Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 17Co/287/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3710208930 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3710208930.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Emílie Zimovej a sudkýň JUDr. Alice Beňovej a JUDr. Gabriely Janákovej v právnej veci navrhovateľa: R. W. s.r.o., so sídlom G. J., G. G. XXX, IČO: XXXXXXXX, zastúpeného I.. O. V., advokátom so sídlom G. J., Q. XX/XX, proti odporcovi: I. N., nar. XX. X. XXXX, bytom A. č. XXX, okres G. J., zastúpený I. J. - advokát s.r.o., IČO: XXXXXXXX, so sídlom X. X, XXX XX J., o zaplatenie 1482,71 eur istiny a prísl., na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 16. augusta 2011 č.k. 5C 88/2010-212, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Okresný súd napadnutým rozsudkom uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 1482,71 eur s 9 % úrokom z omeškania ročne z tejto sumy od 16. 7. 2010 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že o trovách konania bude rozhodnuté samostatným uznesením. Svoje rozhodnutie odôvodnil popisom zisteného skutkového stavu z ktorého vyplynulo, že navrhovateľ ako zamestnávateľ a odporca ako zamestnanec dňa 2. 1. 2008 uzavreli platne pracovnú zmluvu, ktorej neoddeliteľnou súčasťou bola i dohoda o zmene pracovnej zmluvy uzavretá medzi účastníkmi dňa 2. 1. 2009. Na základe tejto dohody o zmene pracovnej zmluvy mal zamestnávateľ vyplatiť zamestnancovi úkolovú mzdu za zmontovanie 1 ks osobného kolesa vo výške 0,0166 eur na zmene delenú počtom ľudí na zmene a za zmontovanie 1 ks nákladného kolesa vo výške 0,166 eur na zmene delenú počtom ľudí na zmene. Súd zároveň zistil, že obsah tejto dohody je totožný s obsahom dohody o zmene pracovnej zmluvy uzavretej medzi navrhovateľom a inými zamestnancami. Z protokolu o výsledku inšpekcie vykonanej Inšpektorátom práce Trenčín dňa 16. 6. 2010 zistil súd, že na základe podnetu odporcu bola prešetrená BOZP, pracovnoprávne a mzdové predpisy u navrhovateľa za obdobie roka 2009 a január až marec 2010, pričom boli zistené nedostatky spočívajúce v tom, že navrhovateľ neprideľoval odporcovi prácu podľa pracovnej zmluvy, keď preradil odporcu z pozície montážneho pracovníka na prácu informátora na vrátnicu, pričom zmenu pracovnej zmluvy nevyhotovil písomne, čím odporca bol ukrátený o časť mzdových prostriedkov a náhradu mzdy vo výške jeho priemerného zárobku odporcovi v súvislosti s týmto preradením neposkytol. Inšpektorát nariadil zamestnávateľovi odstrániť uvedené nedostatky. Pri vykonávaní inšpekcie neboli však zistené nedostatky z dôvodu zmeny pracovnej zmluvy v časti výšky úkolovej mzdy a s tým spojený preplatok mzdy poskytnutý zamestnancom. Naopak, na základe tejto kontroly navrhovateľ zistil, že od januára 2009 bola odporcovi vyplácaná vyššia úkolová mzda ako mala byť v zmysle dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 2. 1. 2009 a to v období od januára 2009 do marca 2010, čím došlo k plneniu bez právneho dôvodu a odporca sa tým na úkor navrhovateľa neoprávnene obohatil. Na základe týchto zistení navrhovateľa uzavrel 21. 9. 2010 ako zamestnávateľ so svojimi zamestnancami a to C. J., N. K., E. T., C. C., C. D., I. D., a C. P. dohody o zrážkach zo mzdy spojené s uznaním záväzku zamestnancov voči zamestnávateľovi, ktorých predmetom bolo uznanie záväzku zamestnancov vzniknutého z titulu neprávom vyplatených súm zamestnávateľom pri zúčtovaní miezd, keďže v zmysle platných dodatkov k pracovným zmluvám zo dňa 2. 1. 2009 bola stanovená cena práce za úkol pre osobné kolesá vo výške 0,0166 eur za koleso za zmenu na 5 zamestnancov a pre nákladné kolesá vo výške 0,166 eur za koleso za zmenu na 3 zamestnancov, pričom pri výpočte mzdy za úkol nebol robený prepočet na počet ľudí na zmene, čím bola zamestnancom vyplatená vyššia mzda a došlo k preplatku mzdy. Vyslovil názor, že odporca vedel alebo musel z okolností predpokladať, že ide o sumy nesprávne určené a omylom vyplatené, nakoľko v priebehu dokazovania výsluchom svedkov a z predložených listinných dôkazov bolo preukázané, že mal prístup do počítačového softvéru obsahujúceho údaje o mzde, ako aj k denným výkazom a k úkolovým lístkom. Odporca si tieto pravidelne kontroloval, odsúhlasoval si vstupné údaje a to aj s vedúcim smeny a preto vedel, aká mzda mu každý mesiac patrí a vždy si tieto skutočnosti kontroloval. Jeho tvrdenia o tom, že bol pri prijatí týchto súm dobromyseľný, považoval súd prvého stupňa za tendenčné a účelové a preto považoval návrh o vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle ust. § 222 Zákonníka práce v celom rozsahu za dôvodný. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote prostredníctvom svojej právnej zástupkyne odvolanie odporca, ktorý navrhol jeho zmenu a zamietnutie návrhu na začatie konania. V odvolaní uviedol, že kľúčovou otázkou, ktorou sa mal okresný súd v konaní zaoberať je interpretácia dodatku k pracovnej zmluve odporcu zo dňa 2. 1. 2009, ktorý je medzi stranami sporný. Skutočným účelom dodatku nebolo znížiť úkolovú mzdu odporcu a ostatných zamestnancov, ale odzrkadliť existujúcu prax navrhovateľa pri vyplácaní úkolovej mzdy v pracovných zmluvách zamestnancov. Od 1. 2. 2008 totiž navrhovateľ zaviedol do výpočtu úkolových miezd svojich zamestnancov tzv. mesačný koeficient, avšak uplatňovanie koeficientu nebolo odzrkadlené v pracovných zmluvách zamestnancov. Jeho reálna aplikácia navrhovateľom spôsobovala neistotu u zamestnancov ohľadom toho, ako im je ich mzda počítaná, keďže podľa ich pracovných zmlúv mali dostávať za každé zmontované koleso konkrétnu, v pracovnej zmluve dohodnutú, sumu. Práve s cieľom odstrániť tento nesúlad navrhovateľ ponúkol svojim zamestnancom na podpis dodatok k pracovným zmluvám zodpovedajúci textu dodatku. Preto nemal záujem znížiť úkolovú mzdu svojich zamestnancov o 80 %, ale iba využíva nejasnosť a neurčitosť textu dodatku a tento účelovo interpretuje tak, aby si vytvoril pohľadávku voči odporcovi, aby mu nemusel zaplatiť náhradu mzdy, ktorú mu už viac ako rok nezákonne zadržiava. Súdu prvého stupňa vyčítal, že napriek vykonaným dôkazom a predneseným vysvetleniam odporcu si okresný súd osvojil tvrdenie navrhovateľa o tom, že účelom dodatku bolo znížiť úkolovú mzdu zamestnancov o 80 % a nijakým spôsobom neskúmal odporcove námietky proti takejto účelovej interpretácie dodatku. Dodatok považoval za neplatný pre jeho neurčitosť. Vyčítal súdu prvého stupňa nesprávne hodnotenie dobromyseľnosti odporcu v súvislosti s vymáhaným plnením. Súd mal skúmať, či odporca pri prijímaní mzdových plnení bol dobromyseľný v tom, že sú mu vyplácané a v súlade s jeho pracovnou zmluvou, pričom dôkazné bremeno preukázania nedobromyseľnosti odporcu zaťažovalo v tomto konaní navrhovateľa. Navrhovateľ nepredložil jediný dôkaz, ktorý by preukazoval, že odporca nemal dôvod spoliehať sa na to, že pokračujúca prax navrhovateľa pri výpočte a vyplácaní miezd svojim zamestnancom od 1. 1. 2009 rovnakým spôsobom ako pred týmto dátumom znamená, že k žiadnej zmene alebo zníženiu mzdy odporcu nedošlo a ani dôjsť nemalo, a to ani na základe dodatku alebo mzdové podklady, ktoré poverený zamestnanec dával každý mesiac odsúhlasovať zamestnancom sú správne. Mal za preukázané, že odporca nemal dôvod domnievať sa, že mu je mzda vyplácaná nesprávne. Súdu prvého stupňa vyčítal nesprávne hodnotenie svedeckých výpovedí s tým, že výpoveď ani jedného z vypočutých svedkov nebola v tomto konaní relevantná. Svedok D. J. je nielen vedúcim zamestnancom navrhovateľa zodpovedným za prípravu mzdových podkladov, ale je aj bratom konateľa navrhovateľa W.. C. J. a preto je prirodzené, že svedecká výpoveď takéhoto svedka nemôže byť v neprospech navrhovateľa. Druhý svedok C. Bodian je zamestnancom navrhovateľa, ekonomicky závislým na navrhovateľovi a preto je ťažko predstaviteľné, že by navrhovateľ spomedzi svojich zamestnancov navrhol svedka, ktorý by nepotvrdil navrhovateľove tvrdenia. Rovnako súdu prvého stupňa vyčítal nesprávne hodnotenie znaleckého posudku. Znalkyňa výslovne uviedla, že odporca nemal možnosť vedieť, či mu odmena za úkol vyplácaná v správnej výške patrí. Ďalej aj pokiaľ ide o otázku prístupu ku podkladu pre výpočty mzdy, tak podľa odporcu zamestnanci mali prístup do informačného systému navrhovateľa len ohľadne možnosti, či sú údaje o počte kolies, ktoré zmontovali, správne. Svojím konaním nedal odporcovi najmenší dôvod domnievať sa, že mu mzda má byť vyplácaná iným spôsobom. Keď navrhovateľ uzavrel s ostatnými zamestnancami dohodu o uznaní dlhu a o zrážkach zo mzdy, tak poukázal na to, že tieto dohody v skutočnosti nesledujú vrátenie údajných preplatkov zamestnancami, lebo malo byť vykonané len z prémií, ktoré majú zamestnanci v budúcnosti obdržať. Napokon vyčítal súdu prvého stupňa, že navrhovateľ nesprávne vyčíslil výšku uplatneného nároku, ktorú vymáhal, avšak súd prvého stupňa len prevzal takýto výpočet do rozsudku. Taktiež poukázal na procesné prekážky bránenia práv odporcu, keď súd prvého stupňa odmietol vyhovieť žiadosti odporcu o odročenie prvého pojednávania vo veci napriek tomu, že odporca riadne o odročenie pojednávania požiadal s uvedením legitímnych dôvodov. Nedoručoval odporcovi vyjadrenia predkladané v konaní navrhovateľom a nedoručil právnemu zástupcovi odporcu rozsudok napriek tomu, že ide o zástupcu s plnomocenstvom pre celé konanie. Odporca sa osobne zúčastnil verejného vyhlásenia rozsudku, pričom mu bolo odovzdané vyhotovenie rozsudku. Navrhovateľ vo vyjadrení, ktoré podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu navrhol rozsudok okresného súdu potvrdiť ako vecne správny. Vyslovil názor, že súd prvého stupňa vo veci rozhodol na základe dostatočne zisteného skutkového stavu, ktorý správne právne posúdil. Počas súdneho konania v danej veci ako aj v konaní o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru odporca namietal, že dodatok nepodpísal, pričom vo veci malo byť dokonca nariadené znalecké dokazovanie znalcom - grafológom. Následne od týchto svojich námietok ustúpil a začal spochybňovať platnosť dodatku z iných dôvodov. Odporca dodatok podpísal, pričom tento je dostatočne jasný a určitý na výpočet nároku navrhovateľa. V súvislosti so spochybňovaním svedeckých výpovedí poukázal na to, že inými osobami ako uvádzanými svedkami navrhovateľ nedobromyseľnosť odporcu pri výplate mzdy nemohol preukázať a to vzhľadom na charakter a špecifičnosť dokazovania. Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a zistil, že rozsudok okresného súdu je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je vo výroku vecne správny. Rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého netreba nariaďovať pojednávanie odvolacieho súdu. Rozsudok alebo uznesenie, ktorým sa končí konanie vo veci, možno v zmysle ust. § 205 ods. 2 O.s.p. odôvodniť len okolnosťami uvedenými pod písmenami a) - f) citovaného zákonného ustanovenia. Odporca vo svojom odvolaní výslovne neoznačuje ani jeden z týchto dôvodov na odvolanie, avšak z jeho obsahu je zrejmé, že súdu prvého stupňa vyčíta, že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.). Podstata tohto odvolacieho dôvodu spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom toho potom je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne že neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Odporca v odvolaní vychádza z odlišných skutkových záverov než prvostupňový súd a robí z vykonaných dôkazov vlastné skutkové závery týkajúce sa predovšetkým otázky platnosti dodatku k pracovnej zmluve zo dňa 2. 1. 2009 a dobromyseľnosti odporcu v súvislosti s prevzatím sumy, ktorej vydania sa v tomto konaní navrhovateľ domáha. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa považuje taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p.. Podľa citovaného ustanovenia hodnotí totiž súd dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vyčítať prvostupňovému súdu v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, poprípade poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli najavo inak, z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti a pravdivosti alebo vieryhodnosti, je logický rozpor alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje ust. § 133 - § 135 O.s.p. Odvolacím dôvodom podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. možno teda napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi. Pokiaľ ide o dodatok k pracovnej zmluve, ktorý uzavreli účastníci 2. 1. 2009, odvolací súd nezistil dôvod súdu prvého stupňa vyčítať jeho nesprávnu interpretáciu. Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uvádza v súlade so znením tohto dodatku, že podľa neho mal zamestnávateľ vyplácať zamestnancovi úkolovú mzdu za zmontovanie jedného kusu osobného kolesa vo výške 0,0166 eur na zmene delenú počtom ľudí na zmene a za zmontovanie jedného kusa nákladného kolesa vo výške 0,166 eur na zmene delenú počtom ľudí na zmene. Bol tak stanovený spôsob výpočtu úkolovej mzdy jednoznačne, a preto niet dôvodu považovať ho za neurčitý alebo nezrozumiteľný. Rovnako súd prvého stupňa opodstatnene neakceptoval odporcovu interpretáciu dôvodu uzavretia predmetného dodatku už aj s poukazom na to, že tvrdenia odporcu o tejto otázke nebolo možné považovať za vieryhodné. Odporca v liste adresovanom právnemu zástupcovi navrhovateľa zo dňa 23. 7. 2010 výslovne uviedol, že predmetný dodatok nepodpísal. Vo vyjadrení k návrhu na začatie konania prostredníctvom svojej právnej zástupkyne odporca uviedol, že ako už navrhovateľovi viackrát povedal, predmetný dodatok nikdy nepodpísal. Na pojednávaní súdu konanom 16. 8. 2010 vo veci vedenej na Okresnom súde Považská Bystrica pod sp. zn. 6C 90/2010 výslovne uviedla právna zástupkyňa odporcu, že žalovaný dodatok pracovnej zmluvy zo dňa 2. 1. 2009 nepodpísal. V rovnakom zmysle sa vyjadrila aj na pojednávaní 8. 11. 2010, ktorú skutočnosť uplatňovala ako dôvod zamietnutia návrhu na začatie konania. Súd prvého stupňa preto aj pojednávanie z 8. 11. 2010 odročil na neurčito za účelom vykonania znaleckého dokazovania znalcom - grafológom. Odporca následne v rámci návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov zo dňa 15. 11. 2010 uviedol, že na svojom tvrdení, že dodatok nepodpísal v tomto konaní ďalej netrvá. Následne zameral svoju obranu na neurčitosť predmetného dodatku a dobromyseľnosť v súvislosti s prevzatím vymáhaného bezdôvodného obohatenia. Súdu prvého stupňa odporca ďalej neopodstatnene vyčíta, že nevyhodnotil výpovede vypočutých svedkov, ako zaujaté. V tomto prípade je potrebné stotožniť sa s názorom navrhovateľa o tom, že v pracovnoprávnych vzťahoch svedecké dôkazy môžu pochádzať len z prostredia, v ktorom bol pracovný pomer, resp. iná činnosť, podľa Zákonníka práce vykonávaná a tak ako svedkovia môžu byť vypočutí