Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 4Co/469/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225830 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3112225830.2 Uznesenie Krajský súd v Trenčíne v právnej veci navrhovateľa X., s.r.o. so sídlom B., X. XX, IČO: XX XXX XXX, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti odporcovi Q. republika - F. Q. SR, so sídlom B., I. námestie XX, o zaplatenie XXX Eur a iné s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 27. mája 2013, č.k. 14C/309/2012-20, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti odporcovi zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 125 Eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 250,78 Eur z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trenčín. Súd prvého stupňa po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 44 ods. 2, 3 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase od 31.05.2010 do 31.05.2011, ust. § 3 ods. 1 písm. d), § 9 ods. 1 veta druhá a § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Uviedol, že podľa citovaných ustanovení sa navrhovateľ domáhal náhrady škody z titulu nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v nevydaní poverenia, resp. rozhodnutia exekučného súdu v 15-dňovej zákonnej lehote od podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Z vykonaného dokazovania bolo súdom prvého stupňa zistené, že exekučný súd rozhodol o predmetnej žiadosti zamietnutím návrhu na vydanie poverenia na exekúciu po ani nie mesiaci od podania žiadosti. Navrhovateľ sa domáhal náhrady skutočnej škody vo výške 125 Eur spočívajúcej v nákladoch na správu pohľadávky a nákladoch na urgencie a zisťovanie stavu konania, no nepreukázal žiadnym dôkazom výšku skutočných nákladov. Okrem toho nebola splnená zákonná podmienka príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a konaním exekučného súdu, pretože nutnosť spravovať pohľadávku oprávneného zapríčinil povinný tým, že neplnil svoj dlh a oprávnený musel prikročiť k vymáhaniu formou exekúcie. Pohľadávku povinného by žalobca zrejme spravoval až dovtedy, kým by nedošlo k jej vymoženiu, alebo k zastaveniu exekúcie pre nemajetnosť dlžníka. Z týchto dôvodov súd žalobu v tejto časti zamietol ako nedôvodnú. Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, bol súd toho názoru, že v prejednávanej veci by stačilo iba samotné konštatovanie porušenia práva a nie sú dôvody na priznanie náhrady v peniazoch s prihliadnutím na dôvody uvedené v § 17 ods. 3 cit. zákona. Lehota 15 dní neplatí v súvislosti s vysporiadaním sa so žiadosťou o poverenie na exekúciu v prípade exekučných titulov, akými sú notárske zápisnice a rozhodcovské rozsudky. Dôvodom ustanovenia tejto výnimky (do zákona bola zavedená s účinnosťou od 01.06.2010 a vzťahuje sa aj na exekučné konania začaté pred účinnosťou zákona č. 144/2010 Z. z.) je potreba preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie preskúmaním písomností, ktoré nie sú prílohou návrhu (napr. zmluva zakladajúca hmotnoprávny vzťah medzi oprávneným a povinným, rozhodcovská zmluva, spotrebiteľská zmluva, rozhodcovská doložka s pod.). Zákon teda neustanovuje súdu žiadnu lehotu, v ktorej by mal rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o poverenie na vykonanie exekúcie, lehota 15 dní je pre súd záväzná len pokiaľ ide o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Od podania návrhu na udelenie poverenia do zamietnutia návrhu na vydanie poverenia neuplynula taká doba, ktorú by bolo možné označiť za prieťah v súdnom konaní a ktorá by zakladala právo na náhradu nemajetkovej ujmy. V konečnom dôsledku bolo exekučné konanie zastavené z dôvodu, že žalobca si z 2 možných alternatív v základnom konaní vybral súkromnoprávny orgán - rozhodcovský súd s rozhodcovským (súkromnoprávnym) konaním, teda dal prednosť tomuto orgánu pred všeobecnými súdmi, čím sa vyhol súdnej kontrole neprijateľnosti zmluvných podmienok, ktorú v základnom sporovom konaní pri plnení zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere skúma súd ex offo. Poverenie na exekúciu nebolo vydané práve z dôvodov existencie neprijateľných zmluvných podmienok v zmluve o spotrebiteľskom úvere, na ktoré rozhodcovský súd neprihliadal, a na základe ktorých bol vydaný exekučný titul. Z vyššie uvedených dôvodov súd zamietol žalobu aj v časti náhrady nemajetkovej ujmy ako nedôvodnú. O náhrade trov konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému odporcovi nepriznal náhradu trov konania, lebo si ich neuplatnil. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) O.s.p.), súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám, keď navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný list. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním dlžníka. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu udržiavania a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov, publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami, ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol, že sú irelevantné úvahy súdu o tom aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie. Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné zrušiť podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f) a podľa ust. § 221 ods. 2 O.s.p. vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie z týchto dôvodov: Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa tento v prejednávanej veci využil možnosť predpokladanú ust. § 115a ods. 2 O.s.p. v náväznosti na ust. § 200ea O.s.p., pretože hodnota uplatnenej pohľadávky neprevyšuje sumu 1.000 Eur, preto súd prvého stupňa v zmysle ust. § 156 ods. 3 O.s.p. dňa 27.05.2013 verejne vyhlásil rozsudok bez nariadenia pojednávania v spojení s ust. § 115a ods. 2 O.s.p., podľa ktorého pojednávanie nie je potrebné nariaďovať, ani v drobných sporoch. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli oznámené na úradnej tabuli súdu v zákonnej lehote (dňa 30.04.2013) s tým, že účastníci konania na verejnom vyhlásení rozsudku prítomní neboli. Súd rozhodoval vo veci preto podľa ust. § 115a O.s.p. bez nariadenia pojednávania na základe listinných dôkazov navrhnutých navrhovateľom. Postup podľa ust. § 115a predstavuje výnimku zo zásady, že súd môže vykonať skutkové zistenia len tým z dôkazných prostriedkov, ktorými bol vykonaný dôkaz spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Skutkové zistenia súd preto robí z listín, ktoré predložili účastníci k návrhu, prípadne ktoré si vyžiadal súd na základe dôkazných návrhov účastníkov. Súd preto môže brať do úvahy listiny, ktoré predložili účastníci s tým, že ak ich títo nemajú k dispozícii, môže ich zadovážiť súd sám na základe ich návrhu. Z tohto potom následne vyplýva, že rozhodnutie bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 115a O.s.p. nemožno založiť na tom, že niektorý z účastníkov nenamietal bremeno tvrdenia, alebo dôkazné bremeno. Z obsahu spisu súdu prvého stupňa vyplýva, že súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý podal dňa 21.01.2011 na Okresný súd Trenčín žiadosť o udelenie poverenia v prospech navrhovateľa v procesnom postavení oprávneného na základe jeho návrhu proti povinnému E. O., bytom O. 2, na základe exekučného titulu a to rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, sp. zn. SR 07904/10, ktorý vydala Slovenská rozhodcovská, a.s. dňa 22.09.2010, ktorý sa stal právoplatným dňa 02.11.2010 a vykonateľným dňa 05.11.2010. Okresný súd Trenčín uznesením zo dňa 17.02.2011, č.k. 49Er/118/2011-10, ktoré bolo navrhovateľovi doručené dňa 04.04.2011, zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie s tým, že toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňom 20.04.2011. K zamietnutiu žiadosti po preskúmaní žiadosti o udelenie poverenia došlo zo strany exekučného súdu z dôvodu, že rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu priznáva plnenie zákonom nedovolené a odporujúce dobrým mravom. Exekučný súd dospel k záveru, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe rozhodcovskej doložky, ktorá má charakter neprijateľnej zmluvnej podmienky s tým, že zároveň súd konštatoval, že za neprehliadnuteľnú nemôže neoznačiť tiež úroveň rozhodcovského rozsudku z hľadiska reflektovania rozhodcu na spotrebiteľské právo, kedy rozhodnutie rozhodcu sa javí ako zjavne formalistické preberajúce argumenty žalujúceho dodávateľa, kedy rozhodca akceptoval neprimeraný 76,6 % poplatok za poskytnutý úver, ktorý považuje za neprijateľnú zmluvnú podmienku a neprimeranú sankciu. Tiež sa rozhodca nevysporiadal s vylúčením inštitútov zameraných na ochranu spotrebiteľa, čím porušil kogentné predpisy určené na ochranu spotrebiteľa. Svojím rozhodnutím preto rozhodcovský súd zaviazal povinného na plnenie právom nedovolené, teda také, ktoré svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu. Z vyššie uvedeného je potom zrejmé, že na základe žiadosti súdneho exekútora doručenej na Okresný súd Trenčín dňa 21.01.2011 rozhodol Okresný súd Trenčín o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia uznesením zo dňa 17.02.2011, ktoré bolo účastníkom riadne doručené, žiaden voči nemu nepodal opravný prostriedok, a preto toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňom 20.04.2011. Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia až dňa 28.04.2011, pričom konanie začalo dňa 13.12.2010, a to zamietnutím žiadosti o udelenia poverenia, a preto k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty, teda omeškanie predstavuje viac ako 136 dní. Ako vyplýva z doposiaľ vykonaného dokazovania žiadne z týchto tvrdení sa nezakladá na pravde. Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu stotožňuje, navrhovateľ podal na súd žiadosť o udelenie poverenia prostredníctvom súdneho exekútora dňa 21.01.2011 a k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia došlo uznesením, ktoré bolo vydané exekučným súdom dňa 17.02.2011 a nie navrhovateľom tvrdeným vydaním rozhodnutia dňa 28.04.2011. Zároveň však tým, že súd prvého stupňa vo veci nenariadil pojednávanie, nedal navrhovateľovi možnosť reagovať na rozpory v ním tvrdenom skutkovom stave uvedenom v návrhu a stave zistenom z exekučného spisu, ktoré sa preukázali ako zásadne odlišné. V takomto postupe súdu prvého stupňa videl v konečnom dôsledku odvolací súd upretie práva účastníka konania konať pre súdom, pretože ako vyplýva z vyššie uvedeného, základná premisa tvrdená v návrhu (nevydanie uznesenia v lehote viac ako 136 dní) sa ukázala ako nepravdivá. Ťažko tu potom možno konštatovať, že by sa malo jednať o zhodné tvrdenie účastníkov. Súd prvého stupňa sa následne nijakým spôsobom nevysporiadal s tým, či zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia v náväznosti na § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v lehote 10 dní po uplynutí zákonnej lehoty predstavuje nesprávny úradný postup súdu tak, ako to predpokladá ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. platného a účinného ku dňu vzniku škody. Preto odvolací súd zdôrazňuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou, prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu tak, ako to predpokladá ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné ďalej uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. V tomto smere je preto čiastočne dôvodná odvolacia námietka zo strany navrhovateľa ohľadom vnútornej rozpornosti rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý v časti nároku týkajúceho sa náhrady nemajetkovej ujmy konštatoval, že v prejednávanej veci by stačilo i samotné konštatovanie porušenia práva bez toho, aby sa zaoberal samotným základom nároku tak, ako bolo vyššie uvedené, takže tým, či možno v prejednávanej veci konštatovať nesprávny úradný postup. Ďalšia odvolacia námietka zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca však dôvodná nie je. Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie, bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 17.10.2012 pod sp. zn. 19NcC/118/2012, kedy krajský súd rozhodol, že sudkyňa Okresného súdu Trenčín JUDr. F. P. nie je vylúčená z prejednania a rozhodovania veci. Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd SR opakovane odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresných súdov, pričom svoj nárok odvodzuje od postupu tohto okresného súdu. Okrem toho odvolací súd dodáva, že nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prejednal vec v neprítomnosti navrhovateľa, odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p., pretože sa navrhovateľ bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil a že o veci rozhodoval nezákonný sudca a rovnako nie je pravdou ani tvrdenie navrhovateľa, že súd ignoroval žiadosť o odročenie pojednávania, že súd rozhodol o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, o tom, že navrhovateľ žiadal odročenie pojednávania, prípadne, že sa nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam odporcu s prihliadnutím na skutočnosť, že žiadne vyjadrenie odporcu sa v spise nenachádza. Preto žiadna z týchto odvolacích námietok neobstojí. Pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska skutkového, jedinečnosti daného deja, ktoré súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi, odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa spočíva v nacyklostilovaných dôvodoch, ktoré sa z 90 % sa nevzťahujú na prejednávaný prípad tak, ako bolo vyššie konštatované. V konečnom dôsledku však za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, pričom súčasťou práva na spravodlivý proces je aj právo účastníkov súdneho konania, aby sa súd vyrovnal s ich argumentmi a návrhmi a to aj s prihliadnutím na zachovanie princípu dvojinštančnosti súdneho konania. Odôvodnenie rozhodnutia súdu musí obsahovať náležitosti uvedené v ust. § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 167 ods. 2 O.s.p. (§ 211 O.s.p.) a súd sa v ňom musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami, pričom jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania, zistené rozhodujúce skutočnosti a ustanovenia právneho predpisu, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery, z ktorých musí byť zrejmé, akými úvahami sa spravoval, keď danú vec posúdil podľa určitého ustanovenia právneho predpisu. V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky kompaktným a bez rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť svoj postup a dôvody rozhodnutia, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Pokiaľ teda odvolací súd vychádza z toho, že predpokladom zistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je splnenie troch základných predpokladov: 1/ nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody alebo majetkovej, či nemajetkovej ujmy, 3/ príčinná súvislosť medzi nesprávnym postupom a vznikom škody s tým, že súd prvého stupňa sa z tohto pohľadu vecou vôbec nezaoberal, ako aj v náväznosti na procesný postup súdu prvého stupňa, ktorým bola odňatá možnosť účastníkov konať pred súdom, nezostávalo odvolaciemu súdu nič iné, len rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvého stupňa pripojiť si príslušný exekučný spis, nariadiť vo veci pojednávanie a vo veci opätovne rozhodnúť. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa o náhrade trov prvostupňového a odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.). Vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu je súd prvého stupňa viazaný (§ 226 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .