Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 19Co/893/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3109224351 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Záhumenská ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3109224351.1 Rozhodnutie Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Viery Škultétyovej v spore žalobcu Z. F., do 30.06.2016 za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalobcu U. P., zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. W. N., s.r.o., so sídlom H., A. XX, IČO: XX XXX XXX, proti žalovaným: 1/ V. D., bytom H., U. XXX, 2/ O. C., bytom H., U. XXXX/XX, zastúpené JUDr. M. U., advokátom so sídlom H., D.. Sv. V. XX, o určenie vlastníctva, na odvolanie žalobcu a vedľajšieho účastníka na strane žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 23. mája 2014, č. k. 27C/202/2009-254, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovaný 1/, 2/ m a j ú n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal vydania rozsudku, ktorým by súd určil, že je vlastníkom podielu 2/30-iny parc. C KN č. XXX/X o výmere 15.891 m2 a C KN č. XXX/XX o výmere 1.157 m2, k. ú. H. N., zapísaných na LV č. XXXX a náhrady trov konania. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 1 ods. 1, 2, 3, § 3 ods. 1 veta prvá, ods. 2, § 5 ods. 1, ods. 4 zák. č. 63/1935 Sb., § 120 ods. 1, § 80 písm. c) O.s.p., § 116 ods. 1, § 145 ods. 1, 2, § 566 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca odôvodňoval svoj žalobný nárok tým, že vo vzťahu k súčasnému podielu 2/30-iny parc. č. XXX/X o výmere 15.891 m2 a parc. č. XXX/XX o výmere 1.157 m2 (obe pôvodne jedna pozemnoknižná parc. č. XXX/XX), k. ú. H. N. došlo k prechodu vlastníckeho práva na štát v dôsledku vyvlastnenia na základe zákona o vyvlastnení. Po preskúmaní veci a po vykonanom dokazovaní konštatoval, že žalobca v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že by k uvedenému došlo. Konštatoval, že žalobca svoj nárok odvodzoval v zásade zo štyroch listín: 1. listiny, označenej ako výmer Okresného úradu v Trenčíne č. XXXX/XX zo dňa 14.11.1936, 2. listiny, označenej ako výmer Okresného úradu v Trenčíne č. XX.XXX/XX zo dňa 05.11.1936, 3. listiny označenej ako výmer Krajinského úradu v Bratislave č. XXX.XXX/XX-XXXX zo dňa 06.10.1937, 4. listiny označenej ako uznesenie H. súdu v H. sp. zn. 6No 43/51, Čd 253/53 zo dňa 08.11.1955. Súd prvej inštancie sa stotožnil s názorom žalovaných 1/,2/ , že za situácie kedy ku zmene zápisu v pozemkovej knihe nedošlo, nie je možné opak zápisu v pozemkovej knihe o právnych vzťahoch k príslušnej nehnuteľnosti preukázať inak ako právne perfektnými listinami. Uvedené listiny však žalobca predložil súdu len v takom vyhotovení, ktoré neumožňuje vyvodiť nepochybný záver o ich právnej perfektnosti, pretože išlo vždy len o kópie, na ktorých absentuje vyznačenie právoplatnosti alebo vykonateľnosti. Konštatoval, že právoplatnosť a vykonateľnosť uvedených listín pritom nemožno vyvodiť len z toho, že listiny, uvedené v bode 3/ ,4/ vo svojom záhlaví uvádzajú, že boli vydané na základe právoplatných a vykonateľných predchádzajúcich rozhodnutí 1/, 2/. Poukázal na to, že sa snažil predmetné listiny v súlade s § 120 ods. 1 O. s. p. obstarať aj sám (a to aj v konaní sp. zn. 17C/106/2006), a to z katastrálneho úradu a štátneho archívu, avšak bezúspešne, keďže oba štátne orgány zaslali súdu vyhotovenie len niektorých listín, a to taktiež bez vyznačenej právoplatnosti a vykonateľnosti s tým, že inými listinami nedisponujú. Uviedol, že aj žalobca, ktorým je samotná Z. republika (a ktorého štátnymi orgánmi sú aj všetky katastrálne úrady a ktorého inštitúciami sú všetky archívy), zaťažený v konaní dôkazným bremenom, uviedol na pojednávaní súdu dňa 27.03.2012, že predmetné listiny sa mu v inom vyhotovení zadovážiť nepodarilo, a to napriek šetreniu v archíve Ministerstva obrany, nielen na Z., ale aj v T. republike a tieto sa podľa jeho informácií nikde nenachádzajú. Inými listinami nedisponuje. Súd prvej inštancie nepovažoval za pravdivé tvrdenie žalobcu, že vyvlastňovacie konanie bolo zavŕšené uznesením H. súdu v H. zo dňa 08.11.1955, č. 6No 43/51, Čd 253/53, ktoré uznesenie je právnym titulom, na základe ktorého malo prejsť na T. štát vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam v podiele 1/1, a nielen 28/30-in. Poukázal na to, že k zmene vlastníckeho práva v prípade vyvlastňovacieho konania podľa zákona o vyvlastnení nedošlo priamo na základe rozhodnutia okresného úradu o vyvlastnení, ale až na základe zmeny zápisu v pozemkovej knihe po zaplatení náhrady v peniazoch alebo poskytnutím vecnej náhrady a samotné rozhodnutie o vyvlastnení neznamenalo prelom vtedy platnej intabulačnej zásady, pričom v konaní nebolo preukázané splnenie týchto podmienok, dokonca bolo zistené, že k výmazu poznámky vyvlastňovacieho konania došlo pri súčasnom ponechaní zápisu vlastníckeho práva k tomuto pozemku v prospech pôvodných pozemnoknižných vlastníkov (vrátane právnej predchodkyne žalovaných V. C.). Poukázal aj na to, že Z. republika potom podľa výpisu z príslušného listu vlastníctva nadobudla podiel 28/30-in k sporným pozemkom na základe úplne iného právneho titulu - pozemnostného hárku č. XXX, zapísaného do katastra nehnuteľností záznamom pod č. Z 4355/00, a to až v roku 2000. Ďalej uviedol, že ani listina, predložená vedľajším účastníkom, zápis Okresného súdu v Trenčíne zo dňa 17.01.1940 sp. zn. P 70/40, nepreukazuje vyvlastnenie sporného spoluvlastníckeho podielu v prospech štátu, pretože je zrejmé, že vyvlastnením boli dotknuté iné nehnuteľnosti vo vlastníctve M. M., ktoré nie sú predmetom konania, a za ktoré boli oprávneným osobám vyplatené náhrady. Konštatoval, že žalobca nepredložil v konaní právne relevantné dôkazy ohľadne svojho tvrdenia, že vo vzťahu k súčasnému podielu 2/30-iny parciel parc.č. XXX/X a parc.č.XXX/XX, k.ú. H. N. došlo k vyvlastneniu na základe zákona o vyvlastnení, a tieto nadobudol do vlastníctva. Poukázal na to, že samotné žalobcom predložené listiny odporujú zápisom v pozemnoknižných vložkách, a aj jeho vlastným argumentom, aj pokiaľ ide o iné pozemky, ktoré boli podľa jeho tvrdenia vyvlastnené na základe uvedených listín. Napríklad pozemnoknižná parc. č. XXX/XX/ a/X, zapísaná v pozemnoknižnej vložke č. XXX, ku ktorej bolo poznamenané začatie vyvlastňovacieho konania v prospech štátu dňa 21.02.1936 na základe výmeru Okresného úradu v Trenčíne č. XXXX/ XX zo dňa 14.11.1936, bola z pozemnoknižnej vložky č. XXX odpísaná a do pozemnoknižnej vložky č. XXX v prospech štátu zapísaná nie na základe žalobcom predloženého uznesenia H. súdu v H. sp.zn. 6No 43/51, Čd 253/53 zo dňa 08.11.1955 / o ktoré uznesenie predovšetkým svoj nárok opiera/, ale na základe iného rozhodnutia, a to viac ako dva roky predo dňom vydania predmetného uznesenia, už dňa 17.04.1953, čomu zodpovedá i korešpondujúci zápis v pozemnoknižnej vložke č. XXX zo dňa 17.04.1953. Poukázal aj na tú skutočnosť, že žalobca k návrhu nepripojil ďalšie listiny, uvádzané v žalobe, resp. podaniach žalobcu, t.j. list Ministerstva národnej obrany zo dňa 04.05.1940 č. XX.XXX/XX, ktorým bolo Okresnému úradu Trenčín oznámené, že bývalí majitelia pozemkov v H. N. sa domáhajú preplatenia odobratých pozemkov v zmysle výmeru Okresného úradu v H. č. j. 28.036/936 zo dňa 05.11.1936, resp. výmeru Krajinského úradu v Bratislave č. j. 308.467/12-1937 zo dňa 06.10.1937 a že veliteľstvo bývalého vojenského zboru v H. vyplatilo bývalým majiteľom pozemkov približne 9 000,- Ks až 12 000,- Ks na jedno katastrálne jutro, čo však nie je plná výška a žiada, aby sa začalo nové jednania; ako aj podmienečná dohoda schválená dňa 22.06.1940 výmerom Okresného úradu v Trenčíne č. XX.XXX/XXXX a list Ministerstva národnej obrany zo dňa 08.09.1943, ktorým bolo Ministerstvu vnútra oznámené, že Ministerstvo národnej obrany celú náhradovú cenu všetkým zainteresovaným stranám úplne zaplatilo. Neoznačil, kde by sa tieto mali nachádzať a ani nežiadal, aby súd vykonal dokazovanie ich oboznámením. Pokiaľ žalobca tvrdil, že je nepravdepodobné, že podiel 28/30-in sporných pozemkov vyvlastnených bolo a podiel 2/30-iny nie, súd prvej inštancie zdôraznil, že vo veci ide o sporové konanie, v ktorom dôkazné bremeno na preukázanie tvrdených skutočností zaťažuje žalobcu, ktorý sa nemôže svojho práva domáhať len na základe domnelej pravdepodobnosti alebo nepravdepodobnosti. Pripustil, že pozemnoknižné zápisy mali výlučne evidenčný charakter, z ktorého dôvodu súd prvej inštancie zohľadnil aj fakt, že sporný podiel na nehnuteľnostiach bol od počiatku zapísaný v pozemkových knihách, pričom línia právnych predchodcov žalovaných až k žalobkyniam 1/, 2/ je kontinuálna, bez prerušení a bez akýchkoľvek nezrovnalostí. Z pozemkových kníh vyplýva, že sporná parcela č. XXX/XX, k. ú. H. N. vznikla na základe geometrického plánu zo dňa 17.04.1934 zlúčením pozemnoknižných parciel č. XXX/XX a XXX/XX a ich následným iným rozdelením na pozemnoknižné parcely č. XXX/XX a parc. č. XXX/XX a vlastnícky patrila neb. M. M.. Po jeho smrti (teda dokonca až po vydaní žalobcom tvrdených rozhodnutí - výmerov Okresného úradu v Trenčíne č. XXXX/XX zo dňa 14.11.1936, Okresného úradu v Trenčíne č. 28.036/36 zo dňa 05.11.1936, Krajinského úradu v Bratislave č. 308.467/12-1937 zo dňa 06.10.1937 o vyvlastnení pozemkov (vrátane spornej parcely) bola predmetom dedičského konania, vedeného na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. D 846/39 a následne, na základe tohto dedičského konania, dňa 02.09.1940 bola parcela č. XXX/XX odpísaná z pozemnoknižnej vložky č. XXX a zapísaná do pozemnoknižnej vložky č. XXX tak, že vlastnícky patrila piatim spoluvlastníkom /dedičom po M. M./, každému v podiele 1/5-ina, a to O. U., rod. M., V. C., rod. M., mal. U. M., G. N., rod. M. a P. M.. Dedička po M. M. V. C., zomrela dňa XX.XX.XXXX a jej podiel 1/5-inu na pozemnoknižnej parc. č. XXX/ XX zdedili na základe rozhodnutia S. notárstva v H. zo dňa 27.03.1986 sp. zn. D 362/86 rovnakým dielom V. D. (žalovaná 1/), S. C. (pôvodne žalovaný 2/) a U. C.. U. C. zomrel dňa XX.XX.XXXX a jeho podiel na parc. č. XXX/XX v 1/15-ine zdedili na základe rozhodnutia S. notárstva v H. sp. zn. 5D/730/91 rovným dielom V. D. (žalovaná 1/) a S. C. (pôvodne žalovaný 2/). Nakoľko S. C. zomrel dňa XX.XX.XXXX, jeho podiel na parc. č. XXX/X a parc. č. XXX/XX v 1/30-ine zdedila v celosti žalovaná 2/ na základe osvedčenia o dedičstve zo dňa 09.02.2011 sp. zn. 17D/767/2010-38, Dnot 146/2010. Súd prvej inštancie zdôraznil, že všetky uvedené dedičské konania, týkajúce sa sporného podielu, boli vykonané orgánmi žalobcu - štátu. Súd má za to, že pokiaľ štát mohol z pôvodnej pozemnoknižnej vložky č. XXX odpísať iný pozemok - parc. č. XXX/X/a a zapísať ho do pozemnoknižnej vložky č. XXX, spolu s ďalšími nehnuteľnosťami (zapísanými v iných v pozemnoknižných vložkách) v prospech štátu, niet dôvodu sa domnievať, že by tak nemohol alebo opomenul postupovať aj pri spornej nehnuteľností, a to i s poukazom na skutočnosť, že k uvedeným postupom dochádzalo v priebehu rokov 1936 až 1955, kedy československý štát nenapĺňal atribúty právneho a demokratického štátu a bol totalitným režimom. Súd prvej inštancie nepovažoval za pravdivé tvrdenie žalobcu, že vlastnícke právo k podielu 28/30- in parciel parc. č. XXX/X a parc.č.XXX/XX (obe pôvodne jedna pozemnoknižná parcela č. XXX/XX), k. ú. H. N., na neho prešlo vyvlastnením na základe vyššie popísaných listín, nakoľko v konaní bolo zistené, že žalobca nadobudol vlastnícke právo k podielu 28/30-in parciel parc. č. XXX/X a parc.č.XXX/ XX záznamom č. Z 4355/00 na základe pozemnostného hárku, a nie titulom vyvlastnenia podľa zákona o vyvlastnení. K ďalšiemu dôvodu, o ktorý žalobca oprel uplatnený nárok na určenie vlastníckeho práva k podielu 2/30 na predmetných nehnuteľnostiach a ktorý mal byť vydržaním vlastníckeho práva k tomuto podielu žalobcom, súd prvej inštancie uviedol, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že štát sporný podiel 2/30-iny parciel C- KN č. XXX/X o výmere 15 891m2 a C- KN č. XXX/XX o výmere 1 157m2, k. ú. H. N., zapísané na LV č. XXXX užíval už pred rokom 1949, že tieto pozemky boli oplotené a boli súčasťou areálu letiska, v ktorom sa nachádzalo množstvo budov a stavieb. Spornou otázkou zostalo len to, či táto držba bola alebo nebola oprávnená, konkrétne, či držiteľ, t.j. žalobca, resp. jeho právny predchodcovia boli držiteľmi dobromyseľnými. Konštatoval, že pri držbe v zmysle obyčajového práva pred 01.01.1951 mala byť dobromyseľnosť držiteľa prítomná od počiatku, avšak v danom prípade museli byť zároveň splnené aj ďalšie podmienky vydržania, ktoré boli stanovené Občianskym zákonníkom z roku 1950, teda dobromyseľnosť držiteľa bola potrebná počas celého priebehu vydržacej doby (od roku 1936, resp. 1937 do 01.01.1961). Po preskúmaní veci súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť ani v tomto smere, pretože v konaní nebolo zistené, že by žalobca, resp. jeho právny predchodca držal sporný podiel 2/30-iny terajších parciel C- KN č. XXX/X o výmere 15 891m2 a C- KN č. XXX/XX o výmere 1 157m2, k. ú. H. N., zapísaných na LV č. XXXX oprávnene v tom zmysle, že by bol dobromyseľným držiteľom. Uviedol, že pokiaľ sa mal štát ujať držby na základe výmeru Okresného úradu v Trenčíne č. XXXX/XX zo dňa 14.11.1936 /odhliadnuc od skutočnosti, že predmetná listina nie je právne perfektnou listinou/, nemohol byť pri jej vzniku dobromyseľný v tom, že mu vec, teda sporný podiel 2/30-iny terajších parciel C- KN č. XXX/X o výmere 15 891m2 a C- KN č. XXX/XX o výmere 1 157m2, k. ú. H. N., zapísaných na LV č. XXXX, patrí, pretože týmto výmerom malo dôjsť len k začatiu vyvlastňovacieho konania podľa z. č. .č. 63/1935 Sb. z. a okresný úrad mal nariadiť ďalšie pokračovanie v predmetnej veci s tým, že dobromyseľnosť držiteľa bola pritom vyžadovaná počas celého konania vydržacej doby. Zastával názor, že v prejednávanej veci potom nebolo možné obísť súvislosť medzi ďalšími rozhodnutiami - aktmi orgánov toho istého žalobcu - štátu, ktorými bol sporný podiel k nehnuteľnostiam prededený postupne na právnych predchodcov žalovaných; najprv z pôvodného vlastníka M. M. v dedičskom konaní sp. zn. D 846/39, potom z V. C. v dedičskom konaní S. notárstva v H. sp. zn. D 362/86, následne z U. C. v dedičskom konaní S. notárstva v H. sp. zn. 5D/730/91 a naposledy po S. C. v dedičskom konaní, vedenom notárkou JUDr. R. G. pod sp. zn. 17D/767/2010-38, Dnot XXX/ XXXX. S. notárstva boli v rozhodnom období štátnymi orgánmi, pričom aj evidenciu v pozemkových knihách v rozhodnom období viedli príslušné štátne orgány. Podľa názoru súdu takéto skutkové okolnosti u právnych predchodcov žalobcu, resp. samotného žalobcu boli objektívne spôsobilé vyvolať absenciu dobrej viery, t.j. presvedčenia, že mu podiel na nehnuteľnostiach vlastnícky patrí. Mal za to, že na tejto skutočnosti nič nemohlo zmeniť aj keby sa držiteľ naďalej subjektívne utvrdzoval v presvedčení, že mu nehnuteľnosti patria. Súd prvej inštancie poukázal aj na to, že žalované, resp. ich právni predchodcovia, boli zapísaní za vlastníkov 2/30-ín aj v r. 1996, kedy došlo zo strany žalobcu ku vloženiu predmetných pozemkov do základného imania vedľajšieho účastníka, pričom samotný žalobca plne rešpektoval vlastnícke právo žalovaných k spoluvlastníckemu podielu 2/30-iny, ktorý do základného imania vedľajšieho účastníka výslovne nevložil. Zároveň poukázal na to, že na uvedené nemá žiaden vplyv na skutočnosť, či vedľajší účastník, na ktorého bol prevádzaný podiel 28/30-in pozemkov, si v tom čase myslel, že štát vlastní celé pozemky parc. č. C- KN č. XXX/X o výmere 15 891m2 a C- KN č. XXX/XX o výmere 1 157m2, k. ú. H. N., zapísané na LV č. XXXX, alebo nie, pretože subjektom vydržania mal byť v zmysle návrhu štát, nie vedľajší účastník, ktorým je od 01.02.2006 obchodná spoločnosť. Poukázala aj na súdne konanie vedené pod sp. zn. 17C/106/2006, ktorého účastníkom ako žalovaný 3/ je aj žalobca, v ktorom sa vedľajší účastník domáha zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva k sporným parcelám, ktorému konaniu preukázateľne predchádzala viacročná korešpondencia medzi žalovanými, žalobcom a vedľajším účastníkom, predmetom ktorej bolo dojednávanie ceny za odkúpenie podielu 2/30-iny od žalovaných. V nadväznosti na to uviedol, že tieto okolnosti, všetky vo svojom súhrne, úplne vylučujú, aby žalobca vlastnícke právo k podielu 2/30-iny predmetných pozemkov nadobudol titulom vydržania a že za tohto stavu držbu sporného podielu k nehnuteľnostiam žalobcom, resp. jeho právnym predchodcom treba považovať za neoprávnenú, v dôsledku čoho k vydržaniu vlastníctva predmetného spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnostiam žalobcom (jeho právnym predchodcom) nemohlo dôjsť. Na základe uvedených dôvodov súd žalobu zamietol v celom rozsahu ako nedôvodnú. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil ust. § 142 ods. 1 O.s.p. s poukazom na plný úspech žalovaných 1/, 2/ v konaní, pričom výšku náhrady trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia žalovaných 1/, 2/ advokátom určil v zmysle vyhl. č. XXX/XXXX Z.z. v znení neskorších predpisov. Vychádzal z hodnoty sporu 12.366,67 Eur samostatne u každého žalovaného (hodnota podielu 1/30-ina na nehnuteľnosti podľa kontrolného znaleckého posudku Ing. U. C. v konaní sp. zn. 17C 106/2006, predmetom ktorého konania je zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k tým istým nehnuteľnostiam). Trovy konania špecifikoval v odôvodnení svojho rozhodnutia. 2. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie vedľajší účastník na strane žalovaného, ktorý navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súdu prvej inštancie vytýkal, že vec nesprávne právne posúdil a nedostatočne zistil skutkový stav veci. Zastával názor, že v konaní bolo dostatočne dosvedčené, že vlastnícke právo aj k podielu 2/30- iny parc. C KN č. XXX/X o výmere 15.891 m2 a C KN č. XXX/XX o výmere 1.157 m2 v k. ú. H. N., mesto H., zapísané na LV č. X.XXX vedeného Okresným úradom H., katastrálnym odborom, svedčí v prospech vlastníctva súčasného vlastníka v podiele 28/30-in, t. j. vedľajšieho účastníka na strane žalobcu. Uviedol, že dokladmi doloženými v súdnom spise bolo preukázané, že vlastník vyvlastnených pozemkov obdržal za vyvlastnené pozemky náhradu, ktorá bola dokonca vyššia, ako mala byť podľa v tej dobe platných predpisov. Vyslovil názor, že súd sa dostatočným spôsobom nevysporiadal s nárokom žalobcu na nadobudnutie vlastníckeho práva uvedeného podielu k špecifikovaným nehnuteľnostiam, a to spôsobom ex legge vydržaním z dôvodu, že žalobca nakladal s pozemkami, ktoré sú predmetom konania, ako aj so všetkými ostatnými pozemkami v jeho vlastníctve, ako s vlastnými. Dôvodil, že žalobca preukázal zákonom požadované predpoklady na vydržanie nehnuteľnosti, ktorej vlastníctva sa prostredníctvom súdu domáha. Mal za to, že daná vec je spôsobilá ako predmet vydržania. Pokiaľ sa týka oprávnenosti držby uviedol, že žalobca existenciu svojej dobromyseľnosti a dobrú vieru so zreteľom na všetky okolnosti deklaroval tým, že na veci (pozemkoch) realizoval stavebné práce v podobe oplotenia celého areálu U. P., výstavbu budov výrobných, skladových, účelových a administratívnych a taktiež plochu letiska pre účely vojenského letectva. Uviedol, že boli to všetko nehnuteľnosti, t. j. budovy a stavby pevne spojené so zemských povrchom, na ktoré boli potrebné príslušné povolenia a rozhodnutia špeciálnych vojenských stavebných úradov. Poukázal na zásadu: „Superficies solo cedit“, ktorá zásada sa uplatňuje princípom, že všetky stavby na povrchu pozemku patria neoddeliteľne tomuto pozemku, z ktorej vychádza aj dobromyseľnosť žalobcu, že pozemok na ktorom realizoval stavby, patria jemu. Poukázal na to, že na pojednávaní vo veci o tom vypovedal zástupca vedľajšieho účastníka s tým, že konkrétne doklady so sebou nemá, ale vie výstavbu aj zdokladovať. Taktiež odkázal na vydanú knihu - A. - U. k XX. výročiu založenia U.í v roku 1949, v ktorej od strany 6 je dostatočným spôsobom preukázaná genéza výstavby stavebných objektov v areáli súčasných U., ktorá výstavba leteckého areálu začala začiatkom roku 1938 a do dnešného času budovy, stavby, plocha letiska, oplotenie stále existuje v nezmenenom stave. Taktiež sú to reálie, známe všetkým občanom miestnych častí H. - N., D. a obce P. o areáli U. a areáli U. opravovní, ohraničením jeho areálu oplotením. Areál U. a výrobného závodu U. opravovne bol strážený strážnymi vežami, nakoľko to bol vojenský objekt a podliehal zvláštnemu režimu, v areáli bola vojenská posádka (aj dočasne umiestnení vojaci Varšavskej zmluvy v roku 1968). K nepretržitosti držby počas celej zákonom ustanovenej doby uviedol, že pozemky, ktoré sú predmetom sporu mal žalobca vo svojej držbe de facto od roku 1936, odkedy sa považuje za vlastníka predmetných pozemkov, na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia Okresného úradu v H. č. j. 28.036/936 zo dňa 05.11.1936; rozhodnutia Krajinského úradu Bratislava č. j. 308.467/12-1937 zo dňa 06.10.1937; rozhodnutia Okresného úradu v Trenčíne č. j. 27.919/1937 zo dňa 09.11.1937, ktorými dokladmi došlo podľa § 3 ods. 5 zákona č. 63/1935 Zb. k vyvlastneniu pozemkov pre účely obrany štátu T. na návrh vojenskej správy. Jeho nepretržitosť držby bola prerušená až 10.12.1992 písomnou výzvou na uzatvorenie dohody na vydanie nehnuteľnosti podľa § 9 zákona č. 229/91 Zb., ktorú podal S. C., bytom U. XX v H.. Zdôraznil, že sa jedná o 55 rokov nerušeného užívania a nepretržitej držby predmetných pozemkov v dobrej viere a dobromyseľnosti, že pozemky patria žalobcovi. Nesúhlasil ani s priznanou výškou trov právneho zastúpenia súdom prvej inštancie z dôvodu jeho nesprávneho postupu pri výpočte s tým, že výška trov právneho zastúpenia nemala byť určovaná podľa § 10 ods. 1 Vyhlášky č. 655/2004 Z. z., ale podľa § 11 ods. 1 Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. Uviedol, že v konaní o určenie vlastníctva k nehnuteľnosti ide o vec, ktorej hodnotu nemožno vyjadriť v peniazoch, čomu by nasvedčovala aj skutočnosť, že keby žalobca platil súdny poplatok (v spore bol oslobodený od platenia podľa § 4 ods. 2 písm. a) zák. č. 71/92 Zb.) platil by poplatok vo výške 99,50 eur podľa položky 1b Sadzobníka súdnych poplatkov. 1. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe vyhovel. Dôvodil, že v priebehu konania bolo dostatočne preukázané, že vlastnícke právo k podielu 2/30-in predmetných nehnuteľností svedčí v prospech vlastníctva súčasného vlastníka 28/30-in, ktorým sú U. H., a.s.. Predovšetkým zdôrazňoval, že žalobca nakladal a aj nakladá so sporným spoluvlastníckym podielom ako s vlastným. Na predmetných parcelách realizoval stavebné práce v podobe oplotenia celého areálu, výstavbu výrobných, skladových, účelových a administratívnych budov a taktiež plochu letiska pre účely vojenského letectva. Ide o stavby pevne spojené so zemských povrchoch, na ktoré boli potrebné príslušné povolenia a rozhodnutia vojenských stavebných úradov. Pozemky, ktoré sú predmetom sporu mal žalobca vo svojej držbe od roku 1936, odkedy sa považuje za vlastníka predmetných pozemkov, a to na základe právoplatného a vykonateľného výmeru Okresného úradu v Trenčíne z 05.11.1936, č. j. 28.036/936 a táto bola prerušená až 10.12.1992 písomnou výzvou na uzatvorenie dohody na vydanie nehnuteľnosti podľa § 9 zákona č. 229/91 Zb., ktorú podal S. C.. Zároveň nesúhlasil ani s výrokom rozsudku o náhrade trov konania, a to v rozsahu výšky trov právneho zastúpenia, ktoré súd prvej inštancie stanovil v celkovej výške 2.611,50 eur. Zastával názor, že súd prvej inštancie mal výšku trov právneho zastúpenia určiť podľa § 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. s poukazom na tú skutočnosť, že vypočítať náhradu trov právneho zastúpenia podľa § 10 ods. 2 vyhlášky bolo možné až od 01. júla 2013. 2. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril vedľajší účastník na strane žalobcu, ktorý sa v plnom rozsahu stotožnil s dikciou a obsahom podaného odvolania žalobcu. Opakovane navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 3. K odvolaniu vedľajšieho účastníka na strane žalobcu sa písomne vyjadril žalobca, ktorý žiadal, aby odvolanie, ktoré v spore podal, považoval súd za súčasť jeho vyjadrenia. 4. Žalovaný 1/, 2/ v písomnom vyjadrení k podaným odvolaniam navrhli potvrdenie napadnutého rozsudku. Rozsudok súdu prvej inštancie považovali za vecne správny a zákonný a zároveň založený na úplne vyčerpávajúcom odôvodnení, v ktorom sa súd prvej inštancie presvedčivým spôsobom vyporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania a ktoré boli rozhodujúce pre posúdenie uplatneného nároku žalobcu a aj nad rámec zákonných požiadaviek na obsah odôvodnenia rozsudku v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. dal odpoveď na všetky skutkové i právne argumenty strán sporu, ktoré boli v konaní prednesené, ako aj na všetky skutočnosti, ktoré z vykonaného dokazovania vyplynuli. Uviedli, že odvolacie námietky žalobcu ako aj vedľajšieho účastníka podané v ich odvolaniach sú naopak v zásade zhodné, nie sú opodstatnené a podložené takými skutočnosťami, ktoré by mohli správnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie či postupu súdu prvej inštancie v konaní akokoľvek spochybniť. Uviedli, že v konaní nebolo preukázané, že by žalobca (jeho právny predchodca) nadobudol vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam aj v podiele 2/30-in na základe vyvlastnenia. Naopak bolo jednoznačne preukázané, že vlastnícke právo k tomuto podielu nadobudli titulom dedenia po svojich právnych predchodcoch v dedičskej postupnosti, vyplývajúcej aj zo spisov z príslušných dedičských konaní žalovaní 1/, 2/, ktorí sa tak nepochybne stali podielovými spoluvlastníkmi týchto nehnuteľností v spoluvlastníckom podiele, každý z nich v podiele 1/30. Dôvodili, že v konaní nebolo riadnym spôsobom preukázané, že by vlastnícke právo k pôvodnej pkn. parc. č. XXX/XX, zapísanej v PK v záp. č. XXX pre kat. ú. H. N. na právnu predchodkyňu žalovaných 1/, 2/ V. C., rod. M. v podiele celkom 1/5 prešlo na štát na základe vyvlastnenia, keď takáto skutočnosť zo zápisu v pozemkovej knihe nevyplynula a na dôkaz žalobca nepredložil právne perfektné listiny, z ktorých by bez akýchkoľvek pochybností prechod vlastníckeho práva na štát mimo zápisu v pozemkovej knihe vyplynul. Naopak z postupnosti zápisov v PK v záp. č. XXX pre kat. ú. H. N. vyplynulo, že pôvodne zapísaná poznámka vyvlastňovacieho pokračovania (pod N ktorá došla na zápis 21.02.1936, a po ktorej bol vykonaný následný zápis vlastníckeho práva aj v prospech V. C., rod. M. v podiele 1/5 (pod N bola následne vymazaná (pod N bez súčasného odpísania pkn. parc. č. XXX/XX do záp. č. XXX pre kat. ú. H. N., do ktorej boli inak zapísané pozemky, ktoré skutočne nadobudol štát vyvlastnením, pričom zároveň v súvislosti s výmazom tejto poznámky došlo k odpísaniu iného pozemku pkn. parc. č. XXX/XX/a/X zo záp. č. XXX do záp. č. XXX pre kat. ú. H. N.. Už z týchto skutočností považujú za dostatočne zrejmé, že k vyvlastneniu spoluvlastníckeho podielu 1/5 právnej predchodkyne žalovaných 1/, 2/ V. C.;T.j, rod. M. nedošlo a proces vyvlastnenia tohto podielu nebol zavŕšený prechodom vlastníckeho práva na štát v zmysle ust. zák. č. 63/1935 Sb., na ktoré súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku poukázal. V nadväznosti na to bolo preukázané, že spoluvlastnícky podiel V. C., rod. M., bol predmetom dedenia po nej v dedičskom konaní, ktoré bolo vedené na bývalom S. notárstve v H. pod sp. zn. D/362/86 a kde podľa rozhodnutia v tomto dedičskom konaní zo dňa 27.03.1986 tento podiel nadobudli jej deti S. C., V. D. a U. C. v rovnakom pomere, každý z nich v podiele 1/15 k celku nehnuteľností. Následne v dedičskom konaní po U. C., ktoré bolo vedené na bývalom S. notárstve v H. pod sp. zn. 5D/730/91 nadobudli podľa rozhodnutia v tomto dedičskom konaní zo dňa 27.06.1991 tento jeho spoluvlastnícky podiel 1/15 žalovaná 1/ a S. C. v rovnakom pomere, každý z nich 1/30 k celku nehnuteľností. Po S. C. potom v dedičskom konaní, ktoré bolo vedené na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 17D/796/2010 podľa rozhodnutia zo dňa 09.02.2011 tento jeho spoluvlastnícky podiel nadobudla žalovaná 2/. Z týchto skutočností považovali za dostatočne zrejmé, že žalovaným 1/, 2/ svedčí riadny právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam v príslušnom rozsahu a naopak, žalobcovi takýto právny titul nesvedčí. Zdôrazňovali, že žalobca nepredložil listinný dôkaz takej kvality, ktorý by obstál ako listina preukazujúca opak zápisu v pozemkovej knihe, z ktorého dôvodu súd prvej inštancie správne ustálil, že tvrdenia žalobcu o nadobudnutí jeho vlastníckeho práva k podielu 2/30 na predmetných nehnuteľnostiach žalobcom (jeho právnym predchodcom) na základe vyvlastnenia neboli preukázané. Naopak, z vykonaného dokazovania vyplynulo, že k prechodu vlastníckeho práva na žalobcu týmto spôsobom dôjsť nemohlo. Zhodné odvolacie námietky žalobcu a vedľajšieho účastníka, týkajúce sa vydržania vlastníckeho práva k podielu 2/30 na predmetných nehnuteľnostiach žalobcom, žalovaní 1/, 2/ považujú za neopodstatnené s tým, že žalobca a ani vedľajší účastník v odvolacích námietkach neuviedli žiadne také skutočnosti, ktoré by mohli spochybniť správnosť posúdenia aj tejto veci súdom prvej inštancie. Považovali za zrejmé, že právny predchodca žalobcu, teda T. štát nemohol do XX.XX.XXXX nadobudnúť vlastnícke právo týmto spôsobom vôbec a pokiaľ ide o samotného žalobcu, považovali za zrejmé, že u tohto absentuje akákoľvek právna skutočnosť, od ktorej by mohol odvodzovať svoju dobromyseľnosť v držbe predmetných nehnuteľností aj v rozsahu spoluvlastníckeho podielu 2/30 patriaceho žalovaným 1/, 2/. Žalobcom je Z. republika, teda štát, ktorý v dedičských konaniach považoval daný spoluvlastnícky podiel nepochybne za majetok patriaci právnym predchodcom žalovaných 1/, 2/, keď tento bol zahrnutý do dedičstva a ako predmet dedičstva prejednaný a následne v evidencii nehnuteľností a potom v katastri nehnuteľností zapísaný v prospech právnych predchodcov žalovaných 1/, 2/ a napokon samotných žalovaných 1/, 2/. Ďalšou skutočnosťou vylučujúcou dobromyseľnosť žalobcu v držbe predmetných nehnuteľností, aj v rozsahu spoluvlastníckeho podielu 2/30 patriaceho žalovaným 1/, 2/ je, že v roku 1996, kedy došlo zo strany žalobcu ku vloženiu predmetných nehnuteľností do základného imania vedľajšieho účastníka v súvislosti s prevodom majetku štátu do založenej akciovej spoločnosti, predmet tohto nepeňažného vkladu bol presne vymedzený spoluvlastníckym podielom 28/30, ktorý bol v katastri nehnuteľností v tom čase vedený vo vlastníctve žalobcu a naopak predmetom tohto vkladu nebol zostávajúci spoluvlastnícky podiel 2/30 vedený v tom čase na žalovanú 1/ a právneho predchodcu žalovanej 2/. Ani vedľajší účastník nespochybňoval vlastnícke právo k tomuto podielu 2/30 na nehnuteľnostiach patriacich žalovaným 1/, 2/, keď s týmito, či s ich právnymi predchodcami, najskôr viedol po dlhšiu dobu písomnú korešpondenciu ohľadom zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva k týmto nehnuteľnostiam a keď pre nezhodu o výške náhrady, ktorú by mal za tento spoluvlastnícky podiel poskytnúť, k uzavretiu dohody nedošlo, tak podal žalobu na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva na súd, ktoré konanie je vedené na Okresnom súde H. pod sp. zn. XXC/XXX/XXXX. Ani v podanej žalobe na začatia takéhoto konania vedľajší účastník, ani náznakom nespochybnil vlastnícke právo k podielu 2/30 žalovaných 1/, 2/, či ich právnych predchodcov a rovnako ani náznakom netvrdil, že by vlastnícke právo k tomuto podielu patrilo žalobcovi, či akejkoľvek inej osobe. Až v priebehu takéhoto konania vedľajší účastník ako žalobca navrhol pripustenie vstupu do konania na strane žalovaných Z. republiky, teda žalobcu v tomto konaní, a to s odôvodnením, že spoluvlastnícky podiel 2/30 na predmetných nehnuteľnostiach mal byť vyvlastnený (a nie vydržaný) do vlastníctva štátu. Po pripustení vstupu štátu do konania ako žalovaného 3/ na pojednávaní dňa 02.09.2008 zástupca tohto žalovaného 3/ netvrdil nič o vydržaní vlastníckeho práva k tomuto spoluvlastníckemu podielu 2/30 na predmetných nehnuteľnostiach a hovoril len o jeho vyvlastnení. Rovnako na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo dňa 07.04.2009 vedľajší účastník ako žalobca a ani žalobca ako žalovaný 3/ netvrdili nič o vydržaní spoluvlastníckeho podielu, ale len o jeho vyvlastnení a až vo vyjadrení žalobcu ako odporcu 3/ zo dňa 20.04.2009 bolo po prvýkrát spomínané možné nadobudnutie jeho vlastníckeho práva k tomuto podielu vydržaním. Na základe uvedeného považovali žalovaní 1/, 2/ za zrejmé, že žalobca ako aj vedľajší účastník pristúpili k tvrdeniam o vydržaní vlastníckeho práva k spornému podielu 2/30 na predmetných nehnuteľnostiach až po tom, čo bolo v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva zistené, že k riadnemu vyvlastneniu tohto spoluvlastníckeho podielu nedošlo. Uvedené skutočnosti vo svojom súhrne úplne vylučujú dobromyseľnosť žalobcu v držbe predmetných nehnuteľností v rozsahu spoluvlastníckeho podielu 2/30 patriaceho žalovaným 1/, 2/ a tým aj oprávnenosť tejto držby, ako jednej zo základných podmienok na nadobudnutie vlastníckeho práva týmto spôsobom. Žalovaní 1/, 2/ ďalej uviedli, že žalobca a vedľajší účastník v podaných odvolaniach proti rozsudku súdu prvej inštancie neuviedli žiadnu skutočnosť, ktorá by mohla správnosť posúdenia vedci súdom prvej inštancie akokoľvek spochybniť. Poukazovali zároveň na závery súdnej praxe pri posudzovaní splnenia podmienok na nadobudnutie vlastníckeho právo vydržaním, a to poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/119/2007, 6Cdo/71/2011. Aj s poukazom na vyslovené právne názory považovali žalovaní 1/, 2/ za celkom zrejmé, že žalobca, či jeho právny predchodca ako štát, nemohol byť dobromyseľným držiteľom predmetných nehnuteľností v rozsahu sporného spoluvlastníckeho podielu 2/30, keď tento bol vo verejných knihách (pozemkovej knihe) a vo verejnej evidencii (evidencii nehnuteľností a následne katastri nehnuteľností), inak vedených tiež štátom, vždy zapísaný vo vlastníctve právnych predchodcov žalovaných 1/, 2/, následne samotných žalovaných 1/, 2/, a to prakticky po celú dobu, v ktorej mala podľa tvrdení žalobcu a vedľajšieho účastníka v podaných odvolaniach proti rozsudku súdu prvej inštancie plynúť a uplynúť vydržacia doba. Uviedli, že z vykonaného dokazovania je nesporné, že žalovaní 1/, 2/, či ich právni predchodcovia, sa po roku 1990 začali starať o svoj spoluvlastnícky podiel na predmetných nehnuteľnostiach a začali viesť komunikáciu so štátom a následne v tejto pokračovali aj s vedľajším účastníkom, ktorej obsahom bolo uplatnenie ich práv spojených s vlastníctvom tohto podielu. Že tak nerobili skôr považujú za logické, vzhľadom na užívanie ich majetku počas socialistického zriadenia totalitným štátom. V tomto smere poukazovali na rozhodnutie Ústavného súdu ČR vo veci sp. zn. I. ÚS 4365/12, z ktorého vyplýva, že s ohľadom na pomery totalitného štátu, v spojení s užívaním vlastných pozemkov totalitným štátom, či socialistickými organizáciami bola bdelosť ich vlastníkov a ich vôľa hájiť svoj majetok, či už proti štátu, či inej osobe značne oslabená a nemožno preto spravodlivo a rozumne týmto vytýkať, že rezignovali na obranu svojho majetku nachádzajúceho sa vtedy v užívaní totalitného štátu. S poukazom na tieto skutočnosti mali za to, že je treba posudzovať aj žalobcom a vedľajším účastníkom tvrdenú nerušenosť držby predmetných nehnuteľností aj v rozsahu sporného podielu 2/30 a tiež hodnotiť aj v tomto kontexte aj tvrdenia žalobcu a hlavne vedľajšieho účastníka o výstavbe oplotenia a objektov na predmetných nehnuteľnostiach. Mali za to, že je zrejmé, že realizácia takejto výstavby nemohla za daného stavu dobromyseľnosť žalobcu ani zakladať, ani preukazovať. Poukazovali na to, že tak žalobca, ako aj vedľajší účastník v podaných odvolaniach zhodne uvádzajú, že v priebehu konania bolo dostatočne preukázané, že vlastnícke právo k podielu 2/30 na predmetných nehnuteľnostiach svedčí v prospech vlastníctva súčasného vlastníka podielu 28/30 na týchto nehnuteľnostiach, ktorým je vedľajší účastník. Ak takéto tvrdenie prednáša samotný žalobca, ktorý sa domáha určenia jeho vlastníckeho právo k podielu, tak výrazným spôsobom spochybňuje nielen svoje vlastné tvrdenia a dôvodnosť samotného uplatneného nároku, ale aj existenciu jeho naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení vlastníckeho práva, ako základnej podmienky úspešnosti každého určovacieho návrhu v zmysle § 80 písm. c) O.s.p. Rovnako nepovažovali za dôvodné odvolacie námietky smerujúce proti správnosti postupu súdu prvej inštancie pri určení výšky odmeny za úkon právnych služieb vykonaný advokátom pri zastupovaní žalovaných 1/, 2/. Dôvodili tým, že skutočnosti, ktoré vyplývajú z D. Q. súdu SR č. k. I.ÚS XXX/XXXX-XX zo dňa 16.05.2012 (vydaného v čase platnosti vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení pred 01.07.2013), z ktorých je zrejmé, že v konaní o určenie vlastníckeho práva je vždy predmetom konania právo oceniteľné, a to hodnotou veci, ktorej vlastníctvo je predmetom konania, treba vzťahovať k obdobiu pred 01.07.2013, kedy nadobudla účinnosť vyhláška č. 184/2013 Z. z., ktorou bola novelizovaná vyhláška č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov a kedy už výslovne aj v § 10 ods. 2 bola táto skutočnosť poňatá aj do textu tohto ustanovenia. Rozhodne to však neznamenalo, že pred nadobudnutím účinnosti tejto novelizácie (pred 01.07.2013) by sa mala odmena za úkon právnej služby vykonaný advokátom pri zastupovaní účastníka v konaní o určenie vlastníckeho práva určovať z neoceniteľného predmetu konania a táto sa aj s poukazom na uvedený nález Ústavného súdu SR aj pred 01.07.2013 musí určovať z oceniteľného predmetu konania, teda z hodnoty veci, o ktorej vlastníctve sa koná. 5. Po vydaní rozhodnutia súdu prvej inštancie a podaní odvolaní žalobcom a vedľajším účastníkom na strane žalovaného došlo k zmene právnej úpravy sporového konania, keď dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP), ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (O.s.p.). V prechodných ustanoveniach (§ 470 ods. 1, ods. 2 CSP) stanovil, že ak neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, avšak s tým, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. V zmysle tohto ustanovenia odvolací súd posudzoval včasnosť a dôvodnosť odvolaní podľa ustanovení O.s.p. účinných v čase vydania rozhodnutia súdu prvej inštancie. Procesne postupoval odvolací súd už podľa nových procesných ustanovení CSP. 6. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP. 7. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaniach žalobcu a vedľajšieho účastníka na strane žalobcu vznesené a v celom rozsahu sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, na ktoré poukazuje. Konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie, vyhodnotil dôkazy v konaní vykonané každý jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti, odôvodnil z akých dôvodov a ktoré tvrdenia strán sporu mal za preukázané a ktoré nie. Uviedol svoje skutkové zistenia, ktoré z dokazovania vyplynuli a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré aj správne vyložil. Odvolacie námietky žalobcu a vedľajšieho účastníka uvedené v podaných odvolaniach sú totožné s námietkami, ktoré uplatnili pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi dôsledne a vyčerpávajúco vysporiadal, preto nemohli v danej veci privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní neboli preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku a v podrobnostiach naň v zmysle § 387 ods. 2 CSP odkazuje. 8. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd dodáva 9. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Q. SR zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne SR. Vyplýva preto, že základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale ju aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu dostať. V zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti Q. súdu s citovaným článkom Q. sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, a to najmä práva na prístup k súdu, práva na spravodlivý proces, ktorého základným predpokladom uplatnenia je nezávislosť a nestrannosť súdu, pričom ochrana podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy neznamená, že súd právoplatne rozhodne v prospech žalobcu (II. ÚS 71/97, III. ÚS 46/04). 10. Nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania - strany sporu a jeho žalobe nevyhovie. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania - strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi. 11. História evidovania nehnuteľností a evidovania vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam formou štátnych informačných systémov na Z. siaha do prvej polovice 19. storočia. Evidovanie nehnuteľností a vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam v pozemkovej knihe sa na území niekdajšieho X. začalo v roku 1852 cisárskym patentom. Systém pozemkových kníh bol na Z. založený pozemnoknižným poriadkom (zákon č. 222 z roku 1855). Pozemková kniha evidovala nehnuteľnosti podľa obcí, resp. katastrálnych území a vlastníkov. Boli v nej evidované vlastnícke práva a iné vecné práva spojené s nehnuteľnosťami. Zápisy do pozemkovej knihy sa vykonávali na návrh dotknutých osôb (napr. zmluvných strán) a každý zápis vyžadoval schválenie súdom. Vklad (intabulácia) do pozemkovej knihy garantoval vlastnícke a iné vecné práva k nehnuteľnostiam, čím sa vlastne uplatnil intabulačný princíp - hlavný princíp pozemkovej knihy. Tento princíp proklamoval, že vlastníctvo k nehnuteľnosti sa nadobúda až zápisom do pozemkovej knihy. Týmto princípom štát realizoval jednu zo svojich funkcií, a to ochranu vlastníctva nehnuteľností. Tým bol zaručený súlad medzi právnym stavom a stavom zachyteným v pozemkovej knihe. Od roku 1950 (prijatím Občianskeho zákonníka č. 141) bol zrušený konštitutívny účinok zápisu (vkladu) do pozemkovej knihy. Od tejto doby sa začal rozdiel medzi evidovaným stavom a právnym stavom čoraz viac rozchádzať. Účinnosťou zákona č. 141/1950 Zb. (Občiansky zákonník) sa narušila konštitutívnosť pozemkových kníh tým, že obsahuje požiadavku, podľa ktorej vlastnícke právo nevzniká zápisom do pozemkovej knihy, ale až od momentu právoplatnosti príslušnej zmluvy alebo listiny a rozhodnutia. Zápis do pozemkovej knihy u fyzických osôb sa vykonal len na návrh strán a iba socialistickým organizáciám bola určená povinnosť zápisu do pozemkovej knihy. 12. V danom spore z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že z pozemnoknižnej parc. č. XXX/XX, zapísanej pôvodne v pozemkovej knihe v záp. č. XXX pre k. ú. H. N. boli vytvorené parc. C KN č. XXX/ X o výmere 15.891 m2 a C KN č. XXX/XX o výmere 1.157 m2, zapísané na LV č. X.XXX, v ktorom sú ako spoluvlastníci zapísaní U. v podiele 28/30-in a žalované 1/, 2/, každá v podiele 1/30. 13. Žalobca tvrdí, že jeho právny predchodca sa ujal držby sporného spoluvlastníckeho podielu 2/30 nehnuteľností na základe rozhodnutí Okresného úradu v H. č. j. 28.036/936 zo dňa 05.11.1936, rozhodnutia Krajinského úradu v N. č. j. XXX.XXX/XX-XXXX zo dňa 06.10.1937 a rozhodnutia Okresného úradu v Trenčíne č. j. 27.919.1937 zo dňa 09.11.1937, ktorými malo podľa § 3 ods. 5 zák č. 363/1935 Zb. dôjsť k vyvlastneniu pozemkov pre účely obrany štátu ČSR na návrh Vojenskej správy. V konaní však nebolo riadnym spôsobom preukázané, že by vlastnícke právo k pôvodnej pkn. parc. č. XXX/XX zapísanej v PK v záp. č. XXX pre kat. ú. H. N. na právnu predchodkyňu žalovaných 1/, 2/ V. C., rod. M. v podiele celkom 1/5 prešlo na štát na základe vyvlastnenia. Z postupnosti zápisov v PK v záp. č. XXX pre kat. ú. H. N. nepochybne vyplýva, že pôvodne zapísaná poznámka vyvlastňovacieho pokračovania, ktorá došla na zápis 21.02.1936 a po ktorej bol vykonaný zápis vlastníckeho práva aj v prospech V. C. v podiele 1/5 bola následne vymazaná bez odpísania pkn. parc. č. XXX/XX do záp. č. XXX pre kat. ú. H. N., do ktorej boli zapísané pozemky, ktoré štát nadobudol. Z uvedeného je potrebné súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie, že k vyvlastneniu spoluvlastníckeho podielu 1/5 právnej predchodkyne žalovaných nedošlo, prechod vlastníckeho práva na štát a proces vyvlastnenia v zmysle zák. č. 63/1935 Sb. nebol zavŕšený. 14. Vzhľadom na následné tvrdenie žalobcu a vedľajšieho účastníka na jeho strane, ktoré spočívalo v poukaze na to, že sporný spoluvlastnícky podiel nadobudol žalobca (jeho právny predchodca) na základe vydržania, súd prvej inštancie sa zaoberal zisťovaním predpokladov pre nadobudnutie vlastníctva na základe vydržania. 15. Občiansky zákonník upravuje vydržanie ako originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Ide o nadobudnutie vlastníckeho práva na základe inej skutočnosti ustanovenej zákonom. Vydržanie vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej držby veci vykonávanej po zákonom stanovenú dobu. Funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera (dobromyseľnosť) je podľa platnej úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti“. Opakom ovládania veci držiteľom je nečinnosť vlastníka. Vydržanie tak hojí najmä vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu. Účelom vydržania je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym. 16. Súd prvej inštancie zistil a nebolo stranami sporu ani spochybnené, že v danom prípade predmetná nehnuteľnosť spĺňa prvú zo základných podmienok, a to že ide o spôsobilý predmet vydržania. 17. Okrem spôsobilého predmetu vydržania a spôsobilého subjektu vydržania základnými predpokladmi vydržania sú oprávnená držba a nepretržitosť tejto oprávnenej držby počas celej zákonom ustanovenej doby. 18. Oprávneným držiteľom je ten, kto nakladá s vecou ako s vlastnou a je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí. (pred 01. januárom 1951 dobromyseľnosť musela byť daná od počiatku). 19. Dobromyseľnosť znamená, že držiteľ je ohľadne existencie svojho práva v omyle. Posúdenie, či držiteľ je alebo nie je dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne a nie iba so subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) účastníka, a treba vždy brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, kú ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov, a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Vzhľadom na všeobecne (aj v oblasti súkromného práva) uznanú zásadu ignorantia iuris non excusant (neznalosť zákona neospravedlňuje), vyplývajúcu zo samej podstaty práva, právny omyl držiteľa, vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe, kedy sa držiteľ ujal držby nie je ospravedlniteľný. Len výnimočne možno takýto omyl ospravedlniť, a to v prípadoch, keď znenie zákona je nejasné a pripúšťa rôzny výklad. 20. V danom spore žalobca (resp. jeho právny predchodca) so zreteľom na okolnosti sporu, keď je nepochybné, že proces vyvlastnenia podielu V. C. (právnej predchodkyne žalovaných 1/, 2/) nebol zavŕšený prechodom vlastníckeho práva na štát, nemohol byť v danej veci v dobrej viere, že je spoluvlastníkom žalovaného podielu nehnuteľností. 21. Posúdenie, či je držiteľ v dobrej viere je potrebné vždy hodnotiť objektívne a nie zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samotného účastníka. Je potrebné vždy zobrať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. Dobrá viera, ktorá je daná so zreteľom na všetky okolnosti zaniká v okamžiku, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec po práve patrí. 22. Z uvedeného súd prvej inštancie v súlade s ustálenou judikatúrou správne vyvodil, že pokiaľ došlo k výmazu poznámky vyvlastňovacieho konania, a to pri súčasnom ponechaní zápisu vlastníckeho práva aj v prospech právnej predchodkyne žalovaných 1/, 2/ nebolo preukázané vyvlastnenie sporného spoluvlastníckeho podielu v prospech štátu. Vyvlastnením boli dotknuté iné nehnuteľnosti, ktoré nie sú predmetom konania, za ktoré boli vyplatené náhrady. V súlade s ustálenou judikatúrou ku kvalifikácii držby ako oprávnenej nestačí subjektívne presvedčenie, že držiteľovi vec patrí, ale je potrebné, aby sa dobrá viera opierala o objektívne ospravedlniteľný skutkový omyl, pričom však v danom prípade sa o takýto omyl nejedná. Aj keď po novele Občianskeho zákonníka zákonom č. XXX/XXXX Sb. účinného od 01.01.1992 je potrebné považovať i štát ako právnickú osobu za subjekt spôsobilý vydržania vlastníckeho práva, pričom možno započítať i oprávnenú držbu za dobu pred účinnosťou uvedenej novely Občianskeho zákonníka, štát od počiatku držby nebol v dobrej viere, že mu predmetný spoluvlastnícky podiel patrí, resp., že je tu taký právny titul, ktorý by jeho vlastnícke právo k tomuto podielu založil. Vyvlastňovacie konanie nebolo zavŕšené o čom svedčí tá skutočnosť, že poznámka vyvlastňovacieho konania bola vymazaná bez odpísania pkn. parc. č. XXX/XX do inej zápisnice (č. XXX), do ktorej boli zapísané nehnuteľnosti, ktoré štát nadobudol. Zápis vlastníckeho práva v podiele 1/5 svedčal v prospech právnej predchodkyne žalovaných. Zápis pri tom bol realizovaný v pozemkovej knihe ako verejnej knihe, vedenej samotným štátom, prostredníctvom jeho orgánu. V pozemkovej knihe - ako verejnej knihe sa evidovali nehnuteľnosti, vlastnícke a iné vecné práva k týmto nehnuteľnostiam. Bola aj inštitúciou, v ktorej vecné práva k nehnuteľnostiam vznikali, menili sa a zanikalo (konštitutívny princíp do 01.01.1951). Prostredníctvom pozemkovej knihy štát plnil funkciu ochrany práv k nehnuteľnostiam a umožňoval s nehnuteľnosťou nakladať (nadobúdať, scudzovať, dediť..). Žalobca si tak s prihliadnutím k uvedenému výmazu poznámky vyvlastňovacieho konania musel, resp. mal byť vedomý toho, že užíva spoluvlastnícky podiel, ktorý mu nepatrí. 23. Dobrá viera, ktorá je daná „so zreteľom na všetky okolnosti“, zaniká v okamihu, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec po práve patrí alebo, že je subjektom práva, ktorého obsah vykonáva. 24. Ani samotné užívanie nehnuteľnosti štátom, na ktoré odvolatelia poukazujú a ktoré popisujú aj v podanom odvolaní, nezakladá vznik vlastníctva vydržaním. 25. V danom spore vyplynulo zo skutkových zistení, že predmetný spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnostiach bol užívaný žalobcom (resp. jeho právnym predchodcom) od roku 1936 - 1937 doposiaľ, avšak nebola splnená podmienka dobromyseľnosti držiteľa o tom, že mu vec alebo právo patrí. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že dobromyseľnosť žalobcu v danom spore nie je možné konštatovať. Žalovaný spoluvlastnícky podiel síce žalobca, resp. jeho právny predchodca užíval, avšak práve z vonkajších okolností vyplýva, že sa nejednalo o dobromyseľnú držbu. Je nesporné, že spoluvlastnícky podiel právnej predchodkyne žalovaných 1/, 2/ V. C., rod. M., bol predmetom dedenia v dedičskom konaní, ktoré bolo vedené na bývalom S. notárstve v H. pod sp. zn. D362/86, v ktorom konaní rozhodnutím zo dňa 27.03.1986 tento podiel nadobudli jej deti S. C., V. D. a U. C. v rovnakom pomere, každý z nich v podiele 1/15 k celku nehnuteľnosti. V dedičskom konaní po U. C., ktoré bolo vedené na bývalom Štátnom notárstve v Trenčíne pod sp. zn. 5D 730/91 nadobudli jeho spoluvlastnícky podiel 1/15 rozhodnutím zo dňa 27.06.1991 žalovaná 1/ a S. C., každý v podiele 1/30 k celku a po S. C. v dedičskom konaní vedenom na Okresnom súde H. pod sp. zn. 17D/796/2010 rozhodnutím zo dňa 09.02.2011 tento spoluvlastnícky podiel nadobudla žalovaná 2/. 26. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia správne zdôraznil, že všetky dedičské konania týkajúce sa sporného podielu boli vykonané orgánmi žalobcu - štátu, pričom sa jednalo o rozhodnutia štátnych orgánov, z ktorých možno vyvodiť, že štát akceptoval vlastnícke právo k spornému spoluvlastníckemu podielu právnych predchodcov žalovaných 1/, 2/. Štát teda považoval sporný spoluvlastnícky podiel nepochybne za majetok patriaci právnym predchodcom žalovaných 1/, 2/, nakoľko tento bol zahrnutý do dedičstva po právnych predchodcoch žalovaných, bol ako predmet dedičstva prejednaný a následne aj zapísaný v prospech právnych predchodcov žalovaných 1/, 2/ v katastri nehnuteľností a následne aj samotných žalovaných 1/, 2/. 27. Nemožno neprihliadnuť ani na tú skutočnosť, že v konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 17C/1062/2006, (t. j. 3 roky pred podaním žaloby o určenie vlastníctva) sa vedľajší účastník na strane žalobcu domáha zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva voči žalovaným 1/, 2/, v ktorom konaní nespochybňoval podielové spoluvlastníctvo strán sporu. V podanej žalobe uviedol, že žalobca (vedľajší účastník na strane žalovaného v preskúmavanej veci) a žalovaní 1/, 2/ sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností evidovaných G. úradom v H., správou katastra H., (t. č. Okresným úradom, katastrálnym odborom) pre katastrálne územie H. N. na LV č. XXXX ako pozemok parc. č. XXX/X ostatné plochy o výmere 15.891 m2 a pozemok parc .č. XXX/XX, ostatné plochy o výmere 1.157 m2 s tým, že spoluvlastnícky podiel žalobcu je 28/30-in, spoluvlastnícky podiel žalovaného 1/ činí 1/30 a spoluvlastnícky podiel žalovaného 2/ predstavuje 1/30. Nemožno ponechať bez povšimnutia, že v podanej žalobe dôvodil tým, že medzi stranami sporu prebiehajú niekoľko rokov vzájomné rokovania, predmetom ktorých je snaha strán sporu dosiahnuť vzájomnú dohodu ohľadne zrušenia spoluvlastníctva a vzájomného vyporiadania spoluvlastníctva uvedených nehnuteľností, pričom k dohode nedošlo a vzhľadom na charakter a zdĺhavosť predmetných jednaní nie je predpoklad, že by ku vzájomnej dohode strán sporu v tejto otázke v dohľadnom čase došlo. Je tak nesporné, že ani vedľajší účastník nespochybňoval spoluvlastnícke právo žalovaných 1/, 2/ k predmetným nehnuteľnostiam. Ani v uvedenej žalobe netvrdil, že by vlastnícke právo k žalovanému podielu patrilo žalobcovi. V neposlednom rade, vlastnícke právo žalovaných k podielu 2/30 nebolo spochybňované ani v čase vkladu predmetných nehnuteľností žalobcom do základného imania vedľajšieho účastníka v roku 1996. 28. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že s poukazom na uvedené, nemožno preto súhlasiť ani s odvolacou námietkou spočívajúcou v tom, že nepretržitosť držby bola prerušená až písomnou výzvou na uzatvorenie dohody na vydanie nehnuteľnosti, ktorú podal S.n dňa 10.12.1992 tak, ako to tvrdí vedľajší účastník na strane žalobcu, ako aj samotný žalobca. V období do roku 1989, ktoré obdobie sa vyznačovalo silným dešpektom k súkromnému vlastníctvu, boli práva spojené s užívaním pozemkov štátom značne oslabené. Nakoľko aj dané nehnuteľnosti by napriek akejkoľvek snahe žalovaných (resp. právnych predchodcov) naďalej boli užívané štátom, či socialistickou organizáciou, nemožno žalovaným, resp. ich právnym predchodcom vytýkať, že rezignovali na bránenie svojho majetku nachádzajúceho sa v užívaní štátu, ktorý záver vyplýva z rozhodnutia ÚS ČR sp. zn. I. ÚS 4365/12. 29. Na základe týchto záverov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. 30. Odvolací súd nezistil žiadne pochybenia ani v rámci rozhodnutia súdu prvej inštancie o náhrade trov konania. Problematikou určenia základnej sadzby tarifnej hodnoty v určovacích žalobách pre účely určenia odmeny za právne služby sa zaoberal Ústavný súd SR vo svojom náleze sp. zn. I. ÚS 119/2002 zo dňa 16.05.2012. Uzavrel, že z gramatického, logického a systematického posúdenia ustanovení § 9 ods. 1, § 10 ods. 2 a § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky možno vyvodiť záver, že pokiaľ je vec, právo alebo plnenie, ktoré je predmetom daného súdneho sporu, peniazmi oceniteľné, potom sa táto čiastka (suma) považuje za základ pre tarifnú hodnotu, a to i vo veciach určeniach vlastníckeho práva k takejto veci, pretože citovaný právny predpis dôsledne rozlišuje situáciu pre náhrady trov konania, kedy je predmet právneho sporu, o ktorom vlastníctve sa rozhoduje, peniazmi oceniteľný a kedy nie. Preto nie je možné vychádzať z názoru, že daná situácia nie je právom regulovaná a že vždy, keď je predmetom konania určenie vlastníckeho práva k veci, nemožno tento predmet konania peniazmi oceniť z hľadiska tarifnej odmeny podobne, ako je to pri vyrubovaní súdneho poplatku za určovací návrh na začatie konania podľa zákona Slovenskej národnej rady č. XX/XXXX Zb. o súdnych poplatkoch, inými slovami, explicitná úprava § 9 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. vylučuje použitie § 11 ods. 1 písm. a) citovanej vyhlášky a rovnako aj príslušných ustanovení Zákona o súdnych poplatkoch. Ústavný súd konštatoval, že rozhodnutie súdu, ktoré uvedené ustanovenia vyhlášky takto neaplikuje, porušuje nielen základné právo na súdnu ochranu, ale i základné právo na vlastníctvo a majetok. Vychádzajúc z uvedeného nálezu Ústavného súdu SR potom prijatý výklad ust. § 9 ods. 1 a § 10 ods. 2 vyhlášky dopadá aj na právne posúdenie v tejto veci. Pri určení vlastníckeho práva je cenou práva, ktorého sa právna služby týka (§ 10 ods. 2 vyhlášky) hodnota veci, ku ktorej sa vlastnícke právo určuje, v tomto prípade hodnota spoluvlastníckeho podielu nehnuteľností, ku ktorým žalobca žiadal určiť vlastníctvo, a to v zmysle kontrolného znaleckého posudku Ing. U. C. v konaní sp. zn. 17C/106/2006. 31. Záverom odvolací súd zdôrazňuje, že sa nezaoberal všetkými námietkami žalobcu a vedľajšieho účastníka na strane žalovaného obsiahnutými v ich odvolaniach, keď odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá a ani nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Uvedený záver vyplýva z jednoznačne ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR i Ústavného súdu SR. 32. Z týchto dôvodov krajský súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. 33. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovaní 1/, 2/, ktorí boli v odvolacom konaní úspešní majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. 34. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté jednohlasne. Poučenie: P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).