Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 17Co/335/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3711208044 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3711208044.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Emílie Zimovej a sudkýň JUDr. Ivety Martinákovej a JUDr. Gabriely Janákovej v právnej veci navrhovateľa F. W., nar. XX. X. XXXX, bytom A. A. XXX/X, H., zastúpeného M.. V. G., V. v A. N., H. XXX/X, proti odporcovi S. P. A. H., G. X, H., L.: XXXXXXXX, zastúpenému V. G. M.. W. N., Z., A. XX, H., L., o vylúčenie veci z exekúcie, na odvolanie oboch účastníkov proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 20. septembra 2011, č.k. 4C/113/2011-25, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Okresný súd napadnutým rozsudkom zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal vylúčenia veci z exekúcie. Zároveň navrhovateľovi uložil povinnosť nahradiť odporcovi trovy právneho zastúpenia v sume 305,81 eur, k rukám jeho právnej zástupkyne. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že navrhovateľ je účastníkom v exekučnom konaní, v procesnom postavení oprávneného, ktoré sú vedené proti majetku spoločnosti Z., Z. L. : XXXXXXXX, so sídlom A., P. O. XXXX/XX od 6. 8. 2011 so sídlom D. W., Z. X/X. V exekučnom konaní vedenom v prospech oprávneného navrhovateľa Z. I. O.. M. F. pod I. bol vydaný príkaz na začatie exekúcie prikázaním iných finančných pohľadávok, ktorý bol dňa 21. 4. 2011 doručený dlžníkovi povinného spoločnosti H., Z. so sídlom D. O. D. S., A. T.. XXXX/XX, L.: XXXXXXXX. Dlžníkov povinný oznámil súdnemu exekútorovi, že akceptuje príkaz na uhradenie splatných pohľadávok spoločnosti Z. Z.. na účet exekútora, ale pokiaľ ide o T. XXXXXXX táto bola vystavená na sumu 48 337,20 a po započítaní pôžičky poskytnutej spoločnosti Z. nerozporuje sumu 33.337,20 eur, ktorú uhradí v zmysle príkazu. Ďalej mal súd prvého stupňa za preukázané zo zhodných tvrdení účastníkov konania, že dlžník povinného, v rozpore s doručeným príkazom súdneho exekútora plnil na účet povinného a nie na účet súdneho exekútora vykonávajúceho exekúciu v prospech navrhovateľa. Účastníci konania tiež zhodne uviedli, že proti majetku spoločnosti Z., Z. je vedených niekoľko exekučných konaní, jeho majetok a účty sú blokované viacerými exekučnými príkazmi. V tomto konaní sa navrhovateľ domáhal vylúčenia splatnej pohľadávky, ktorú eviduje spoločnosť Z. Z. voči spoločnosti H., Z. vzniknutej na základe T. T.. XXXXXXX z exekúcie vedenej Z. I. M.. M. O. A. I.. V závere vyslovil právny názor, že podľa ust. § 55 Exekučného poriadku, že predmetom exekúcie môže byť len majetok patriaci povinnému a pokiaľ sa v majetku povinného nachádzajú veci, ku ktorým nemá vlastnícke právo alebo nemá iný titul na ich držbu a užívanie, ale sú vlastníctvom tretej osoby, táto je oprávnená domáhať sa ich vylúčenia z exekúcie. Ochranu však požívajú len veci a zákon v tejto súvislosti nepredpokladá, že z exekúcie bude vylúčená pohľadávka (právo), ale len vec, ako určitý majetkový statok. Vyslovil názor, že z exekúcie by mohli byť za určitých okolností vylúčené peňažné prostriedky, dostatočne konkretizované a určité, bez ohľadu na to, na základe akého právneho dôvodu vznikla povinnosť dlžníka povinného tieto uhradiť v minulosti povinnému, pretože nie je podstatné, z akého právneho titulu vznikol nárok povinného voči dlžníkovi povinného, ale podstatný je fakt, že dlžník povinného svoj záväzok nespochybňoval, urobil jednostranné započítanie svojej pohľadávky voči povinnému a súhlasil s tým, že je povinný zaplatiť na účet súdneho exekútora sumu 33 370,20 eur., ktorú dlhuje po lehote splatnosti spoločnosti Z. Z.. Pokiaľ povinný podľa § 108 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku stráca právo na vyplatenie pohľadávky svojho dlžníka dňom, keď sa dlžníkovi povinného doručil príkaz na začatie exekúcie (v tomto prípade 21. 4. 2011), bolo plnenie poskytnuté dlžníkom povinného povinnému plnením v rozpore so zákonom a teda na strane povinného ide o bezdôvodné obohatenie a takéto plnenie sa nikdy nemohlo stať majetkom povinného tak, aby mohlo byť postihnuté v rámci exekúcie. Rovnako dlžník povinného nesplnil svoj záväzok a nezanikol jeho dlh voči svojmu veriteľov, pretože neplnil riadne ale plnil v rozpore s exekučným príkazom. Aj tieto okolnosti podľa názoru súdu nasvedčujú tomu, že podaná žaloba na vylúčenie veci z exekúcie nie je správnym prostriedkom ochrany práva navrhovateľa a súd jej nemohol vyhovieť. O trovách rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., pričom odmenu za právne zastúpenie stanovil podľa § 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z.. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote prostredníctvom svojej právnej zástupkyne odvolanie odporca a to proti výroku o trovách prvostupňového konania. V odvolaní vyčítal súdu prvého stupňa, že nesprávne určil výšku trov právneho zastúpenia, keď vychádzal z hodnoty sporu neurčitej podľa § 11 ods. 1 vyhlášky č. 355/2004 Z.z.. Vyslovil názor, že tarifná odmena advokáta mala byť v tom prípade vypočítaná podľa § 10 ods. 1 vyhlášky tak, ako si to uplatnila právna zástupkyňa odporcu. Tarifnou hodnotou je výška peňažného plnenia, ktoré je predmetom konania, § 11 ods. 1 vyhlášky sa má použiť iba subsidiárne v prípade, že nie je možné hodnotu veci alebo práva vyjadriť v peniazoch alebo ak je možnosť zistiť len s nepomernými ťažkosťami. V konaní o vylúčenie veci z exekúcie je však hodnota veci, ktorá je predmetom konania, vyjadrená v peniazoch, keďže vecou je v tomto prípade peňažná suma 33 337,20 eur. Poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 2MCdo 18/2008 podľa ktorého základ pre výpočet trov právneho zastúpenia sa určuje na základe rovnakých kritérií ako základ pre výpočet súdneho poplatku vyrubovaného vo veci. Keďže podľa Zákona o súdnych poplatkov v platnom znení je konanie vo veci žaloby o vylúčenie veci oslobodené od súdnych poplatkov, tento princíp uplatniť nemožno, ale možno sa oprieť o predchádzajúce znenie Zákona o súdnych poplatkoch podľa ktorého na určenie ceny predmetu konania pri návrhu na vylúčenie veci je rozhodujúcou cena vylučovanej veci. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote prostredníctvom svojej právnej zástupkyne odvolanie navrhovateľ, ktorý navrhol jeho zmenu a vyhovenie návrhu. V odvolaní vyčítal súdu prvého stupňa, že neprihliadol na argumenty navrhovateľa, ktoré spočívali v tom, že došlo k právoplatnému zákazu nakladania s prostriedkami týkajúcimi sa pohľadávky, ktorú spoločnosť Z., Z. ako povinný mal navrhovateľovi voči spoločnosti H., Z.. Túto pohľadávku našiel I. O.. F. Z. H., Z. dňa 8. 4. 2011, vydal príkaz na začatie exekúcie v exekučnom konaní I., ktorým postihol peňažnú pohľadávku povinného spoločnosti Z., Z. od spoločnosti H., Z. z titulu neuhradenej T. č. XXXXXXX. . Dňa 9. 5. 2011 vydal Z. I. O.. M. F. I. príkaz, podľa ktorého právoplatne prikázal prikázanú pohľadávku oprávnenému F. W., o čom svedčí kópia doručenky zo dňa 13. 5. 2011, teda navrhovateľovi vzniklo právo na prikázanie pohľadávky dňom doručenia príkazu dlžníkovi povinného - § 105 ods. 2 Exekučného poriadku. Spoločnosť H., Z. preto už nesmela nakladať s peňažnými prostriedkami. Nesplatený dlh, ktorý dostal z titulu neuhradenej faktúry po započítaní mal výšku 33 357,20 eur. Predmetnú sumu mal O.. M. F. blokovanú, ale spoločnosť H., Z. zaslala sumu omylom na účet, ktorý bol blokovaný inými exekútormi. Vyslovil názor, že navrhovateľ sa v danom prípade dôvodne domáhal vylúčenia konkrétnych peňažných prostriedkov predstavujúcich pohľadávku vo výške 33 337,20 eur, čo podľa jeho názoru je hnuteľná vec, ktorá je schopná byť predmetom vylúčenia a je to jediný možný spôsob, nakoľko Exekučný poriadok iný nepozná, ako zabrániť tomu, aby uvedené peňažné prostriedky pripadli ostatným exekútorom v iných exekúciách, ktoré prebiehajú voči povinnému - spoločnosti Z., Z. V zmysle § 55 ods. 1 Exekučného poriadku ide teda o právo na vec (peniaze pripísané na účet povinného vo výške 33 337,20 eur, čo korešponduje pohľadávky z titulu neuhradenej T. č. XXXXXXX). Túto skutočnosť nepopiera ani povinný H., Z. ani povinný Z., preto tieto prostriedky mali byť z ostatných exekúcií vylúčené. Rozhodnutie prvostupňového súdu preto považuje za nespravodlivé a dostáva sa ním do existenčného ohrozenia. Pre prípad, že by odvolaniu nebolo vo veci samej vyhovené žiada, aby odporcovi neboli priznané trovy. Odporca vo vyjadrení, ktoré podal prostredníctvom svojej právnej zástupkyne navrhol rozsudok okresného súdu vo veci samej potvrdiť a priznať náhradu trov prvostupňového konania, ktoré však vo vyjadrení nevyčíslil. Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a zistil, že je potrebné rozsudok okresného súdu potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je vo výroku vecne správny. Rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého netreba nariaďovať pojednávanie odvolacieho súdu. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a v súlade s ust. § 219 ods. 2 O.s.p. konštatuje jeho správnosť a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dodáva: V exekúcii ide vlastne o donucovanie povinného na splnenie jeho povinností, pričom spôsoby donucovania sú stanovené zákonom a rovnako aj postup pri exekúcii. Ak postihuje exekúcia neprípustne vec tretej osoby, potom porušuje právo tejto osoby k veci preto, že zákon takýto spôsob donútenia nepripúšťa. Exekučný poriadok v ust. § 55 ods. 1 preto priznáva tretím osobám právo brániť sa proti takémuto neprípustnému zásahu návrhom na začatie konania, teda žalobou. Ide o žalobu, ktorá má výlučne procesný charakter a nazýva sa vylučovacou alebo exindačnou. Aktívne je legitimovaná tretia osoba, ktorej vec bola neprávom postihnutá exekúciou, pričom táto tretia osoba je osoba rozdielna od oprávneného a povinného. Vecou, ku ktorej možno mať právo nepripúšťajúce exekúciu je vec hmotná, teda hnuteľná alebo nehnuteľná (§ 119 Občianskeho zákonníka). Práva a to aj pohľadávky a povinnosti nie sú hmotnou vecou. Ak sa zasiahne exekúciou do cudzej pohľadávky, akoukoľvek formou, nemôže sa dotknutá osoba brániť proti tomu vylučovacou žalobou podľa § 55 ods. 1 Exekučného poriadku, ale inými prostriedkami a to buď podľa Exekučného poriadku, alebo priamo žalobou o zaplatenie. Záver súdu prvého stupňa, pre ktorý zamietol návrh na začatie konania a to, že nárok navrhovateľa nie je možné uplatniť prostredníctvom exindačnej žaloby v zmysle ust. § 55 ods. 1 Exekučného poriadku, pretože navrhovateľ nežiada o vylúčenie hnuteľnej alebo nehnuteľnej veci z exekúcie, považuje odvolací súd preto za správny. Vzhľadom na takýto právny záver je potom bezpredmetné zaoberať sa aj okolnosťami, za ktorých vznikol stav, ktorý bol pre navrhovateľa nepriaznivý a bol pre neho dôvodom podania návrhu na začatie konania. Odvolací súd nepovažoval za opodstatnené ani odvolanie odporcu proti výroku o náhrade trov prvostupňového konania. Súd prvého stupňa správne stanovil náhradu odmeny za právne zastúpenie za jeden úkon podľa § 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z.. Z odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vyplýva, na ktoré poukazuje aj odporca vo svojom odvolaní (2MCdo 18/2008 a rovnako aj z rozhodnutia 1MObdo V 17/2006), že základ pre výpočet trov právneho zastúpenia sa určuje v podstate na základe rovnakých kritérií ako základ pre výpočet súdneho poplatku vyrubovaného vo veci. Nepochybné je, že podľa Zákona o súdnych poplatkoch č. 71/1992 Zb. v platnom znení je konanie vo veci žaloby o vylúčenie veci oslobodené od súdnych poplatkov, a preto tento princíp nemožno uplatniť. Nedá sa však stotožniť s názorom odvolateľa, že by bolo potrebné vychádzať z predchádzajúceho znenia Zákona o súdnych poplatkoch, podľa ktorého na určenie ceny predmetu konania pri návrhu na vylúčenie veci bola rozhodujúca cena vylučovanej veci. V danom prípade bol aj návrh na začatie konania zamietnutý z dôvodu, že sa navrhovateľ nedomáhal vylúčenia veci z exekúcie, ale pohľadávky, ktorá nie je vecou, preto nie je možné hovoriť o cene vylučovanej veci. Okrem toho niet dôvodu vychádzať z predchádzajúceho znenia vzhľadom na zmeny, ktoré postihli novelizáciou aj Zákon o súdnych poplatkoch, keď oproti predchádzajúcim zneniam v návrhu na začatie konania o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, sa vyberá poplatok podľa položky 1 písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona SR č. 71/1992 Zb, t.j. 99,50 eur, ako v prípade, keď predmet konania nemožno oceniť peniazmi. Návrhom na vylúčenie veci z exekúcie totiž navrhovateľ neuplatňuje svoje právo na zaplatenie určitej sumy, prípadne vydanie veci. Výrok rozhodnutia týkajúci sa vylúčenia veci z exekúcie, prípadne zapretia pravosti, výšky alebo poradia pohľadávky v zmysle ust. § 55 Exekučného poriadku má pre účastníkov charakter určovacej žaloby, takže výška pohľadávky je z hľadiska náhrady trov bezvýznamná. Preto základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby má byť stanovená podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z.z.. Rozsudok okresného súdu bol preto odvolacím súdom v celom rozsahu potvrdený. Odporca, ktorý bol úspešný vo veci samej si vo vyjadrení k rozsudku uplatnil náhradu trov odvolacieho konania, avšak tieto nevyčíslil v súlade s ust. § 151 O.s.p. a preto o náhrade trov odvolacieho konania bude rozhodnuté v súlade s ust. § 214 ods. 5 O.s.p. samostatným rozhodnutím. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .