Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 16CoE/51/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3611200476 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 05. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3611200476.1 Uznesenie Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Moyzesova 8, IČO: 36 864 421, proti povinnému: O. O., bytom Y., U. XXX/X, o vymoženie 852,48 eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Partizánske, č.k. 3Er/44/2011-24 zo dňa 8. marca 2012, takto r o z h o d o l : Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil exekúciu podľa § 57 ods. 2 Ex. por. v spojení s § 45 ods. 1 písm. c/, ods. 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. V odôvodnení uviedol, že exekúcia sa vedie na vykonanie exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. 11527/10 zo dňa 09.12.2010, vydaného na základe zmluvy o úvere č. 300500009, uzavretej dňa 27.10.2009 medzi účastníkmi. Poukázal na to, že využil oprávnenie, ktoré mu dáva § 58 ods. 1 Ex. por. a preskúmal, či nie je daný niektorý z dôvodov na zastavenie exekúcie. Vychádzal pritom aj z právneho názoru obsiahnutého v uznesení Ústavného súdu SR z 09.12.2010 sp. zn. II ÚS 545/2010-15, podľa ktorého exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu. Súd pri opätovnom preskúmaní veci z obchodného registra zistil, že oprávnený je podnikateľ, predmetom činnosti ktorého je okrem iného poskytovanie úverov z vlastných zdrojov. Na druhej strane povinný je síce v zmluve o úvere označený identifikačným číslom podnikateľa (IČO- om) a je v nej uvedené, že finančné prostriedky mu boli poskytnuté na výkon podnikania, avšak súd po posúdení všetkých dôkazov dospel k záveru, že povinný mal v čase uzavretia zmluvy o úvere postavenie spotrebiteľa. Súd v tejto súvislosti vypočul povinného, ktorý uviedol, že v čase uzavretia zmluvy bol síce živnostníkom, ale poskytnuté peňažné prostriedky použil výlučne za osobným účelom, nakoľko potreboval poplatiť účty za domácnosť. Celú zmluvu vypisovala zamestnankyňa oprávneného, on ju len podpísal, pričom jej neuviedol, že peniaze chce použiť na účel podnikania. Keďže zmluvu o úvere neuzatváral za účelom podnikania, o tomto úvere neúčtoval, nemá ho vedený v účtovníctve. Súd vyvodil, že povinný sa pri uzatváraní zmluvy nesprával tak, že by u oprávneného vzbudil odôvodnené presvedčenie, že koná v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Skutočnosť, že v čase uzavretia zmluvy bol podnikateľom, ešte nemôže a nemohla u oprávneného zakladať presvedčenie, že povinný konal pri uzatváraní zmluvy v rámci svojej podnikateľskej činnosti a že chcel použiť poskytnuté peňažné prostriedky na účel podnikania. Súd s ohľadom na skutočnosť, že zmluva o úvere mala charakter formulárovej zmluvy, že ju vypisovala zamestnankyňa oprávneného, že údaje, ktoré označujú povinného ako podnikateľa, mohol oprávnený získať aj inak ako od povinného a s ohľadom na to, že povinný nijakým spôsobom nemusel dokladovať oprávnenému skutočný účel použitia poskytnutých peňažných prostriedkov, dospel k záveru, že povinný mal v čase uzatvorenia zmluvy s oprávneným postavenie spotrebiteľa a zmluvu o úvere posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu (spotrebiteľský úver). Na právny vzťah medzi účastníkmi preto aplikoval aj príslušné ustanovenia § 52 a nasl. Obč. zák., ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou záväzku bez ohľadu na dohodu strán. Zásadný význam pre systém ochrany spotrebiteľa v práve EU predstavuje smernica 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách z 5. apríla 1993 (ďalej len "smernica"). V zmysle článku 6 smernice úlohou členských štátov je, aby zabezpečili, že nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa, pričom podľa názoru Súdneho dvora oprávnenie súdu vysloviť z vlastného podnetu neprijateľnosť zmluvnej podmienky zakladá vhodný prostriedok na dosiahnutie výsledku zamýšľaného článkom 6 smernice (rozsudok z 27. júna 2000 v spojených veciach C-240/98 až C-244/98 Océano Grupo Editorial SA a Salvat Editores SA). Táto možnosť priznaná súdu bola posúdená ako nevyhnutná pre to, aby bola pre spotrebiteľa zabezpečená účinná ochrana, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo toho, že tento spotrebiteľ o svojich právach nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením (rozsudok zo dňa 26. októbra 2006 vo veci C-168/05 Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL). Súdny dvor judikoval (rozsudok zo dňa 4. júna 2009 vo veci C-243/08 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi), že vnútroštátny súd je povinný preskúmať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne a skutkové okolnosti potrebné pre tento účel. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere boli aj všeobecné podmienky (ďalej len „VP“), do ktorých bola včlenená aj rozhodcovská doložka, na podklade ktorej v spore medzi účastníkmi rozhodol rozhodcovský súd. Rozhodcovská doložka nebola osobitne dojednaná a povinný ju nemohol ovplyvniť, pretože je inkorporovaná do VP. V prípade, ak chcel zmluvu o úvere uzavrieť, musel ju akceptovať ako celok, alebo ako celok odmietnuť. Takýmto spôsobom sa pred vznikom akéhokoľvek sporu s oprávneným bez primeraného dôvodu vopred vzdal svojich práv uplatniť svoje nároky, alebo brániť svoje práva pred všeobecným súdom. Je síce pravdou, že rozhodcovská doložka dáva dlžníkovi právo obrátiť sa v spore s veriteľom aj na všeobecný súd, avšak toto právo je len formálne, pretože je obmedzené iba do doby, kým nepodá veriteľ návrh na prejednanie sporu na rozhodcovský súd. Z rozhodovacej praxe exekučného súdu je zrejmé, že v prípade spotrebiteľských úverov je to výlučne veriteľ, kto iniciuje rozhodcovské konanie proti dlžníkovi - spotrebiteľovi. V prípade, ak si veriteľ vynúti od spotrebiteľa prijatie rozhodcovskej doložky (jej včlenením do formulára zmluvy alebo do všeobecných obchodných podmienok), nadobudne tak voči spotrebiteľovi neprimeranú výhodu v tom, že sám môže určiť, kto s konečnou platnosťou ich spor rozhodne (rozhodcovský súd, ktorý má navyše logický ekonomický záujem na tom, aby rozhodoval takým spôsobom, aby mu veriteľ predkladal na rozhodovanie čo najviac sporov). Súd na základe týchto skutočností dospel k názoru, že rozhodcovská doložka, ktorá je súčasťou úverovej zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinným, je neprijateľnou podmienkou (§ 53 ods. 4 písm. r/ Obč. zák.), preto je v súlade s § 53 ods. 5 absolútne neplatnou. Z dôvodu absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky nemôže byť na podklade takejto doložky vydaný rozhodcovský rozsudok spôsobilým exekučným titulom. Súd tiež považoval za neprijateľné, a teda absolútne neplatné zmluvné dojednanie o zabezpečení poskytnutého úveru zmenkou, a to v súlade s § 53 ods. 1 a § 53 ods. 5 Obč. zák. účinného v čase uzatvorenia zmluvy, nakoľko toto dojednanie jednoznačne spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. § 53 ods. 4 Obč. zák. síce výslovne nebráni tomu, aby plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy bolo zabezpečené vystavením blankozmenky, avšak zoznam neprijateľných podmienok v citovanom ustanovení zákona je a vždy bol považovaný len za demonštratívny, pričom za neprijateľné možno považovať aj iné podmienky za predpokladu, že napĺňajú charakter neprijateľnosti podľa generálnej klauzuly (§ 53 ods. 1 Obč. zák.). Tomu, že dojednanie o zabezpečení poskytnutého úveru vystavením blankozmenky, napĺňa všetky predpoklady neprijateľnosti v zmysle generálnej klauzuly, nasvedčuje aj fakt, že súčasná právna úprava zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v ustanovení § 17 ods. 3 neumožňuje v súvislosti s poskytovaním spotrebiteľského úveru splniť dlh alebo zabezpečiť jeho splnenie zmenkou alebo šekom. Z uvedených dôvodov, použijúc eurokonformný výklad ustanovení na ochranu spotrebiteľa, interpretačné pravidlo podľa ustanovenia § 54 Obč. zák., rešpektujúc ustálenú judikatúru súdov vyššieho stupňa, súd exekúciu v súlade s § 57 ods. 2 Ex. por. poukazom § 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní ex offo v plnom rozsahu zastavil pre rozpor exekučného titulu so zákonom. Záverom uviedol, že na exekučný súd sa obrátili dve združenia na ochranu spotrebiteľov s tým, že podávajú podnet na vylúčenie povereného súdneho exekútora z vykonávania exekúcie v predmetnej exekučnej veci z dôvodu, že je možné mať pochybnosti o jeho nezaujatosti (bývalý pracovnoprávny vzťah k oprávnenému). Nakoľko však súd zastavil exekúciu ex offo, možnosťou vylúčenia súdneho exekútora z vykonávania exekúcie v tejto exekučnej veci sa už nezaoberal. Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Namietal, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (ust. § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Túto skutočnosť argumentoval tým, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opravného procesu indikovaného ust. § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní revíznym postupom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Oprávnený konštatoval, že pristúpiť k spochybneniu konkrétneho rozhodnutia rozhodcovského súdu, alebo dosiahnuť určenie jeho neexistencie je možné iba v rámci a za účelom dosiahnutia cieľov vymedzených v § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní. Exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť rozsudku všeobecného súdu, ani rozhodcovského súdu a nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Oprávnený namietal, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. e/ O.s.p.). K tomu uviedol, že všeobecný súd interpretoval a následne aplikoval ustanovenie § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky bližšie špecifikované v ust. § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/ zákona o rozhodcovskom konaní. Predmetné ustanovenie však explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Zákonodarca takouto formuláciou prepojil význam ust. § 45 ods. 2 s významom ust. § 40 v spojení s § 43 zákona o rozhodcovskom konaní a vytvoril tak komplexný systém, ktorý nie je vnútorne rozporný a umožňuje chrániť oprávnené záujmy a právne postavenie účastníkov rozhodcovského konania. Ďalšou námietkou oprávneného bolo, že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. d/ O.s.p.). Mal za to, že súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci, v čoho dôsledku pri rozhodovaní o právnom postavení účastníkov rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Poukázal na články 12, 46 ods. 1 a 20 ods. 1 Ústavy SR a články 14 a 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa oprávneného bol porušený princíp rovnosti zbraní a tým bol oprávnený uvedený exekučným súdom do postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako postavenie iných strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení. Oprávnený ako účastník konania nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach, nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom, argumentom a tvrdeniam vyjadriť a sám navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov a tvrdení. Oprávnený namietal i skutočnosť, že súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie. Poslednou námietkou oprávneného bolo, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Uviedol, že súd v napadnutom rozhodnutí uviedol, že rozhodcovská doložka je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi a jej výkon je konaním v rozpore s dobrými mravmi. Exekučný súd je však v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrým i mravmi. Oprávnený nesúhlasil ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere, v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Zdôraznil, že povinný pri uzavieraní zmluvy konal ako podnikateľ. Rovnako poukázal na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania. Zdôraznil rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Obdo 3/96, zo dňa 16.05.1996; č.k. Obdo 34/2004 zo dňa 21.12.2004; č.k. 2 Obdo 26/2004 zo dňa 22.09.2005. Taktiež sa vyjadril k dôvodnosti a primeranosti poplatku za úver a poplatku za zaslanie upomienok. Povinný sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadril. Krajský súd preskúmal vec v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť. Odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní oprávneným vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje s právnymi závermi prvostupňového súdu. Z daného titulu si v tejto časti osvojuje dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. a na zdôraznenie správnosti dodáva: Odvolací súd konštatuje, že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného titulu so zákonom. Takýto postup je zákonný, výslovne upravený v § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Keďže súd je oprávnený v každom štádiu exekučného konania skúmať z úradnej povinnosti, či tu nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť, samotné udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto nie je prekážkou pre rozhodnutie o zastavení exekúcie, keď sú preto splnené podmienky. Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný súd zastaviť exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené v § 40 písm. a/, b/, alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Uvedené ustanovenie je podľa súdnej praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6 smernice 93/13/EHS a umožňuje zastaviť exekúciu aj pokiaľ ide o plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok. Predmetná zmluva o úvere v spojení so Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru (ďalej len „VPPÚ“), uzavretá medzi účastníkmi dňa 27.10.2009, na základe ktorej rozhodcovský súd priznal oprávnenému plnenie voči povinnému, je typizovanou spotrebiteľskou zmluvu. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je totiž to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý oprávneným túto charakteristiku spĺňa, pretože súčasťou zmluvy o úvere boli bez akýchkoľvek pochybností VPPÚ, ktoré povinný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené už vopred pre veľký počet spotrebiteľov. Právny vzťah medzi účastníkmi konania založený zmluvou o úvere je taktiež jednoznačne spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 ods. 1 Obč. zák., podľa ktorého je bez právneho významu právna forma zmluvy. Povinný je a aj v čase uzavretia zmluvy bol spotrebiteľom, pretože nebolo preukázané, že by pri uzavieraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. V zmluve sa síce uvádza, že peňažné prostriedky boli povinnému poskytnuté na výkon podnikania, avšak takýto účel poskytnutia peňažných prostriedkov nebol v konaní spoľahlivo preukázaný. S poukazom na interpretačné ust. § 54 Obč. zák. je namieste pri pochybnostiach o obsahu zmluvy výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, t. j., dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania je na oprávnenom (ako veriteľovi). Oprávnený však okrem svojho subjektívneho tvrdenia nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali opak. Na druhej strane, oprávnený pri uzavieraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, ako to vyplýva z výpisu z obchodného registra. V prejednávanej veci súd prvého stupňa potom opodstatnene poukázal na to, že predmetná rozhodcovská doložka sa javí ako nevyvážená, a preto predstavujúca neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. r/ Obč. zák. Zatiaľ čo veriteľ má zjavne viaceré výhody v porovnaní so situáciou, kedy bola vec prejednávaná riadnymi súdmi, v danej veci oprávnený vo svojom odvolaní neuvádza, aké výhody z nej plynú pre spotrebiteľa. Okrem toho rozhodcovské konania podľa zistenia komisie nie sú v súlade s viacerými zásadami obsiahnutými v odporúčaní komisie 98/257/ES z 30. marca 1998 o zásadách platných pre orgány príslušné pre mimosúdne urovnávanie spotrebiteľských sporov. Aj keď toto odporúčanie nemá právne záväzný charakter, uznáva sa v ňom rad zásad, dôležitých pre zabezpečenie spravodlivosti konaní o urovnanie spotrebiteľských sporov, pričom niektoré z nich sú založené na všeobecných právnych zásadách. V súlade so všeobecnými poznatkami je zrejmé, že v rámci modelu spotrebiteľského úveru je to zvyčajne veriteľ, kto dá návrh na začatie konania proti spotrebiteľovi, ktorý získal úver. Veriteľ môže na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na zreteľ treba vziať aj ust. § 106 O.s.p., ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, preto nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto treba vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ. Súd prvého stupňa vyvodil správny záver o tom, že o neprijateľnú zmluvnú podmienku pritom ide aj vtedy, ak spotrebiteľ podľa neho má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu tak, ako tomu bolo v tomto prípade. Odvolací súd na základe uvedených dôvodov uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým exekúciu zastavil, potvrdil ako vecne správne. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere hlasov tri ku nule. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.