Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 21Co/119/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8514200364 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Antónia Kandravá ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8514200364.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Antónie Kandravej a členov senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Elišky Wagshalovej v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803, Bratislava, Pajštúnska 5, zastúpený advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR s.r.o., IČO: 36 613 843, Bratislava, Pajštúnska 5, proti žalovanej: W. D., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom XXX XX G., K. XX/X, zastúpenej opatrovníkom pre toto konanie Mgr. Michalom Dlugolinským, vyšším súdnym úradníkom Okresného súdu Stará Ľubovňa, o zaplatenie 236,08 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa č.k. 5C/36/2014-101 zo dňa 04.02.2016 jednohlasne takto r o z h o d o l : I. Potvrdzuje sa rozsudok. II. Žalobca nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Predmet konania 1. Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd zaviazal žalovanú zaplatiť sumu 236,08 Eur s príslušenstvom titulom neuhradenia splátok úveru poskytnutého právnym predchodcom žalobcu žalovanej na základe zmluvy o splátkovom úvere uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou. Obsah napadnutého rozhodnutia 2. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovanej nepriznal právo na náhradu trov konania. 3. Súd prvej inštancie aplikoval ust. § 261 ods. 3 písm. d) a § 497 zákona č. 513/1990 Zb. Obchodný zákonník, ust. § 3, § 39, § 40 ods. 1 a 3, § 43, § 46 ods. 1, § 52 ods. 1, § 53 ods. 1,3 a 4, § 54 ods. 1 a 2, § 100 ods. 1 a 2, § 101, § 103, § 111, § 524 ods. 1 a 2, § 526 ods. 1 a § 565 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, ust. § 5b zákona č. 129/2010 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 01.05.2014, ust. § 4 ods. 1,2 a 5 zákona č. 258/2001 Zb. zákona o spotrebiteľských úveroch, § 6 ods. 3 písm. b), § 8 ods. 1 a 3, § 23a ods. 1 a 2 zákona č. 634/1992 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, ust. čl. 3 ods. 1 až 3, čl. 5 a čl. 6 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Z úverovej zmluvy mal za nesporné, že pôvodný veriteľ a žalovaná uzavreli dňa 12.10.2005 zmluvu o splátkovom úvere č. 0530848076. Súd prvej inštancie mal za ustálené, že v prejednávanom prípade ide o klasickú typovú spotrebiteľskú zmluvu, kde žalovaná vystupovala ako spotrebiteľ, ktorý nemal možnosť zasahovať do znenia a do obsahu vopred naformulovaných podmienok zmluvy a do obsahu Všeobecných obchodných podmienok a dosiahnuť ich zmenu. Ako slabšia strana nemohla vyjednávať a zmluvu mohla uzatvoriť len za predpokladu, že vopred naformulované podmienky zmluvy prijme. Súd prvej inštancie vzhľadom na námietku premlčania vznesenú opatrovníkom žalovanej a tiež na ustanovenie § 5b zák. č. 250/2007 Z.z., skúmal, či nedošlo ku premlčaniu nároku uplatňovaného v tomto konaní. Aplikoval princíp okamžitej aplikability procesných noriem. Na základe uvedeného súd prvej inštancie skúmal, či nárok uplatnený žalobcom nie je premlčaný a či premlčanie nároku je potrebné posudzovať podľa Obchodného zákonníka, kde je stanovená 4 ročná premlčacia doba alebo podľa Občianskeho zákonníka, kde je stanovená 3 ročná premlčacia doba. Uviedol, že nepopiera argument, že úver je absolútnym obchodom a že na úver dopadá tretia časť Obchodného zákonníka, bez ohľadu na povahu účastníkov, avšak zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou, na ktorú je potrebné aplikovať ustanovenia § 52 - § 54 Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ustanovenia zákona č. 694/1992 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a ustanovenia zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Mal za náležité a plne v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa, že v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov (ako napr. premlčanie, odstúpenie od zmluvy), na tieto vzťahy je potrebné aplikovať právnu úpravu občianskeho práva a nie podnikateľské právo. Použitie nevýhodnejšieho obchodného práva a nie občianskeho práva na spotrebiteľský právny vzťah vrátane premlčania predstavuje zhoršenie postavenia spotrebiteľa. Uvedenému názoru nasvedčuje aj novoprijatá právna úprava § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Vykonaným dokazovaním zistil, že pôvodný veriteľ postúpil na žalobcu splatnú pohľadávku, pričom jej splatnosť nastala dňa 20.09.2010. Nasledujúcim dňom, t.j. dňa 21.09.2010 mohol pôvodný veriteľ prvýkrát uplatňovať voči žalovanej zaplatenie celej splatnej pohľadávky. Žalobca ako postupca ma tie isté práva, ktoré by mal postupník a zmena v osobe veriteľa nemá vplyv na plynutie premlčacej doby. Všeobecná 3 ročná premlčacia lehota na zaplatenie splatného úveru začala plynúť nasledujúcim dňom po splatnosti úveru, t.j. dňom 21.09.2010 (splatný dňa 20.09.2010) a uplynula dňa 21.09.2013, kedy došlo k premlčaniu nároku žalobcu uplatňovaného v tomto konaní. Žalobca uplatnil nárok na súde dňa 24.01.2014, t.j. po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty. Na základe uvedeného preto súd prvej inštancie žalobu celkom zamietol, a to v časti istiny a zákonného úroku z omeškania z istiny od 21.09.2010 do zaplatenia, ako aj v časti vyčísleného úroku z omeškania od 21.02.2010 do 20.09.2010 vo výške 6,19 Eur, keďže došlo k premlčaniu uplatňovaného nároku ešte pred podaním žaloby na súd. 4. O trovách konania rozhodol podľa ustanovenia 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení účinnom do 30.06.2016. Obsah odvolania 5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočného zistenia skutkového stavu. V odvolaní okrem iného uviedol, že zastáva názor, že súd na daný prípad nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa premlčacej doby, pretože bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže ide o zmluvu o úvere, a teda absolútny obchodno-záväzkový vzťah aj napriek tomu, že jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ. Predmetná úverová zmluva bola uzavretá dňa 12.10 2005, pričom v období do 31. 12. 2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené s 8. časti Občianskeho zákonníka, ako aj na zmluvu podľa § 55 Občianskeho zákonníka. Zmluva o úvere bola upravená v Obchodnom zákonníku. V dôsledku toho sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení § 879f ods. 3 Občianskeho zákonníka. Novelizovaným ustanovení § 52 ods. 1 sa Občianskeho zákonníka sa nespravujú nároky vzniknuté pred 01.01.2008 a neposudzuje sa ani platnosť právnych úkonov vzniknutých pred 01.01.2008. Žalobca poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo/3/2011 zo dňa 28. 04. 2011, 6MCdo 4/2012 zo dňa 27. 03. 2013, rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/132/2013 zo dňa 21. 11. 2013, sp. zn. 30. 10. 2013 sp. zn. 15Co/28/2013 a rozhodnutie Krajského súdu v Trnave zo dňa 20. 02. 2014, sp. zn. 9Co/138/2013 a uviedol, že vzhľadom k uvedenému je na daný prípad nutné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka. Žalobca má za to, že mu vznikol nárok na úhradu uplatnených splátok spolu s príslušným úrokom z omeškania z každej splátky odo dňa nasledujúceho po splatnosti každej splátky až do zaplatenia, nakoľko nárok uplatnený návrhom na začatie konania nemožno považovať za premlčaný. Ďalej žalobca nesúhlasil, aby v danom prípade súd postupoval v zmysle § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Bol toho názoru, že aplikáciou ust. 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa dochádza k značnému narušeniu princípov právneho štátu, k porušeniu zákazu diskriminácie, k porušeniu ochrany pred svojvoľným zásahom štátnej moci, k narušeniu práva na majetok a ochranu vlastníckeho práva, k porušenia práva na prístup k nezávislému a nestrannému súdu a zásady rovnosti účastníkov. Poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove č.k. 9Co/64/2013-145 zo dňa 30.09.2014 a č.k. 9Co/105/2013 zo dňa 22.10.2014. Žalobca si svoj nárok uplatnil dňa 24.01.2014, pričom predmetné ust. § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa nadobudlo účinnosť až dňa 01.05.2014. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Okresného súdu Košice II zo dňa 17.07.2015, ktorým prerušil konanie až do právoplatného skončenia konania na Ústavnom súde SR, nakoľko podal Ústavnému súdu návrh na začatie konania o určenie, že ust. § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa je v nesúlade s ust. čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods.1 Ústavy SR, keď dospel k záveru, že predmetné ustanovenie jednostranné zvýhodňuje dlžníka spotrebiteľa to tým, že ,,nestranný súd“ má povinnosť prihliadať na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že vyhovie žalobe, resp. ho zruší a vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil trovy prvoinštančného a odvolacieho konania. Hodnotenie odvolacieho súdu 6. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a 2 C.s.p., vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 7. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového stavu, ktorý má oporu vo vykonanom dokazovaní a vec správne právne posúdil. Odvolací súd si osvojuje odôvodnenie súdu prvej inštancie a na potvrdenie správnosti rozsudku a v súvislosti s odvolacími dôvodmi dopĺňa (§ 387 ods.2 C.s.p.). 8. Podľa § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase uzavretia zmluvy, spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. 9. Podľa § 52 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. 10. Podľa § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. 11. Nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou, že žalobca je podnikateľom a predmet konania sa týka jeho podnikateľskej činnosti a že žalovaná nepoužila predmet plnenia na podnikanie. Žalovanej je preto dôvodné priznať postavenie spotrebiteľa. 12. Odvolací súd nijako nepopiera, že by zmluva o splátkovom úvere č. 0530848076 zo dňa 12.10.2005 nebola absolútnym obchodom a ani dôvodnosť aplikácie ustanovení Obchodného zákonníka. Odvolací súd len pripomína, že prednosť majú osobitné ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva vrátane ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. 13. Ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka je vzhľadom na jeho charakter ako ustanovenie lex specialis dôvodné aplikovať na všetky spotrebiteľské zmluvy, pričom výnimkou nie sú ani zmluvy o úvere, ktorej účastníkom je spotrebiteľ. Odvolací súd sa domnieva, že ak by z pôsobnosti ustanovenia § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka mali byť vyňaté niektoré typy spotrebiteľských zmlúv, zákonodarca by to explicitne upravil. To platí aj na zmluvné typy upravené v Obchodnom zákonníku. Presadzovanie obchodného práva na inštitúty upravené v kódexe o občianskych právach len s poukazom na argumentáciu o úveroch ako absolútnych obchodoch je argumentačne zjednodušené. 14. Ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka predstavuje garanciu pre spotrebiteľa v tom zmysle, že si nemôže zhoršiť svoje zmluvné (a teda i právne) postavenie bez ohľadu na to, aké dojednania sú uvedené v spotrebiteľskej zmluve. Toto zákonné ustanovenie zaručuje prednostnú aplikáciu tých právnych predpisov na spotrebiteľský právny vzťah, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie, práve za účelom princípu zákazu zhoršenia zmluvného postavenia spotrebiteľov v právnom vzťahu s dodávateľom. 15. Niet rozumného dôvodu na prijatie záveru, že na posúdenie premlčania má dopadať právna úprava regulujúca vzťahy v zásade medzi podnikateľmi, ak Občiansky zákonník ako kódex občianskeho súkromného práva obsahuje úpravu, ktorá je pre spotrebiteľa výhodnejšia, nakoľko v porovnaní s Obchodným zákonníkom ustanovuje kratšiu všeobecnú premlčaciu dobu (3 roky). 16. Odvolací súd nenašiel dôvod na odklon od svojej doterajšej judikatúry v prípade použitia právnej úpravy o občianskych právach a nie podnikateľských - napríklad rozsudok Krajského súdu v Prešove vo veciach 6Co/27/2012, 6Co/81/2012, 6Co/2/2013, 6Co/105/2013. Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie zo dňa 14.02.2013 v konaní sp. zn. 6Co/81/2012, v ktorom je vyslovený právny názor, že aj pri úverovej zmluve uzatvorenej podľa Obchodného zákonníka medzi podnikateľom a spotrebiteľom (a to aj v prípade, že k uzatvoreniu zmluvy došlo pred 01.01.2008) je potrebné použiť pri otázke premlčania (ale aj pri iných otázkach, napríklad uznanie dlhu a pod.) prednostne úpravu uvedenú v Občianskom zákonníku. Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 402/2011-10 z 19.06.2013 na základe ústavnej sťažnosti proti predmetnému rozsudku Krajského súdu v Prešove uviedol, že po preskúmaní rozsudku argumentáciu sťažovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu. Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri zisteniach a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 Ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzovaný rozsudok krajského súdu bol svojvoľným alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnený. 17. Odvolací súd pripomína judikatúru súdneho dvora, podľa ktorej je spotrebiteľ pri uzatváraní zmluvy v nevýhodnejšom postavení tak z dôvodu sťaženej vyjednávacej pozície ako aj z dôvodu informovanosti (C-240/98 až C-244/98 Océano grupo editoriale, C. Mostaza Claro,C-76/10 POHOTOVOSŤ a iné). Niet dôvod nechrániť dobromyseľnosť spotrebiteľov vychádzajúcu z dôvery v objektívne občianske právo a prehnane chrániť dodávateľa, ktorý sám zmluvu koncipoval, resp. postupníka jeho pohľadávky a časovo odsúval uplatnenie práva na súde. 18. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie rozhodol správne, keď žalobu žalobcu zamietol, pretože táto bola podaná po uplynutí trojročnej premlčacej doby v zmysle Občianskeho zákonníka (§ 100, § 101). Splatnosť úveru nastala dňa 20.09.2010 a žaloba bola podaná dňa 24.01.2014. 19. Zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa bol doplnený ustanovením § 5b novelou zákona č. 102/2014 Z. z. Vyplýva z neho, že orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy aj bez návrhu prihliada na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúcich voči spotrebiteľovi, vrátane premlčania práva alebo na inú zákonnú prekážku alebo iný zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Zákonodarca upravil premlčanie v spotrebiteľských zmluvách úmyselne v zákone č. 250/2007 Z.z. prijatom citovanou novelou z dôvodu zvýšenej ochrany spotrebiteľa a jeho okamžitou aplikáciou. 20. Podľa článku XIV. Zákona č. 102/2014 Z. z., predmetné ustanovenie vstúpilo do účinnosti od 1. mája 2014. V § 29b zákona č. 102/2014 boli prijaté prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 01.05.2014, nie však k novoprijatému ustanoveniu § 5b citovaného zákona. 21. Uvedené ustanovenie je ustanovením procesným (porovnaj napr. aj rozsudok Krajského súdu v Trnave z 30.09.2014 sp. zn. 26Co/30/2013, rozsudok Krajského súdu v Trnave z 19.08.2014 sp. zn. 9Co/295/2013, rozsudok Krajského súdu v Trnave z 22.10.2014 sp. zn. 11Co/377/2013, rozsudok Krajského súdu v Žiline z 26.01.2015 sp. zn. 11Co/427/2014, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 11.12.2014 sp. zn. 4Co/134/2013), keď orgánu rozhodujúcemu o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy (tým aj súdu) ukladá povinnosť prihliadať na premlčanie aj bez námietky premlčania vznesenej spotrebiteľom. Vzhľadom na procesný charakter tohto ustanovenia a absentujúce prechodné ustanovenia konajúci súd je povinný aplikovať toto ustanovenie a prihliadať na premlčanie ex offo (aj bez námietky). 