Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 17CoE/151/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3208202446 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3208202446.1 Uznesenie Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, práv. zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grosslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421 proti povinnému: U. J., bytom L. X. L., F. XXX/XX, o vymoženie 661,22 eur s prísl., na odvolanie oprávneného a Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS, so sídlom v Nitre, Petzwalova 12 proti uzneseniu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 14. júna 2012, č.k. 4Er/3066/2008 -35, takto r o z h o d o l : Uznesenie okresného súdu v napadnutej časti výrokov I. a II. p o t v r d z u j e . Uznesenie okresného súdu vo výroku III. o nepripustení vstupu vedľajšieho účastníka do konania m e n í tak, že doručením písomného oznámenia Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS do konania ako vedľajšieho účastníka na strane povinného nenastali účinky vzniku vedľajšieho účastníctva tohto subjektu. Vo zvyšnej časti odvolací súd odvolanie Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS o d m i e t a. Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil s poukazom na § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Zároveň rozhodol o nepripustení vstupu Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS do konania ako vedľajšieho účastníka a zamietol návrh Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS na vylúčenie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého. V odôvodnení napadnutého uznesenia okresný súd uviedol, že súd má v ktoromkoľvek štádiu exekúcie povinnosť skúmať jej prípustnosť a v prípade, že zistí existenciu dôvodov, pre ktoré je exekúcia neprípustná, môže ex offo exekúciu vyhlásiť za neprípustnú a zastaviť ju. Skonštatoval, že v danom prípade je dôvodom neprípustnosti exekučný titul, ktorý je podkladom pre exekúciu, a ktorý bol vydaný v rozhodcovskom konaní na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je neprijateľnou podmienkou spôsobujúcou jej neplatnosť. V tejto súvislosti poukázal na to, že oprávnený ako dodávateľ a povinný ako spotrebiteľ uzavreli dňa 17.10.2007 Zmluvu o úvere, ktorá má povahu spotrebiteľskej zmluvy s poukazom na § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj s poukazom na § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Z okolností uzatvárania zmluvy a s ohľadom na povahu zmluvných strán je zrejmé, že dodávateľ pri uzatváraní zmluvy konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti a zmluvu uzatvoril s povinným ako s fyzickou osobou, nepodnikateľom. Na základe toho mal okresný súd jednoznačne za preukázané, že ide o spotrebiteľskú zmluvu a na právny vzťah medzi účastníkmi je nutné okrem zmluvných dojednaní aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu záväzku bez ohľadu na dohodu strán. Súčasťou zmluvy o úvere sú aj Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré v článku 17. Rozhodcovská doložka upravujú rozhodcovskú doložku nasledovného znenia: Všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom Karloveské rameno 8, 821 02 Bratislava, IČO: 35 992 761, zapísanou v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel Sa, vložka č. 3530/B (ďalej len "rozhodcovský súd"), ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Podľa názoru okresného súdu sa zmluvné podmienky, upravené spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 54 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, nemôžu odchýliť v neprospech spotrebiteľa od ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Taktiež nesmú obsahovať, podľa § 53 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ustanovenie § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka obsahuje príkladný výpočet neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Tento výpočet je zo strany zákonodarcu neustále dopĺňaný a precizovaný. V tomto výpočte je s účinnosťou od 01.03.2010 výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka požadovania od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Len zo samej skutočnosti, že sa uvedená podmienka v tomto príkladnom výpočte v čase uzatvorenia rozhodcovskej zmluvy nenachádzala, nemožno vyvodiť, že vyžadovanie od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, nie je neprijateľnou podmienkou obsiahnutou v spotrebiteľskej zmluve. Dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Svoj názor okresný súd opiera o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Aj v predmetnom prípade povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj všeobecné obchodné podmienky. Povaha zmluvy je teda adhézna, to znamená, že spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok, resp. odmietnuť. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený a len veľmi ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Výkladovým pravidlom pre posudzovanie povahy neprimeranej zmluvnej podmienky, ale na základe zásady nepriameho účinku aj aplikovateľným právom, sú ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS, a to najmä citované ustanovenia, ktoré sú dostatočne presné a zrozumiteľné. Použitie ustanovení smernice sa opiera o nepriamy účinok práva EÚ na právne poriadky členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti konformného výkladu. Keďže zmyslom, cieľom a účelom právnych noriem, týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa, je poskytnúť spotrebiteľom minimálne takú úroveň ochrany, aká je stanovená smernicou Rady 93/13/EHS, tak aj vnútroštátny súd je povinný vykladať predmetné ustanovenia smernice a vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou smernicou. Okresný súd uzavrel, že nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa, je neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná podmienka v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Okresný súd zastavil exekúciu v celom rozsahu, keďže exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy, pretože iba tak môže naplniť cieľ čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS - postarať sa o to, aby spotrebiteľov nekalé podmienky v záujme vyššej kvality života bežných ľudí nezaväzovali. S poukazom na § 93 O.s.p. a § 37 ods. 1 Exekučného poriadku súd nepripustil do konania ako vedľajšieho účastníka Združenie na ochranu finančného spotrebiteľa OFS, nakoľko v zmysle Exekučného poriadku mu nie je priznaná možnosť byť účastníkom konania, keďže Exekučný poriadok striktne vymedzuje účastníkov konania v § 37 Ex. poriadku. Návrh Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS na vylúčenie súdneho exekútora podľa § 30 ods.3,4 Ex. poriadku okresný súd zamietol, nakoľko združenie nie je účastníkom konania, a teda nie je oprávnené na podanie takéhoto návrhu. Okresný súd návrh na vylúčenie exekútora zamietol ako podaný neoprávnenou osobou. Proti rozhodnutiu v podali odvolanie oprávnený a Združenie na ochranu finančného spotrebiteľa OFS. Oprávnený podal podľa obsahu odvolania odvolanie proti výrokom rozhodnutia okresného súdu, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a zastavená. Žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Svoje odvolanie odôvodnil tým, že okresný súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 205 ods. 2 písm. b) O.s.p.); nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. e) O.s.p.); okresný súd svojim postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p.); okresný súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie a rozhodnutie okresného súdu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). V súvislosti s odvolacou námietkou, že okresný súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci oprávnený uviedol, že exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať všetky úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovať veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Mal za to, že k takejto situácii došlo, keď exekučný súd skúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Skonštatoval, že ochranu práva, pre ktorú existovala právnymi predpismi vymedzená procesná cesta (aplikácia § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z.z.), nie je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto prostriedok už nemožno uplatniť, a to cestou kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom. Uviedol, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodovania rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania (§ 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z.). Aj v takomto prípade je však exekučný súd pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu limitovaný ústavne konformnou interpretáciou ust. § 40 a nasl. ZoRK.. Oprávnený aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení. Taktiež nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu, pričom však dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. Exekučnému súdu vytýkal, že postup, ktorý zvolil dával nezákonne povinnému dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie oprávneného došlo k zmareniu exekúcie. Poukázal na to, že oprávnený je voči povinnému v pozícii veriteľa, ktorému doposiaľ nebol uhradený jeho legitímny dlh. V súvislosti so záverom okresného súdu o tom, že dojednaná rozhodcovská doložka je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi oprávnený uviedol, že v zmysle predmetnej rozhodcovskej doložky je účastníkom zmluvy daná možnosť voľby či sa obrátia na rozhodcovský súd, alebo na riadny súd. Nejde pritom o fiktívnu možnosť, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Skutočnosť, že v prejednávanej veci si povinnosť nesplnil spotrebiteľ, a teda žalobcom bol dodávateľ nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu nie je spotrebiteľom. Rovnako na tomto základe nie je možné dospieť k záveru, že možnosť voľby medzi rozhodujúcim orgánom je len fiktívna, resp. môže patriť len spotrebiteľovi. Takéto zdôvodnenie nemá podľa oprávneného logický, právny ani faktický základ. Na záver oprávnený uviedol, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom a teda, či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie súd už raz posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Združenie na ochranu finančného spotrebiteľa OFS (ďalej združenie) v odvolaní namietalo voči názoru okresného súdu, že vedľajšie účastníctvo je pojmovo vylúčené v exekučnom konaní. Združenie uviedlo, že okresný súd rozhodoval arbitrárne, bez zákonného opodstatnenia a bez predpokladu, ktorý vyplýva z ust. § 93 ods. 3 O.s.p., pri absencii návrhu na takéto rozhodnutie. V danej veci pohnútka vedľajšieho účastníka k vstupu do konania nevyplýva zo subjektívneho záujmu na výsledku sporu, ale vstup a pôsobenie vedľajšieho účastníka v súdnom konaní je výsledkom objektivizovanej zákonnej a spoločenskej objednávky so zámerom chrániť vyššie sociálne princípy. Návrh na zastavenie exekúcie, ktorý združenie podalo bol vecný, podnetný a súd sa nemôže tváriť ako keby vôbec neexistoval. Ide o návrh účastníka konania, pretože za takýto návrh sa rozhodne musí považovať aj návrh vedľajšieho účastníka, ktorý je zjavne v záujme hlavného intervienta. Vstup vedľajšieho účastníka do exekučného konania je zákonný, odôvodnený a spoločensky žiaduci, pretože priemerný spotrebiteľ nedokáže poukázať na neprijateľné podmienky a súdy si dôsledne neplnia svoju funkciu ex offo zabezpečiť zákonný, spravodlivý a nestranný exekučný proces. V závere odvolania združenie navrhlo, aby odvolací súd uznesenie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na nové prejednanie. Odvolací súd preskúmal vec v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie okresného súdu je potrebné vo výroku I. a II. podľa § 219 ods. 1 a 2 potvrdiť a vo výroku III. zmeniť podľa § 220 O.s.p., a to z nasledujúcich dôvodov: Podľa § 93 ods. 1 O.s.p., ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je. Podľa § 93 ods. 2 a 3 O.s.p., ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu. Do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh. Podľa § 93 ods. 4 O.s.p., v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností. Z vyššie citovaného ustanovenia § 93 ods. 3 O. s. p. možno vyvodiť, že tretia osoba sa stáva vedľajším účastníkom v okamihu, keď dôjde súdu jej oznámenie, že vstupuje do konania na strane niektorého z účastníkov. Jej vstup do konania nie je však prípustný v každom konaní. Vedľajšie účastníctvo je formou spoločenstva účastníkov v občianskom súdnom konaní. Vedľajší účastník je osoba odlišná od účastníka samotného, ktorá sa zúčastňuje konania z dôvodu, že chce pomôcť zvíťaziť v spore niektorému z účastníkov (sporných strán). Zmyslom vedľajšieho účastníctva je „pomoc v spore“ niektorému z účastníkov. Vedľajší účastník je motivovaný víťazstvom v spore toho účastníka, ku ktorému pristúpil. Táto motivácia je daná buď právnym záujmom vedľajšieho účastníka na takomto výsledku konania, o ktorý ide spravidla vtedy, ak rozhodnutím bude vo svojich dôsledkoch dotknuté jeho právne postavenie (práva a povinnosti vyplývajúce z hmotného práva), alebo je v zmysle ustanovenia § 93 ods. 2 O.s.p. daná predmetom jeho činnosti, ktorým je ochrana práv podľa osobitného predpisu. Vzhľadom na uvedené, účinky vzniku vedľajšieho účastníctva môžu ale nastať len v takom konaní, v ktorom sa môže naplniť jeho zmysel a účel, teda „pomoc v spore“ niektorému z účastníkov. Takýmto konaním môže byť zásadne len sporové konanie (to však napríklad neplatí pre také štádium sporového konania, v ktorom súd rozhoduje o žalobe platobným rozkazom, kedy sa táto pomoc môže najskôr prejaviť, až keď bude proti platobnému rozkazu podaný odpor). Ustanovenie § 93 ods. 3 O.s.p., pokiaľ ide o vznik účinkov vedľajšieho účastníctva, treba preto vykladať tak, že tieto účinky nastávajú oznámením tretej osoby súdu, že vstupuje do konania ako vedľajší účastník na strane niektorého z účastníkov, ale len v takom konaní, v ktorom môže mať tento inštitút zmysel. V exekučnom konaní je z povahy veci vedľajšie účastníctvo vylúčené. Exekučné konanie nie je totiž konaním sporovým. Cieľom tohto konania je nútený výkon vykonateľného rozhodnutia, t. j. vynútenie plnenia priznaného týmto rozhodnutím. So zreteľom na uvedené, pri absencii výslovnej právnej úpravy, ako postupovať v prípade, keď doručením oznámenia tretej osoby súdu, že vstupuje do konania ako vedľajší účastník, nenastanú účinky vzniku vedľajšieho účastníctva, odvolací súd považoval za potrebné deklaratórne rozhodnúť tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia. V zmysle § 251 ods. 4 O.s.p., na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa Exekučného poriadku sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením. Podľa § 201 O.s.p., účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie aj vedľajší účastník. Podľa § 37 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku, účastníkmi konania sú oprávnený a povinný; iné osoby sú účastníkmi len tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor. Ak sú exekúciou postihnuté veci v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, účastníkom konania, ak ide o tieto veci, je aj manžel povinného, ak do začatia exekučného konania nedošlo k vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva dohodou alebo súdnym rozhodnutím. Podľa § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p., odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený. Z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že účastníkmi exekučného konania sú v zásade oprávnený a povinný, tretia osoba len vtedy, ak to ustanovuje zákon. Exekučný poriadok obsahuje úplnú právnu úpravu účastníkov konania, pričom Združenie na ochranu finančného spotrebiteľa OFS nie je v danom prípade ani oprávneným ani povinným a zákon mu postavenie účastníka v tomto exekučnom konaní nepriznáva. Na základe uvedených skutočností odvolací súd mal za to, že Združenie na ochranu finančného spotrebiteľa OFS nie je v danom prípade osobou oprávnenou na podanie odvolania. Preto za daných okolností odvolací súd nemal inú zákonnú možnosť ako odvolanie uvedeného združenia v ostatných častiach podľa § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p. odmietnuť. Z tohto dôvodu sa nezaoberal vecnou správnosťou odvolaním napadnutého rozhodnutia, ani samotnými dôvodmi odvolania združenia. Pokiaľ oprávnený podal odvolanie proti rozhodnutiu okresného súdu tak, ako je už vyššie uvedené, vychádzajúc z jeho obsahu, ktorým bolo rozhodnutie napadnuté vo výroku I. a II. odvolací súd uvádza, že preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní oprávneným vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje s právnymi závermi okresného súdu. Z daného titulu si v tejto časti osvojuje dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. a na zdôraznenie správnosti dodáva nasledovné: Exekúcia v danej veci je vedená na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu v Bratislave, sp. zn. SR 02498/08 zo dňa 10.4.2008. Rozhodcovský súd pri rozhodovaní v uvedenej veci vychádzal z oprávneným predloženej zmluvy o úvere, uzavretej medzi účastníkmi konania dňa 17.10.2007. Krajský súd v prvom rade uvádza, že zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný súd zastaviť exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené v § 40 písm. a), b) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Uvedené ustanovenie je podľa súdnej praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6 smernice 93/13/EHS a umožňuje zastaviť exekúciu, aj pokiaľ ide o plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok. V zmysle čl. 6 ods. 1 citovanej smernice nesmú byť nekalé podmienky pre spotrebiteľa záväzné. Európsky súdny dvor vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že článok 6 ods. 1 citovanej smernice je kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znova zaviesť rovnosť. Súdny dvor tiež rozhodol, že tento nerovný stav môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Na základe toho Súdny dvor konštatoval, že vnútroštátny súd je povinný preskúmavať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne a správne skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Z tejto povinnosti existujú len obmedzené výnimky, a to na základe určitých uznávaných procesných zásad v rámci súdneho konania a len za určitých osobitných podmienok. Aj podľa platnej právnej úpravy SR nie sú zmluvné ustanovenia, ktoré sú v rozpore s kogentnými ustanoveniami pravidiel na ochranu spotrebiteľa platné, a preto nie sú pre spotrebiteľov záväzné. Rozhodcovské rozsudky, ktoré sa zakladajú na takýchto zmluvných ustanoveniach, sa preto považujú za protiprávne, a preto ich vykonanie nie je možné. Akékoľvek podmienky, ktoré sú podmienkami v zmysle smernice 93/13/EHS, a ktoré sa odchyľujú od kogentných ustanovení na ochranu spotrebiteľa, sa okrem toho musia považovať za odporujúce požiadavke dobrej viery a spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach na škodu spotrebiteľa (čl. 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS). Súd pritom podotýka, že vzhľadom na členstvo SR v EÚ od 01.05.2004, ako i na skutočnosť, že citovaná smernica bola do Slovenského právneho poriadku implementovaná len čiastočne a postupne v dlhšom časovom období, v zmysle konštantnej judikatúry ESD nadobúda smernica v takomto prípade priamy účinok a súd ju musí bez ďalšieho aplikovať na právne vzťahy medzi fyzickými a právnickými osobami. V spojených prípadoch C-240/98 - C 244/98 Océano Grupo Editorial SA, Rocio Murciano Quintero (C-240/98) a Salvat Editores SA v José M. Sanchéz Alcón Prades (C-241/98), José Luis Copano Badillo (C-242/98), Mohammed Berroane (C-243/98), Emilio Vinas Feliu (C-244/98) Súdny dvor ES konštatuje povinnosť národného súdu pri aplikácii ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu než uvedená smernica, interpretovať ich, pokiaľ je to možné, vo svetle presného znenia a účelu smernice. Z obsahu exekučného spisu odvolací súd vyvodil, že nie sú žiadne pochybnosti o tom, že zmluva, uzavretá medzi povinným a oprávneným dňa 17.10.2007, je štandardnou zmluvou, ktorá bola vopred pripravená na predtlačenom formulári. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy, resp. podmienok alebo jej zmeny. Odvolací súd konštatuje, že v tomto prípade zmluva o úvere zo dňa 17.10.2007 je zmluvou spotrebiteľskou podľa ust. Obč. zákonníka. Vo veci nie sú pochybnosti o tom, že oprávnený poskytol v rámci svojej obchodnej činnosti povinnému finančné prostriedky vo forme úveru a povinný túto finančnú službu prijal ako spotrebiteľ. V čase uzavretia zmluvy právny predpis definoval pojem spotrebiteľská zmluva (§ 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom do 31.10.2008), pričom tento zákon, zhodne s ust. § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy zakazoval dojednať zmluvné podmienky v neprospech spotrebiteľa, ktoré na jeho škodu zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán. V prejednávanej veci okresný súd potom opodstatnene konštatoval, že predmetná rozhodcovská doložka sa z dôvodov, na ktoré poukázal, javí ako absolútne nevyvážená, a preto nekalá. Zatiaľ, čo veriteľ má zjavne viaceré výhody v porovnaní so situáciou, kedy bola vec prejednávaná riadnymi súdmi, v danej veci oprávnený vo svojom odvolaní neuvádza, aké výhody z nej plynú pre spotrebiteľa. Okrem toho rozhodcovské konania podľa zistenia komisie nie sú v súlade s viacerými zásadami obsiahnutými odporúčaní komisie 98/257/ES zo dňa 30. marca 1998 o zásadách platných pre orgány príslušné pre mimosúdne urovnávanie spotrebiteľských sporov. Aj keď toto odporúčanie nemá právne záväzný charakter, uznáva sa v ňom rad zásad, dôležitých pre zabezpečenie spravodlivosti konaní o urovnanie spotrebiteľských sporov, pričom niektoré z nich sú založené na všeobecných právnych zásadách. V súlade so všeobecnými poznatkami je zrejmé, že v rámci modelu spotrebiteľského úveru je to zvyčajne veriteľ, kto dá návrh na začatie konania proti spotrebiteľovi, ktorý získal úver. Veriteľ môže na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na zreteľ treba vziať aj ust. § 106 O.s.p., ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, preto nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto treba vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ. Ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami súd zabezpečí bez ohľadu na povahu spotrebiteľského vzťahu, a teda dokonca aj v prípade, ak nejde o spotrebiteľský úver. Súd prvého stupňa vyvodil správny záver o tom, že zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom. O takúto zmluvnú podmienku pritom ide aj vtedy, ak spotrebiteľ podľa neho má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu tak, ako tomu bolo v tomto prípade. Odvolací súd na základe všetkých uvedených dôvodov uznesenie okresného súdu vo výroku I. a II. potvrdil ako vecne správne. V závere tohto rozhodnutia odvolací súd k návrhu oprávneného na prerušenie konania uvádza, že podľa ust. § 36 ods. 5 Ex. poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania. V zmysle cit. zákonného ustanovenia nebolo možné návrhu oprávneného na prerušenie konania, ktorý bol oprávneným doručený dňa 9.8.2012 okresnému súdu vyhovieť, a preto odvolací súd tento návrh zamietol. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .