadzba 70,01 %, čo predstavuje viac ako 4,5 násobok priemerných úrokov, vyberaných bankami pri obdobných spotrebiteľských úveroch. Takto dohodnutá výška úroku podstatne prevyšuje priemerné úroky uplatňované v rovnakom čase bankami. Preto súd považoval dohodnuté uzatvorené úverové zmluvy za absolútne neplatné pre rozpor s dobrými mravmi. Taktiež v rozpore s dobrými mravmi pre vysokú odplatu sú zmluvy aj z dôvodu, že pri poskytnutí úveru 1.500,- eur musí spotrebiteľ zaplatiť celkovo 3.375,54 eur, teda odplata tu predstavuje sumu 1.875,54 eur, čo predstavuje odplatu viac ako 100 % z poskytnutých peňažných prostriedkov. Je nepochybné, že nevyhnutnou časťou zmluvy o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka je určenie úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov. V prípade, ak je však zmluva v časti dohodnutých úrokov pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná, neplatnou je i celá zmluva, nakoľko dohoda o úrokoch je neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy podľa § 41 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ ide o uzatvorené rozhodcovské zmluvy, súd uvádza, že ich cieľom je dosiahnuť prejednanie veci pred rozhodcom alebo rozhodcovským súdom. Ak však neboli dojednané individuálne, ale boli „nanútené“ jednou zmluvnou stranou, je daný predpoklad, že slabšia strana vzťahu (spotrebiteľ) sa nedokáže v prípadnom rozhodcovskom konaní riadne brániť. Uvedené znenie rozhodcovských zmlúv má za následok, že akýkoľvek spor zo zmluvy môže vyriešiť iba rozhodcovský súd za predpokladu, že žalobu na rozhodcovskom súde uplatní dodávateľ. Aj keď sú rozhodcovské zmluvy podpísané účastníkmi ako samostatné zmluvy, súd ich nepovažoval za individuálne dojednané. Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je stav, ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad (čl. 3 Smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). Tieto zmluvy si spotrebiteľ nedojednal individuálne aj vzhľadom k tomu, že boli uzatvorené v ten istý deň ako zmluvy o revolvingovom úvere. Za individuálne dojednanú rozhodcovskú zmluvu nemožno považovať takú zmluvu, ktorá neobsahuje riadne poučenie spotrebiteľa o tom, že spor bude rozhodnutý subjektom súkromného práva, a že práve takéto rozhodnutie bude mať za následok možnosť výkonu rozhodnutia rovnako, ako by vec rozhodol príslušný súd. Spotrebiteľ nebol riadne poučený o rozdiele medzi rozhodcovským konaním a občianskym súdnym konaním na všeobecnom súde. Praktickým dôsledkom ustanovenia o rozhodcovskej doložky tak, ako je formulovaná v rozhodcovských zmluvách je to, že spotrebiteľovi bola fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom za predpokladu, že dodávateľ začne konanie na rozhodcovskom súde, čím reálne dochádza k narušeniu sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľa (dlžníka). Spotrebiteľ sa reálne vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu za predpokladu, že žalobu podá dodávateľ na rozhodcovskom súde. Rozhodcovské zmluvy sú nepochybne vyhotovené ako formulár, pričom dodávateľ ich vytvoril vopred a používal vo vzťahu k neurčitému okruhu väčšieho množstva spotrebiteľov. Všetky tieto skutočnosti dostatočne odôvodňujú záver o neprijateľnosti takto formulovaných formulárových rozhodcovských zmlúv, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Pokiaľ ide o možnosť spotrebiteľa odstúpiť od rozhodcovských zmlúv v lehote 14 dní, táto skutočnosť neznamená individuálnosť dojednania rozhodcovských zmlúv, a to jednak z dôvodu, že v prípade, ak spotrebiteľ vôbec nechápe a nebol mu vysvetlený pojem rozhodcovského konania a následok vydania rozhodcovského rozsudku ako prípadného exekučného titulu, ako aj poučenie o rozdieloch rozhodcovského konania a konania pred súdom, nemá dôvod od zmluvy odstupovať, pretože nevie, čo samotné rozhodcovské konanie znamená a nevie tak vyhodnotiť riziká, ktoré v sebe uzavretie rozhodcovských zmlúv nesie a nevie posúdiť následky takých zmlúv a to skutočnosť, že jeho spor môže byť rozhodnutý subjektom súkromného práva, a že takéto rozhodnutie sa môže prípadne stať exekučným titulom. Ustanovenie o možnosti odstúpiť od rozhodcovských zmlúv stráca význam aj v tom smere, že keďže je zmluva absolútne neplatná, teda neplatná od začiatku, nie je možné od nej vôbec odstúpiť. Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená (viď. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 6MCdo 9/2012 zo dňa 16. januára 2013) Dôsledkom takto uzavretých rozhodcovských zmlúv je, že spotrebiteľ v skutočnosti ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči nárokom veriteľa na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Na základe uvedených skutočností považoval súd prvej inštanice uzatvorené rozhodcovské zmluvy zo dňa 22.11.2012 za neplatné, pre ich neprijateľnosť podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. K dohodám o zrážkach zo mzdy, ktoré žalobca žiadal určiť za neplatné, žalovaný uviedol, že išlo o samostatný právny úkon pričom obsah dohody dáva každému priemernému spotrebiteľovi odpoveď na základnú otázku - čo dohoda znamená, a aké sú jej dôsledky. S uvedeným názorom sa súd nestotožnil a dohodu o zrážkach zo mzdy v rámci každej úverovej zmluvy považoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku a preto neplatnú. Uvedené dohody o zrážkach zo mzdy nie sú žiadnym samostatným právnym úkonom, ale sú súčasťou vopred pripravených Zmluvných dojednaní (čl. 13.2) odporcu k zmluvám o revolvingovom úvere. Tieto boli vopred pripravené a žalobca ako spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť ich obsah. Mohol zmluvu buď uzatvoriť a prijať všetky podmienky určené žalovaným, vrátane neprijateľných zmluvných podmienok, o ktorých nemal vedomosť, alebo zmluvu neuzatvoriť vôbec. Neprijateľnosť dohôd o zrážkach zo mzdy videl súd v tom, že tieto dávajú možnosť dodávateľovi jednostranne určiť a nútene zrážať jeho domnelú pohľadávku, a to aj napriek tomu, že žiadny súd nepreskúmal výšku dlhu spotrebiteľa, či neprijateľnosť zmluvných dojednaní v uzatvorenej spotrebiteľskej zmluve. Je výlučne na dodávateľovi určiť, koľko má zamestnávateľ zraziť spotrebiteľovi zo mzdy, pričom spotrebiteľ nemá možnosť domáhať sa u zamestnávateľa žiadnej ochrany pred prípadnou zrážkou neoprávneného nároku dodávateľa, ako tomu bolo aj v tomto prípade, keď žalovaný vykonával zrážky zo mzdy nad hodnotu poskytnutého úveru bez ohľadu na to, že jeho vopred pripravená spotrebiteľská zmluva nespĺňala zákonné požiadavky podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, ako aj vzhľadom k jej neplatnosti pre rozpor s dobrými mravmi. Naviac uvedené Zmluvné dojednania, ktorých súčasťou sú dohody o zrážkach zo mzdy, nie sú podpísané žalobcom ako spotrebiteľom, pričom v ustanovení § 551 Občianskeho zákonníka sa výslovne vyžaduje uzavretie dohody o zrážkach zo mzdy v písomnej forme. Ak teda zákon vyžaduje písomnú formu pre dohodu o zrážkach, nemožno považovať za postačujúce oboznámenie sa spotrebiteľa so zmluvnými dojednaniami, ak na nich chýba jeho podpis. Dohoda o zrážkach zo mzdy ako vedľajšieho záväzku, ktorý zabezpečuje hlavný záväzok je z hľadiska jeho sankčných dôsledkov pre dlžníka tak závažným zmluvným dojednaním, že podľa názoru súdu nestačí, aby v rámci spotrebiteľských zmlúv takéto dojednanie bolo zahrnuté iba do zmluvných dojednaní, text ktorých pripravuje dodávateľ a spotrebiteľ ich obsah neovplyvňuje, ale dohoda má byť zahrnutá do textu samotnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorú spotrebiteľ podpisuje. K uvedenému záveru dospel aj Ústavný súd ČR v náleze sp. zn. I. ÚS 3512/11 zo dňa 11.11.2013, podľa ktorého náležitosti so závažnými dôsledkami pre spotrebiteľa nemôžu byť súčasťou všeobecných obchodných podmienok (v tomto prípade zmluvných dojednaní), ale musia byť priamo súčasťou spotrebiteľskej zmluvy (listiny, na ktorej spotrebiteľ pripája teda svoj podpis). Pokiaľ ide o naliehavý právny záujem na určení neplatnosti úverových, rozhodcovských zmlúv a dohôd o zrážkach zo mzdy, súd prvej inštancie uviedol, že každý spotrebiteľ má vždy naliehavý právny záujem na určení neprijateľných zmluvných podmienok a neplatnosti zmlúv, kde došlo k porušeniu predpisov na jeho ochranu, pričom ide aj o činnosť, ktorej posúdením je súd viazaný ex offo. Bolo teda potrebné určiť neplatnosť zmlúv, nakoľko spotrebiteľovi boli vykonávane zrážky zo mzdy na základe neplatnej a nezákonnej zmluvy a dohody o zrážkach zo mzdy, čím dochádzalo k neoprávnenému zásahu do jeho majetkovej sféry. Pokiaľ ide o vyslovenie neplatnosti rozhodcovských zmlúv, naliehavý právny záujem má žalobca aj z dôvodu udržania právnej istoty, aby žalovaný na základe neprijateľných zmluvných podmienok nezačal proti žalobcovi rozhodcovské konanie na rozhodcovskom súde, kde jeho nároky sú bežne vyhodnocované ako súladné so zákonom, o čom mal súd z úradnej činnosti vedomosť. Keďže uzatvorené úverové zmluvy súd posúdil ako neplatné a na základe neprijateľných zmluvných dojednaní bolo žalobcovi jeho zamestnávateľom zrazených v prospech žalovaného celkovo na každú zmluvu suma 1.801,7 eur, a keďže žalovaný poskytol v rámci každej zmluvy žalobcovi úver vo výške 1.500,- eur, je povinnosťou žalovaného vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie z každej zmluvy (č. XXXXXXXXXX, XXXXXXXXXX) vo výške 301,7 eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku podľa § 160 ods. 1 prvá veta O.s.p. Pretože žalobca po úprave netrval na návrhu v časti o zaplatenie bezdôvodného obohatenia vo výške 80,37 eur zo zmluvy č. XXXXXXXXXX a vo výške 241,11 eur zo zmluvy č. XXXXXXXXXX, súd konanie v tejto časti podľa § 96 ods. 1 O.s.p. zastavil. O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 3 O.s.p., v spojení s ustanovením § 146 ods. 2 O.s.p. Žalobca sa podaným návrhom domáhal určenia neplatnosti dvoch úverových zmlúv, rozhodcovských zmlúv, dohôd o zrážkach zo mzdy, v ktorej časti bol plne úspešný a ďalej vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 382,07 eur a 542,81 eur, v ktorej časti zobral žalobca návrh o zaplatenie 80,37 eur zo zmluvy č. XXXXXXXXXX a vo výške 241,11 eur zo zmluvy č. XXXXXXXXXX späť, preto v tejto časti, keďže konanie bolo zastavené, platí, že žalobca procesne zavinil zastavenie konania. Vzhľadom k celému uplatnenému nároku však súd neúspech žalobcu považuje iba za nepatrný, preto by žalobcovi patrila plná náhrada trov konania. Keďže však náhradu trov neuplatnil ani mu zo spisu žiadne trovy nevyplývajú, súd mu ich náhradu nepriznal. Pretože žalobca je ako spotrebiteľ domáhajúci sa ochrany svojho práva v konaní podľa § 4 ods. 2 písm. za) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov oslobodený od platenia súdnych poplatkov, je povinnosťou žalovaného podľa § 2 ods. 2 uvedeného zákona zaplatiť súdny poplatok z návrhu vo výške 633,- eur, a to 6x 99,5 eur za určenie neplatnosti dvoch úverových zmlúv, dvoch rozhodcovských zmlúv a dvoch dohôd o zrážkach zo mzdy podľa položky 1 písm. b) citovaného zákona a vo výške 36,- eur ako 6 % zo sumy bezdôvodného obohatenia 603,4 eur, ktorú je povinný vydať žalobcovi podľa položky 1 písm. a) Sadzobníka zákona č. 71/1992 Zb. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. I keď v odvolaní uviedol, že napáda rozsudok v celom rozsahu, z obsahu jeho odvolania vyplýva, že odvolaním napadol I., II., III., IV., V. a VII. jeho výrok. Navrhol ho zmeniť a žalobu zamietnuť, alternatívne zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Vo vzťahu k výroku o určenie neplatnosti zmluvy vo vzťahu k úrokovej sadzbe uviedol, že finančným trhom sa rozumie sústava subjektov finančného trhu nástrojov a transakcií s tým, že zákonodarca výslovne stanovil, že sa bude právne regulovať celková odplata za poskytovanie finančných prostriedkov. Porovnávacím kritériom je finančný a nie bankový trh. Odplata, ktorá bola regulovaná v zmysle ust. § 53 ods. 6 OZ vyjadruje celkovú nákladovosť úveru pre spotrebiteľa. Pri porovnaní výšky odplaty s hodnotou priemernej odplaty za spotrebiteľské úvery je na mieste záver, že táto nebola podstatne prevýšená obvyklou odplatou vzhľadom na spôsob jej určovania v korelácii s tým, že ide o odplatu na finančnom trhu, je hodnota priemernej odplaty určovanej Ministerstvom financií SR. Táto bola v rozhodnom období vo výške 46,35% a v prípade druhej zmluvy 45,60% a preto odplata dohodnutá v zmluvách túto podstatným spôsobom neprevyšovala. Vo vzťahu k absolútnej neplatnosti, teda rozporu s dobrými mravmi poukázal na tú skutočnosť, že zmluva o revolvingovom úvere je výsledkom dohody zmluvných strán, pričom súd rozpor s dobrými mravmi nekonštatuje vo vzťahu k zmluve ako dvojstrannému právnemu úkonu. Poukázal na to, že zmluva o úvere je odplatnou zmluvou a na jej uzavretie je potrebná dohoda o podstatných náležitostiach, samotné dojednanie o výške úrokov nie je podmienkou pre vznik zmluvy o úvere. Vytýkal súdu, že ak by súd dospel na základe zákonného postupu k správnemu záveru o rozpore výšky úrokovej sadzby, potom by mal určiť, aká časť je v súlade a aká je v rozpore. Dôvodil, že ust. § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka výslovne uvádza, že dlžník je povinný platiť úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Mal za to, že úverová zmluva z dôvodu výšky úrokovej sadzby nie je teda neplatnou. Otázka odplaty nemá byť posudzovaná podľa dobrých mravov, ale podľa osobitnej právnej úpravy. V zákone bolo určené, že pri porovnávaní sa má zobrať nielen hodnota obvyklej odplaty, ale aj spôsob a miera zabezpečenia záväzku, objem poskytnutých finančných prostriedkov a lehota splatnosti. Ďalej dôvodil, že v danom prípade pri porovnaní výšky odplaty s hodnotou priemernej odplaty za spotrebiteľské úvery, nebola táto podstatne prevýšená. Žalovaný tiež nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že zmluva neobsahuje ani údaj o počte splátok a termínoch splátok úveru s uvedením, aká časť sa má pripísať na istinu, úrok, atď. Poukázal na to, že zmluva o revolvingovom úvere je tvorená ustanoveniami nachádzajúcimi sa na jej lícnej strany istiny a tiež zmluvnými dojednaniami nachádzajúcimi sa na rubovej strane tej istej istiny. Zároveň obsah zmluvy tvoria aj prílohy, ktoré sú v zmysle článku 7 ods. 7.1. zmluvných dojednaní neoddeliteľnou súčasťou zmluvy. Údaj o termíne konečnej splatnosti vyplýva z oznámenia veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, ktorý je súčasťou zmluvy v zmysle čl. 7 ods. 7.1. písm. g) zmluvných dojednaní. Zmluva uzatvorená medzi stranami teda údaj o termíne konečnej splatnosti úveru obsahuje. Žalovaný tiež nesúhlasí s vyslovením neplatnosti rozhodcovských zmlúv, keď súd prvej inštancie túto neplatnosť odôvodnil tým , že sú neprijateľné a tým pádom aj neplatné, nakoľko neboli individuálne dojednané a nanútené spotrebiteľovi. Záver súdu prvej inštancie odporuje právnej úprave platnej tak v čase uzavretia rozhodcovskej zmluvy (t.j. za účinnosti zák. č. 244/2002 Z.z.), ako aj právnej úprave platnej v súčasnosti. Žalovaný uviedol, že individuálna alebo neindividuálna povaha rozhodcovskej zmluvy nemá v zmysle platnej právnej úpravy žiadnu spojitosť s tým, či rozhodcovská zmluva je alebo nie je platná. V danej veci považoval za podstatné dve základné oprávnenia, resp. možnosti žalobcu vo vzťahu k ovplyvneniu toho, či rozhodcovská zmluva vznikne, eventuálne dôjsť k jej zrušeniu. Jednak je to ustanovenie o tom, že rozhodcovská zmluva nie je podmienkou pre získanie úveru a teda, že k jej uzavretiu vôbec nemusí dôjsť. Druhé je ustanovenie o možnosti jednostranného ukončenia rozhodcovskej zmluvy úkonom žalobcu (dlžníka) - odstúpením aj bez uvedenia dôvodu. Práve možnosť dodatočného odstúpenia od rozhodcovské zmluvy sa z pohľadu definovania pojmu „individuálny“ javí ako základný fakt, ktoré neguje tvrdenia žalobcu. Rozhodcovská zmluva totiž nevznikla za stavu, kedy by spotrebiteľ nemal informáciu, že ju nemusí prijať. Táto informácia sa uvádzala hneď v popredí textu rozhodcovskej zmluvy, teda aj z hľadiska transparentnosti danej informácie nie je možné konštatovať deficit informovanosti na strane spotrebiteľa. Pritom v spojení s informáciou pre rozhodovanie o prijatí rozhodcovskej zmluvy je podstatné prehlásenie veriteľa, že existencia rozhodcovskej zmluvy nie je podmienkou vzniku úverovej zmluvy, informovanie o tom, čo rozhodcovské konanie je. Zároveň existencia rozhodcovskej zmluvy neskončila ani následne, kedy si žalobca v lehote 14 dní mohol uzavretie rozhodcovskej zmluvy dodatočne prehodnotiť. Žalobca mal právo zrušiť rozhodcovskú zmluvu aj dodatočne (vedený hocijakým úmyslom). O tomto práve bol informovaný transparentným spôsobom, kedy priamo nad podpisovou doložkou sa v bode 7 rozhodcovskej zmluvy nachádzalo ustanovenie o tomto oprávnení. Za nesprávnu označil argumentáciu súdu, že rozhodcovská zmluva má byť neplatná preto, že sa musel podrobiť rozhodcovskému konaniu, pretože ho začal žalovaný (dodávateľ) ako prvý. Namietal, že súd prvej inštancie nezdôvodnil, že by žalobca neuzatváral rozhodcovskú zmluvu slobodne. Nie je dôvodné tiež jeho tvrdenie, že by pred u zavretím rozhodcovskej zmluvy nemal informáciu o tom, čo znamená uzavretie rozhodcovskej zmluvy (bod 3), že rozhodcovskú zmluvu nemusí uzavrieť (bod 2) a informáciu o jeho zmluvnom práve odstúpiť od uzavretej rozhodcovskej zmluva (bod 7). Tvrdil, že obsah rozhodcovskej zmluvy v plnom rozsahu vyhovuje aj požiadavkám Najvyššieho súdu, ktoré formuloval vo svojom uznesení zo dňa 16.01.2013, sp.zn. 6MCdo/9/2012. Ďalej namietal, že dohody o zrážkach zo mzdy boli uzavreté na samostatných listinách, na ktorých obsah tohto právneho úkonu poukazoval vo svojom vyjadrení zo dňa 06.07.2015. Súd sa ich obsahom nezaoberal, pričom dôvod neplatnosti spočívajúci v tom, že nie sú podpísané, preto neobstojí. 3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že za pomoci Ministerstva spravodlivosti SR, ktorý má ako štátny orgán pomohol po právnej stránke brániť sa voči „legálnej úžere“, nakoľko úroky sú vyše 100% na obdive zmluvy, čo je protizákonné, jedná sa o rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 Obč. zákonníka. 4. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec v napadnutej časti vo výrokoch I.,II., III., IV., V., a VII. podľa § 379, § 380 Civilného sporového poriadku (zák. č. 160/2015 Z.z.), ďalej len CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 5. Po podaní odvolania žalovaným došlo k zmene právnej úpravy občianskeho súdneho konania, keď dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP), ktorý okrem iného zrušil zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (O.s.p.), platný v čase vydania napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v čase podania odvolania. Podľa prechodného ust. § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak platí tento zákon aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Vychádzajúc z uvedených ustanovení s prihliadnutím na základné princípy CSP uvedené v jeho čl. 2 ods. 1 a čl. 3 ods. 1, odvolací súd posudzoval dôvody odvolania podľa právneho stavu účinného ku dňu podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení O.s.p. 6. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP a k odvolacím námietkam žalovaného dodáva nasledovné: 7. Podľa § 39 zákona OZ, neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom. Podľa § 3 ods. 1 OZ, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občiansko-právnych vzťahov nesmie bezprávneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Aj keď Občiansky zákonník neobsahuje legálnu definíciu pojmu dobré mravy, právna teória a ustálená súdna prax pod pojmom dobré mravy rozumie pravidlá morálneho charakteru, všeobecne platné v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie, pričom tieto pravidlá ako súhrn určitých etických a kultúrnych noriem v spoločnosti sú všeobecne uznávané. Úroky za poskytovanie peňažných prostriedkov podliehajú súdnej kontrole vo svetle princípu dobrých mravov (§ 39 OZ). Doterajšia judikatúra súdov nespochybnila, že neprimerané úroky sú v rozpore s pravidlami správania sa, ktoré sú v spoločnosti v prevažnej miere uznávané a predstavujú základný hodnotový poriadok. Hoci maximálna výška úrokov (ako odplaty za užívanie požičanej finančnej čiastky) pri peňažných pôžičkách ani pri úveroch nie je žiadnym právnym predpisom limitovaná a je ponechaná výlučne na dohodu zmluvných strán, nie je neobmedzená. O takýto stav pôjde spravidla vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy (porov. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 1MCdo 1/2009 zo dňa 31.07.2009). V prejednávanej veci mal súd za preukázané, že žalovaný uzatvoril so žalobcom zmluvy o úvere, na základe ktorých mu poskytol úver 2 x 1500 eur pri ročnej úrokovej sadzbe v oboch prípadoch 70,01%. Nie sú žiadne pochybnosti o tom, že predmetná zmluva je uzavretá medzi podnikateľom a spotrebiteľom a že má navyše podobu štandardnej formulárovej zmluvy, ktorá je typická tým, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a že spotrebiteľ spravidla jej obsah nemení vzhľadom na formulárovú predtlač. Z internetovej stránky N. odvolací súd preveril úrokové miery podobných úverov v bankách a zistil, že pri spotrebiteľskom úvere so splatnosťou nad 1 rok do 5 rokov v novembri 2012 bežný úrok predstavoval 14,9% p.a. V konkrétnom prípade, teda dohodnutý úrok, viac ako 4,5 násobne prekračuje úrokovú mieru dohodnutú pri úveroch, ktoré poskytovali banky v čase uzavretia úverovej zmluvy, a taký nie je akceptovateľný. Dojednanie úrokov zo spotrebiteľského úveru vo výške 70,01 % ročne, ktorá miera viac ako 4,5 násobne prevyšuje priemernú mieru úrokov obdobných spotrebiteľských úverov, poskytnutých v danom čase ( 14,9%), porušuje všeobecne rešpektované pravidlá morálneho charakteru, teda je v rozpore s dobrými mravmi. Keďže dojednanie úrokov z úveru je podstatnou náležitosťou zmluvy o úvere, neplatnosť tohto dojednania pre rozpor s dobrými mravmi spôsobuje neplatnosť celej úverovej zmluvy podľa § 39 OZ. V tejto súvislosti možno poukázať aj na rozsudok Krajského súdu v Prešove vo veci 3Co/151/2013 zo dňa 25.09.2013, ktorý konštatoval, že vzhľadom na vyššiu mieru rizika pri poskytovaní úveru nebankovými subjektmi sa dajú akceptovať vyššie úroky, rozhodne nie viac ako 100 % proti priemeru bánk. K podobnému záveru dospel Krajský súd v Prešove aj v rozsudku sp. zn. 16Co/71/2011 zo dňa 08.12.2011.Dohoda o výške úrokov musí byť v súlade s § 39 OZ, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom, inak je právny úkon absolútne neplatný. Úrok z úveru vo výške odporujúcej dobrým mravom, s ktorým zákon spája absolútnu neplatnosť (§39 OZ), nemožno obhajovať ani princípom zmluvnej slobody. Zmluvná sloboda účastníkov právneho vzťahu nie je neobmedzená a nesmie vybočiť z určitých aj právom akceptovateľných hraníc. Jednou z týchto hraníc je inštitút dobrých mravov (porov. 1MCdo 1/2009, 21Cdo 1484/2004 /ČR/). Súdu neprináleží ich upravovať tak, aby zodpovedali zákonnej požiadavke súladu s dobrými mravmi (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-618/10 Banco Espaňol). Odvolateľ poukazuje na „vtesnanie sa“ do administratívneho limitu. Je však potrebné rozlišovať medzi inštitútom úrokovej sadzby (úroky za úver) a inštitútom RPMN (ročná percentuálna miera nákladov). Administratívny strop zákonodarca stanovil nie na úroky, ale na RPMN, ktorá ročná percentuálna miera nákladov zahŕňa aj poplatky a obdobie splácania. Ide o celkové náklady na úver. Nariadenie vlády č. 238/2008 Z. z. a ani žiadny všeobecne záväzný predpis nijako neobmedzil súdy, aby korigovali neprimerane vysoké úroky, ktoré sú síce zložkou pre výpočet RPMN, no nie sú vyňaté z posudzovania dodržania imperatívu dobrých mravov zo strany súdu. Keďže súd posúdil predmetné úverové zmluvy ako neplatné , s ktorým názorom sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje, presahovalo by rámec zásady hospodárnosti konania, aby sa odvolací súd zaoberal ďalšími odvolacími námietkami žalovaného, ktoré sa týkali iných zákonom vyžadovaných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, absencie ktorých súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku tiež vytkol. Vo vzťahu k neplatnosti rozhodcovských zmlúv odvolací súd dodáva, že rozhodcovská zmluva, či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy, alebo rozhodcovskej doložky, na ktorej zakladá právomoc rozhodcovského súdu nebola vôbec uzavretá alebo uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť nezáväznosť rozhodcovského rozsudku (uznesenie NS SR sp.zn. 6Cdo 1/2012). Aj v prípade, že spotrebiteľ nevyužije právnu možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy, je exekučný súd následne oprávnený a povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy, prípadne konštatovať po rozhodcovského rozsudku so zákonom. Preto odvolací súd považuje za správny názor súdu prvej inštancie, že predmetné zmluvy o revolvingovom úvere sú spotrebiteľskými zmluvami a vzťah medzi účastníkmi bol vzťahom spotrebiteľským. Preto súd prvej inštancie postupoval správne, ak na vzťah medzi účastníkmi konania aplikoval príslušné právne normy chrániace spotrebiteľa. Odvolací súd sa zároveň stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie, že v danej veci je za neprimeranú potrebné považovať rozhodcovskú zmluvu uzatvorenú medzi žalobcom a žalovaným v rovnaký deň ako účastníci uzatvorili zmluvu o revolvingovom úvere. Veriteľ mohol na základe tejto rozhodcovskej zmluvy vec predložiť na prejednanie rozhodcovského súdu, ktorý sám určil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Spotrebiteľ týmto stratil právo brániť sa voči nárokom veriteľa na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. V súlade s ustanoveniami rozhodcovskej zmluvy spočíval výber rozhodcovského súdu na zmluvnej strane podávajúcej žalobný návrh. Odvolací súd preto konštatuje, že konanie pred rozhodcovským súdom iniciuje práve veriteľ. Sám veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej zmluvy vo svojej vopred pripravenej formulárovej podobe jednostranne určil komu, resp. ktorému rozhodcovskému súdu bude vec predložená. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej zmluvy je potrebné potom túto považovať v celosti za neprijateľnú spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a v povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a to aj v náväznosti na judikatúru Súdneho dvora EÚ (C 240/98 až C 244/98, C 40/08, C 473/00, C 243/08, C 168/05). Rozhodcovskú zmluvu preto súd vyhodnotil ako nekalú postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti v zmysle § 53 ods. 5 OZ v znení platnom a účinnom v rozhodnom období. Čo sa týka ustanovenia rozhodcovskej zmluvy, v zmysle ktorej mohol žalobca od zmluvy jednostranne odstúpiť aj bez uvedenia dôvodu do 14 dní kalendárnych dní od jej doručenia, v tomto smere odvolací súd dodáva, že od zmluvy možno odstúpiť len v prípade, ak je platná, od absolútne neplatnej zmluvy sa nedá odstúpiť. Pokiaľ je zmluva od počiatku neplatná ex tunc, nie sú splnené zákonné podmienky na dodatočné zrušenie zmluvy. Taktiež odvolací súd poukazuje na to, že za individuálne dohodnutú zmluvu sa nepovažuje zmluva, ktorá bola vopred dodávateľom naformulovaná a spotrebiteľ jej obsah nemal možnosť ovplyvniť. Rozhodcovská zmluva sa nestáva individuálne dohodnutou len tým, že spotrebiteľ mal právo od tejto zmluvy odstúpiť. Odvolací súd nemá ani žiadne výhrady voči konštatovaniu súdu prvej inštancie vo vzťahu k neplatnosti dohôd o zrážkach zo mzdy, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje a na jeho dôvody poukazuje. Žalobca nebol žiadnym spôsobom osobitne oboznámený zo strany žalovaného o forme tohto zabezpečovacieho inštitútu, ani o jeho následkoch. Pokiaľ by sme pripustili platnosť takéhoto dojednania v zápätí by došlo k situácii, kedy by veriteľ mohol jednostranne diktovať bez akého odsúhlasenia súdom výšku dlhu, pretože zrážky zo mzdy sú určené aj na plnenia za neprijateľných zmluvných podmienok, pretože spotrebiteľ má právo, aby jeho právne postavenie nebolo spochybňované trvajúcou existenciou neprijateľnej zmluvnej podmienky v právnom vzťahu k dodávateľovi a v tomto zmysle je nerozhodné, či dochádza aj k uplatneniu práv naplnenia alebo, či si spotrebiteľ obráti priamo na súd so zreteľom na zabezpečenie stavu právnej istoty v tom slova zmysle, aby nebol obťažovaný hrozbou aplikácie takejto dohody o zrážkach zo mzdy, ktorej neplatnosť nikto neurčil. V tomto smere odvolací súd poukazuje na judikatúru Súdneho dvora EÚ, v zmysle ktorej sa vnútroštátne orgány aplikácie práva majú vždy usilovať o eurokonformný výklad vnútroštátneho práva, teda výklad v súlade so smernicou tak, aby zabezpečil reálny účinok smernice bez ohľadu nato, či ustanovenie použité pri výklade majú priamy účinok. Aplikácia smernice je založená na eurokonformnej interpretácii vnútroštátneho práva, tak môže byť použitá vo všetkých horizontálnych aj vertikálnych sporoch. Podľa ustálenej judikatúry vychádza systém ochrany zavedený Smernicou 93/13 z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení pokiaľ ide vyjednávaciu silu ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky na vopred pripravené predajcom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. S cieľom zabezpečiť úroveň ochrany v súlade s uvedenou smernicou Súdny dvor viackrát zdôraznil, že tento nerovný stav môže byť kompenzovaný iba aktívnym postupom nezávislým od samotných zmluvných strán. Preto inštitút dohody o zrážkach zo mzdy umožňuje obísť dôležitý prvok unijného práva a to ex offo súdnu kontrolu zmluvných podmienok, či nespôsobujú hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa ( neprijateľné zmluvné podmienky). Spotrebiteľovi je nevyhnutné poskytnúť ochranu najmä, ak existuje nebezpečenstvo, že sa v eurokonformnom procese zrážok zo mzdy na základe dohody o zrážkach zo mzdy zabezpečuje a umožňuje uhradiť plnenie z neprijateľnej zmluvnej podmienky bez súdnej kontroly, na ktorú skutočnosť musí brať súd ohľad. Ak by vnútroštátne právo umožnilo obísť takéto preskúmanie prostredníctvom uzavretej dohody o zrážkach zo mzdy, išlo by o pozbavenie Smernice 93/13/EHS jej úžitku. Nedôvodná bola námietka odvolateľa, že predmetné dohody o zrážkach zo mzdy boli uzatvorené na samostatných listinách, nakoľko táto skutočnosť z obsahu spisu nevyplýva. 8. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výrokoch I., II., III., IV., V. a VII. ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP. 9. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd tak, že žalobcovi nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, nakoľko mu preukázateľne žiadne trovy nevznikli. 10. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).