22. Právna teória i prax činí rozdiel medzi pravou a nepravou retroaktivitou. Pre pravú retroaktivitu platí, že lex posterior ruší (neuznáva) právne účinky v dobe účinnosti legis prioris, prípadne vyvoláva alebo spojuje práva a povinnosti subjektov s takými skutočnosťami, ktoré v dobe účinnosti legis prioris nemali povahu právnej skutočnosti. V prípade nepravej retroaktivity „nový zákon síce nezakladá právne následky pre minulosť, avšak buď povyšuje minulé skutočnosti za podmienku budúceho právneho následku (jednoduchú výlučnosť) alebo modifikuje pre budúcnosť právne následky podľa skorších zákonov založené ... nepravé spätné pôsobenie zákona znamená len, že nový zákon zachycuje (právne kvalifikuje) minulé skutočnosti alebo že sa dotýka (modifikuje, ruší) existujúce právne následky. Všeobecne v prípadoch časového stretu starej a novej právnej normy platí nepravá retroaktivita, t.j. od účinnosti novej právnej normy sa i právne vzťahy, vzniknuté podľa zrušenej právnej normy, riadia novou právnou normou. Vznik právnych vzťahov, existujúcich pred nadobudnutím účinnosti novej právnej normy, právne nároky, ktoré z týchto vzťahov vznikli, ako i vykonané právne úkony, sa riadia zrušenou právnou normou (dôsledkom opačnej interpretácie stretu právnych noriem by bola pravá retroaktivita). Aplikuje sa tu princíp ochrany minulých právnych skutočností, najmä právnych konaní. Pokiaľ u pravej retroaktivity platí zásada všeobecnej neprípustnosti, za ktorej existujú striktne obmedzené výnimky prípustnosti, u nepravej retroaktivity platí naopak zásada všeobecnej prípustnosti, u ktorej existujú výnimky jej neprípustnosti“. (rozsudok Krajského súdu v Žiline 7Co/771/2014 z 17.12.2014) 23. Ak teda platí, že právna norma § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa má procesný charakter, a zákonodarca nestanovil osobitný právny režim intertemporality, má súd prihliadať na premlčanie práva ex officio vo všetkých, aj pred nadobudnutím účinnosti tohto ustanovenia začatých konaniach podliehajúcich hypotéze tejto právnej normy. (Doc. JUDr. Marek Števček, PhD.: Zákon a sudcovia, K výkladu ustanovenia § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa.) 24. Vzhľadom na uvedené pokiaľ súd prvej inštancie rozhodoval o nároku žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy v čase, keď už vstúpilo do účinnosti ustanovenie § 5b Zákona č. 205/2007 Z. z. bol oprávnený a zároveň povinný prihliadať aj bez návrhu na premlčanie nároku, keďže v danom prípade platí nepravá retroaktivita, t.j. od účinnosti novej právnej normy sa riadia i právne vzťahy, ktoré vznikli aj podľa predchádzajúcej právnej normy. Na základe princípu nepravej retroaktivity právnych noriem (starej aj novej právnej úpravy) nebol preto povinný prihliadať na podmienky uvedené v § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, t.j. prihliadať na premlčanie dlhu iba na námietku dlžníka, i keď tá v konečnom dôsledku bola zo strany opatrovníka žalovanej vznesená v konaní. 25. Konanie na Ústavnom súde SR, na ktoré žalobca poukazuje sa týka súladu § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom odvolací súd pochybnosť o súlade danej právnej normy s Ústavou SR nemá, ide o platné a účinné ustanovenie, ktoré je za splnenia podmienok stanovených v jeho hypotéze možné a zároveň nutné (viazanosť sudcu zákonom v zmysle čl. 144 ods. 1 Ústavy SR) pri rozhodovaní súdu vo veci samej aplikovať. 26. Podľa čl. 169 Zmluvy o fungovaní EÚ Únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich záujmov. 27. Charta základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta ZP EÚ“) uznáva rovnaké hodnoty ako Ústava SR, oblasťou, v ktorej však poskytuje ochranu práv nad rámec Ústavy SR je práve oblasť spotrebiteľských právnych vzťahov. V tomto smere je potrebné poukázať na čl. 38 Charty ZP EÚ, podľa ktorého politiky štátov zabezpečia vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa. Vzhľadom na znenie čl. 7 Ústavy SR je Charta ZP EÚ vo svetle Lisabonskej zmluvy súčasťou právneho poriadku SR. Charta ZP EÚ tak Slovenskej republike ako členskému štátu EÚ uložila povinnosť zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov a odvolací súd má za to, že ust. § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa patrí medzi právne normy, ktorými dochádza k naplneniu čl. 38 Charty ZP EÚ. 28. Povinnosť súdu prihliadať ex offo na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi sa na prvý pohľad môže javiť ako kontroverzná vo vzťahu k zásade rovnosti účastníkov konania. Nie je však možné konštatovať, že aplikáciou ust. § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa reálne dochádza k narušeniu rovnosti účastníkov, pretože takáto právna úprava prispieva práve k docieleniu rovnosti účastníkov, ide o vyvažovanie postavenia spotrebiteľa a dodávateľa v konaní pred súdom, pretože spotrebiteľ je v porovnaní s dodávateľom v záväzkovom vzťahu založenom spotrebiteľskou zmluvou slabšou stranou. Je to práve dodávateľ, ktorý v rámci záväzkového vzťahu dominuje nad spotrebiteľom, súdu na rozhodnutie predkladá vec s oslabeným právom a spolieha sa na nízku osvetu spotrebiteľa. 29. Komisia pre posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách a nekalých obchodných praktík predávajúcich v odpovedi na žiadosť Krajského súdu v Prešove o spoluprácu v rámci konania 6Co/213/2015 zo dňa 23.03.2016 uviedla, že motiváciou prijatia ustanovenia § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa boli predovšetkým zásadné poznatky z aplikačnej praxe zameranej na cielené porušovanie práv spotrebiteľov využívaním súdneho procesu a nespôsobilosti spotrebiteľov brániť svoje práva. Zákonodarca sledoval aj vysoký záujem na ochrane spotrebiteľa (čl. 169 Zmluvy o fungovaní EÚ, čl. 38 Charty základných práv európskej únie). Komisia má za to, že uvedené ustanovenie je plne v súlade s Ústavou SR a má ambíciu ochrániť práva spotrebiteľov pred ich porušením, pričom za najdôležitejší aspekt je potrebné považovať jeho prevenčnú funkciu (eliminovanie nápadu premlčaných vecí a nepriznávanie zlomyseľne uplatňovaných premlčaných pohľadávok). 30. Odvolací súd vo vzťahu k nazeraniu súdov SR na ust. § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa poukazuje na niektoré rozhodnutia: Súd uvedený návrh žalobcu zamietol, keď nemá pochybnosť o ústavnosti ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. (Okresný súd Komárno sp. zn. 13C/295/2015). Súd nenarušil rovnosť účastníkov konania, je totiž vecou veriteľa, aby si chránil svoje záujmy a nespoliehal sa na právnu nevedomosť účastníka v postavení spotrebiteľa, v dôsledku ktorej sa nedovolá premlčania (Krajský súd v Trenčíne sp. zn. 6Co/17/2015). Pokiaľ ide o návrh na iniciovanie konania pred Ústavným súdom SR vo veci súladu ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa s Ústavou SR, ani tomuto krajský súd nevyhovel, keďže nevidel pre takýto postup dôvod; mal za to, že tu neexistuje ústavnoprávny rozpor, pričom v podrobnostiach poukazuje na vyššie formulovaný výklad. Obzvlášť poukazuje na nedôvodné tvrdenie navrhovateľa o porušení princípu právnej istoty, ak tento účastník musel mať vedomosť, že podáva na súd návrh na priznanie premlčanej pohľadávky (Krajský súd v Žiline sp. zn. 6Co/261/2015). 31. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ust. § 255 ods. 1 C.s.p. V odvolacom konaní nebol úspešný žalobca, preto mu nevznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Naopak fakticky plne úspešná bola žalovaná, ktorej vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania, o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bola žalovaná v odvolacom konaní pasívna, nevykonala žiaden procesný úkon, náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnila, ani nevyčíslila a podľa obsahu spisu jej ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. Odvolací súd preto v súlade s čl. 17 Základných princípov C.s.p. zakotvujúcim procesnú ekonómiu aplikoval pomyselnú normu podľa čl. 4 ods. 2 Základných princípov C.s.p., podľa ktorej ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, môže súd rozhodnúť priamo tak, že sa náhradu trov odvolacieho konania neprizná. Vzhľadom na uvedené rozhodol tak, že žalovanej sa náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 C.s.p. v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).