Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 1Cob/29/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8715207918 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8715207918.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a sudcov JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Anny Ilčinovej, v právnej veci žalobcu: BASF Slovensko spol. s r.o., so sídlom Einsteinova 23, 851 01 Bratislava - mestská časť Petržalka, IČO: 31 345 603, zast. Karkó s.r.o., so sídlom Sad na Studničkách 1029/32, 010 01 Žilina, IČO: 50 158 121, proti žalovanému: JPJ Stav, s. r. o., so sídlom Nová 78, 058 01 Poprad, IČO: 44 902 042, zast. JUDr. Martin Bašista, advokát, Štefánikova 8, 058 01 Poprad, IČO: 37880381, v konaní o zaplatenie 2.640,- eur s prísl., odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 18Cb/234/2015-321 zo dňa 26.2.2019, takto jednohlasne r o z h o d o l : Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie. Žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie žalobu zamietol a priznal žalovanému plnú náhradu trov konania. 2. V dôvodoch svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že: „Žalobca žalobou zo dňa 29.6.2015 si uplatnil zaplatenie 2.640,,- eur s 8,05 % p.a. úrokom z omeškania od 29.1.2015 do zaplatenia dôvodiac, že bola uzavretá so žalovaným zmluva o výpožičke dňa 1.4.2010 spolu s dodatkami a prílohami a bola uzavretá nájomná zmluva, na základe ktorej bolo ponechané do užívania tónovacie a premiešavacie zariadenie, za ktoré mal uhrádzať žalovaný nájomné v dohodnutej výške, pričom doba trvania nájmu bola do 31.12.2013 a keďže predmet nájmu sa užíval aj po skončení nájmu a nebol podaný návrh na vydanie predmetu nájmu v zákonnej lehote, predĺžila sa nájomná zmluva do 31.12.2014 a žalovaný nedosiahol v kalendárnom roku 2014 ročný obrat za odobraté produkty v sume 30.000,- eur bez DPH a preto mal uhradiť nájomné vo výške 2.200,- eur s DPH. Žalobca pripojil k žalobe: výpis z obchodného registra žalobcu, žalovaného, zmluva o výpožičke, dodatok č. 1, 2, dodatok č. 3 k zmluve o výpožičke zo dňa 1.4.2010, faktúra č. XXXXXXXXXX, preberacie protokoly zo dňa 21.1.2015, interný doklad o pracovnej ceste pána Lacka, faktúra č. XXXX/XX, doklad o zaplatení za ubytovanie, výpis z osobného účtu pána C. vo F., overenie technickej kontroly vozidla U. XXXCH z internetovej stránky, správa z Daňového úradu U., kniha dodávateľských faktúr, evidencia odpočítateľnej dane, záznam o ubytovaní v ubytovacom zariadení v N., prevádzkové hodiny žalobcu. V písomných vyjadreniach právny nástupca žalobcu uviedol, že stroje neboli žalobcom odovzdané dňa 21.1.2014 ale dňa 21.1.2015 na základe preberacích protokolov, ktoré sú podpísané obomi zmluvnými stranami, pričom došlo ku chybe v písaní dátumu. Zariadenia nemohli byť vrátené dňa 21.1.2014 z dôvodu, že pán C. sa nachádzal na školení v Českej republike a teda nemohol prevziať prenajaté zariadenie a podpísať dodací list. K zmluve o výpožičke boli uzavreté 3 dodatky a tento zmluvný vzťah bol zmenený na nájomný, kde v zmysle dodatku č. 1 boli prenajaté zariadenia na rok 2011, v zmysle dodatku č. 2 na rok 2012 a v zmysle dodatku č. 3 na r. 2013, kde v zmysle uvedeného dodatku sa mal ukončiť zmluvný vzťah k 31.12.2013, ale žalovaný naďalej užíval predmet nájmu a tak došlo v zmysle § 676 ods. 2 k obnoveniu nájomnej zmluvy, t.j. že sa predĺžil nájomný vzťah do 31.12.2014 a je vylúčené, aby pán C. v ten istý deň prišiel priamo zo školenia v podvečerných hodinách do práce a stihol prevziať uvedené zariadenie. Prenajaté zariadenia žalovaný vrátil žalobcovi dňa 21.1.2015 a nemohlo dôjsť k odovzdaniu prenajatého zariadenia 21.1.2014 a pán C. realizoval aj dňa 21.1.2014 prostredníctvom debetnej karty úhrady v meste a prevádzkové hodiny žalobcu boli od 7.00 hod. do 16.00 hod. Počet najazdených kilometrov vozidla EČV:U. predstavoval ku dňu 29.1.2014 154 983 km a podľa údajov z technickej kontroly Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR vyplýva, že ku dňu 18.3.2014 to predstavovalo 154 935 km. Pri odovzdaní a prevzatí strojov neboli prítomní ďalší pracovníci. V dôsledku vydania platobného rozkazu Okresného súdu Poprad č. k. 18Cb/234/2015 - 22 zo dňa 24.8.2015 bol podaný odpor, v ktorom žalovaný poukázal, na to, že dodatok č. 3 je interným číslom žalobcu a nie je datovaný a teda žalobca nemá nárok na plnenie a predmet zmluvy o výpožičke zo dňa 1.4.2010 sa vrátil žalobcovi dňa 21.1.2014, nakoľko nebolo zamýšľané odoberať v roku 2014 tovar od žalobcu. Žalovaný poukázal na dôkaz a to dodací list zo dňa 21.1.2014, daňový doklad č. XXXXXXXXXXX, XXXXXXXXXX, XXXXXXXXXX, XXXXXXXXXX, XXXXXXXXXX, XXXXXXXXXX, XXXXXXXXXXX, XXXXXXXXXX, XXXXXXXXXX, XXXXXXXXXX, XXXXXXXXXX, XXXXXXXXXX, XXXXXXXXXX, XXXXXXXXXX, XXXXXXXXX, XXXXXXXXXX, XXXXXXXXX, XXXXXXXXXX, XXXXXXXXXX, XXXXXXXXXX, XXXXXXXXXX, XXXXXXXXXX, XXXXXXXXXX, XXXXXXXXXX, XXXXXXXXXX, XXXXXXXXXX, XXXXXXXXXX, XXXXXXXXXX, XXXXXXXXXX, XXXXXXXXXX, XXXXXXXXXX, XXXXXXXXXX, XXXXXXXXXX, XXXXXXXXXX, XXXXXXXXXX, XXXXXXXXXX, XXXXXXXXXX, XXXXXXXXXX, XXXXXXXXXX, XXXXXXXXXX, XXXXXXXXXX, XXXXXXXXXX, XXXXXXXXXX, XXXXXXXXXX, XXXXXXXXXX, XXXXXXXXXX, XXXXXXXXXX, XXXXXXXXXX, XXXXXXXXXX, XXXXXXXXXX, XXXXXXXXXX, XXXXXXXXXX, XXXXXXXXXX a kniha jázd, záznam o prevádzke vozidla osobnej dopravy EVČ: U. XXXCH, čestné prehlásenie od T. Q., potvrdenie zo Sociálnej poisťovne u Š. B. z 3.12.2018, žiadosť o skončenie pracovného pomeru zo dňa 17.8.2015. Právny zástupca žalovaného na pojednávaniach uviedol, že nezrovnalosť v počte najazdených kilometrov je možné preveriť a podpisy na protokoloch nie sú Š. B., ktorý bol osobne odovzdávať stroje u žalobcu. Nie je zrejmé, kto za žalovaného predmetné protokoly podpísal a potvrdil, že tieto stroje boli vrátené a Š. B. predmetné stroje viezol a odovzdal sám a konkrétna osoba žalobcu nepoprela pravosť podpisov na tejto listine. Preberacie protokoly sú sfalšované a za žalovaného odovzdával stroje Š. B. a preberal ich T. C. a nedošlo k omylu v dátume a svedok T. C. mohol prebrať vo večerných hodinách stroje a v roku 2014 nebol odoberaný žiaden materiál od žalobcu, ktorý by sa musel namiešavať tónovacím a premiešavacím zariadením. Všetky tvrdenia žalobcu nepreukazujú kto podpísal za žalovaného preberací protokol z roku 2015. Za žalovaného predmetné stroje žalobcovi vracal p. B., ktorý jasne uviedol, že bol sám a on podpisoval preberací protokol s dátumom 21.1.2014 a poprel skutočnosť, že na preberacom protokole z 22.1.2015 bol jeho podpis. Pán B. uviedol, že pri odovzdávaní strojov sa to uskutočnilo pomocou paletovacieho vozíka. Jedinou osobou, ktorá odovzdávala žalobcovi stroje bol pán B. a osobou, ktorá prevzala tieto stroje bol pán C.. Preberací protokol z roku 2015, ktorý predložil žalobca je sfalšovaný, pretože je zle označený názov žalovaného a nikto sa nepodpisoval takým spôsobom a stroje sa odovzdávali len jednej osobe a uvedené stroje mohli mať 15-20 kg každý z nich. Žalovaný dlhšiu dobu odoberal od žalobcu tovar, ku ktorému užívaniu slúžili jednotlivé strojové zariadenia, avšak spolupráca sa ukončila na konci roku 2013 a odoberal sa tovar od iného dodávateľa. Tieto strojné zariadenia žalovaný nepotreboval k svojej činnosti a preto ich začiatkom roku 2014 vrátil. Je nelogické, aby si ponechával stroje ešte viac ako 1 rok napriek tomu, že nemal s nimi čo robiť, aby mal ešte platiť za nájom.