len zamestnanci alebo zamestnávatelia. Pri hodnotení vieryhodnosti svedeckej výpovede potom súd prihliada aj na všetky ďalšie dôkazy, najmä listinné, ktoré boli v konaní vykonané a rovnako aj na vieryhodnosť prednesov a výpovedí účastníkov konania. Súd prvého stupňa hodnotil výpoveď svedka C. J. - spolupracovníka odporcu, najmä v otázke dobromyseľnosti prijatého plnenia. Okolnosti vydania bezdôvodného obohatenia v pracovnom práve sú upravené v ust. § 222 ods. 6 Zákonníka práce tak, že vrátenie neprávom vyplatených súm môže zamestnávateľ od zamestnanca požadovať len v prípade, ak zamestnanec vedel alebo musel z okolností predpokladať, že ide o sumy nesprávne určené alebo omylom vyplatené. Podľa ustálenej judikatúry (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 10/2008) nárok zamestnávateľa na vrátenie peňažného plnenia od zamestnanca závisí od dobromyseľnosti zamestnanca, t.j. od toho, či zamestnanec vedel alebo musel z okolností predpokladať, že ide o sumy nesprávne určené alebo omylom vyplatené, ako aj od skutočnosti, či zamestnanec získal bezdôvodné obohatenie plnením bez právneho dôvodu alebo na základe neplatného právneho úkonu. Ak sa v konaní nepreukáže, že zamestnanec nebol dobromyseľný pri prijatí peňažného plnenia od zamestnávateľa, nemožno sa s úspechom domáhať vydania bezdôvodného obohatenia. Posúdenie dobromyseľnosti zamestnanca závisí od posúdenia konkrétnych okolností daného prípadu. Zamestnávateľ, ktorý sa domáha vrátenia plnenia, musí preukázať, že zamestnanec vedel alebo z okolností musel predpokladať, že mu vyplatená suma nepatrí, t.j. že jeho konanie nebolo dobromyseľné. Či zamestnanec vedel alebo musel z okolností predpokladať, že jemu vyplatená suma bola nesprávne určená alebo omylom vyplatená, keďže ide o vnútorný psychický stav zamestnanca, nemožno priamo preukázať. Preto možno tento stav vyvodzovať iba z okolností, za ktorých sa navonok objektívne prejavuje. V prejednávanej veci tak súd prvého stupňa posudzoval dobromyseľnosť s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, pretože len vzhľadom na okolnosti, ktoré sú pre každú jednotlivú vec špecifické, možno vyvodiť záver, či zamestnanec vedel alebo musel z okolností predpokladať, že jemu vyplatená suma bola nesprávne určená alebo omylom vyplatená. Pokiaľ ide o okolnosti prípadu, tak nemožno opomenúť tú skutočnosť, že bol to práve odporca, ktorý zistil pochybenia na strane navrhovateľa, ako svojho zamestnávateľa, tieto oznámil príslušnému orgánu (Inšpektorát práce), ktorý aj podstatnú časť sťažnosti odporcu akceptoval a navrhovateľa zaviazal vykonať nápravu. Práve v tejto súvislosti následne navrhovateľ ako zamestnávateľ, ktorý mal povinnosť uviesť do súladu so zákonom aj odmeňovanie odporcu, zistil predmetný nedostatok, t.j. že odporcovi ako aj ďalším zamestnancom bola vyplatená vyššia mzda, než bolo dohodnuté platným dodatkom k pracovnej zmluve. C. J. v tejto súvislosti vieryhodne pred súdom vo svojej svedeckej výpovedi uviedol, akým spôsobom krátko po uzavretí dodatku zistil, že tento sa vlastne nerealizuje a svedok poberá vyššiu mzdu, než mu v zmysle dodatku patrí, ale priznal, že túto skutočnosť neoznámil zamestnávateľovi, keďže mu to vyhovovalo. Rovnako s poukazom na tú skutočnosť, že odporca bol zamestnancom, ktorý dôsledne sledoval plnenie povinností zamestnávateľa voči nemu, a tieto nároky si aj primeraným spôsobom uplatňoval, záver súdu prvého stupňa o tom, že odporca ako zamestnanec z okolností musel predpokladať, že jemu vyplatená suma bola nesprávne určená, alebo omylom vyplatená, považoval odvolací súd za správny. Rovnako ani hodnotenie znaleckého posudku znalkyne S. N. nevykonal súd prvého stupňa nesprávne. Odporca v odvolaní proti uzneseniu o povinnosti zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania okrem iného poukazoval na to, že nie je potrebné vykonať znalecké dokazovanie znalkyňou z odboru ekonómie, keďže posúdenie správnosti navrhovateľom uplatnenej sumy je otázkou právnou, lebo spôsob výpočtu mzdy vyplýva z príslušných právnych predpisov, predovšetkým zo Zákonníka práce a predpisov na úseku sociálneho zabezpečenia, a preto nejde o otázku, na ktorú sú potrebné odborné znalosti. Zdôraznil, že nikdy nežiadal o ustanovenie znalca, ktorý by mal posúdiť správnosť navrhovateľom uplatnenej sumy. Z uznesenia súdu prvého stupňa zo dňa 8. 3. 2011, ktorým ustanovil za znalkyňu S. N. vyplýva, že znalkyni uložil znaleckú úlohu, podľa ktorej mala zodpovedať, či výpočet neprávom vyplatených súm v zmysle ustanovenia § 222 ods. 6 Zákonníka práce - prepočet miezd január 2009 - marec 2010, vrátane vyčíslenia neprávom vyplatených súm, vyhotovený dňa 3. 9. 2010 navrhovateľom je správny. V písomnom znaleckom posudku znalkyňa konštatovala, že dohodou o zmene pracovných zmlúv došlo k preplatkom na odmenách úkolovej mzdy a následne k preplatkom v iných zložkách mzdy odvíjajúcich sa od základnej mzdy, ktorou je aj úkolová mzda. V závere uviedla, že výpočet neprávom vyplatených súm vyhotovený navrhovateľom dňa 3. 9. 2010 nie je správny, keď odmena za vykonanú prácu odporcu na montáži nákladných kolies v počte 1899 ks za predmetné obdobie je považovaná za nenárokovú, čím navrhovateľ porušuje § 118 ods. 1 Zákonníka práce. Na pojednávaní súdu prvého stupňa, ktoré sa konalo 25. 7. 2011 znalkyňa na výslovnú otázku uviedla, že výpočet mzdy je číselne správny, avšak je otázka, či pracovník mohol vedieť, či spôsob výpočtu bol správny. Uviedla, že odporcovi bola vyplácaná vyššia mzda než aká by mu patrila podľa dodatku k pracovnej zmluve. Pokiaľ znalkyňa v závere písomného znaleckého posudku vyslovila názor, že odporca nemal možnosť vedieť, či mu odmena za úkol bola vyplácaná v správnej výške, tak v tomto smere prekročila úlohu, ktorá jej bola daná súdom a vyjadrovala sa ku skutočnostiam, ktoré nie sú predmetom znaleckého dokazovania. V závere je potrebné poukázať na to, že pokiaľ ide o vady konania - označené odporcom v bode VII odvolania, ako procesné prekážky bránenia jeho práv, nie sú takého charakteru, ktoré by mali za následok vydanie nesprávneho rozhodnutia vo veci. Odvolací súd totiž v zmysle ust. § 212 ods. 3 O.s.p. prihliada na vady konania pred súdom prvého stupňa, len ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Pokiaľ odporca súdu prvého stupňa vyčíta, že odmietol vyhovieť jeho žiadosti o odročenie prvého pojednávania napriek tomu, že o odročenie riadne požiadal s uvedením legitímnych dôvodov, treba poukázať na to, že súd prvého stupňa následne vykonal ďalšie pojednávania, nariadil znalecké dokazovanie, bol daný priestor na mimosúdne ukončenie sporu, v dôsledku čoho odporca mal možnosť prednášať svoje návrhy na doplnenie dokazovania ako aj stanoviská k veci. Odporca ďalej nedôvodne vyčíta súdu prvého stupňa, že mu nedoručil prílohy návrhu na začatie konania, keď prílohy predstavovali korešpondenciu medzi účastníkmi konania a pracovné zmluvy, ktoré listiny vzhľadom na ich povahu mali k dispozícii obaja účastníci konania. Rovnako tá skutočnosť, že rozsudok vo veci bol doručený priamo odporcovi a to v súvislosti s jeho účasťou na verejnom vyhlásení rozsudku, avšak odvolanie bolo podané v zákonnej lehote, nemožno považovať za také porušenie procesných ustanovení, ktoré by malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Krajský súd preto rozsudok okresného súdu potvrdil. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .