Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Prešov 20CoPr/1/2024 8720201540 27. 03. 2025 JUDr. Michal Boroň ECLI:SK:KSPO:2025:8720201540.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Viery Kandrikovej v spore žalobkyne: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXX/X, XXX XX E., proti žalovaným: 1) Ministerstvo vnútra SR, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, 2) Okresný úrad Prešov, so sídlom Nám. Mieru 3, 080 01 Prešov, o vyplatenie náhrady mzdy, o odvolaní žalobkyne a žalovaného v 1. rade proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 20Cpr/9/2023-208 zo dňa 14.02.2024, takto rozhodol: I. Potvrdzuje sa rozsudok čiastočne vo výroku II. čo do povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 10.950,50 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.11.2017 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.12.2017 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.01.2018 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.02.2018 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.03.2018 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.04.2018 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.05.2018 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.06.2018 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.07.2018 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.08.2018 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 1.115,50 eura od 11.07.2019 do zaplatenia, a to všetko do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. II. V prevyšujúcej časti vo výroku II. ako aj výrok IV. sa rozsudok zrušuje a v rozsahu zrušenia sa vracia súdu I. inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. odôvodnenie: 1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol nasledovne: ,,I. Konanie o zaplatenie sumy prevyšujúcej 23.798,36 eura s prislúchajúcim úrokom z omeškania zastavuje II. Žalovaný 1/ je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 20.709,73 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.10.2017 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.11.2017 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.12.2017 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.01.2018 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 791,70 eura od 11.01.2018 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.02.2018 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.03.2018 do zaplatenia,
8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.04.2018 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.05.2018 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.06.2018 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.07.2018 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.08.2018 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.09.2018 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.10.2018 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.11.2018 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.12.2018 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.01.2019 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 1.404,90 eura od 11.01.2019 do zaplatenia 8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.02.2019 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 443,96 eura od 11.07.2019 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 52,23 eura od 11.07.2019 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 1.115,50 eura od 11.07.2019 do zaplatenia, a to všetko do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. III. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta. IV. Žalovaný 1/ je povinný nahradiť žalobkyni trovy konania v rozsahu 49,04%, o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. V. Žalovanému 2/ nárok na náhradu trov konania nepriznáva.“ 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa na pojednávaní dňa 15.01.2024 zobrala žalobu späť v časti prevyšujúcej sumu 23.798,36 eura s prislúchajúcim úrokom z omeškania, a preto konanie v časti prevyšujúcej sumu 23.798,36 eura s prislúchajúcim úrokom z omeškania v zmysle ustanovenia § 145 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“) zastavil. Súd prvej inštancie sa v prvom rade zaoberal pasívnou vecnou legitimáciou žalovaných. V konaní nebolo sporné, že žalobkyňa od 01.07.2005 pracovala u zamestnávateľa: F. G. H. I. XXX J. E.. Zamestnávateľ so žalobkyňou okamžite skončil pracovný pomer, ktorého neplatnosť žalobkyňa žalovala na Okresnom súde Poprad. Súd svojim rozsudkom zo dňa 28.06.2018, sp.zn. 11Cpr/20/2017, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 01.08.2018 určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné. Okresný úrad Prešov, zrušovacou listinou č. OU-PO-OS3-2018/020767-002 zo dňa 07.08.2018, zrušil Spojenú školu, Kpt. Nálepku 122, Giraltovce, IČO: 42 085 403 s účinnosťou k 31. augustu 2018. Ako vyplýva zo zrušovacej listiny tak majetok v správe citovanej školy ako aj práva a povinnosti prešli dňom 01.09.2018 na Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Z uvedeného teda vyplýva, že žalovaný v 2. rade nie je pasívne vecné legitimovaný v konaní o náhradu mzdy, a preto žalobou voči nemu zamietol. Súd prvej inštancie konštatoval, že náhrada mzdy, ktorá patrí zamestnancovi pri neplatnom skončení pracovného pomeru nemá charakter ekvivalentu mzdy, ktorú si zamestnanec nemohol zarobiť z dôvodu, že mu zamestnávateľ neumožnil vykonávať prácu, ale má charakter satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne sankcie voči zamestnávateľovi, ktorý bezdôvodne skončil pracovný pomer. Zamestnanec môže mať súdom priznané len tie nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru, ktoré definuje Zákonník práce v § 79 ako to vyplýva zo znenia ustanovenia § 79 ods. 1 zákona č. 311/2011 Z.z. Zákonník práce (ďalej v texte ako ,,Zákonník práce“), podľa ktorého zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Z uvedeného znenia Zákonníka práce je nepochybné, že zamestnancovi patrí náhrada mzdy tak, ako ju definuje Zákonník práce, teda v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Pokiaľ má zamestnanec nárok na náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku, je nutné vychádzať z ustanovenia § 134 ods. 1 Zákonníka práce, ktorý definuje priemerný zárobok ako mzdu zúčtovanú zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období. Týmto obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Z oznámenia o výške a zložení funkčného platu súd prvej inštancie zistil, že žalobkyňa mala od 01.01.2017 funkčný plat vo výške 983,50 eura. Žalobkyňa teda mala priemerný mesačný plat vo výške 983,50 eura. Listom zo dňa 18.07.2017 žalobkyňa oznámila zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnaní. Zásielka sa vrátila dňa 01.08.2017 z dôvodu toho, že nebola prevzatá v odbernej lehote. Žalobkyňa teda má nárok na náhradu mzdy od 01.08.2017. Z potvrdenia Sociálnej poisťovne zo dňa 22.03.2023 o nemocenských dávkach súd prvej inštancie zistil, že žalobkyňa poberala nemocenské dávky od 09.06.2017 do 30.09.2017. Teda v čase od 01.08.2017 do 30.09.2017 reálne prácu pre zamestnávateľa vykonávať nemohla, a preto žalobkyni za uvedené obdobie náhrada mzdy neprináleží.
Žalobkyňa si uplatnila nárok do 14.03.2019, kedy jej bola daná výpoveď. Súd prvej inštancie preto priznal žalobkyni za október až december 2017 sumu 2.950,50 eura (3x 983,50 eura), za rok 2018 sumu 11.802 eur (12x 983,50 eura), za január až február 2019 sumu 1.967 eur (2x 983,50 eura a za marec 2019 sumu 443,96 eura (983,50 eura/31x 14). Spolu 17.163,46 eura. Súd prvej inštancie dodal, že neakceptoval výpočet žalobkyne, keďže v danom prípade sa vychádza z priemerného zárobku na pracovnoprávne účely, ktorého spôsob výpočtu je presne špecifikovaný a ktorý sa počíta zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období. V tomto smere Zákonník práce nepripúšťa žiadne možnosti spätného prehodnocovania výšky priemerného zárobku. Pri nároku na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru bol teda východiskom priemerný zárobok, ktorý bol ustálený v sume 983,50 eura mesačne. Zákonník práce nepočíta s valorizáciou pri náhrade mzdy tak ako si to uplatnila žalobkyňa. Súd prvej inštancie ďalej posudzoval nárok žalobkyne na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku. K tomu súd prvej inštancie poukazal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-57/22, podľa ktorého: ,,článok 7 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej judikatúre, podľa ktorej pracovník, ktorý dostal protiprávnu výpoveď a následne opätovne nastúpil do zamestnania v súlade s vnútroštátnym právom v dôsledku zrušenia jeho prepustenia súdnym rozhodnutím, nemá nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok za obdobie odo dňa prepustenia do dňa jeho opätovného nastúpenia do zamestnania, z dôvodu, že počas tohto obdobia tento pracovník pre zamestnávateľa skutočne nepracoval, keďže mu tento zamestnávateľ nepridelil prácu, a že počas uvedeného obdobia už má v súlade s vnútroštátnym právom nárok na náhradu mzdy.“ V zmysle uvedeného rozhodnutia súd prvej inštancie ustálil, že žalobkyňa z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru má nárok na náhradu nevyčerpanej dovolenky za obdobie odo dňa prepustenia do dňa opätovného nastúpenia do práce, t.j. 14.03.2019, čo predstavuje 52,5 dní. Priemerný hodinový zárobok za júl až december je 6,0461 eura (5901/976 hodín), náhrada mzdy 6,0461 eura*17,5 dní * 8 hodín je 846,45 eura. Žalobkyňa si uplatnila sumu 791,70 eura, a preto jej uplatnená suma bola priznaná. Priemerný hodinový zárobok za 2018 je 5,9246 eura (11.802 eur/1992 hodín), náhrada mzdy 5,9246 eura*30 dní * 8 hodín je 1.421,90 eura. Žalobkyňa si uplatnila sumu 1.404,90 eura, a preto je uplatnená suma bola priznaná. Priemerný hodinový zárobok za január a február 2019 je 5,8542 eura (1.967 eur/336 hodín), náhrada mzdy 5,8542 eura * 5 dní * 8 hodín je 234,17 eura. Spolu bola žalobkyni priznaná náhrada mzdy za dovolenku vo výške 2.430,77 eura. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že zamietol žalobu v časti uplatneného nároku na odmenu vo výške 3.500,- eur, keďže pre posúdenie nárokov zamestnanca z neplatného rozviazania pracovného sú rozhodujúce a určujúce ustanovenia § 77 a § 79 ods. 1 Zákonníka práce, podľa ktorých má zamestnanec právo domáhať sa na súde určenia neplatnosti rozviazania pracovného pomeru a má nárok na náhradu mzdy za predpokladu, že súd právoplatne rozhodol o neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ako aj predpokladu, že zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával. Iné nároky zamestnancovi v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru podľa Zákonníka práce nevznikajú, nevzniká mu teda ani nárok na odmenu, ktorá nie je nárokovateľná. Ďalej sa súd prvej inštancie taktiež zaoberal aj nárokom žalobkyne na odstupné vo výške 1 mesačného platu. K tomu uviedol, že sa stotožňuje so žalovaným v 1. rade, že nárok na odstupné nesúvisí s náhradou mzdy za neplatné skončenie pracovného pomeru avšak zo samotného obsahu žaloby je nepochybné, že žalobkyňa si uvedený nárok uplatňuje v súvislosti so skončením pracovného pomeru ku dňu 30.06.2019. Súd prvej inštancie nevidel dôvod, prečo by žalobkyňa nemohla spojiť nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru s iným nárokom. V konaní nebolo sporné, že žalobkyni bolo vyplatené odstupné vo výške trojnásobku jej priemerného mesačného zárobku. V zmysle § 76 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnancovi, s ktorým zamestnávateľ skončí pracovný pomer výpoveďou z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a) patrí pri skončení pracovného pomeru odstupné najmenej v sume trojnásobku jeho priemerného mesačného zárobku, ak pracovný pomer zamestnanca trval najmenej desať rokov a menej ako dvadsať rokov. V zmysle 13b zákona č. 552/2003 Z.z., v podnikovej kolektívnej zmluve možno dohodnúť zvýšenie odstupného najviac o dvojnásobok funkčného platu alebo priemerného mesačného zárobku. Žalovaný v 1. rade poprel, aby existovala kolektívna zmluva. V danom prípade je dôkazné bremeno žalobkyne sťažené, keďže zamestnávateľ neexistuje a žalovaný popiera, aby existovala kolektívna zmluva. Z predložených listinných dôkazov je však zrejmé, že kolektívna zmluva bola uzavretá. V zázname z pohovoru so žalobkyňou, ktorý je popísaný zástupcom zamestnávateľa a zamestnancov je uvedené: „Podľa článku 3 ods. 11 kolektívnej zmluvy pre zamestnancov podľa zákona č. 553/2003 Zb. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov na
roky 2019 až 2020, zamestnancovi patrí zvýšenie odstupného nad rozsah ustanovený v § 76 ods. 1 a 2 Zákonníka práce v sume jedného funkčného platu/priemerného mesačného zárobku“. Aj vo výpovedí zo dňa 15.03.2019 je uvedené, že žalobkyni patrí odstupné vo výške štyroch funkčných platov. Súd prvej inštancie teda dospel k záveru, že v kolektívnej zmluve si žalobkyňa a zamestnávateľ dohodli odstupné vo výške štyroch funkčných platov. Ako vyplýva z platového dekrétu zo dňa 15.03.2019 žalobkyňa mala k 14.03.2019 funkčný plat vo výške 1.115,50 eura, a preto súd prvej inštancie zaviazal žalovaného v 1. rade na zaplatenie sumy 1.115,50 eura. Spolu súd prvej inštancie priznal žalobkyni sumu 20.709,73 eura (17.163,46 eura + 2.430,77 eura + 1.115,50 eura). Zároveň priznal žalobkyni uplatnený úrok z omeškania v zákonnej výške. Pokiaľ ide o úrok z omeškania z náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku za rok 2019 tak súd priznal iba z uplatnenej sumy 52,23 eura (napriek vzniku nároku vo výške 234,17 eura), keďže súd je viazaný návrhom. Vo vzťahu k námietke, že žalobkyňa žiada úroky z omeškania z hrubej mzdy súd prvej inštancie poukázal na rozsudok Krajského súdu Bratislava zo dňa 17.02.2022, sp.zn. 9CoPr/6/2021, ktorý uviedol: „Mzda (náhrada mzdy) od 1. januára 1993, ktorá prináleží zamestnancovi, podlieha dani z príjmu. Výšku mzdy (náhrady mzdy) potom od 1. januára 1993 súd vo svojom rozhodnutí stanovuje v „hrubej“ výške; ďalej je na plátcovi dane, prípadne poplatníkovi, aby si v súlade so zákonom splnil svoje povinnosti pri výbere a platení dane (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5MCdo/3/2011 zo dňa 1.8.2012). Rozhodnutie súdu prvej inštancie teda rešpektuje právnu úpravu týkajúcu sa dani z príjmov. Žalovaná sa v zmysle § 134 Zák. práce dostala do omeškania so zaplatením (brutto) mesačnej náhrady mzdy; takže v súlade s existujúcou právnou úpravou v daňovej oblasti bol súd prvej inštancie povinný pri rozhodovaní o náhrade mzdy za ďalších 24 mesiacov túto priznať v brutto a nie v netto výške.“ Súd prvej inštancie s poukazom na ustanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka práce, keď žalovaný v 1. rade žiadal prihliadnuť na toto ustanovenie, je nepriznanie náhrady mzdy žalobkyni za obdobie nad dvanásť mesiacov neprimerané, keď z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobkyňa sa do práce zapojila, ale v dôsledku toho, že sa jej nepodarilo obstarať si vhodnú prácu vo svojom regióne, musela sa presťahovať do C.. Žalobkyni s tým vznikli oveľa vyššie výdavky ako mala, čo preukázala nájomnou zmluvou a faktúrami. Je nespochybniteľné, že náklady na živobytie v C. sú podstatne vyššie ako v regióne okresu F.. Z toho dôvodu mal súd prvej inštancie za to, že by bolo voči žalobkyni, s ktorou bol neplatne skončený pracovný pomer, nespravodlivé ak by jej súd náhradu mzdy nad 12 mesiacov nepriznal. Na záver súd prvej inštancie uviedol, že námietku žalovaného, že žalobkyni patrí náhrada mzdy za neplatné skončenie pracovného pomeru len do 01.08.2018 vyhodnotil ako nedôvodnú. Rozhodnutie o neplatnosti skončenia pracovného pomeru nadobudlo právoplatnosť dňa 01.08.2018, t.j. v čase keď zamestnávateľ (Spojená škola) existoval. Po právoplatnosti rozhodnutia mal zamestnávateľ umožniť žalobkyni vykonávať prácu, resp. s ňou platne ukončiť pracovný pomer. To sa stalo až výpoveďou zo dňa 15.03.2019. Žalobkyni teda prináleží náhrada mzdy až do 15.03.2019. O trovách konania medzi žalobkyňou a žalovaným v 1. rade súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 2 spojení s § 256 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ,,CSP“). Žalobkyňa bola úspešná, resp. zavinila zastavenie konania, v časti 74,52 % a žalovaný vo zvyšných 25,48 %. Úspech žalobkyne, ktorý prevyšuje úspech žalovaného je 49,04%. Preto priznal žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 49,04 %, o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. O trovách konania medzi žalobkyňou a žalovaným 2. rade súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. 3. Proti tomuto rozsudku v rozsahu výrokov II. a IV. podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný v 1. rade z dôvodov uvedených § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Žalovaný sa v žiadnom prípade nestotožnil v s názorom súdu prvej inštancie, že ,,Žalobkyňa teda má nárok na náhradu mzdy od 01.08.2017... Žalobkyňa si uplatnila nárok do 14.03.2019, kedy jej bola daná výpoveď.“ Zo zákonného ustanovenia § 79 ods. 1 a 2 Zákonníka práce vyplýva, že žalobkyni patrí náhrada mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru odo dňa kedy oznámila zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní až do času keď súd rozhodol o skončení pracovného pomeru. Žalovaný v 1. rade počas celého konania pred súdom prvej inštancie namietal, že žalobkyňa nepreukázala kedy oznámila zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Podľa R 36/1979: „Ak pracovník počas výpovednej lehoty neoznámil organizácii, ktorá mu dala výpoveď, že trvá na ďalšom zamestnávaní, ale podal žalobu o neplatnosť rozviazania pracovného pomeru a o náhradu mzdy, potom je tým oznámenie pracovníka voči organizácii, že trvá na ďalšom zamestnávaní, nahradené, ale tu rozhoduje, kedy sa doručila kópia žaloby organizácii, a nie to, kedy sa podala na súde. Z uvedeného
jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa môže požadovať náhradu mzdy najskôr odo dňa 29.09.2017 (t.j. deň kedy bola žaloba v právnej veci vedenej na Okresnom súde Poprad pod č.k. 11Cpr/20/2017-71 doručená žalovanému: Spojená G., H. I. XXX, E.) až do dňa 01.08.2018 (t.j. deň kedy rozsudok Okresného súdu Poprad zo dňa 28.06.2018, č.k. 11Cpr/20/2017-71 nadobudol právoplatnosť). Žalobkyňa bola počas rozhodného obdobia zamestnaná alebo poberala iný príjem (poberala nemocenskú dávku). Žalovaný v 1. rade zotrváva na svojom názore, aby príslušný súd túto skutočnosť zohľadnil a náhradu mzdy znížil o všetky vyplatené príjmy a dávky. Žalobkyňa súdu prvej inštancie oznámila, že bola PN v čase od 09.06.2017 do 30.09.2017. Z potvrdenia zo Sociálnej poisťovne zo dňa 22.03.2023 vyplýva, že žalobkyni boli vyplatené nemocenské dávky aj v rozhodnom období, za ktoré požaduje náhradu mzdy. V súlade s rozhodovacou praxou súdov v dobe pracovnej neschopnosti náhrada mzdy žalobkyni patriť nemôže, pretože reálne prácu pre zamestnávateľa vykonávať nemohla. Žalovaný v 1. rade sa v žiadnom prípade nestotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že ,,Súd ustálil, že žalobkyňa z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru má nárok na náhradu nevyčerpanej dovolenky za obdobie odo dňa prepustenia do dňa opätovného nastúpenia do práce, t.j. 14.03.2019, čo predstavuje 52,5 dní“. Žalovaný v 1. rade k otázke nároku žalobkyne na nevyčerpanú dovolenku prezentoval svoj názor vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 13.07.2020.Žalobkyni nepatrí náhrada za nevyčerpanú dovolenku, keďže žalobkyňa neodpracovala potrebný počet dní, na to aby jej nárok na dovolenku vznikol, žalobkyni nárok na preplatenie dovolenky nepatrí. V tejto súvislosti žalovaný v 1. rade poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo6/2008, podľa ktorého cit,“ ,, špeciálna právna úprava vylučuje, aby pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru mohla byť za dobu, počas ktorej boli vzťahy medzi účastníkmi v dôsledku rozviazania pracovného pomeru sporné a počas ktorej zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi konať prácu, priznaná náhrada mzdy z iného dôvodu. V uvedenom období zamestnancovi nepatrí nielen náhrada mzdy podľa § 130 Zákonníka práce, ale ani náhrada mzdy za nevyčerpanú dovolenku podľa § 110b ods. 2 a 4 Zákonníka práce, prípadne z iného dôvodu. Žalovaný v 1. rade taktiež zotrváva na svojom názore, že nárok na doplatenie odstupného (vo výške 1.798,28 eura) nesúvisí s náhradou mzdy za neplatné skončenie pracovného pomeru. Žalobkyňa sa domáha doplatku odstupného vo výške jedno násobku funkčného platu. V súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru sa so žalobkyňou uskutočnil dňa 15.3.2019 pohovor za účelom prerokovania jej možného pracovného zaradenia. Zamestnávateľ Ministerstvo vnútra SR, na ktorého dňom 01.09.2018 prešli práva a povinnosti F. G. J. E., ktorá zanikla zrušením bez právneho nástupcu, nemal voľné pracovné miesto, bol nútený so žalobkyňou skončiť pracovný pomer dohodou alebo výpoveďou z dôvodu uvedeného v § 63 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce – zamestnávateľ sa zrušuje. Zamestnancovi, s ktorým zamestnávateľ skončí pracovný pomer výpoveďou alebo dohodou z dôvodu uvedeného v predmetnom ustanovení Zákonníka práce patrí odstupné. Podľa § 76 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce pri skončení pracovného pomeru výpoveďou z dôvodu uvedeného v § 63 ods. 1 písm. a) bod 1 Zákonníka práce, patrí zamestnancovi odstupné najmenej v sume trojnásobku jeho priemerného mesačného zárobku, pretože jeho pracovný pomer trval najmenej desať rokov a menej ako dvadsať rokov. Podniková kolektívna zmluva F. G. J. E. v rozhodnom čase neexistovala, a preto odstupné je nutné riešiť podľa § 76 Zákonníka práce. Z uvedeného vyplýva, že žalobkyni pri skončení pracovného pomeru výpoveďou z dôvodu uvedeného v § 63 ods. 1 písm. a) bod 1 Zákonníka práce patrilo odstupné v sume trojnásobku funkčného platu, ktoré mala vo výplate za mesiac jún 2019 vyplatené vo výške 3.046,50 eura. Žalovaný v 1. rade sa nestotožňuje s právnym názorom súdu, keď priznal žalobkyni uplatnený úrok z omeškania v zákonnej výške. Zákonník práce neupravuje inštitút úrokov z omeškania, a preto je potrebné skúmať, či je možné použiť úpravu Občianskeho zákonníka. Zákonník práce zakotvuje vo svojom ustanovení § 1 ods. 4 subsidiárnu pôsobnosť všeobecnej časti Občianskeho zákonníka vo vzťahu k prvej časti Zákonníka. Na základe takto zakotvenej subsidiárnej pôsobnosti je ale zrejmé, že na pracovnoprávne vzťahy sa nevzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce úroky z omeškania, keďže tieto sú upravené v jeho ôsmej časti. Vzhľadom na uvedené, žalovaný v 1. rade zástava názor, že žalobkyňa požaduje úroky z omeškania v rozpore so zákonom, pretože nemajú oporu v právnom systéme Slovenskej republiky. Taktiež podľa žalovaného v 1. rade právo na náhradu mzdy nemá povahu opakujúcej sa dávky. Priznanie úrokov z omeškania sa viaže na právoplatné rozhodnutie súdu. Do právoplatnosti rozhodnutia súdu o priznaní náhrady mzdy nie je totiž možné jednoznačne určiť, či súd o priznaní tejto náhrady rozhodne, alebo budú dané dôvody na nepriznanie tejto náhrady a teda nie je možné určiť, že zamestnávateľ je v omeškaní skôr. Žalovaný v 1. rade má za to, že ak by aj súd nepriznal úrok z omeškania, mohol by tak urobiť aj z dôvodu, že priznaná výška náhrady mzdy je dostatočne vysoká, a je tak v súlade so
satisfakčnou funkciou (pre zamestnanca, ktorého pracovný pomer bol skončený neplatne), so sankčnou funkciou (vo vzťahu k zamestnávateľovi, ktorý nepostupoval pri skončení pracovného pomeru v súlade so zákonnou úpravou) a sociálnou funkciou, ktorú má plniť náhrada mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru. V prípade, ak by mal súd za to, že priznanie úroku z omeškania je dôvodné, čo žalovaný v plnom rozsahu neuznáva, žalovaný namieta priznanie výšky úrokov z omeškania zo sumy hrubej mzdy žalobkyne, nakoľko žalobkyňa by osobne celou takto vyplatenou mzdou nemohla disponovať ani v prípade, ak by jej bola vyplácaná v bežnom pracovnom pomere. Mzda, priznaná podľa platového výmeru, resp. dohodnutá v pracovnej zmluve, podlieha následnej odvodovej povinnosti (mzda brutto). Zamestnancovi je do dispozície odovzdaná len mzda „očistená“ od takýchto povinných platieb, t.j. mzda netto. Žalovaný v 1. rade zastáva názor, že je v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, aby v prípade, ak by bola zamestnancovi priznaná náhrada mzdy s úrokom z omeškania, bol úrok z omeškania stanovený zo mzdy brutto. Žalovaný v tejto veci poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp.zn. II. ÚS 494/2013, v ktorom Ústavný súd SR konštatoval, že všeobecné súdy, ktoré posúdili okolnosti pre určenie výšky náhrady mzdy a nepriznali úroky z omeškania, svojím postupom neporušili základné práva zamestnanca na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti citoval ustanovenia § 5 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov, § 128 a § 138 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, § 13 zákona č. 580/2004 Z.z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Z.z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, z ktorých podľa žalovaného v 1. rade vyplýva, že každý príjem zo závislej činnosti, ak nie je predmetom dane alebo nie je od dane oslobodený, podlieha dani z príjmu a odvodom poistného na sociálne poistenie a zdravotné poistenie. To znamená, že nie je možné žiadnej fyzickej osobe vyplatiť príjem tak, aby z nich zamestnávateľ neodviedol zákonom stanovené zrážky – preddavok na daň a poistné. Na základe uvedených dôvodov žalovaný v 1. rade navrhol, aby odvolací súd napadnuté výroky zmenil. 4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v jeho IV. výroku o trovách konania podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa. Uviedla, že súd prvej inštancie odôvodnil zníženie trov konania ust. § 255 ods. 2 CSP v spojení s ust. § 256 ods. 1 CSP, tak že žalobkyňa si pôvodne uplatnila žalobou sumu 27.790,24 eura, kde zavinila, že bez udania dôvodu došlo k zastaveniu časti konania vo výške nad 23.798,36 eura. V tomto prípade žalobkyňa poukázala na skutočnosť, že napriek tomu, že vo výroku - petite bola uvedená suma 27.790,24 eura, zo žiadnej zo špecifikácii nároku táto suma nevyplývala. Jednalo sa o pisársku chybu, kde správne mala byť uvedená suma 23.798,36 eura ako to vyplýva aj zo zápisnice z pojednávania konaného dňa 22.03.2023 na súde prvej inštancie. Naviac, žalobkyňa svojim správaním nezavinila zastavenie konania, nakoľko v dôsledku úpravy požadovanej istiny z 27.790,24 eura na 23.798,36 eura ako oprava pisárskej chyby neznamenala zastavenie konania; ak už by mala nastať aplikácia predmetného ustanovenia, tak výlučne len pokiaľ by po vzhliadnutí pisárskej chyby žalobkyňa bola naďalej trvala na žalobe s uplatneným nárokom v časti istiny vo výške 27.790,24 eura. Žalobkyňa však sama uznala chybu a žiadala, aby súd konal a rozhodoval o nároku, ktorý bol presne vyšpecifikovaný v jej podaniach, t.j. 23.798,36 eura. Súd vyhovel žalobe vo výške 20.709,73 eura t.j. pomer úspechu žalobkyne: 87,03% ku 12,97% Z uvedeného dôvodu žalobkyňa navrhla napadnutý výrok zmeniť a priznať jej nárok náhradu trov konania 100%, keďže vo vzťahu k uplatnenej sume mala len nepatrný neúspech, ev. v pomere 87,03%. 5. K odvolaniu žalovaného v 1. rade podala vyjadrenie žalobkyňa. Nesúhlasila s tvrdením žalovaného v 1. rade, že nepreukázala okamih, kedy doručila oznámenie na trvaní na jej ďalšom zamestnávaní. V danom prípade je obsahom súdneho spisuje originál neotvorenej obálky odoslaný žalobkyňou dňa 20.7.2017, ktorá bola žalobkyni vrátená 01.08.2017 z dôvodu, že adresát - zamestnávateľ si túto neprevzal, zároveň je pripojený aj doklad - kópia dotknutého trvania na ďalšom zamestnávaní a nakoniec aj v rozsudku o neplatnom skončení pracovného pomeru bol tento doklad predložený a súd prvej inštancie to cituje vo svojom rozsudku napr. v bode 4 odôvodnenia. To, že žalovaná, ktorá sa evidentne zdržiavala vo svojom sídle (škola nebola presťahovaná, riadne v nej pracovali všetci zamestnanci) nepreberala zásielky od žalobkyne nie je chyba žalobkyne. Pokiaľ sa jedná o PN, žalobkyňa predložila potvrdenie sociálnej poisťovne o práceneschopnosti, kde za toto obdobie - si následne neuplatnila nárok na náhradu mzdy. Vo vzťahu k priznanému nároku za čas dovolenky žalobkyňa poukázala na rozsudok Súdneho dvora EÚ, podľa ktorého sa povinnosť členského štátu EÚ zabezpečiť platenú dovolenku pre každého zamestnanca vyplývajúcu z Článku 7 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ ES zo 4.
novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, t.j. aj pre zamestnancov, s ktorými bol neplatne skončený pracovný pomer, a to v období odo dňa prepustenia do dňa opätovného nastúpenia do zamestnania, t.j. za čas kedy zamestnanec skutočne nepracoval. Ďalej uviedla, že v spise je založený doklad - skončenie pracovného pomeru z 15.03.2019, kde zamestnávateľ sa odvoláva na kolektívnu zmluvu. Navyše žalobkyňa predložila aj doklad - skončenie pracovného pomeru s inou kolegyňou, s ktorou končila Spojená škola pracovný pomer, kde sa táto odvoláva na kolektívnu zmluvu. Nakoľko pracovný pomer žalobkyne bol ukončený žalovanou v 1. rade výpoveďou zo dňa 15.3.2019, kde sama odkazuje na kolektívnu zmluvu, avšak z listinného dôkazu vyplýva, že kolektívna zmluva existovala aj v čase kedy ešte nároky mohla plniť Spojená škola, je toto tvrdenie žalovanej v 1. rade nepravdivé. Otázka úroku z omeškania už bola vyriešená rozhodnutím Ústavného súdu SR III.ÚS 460/2017 z 4 7.2017, na čo žalobkyňa už poukázala v priebehu konania na súde prvej inštancie. 6. V odvolacej replike žalovaný v 1. rade zopakoval a zhrnul svoje tvrdenia uvedené v odvolaní voči rozsudku súdu prvej inštancie. 7. Obdobne žalobkyňa v odvolacej duplike zotrvala na všetkých svojich doterajších písomných vyjadreniach k odvolaniu žalovaného v 1. rade. 8. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaniach žalobkyne a žalovaného v 1. rade (§ 34 CSP) preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce podľa zásad upravených v ust. § 379 a nasl. CSP bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že je potrebné rozsudok v časti potvrdiť a v časti zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 9. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať. 10. So zreteľom na obsah odvolania žalovaného v 1. rade bol v odvolacom konaní preskúmavaný výrok II. napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie žalobe čiastočne vyhovel, ako aj súvisiaci IV. výrok o trovách konania. Výrok IV. o trovách konania bol preskúmavaný aj vzhľadom na odvolanie žalobkyne. Výroky I., III. a V. neboli odvolaním napadnuté, a preto neboli v odvolacom konaní predmetom preskúmavania a ako také nadobudli právoplatnosť. 11. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietanými nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05). 12. Predpokladom vzniku práva na náhradu mzdy v zmysle ustanovenia § 79 ods. 1 Zákonníka práce je a) neplatné skončenie pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým zrušením alebo v skúšobnej dobe a b) oznámenie zamestnanca, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Právo na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru, preto nemôže vzniknúť skôr, než zamestnanec oznámi zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby bol ďalej zamestnávaný. Takéto oznámenie sa môže vzťahovať iba k zamestnávaniu v dobe po dni, kedy by podľa rozväzovacieho úkonu zamestnávateľa mal pracovný pomer medzi účastníkmi skončiť. Za predpokladu splnenia uvedených podmienok je zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo, ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. 13. Predmetom konania pred súdom prvej inštancie bol predovšetkým nárok žalobkyne na zaplatenie náhrady mzdy pri neplatnom okamžitom skončení pracovného pomeru zamestnávateľom.
14. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplývajú nesporné zistenia, že žalobkyňa od 01.07.2005 pracovala u zamestnávateľa F. G. H. I. XXX J. E., pričom zamestnávateľ so žalobkyňou okamžite skončil pracovný pomer. Na základe podanej žaloby Okresný súd Poprad rozsudkom, sp.zn. 11Cpr/20/2017 zo dňa 28.06.2018 určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru podané zo strany zamestnávateľa dňa 26.05.2017 podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce je neplatné a pracovný pomer trvá. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 01.08.2018. Možno sa tak stotožniť so súdom prvej inštancie, že právoplatným rozhodnutím súdu o neplatnom skončení pracovného pomeru žalobkyne bola tak naplnená prvá podmienka pre priznanie náhrady mzdy z takto (neplatne) skončeného pracovného pomeru. 15. Pokiaľ ide o naplnenie druhej podmienky spočívajúcej v oznámení zamestnanca zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, tu považuje odvolací súd v súlade so skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie, taktiež za preukázanú. Listom zo dňa 18.07.2017 žalobkyňa oznámila zamestnávateľovi (F. G. H. I. XXX J. E.), že trvá na ďalšom zamestnaní. Zásielka sa vrátila dňa 01.08.2017 z dôvodu toho, že nebola prevzatá v odbernej lehote (č.l. 65 až 67 spisu). Zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 22.03.2023 (rub č.l. 126 spisu) vyplýva, že právny zástupca žalobkyne krátkou cestou doručil súdu prvej inštancie obálku v origináli, ktorá má obsahovať právny úkon, že žalobkyňa trvá na zamestnávaní s tým, že fotokópia je na č.l. 65-66 spisu. Súd prvej inštancie potvrdil autentickosť obálky a založil ho do spisu. Originál tejto obálky je priložený v rámci prílohovej obálky na č.l. 147 spisu. 16. Vo vzťahu určeniu dňa, od kedy náhrada mzdy patrí žalobkyni správne súd prvej inštancie interpretoval § 79 ods. 1 Zákonníka práce a vyvodil správne právne závery, že žalobkyni ako zamestnancovi počas obdobia jej dočasnej pracovnej neschopnosti neprináleží náhrada mzdy podľa ustanovenia § 79 ods. 1 Zákonníka práce, nakoľko jej v dôsledku pracovnej neschopnosti prislúcha nemocenské. (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSSR sp.zn. 6Cz/72/69 z 22. decembra 1969, publikované ako R 90/70, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo/204/2009 z 28.02.2011, rozsudok sp.zn. 2CdoPr/7/2023 z 30.01.2024). Z potvrdenia Sociálnej poisťovne zo dňa 22.03.2023 o nemocenských dávkach nepochybne vyplýva, že žalobkyňa poberala nemocenské dávky od 09.06.2017 do 30.09.2017 (č.l. 150 spisu). Z uvedených dôvodov vyvodil súd prvej inštancie správny záver, že za obdobie od 01.08.2017 do 30.09.2017 nepatri žalobkyni nárok na náhradu mzdy. 17. Podľa názoru odvolacieho súdu však súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu právnemu záveru, keď priznal žalobkyni nárok na náhradu mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce za celé obdobie od 01.10.2017 až do dňa 15.03.2019, kedy bola daná žalobkyni výpoveď z pracovaného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce s uplynutím trojmesačnej výpovednej doby 20.03.2019. Celé toto obdobie je potrebné z titulu nároku na náhradu mzdy rozdeliť na dva úseky z hľadiska právneho posúdenia veci podľa ust. Zákonníka práce. 18. Prvým úsekom je obdobie od oznámenia žalobkyne, že trvá na ďalšom zamestnávaní, resp. v tomto prípade až od skončenia práceneschopnosti žalovanej do rozhodnutia súdu o jeho neplatnosti, čo v prejednávanom prípade predstavuje obdobie od 1.10.2017 do 01.08.2018. V tomto prvom období sú nároky pracovníka osobitne upravené v § 79 a nasl. Zákonníka práce a nemožno preto ohľadne týchto nárokov použiť všeobecné ustanovenia o náhrade mzdy pri prekážkach v práci na strane zamestnávateľa podľa § 142 Zákonníka práce. V tomto období ide o stav neistoty, spor o tom, či je výpoveď platná. V tomto čase nie je jasné, že výpoveď je neplatná, lebo o tejto neplatnosti môže rozhodnúť iba súd. Za toto obdobie zamestnávateľ nemá povinnosť zamestnancovi prideľovať prácu (môže ju prideľovať, aby sa vyhol následku, a to v prípade, že prehrá súdny spor a bude musieť vyplatiť náhradu mzdy určenú na základe § 79 Zákonníka práce). Nárok žalobkyne za toto obdobie od 1.10.2017 do 01.08.2018 súd správne v súlade s ustálenou judikatúrou posudzoval podľa ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce a priznal žalobkyni nárok za náhradu mzdy. 19. Ustanovenie § 79 má povahu lex specialis, v dôsledku čoho sa na práva a povinnosti účastníkov pracovného pomeru v období, v ktorom sú ich vzťahy sporné v dôsledku rozviazania pracovného pomeru, neaplikujú všeobecné ustanovenia Zákonníka práce a iných pracovnoprávnych predpisov o prekážkach v práci. Táto špeciálna právna úprava vylučuje, aby pri neplatnom skončení pracovného pomeru mohla byť za dobu, počas ktorej boli vzťahy medzi účastníkmi v dôsledku skončenia pracovného pomeru sporné a počas ktorej zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi konať, priznaná náhrada mzdy
z iného dôvodu. (MESIARKINOVÁ, Soňa. § 79 [Následky neplatného skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa]. In: BARANCOVÁ, Helena a kol. Zákonník práce. 3. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2022, s. 838, marg. č. 4.). 20. „Nárok na náhradu mzdy podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce (teraz § 79 ods. 1 Zákonníka práce) patrí pracovníkovi pri splnení zákonných predpokladov do právoplatného rozhodnutia súdu, ktorý rozhodol o tom, že skončenie pracovného pomeru je neplatné.“ (porovnaj R 51/1975). 21. Nárok na náhradu mzdy podľa ustanovenia § 79 ZP patrí zamestnancovi pri splnení zákonných predpokladov len do právoplatného rozhodnutia súdu, ktorý rozhodol o tom, že skončenie pracovného pomeru so zamestnancom zo strany zamestnávateľa je neplatné (R 33/1977). 22. V súdenom spore bola žalobkyňa u zamestnávateľa zamestnaná ako ekonómka v súlade so zákonom č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Pre účely určenia náhrady mzdy súd prvej inštancie správne vychádzal z funkčného platu, lebo podľa § 29 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4 zákona č. 553/2003 o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov sa na výpočet náhrady mzdy použije funkčný plat priznaný zamestnancovi podľa § 1 ods. 1, § 4 ods. 4 až 6 a § 30 ods. 3 zákona č. 553/2003 Z.z. V danom prípade sa pri výpočte náhrady mzdy nepoužije § 134 a § 135 Zákonníka práce. Z oznámenia o výške a zložení funkčného platu zo dňa 02.01.2017 (rub č.l. 122 spisu) je zrejmé, že žalobkyňa mala mesačný funkčný plat vo výške 983,50 eura. 23. Na základe uvedeného považoval odvolací súd nárok žalobkyne na náhradu mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce za dôvodný v časti uplatneného nároku za obdobie od 01.10.2017 do 01.08.2018 vo výške 9.835,- eur, ktorý predstavuje súčet náhrad za mesiace október 2017 až júl 2018 (10 x 983,50 eura). 24. Pokiaľ žalovaný v 1. rade namietal, že súd prvej inštancie nezohľadnil tú skutočnosť, že žalobkyňa v konani predložila dôkazy, ktoré svedčia o tom, že bola zamestnaná v období, za ktoré žiada náhradu mzdy, odvolací súd uvádza, že v tomto konaní sa žalobkyni neposkytuje náhrada mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov podľa ustanovenia § 79 ods. 2 Zákonníka práce, pri aplikácii ktorého by bola táto skutočnosť relevantná. Po právnom posúdení veci odvolacím súdom tento priznal žalobkyni nárok na náhradu mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce iba v rozmedzí 10 mesiacov. 25. Podľa odvolacieho súdu by však túto skutočnosť samú osebe ani v prípade aplikácie ust. § 79 ods. 2 Zákonníka prace nebolo možné hodnotiť v neprospech žalobkyne. Ak totiž napriek tomu, že má zamestnanec záujem o trvanie pôvodného pracovného pomeru, avšak v záujme zabezpečenia finančných prostriedkov na úhradu svojich potrieb je nútený vykonávať prácu u iného zamestnávateľa, nemožno túto skutočnosť vykladať na prospech zamestnávateľa, ktorý porušil svoje povinnosti (neplatne skončil pracovný pomer). Náhrada mzdy priznaná žalobcovi podľa ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce, nie je ekvivalentom mzdy, ktorú si zamestnanec nemohol zarobiť v dôsledku toho, že mu zamestnávateľ neumožnil vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy, ale má povahu satisfakcie za ujmu, ktorú zamestnanec utrpel v dôsledku protiprávneho postupu zamestnávateľa. 26. Druhý úsek je od právoplatného rozhodnutia súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru po opätovný začiatok výkonu práce, resp. v tomto prípade do samotného skončenia pracovného pomeru medzi zamestnancom a zamestnávateľom, t.j. od 02.08.2018 do 15.03.2019. V tomto období sa už pracovnoprávne vzťahy vracajú do pôsobnosti všeobecných ustanovení Zákonníka práce, kedy povinnosťou zamestnávateľa je prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy. A povinnosťou zamestnanca je vykonávať svoju prácu podľa pracovnej zmluvy v dohodnutom mieste a čase. 27. Podľa § 142 ods. 3 Zákonníka prace ak nemohol zamestnanec vykonávať prácu pre iné prekážky na strane zamestnávateľa, ako sú uvedené v odsekoch 1 a 2, zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku. 28. Zákonník práce počíta aj s takými prekážkami v práci na strane zamestnávateľa, ktoré nie sú prestojom v zmysle ods. 1, ani prekážkami v práci na strane zamestnávateľa v zmysle ods. 2. Ide o iné, v ZP výslovne neuvedené, prekážky v práci na strane zamestnávateľa, z dôvodu ktorých
zamestnanec nemôže vykonávať prácu a počas trvania ktorých zamestnancovi prislúcha náhrada mzdy v sume priemerného zárobku (napr. situácia, kedy zamestnávateľ neprideľuje zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy). (BARANCOVÁ, Helena. § 142 [Prekážky na strane zamestnávateľa]. In: BARANCOVÁ, Helena a kol. Zákonník práce. 3. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2022, s. 1193, marg. č. 3.). 29. Aj podľa zaužívanej súdnej praxe, ak neumožní organizácia pracovníkovi pokračovať v práci ani po právoplatnom rozhodnutí, ktorým bolo zistené, že rozviazanie pracovného pomeru bolo neplatné, vznikajú pracovníkovi za dobu od právoplatnosti rozhodnutia nároky na náhradu mzdy v zmysle § 130 ods. 1 Zákonníka práce (v znení účinnom od 01.04.2002 § 142 ods. 3 Zákonníka práce). (porovnaj Cpjf 104/1974, R 90/1970). 30. Nároky zamestnanca, s ktorým zamestnávateľ neplatne zrušil pracovný pomer, sú osobitne upravené v ustanovení § 79 Zákonníka práce, a čo sa týka týchto nárokov, nemožno teda použiť všeobecné ustanovenia o náhrade mzdy pri prekážkach v práci na strane zamestnávateľa podľa ustanovenia § 142 Zákonníka práce (R 44/1984). 31. Žalobkyňa v žalobe tvrdí, že sa v auguste 2018 domáhala, aby jej zamestnávateľ umožnil v pokračovaní v práci a aby mohla nastúpiť do práce, pričom jej zamestnávateľ odmietol umožniť výkon práce, keď ten poukazoval na to, že rozhodnutím MŠVaV SR č. 2018/4986:3-10HO zo dňa 09.04.2018 bude vyradený k 31.08.2018 zo siete škôl a školských zariadení. 32. Z obsahu spisu vyplýva, že na č.l. 144 sa nachádza podpísaný list žalobkyne adresovaný F. G. H. I. XXX J. E., ktorým žalobkyňa oznamuje, že rozsudkom Okresného súdu Poprad, sp.zn. 11Cpr/20/2017 zo dňa 28.06.2018 bolo určené, že okamžité skončenie pracovného pomeru podané zo strany zamestnávateľa dňa 26.05.2017 podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, je neplatné a pracovný pomer naďalej trvá. V zmysle uvedeného oznamuje žalobkyňa, že 30.08.2018 nastupuje do zamestnania. Zároveň žiada vyplatiť náhradu ušlej mzdy. Na tomto liste sa nachádza podpis osoby s poznámkou ,,odmietla prevziať“ dňa 30.08.2018 o 08:12 hod. Zároveň sa tam nachádza podpis svedka. 33. Zo zrušovacej listiny Okresného úradu Prešov zo dňa 07.08.2018 (rub č.l. 123 spisu) vyplýva, že s účinnosťou k 31. augustu 2018 došlo k zrušeniu Spojenej školu, Kpt. Nálepku 122, Giraltovce, IČO: 42 085 403 a majetok v správe citovanej školy, ako aj to, že práva a povinnosti prešli dňom 01.09.2018 na Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. 34. V žalobe žalobkyňa uviedla, že listom zo dňa 26.11.2018 bola jej právnej zástupkyni doručená odpoveď zo strany žalovaného v 1. rade, v ktorej uviedol, že nároky žalobkyne budú uspokojené z úrovne Okresného úradu Prešov v súlade s ust. § 21 zákona č. 523/2004 Z.z. Žalovaný v 2. rade listom zo dňa 10.12.2018 odpovedal právnej zástupkyni žalobkyne, že odbor školstva nemá zabezpečenie na vybavenie nárokov žalobkyne, ale že postupuje vec prednostovi Okresného úradu (č.l. 11 spisu). 35. Z listiny výpovede (z č.l. 7 spisu) vyplýva, že na základe tejto skutočnosti došlo k zrušeniu pracovného miesta ekonómky v útvare Spojenej školu, Kpt. Nálepku 122, Giraltovce. Taktiež to, že pri osobnom pohovore bolo žalobkyni oznámené, že zamestnávateľ nemá možnosť žalobkyňu ďalej zamestnávať, nakoľko nemá k dispozícii žiadne vhodné pracovné miesto, ktoré by mohol žalobkyni ponúknuť, a to ani na kratší pracovný čas, mieste ktoré bolo dohnuté ako miesto výkonu práce (č.l. 201 spisu). 36. Za tejto dôkaznej situácie sa javí odvolaciemu súdu, že žalobkyni domáhajúcej sa nástupu do zamestnania zamestnávateľ, najprv Spojená škola Kpt. Nálepku 122 v Giraltovciach, potom jej právny nástupca Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky v období od právoplatnosti rozsudku o neplatnosti skončenia pracovného pomeru do 15.03.2019 prácu neprideľoval podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Súd prvej inštancie sa však uvedeným ustanovením Zákonníka práce vo vzťahu k nároku na náhradu mzdy žalobkyne za toto obdobie po právoplatnosti rozsudku o neplatnom skončení pracovného pomeru nezaoberal. 37. Pre existenciu prekážky v práci podľa § 142 ods. 3 Zákonníka prace nie je rozhodujúce, či nemožnosť prideľovať prácu zamestnancovi je spôsobená objektívnymi alebo subjektívnymi príčinami,
a či tieto skutočnosti zamestnávateľ môže alebo nemôže ovplyvniť, resp. či túto prekážku v práci zamestnávateľ zavinil alebo nezavinil alebo k nej došlo z objektívnych dôvodov. Pri posudzovaní povahy prekážky v práci tohto druhu nie je rozhodujúce, či sa z hľadiska vzniku a právnych dôsledkov dotýka jedného zamestnanca alebo skupiny zamestnancov, resp. všetkých zamestnancov. Ide o iné, v Zákonníku práce výslovne neuvedené, prekážky v práci na strane zamestnávateľa, z dôvodu ktorých zamestnanec nemôže vykonávať prácu a počas trvania ktorých zamestnancovi prislúcha náhrada mzdy v sume priemerného zárobku (napr. situácia, kedy zamestnávateľ neprideľuje zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy). (BARANCOVÁ, Helena. § 142 [Prekážky na strane zamestnávateľa]. In: BARANCOVÁ, Helena a kol. Zákonník práce. 3. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2022, s. 1193, marg. č. 3.). 38. Predmetom odvolacieho prieskumu bol taktiež žalobkyňou uplatnený nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku v počet dní 17,5 za rok 2017 vo výške 791,70 eura a v počte dní 30 za rok 2018 vo výške 1.404,90 eura. 39. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, ktorý vyhovel tomuto nároku s poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-57/22 z 12.10.2023, ktorý kladne odpovedal na položenu prejudiciálnu otázku, či sa má článok 7 ods. 1 smernice 2003/88 vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej judikatúre, podľa ktorej pracovník, ktorý dostal protiprávnu výpoveď a následne opätovne nastúpil do zamestnania v súlade s vnútroštátnym právom v dôsledku zrušenia jeho prepustenia súdnym rozhodnutím, nemá nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok za obdobie odo dňa prepustenia do dňa jeho opätovného nastúpenia do zamestnania, z dôvodu, že počas tohto obdobia tento pracovník pre zamestnávateľa skutočne nepracoval, keďže mu tento zamestnávateľ nepridelil prácu, a že počas uvedeného obdobia už má v súlade s vnútroštátnym právom nárok na náhradu mzdy. 40. V zmysle tohto rozhodnutia sa vzťahuje povinnosť členského štátu EÚ zabezpečiť platenú dovolenku pre každého zamestnanca vyplývajúcu z Článku 7 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, t.j. aj pre zamestnancov, s ktorými bol neplatne skončený pracovný pomer a to v období odo dňa prepustenia do dňa opätovného nastúpenia do zamestnania, t.j. za čas kedy zamestnanec skutočne nepracoval. 41. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/6/2008 (podľa ktorého nárok na náhradu nevyčerpanej dovolenky zamestnancovi neprináleží) s poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora EU je tým prekonané, keď z rozhodnutia Súdneho dvora EU jednoznačne vyplýva, že zamestnanec, ktorý bol protiprávne prepustený má nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok, resp. peňažnú náhradu za nevyčerpanú platenú dovolenku aj keď zamestnanec pre zamestnávateľa skutočne nepracoval. Členské štáty sú povinné vykladať vnútroštátne právo v súlade s legislatívou Európskej únie a so závermi Súdneho dvora Európskej únie. 42. Odvolací súd taktiež poukazuje na spomínaný rozsudok v spojených veciach QH proti Varchoven kasacionen säd na Republika Balgarija, C-762/18 a CV proti Iccrea Banca SpA, C-37/19 zo dňa 25.06.2020 Súdny dvor EÚ rozhodol o ďalšom nároku zamestnanca v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru, a to nároku na náhradu za nevyčerpanú platenú dovolenku, ktorého výsledok je plne uplatniteľný na prejednávanú vec. 43. Predmetom odvolacieho prieskumu bolo aj právne posúdenie nároku žalobkyne na odstupné vo výške 1 mesačného platu ako nároku súvisiaceho so skončením pracovného pomeru žalobkyne uplynutím výpovednej doby ku dňu 30.09.2019 na základe výpovede zo dňa 15.03.2019. Súd prvej inštancie priznal žalobkyni nárok na odstupné vo výške jedného funkčného platu 1.115,50 eura (platový dekrét zamestnanca na č.l. 6 spisu) s poukazom na dohodu žalobkyne a zamestnávateľa v kolektívnej zmluve na odstupné vo výške štyroch funkčných platov. V konaní nebolo sporné, že žalobkyni už bolo vyplatené odstupné vo výške trojnásobku jej priemerného mesačného zárobku. 44. V zmysle § 76 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce, zamestnancovi, s ktorým zamestnávateľ skončí pracovný pomer výpoveďou z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a) patrí pri skončení pracovného pomeru odstupné najmenej v sume trojnásobku jeho priemerného mesačného zárobku, ak pracovný pomer zamestnanca trval najmenej desať rokov a menej ako dvadsať rokov.
45. Podľa § 13b ods. 1 písm. b) zákona č. 552/2003 Z.z o výkone práce vo verejnom záujme v podnikovej kolektívnej zmluve možno dohodnúť zvýšenie odstupného najviac o dvojnásobok funkčného platu alebo priemerného mesačného zárobku. 46. Odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvej inštancie, že dôkazy v podobe listiny - výpovede zo dňa 15.03.2019 na č.l. 26 spisu, v ktorej je uvedené, že celkový nárok žalobkyne na odstupne pri skončení pracovného pomeru výpoveďou je v sume štyroch funkčných platov a Záznamu z pohovoru zástupcu žalovaného so žalobkyňou zo dňa 15.03.2019 (č.l. 201-202 spisu), obsahujúcom citáciu čl. 3 ods. 11 Kolektívnej zmluvy pre zamestnancov odmeňovaných podľa zákona č. 553/2003 na roky 2019-2020, podľa ktorého patri zamestnancovi zvýšenie odstupného nad rozsahu uvedený v § 76 ods. 1 a 2 Zákonníka práce v sume jedného funkčného platu/ priemerného zárobku. V tomto Zázname je výslovné uvedené, že celkový nárok žalobkyne pri skončení pracovného pomeru žalovanou je v sume štyroch funkčných platov. 47. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že v rozhodnom čase neexistovala podniková kolektívna zmluva F. G. J. E., odvolací súd konštatuje, že s účinnosťou ku dňu 31.08.2018 síce došlo k zrušeniu Spojenej školy H. I. XXX J. E. bez právneho nástupcu, avšak podľa zrušovacej listiny prešli všetky jej práva a povinnosti dňom 01.09.2018 na žalovaného v 1. rade, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, a teda aj povinnosti vyplatiť zvýšené odstupné nad rozsah uvedený v § 76 ods. 1 a 2 Zákonníka práce v sume jedného funkčného platu/ priemerného zárobku zamestnancovi pri skončení pracovného pomeru výpoveďou. 48. Odvolací súd sa ďalej nestotožnil ani s argumentáciou žalovaného, že žalobkyni nevznikol nárok na úroky z omeškania vzhľadom na charakter uplatneného nároku podľa Zákonníka práce, ani s námietkou, že ak vznikol nárok na úrok z omeškania tak nie z hrubej mzdy. Súd prvej inštancie sa správne s vyššie uvedenými odvolacími námietkami odvolateľa vysporiadal v bode 36. až 39. odôvodnenia. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia aj v tejto časti a v plnom rozsahu odkazuje na odôvodnenie rozhodnutia. Dôvody uvedené žalovaným v odvolaní nespôsobujú vecnú nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie. 49. Námietku nemožnosti aplikácie ustanovení Občianskeho zákonníka o úrokoch z omeškania vzhľadom na § 1 ods. 4 Zákonníka práce posudzoval Ústavný súd SR vo svojom uznesení zo dňa 4.7.2017, sp. zn. III. ÚS 460/2017 publikovanom v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu č. 64/2017 Zb. Us., na ktorý správne poukázal aj súd prvej inštancie, kedy Ústavný súd SR dospel k záveru, že zamestnávateľ, ktorý sa dostane do omeškania s peňažným plnením voči zamestnancovi, je povinný platiť od vzniku omeškania zákonné úroky z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., pričom ustanovenie § 1 ods. 4 Zákonníka práce nemožno vykladať tak, že by tomuto záveru bránilo 50. V súvislosti s odvolacou námietkou žalovaného v 1. rade, že ak vznikol nárok na úrok z omeškania tak nie z hrubej mzdy odvolací súd poukazuje na závery prezentované v uznesení tunajšieho odvolacieho súdu č.k. 22Cop/5/2019-217 z 14.05.2020, cit.: ,,25. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5MCdo/3/2011 zo dňa 1.13.2012 vo veci vyslovenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy. V danej veci dovolateľ namietal nesprávne právne posúdenie, keď súdy priznali žalobcovi náhradu tzv. hrubej mzdy a z tejto priznali aj úrok z omeškania. Namietal, že pri priznaní náhrady tzv. hrubej mzdy základ pre výpočet úroku z omeškania nezodpovedá skutočnosti, pretože zamestnávateľ nedlhuje zamestnancovi tzv. hrubú mzdu, ale tzv. čistú mzdu, a preto ani nemôže niesť zodpovednosť za úrok z omeškania z tzv. hrubej mzdy. Podľa dovolateľa rozsah peňažného plnenia stanovený súdnym rozhodnutím musí presne zodpovedať tej čiastke, ktorú je treba zaplatiť, t.j. v danom prípade tzv. čistej mzdy (R 28/83). Na uvedené dovolacie námietky najvyšší súd odpovedal, že súhlasí v tom, že v rozhodovacej činnosti súdov bol v minulosti prijatý právny názor, že povinnosť (zamestnávateľa) zaplatiť mzdu (náhradu mzdy), ktorá prináleží zamestnancovi, uloží súd v rozsudku po odpočítaní dane zo mzdy v tzv. „čistej„ výške. Uvedené závery judikatúry súdov, založené na právnej úprave účinnej do 31.12.1992, však nemožno po 1.1.1993 v dôsledku zmenenej právnej úpravy v daňovej oblasti použiť. Podľa názoru najvyššieho súdu v „čistej“ výške je možné zamestnancovi priznať mzdu (náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru) len za dobu do 31.12.1992. Mzda (náhrada mzdy) od 1.1.1993, ktorá prináleží zamestnancovi, tak podlieha dani z príjmu. Výšku mzdy (náhrady mzdy) od 1.1.1993 preto súd vo svojom rozhodnutí stanoví v „hrubej“ výške a je vecou platcu
dane, poprípade poplatníka, aby v súlade so zákonom splnil svoje povinnosti pri výbere a platení dane. Teda podľa najvyššieho súdu, ak priznali preto súdy nižších stupňov od 1.1.1993 žalobcovi náhradu služobného platu (náhradu mzdy) v „hrubej“ výške, t.j. vrátane všetkých zákonných odvodov, rozhodli v súlade s hmotným právom.“ 51. Odvolací súd ďalej poukazuje na závery Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17C/632/2015 zo dňa 23.11.2016. Krajský súd v konaní o náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru konštatoval nasledujúce cit.: „Najvyšší súd v uznesení sp.zn. 1Cdo/180/2009 nevytkol súdu prvej inštancie, že náhradu mzdy v sume 17.206,37 Eur brutto priznal spolu s 12 % úrokom z omeškania od 28.2.2005. Odvolací súd nepovažuje za dôvodnú námietku žalovaného, že úroky z omeškania nemohol súd priznať z brutto náhrady mzdy, keď žalovanému vznikne povinnosť uskutočniť za žalobkyňu odvody na zdravotné a sociálne poistenie a daň z dôvodu, že Zákonník práce výslovne ustanovuje, že pre účely pracovnoprávne sa vychádza z priemerného hrubého zárobku, ktorý sa používa aj pre účely výpočtu náhrady mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru. Správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý priznal žalobkyni úroky z omeškania z náhrady mzdy určenej podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce (v brutto vyjadrení) potvrdzuje aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6Cdo/246/2010 z 1.7.2012, podľa ktorého k omeškaniu na strane zamestnávateľa s plnením náhrady mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru dochádza u jednotlivých náhrad miezd za ten ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť, i rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo/209/2007 z 25. septembra 2008, v ktorom najvyšší súdu neakceptoval námietku strany sporu, že pre účely výpočtu odstupného podľa § 76 ods. 2 Zákonníka práce č. 311/2001 Z.z. mal súd použiť priemerný čistý zárobok s odôvodnením, že: „z formálno-právneho hľadiska je významné, že pre stanovenie výšky odstupného podľa § 76 ods. 2 Zákonníka práce je určujúcim pojmom priemerný mesačný zárobok, nie priemerný čistý zárobok“. Uvedené rozhodnutie je podľa názoru odvolacieho súdu použiteľné aj v prejednávanej veci, kde jednou z námietok odvolateľa bolo, že sa žalovaný, ktorému vznikla povinnosť vyplatiť žalobkyni náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru, dostal do omeškania s výplatou náhrady mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru len vo výške čistého priemerného zárobku žalobkyne. Odvolací súd uvádza, že ak Zákonník práce účinný do 31. marca 2002 v § 275 ods. 2 výslovne určoval, že na pracovnoprávne účely sa používa priemerný hrubý zárobok a priemerný čistý zárobok len tam, kde to výslovne ustanovuje všeobecne záväzný právny predpis a pri náhrad mzdy podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce nie je ustanovené, že sa má vychádzať z priemerného mesačného čistého zárobku, dostal sa žalovaný do omeškania s plnením peňažného nároku zodpovedajúceho celej náhrade mzdy priznanej žalobkyni.“ 52. Podľa § 517 ods. 2 OZ, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania, výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. 53. Podľa § 10c nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom 2013, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu omeškania po 31. januári 2013. 54. Podľa § 3 ods.1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom do 31.1.2013, výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. 55. Sadzba úrokov z omeškania v občianskoprávnych vzťahoch vzniknutých do 31.01.2013 so vznikom omeškania od 16.03.2016 do 26.07.2022, bola vo výške 8 %. 56. Vo vzťahu k úrokom z omeškania, odvolací súd uvádza, že mzda, ktorú náhrada mzdy v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru nahrádza, je splatná pozadu za mesačné obdobie v najbližšom výplatnom termíne, pričom medzi stranami sporu nebolo sporné, že splatnosť mzdy nastala na desiaty kalendárny deň toho-ktorého mesiaca, čo vyplýva zo žaloby. Nevyplatenie náhrady mzdy v lehote splatnosti, ktorá je rovnaká ako lehota splatnosti mzdy, ktorú nahrádza, má za následok omeškanie so vznikom povinnosti platiť úroky z omeškania v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka s poukazom na § 1 ods. 4 Zákonníka práce. Vzhľadom k tomu, že splatnosť jednotlivých miezd bola dohodnutá v pracovnej zmluve najneskôr na desiaty kalendárny deň v mesiaci, žalovaný v 1. rade sa dostal do omeškania so zaplatením mzdy za mesiac október 2017 (po skončení PN žalobkyne
31.09.2017) dňa 11.11.2017 a tak obdobne i so zaplatením miezd za ďalšie mesiace, až do 11.08.2018, kedy sa žalovaný dostal do omeškania so mzdou za mesiac júl 2018 pred nadobudnutím právoplatnosti rozsudku o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru 01.08.2018. Žalovaný v 1. rade sa dostal do omeškania so zaplatením odstupného vo výške 1.115,50 eura za mesiac jún 2019. Výšku úrokov z omeškania bola priznaná v zmysle nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. 57. Žalobkyňa v odvolaní namietala IV. výrok o trovách konania, ktorým súd prvej inštancie priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 49,04 %. Súd prvej inštancie podľa žalobkyne nezohľadnil pri posudzovaní úspechu medzi žalobnou žiadosťou (petitom) a výrokom rozsudku to, že v prípade požadovanej istiny 27.790,24 eura išlo o pisársku chybu, keď zo žiadnej zo špecifikácii nároku táto suma nevyplývala. 58. Podľa § 255 ods. 2 CSP ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. 59. Procesný úspech sa určuje vo vzťahu k predmetu sporu úspechom (t.j. víťazstvom) v spore. Plný úspech v spore sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku, ktorým sa rozhodlo vo veci samej. Plný úspech v spore môže mať žalobca aj žalovaný. U žalobcu ide o plný úspech vo veci vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, ktorý bol naposledy urobený vo veci samej, t.j. ak sa jeho žalobe vyhovelo v celom rozsahu. 60. Obsah žaloby nie je tvorený výlučne žalobným návrhom (petitum), ale aj rozhodujúcimi skutkovými tvrdeniami – opísaním skutkového deja (causa petendi). Súd je viazaný petitom žaloby po obsahovej stránke a tento petit je potrebné vykladať v súvislosti so skutkovými tvrdeniami v žalobe. Súd má skúmať celý obsah podanej žaloby, nielen samotný žalobný návrh. (pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7Cdo/268/2019 z 25.11.2020, zverejnené v Zbierke rozhodnutí Najvyššieho súdu 1/2021 pod č. R14/2021). 61. Podľa § 129 ods. 1 a 2 CSP ak ide o podanie vo veci samej alebo návrh na nariadenie neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia, z ktorého nie je zrejmé, čoho sa týka a čo sa ním sleduje, alebo ide o podanie neúplné alebo nezrozumiteľné, súd vyzve toho, kto podanie urobil, aby podanie doplnil alebo opravil v lehote, ktorá nemôže byť kratšia ako desať dní. V uznesení podľa odseku 1 súd uvedie, v čom je podanie neúplné alebo nezrozumiteľné a ako ho treba doplniť alebo opraviť a poučí o možnosti podanie odmietnuť. 62. Odvolací súd konštatuje, že z podanej žaloby vyplýva na jednej strane tvrdenie žalobkyne, že žiada priznať náhradu mzdy z obdobie od 17.06.2017 do 15.03.2019 ( t.j. obdobie 20 mesiacov) vo výške 23.798,36 eura s príslušenstvom a doplatok odstupného vo výške 1-mesačneho priemerného zárobku 1.795,28 eura a na strane druhej samotný petit so žalovanou sumou 27.790 eur s príslušenstvom. Javí sa tak, že obsah žaloby v porovnaní so znením petitu bol mätúci. Podľa názoru odvolacieho súdu predmet sporu (jeho výšku) v danej veci nebolo možné z obsahu žaloby jednoznačne ustáliť. Súd prvej inštancie preto mal za účelom ustálenia predmetu konania v zmysle § 129 CSP žalobkyňu poučiť o vadách ňou podanej žaloby a vyzvať ju, aby ich v ním určenej lehote odstránila. Z obsahu spisu vyplýva, že síce súd prvej inštancie uznesením zo dňa 17.07.2020 (č.l. 47 spisu) vyzval žalobkyňu na opravu podľa § 129 ods. 1 CSP, ale tá sa týkala len doplnenia označenia žalovaného. Keďže súd prvej inštancie takto nepostupoval, odvolací súd je toho názoru, že uvedené nemožno potom pričítať v neprospech žalobkyne pri určovaní procesného úspechu strán v tomto spore pri rozhodovaní o nároku náhradu trov tohto konania. 63. Z týchto dôvodov odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie čiastočne vo výroku II. čo do povinnosti žalovaného v 1. rade zaplatiť žalobkyni sumu 10.950,50 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.11.2017 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.12.2017 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.01.2018 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 791,70 eura od 11.01.2018 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.02.2018 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.03.2018 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.04.2018 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.05.2018 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.06.2018 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.07.2018 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 1.1150 eura od 11.07.2019 do zaplatenia, a to
všetko do 30 dní od právoplatnosti rozsudku, a prevyšujúcej časti vo výroku II. ako aj vo výrok IV. o trovách konania rozsudok podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil súdu I. inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 64. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie sa zaoberať nárokom žalobkyne na priznanie náhrady mzdy v uplatnenom rozsahu za obdobie po právoplatnosti rozsudku o neplatnom skončení pracovného pomeru do doručenia výpovede, t.j. od 02.08.2018 do 14.03.2019 podľa § 142 ods. 3 Zákonníka prace rešpektujúc právny názor odvolacieho súdu. V nadväznosti na to súd prvej inštancie opätovne posúdi nárok žalobkyne na náhradu nevyčerpanej dovolenky z hľadiska doby jeho priznania a rozhodne o ňom v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu. Po opätovnom posúdení veci súd prvej inštancie rozhodne a svoje rozhodnutie odôvodní tak, aby zodpovedalo požiadavkám stanoveným v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Zároveň rozhodne aj o všetkých trovách konania (§ 396 ods. 3 CSP), pričom prihliadne závery odvolacieho súdu v bodoch 59. až 62. odôvodnenia tohto rozsudku. 65. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).