Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 17Co/158/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3110203303 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3110203303.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Emílie Zimovej a členiek JUDr. Gabriely Janákovej a JUDr. Aleny Radičovej v právnej veci žalobcu: L. O. Q. so sídlom O. XX, XXX XX K., zastúpeného Q. C. R., A., O. A. O. XX, XXX XX K. proti žalovanému: M. P., K. G. K., X. M. č. XXX/ X, o zaplatenie 3,98 Eur, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bánovce na Bebravou zo dňa 30. marca 2011, č.k. 3C/35/2011 - 35, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e . Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol žalobu. Žalobcu zaviazal nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 16,50 Eur, do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Rozhodnutie odôvodnil konštatovaním zisteného skutkového stavu veci, z ktorého mal za preukázané, že žalovaný nezaplatil koncesionárske poplatky za rozhlasový prijímač za obdobie od 01.09.1999 do 31.07.2003 vo výške 30,- Sk a od 01.08.2003 do 30.06.2005 vo výške 40,- Sk. Citoval ustanovenia § 3 ods. 3, § 4a ods. 1 a § 8 ods. 1 až 3 zákona č. 212/1995 Z.z. o koncesionárskych poplatkoch v znení platnom v rozhodnom čase. Vyslovil názor, že základnou hmotnoprávnou podmienkou podania žaloby, ktorú zákon ukladá žalobcovi, je doručenie výzvy žalovanému na splnenie poplatkovej povinnosti pred podaním samotnej žaloby na súd. V danom prípade z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalobcom pripojená výzva na úhradu dlžnej sumy bola žalovanému zasielaná dňa 20.10.2005 na adresu R. a M. XXXX, K. G. K.. Z oznámenia Mesta K. G. K. však vyplýva, že žalovaný sa z uvedenej adresy odsťahoval a má trvalé bydlisko v K. G. K., na F.. X. M. č. XXX/X-X, čo vyplynulo i z podaného odporu žalovaným, v ktorom poukazoval na to, že mal uzatvorenú na uvedenej adrese - R. a M. v K. G. K. zmluvu o podnájme len na obdobie od 01.06.2000 do 31.05.2002, teda pred zaslaním výzvy na zaplatenie poplatku. Z uvedeného dôvodu je zrejmé, že žalobca nesplnil zákonom stanovenú podmienku vymáhateľnosti nároku, t.j. výzvu adresovanú žalovanému, nakoľko výzva, ktorú žalobca pripojil k návrhu na začatie konania, sa nemohla z vyššie uvedených dôvodov ani dostať do sféry dispozície žalovaného, ktorý tam v tom čase už vyše troch rokov nebýval. Súd preto z dôvodu nedostatku hmotnoprávnej podmienky konania žalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania, spočívajúcu v zaplatenom súdnom poplatku za podaný odpor proti platobnému rozkazu, v sume 16,50 Eur. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca prostredníctvom právneho zástupcu, ktorý žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zmenil tak, že jeho žalobe v celom rozsahu vyhovie. Uviedol, že podával viacero návrhov s podobným obsahom, avšak proti viacerým odporcom, preto sa rozhodol využiť ust. § 42 ods. 1 O.s.p., ktoré mu umožňuje urobiť podanie elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom, pričom v zmysle § 7 vyhlášky č. 542/2002 Z. z. Národného bezpečnostného úradu podstata zaručeného elektronického podpisu spočíva práve v tom, že na takto podpísaný dokument sa hľadí ako na tlačový dokument podpísaný vlastnoručným podpisom. Podanie spĺňalo všetky náležitosti, ktoré zákon pre podanie vyžaduje. K návrhu boli tiež pripojené relevantné dôkazy, rovnako podpísané zaručeným elektronickým podpisom, na ktoré sa žalobca vo svojom návrhu odvoláva. Prílohy, ktoré boli uložené na DVD nosiči, boli originálmi vzhľadom na skutočnosť, že jeden originál bol vyhotovený v listinnej - písomnej podobe a takto napr. odoslaný žalovanému (výzva Slovenského rozhlasu z 20.10.2005) a rovnaký dokument bol v elektronickej forme podpísaný zaručeným elektronickým podpisom určený na archiváciu a použitie v súdnych sporoch. Dôvodil, že zákon o koncesionárskych poplatkoch v ust. § 8 ods. 2 ustanovuje povinnosť Slovenského rozhlasu (ďalej len „SRo“) vyzvať svojho dlžníka na splnenie povinnosti. Tvrdenie súdu, že na to, aby si SRo splnil túto povinnosť, je potrebné uvedenú výzvu doručiť, podľa neho nie je možné vyvodiť zo žiadneho ustanovenia. Zákon neustanovuje povinnosť doručiť výzvu, ale povinnosť vyzvať dlžníka. Vzhľadom na skutočnosť, že SRo nepozná inú adresu dlžníka, vyzval ho len na tejto adrese. SRo rovnako nemá k dispozícii osobné údaje, ktoré by mu umožňovali zistiť aktuálny trvalý pobyt dlžníka v centrálnom registri pobytu obyvateľov. SRo si teda svoju povinnosť podľa ustanovenia § 8 ods. 2 zákona o koncesionárskych poplatkoch, t.j. vyzvať dlžníka na úhradu nedoplatku, splnil odoslaním výzvy na jedinú jemu známu adresu. Súd postupoval v rozpore so zásadami, ktoré je povinný dodržiavať každý súd konajúci podľa Občianskeho súdneho poriadku. Ustanovenie § 1 O.s.p. stanovuje povinnosť súdu konať tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov na čestné plnenie povinnosti a na úctu k právam iných osôb. V tejto súvislosti poukázal na povinnosť žalovaného oznámiť Slovenskému rozhlasu zmenu trvalého bydliska v lehote 30 dní. Táto povinnosť mu vyplýva z ust. § 3 ods. 8 písm. b/ zákona č. 212/1995 Z.z. Súdom aplikovaný výklad však dovoľuje žalovanému beztrestne sa zbaviť povinnosti platiť koncesionársky poplatok len faktickým odchodom z adresy bydliska bez splnenia zákonnej oznamovacej povinnosti, čím spôsobí, že mu nebude možné doručiť výzvu na úhradu nedoplatku. Dlžník sa porušením zákonnej povinnosti „oslobodil“ od povinnosti zaplatiť dlžný koncesionársky poplatok. Takýto výklad považoval za neprípustný. Porušenie povinnosti žalovaného nemôže byť na ťarchu žalobcu, ktorý vyvinul všetku snahu, ktorú je možné od neho požadovať, aby došlo k doručeniu výzvy. SRo zároveň poskytol žalobcovi potvrdenie, že si svoju povinnosť vyzvať žalovaného splnil. Aj tento dôkaz bol k návrhu pripojený. Súd tak v konaní poskytol ochranu žalovanému, ktorý sa v konaní nebránil tým, že nemal povinnosť platiť koncesionársky poplatok, ale jedine tým, že si neprevzal výzvu na úhradu dlhu. Na základe uvedených skutočností mal za to, že rozsudok okresného súdu v tejto veci je vo výroku nesprávny, a to z dôvodu podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f/, pretože rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd nesprávne posúdil nesplnenie si povinnosti podľa ust. § 8 ods. 2 zákona o koncesionárskych poplatkoch. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril. Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a zistil, že rozsudok okresného súdu je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť ako vecne správny. Vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého nie je potrebné nariaďovať pojednávanie odvolacieho súdu. Z prechodného ustanovenia § 13 ods. 7 zákona č. 68/2008 Z. z., ktorým bol zrušený zákon č. 212/1995 Z. z. o koncesionárskych poplatkoch vyplýva, že na vyberanie a vymáhanie koncesionárskych poplatkov, na ktoré vznikla platiteľovi povinnosť do 31.03.2008, je potrebné použiť predchádzajúcu právnu úpravu a teda zákon č. 212/1995 Z. z. o koncesionárskych poplatkoch v znení neskorších predpisov. V danom prípade bolo potrebné predmetnú vec posúdiť práve podľa predchádzajúcej právnej úpravy, pretože predmetom uplatneného nároku boli nezaplatené koncesionárske poplatky za obdobie od 01.09.1999 do 31.07.2003 a za obdobie od 01.08.2003 do 30.06.2005, teda pred účinnosťou novej právnej úpravy. Súd prvého stupňa preto postupoval správne, keď na danú vec aplikoval zákon č. 212/1995 Z. z. o koncesionárskych poplatkoch a o zmene zákona č. 468/1991 Zb. <. o prevádzkovaní rozhlasového a televízneho vysielania v znení neskorších predpisov v znení rozhodnom v čase. Z dikcie ust. § 8 ods. 2, 3 citovaného zákona o koncesionárskych poplatkoch súd prvého stupňa správne vyvodil, že Slovenský rozhlas má právo sa domáhať nedoplatku za používanie rozhlasového prijímača na súde až po splnení zákonom stanovenej povinnosti spočívajúcej vo výzve platiteľa poplatku a márnom uplynutí určenej lehoty na dobrovoľné plnenie povinnosti. V predmetnej veci žalobca nepredložil žiaden dôkaz, ktorým by bolo preukázané, že by táto povinnosť bola skutočne splnená. Odvolací súd zastáva názor, že na to, aby účinky tejto povinnosti mohli byť splnené, je nevyhnutné, aby sa výzva na splnenie povinnosti dostala do sféry dispozície platiteľa poplatku a na preukázanie uvedenej skutočnosti preto nie je postačujúce, že právny predchodca žalobcu túto výzvu vyhotovil, prípadne i zaslal. Vzhľadom na to, že žalobca v konaní nepreukázal, že by výzva bola žalovanému doručená, či už ním alebo jeho právnym predchodcom, v tomto smere v konaní neuniesol dôkazné bremeno. V zmysle § 120 ods. 1 v spojení s § 132 O.s.p. má dôkazné bremeno zásadne ten, v koho záujme je dokázanie určitej skutočnosti. Neunesenie dôkazného bremena postihuje účastníka nepriaznivým následkom v podobe neúspechu v konaní. V tejto súvislosti z potvrdenia o pobyte ohlasovne obce Z. a zmluvy o podnájme zo dňa 19.05.2000 vyplýva, že žalovaný bol prihlásený v období od 13.01.1975 do 17.01.2005 k trvalému pobytu na adrese obce Z., súp. č. XX. Podľa zmluvy o podnájme bol podnájomníkom bytu na adrese K. G. K., F.. R. a M. XXXX/X v období od 01.06.2000 do 31.05.2002. Z uvedeného je zrejmé, že v čase vyhotovenia výzvy dňa 20.10.2005, kde je ako doručovacia adresa uvedená adresa uvedeného podnájmu - K. G. K., R. a M. XXXX, už žalovaný na predmetnej adrese nebýval a na túto adresu mu teda výzva ani nemohla byť riadne doručená. Z ustanovení zákona č. 212/1995 Z. z. zároveň nevyplýva, že pokiaľ platiteľ poplatku neoznámi zmenu pobytu, možno mu výzvu účinne doručovať na poslednú známu adresu. Odvolací súd v zhode so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že žalobca nesplnil zákonom stanovenú podmienku uplatnenia predmetného nároku na súde. V priebehu konania bola spochybnená pravdivosť obsahu listiny označenej ako „Potvrdenie“ doloženého žalobcom. Dôkazné bremeno pravdivosti takejto listiny pritom zaťažuje toho, kto takúto listinu predložil ako dôkaz, teda žalobcu (iná situácia by bola napríklad pri doložení poštovej doručenky, ktorá ma charakter verejnej listiny). Odvolací súd preto zastáva názor, že v konaní nebolo preukázané, že by žalobca splnil povinnosť vyplývajúcu mu z ustanovení § 8 ods. 2, 3 zákona č. 212/1995 Z. z. o koncesionárskych poplatkoch v znení neskorších predpisov, t. j. že by výzva na zaplatenie koncesionárskeho poplatku bola žalovanému doručená a že by následne žalovanému márne uplynula lehota na dobrovoľné plnenie. Aj odvolací súd mal z týchto dôvodov za to, že žalobca v tomto smere v danej veci neuniesol dôkazné bremeno, čoho dôsledkom bolo zamietnutie žaloby. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si ich neuplatnil postupom uvedeným v ust. § 151 ods. 1, 2 O.s.p. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .