Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 19Co/202/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109230374 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 06. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Záhumenská ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:1109230374.2 Uznesenie Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobkyne JUDr. O. Z., bytom N. N. - F., N. XXXX/XX, zastúpenej V. proti žalovaným: 1) JUDr. W. U. o ochranu osobnosti, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 20. mája 2013, č.k. 16C/34/2010-425, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu žalobkyne zamietol. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 11, § 13 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že žalobkyňa sa podaným návrhom domáhala ochrany svojich osobnostných práv, ktoré mali byť porušené výrokom žalovaného 1), odvysielaného dňa 14.08.2009, v reportáži s názvom „Obžalovaná sudkyňa pojednáva“ v hlavnom televíznom spravodajstve žalovaného 2). Predmetom tejto reportáže bola skutočnosť, že žalobkyňa, ktorá bola v tej dobe obvinená z dvoch úmyselných trestných činov a bola 2 roky trestne stíhaná, pojednáva, nebol jej pozastavený výkon funkcie sudcu. Okrem vtedajšej ministerky spravodlivosti JUDr. A. dostal priestor na vyjadrenie aj žalovaný 1). Žalovaný 1) telefonicky poskytol vtedajšiemu redaktorovi žalovaného 2), B. B., rozhovor, z ktorého potom tento redaktor vybral ako jeho reakciu na tému výrok: „Považujem to za absurdné, považujem to za dôkaz toho, že v dnešnej justícii majú skorumpovaní sudcovia navrch“. V takomto znení bol výrok aj odvysielaný v hlavnom vysielacom čase televízie O.. Celá odvysielaná reportáž pritom obsahovala zverejnenie mena žalobkyne a opisovala aj podstatu obvinení, ktoré sa jej kládli za vinu. Z výsluchu žalovaného 1) v konaní, ako aj v konaní vedenom na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 12C/244/2009 vyplynulo, že žalovaný 1) bol uzrozumený s tým, že si redaktor z takto poskytnutého rozhovoru sám vyberie tú časť, ktorá bude odvysielaná. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní zohľadnil, že v danej veci bol prednášateľom sporného výroku žalovaný 1), ktorý je politicky aktívnou osobou, v súčasnosti poslancom Národnej rady Slovenskej republiky. V minulosti pôsobil okrem iného aj ako minister spravodlivosti SR. Súčasťou postavenia politika je na jednej strane skutočnosť, že musí akceptovať vyššiu mieru verejnej kritiky ako bežný občan. Súčasne ale existuje princíp opačný, vyvodený a contrario z predchádzajúceho, keď informáciám podaným ústavným činiteľom je zo strany občanov prikladaná väčšia váha ako od iných osôb. Občan prirodzene od ústavných činiteľov očakáva poskytovanie pravdivých informácií a ďalej očakáva, že tieto osoby budú zachovávať rešpekt k iným osobám občianskej spoločnosti. Súd prvej inštancie zároveň uviedol, že na druhej strane žalobkyňa je sudkyňou. V čase prezentácie sporného výroku sa v postavení žalobkyne prelínala jej funkcia sudcu súdu druhej inštancie s jej vtedajším procesným postavením obvinenej v trestnom konaní. Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach konštatoval, že v kontinuite medzi verejne neznámym jednotlivcom a politikom stoja z hľadiska ochrany osobnosti sudcovia uprostred, s miernou tendenciou smerom k politikom (II. ÚS 152/08, II. ÚS 261/06). Skutočnosť, že u žalobkyni ide o sudkyňu súdu vyššieho stupňa, ktorá bola už pred zverejnením sporného výroku mediálne známou osobou (kauza H. U.), má podľa názoru súdu prvej inštancie vplyv na jej klasifikáciu a posúva jej pozíciu smerom k nižšej ochrane osobnosti. Mal za to, že ide o sudcu s prvkami verejnej osoby. Výsledok týchto komplementárnych princípov (kto a o kom povedal) je teda neutrálny a súd nemusel k tejto otázke prihliadať. Za dôležité kritérium posudzovania zásahov do slobody prejavu považoval miesto zaznenia, či uverejnenia sporných výrokov. Uviedol, že platí, že čím hromadnejšie sa distribuuje kritika, tým vyššia je ochrana osobnostných práv. Výroky, prednesené v televízii, sú pritom posudzované najprísnejšie. Sporný výrok bol odvysielaný v televíznom vysielaní žalovaného 2), ktorý je na základe licencie vysielateľom televíznej programovej služby TV O.. Bol súčasťou reportáže nazvanej „Obžalovaná sudkyňa pojednáva“, ktorá bola odvysielaná v hlavnej spravodajskej relácii v hlavnom vysielacom čase o 19:00 hod. Televízne noviny pritom samotný žalovaný 2) dlhodobo verejne prezentuje ako jednu z jeho najsledovanejších relácií. Samotná relácia má charakter spravodajstva, žalovaný 2) v nej prezentuje jednak aktuálne informácie z domova a zahraničia, ako aj komentáre k aktuálnemu politickému a spoločenskému dianiu. Konštatoval, že v danom prípade sa reportáž „Obžalovaná sudkyňa pojednáva“ týkala faktu, že žalobkyni, ktorá bola obvinená z úmyselných trestných činov, nebol pozastavený výkon funkcie sudcu. Na dôvody takéhoto postupu bola dotazovaná aj vtedajšia ministerka spravodlivosti a následne bol daný priestor žalovanému 1) ako osobe, ktorá túto funkciu zastávala v minulosti. Predmetom reportáže teda nebol súkromný život a ani rozhodovacia činnosť žalobkyne ako sudkyne. Neriešila sa v nej ani otázka jej viny, resp. to, či sa skutočne dopustila trestnej činnosti. Motívom reportáže nebolo podľa názoru súdu prvej inštancie napadnúť priamo osobu sudcu. Súd prvej inštancie mal za to, že z obsahu reportáže bez pochybností vyplýva, že jej hlavnou témou bola prax ministra spravodlivosti pri pozastavovaní funkcie sudcu. Daný problém je pritom predmetom verejného záujmu, pretože je vhodné a žiaduce, aby bola občianska spoločnosť oboznamovaná so situáciou v justícii. Justícia a činnosť verejných orgánov je legitímnou témou a môže byť aj predmetom sociálnej diskusie s prvkami kritiky. Výrok žalovaného 1), ktorý nie je možné skúmať samostatne, oddelene od celkového obsahu reportáže, predstavuje taktiež vyjadrenie k tejto téme, čo vyplýva jednak z obsahu reportáže, ako aj vyjadrenia samotného žalovaného 1) a svedka B. B.. Je však potrebné skúmať nielen to čo, ale aj ako je povedané. Pri posudzovaní akceptovateľnosti sporného výroku je potrebné skúmať aj uvedený aspekt. Výrok žalovaného 1) presne znel: „... považujem to za absurdné, považujem to za dôkaz toho, že v dnešnej justícii majú skorumpovaní sudcovia navrch“. Takto podaný výrok vyznieva expresívne, nie je jasným a zrozumiteľným podaním informácie o postupe pri pozastavovaní funkcie sudcu počas doby, keď bol žalovaný 1) ministrom spravodlivosti. Naopak, je kritikou postupu vtedajšej ministerky, spája však v sebe aj prvky skutkového tvrdenia. Na jednej strane slovnými spojeniami ako „považujem to za ...“ navodzuje, že ide o hodnotový úsudok, na druhej strane je spôsobilý navodiť, že logický záver určitých skutočností a reálnou skutočnosťou je, že „skorumpovaní sudcovia majú navrch“. Výraz „skorumpovaní sudcovia“ bol použitý síce bez uvedenia mena žalobkyne, ale s uzrozumením žalovaného 1), že bude použitý v reportáži, ktorá sa bude týkať konkrétnej sudkyne, obvinenej z trestného činu korupcie. Takéto jazykové vyjadrenie výroku žalovaného 1) navodzuje, že v justícii existuje skupina skorumpovaných sudcov. To, že žalobkyni, v tej dobe obvinenej z trestného činu korupcie, nebol pozastavený výkon funkcie sudcu, má byť dôkazom toho, že títo sudcovia majú „navrch“. Z takto podaného výroku je možné dôvodiť, že žalobkyňa by mala patriť medzi týchto skorumpovaných sudcov. Pokiaľ ide o pravdivosť takéhoto tvrdenia, tak žalobkyňa bola spod obžaloby v celom rozsahu oslobodená. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že napadnutým výrokom žalovaného 1), odvysielaným v hlavnom televíznom spravodajstve žalovaného 2), došlo k zásahu do osobnostných práv žalobkyne v zmysle § 11 Občianskeho zákonníka, konkrétne do jej práva na občiansku česť. Súd prvej inštancie mal za to, že svojou povahou je napadnutý výrok hybridný, keď v sebe spájal tak prvky kritiky, hodnotového úsudku, ako aj skutkového tvrdenia. Vzhľadom na spôsob podania tohto výroku, jazykový spôsob jeho vyjadrenia a jeho formuláciu, tento vyznel vo vzťahu k osobe žalobkyne difamujúco, keď navodzoval, že žalobkyňa je skorumpovaná. Rovnako mal súd prvej inštancie za to, že takéto vyjadrenie nebolo primerané ani sledovanému cieľu, ktorým bola vo svojej podstate kritika postupu ministra spravodlivosti pri pozastavovaní činnosti sudcom. Okrem toho bol tento výrok zverejnený v hlavnom vysielacom čase a v sledovanej relácii žalovaného 2). Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa má v zásade právo na primerané zadosťučinenie v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že pokiaľ však žalobkyňa žiadala, aby súd zaviazal žalovaného 1), aby sa jej ospravedlnil v hlavnej televíznej spravodajskej relácii žalovaného 2) a súčasne žiadala, aby súd žalovanému 2) uložil povinnosť takéto ospravedlnenie odvysielať, a to na náklady žalovaného 1), požadovaným spôsobom poskytnutia zadosťučinenia je súd viazaný a nemôže ho sám upravovať a modifikovať. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že napriek konštatovanému zásahu do osobnostných práv žalobkyne nie je možné jej žalobe v tejto časti vyhovieť, keď súd môže ukladať účastníkom povinnosti len na základe zákona a v jeho medziach. Žiadne zákonné ustanovenie zákona o vysielaní a retransmisii a ani iného zákona neumožňuje súdu uložiť žalovanému 2) povinnosť odvysielať ospravedlnenie žalovaného 1) v relácii, ktorá je svojím charakterom spravodajská, a v ktorej sa nevysiela inzercia. Na druhej strane by potom bol nevykonateľný taký výrok súdu, ktorým by bola žalovanému 1) uložená povinnosť ospravedlniť sa v takejto relácii, v ktorej zo zákona nie je priestor na platenú inzerciu a dokonca pri ktorej zákon takúto inzerciu výslovne zakazuje. Uloženie takejto povinnosti pritom nie je možné vyvodiť ani z ust. § 11 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na uvedené žalobu v tejto časti ako nedôvodnú zamietol. Popri primeranom zadosťučinení vo forme ospravedlnenia žalobkyňa súčasne žiadala aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Svedkovia, navrhnutí žalobkyňou, sa vyjadrovali k tomu, ako sa zmenil ich pohľad na žalobkyňu, ich postoj k nej po odvysielaní série reportáží v Televíznych novinách žalovaného 2). Všetky tieto osoby, s výnimkou MUDr. X., boli ako svedkovia vypočutí aj v konaní vedenom na prvom stupni na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 12C/244/2009. V tomto konaní tieto osoby uvádzali rovnaké následky ako dôsledok odvysielania reportáží zo dňa 13.08.2009, 14.08.2009, 18.08.2009, 19.08.2009, 16.09.2009, 22.09.2009, 23.09.2009. Súd prvej inštancie dôvodil, že nie je možné bez pochybností ustáliť, či tvrdené následky boli výlučne výsledkom odvysielania napadnutého výroku žalovaného 1), alebo nastali v príčinnej súvislosti s odvysielaným obsahom reportáží žalovaného 2) z obdobia august a september 2009. Pokiaľ ide o následky, na ktoré vo svojej svedeckej výpovedi poukazoval svedok MUDr. X., tak nebolo zistené, či vznikli v dôsledku napadnutého výroku žalovaného 1), alebo iných jeho výrokov, resp. reportáží žalovaného 2). Pokiaľ samotná žalobkyňa vo svojej výpovedi pred súdom uviedla, že jej nárok na finančné zadosťučinenie je dôvodný aj preto, že je na pokraji ekonomickej likvidácie, pričom táto situácia by nenastala, keby jej nebol pozastavený výkon funkcie sudcu v dôsledku výroku žalovaného 1), súd prvej inštancie mal za to, že v konaní nebolo preukázané, že výkon funkcie sudcu bol žalobkyni pozastavený práve v dôsledku predmetného výroku žalovaného 1), v priamej príčinnej súvislosti s ním. Uviedol, že samotné pozastavenie výkonu funkcie nepredstavuje zásah do jej osobnostných práv. Taktiež jej zlá finančná situácia, ktorá nebola súdu žiadnym spôsobom preukázaná, by za opisovaných okolností nebola v priamej príčinnej súvislosti s výrokom žlaovaného 1), keďže je odvodzovaná zo skutočnosti, ktorá sama má byť následkom (pozastavenie výkonu funkcie sudcu). Rovnako neboli zistené, ani tvrdené iné okolnosti veci, ktoré by odôvodňovali priznanie takejto nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie mal za to, že nie je možné neprihliadnuť aj na skutočnosť, že žalovaný 1) dňa 18.08.2009 v hlavnej spravodajskej relácii žalovaného 2), teda v relácii, v ktorej došlo aj k odvysielaniu sporného výroku, tento upresnil tak, že vždy bude tvrdiť, že „majú navrch osoby obvinené z trestného činu korupcie“. Týmto spôsobom, za tých istých okolností ako bol odvysielaný napadnutý výrok, poukázal na to, že žalobkyňa je osobou obvinenou z trestného činu korupcie a nie osobou skorumpovanou. Uvedené upresnenie výroku bolo odvysielané v relatívne krátkej časovanej následnosti po odvysielaní sporného výroku a aj preto bolo spôsobilé do značnej miery eliminovať tie negatívne následky, ktoré mohli vzniknúť v priamej príčinnej súvislosti so sporným výrokom. Takéto upresnenie dalo v zásade tomu istému okruhu divákov možnosť vytvoriť si vlastný úsudok a záver o hlavnom predmete reportáže a napadnutého výroku, ktorým bola kritika uplatňovania práva ministra spravodlivosti pozastaviť činnosť sudcom pri zachovaní osobnostných práv žalobkyne. Zverejnenie samotnej kritiky takéhoto postupu ministra spravodlivosti, ako aj zverejnenie pravdivej skutočnosti, že nejaký sudca je obvinený z trestného činu korupcie, pritom podľa názoru súdu prvej inštancie môže byť v demokratickej spoločnosti vecou verejnej diskusie, a preto môže byť sprístupnené širokej verejnosti. Vzhľadom na tieto skutočnosti súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Vyslovil, že o náhrade trov konania rozhodne v zmysle ust. § 151 ods. 3 O.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 2. Proti rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá sa domáhala zmeny napadnutého rozsudku a vyhovenia jej žalobe. Uviedla, že odvolanie podáva z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 1 písm. d) O.s.p.) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 1 písm. f) O.s.p.) a z dôvodu, že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 1 písm. c) O.s.p.). Stotožnila sa s vyhodnotením skutkového stavu súdom prvej inštancie v časti konštatovania, že žalovaný 1) svojím výrokom zasiahol do osobnostných práv žalobkyne a má nárok na primerané zadosťučinenie. Nesúhlasila však s posúdením prvostupňového súdu ohľadne vykonateľnosti navrhovaného výroku rozsudku a splnenia podmienok pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Poukázala na ust. § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka s tým, že uvedené zákonné ustanovenie nepredpisuje, akým spôsobom sa majú odstrániť následky neoprávneného zásahu a akým spôsobom má byť dané primerané zadosťučinenie. Vzhľadom ku skutočnosti, že žalovaný 1) sa vyjadroval v televíznych novinách žalovaného 2), bola žaloba žalobkyne na odvysielanie jeho ospravedlnenia absolútne primeraná spôsobu zásahu do jej práv. Mala za to, že súd prvej inštancie bezdôvodne rozhodol, že nesmie vyhovieť jej žalobe z dôvodu kolízie so zákonom č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii. Vytýkala súdu prvej inštancie, že otrocky prevzal tvrdenia žalovaných ohľadne rozporu s citovaným zákonom bez toho, že by samostatne vykonal posúdenie dotknutých právnych predpisov. Neodkázal na konkrétne zákonné ustanovenia citovaného zákona, podľa ktorého, ako sám tvrdí, nemôže žalobe vyhovieť. Nakoľko tvrdená nemožnosť uložiť predmetnú povinnosť žalovanému 2) bola dôvodom pre zamietnutie žaloby v jeho časti, mala za to, že od súdu sa vyžadovala zrozumiteľná a jasná odpoveď, vrátane odpovede, podľa akých úplne konkrétnych zákonných ustanovení sa súd pri svojom právnom posúdení spravoval. V danej veci považuje rozsudok za absolútne nedostatočne odôvodnený. Za nesprávny považuje záver súdu prvej inštancie o tom, že nie sú splnené podmienky pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Namietala nesprávnosť posúdenia intenzity povahy a spôsobu neoprávneného zásahu žalovaného 1) a vplyvu tohto zásahu na život žalobkyne. Uviedla, že tvrdenie súdu prvej inštancie, že z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že negatívne následky, ktoré nastali v živote žalobkyne, nastali práve v dôsledku zásahu do jej osobnostných práv žalovaným 1), je v hrubom rozpore s vykonaným dokazovaním a jeho správnym vyhodnotením, ako i zásadami logiky. Dôvodila, že navrhnutí svedkovia sa vyjadrovali o výroku žalovaného 1) ako o príčine negatívnych následkov, ktoré vznikli u žalobkyni. Prostredníctvom listinných dôkazov, ako i svedeckých výpovedí, žalobkyňa preukázala, že v dôsledku neoprávneného zásahu žalovaného 1) do jej práva na ochranu osobnosti vznikli v jej živote okolnosti odôvodňujúce priznanie náhrady v peniazoch, predovšetkým zníženie vážnosti a dôstojnosti a straty dôvery na pracovisku a v rodine, zhoršenie vzťahov v rodine, najmä s vlastným synom, ako i zhoršenie jej zdravotného stavu. Poukazovala na obsah svedeckej výpovede M. s tým, že dokonca i sám súd pri hodnotení dokazovania uviedol, že jednotliví svedkovia mali vedomosť o výroku žalovaného 1). Poukazovala na to, že svedkovia tvrdili, že vyjadrenie žalovaného 1) v nich vytváralo o žalobkyni dojem skorumpovanej sudkyne a následne ich ovplyvňovalo v ich ďalšom vzťahu ku žalobkyni. Dôvodila, že uniesla bremeno tvrdenia i dôkazné bremeno ohľadne skutočností, že výrok žalovaného 1) negatívne ovplyvnil jej život vo všetkých jeho oblastiach. Skutočnosť, že zásah do osobnostných práv žalobkyne žalovaným 2), ktorý bol predmetom konania pred Okresným súdom v Prievidzi pod sp. zn. 12C/244/2009, spôsobil negatívne následky v jej živote, automaticky neznamená, že žalovaný výrok žalovaného 1) nespôsobil žiadne negatívne následky. Dokazovaním, vykonaným v prvoinštančnom konaní, bolo preukázané, že svedkovia si spájali negatívne postoje voči žalobkyni s výrokom žalovaného 1). Súdu prvej inštancie vytýkala, že z rozsudku nie je zrejmé, akými úvahami sa riadil pri vyhodnotení skutkového stavu, preto rozsudok je v danej veci taktiež nedostatočne odôvodnený. Mala za to, že prvoinštančný súd v rozsudku neposkytol odpoveď na to, z akého dôvodu výrok žalovaného 1) nevyvolal v živote žalobkyne nepriaznivé následky napriek tomu, že existencia nepriaznivých následkov, ako i príčinná súvislosť medzi nimi a žalovaným výrokom žalovaného 1), bol jasne preukázaný. Poukazovala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5Cdo 136/2004 s tým, že z uvedeného rozhodnutia je zrejmé, že súd si mal položiť otázku, či by zásahom, aký vykonal žalovaný 1), nemohlo dôjsť k spôsobeniu závažnej nemajetkovej ujmy u žiadnej fyzickej osoby v zrovnateľnej situácii. Mala za to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil, že zadosťučinenie v zmysle ust. § 13 ods. 1 je postačujúce, ak súd dospeje k záveru, že k závažnej ujme by u žiadnej inej osoby v zrovnateľnej pozícii nemohlo dôjsť, danými úvahami sa prvoinštančný súd nezaoberal. Poukazovala aj na ďalšie rozhodnutia súdov s tým, že z ich názorov je zrejmé, že ak dôjde k zásahu do práva na ochranu osobnosti prostredníctvom hromadných informačných prostriedkov spôsobom, že je spájaná s negatívnou činnosťou, či osobami (v danom prípade skorumpovanými sudcami), sú spravidla dané dôvody pre priznanie peňažného zadosťučinenia vzhľadom k ich veľkému vplyvu na verejnosť. V danej veci žalovaný 1) prostredníctvom televízie spojil žalobkyňu s činnosťou ľudí, ktorí páchajú trestný čin korupcie a za takúto ju aj označil. Vina žalovanej nebola v trestnom konaní preukázaná a bola právoplatne oslobodená. Prvoinštančný súd konštatoval, že došlo k zásahu do osobnostných práv žalobkyne tvrdením žalovaného 1), že je skorumpovaná sudkyňa, resp. priradením jej osoby ku skorumpovaným sudcom, pričom zásah bol uskutočnený prostredníctvom televízie, no i napriek tomu bezdôvodne nepriznal žalobkyni nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. K otázke pozastavenia výkonu funkcie sudkyne mal byť v konaní vypočutý žalobkyňou navrhovaný svedok JUDr. S. C., ktorého súd ako svedka nepredvolal a nedostatočne tak vykonal dokazovanie. Súdu prvej inštancie zároveň vytýkala, že v odôvodnení svojho rozsudku sa nevyporiadal s jedným z následkov nezákonného zásahu žaloveného 1) do práv žalobkyne, ktorým je, že má pozastavený výkon funkcie a poberá len zníženú mzdu vo výške 40 % normálnej mzdy (časť 30 % na svoju osobu a 10 % na syna), ktorú ujmu považuje za tú najzávažnejšiu. 3. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril žalovaný 1), ktorý navrhol potvrdenie napadnutého rozsudku. Výrok napadnutého rozsudku považuje za vecne správny s tým, že súd prvej inštancie vo veci správne rozhodol, podrobne sa vysporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré žalobkyňa vo svojom odvolaní namieta. Uviedol, že napriek tomu, že výrok napadnutého rozsudku je vecne správny, jeho odôvodnenie ohľadne zodpovednosti žalovaného 1) je nesprávne a arbitrárne. Predmetom konania, ako ho stanovila žalobkyňa, sú výhradne slová žalovaného 1): „považujem to za absurdné... považujem to za dôkaz toho, že v dnešnej justícii majú skorumpovaní sudcovia navrch.“, ktoré odzneli v rámci reportáže dňa 14.08.2009 v relácii Televízne noviny, odvysielanej na televíznej stanici TV O.. Poukázal na to, že celý rozhovor telefonického rozhovoru, z ktorého predmetné slová vychádzajú, nebol v odvysielanej reportáži použitý, ale žalovaný 2) z neho vybral len určité časti. Napriek tomu súd prvej inštancie posudzoval slová žalovaného 1) ako ucelený výrok, ktorý tvorí kompletná veta, a to bez ohľadu na to, že tento výrok, ako ho vo svojej žalobe formulovala žalobkyňa, pozostáva z dvoch z kontextu vytrhnutých častí („považujem to za absurdné“ a „považujem to za dôkaz toho, že v dnešnej justícii majú skorumpovaní sudcovia navrch“), ktoré až následne do jedného spojil žalovaný 2) bez vedomia a súhlasu žalovaného 1). Dôvodil, že žalobkyňa nepredložila jediný dôkaz, ktorý by preukazoval, že prejav žalovaného 1) alebo jeho odvysielanej časti v reportáži by sa akokoľvek týkali žalobkyne. Dôvodil, že súd prvej inštancie svojím postupom ignoroval kontext rozhovoru, v rámci ktorého k predneseným slovám žalovaného 1) došlo, čo je v rozpore s judikatúrou, či stanoviskom Benátskej komisie zo dňa 17.03.2004, podľa ktorých je potrebné hodnotiť vždy celý prejav a nikdy nie iba vytrhnutý výrok alebo vetu. Žalovaný 1) si uvedomuje svoju zodpovednosť za svoje výroky, a to aj v prípade, ak sú odvysielané treťou osobou, avšak jeho zodpovednosť vyplýva jedine a len za jeho vlastné výroky v kontexte, v ktorých ich vyslovil a nie za kontext, umelecké spracovanie, či obsah, ktorý následne vytvorí akákoľvek tretia osoba. Uviedol, že nenesie žiadnu zodpovednosť, a ani mu nemožno pričítať za vinu obsah, kontext a výslednú podobu reportáže, ktorú nemohol ovplyvniť, čo jednoznačne potvrdil svedok B. B., ktorý vypovedal „určite sme sa nedohodli na nejakej autorizácii výstupu z tohto rozhovoru, nakoľko to sa v spravodajstve nikdy nerobí“. Žalovaný 1) uviedol, že v časti zásahu do osobnostných práv žalobkyne súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, pretože na zásah do osobnostných práv podľa § 11 Občianskeho zákonníka musia byť kumulatívne splnené tri podmienky: objektívna spôsobilosť zásahu negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby, neoprávnenosť zásahu a príčinná súvislosť medzi určitým správaním a porušením alebo ohrozením osobnostných práv, ktoré v danom prípade splnené neboli. Uviedol, že v danej veci rovnako absentuje aj príčinná súvislosť medzi slovami žalovaného 1) a porušením osobnostných práv žalobkyne, pretože do tohto vzťahu vstupuje reportáž s jej celým obsahom, kontextom a spracovaním, ako to konštatuje aj súd prvej inštancie, bez ktorej by následky, ktoré vyvodil prvostupňový súd, nevznikli. Žalovaný 1) nie je ten, kto spôsobil zásah do osobnostných práv žalobkyne, nie je daná jeho zodpovednosť, a tým ani pasívna vecná legitimácia. Bez ohľadu na to, že žalovaný 1) sa nedopustil žiadneho protiprávneho konania, konštatuje, že petit je v časti zverejnenia ospravedlnenia žalovaného 1) nevykonateľný, pretože tretia osoba nemôže nijako zabezpečiť, a to ani na vlastné náklady, aby žalovaný 2) odvysielal vo svojej hlavnej televíznej spravodajskej relácii - Televízne noviny o 19:00 hod. akékoľvek ospravedlnenie. Mal za to, že súd prvej inštancie správne konštatoval, že stanovenie povinnosti pre žalovaného 2) by bolo v rozpore so zákonom. Zároveň mal za to, že žalovaný 2) nie je podľa žaloby v tomto konaní pasívne vecne legitimovaný, pretože podľa hmotnoprávnych ustanovení nie je subjektom akejkoľvek povinnosti, ktorej by sa žalobkyňa od žalovaného 2) v tomto konaní domáhala. Na strane žalobkyne neboli splnené podmienky ani na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože zo strany žalovaného 1) nedošlo k žiadnemu zásahu do osobnostných práv žalobkyne, čo potvrdzujú aj výpovede svedkov, ktorých navrhla vypočuť sama žalobkyňa. Žiadna z týchto výpovedí sa netýkala slov žalovaného 1), ktoré sú predmetom konania, ale len reportáže spolu z kontextu vytrhnutými slovami žalovaného 1), resp. úplne iných reportáží žalovaného 2). Poukázal na to, že konkrétne svedok JUDr. N. sa na pojednávaní dňa 10.12.2012 vyjadril, že „JUDr. U. je osoba s právnickým vzdelaním, a preto mu musí byť známe, že tu platí princíp prezumpcie neviny, tento však svojím správaním a výrokmi absolútne negoval a poprel. Taktiež vzhľadom na to, že bol ministrom spravodlivosti, by mal poznať zákon o súdoch a sudcoch, teda aj to, že nie je možné uvádzať meno, priezvisko sudcu, jeho podobizeň a bydlisko.“ Svedok M. Z. sa na rovnakom pojednávaní vyjadril, že „každý by si to musel prežiť, aby pochopil, aké to je, aké následky môže mať nejaký výrok alebo reportáž.“ Svedok JUDr. N. sa na pojednávaní dňa 11.02.2013 vyjadril, že „si veľmi dobre pamätám na nešťastné reportáže, odvysielané Televíziou O.. Konkrétne 13.08. bola takáto reportáž určite odvysielaná, pamätám si to, lebo som mal meniny, reportáž som videl spolu s manželkou a boli sme prekvapení ostrosťou tejto reportáže a tým, že v nej bolo uvedené celé meno žalobkyne, jej podobizeň, fotografia jej domu. ... viem aj o tom, že v reportáži bol odvysielaný výrok JUDr. U., kde žalobkyňu nazval skorumpovanou.“ Svedok MUDr. X. sa na rovnakom pojednávaní vyjadril, že „reportáž videl. S odstupom času neviem uviesť, či jednu alebo viaceré. Vyjadrenie U. som si však opakovane prehrával, keď som bol v S., išlo o vyjadrenia, ktorými napádal mňa, že neteri pomáham, zabezpečil som jej, aby jej nebol pozastavený výkon funkcie a podobne.“ Svedok JUDr. S. sa na pojednávaní dňa 08.04.2013 vyjadril, že bol zhrozený „z obsahu reportáže, konkrétne z toho, že si mala žalobkyňa vypýtať úplatok. Následne som bol zhrozený aj z komentára JUDr. U., teda komplexne z reportáže.“ Z vyššie uvedeného je zrejmé, že následky, popisované svedkami, nevyplynuli zo slov žalovaného 1), ale z toho, ako na nich pôsobila reportáž, prípadne aj iné reportáže žalovaného 2), týkajúce sa žalobkyne, ako celok. Slová žalovaného 1), ktoré sú predmetom konania, sa nezhodujú s tvrdeniami a neobsahujú skutočnosti, ktoré svedkovia opisovali, a ktoré tak negatívne pociťovali. Zastával názor, že návrh žalobkyne na výsluch JUDr. C. za účelom objasnenia, prečo ako vtedajší minister spravodlivosti nepozastavil žalobkyni výkon funkcie sudcu, nesúvisí s prejednávanou vecou, ako správne konštatoval súd prvej inštancie. Naopak, s prejednávanou vecou primárne súvisí rozhovor žalovaného 1) s pánom Grendelom, ktorý žalobkyňa aj napriek výzve nepredložila, čím bez ďalšieho neuniesla svoje dôkazné bremeno. 4. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril aj žalovaný 2), ktorý navrhol potvrdenie napadnutého rozsudku. Uviedol, že žalobkyni nevzniká žiaden právny nárok voči žalovanému 2) na odvysielanie ospravedlnenia žalovaného 1) v spravodajskej relácii žalovaného 2). Žalovaný 2) ako vysielateľ na základe licencie v zmysle zákona o vysielaní a retransmisii č. 308/2000 Z. z. v platnom znení nie je oprávnený poskytovať vysielací čas tretím osobám v rámci televízneho spravodajstva. Vysielací čas je možné poskytnúť len v súlade s citovaným zákonom. Požiadavka žalobkyne, uplatňovaná voči žalovanému 2) v preskúmavanej veci, je nad rámec zákona. K samotnému odvysielanému výroku žalovaného 1) uviedol, že sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, ktorý tento výrok označil za výrok podaný vo všeobecnej rovine a mal za to, že takýto výrok nie je spôsobilý zásahu do osobnostných práv žalobkyne. Samotný výrok je vytrhnutý z kontextu celej relácie, ale predovšetkým je hodnotiacim úsudkom, ktorého pravdivosť nie je možné preukazovať. Pravdivostný základ výroku možno posudzovať v kontexte celej relácie, pričom tento spočíva v skutočnosti, že žalobkyňa bola v čase odvysielania predmetného výroku stíhaná pre skutky právne kvalifikované ako trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody a trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti. Na reportáž ako celok je potrebné hľadieť ako na oprávnenú kritiku. Žalovaný 2) mal za nesporné, že žalobkyňa aj pred odvysielaním reportáže žalovaného 2) zo dňa 14.08.2009 bola mediálne známou osobou z kauzy „Rašelina“, ako to konštatuje prvoinštančný súd. Ako osoba verejného záujmu v rámci tohto súdneho konania nepreukázala (ani svedeckými výpoveďami), že dôsledkom odvysielaného výroku žalovaného 1) bolo zasiahnuté do jej osobnostných práv a jej dôstojnosť a vážnosť bola v značnej miere znížená. Poukazoval na to, že dokonca svedok MUDr. X. sa vyjadroval k úplne inému výroku/výrokom žalovaného 1), ako bol výrok, ktorý je predmetom tohto súdneho konania. Pokiaľ žalobkyňa vo svojom odvolaní poukazuje na skutočnosť, že za najzávažnejšiu ujmu považuje to, že následkom údajného nezákonného zásahu žalovaného 1) je pozastavenie výkonu jej funkcie s poberaním zníženej mzdy, prvoinštančný súd sa s uvedeným v odôvodnení rozsudku vyporiadal na strane 14 rozsudku. Žalovaný 2) mal za to, že rozhodovanie o pozastavení výkonu funkcie sudcu podlieha iným kritériám ako vysielanie televíznej reportáže, resp. výrok akejkoľvek osoby odvysielaný v televízii. Výkon funkcie sudcu nebol žalobkyni pozastavený v dôsledku odvysielanej reportáže, ani v dôsledku výroku žalovaného 1), ale v dôsledku jej trestného stíhania. 5. Krajský súd rozsudkom zo dňa 17. apríla 2014, č. k. 19Co/731/2013-521 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia o.i. uviedol, že podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní žalobkyňou vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie. Odvolací súd si osvojil dôvody napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na ne poukázal v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku v zásadnej časti svojho odôvodnenia dodal, že podstatná časť dokazovania, vykonaného súdom prvej inštancie, smerovala k zisteniu oprávnenosti zásahu žalovaného 1) do práva žalobkyne na ochranu osobnosti, teda k zisteniu základného predpokladu pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku. Ďalej uviedol: „V preskúmavanej veci súd prvej inštancie konštatoval, že výrokom žalovaného 1), ktorý bol vysielaný v hlavnom televíznom spravodajstve žalovaného 2) dňa 14.08.2009 v reportáži s názvom „Obžalovaná sudkyňa pojednáva“, ktorý uviedol: „považujem to za absurdné, považujem to za dôkaz toho, že v dnešnej justícii majú skorumpovaní sudcovia navrch“, došlo k zásahu do osobnostných práv žalobkyne v zmysle § 11 Občianskeho zákonníka, pričom napadnutý výrok, konkrétne do jej práva na občiansku česť, v sebe spája prvky kritiky, hodnotového úsudku, ako aj skutkového tvrdenia. S konštatovaním súdu prvej inštancie sa žalobkyňa stotožnila, preto odvolací súd v tejto časti rozhodnutie súdu prvej inštancie nepreskúmaval. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa má v zásade právo na primerané zadosťučinenie v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka. I napriek konštatovanému zásahu do osobnostných práv žalobkyne vyvodil, že žalobe v tejto časti nie je možné vyhovieť s poukazom na to, že ukladať povinnosti účastníkom môže len na základe zákona aj v jeho medziach a žiadne zákonné ustanovenie zákona o vysielaní a rentransmisii a ani iného zákona neumožňuje súdu uložiť žalovanému 2) povinnosť odvysielať ospravedlnenie žalovaného 1) v relácii, ktorá je svojím charakterom spravodajská, a v ktorej sa nevysiela inzercia. Mal za to, že nevykonateľný by bol potom aj taký výrok súdu, ktorým by bola žalovanému 1) uložená povinnosť ospravedlniť sa v takejto relácii, v ktorej zo zákona nie je priestor na platenú inzerciu, dokonca pri ktorej zákon takúto inzerciu výslovne zakazuje. Mal za to, že naviac uloženie tejto povinnosti nie je možné vyvodiť ani z ust. § 11 Občianskeho zákonníka. Je nepochybné, že žalobkyňa sa podanou žalobou po úprave žalobného petitu, smerujúceho proti žalovanému 1), domáhala popri zaplatení sumy 33.190 Eur, aby bol žalovaný 1) povinný do 10 dní od právoplatnosti rozsudku na vlastné náklady zaistiť, aby v hlavnom televíznom spravodajstve žalovaného 2), t. j. v Televíznych novinách o 19:00 hod., bolo odvysielané ospravedlnenie žalovaného 1) v znení, ktoré špecifikovala. Od žalovaného 2) sa domáhala odvysielania v jeho hlavnom televíznom spravodajstve, t. j. v Televíznych novinách o 19:00 hod. ospravedlnenia žalovaného 1). Postavenie a pôsobnosť Rady pre vysielanie a retransmisiu, ako aj práva a povinnosti vysielateľa, prevádzkovateľa a retransmisie, poskytovateľa audiovizuálnej, mediálnej služby na požiadanie a právnických osôb alebo fyzických osôb uvedených v § 2 ods. 2 a 4 zákona o vysielaní a retransmisii, upravuje § 1 zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách. V zmysle § 15 ods. 1 citovaného zákona vysielateľ vysiela programy slobodne a nezávisle. Do ich obsahu možno zasahovať iba na základe zákona a v jeho medziach. Základné povinnosti vysielateľa a poskytovateľa audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie upravuje ust. § 16 citovaného zákona, v zmysle ktorého podľa písm. i) je vysielateľ povinný zabezpečiť, aby sa program vo vysielaní televíznej programovej služby neprerušoval, ak tento zákon neustanovuje inak; program možno prerušovať vysielaním mimoriadneho spravodajstva, j) poskytnúť bezplatne v naliehavom verejnom záujme štátnym orgánom na ich požiadanie nevyhnutný vysielací čas na odvysielanie dôležitého a neodkladného oznamu, výzvy alebo rozhodnutia v rozsahu podľa osobitných predpisov, alebo odvysielanie informácie civilnej ochrany v čase a v rozsahu, ktorý by nebezpečenstvo z omeškania znížil na najnižšiu mieru, k) odvysielať oznam o porušení zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu a udelenej licencie v primeranom rozsahu, forme a vysielacom čase určenom Radou. Odplatné poskytnutie vysielacieho priestoru je možné výlučne formou odvysielania mediálnej komerčnej komunikácie v zmysle § 31a a nasl. citovaného zákona. V danej veci bolo významné, ako žalobkyňa formulovala petit svojho návrhu. Pokiaľ sa svojím spôsobom domáhala poskytnutia vysielacieho času vyhradeného televíznemu spravodajstvu žalovaného 2) žalovanému 1), odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že v danom prípade zákon neumožňuje súdu uložiť žalovanému 2) povinnosť odvysielať ospravedlnenie žalovaného 1) vo vysielacom čase, ktorý je vyhradený televíznemu spravodajstvu, a teda v takej relácii, v ktorej nie je daný priestor na platenú inzerciu, a pri ktorej zákon takúto inzerciu zakazuje. V tomto smere možno súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie, že povinnosti možno v súlade s Ústavou Slovenskej republiky (článok 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) ukladať len na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd. Pokiaľ z ust. § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva právo žalobkyne žiadať primerané zadosťučinenie, súd môže túto konkrétnu povinnosť, uplatňovanú podanou žalobou, uložiť len, ak by to bolo v súlade s ustanovením zákona č. 308/2000 Z. z. Pokiaľ aj v danom prípade došlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobkyne a primeraným zadosťučinením by bolo ospravedlnenie, s prihliadnutím k petitu žaloby z vyššie uvedených dôvodov nebolo možné žalobe žalobkyne vyhovieť, preto správne súd prvej inštancie v tejto časti žalobu voči žalovanému 1), ako aj žalovanému 2) zamietol. Predmetom konania v danom prípade bol aj uplatnený nárok, v ktorom si žalobkyňa uplatňuje voči žalovanému 1/ nemajetkovú ujmu. Preskúmaním veci dospel odvolací súd k právnemu záveru, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch postupoval dôsledne v zmysle ust. § 11, § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Vychádzal zo skutkového zistenia, ktoré má oporu vo vykonanom dokazovaní. Pri svojom rozhodnutí o tomto nároku prihliadol na všetky okolnosti, za ktorých nastal zásah do osobnostných práv žalobkyne. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že okrem reportáže, odvysielanej žalovaným 2) dňa 14.08.2009 s názvom „Obžalovaná sudkyňa pojednáva“, v ktorej bol daný priestor aj žalovanému 1), ktorý uviedol: „považujem to za absurdné, považujem to za dôkaz toho, že v dnešnej justícii majú skorumpovaní sudcovia navrch“, žalovnaý 2) odvysielal dňa 13.08.2009 reportáž pod názvom „Sudkyňu chcú postaviť pred súd“, dňa 18.08.2009 reportáž pod názvom „Sudkyňa žiada zastaviť stíhanie“, dňa 19.08.2009 bola odvysielaná reportáž pod názvom „Ministerka zatiaľ podržala sudkyňu“, dňa 16.09.2009 „Pomsta za kritiku?“, pričom aj tieto sa týkali žalobkyne, ktorá už pred odvysielaním reportáží bola mediálne známou osobou z kauzy „Rašelina“. Pokiaľ ide o predmetné reportáže, súd prvej inštancie správne dôvodil, že nie je možné bez pochybností ustáliť, či tvrdené následky žalobkyňou boli výlučne výsledkom odvysielania napadnutého výroku žalovaného 1) v reportáži dňa 14.08.2009, resp. následkom iných odvysielaných reportáží žalovaným 2), týkajúcich sa žalobkyne. Žalobkyňa si z výpovedí svedkov robí vlastné skutkové závery o tom, že práve výrok žalovaného 1) vyvolal v jej živote tak závažné nepriaznivé následky, s ktorými závermi sa odvolací súd nestotožňuje. Zastáva názor, že nebolo v konaní bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že to bol práve zásah do osobnostných práv žalovaným 1), ktorý spôsobil žalobkyni tak závažnú ujmu, a to na jej osobnom i profesijnom živote, ako aj na živote jej rodiny. Odvolací súd po vykonanom dokazovaní súdom prvej inštancie (aj pri posúdení výpovedí vypočutých svedkov v konaní v ich vzájomnej súvislosti) dospel k záveru, že žalobkyňa v uvedenom smere neuniesla dôkazné bremeno, nepreukázala, že v jej prípade došlo práve v súvislosti s vyjadrením žalovaného 1) v predmetnej reportáži k tak kvalifikovanej ujme, negatívnemu ovplyvneniu jej života vo všetkých jeho oblastiach, že by jej prináležala v tejto súvislosti nemajetková ujma. Súd môže totiž peňažné zadosťučinenie priznať iba v prípade, ak dospeje k záveru, že v konkrétnom prípade došlo ku skutočnému zníženiu dôstojnosti, resp. vážnosti poškodeného a tento zásah má značnú intenzitu, pričom dôkazné bremeno je práve na žalobkyni. Súd teda, vychádzajúc z predpokladu, že žalobkyňa sa inak mohla domáhať náhrady nemajetkovej ujmy, ale pre priznanie primeraného zadosťučinenia v peniazoch bolo potrebné, aby preukázala značnú intenzitu zásahu a konkrétne skutočné zníženie vážnosti a dôstojnosti jej osoby, ale práve v súvislosti s výrokom žalovaného 1) (a nie v súvislosti s inými skutočnosťami). Mal za to, že toto je potrebné vnímať totiž v kontexte aj s ostatnými odvysielanými reláciami žalovaného 2), v dôsledku čoho je vedené aj konanie na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 12C/244/2009, v ktorom sa žalobkyňa domáha voči žalovanému 2) ochrany svojich osobnostných práv, ktoré mali byť porušené zverejnením jej mena, priezviska, fotografie jej tváre a bydliska v reportážach, ktoré boli odvysielané v dňoch 13.08.2009, 14.08.2009, 18.08.2009, 19.08.2009, 16.09.2009, 22.09.2009 a 23.09.2009 v jeho hlavnom televíznom spravodajstve, v ktorom konaní sa zároveň domáha voči žalovanému 2) ospravedlnenia a domáha sa aj nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 100.000 Eur. Po vyhodnotení všetkých okolností odvolací súd dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobkyni podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Mal za to, že postačujúcim by bolo primerané zadosťučinenie podľa ods. 1 citovaného zákona za predpokladu, že bolo žalobkyňou v zákonnom rámci uplatnené. Žalobkyňa v odvolaní neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu alebo jeho právneho hodnotenia, ani takými, o ktorých by súd prvého stupňa pri rozhodovaní vo veci nebol mal vedomosť, alebo ktoré by nebol vzal v úvahu. V odvolaní uvedené dôvody nie sú preto spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Pri rozhodovaní o nemajetkovej ujme prihliadal súd najmä na tú skutočnosť, že žalobkyňa nepreukázala, že práve vyjadrenie žalovaného 1) samo o sebe bolo spôsobilé vyvolať zníženie dôstojnosti alebo vážnosti žalobkyne v spoločnosti v značnej miere, ktoré by odôvodňovalo priznanie aj nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie preto rozhodol správne, keď žalobu aj v časti náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch zamietol. 6. Nálezom Ústavného súdu SR zo dňa 09. novembra 2016, č. k. IÚS 689/2014-35 bol rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 19Co/731/2013 zo dňa 17. júla 2014 zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Ústavný súd vo svojom náleze konštatoval, že podstatou sťažnosti žalobkyne, ktorou namietala porušenie svojho základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy SR a práva na súdu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochranu ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 16C/34/2010 a rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 19Co/731/2013 je polemika sťažovateľky so spôsobom, akým všeobecné súdy v danom prípade posúdili otázku priznania ochrany osobnostným právam vo forme ospravedlnenia a priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch bez toho, že by zohľadnili závažnosť a intenzitu zásahu do jej základného práva na súkromie a ľudskú dôstojnosť spôsobeného zverejnením nepravdivých a difamujúcich informácií z jej súkromného a profesného života v nadväznosti na príslušnú procesnú úpravu. 7. Konštatoval, že: „Ťažiskom ústavného poriadku Slovenskej republiky je jednotlivec a jeho práva garantované v ústave a dohovore. Jednotlivec je totiž východiskom štátu (porov. čl. 2 ods. 1 ústavy). Štát a všetky jeho orgány sú ústavne zaviazané na ochranu a šetrenie práv jednotlivca. Je to práve ľudská dôstojnosť, dobrá povesť a meno či osobná česť, ktoré vylučujú, aby s človekom bolo zaobchádzané ako s predmetom či objektom dotknutého právneho vzťahu. Ľudská dôstojnosť je hodnotou horizontálne neporovnateľnou s ostatnými ústavnými hodnotami či spoločenskými normami a je celkom nenahraditeľná iným statkom, tým menej je potom hodnotou kvantifikovateľnou a vyčísliteľnou v peniazoch. Článok 1 ods. 1 ústavy vymedzuje demokratický právny štát v jeho materiálnom zmysle, t. j. založenom na úcte k základným právam a slobodám jednotlivca, ktoré dáva pod ochranu hlavne súdnej moci. 8. Verejnosť má právo vedieť o okolnostiach, ktoré sa dotýkajú osoby verejne činnej, teda aj sudcu, ale na strane druhej platí aj to, že informácie o danej udalosti nemôžu byť podané takým spôsobom, že dôjde k zásahu do osobnostných práv tejto osoby práve bezdôvodným zdôrazňovaním faktu, že sťažovateľka bola právom obvinená pre korupciu, a je preto absurdné, aby táto skorumpovaná osoba nemala pozastavený výkon funkcie sudcu. Z takto podávanej správy sa zjavne vytráca jej informatívna podstata a stáva sa z nej prostriedok dehonestácie sudkyne vedúci až k vyvolaniu pocitu jej zodpovednosti za tento trestný čin, hoci pre taký záver ešte neboli naplnené žiadne relevantné skutočnosti, že tento trestný čin aj naozaj spáchala. 9. Legitimitu zverejnenia uvedenej informácie nemožno vyvodiť z ústavnej ochrany slobody prejavu, pokiaľ bola dominantne motivovaná túžbou vyvolať senzáciu, a tak poškodiť difamujúcu osobu bez štipky rešpektu k zásade prezumpcie neviny. Preto osoby zodpovedné za takto podané informácie musia byť pripravené niesť za také konanie dôsledky, aj keď na nich majú založenú svoju marketingovú (politickú) stratégiu či samotný účel svojej existencie, pretože je celkom neprípustné, aby sa tieto subjekty (politik a bulvár či len médium) permanentne zasahujúce do osobnostných práv jednotlivca dovolávali verejného záujmu na podávanie informácií, lebo zlému úmyslu vychádzajúcemu z konečného výsledku trestného konania nemožno v žiadnom prípade poskytnúť ochranu. 10. Zásada prezumpcie neviny sa vo vzťahoch medzi subjektmi v rovnom postavení uplatní ako jeden z dôvodov na obmedzenie ústavou zaručenej slobody prejavu. Jej účelom je jednak zamedzenie tomu, aby bolo v dôsledku uplatňovanej slobody prejavu zasahované do príslušného trestného konania spôsobom vyvolávajúcim pochybnosti o nestrannosti orgánov činných v trestnom konaní. Jej význam spočíva i v ochrane osobnostných práv osoby, proti ktorej je vedené trestné konanie, ako aj jej práve na spravodlivý proces a nenarušenie dôvery verejnosti na úlohu súdov v trestnej oblasti (porov. rozhodnutie veľkého senátu Európskeho súdu pre ľudské práva z 29. 3. 2016 vo veci Bédat v. Švajčiarsko, č. 56925/08). 11. Prezumpcia neviny nebráni informovať o trestnom konaní alebo okolnostiach, ktoré môžu opodstatňovať záver, že sa niekto dopustil trestnej činnosti; vyplývajú z nej však určité medze, ak ide o spôsob, akým má k takému prejavu dôjsť. Sloboda prejavu nemá viesť k tomu, aby bol ktokoľvek v očiach širokej verejnosti fakticky videný vinným bez možnosti sa efektívne brániť proti obvineniam voči sebe. Informácia verejnosti o trestnom konaní, ako i na ňu nadväzujúca verejná diskusia nesmú byť vedené v tom zmysle, že otázka viny je vopred rozhodnutá podľa priania politika či redaktora“. 12. S poukazom na ust. § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka Ústavný súd SR uviedol, že pre priznanie relutárnej náhrady predpokladá citované zákonné ustanovenie značnú mieru dotknutia osobnosti fyzickej osoby, a to za situácie, kedy sa nejavilo dostačujúcim morálne zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Konštatoval, že pre stanovenie výšky náhrady je zo zákona vecou voľnej úvahy súdov, ktorá musí byť odôvodnená a musí mať svoj základ v zistenom skutkovom stave týkajúcom sa obidvoch zákonom predvídaných kritérií, t.j. závažnosti vzniknutej ujmy i okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Ústavný súd vo svojom Náleze ďalej konštatoval, že požiadavka zákonodarcu vyjadrená v § 79 ods. 1 OSP, že zo žaloby musí byť známe, čoho sa žalobca domáha, nedávala základ pre prísne formalistické poňatie petitu žaloby, tak ako ho v priebehu konania zaujímali všeobecné súdy vo vzťahu k morálnemu zadosťučineniu voči žalovaným, ktorým bolo možné uložiť povinnosť v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka, teda odvysielať ospravedlnenie aj v hlavnom televíznom spravodajstve. Tento postup je v súlade s čl. 13 ods. 1 ústavy, ako aj § 15 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov v platnom znení. V tejto súvislosti konštatoval, že z § 13 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka vyplýva určitý spôsob vysporiadania vzťahu medzi účastníkmi konania, takže súdy podľa § 153 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku ani neboli viazané žalobným návrhom sťažovateľky. Preto mohli a mali samy presne stanoviť, ktorý prostriedok ochrany osobnostnej sféry sťažovateľky a ako formulovaný jej v zmysle § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka priznajú, najmä za predpokladu, keď zhodne uznali, že zo strany žalovaných došlo inkriminovaným výrokom k zásahu do osobnostných práv sťažovateľky. Záverom konštatoval, že zo strany krajského súdu, ale i okresného súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že v rozpore so zmyslom zákonnej úpravy obsahu podania v civilnom konaní, pre ktoré boli objektívne zistené aj hmotnoprávne dôvody ochrany osobnostných práv sťažovateľky, garantované aj čl. 19 ústavy, tomuto právu neposkytol zodpovedajúcu ochranu, či už vo forme morálneho zadosťučinenia alebo aj formou relutárnej náhrady. 13. Po vydaní rozhodnutia súdu prvej inštancie a podaní odvolania žalobkyňou došlo k zmene právnej úpravy sporového konania, keď dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP), ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (O.s.p.), podľa ktorého súd prvej inštancie rozhodol v predmetnom spore. V prechodných ustanoveniach § 470 ods. 1, 2 CSP stanovil, že ak neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, avšak s tým, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Procesne preto odvolací súd postupoval už podľa nových procesných ustanovení CSP. 14. Po vrátení veci ústavným súdom na ďalšie konanie krajský súd ako odvolací súd preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 375 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP). 15. Preskúmavaná právna vec sa týka ochrany osobnostných práv žalobkyne, do ktorých malo byť podľa žalobkyne zasiahnuté výrokom žalovaného 1) odvysielaného redaktorom B. v hlavnom televíznom spravodajstve žalovaného 2), že „považuje za absurdné, že trestne stíhaná sudkyňa pojednáva, a je to iba dôkaz toho, že v dnešnej justícii majú skorumpovaní sudcovia navrch“. Žalobkyňa uviedla, že daný výrok vyvoláva dojem, že patrí medzi skorumpovaných sudcov, čím bola významným spôsobom znížená jej dôstojnosť, poškodená profesionálna česť a dobré meno, ako aj narušený jej osobný život. 16. Na základe uvedeného žalobkyňa žiada, aby súd zaviazal žalovaného 1) zaistiť, aby bolo v hlavnom televíznom spravodajstve žalovaného 2) odvysielané jeho ospravedlnenie a aby súčasne bola žalovanému 2) uložená povinnosť takéto ospravedlnenie odvysielať. V danom spore súd prvej inštancie konštatoval, že síce došlo k zásahu do žalobkyniných osobnostných práv, ale nebolo možné vyhovieť tejto časti žaloby, a to z dôvodu, že zákon o vysielaní a retransmisii a ani iný zákon neumožňuje súdu uložiť žalovanému 2) povinnosť odvysielať ospravedlnenie žalovaného 1) v relácii, ktorá je svojím charakterom spravodajská, a v ktorej sa nevysiela inzercia, a preto by bol výrok ukladajúci takúto povinnosť nevykonateľný. Taktiež dodal, že ukladanie takejto povinnosti nie je možné subsumovať pod § 11 Občianskeho zákonníka. Krajský súd sa vo svojom rozhodnutí zo dňa 17.07.2014 s takto odôvodneným rozsudkom súdu prvej inštancie zo dňa 20.05.2013 stotožnil aj s poukazom na zásadu vyjadrenú v § 153 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorej nemohol žalobkyni prisúdiť niečo iné, či viac, než čoho sa v žalobe domáhala. 17. Žalobkyňa zároveň žiadala od žalovaného 1) náhradu nemajetkovej ujmy v sume 33.190 Eur, ktorý návrh súd prvej inštancie aj v tejto časti zamietol s odôvodnením, že tento druh náhrady prichádza do úvahy len za predpokladu, že by sa morálne zadosťučinenie javilo nepostačujúcim hlavne z dôvodu, že došlo v značnej miere k zníženiu dôstojnosti a vážnosti dotknutej osoby v spoločnosti, a to podľa názoru súdu prvej inštancie zistené nebolo, a navyše, žalobkyňa bola označená iba za osobu obvinenú z trestného činu korupcie, a nie za osobu skorumpovanú, čo je v demokratickej spoločnosti legitímne. Krajský súd aj v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Vyslovil o. i. aj názor, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno o tom, že predmetná reportáž tak negatívne zasiahla do jej osobnostných práv, že by to malo byť kompenzované prisúdením žiadaného finančného zadosťučinenia. 18. Pokiaľ bolo súdom prvej inštancie konštatované, že došlo k zásahu do žalobkyniných osobnostných práv, ale nebolo možné vyhovieť žalobe v tej časti, v ktorej sa žalobkyňa domáha uloženia povinnosti odvysielať ospravedlnenie, odvolacia námietka žalobkyne, ktorou v podanom odvolaní vytýkala súdu prvej inštancie nesprávne právne posúdenie veci je s prihliadnutím k Nálezu Ústavného súdu SR dôvodná. Ústavný súd SR vyslovil názor, že požiadavka zákonodarcu vyjadrená v § 79 ods. 1 O.s.p., že zo žaloby musí byť známe, čoho sa žalobca domáha, nedávala základ pre prísne formalistické poňatie petitu žaloby, tak ako ho v priebehu konania zaujímali všeobecné súdy vo vzťahu k morálnemu zadosťučineniu voči žalovaným, akceptujúc, že tento postup je v súlade s článkom 13 ods. 1 Ústavy, ako aj § 15 ods. 1 zák. č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov v platnom znení. Z dôvodu zachovania dvojinštančnosti konania odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude povinnosťou súdu prvej inštancie vykonať správnu interpretáciu a aplikáciu citovaných právnych noriem v zmysle názoru dovolacieho súdu vysloveného v Náleze Ústavného súdu SR, ktorým právnym názorom sú odvolací súd ako aj súd prvej inštancie viazaní podľa § 455 CSP. 19. Z § 13 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka vyplýva určitý spôsob vysporiadania vzťahu medzi účastníkmi konania, takže súd prvej inštancie podľa § 153 ods. 2 O.s.p. nebol viazaný žalobným návrhom žalobkyne. Preto bude povinnosťou súdu prvej inštancie presne stanoviť, ktorý prostriedok ochrany osobnostnej sféry žalobkyne a ako formulovaný jej v zmysle § 13 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka bude priznaný, najmä za predpokladu, keď uznal, že zo strany žalovaných došlo inkriminovaným výrokom k zásahu do osobnostných práv žalobkyne. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude preto opätovne posúdiť žalobou uplatnený nárok a pre objektívne zistené hmotnoprávne dôvody ochrany osobnostných práv žalobkyne poskytnúť žalobkyni zodpovedajúcu ochranu, či už vo forme morálneho zadosťučinenia alebo aj formou relutárnej náhrady s tým, že zohľadní závažnosť a intenzitu zásahu do základného práva žalobkyne na súkromie, ľudskú dôstojnosť, profesijný život a pod. 20. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súd prvej inštancie opätovne predvolá sporové strany, uskutoční ich podrobný výsluch, vykoná dôkazy potrebné na rozhodnutie v danej veci. Následne každý z vykonaných dôkazov vyhodnotí samostatne a všetky vo vzájomnej súvislosti, uvedie svoje podstatné skutkové zistenia, ktoré z dokazovania vyplynuli, svoje právne posúdenie a vo veci opätovne rozhodne. 21. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté jednohlasne. Poučenie: P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).