“ 3. Aplikujúc ust. § 261 ods. 1, § 1 ods. 2, všetko Obchodného zákonníka a § 663, § 671 ods. 1, 2, § 676 ods. 1, 2, všetko Občianskeho zákonníka súd prvej inštancie uviedol, že posúdil žalobu ako nedôvodnú poukazujúc na závery uznesenia KS Prešov 4Cob/54/2017 zo dňa 12.12.2017. V konaní bolo preukázané, že strany nerozporovali existenciu nájomnej zmluvy z roku 2013 a v konaní bolo preukázané, že pri odovzdaní a preberaní strojov boli bezprostredne prítomní len zamestnanci žalobcu a žalovaného - F. Ď., T. C., Š. B. Rozporné bolo, či došlo k odovzdaniu predmetu nájmu dňa 21.1.2015 alebo 21.1.2014 a či teda došlo k obnoveniu nájomného vzťahu do 31.12.2014. Súd považoval za nesporné, že stroje boli odovzdané od žalovaného žalobcovi a došlo len k omylu pri písaní v preberacom protokole - dátumu a teda súd považoval nárok za nepreukázaný a neopodstatnený a preto v celosti žalobu zamietol, keďže nedošlo k obnoveniu nájomného vzťahu a užívaniu predmetu nájmu počas roka 2014 žalovaným, nakoľko predmet nájmu bol odovzdaný 21.1.2014 žalobcovi a preto nevznikol nárok žalobcovi na zaplatenie istiny a ani nemohlo dôjsť k omeškaniu a nevznikol nárok na zaplatenie úrokov z omeškania. 4. O trovách konania súd rozhodol podľa § 262, § 255 ods. 1 CSP a priznal žalovanému voči žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % ako úspešnému v konaní. 5. Proti tomuto rozsudku ako celku podal žalobca včas odvolanie. Z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. 6. Podľa žalobcu nebolo sporným, že medzi stranami sporu došlo k uzatvoreniu nájomnej zmluvy, v zmysle ktorej mal žalovaný od žalobcu prenajaté premiešavacie a tónovacie zariadenie. Nájom sa mal podľa predmetnej zmluvy mal skončiť dňa 31.12.2013. 7. Pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku tak podľa žalobcu zostávalo vyhodnotiť jedinú spornú otázku - dátum, kedy žalovaný prenajaté zariadenie vrátil žalobcovi. Vzhľadom na vykonané dokazovanie má žalobca za to, že súd prvej inštancie túto otázku posúdil nesprávne. 8. K uvedenému žalobca ďalej v podanom odvolaní uviedol nasledovné: „V priebehu konania bolo preukázané, že prenajaté zariadenie prevzal od žalovaného p. C. v prevádzke žalobcu v Ž.. Svedok C. vo svojej výpovedi jednoznačne potvrdil, že predmetné zariadenie prevzal dňa 21.1.2015. Tvrdenia žalobcu o momente prevzatia prenajatého zariadenia nakoniec potvrdil aj svedok Ď., ktorý podpisoval preberacie protokoly žalobcu verifikujúce prevzatie prenajatého zariadenia. Na predmetných preberacích protokoloch je uvedený dátum 21.1.2015 (preberacie protokoly boli do konania predložené spolu s vyjadrením žalobcu zo dňa 2.11.2015 a v origináli s podaním žalobcu zo dňa 19.10.2016). Nakoľko žalovaný užíval prenajaté zariadenie aj v roku 2014, t.j. po skončení nájmu a žalobca nepodal návrh na jeho vydanie v zákonnej lehote, v zmysle § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa nájomná zmluva uzavretá medzi žalobcom a žalovaným obnovila za tých istých podmienok, za akých bola dojednaná pôvodne, to znamená, že nájom dojednaný medzi žalobcom a žalovaným sa predĺžil do 31.12.2014, na základe čoho vznikol žalobcovi nárok, ktorého zaplatenia sa v tomto konaní domáha. Dňa 21.1.2014 objektívne ani nemohlo dôjsť k odovzdaniu prenajatého zariadenia, nakoľko p. C. sa v tento deň nachádzal na zahraničnom školení v meste K., Č.. Táto skutočnosť bola jednoznačne potvrdená jednak výpoveďou p. C. a jednak aj interným potvrdením žalobcu o zahraničnej ceste p. C. (predložené súdu na pojednávaní konanom dňa 23.2.2016), ako aj I.. L. S. - zástupkyňou W. N., K., Č., v ktorom bol p. C. ubytovaný od 19.1.2014 do 21.1.2014. So svojím podaním zo dňa 24.5.2016 navyše žalobca súdu prvej inštancie predložil výpis z osobného účtu p. C., z ktorého vyplýva, že p. C. realizoval dňa 21.1.2014, prostredníctvom jeho debetnej karty, úhrady v meste K., Č.. So svojím podaním zo dňa 23.11.2016 predložil žalobca súdu prvej inštancie ďalší dôkaz - výkaz banky - F. Ú. Q., J..P.., ohľadom platieb realizovaných p. C. dňa 21.1.2014. Z predmetného dokumentu vyplýva, že p. C. realizoval prostredníctvom svojej debetnej karty: 1. dňa 21.1.2014 o 13:19 hod. platbu v meste K., Č. vo výške 1.46 eur, 2. dňa 21.1.2014 o 13:53 hod. platbu v meste K., Č.D. vo výške 2,19 eur, 3. dňa 21.1.2014 o 16:20 hod. platbu na platobnom mieste L., Č. vo výške 2.85 eur (z výpisu z účtu p. C., ktorý predložil žalobca súdu prvej inštancie so svojím podaním zo dňa 24.5.2016 vyplýva, že sa jednalo o platbu v obchode „R.“). Na pojednávaní konanom dňa 3.5.2018 žalobca súdu predložil aj ďalší listinný dôkaz - fotku prevádzkových (otváracích) hodín jeho skladu v Ž., z ktorého vyplýva, že tento je otvorený v pondelok až piatok v čase od 07:00 hod. do 16:00 hod. Zo všetkých uvedených dôkazov je zrejmé, že p. C. nemohol prevziať od žalovaného prenajaté zariadenie dňa 21.1.2014, nakoľko v tento deň sa jednoducho v meste Ž. počas otváracích hodín prevádzky žalobcu nenachádzal a ani nemohol nachádzať. Žalovaný dôkazné bremeno ohľadom svojich tvrdení neuniesol. P. B. - bývalý zamestnanec žalovaného vo svojej výpovedi uviedol, že prenajaté zariadenie doviezol do skladu žalobcu v Ž. dňa 21.1.2014 v poobedňajších hodinách, a to na vozidle U. Q., EČV U. XXXCH. Vo svojej výpovedi odkazoval na vlastnoručne podpísanú knihu jázd, ktorej originál je založený v súdnom spise a v ktorej mala byť zapísaná jeho jazda do Ž.. Žalobca však na pojednávaní konanom dňa 19.7.2016 predložil súdu vo forme printscreen-u (fotka obrazovky) údaje získané z webového portálu poverenej technickej služby a technickej kontroly Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR ohľadom najazdených kilometrov vozidla žalovaného - U. Q., EČV U. XXXCH, ktorým žalovaný doviezol do skladu žalobcu prenajaté zariadenie. Tento dôkaz v celom rozsahu spochybňuje hodnovernosť žalovaného ako aj svedka B.. Je tomu tak preto, že predložený originál knihy jázd, na ktorý odkazoval svedok B., nekorešponduje so skutočnosťou, nakoľko počet najazdených kilometrov vozidla EČV U. XXXCH udávaných v tejto knihe predstavoval ku dňu 29.1.2014 hodnotu 154.983 km, pričom z údajov získaných z poverenej technickej služby a technickej kontroly Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR vyplýva, že stav najazdených kilometrov tohto vozidla na technickej kontrole uskutočnenej dňa 18.3.2014 predstavoval 154.935 km, čo je o 48 km menej, ako tomu malo byť podľa predloženej knihy jázd dňa 29.1.2014 (!). Zároveň je potrebné dodať, že prvé strany boli z tejto knihy vytrhnuté a vložené naspäť, pričom zápis svedka B. o ceste do Ž. dňa 21.1.2014 sa nachádza práve na jednej z takto vytrhnutých a naspäť vložených stranách (!), čo rovnako samo o sebe spochybňuje hodnovernosť tohto listinného dôkazu ako aj samotného žalovaného a svedka B.. Odhliadnuc o vyššie uvedeného považuje žalobca napádaný Rozsudok za nepreskúmateľný a arbitrárny. Súd prvej inštancie odôvodnil svoje rozhodnutie skutočne stručne (bod 22. Rozsudku), a to bez akéhokoľvek vyhodnotenia dôkaznej situácie a posúdenia relevantnej argumentácie žalobcu produkovanej v priebehu konania. Súd prvej inštancie sa vo svojom Rozsudku žiadnym spôsobom nezaoberal výpoveďami svedkov Ď. a C., dodacími listami žalobcu a ani ďalšími listinnými dôkazmi preukazujúcimi skutkové tvrdenia žalobcu, či objektívne nesprávnymi údajmi v knihe jázd predloženej žalovaným a na ňu nadväzujúcou výpoveďou svedka B.. Súd prvej inštancie v Rozsudku len stroho skonštatoval, že k odovzdaniu prenajatého zariadenia malo dôjsť dňa 21.1.2014, no v rozpore s § 220 ods. 2 CSP neuviedol, z ktorých dôkazov pri svojej úvahe vychádzal a ako tieto vzhľadom na podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán posúdil. Odôvodnenie Rozsudku preto nemôže byť považované za presvedčivé tak, ako to predpokladá dikcia § 220 ods. 2 CSP.“ 9. Vzhľadom na vyššie uvedené žalobca žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe žalobcu vyhovel a aby vzájomne priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. 10. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že skutočnosti, na ktoré poukazuje žalobca vo svojom odvolaní sú vo vzťahu k predmetu konania a k napadnutému rozsudku právne irelevantné. S napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie sa žalovaný v plnom rozsahu stotožnil a mal za to, že súd prvej inštancie rozhodol správne, plne v súlade s príslušnými zákonnými ustanoveniami, ktoré správne vyložil a zaoberal sa dostatočne každou potrebnou okolnosťou a skutočnosťou, ktorá bola v konaní zistená. Preto mal žalovaný za to, že odvolanie žalobcu je nedôvodné a pri rozhodnutí súdu prvej inštancie nedošlo k žiadnemu porušeniu príslušných zákonných ustanovení a že súd prvej inštancie postupoval s plnou starostlivosťou a najmä v súlade so zákonom. Dôvody jeho odvolania podľa žalovaného iba opakujú jeho predchádzajúce vyjadrenia prednesené pred súdom prvej inštancie. Preto žalovaný navrhoval, aby dovolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako zákonný a vecne správny s tým, že si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania. 11. Žalobca vo svojej replike k vyjadreniu žalovaného k jeho odvolaniu uviedol, že k veci nemá viac čo uviesť s tým, že odkázal na svoje doterajšie vyjadrenia. 12. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) vec preskúmal v rozsahu určenom ust. § 379, § 380 a § 381 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contratio a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil. 13. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 14. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 15. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím prvostupňového súdu odvolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne. Odvolací súd (v súlade vyššie citovaným ust. § 387 ods. 2 CSP) sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením jeho rozhodnutia, ktoré je nielen dostatočne podrobné, ale i jasne zrozumiteľné, presvedčivé a logické, keď sa vysporiadava so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi otázkami a aspektmi a teda spĺňa základné kritéria odôvodnenia uvedené v ust. § 220 ods. 2 CSP. 16. Podané odvolanie nie je dôvodné. Žalobca žiadnym spôsobom, argumentmi uvádzanými v odvolaní nespochybnil správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolací súd konštatuje, že v podanom odvolaní neboli uvedené žiadne skutočnosti, okolnosti alebo argumenty, ktoré by neboli predmetom skúmania prvoinštančného súdu a s ktorými by sa prvoinštančný súd pri rozhodovaní a pri jeho odôvodnení náležite nevysporiadal. 17. Aby odvolací súd neopakoval na zdôraznenie svojho rozhodnutia logické argumenty a závery prvoinštančného súdu, ktoré prvoinštančný súd už vyslovil v odôvodnení svojho rozhodnutia na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia (v súlade s cit. § 387 ods. 2 CSP), preto len poukazuje na určité najzásadnejšie argumenty, ktorými reaguje na argumenty odvolateľa uvedené v jeho odvolaní. 18. K odvolacej námietke žalobcu o nesprávnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie odvolací súd uvádza, že v zmysle záverov konštantnej judikatúry právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení sú vyvodzované právne závery a aplikovaná konkrétna právna norma na zistenie skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nemu vtedy, ak súd nepoužil správny, náležitý právny predpis, alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho interpretoval alebo so správne zistených skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 19. Po oboznámení sa s odvolaním napadnutého rozhodnutia odvolací súd zhodnotil túto odvolaciu námietku za nedôvodnú. V konaní mal zhodne so súdom prvej inštancie aj odvolací súd za to, že k odovzdaniu predmetu nájmu došlo dňa 21.1.2014 s tým, že žalobca nepreukázal ním tvrdené skutočnosti, a to, že k takémuto odovzdaniu došlo až dňa 21.1.2015. Teda žalobca nepreukázal obnovenie nájmu na ďalšie kalendárne obdobie do 31.12.2014 a z toho vyplývajúci nárok na ročné nájomné vo výške 2.200,- eur + DPH. O uvedenej skutočnosti svedčí dodací list podpísaný T. C. za žalobcu, ktorý bol vystavený dňa 21.1.2014, pričom aj tento zástupca žalobcu (T. C.) na pojednávaní potvrdil pravosť svojho podpisu na tom dodacom liste. Ním tvrdené skutočnosti, že na ňom mal byť uvedený rok 2015 namiesto roku 2014 žalobca nijako nepreukázal, a to aj napriek tomu, že na preukázanie týchto skutočností ho primárne zaťažovalo dôkazné bremeno. 20. V sporovom konaní sa uplatňuje prejednávacia zásada, podľa ktorej je zásadne vecou účastníkov konania tvrdiť rozhodujúce skutočnosti (povinnosť tvrdenia) a označiť, navrhovať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (dôkazná povinnosť, dôkazné bremeno). Zákon ukladá účastníkom povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti, pričom okolnosť rozhodujúcich skutočností je určená hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá opravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto právna norma zásadne určuje rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodujúce preukázané a súčasne určuje nositeľa dôkazného bremena. V závislosti na hypotéze právne má každá zo strán sporového konania samostatnú vlastnú povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť, a teda aj z toho vyplývajúce odlišné samostatné bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z ich existencie vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky, ide o toho účastníka konania, ktorý existenciu tejto skutočnosti tiež tvrdí. Dôkazné bremeno je inštitútom procesného práva a má jediný procesný účel. Jeho zmyslom je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie vo veci, či už v dôsledku nečinnosti účastníka, ktorý nesplnil povinnosti označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a dostal sa do situácie dôkaznej núdze, alebo pretože takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec. Dôkazné bremeno ohľadom určitej skutočnosti leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky. Ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. 21. Ak žalobca tvrdí, že k odovzdaniu ručného premiešacieho zariadenia s príslušenstvom, ktoré bolo predmetom nájmu došlo 21.1.2015 a nie ako to vyplýva z dodacieho protokolu dňa 21.1.2014, bolo jeho povinnosťou na preukázanie týchto skutočností navrhnúť, resp. predložiť súdu prvej inštancie dôkazy. Odvolací súd vo svojom predchádzajúcom meritórnom rozhodnutí v tejto veci zo dňa 12.12.2017, ktorým zrušil rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým žalobe v celom rozsahu vyhovel, okrem iného konštatoval, že nie je vyvrátená pravosť podpisu pána C. na dodacom liste z 21.1.2014 preukazujúceho odovzdanie predmetu nájom v roku 2014. Preto je potrebné podrobne overiť okolnosti odovzdania predmetu nájmu u