Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 17Co/1277/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3814220865 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivan Kubínyi ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3814220865.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho, sudkyne Mgr. Zuzany Holúbkovej a sudkyne JUDr. Gabriely Janákovej v spore žalobcu A. S. W., s.r.o. so sídlom v O., V. 5, IČO: 35 724 803, zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843 proti žalovanému: H. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z., XX. augusta X/XX, o zaplatenie 8.821,70 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 6. augusta 2015, č.k. 12C/151/2015-58, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, t.j. v zamietavom výroku a vo výroku o trovách konania, potvrdzuje. II. Žalovaný nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom čiastočne vyhovel žalobe a žalovaného zaviazal k peňažnému plneniu 5.009,84 eur s príslušným úrokom z omeškania. Samostatnými výrokmi žalobu vo zvyšku zamietol a rozhodol o trovách konania tak, že žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. Rozhodol tak o návrhu žalobcu, ktorým sa domáhal zaplatenia istiny 8.821,70 eur s príslušným úrokom z omeškania, a to titulom dlhu z úveru. V zamietavej časti odôvodnil rozhodnutie premlčaním práva, ktoré vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvného vzťahu posúdil podľa Občianskeho zákonníka (§ 101 OZ) a žalované splátky úveru za obdobie presahujúce tri roky pred podaním žaloby považoval preto za premlčané. Žalobu zamietol súd prvej inštancie aj v časti splátok úveru, ktoré neboli v čase vyhlásenia rozhodnutia splatné, pretože v tejto časti ju považoval za predčasne podanú. Súd prvej inštancie totiž nepriznal účinky zosplatneniu úveru, v dôsledku ktorého by bol celý dlh splatný pred rozhodnutím, a to z dôvodu, že možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru už po viac ako desiatich dňoch omeškania (upravenú v bode 7.6.1. VOP) považoval za neplatné zmluvné dojednanie podľa § 53 ods. 4 OZ, pretože oprávňuje veriteľa už pri omeškaní s jednou splátkou, ktoré omeškanie trvá viac ako 10 dní, žiadať vrátenie celého úveru s príslušenstvom v dôsledku vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru. Podľa súdu prvej inštancie ide o mimoriadne krátku dobu omeškania, ktorá v neprospech spotrebiteľa tohto zaväzuje pri využití dojednaného práva veriteľa na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru k zaplateniu celého úveru, i keď by napríklad išlo o omeškanie len jednej splátky a napríklad len po dobu 11 dní. Uvedenému záveru o neplatnosti zmluvného dojednania podľa súdu prvej inštancie zodpovedá i nasledujúca právna úprava, ktorá bola zakotvená do § 53 ods. 8 Občianskeho zákonníka, a to zákonom č. 379/2008 Z.z. s účinnosťou od 1.11.2008, podľa ktorého „ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.“ Preto podľa názoru súdu prvej inštancie nemohol právny predchodca navrhovateľa, ale ani navrhovateľ pristúpiť k mimoriadnej splatnosti úveru a tým zosplatniť všetky splátky tak, ako predpokladá § 565 OZ. Právo veriteľa žiadať zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky možno akceptovať len vtedy, keď bolo toto právo platne dojednané (§ 565 OZ), čo však v danej veci nebolo. V prípade, že veriteľ pristúpi k mimoriadnej splatnosti, musí zároveň upozorniť dlžníka na využitie tohto práva v lehote 15 dní, čo v danej veci navrhovateľ nepreukázal. Právny úkon, a to vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru, ktorý vykonal navrhovateľ ku dňu 21.8. 2013, a od ktorého odvíja splatnosť všetkých splátok, nemôže byť platným právnym úkonom podľa súdu prvej inštancie už i z dôvodu neurčitosti tohto úkonu (§ 37 OZ), pretože navrhovateľ nepreukázal, v súvislosti s ktorou omeškanou splátkou alebo splátkami veriteľ vyhlasuje mimoriadnu splatnosť, pretože uvedené má význam pre posúdenie včasnosti využitia tohto práva a nakoniec i pre plynutie premlčacej doby (§ 103 OZ). O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 ods. 2 O.s.p. a pre čiastočný úspech žalobcu tomuto náhradu trov konania nepriznal. 2. Proti rozsudku v jeho zamietavej časti podal včas odvolanie žalobca a žiadal rozhodnutie zmeniť a návrhu vyhovieť alebo rozhodnutie zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie. Namietal právne posúdenie súdu prvej inštancie podľa Občianskeho zákonníka, pretože vzhľadom na povahu úveru ako absolútneho obchodu bolo potrebné posúdiť premlčanie podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Čo s týka záveru napadnutého rozhodnutia o splatnosti dlhu, žalobca poukázal na znenie bodu 7.6.1. VOP, z ktorého dovodzoval, že právny predchodca žalobcu ako aj žalobca boli oprávnení, nie však povinní predčasne ukončiť zmluvný vzťah. V dôsledku postúpenia pohľadávky sa stal jej nadobúdateľ veriteľom a jeho základným právom je v zmysle § 488 právo na plnenie od dlžníka. Preto aj sám navrhovateľ bol oprávnený vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru. K tomu došlo dňa 19.7.2013, čo pri poslednej úhrade dlhu zo dňa 8.10.2012 predstavuje omeškanie dlhšie ako 3 mesiace, a keďže bola listom z 19.7.2013 súčasne dlžníkovi poskytnutá lehota 15 dní na úhradu dlžnej sumy boli naplnené podmienky predčasnej splatnosti stanovené v § 53 ods. 9 OZ a zosplatnenie dlhu bolo urobené platne. V čase rozhodnutia súdu prvej inštancie tak bol splatný celý uplatnená dlh a opačný záver súdu prvej inštancie a zamietavé rozhodnutie na ňom založené nie sú preto správne. 3. Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo. 4. Odvolací súd preskúmal vec podľa § 378 a násl. CSP, bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. 5. V posudzovanom prípade zmluvu o úvere uzatvárala na jednej strane banka /právny predchodca žalobcu/ ako podnikateľ v rámci svojej podnikateľskej činnosti a na druhej strane žalovaný ako fyzická osoba, u ktorého v spore nebolo preukázané, že by zmluvu uzatváral a úver čerpal inak ako pre osobnú potrebu alebo pre potrebu príslušníkov svojej domácnosti, je zrejmé, že záver súdu prvej inštancie o tom, že zmluva o úvere uzatvorená medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným je zmluvou spotrebiteľskou je vecne správny. 6. V uvedenej súvislosti je potom potrebné uviesť, že súd prvej inštancie na otázku premlčania uplatneného práva žalobcu správne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka o premlčaní. Keďže je nepochybné, že v danej veci je záväzkový vzťah medzi stranami vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy, keď bol založený spotrebiteľskou zmluvou uzatvorenou medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným, neobstojí námietka žalobcu, že otázku premlčania jeho práv ako veriteľa z tejto zmluvy je potrebné posudzovať podľa Obchodného zákonníka. V zmysle § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka a s poukazom na prevzatie záväzkov Slovenskej republiky vyplývajúcich z komunitárneho práva v oblasti ochrany spotrebiteľa, je potrebné aj v oblasti tzv. absolútnych obchodov potrebné aplikovať ustanovenia § 53 a nasl. Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa, ak len tieto majú svoj pôvod v spotrebiteľskej zmluve. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka sú obchodnoprávne vzťahy len podmnožinou občianskoprávnych vzťahov, a preto ak v čase uzavretia zmluvy medzi účastníkmi neexistovala špeciálna úprava ochrany spotrebiteľa v Obchodnom zákonníku, bolo v zmysle § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka potrebné na právny vzťah účastníkov subsidiárne aplikovať aj ustanovenia o ochrane spotrebiteľa obsiahnuté v Občianskom zákonníku. Preto súd prvej inštancie postupoval správne, ak na vzťah strán sporu aplikoval príslušné právne normy chrániace spotrebiteľa, pričom treba brať prednostne zreteľ pri posudzovaní otázky premlčania práv z tohto záväzkového vzťahu a žalovanému ako spotrebiteľovi treba poskytnúť zvýšenú právnu ochranu a to aj tým, že otázka premlčania sa spravuje podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre žalovaného ako spotrebiteľa priaznivejšie. Záväzkový vzťah medzi stranami nie je vzťahom medzi dvomi podnikateľmi ale vzťahom medzi podnikateľom a nepodnikateľom, spotrebiteľom, pričom takéto spotrebiteľské vzťahy sú primárne upravené ustanoveniami Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. V tomto zmysle potom platí, že podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Je náležité a plne v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa, že v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva je dôvodné aplikovať právnu úpravu o občianskych právach a nie podnikateľské právo. S účinnosťou zákona č. 150/2004 Z.z. /1. 1. 2004/ došlo k zásadnej zmene spotrebiteľského práva. Nevýhodnejšie zmluvné klauzuly oproti zneniu Občianskeho zákonníka sa dostali do rozporu s novým ustanovením § 54 ods. 1 "spotrebiteľovi sa ani inak nesmie zhoršiť jeho postavenie". Použitie nevýhodnejšieho podnikateľského práva a nie občianskeho práva na spotrebiteľský právny vzťah vrátane premlčania predstavuje takého zhoršenie postavenia spotrebiteľa. Je preto nevyhnutné a správne na otázku premlčania práv zo spotrebiteľskej zmluvy o úvere aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka. Úverovanie spotrebiteľov patrí medzi najfrekventovanejšie občianskoprávne vzťahy a v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva je dôvodné aplikovať občianskoprávnu úpravu a nie podnikateľské právo (rozsudok NS SR vo veci sp.zn. 5M Cdo 20/2009). Takýto prístup je tiež ústavne konformný (uznesenie ÚS SR zo dňa 19. júna 2013, č.k. I ÚS 402/2013-10). 7. V dôsledku použitia Občianskeho zákonníka aj na posúdenie otázky premlčania práv z úverovej zmluvy, sa tak v danom prípade uplatnené právo premlčalo v trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 OZ, a odvolaním napadnutý výrok založený na zhodnom závere bol preto vecne správny, a z tohto dôvodu odvolacím súdom potvrdený. 8. Čo sa týka posúdenia splatnosti dlhu zo strany súdu prvej inštancie, odvolací súd sa stotožňuje s dôvodom neprijateľnosti zmluvnej podmienky (§ 53 OZ) upravujúcej možnosť zosplatnenia dlhu už po desiatich dňoch omeškania s čo i len jednou splátkou. Pri počte mesačných splátok 108 predstavovala doba splácania 4 a pol roka. V pomere k tomuto obdobiu a frekvencii splátok je „nesankcionovaná“ doba omeškania 10 dní v príkrom nepomere. Uvedené zakladá značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. K zosplatneniu dlhu, ku ktorému malo dôjsť práve na základe uvedeného zmluvného dojednania ešte zo strany pôvodného veriteľa, tak pre jeho neplatnosť založenú neprijateľnosťou zmluvnej podmienky nedošlo. Za nepreukázané potom súd prvej inštancie správne vyhodnotil aj tvrdené splnenie podmienok zosplatnenia (§ 53 ods. 9 OZ účinný v čase navrhovateľom tvrdeného zosplatnenia z jeho strany (21.8.2013)), keď z navrhovateľom predložených a aj vykonaných dôkazov nevyplýva, že by pred ním tvrdeným zosplatnením dňa 21.8.2013 upozornil žalovaného na uplatnenie práva zosplatniť dlh. Pokus o zmier, ako jediná listina predložená žalobcom a adresovaná z jeho strany žalovanému, je zo dňa 29.10.2014, teda zo dňa nasledujúceho po tvrdenom zosplatnení, a preto z nej upozornenie na žalobcom tvrdené zosplatnenie vyplývať nemôže. Žiadne upozornenie na zosplatnenie v zmysle uvedeného § 53 ods. 9 OZ nevyplýva zo spisu ani vo vzťahu k zosplatneniu zo dňa 17.5.2013, ku ktorému malo dôjsť ešte zo strany pôvodného veriteľa, ako to vyplýva z jeho oznámenia zo dňa 12.6.2015. 9. Vzhľadom na uvedené preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie potvrdil vrátane výroku o trovách, voči ktorému neboli uplatnené žiadne odvolacie dôvody. 10. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnému žalovanému žiadne trovy nevznikli, preto neprichádza do úvahy ani nárok na náhradu trov žalovaného. 11. Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti tomuto rozhodnutiu možno podať dovolanie za podmienok stanovených v ust. § 419 až § 425 CSP. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.