žalobcu, t.j. zistenie osôb a času z hľadiska tvrdenie nemožnosti pána C. byť prítomný v januári 2014 pri odovzdaní predmetu nájmu pre služobnú cestu v meste K.. 22. Žalobca však napriek tomuto záväznému právnemu názoru zostal v tomto smere pasívny, keď nevedel uviesť kto za žalovaného mal ním predložený protokol z roku 2015 podpísať, kde naopak bývalý zamestnanec žalovaného pán B. vo svojej svedeckej výpovedi potvrdil vrátenie stroja dňa 21.1.2014 a poprel svoj podpis na preberacom protokole z 22.1.2015 o skutočnosti, že k odovzdaniu stroja došlo dňa 21.1.2014 okrem iného svedčí aj podpis zástupcu žalobcu pána C., ktorý potvrdil jeho autencititu. 23. Nestačí teda len všeobecné tvrdenie žalobcu o tom, že k odovzdaniu tohto stroja došlo v roku 2015. Žalobca sa ani po zrušení a vrátení veci nevedel vyjadriť kto mal za žalovaného podpísať preberací protokol v roku 2015 pokiaľ sa týkalo tvrdeného pobytu T. C. v čase odovzdania stroja dňa 21.1.2014 v Č. D., tak žalobca síce predložil výpis z účtu, ktorý preukazoval platby kartou v obchode R. v meste K., avšak táto skutočnosť podľa odvolacieho súdu len preukazuje to, že kartou, ktorej disponentom bol okrem iného pán C. došlo v tento deň v meste K. k úhrade nákupu, nedokazuje však, že touto kartou platil zamestnanec žalobcu pán C., naviac však žalobca nepreukázal ním tvrdené skutočnosti najmä pokiaľ sa týka účasti tohto zamestnanca v tento deň na školení, o čom by nepochybne muselo existovať potvrdenie. 24. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcom prvýkrát uvedené až po rozhodnutí vo veci samej odvolací súd považoval už za nerozhodné bez potreby sa osobitne s nimi vysporiadať. I podľa už konštatnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi/stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočné objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi/stranami konania. Odôvodnenie rozhodnutí tak nemusí dať odpoveď na každú jednotlivú otázku či pripomienky účastníka/strany konania, ktorú nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov/strán konania (porovnaj napr. rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a pod.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na každú otázku alebo argument o opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné pre doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava (I. ÚS 78/05). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu odvolateľa zaoberajúcu sa ďalšími okolnosťami prejednávanej veci vzhľadom na uvedené závery už irelevantnú a nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie i s poukazom na princíp hospodárnosti konania (čl. 17 CSP) odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. 25. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu v spojení s odôvodnením preskúmavaného rozsudku potom boli splnené podmienky na to, aby odvolací súd v zmysle § 387 ods. 1, 2 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil, a to vrátane závislého odvolacími dôvodmi osobitne napadnutého výroku náhrady trov prvoinštančného konania. 26. V zmysle § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 27. V zmysle § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 28. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania preto odvolací súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 225 ods. 1 a 262 ods. 1 CSP. Dôvodom takého rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že v odvolacom konaní bol žalobca neúspešný v celom rozsahu, úspech mal len žalovaný a preto mu súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konanie rozhodne v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia. 29. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).