Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 19Co/243/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8214205599 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 08. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8214205599.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobcu: B. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XX, XXX XX C., proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č.k. 2C/88/2014-111 zo dňa 03.06.2016 takto r o z h o d o l : Potvrdzuje rozsudok. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zrušil rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava, sp. zn. SR 00216/11 zo dňa 14.11.2013. Žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. 2. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní a citujúc ust. § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 až 5 Občianskeho zákonníka, § 40 ods. 1 písm. c), g), j) ods. 2, § 41 ods. 1, § 43 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní č. 244/2002 Z.z. skonštatoval, že predmetom žaloby je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35 922 761, sp. zn. SR 00216/11 zo dňa 14.11.2013 vydaného v súvislosti so zmluvou o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 04.09.2009. Zistil, že žalobca podal žalobu v zákonnej 30 dňovej lehote z dôvodov uvedených v § 40 ods. 1 písm. c) a j) zákona č. 244/2002 Z.z. Vo veci ide o spor majúci základ v spotrebiteľskej zmluve a návrh bol podaný žalobcom ako spotrebiteľom. Žalovaný sa nestotožnil s názorom žalobcu. Konštatoval ďalej, že pôvodná zmluva uzavretá medzi účastníkmi o poskytnutí úveru zo dňa 04.09.2009 je spotrebiteľskou zmluvou, pretože žalovaný konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti, ale žalobca vystupoval ako spotrebiteľ a nie ako podnikateľský subjekt. Súd prvej inštancie sa zaoberal platnosťou rozhodcovskej doložky. Tým, že je spracovaná vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, konkrétne v bode 15, vyhodnotil, že žalobca nemal možnosť ovplyvniť jej obsah. V zmysle citovaných zákonných ustanovení Občianskeho zákonníka platí fikcia, že rozhodcovská doložka sa nepovažuje za individuálne dojednanú. Opak by musel preukázať dodávateľ, teda v danom prípade žalovaný. Rozhodcovská zmluva, v tomto prípade rozhodcovská doložka ani nie je spracovaná na samostatnej listine. Súd prvej inštancie dodal tú skutočnosť, že rozhodcovský súd si vyberá podľa rozhodcovskej zmluvy sám žalovaný a už táto okolnosť vyvoláva pochybnosti o nezaujatosti rozhodcovského súdu ( poukázal na nález Ústavného súdu ČR - IIÚS/2164/2010). 3. Tiež upriamil pozornosť na početnú judikatúru súdov v Slovenskej republike, kedy súdy poukázali na to, že súdna kontrola rozhodcovskej zmluvy platí aj v prípade, že zmluvný vzťah hlavný a vedľajší boli vyjadrené v samostatných listinách. Niet dôvoduvylúčiť súdnu kontrolu formulárovej zmluvy len preto, že je na samostatnej listine a nebola hodnoverne preukázaná vôľa spotrebiteľa individuálne vyjednať, aby prípadné spory riešil rozhodca. Podstatou individuálne nevyjednanej zmluvnej klauzuly je skutočnosť, že bola vopred dodávateľom naformulovaná bez možnosti zmeny jej obsahu. To je práve prípad aj typových rozhodcovských zmlúv, ktoré sa predkladajú spotrebiteľom na podpis a majú vyvolať dojem, že si ich spotrebitelia žiadali. 4. Prvoinštančný súd vyhodnotil rozhodcovskú zmluvu, v tomto prípade rozhodcovskú doložku, z dôvodov neprijateľnej zmluvnej podmienky ako neplatnú, a preto vyhovel žalobe v zmysle citovaného zákonného ustanovenia § 40 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní. 5. Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 151 ods. 1 a 2 O.s.p. a náhradu trov konania úspešnému žalobcovi nepriznal, nakoľko si ich v lehote nevyčíslil a iné trovy okrem trov právneho zastúpenia mu zo spisu nevyplynuli. 6. Proti uvedenému rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný, z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p. Vytýkal súdu prvej inštancie to, že názor prezentovaný v rozhodnutí Ústavného súdu ČR IV. ÚS/174/2002 je prekonaný. S poukazom na nález Ústavného súdu ČR zo dňa 08.03.2011 sp. zn. I.ÚS 3227/07, tvrdil, že rozhodcovská zmluva, dohodnutá medzi účastníkmi konania je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou zmluvou, umožňujúcou každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Nevyžaduje, aby sa spory riešili výlučne v rozhodcovskom konaní. Poukázal na názor vyslovený v uznesení Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.05.2011 sp. zn. 14NcC/10/2011. Navyše platnosť právneho úkonu treba hodnotiť v čase jeho uzavretia a bez hypotetického zvažovania okolností, ktoré môžu, ale nemusia nastať po jeho uzavretí. Dôležité je, či zmluva v čase jej uzavretia sama o sebe umožňuje alebo neumožňuje spotrebiteľovi uskutočniť voľbu medzi súdom, alebo alternatívnym riešením sporu. S poukazom na potrebu výkladu eurokonformne v zmysle Smernice a jej jazykových verzií a tiež vzhľadom na závery judikatúry a odbornej literatúry v danom prípade má rozhodcovské konanie plnú oporu v Zákone o rozhodcovskom konaní, ktorý arbitrabilitu spotrebiteľských sporov nevylučuje a nezakazuje. Prípustnosť rozhodcovského konania vyplýva aj z právnej úpravy týkajúcej sa spotrebiteľských úverov ( poukázal na zákon o spotrebiteľských úveroch). Rovnaký záver vyplýva aj zo znenia aktuálne účinnej smernice č. 2005/48/ES o spotrebiteľských úveroch (článok 24 ods. 1 ), ktorá zaväzuje členské štáty zabezpečiť primeraný a účinný postup na urovnanie spotrebiteľských sporov, ktoré sa dotýkajú zmluvy o úvere. Platné a účinné ustanovenia týkajúce sa spotrebiteľských úverov sú vo vzťahu k právnej úprave spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku, nielen lex specialis, ale aj lex posterior a majú prednosť pri aplikácii. Prípustnosť rozhodcovského konania v spotrebiteľských sporoch vyplýva aj z odporúčania Komisie č. 98/257/ES o zásadách použiteľných na orgány zodpovedné za mimosúdne riešenie spotrebiteľských sporov. Poukázal na ust. § 372w zákona č. 335/2014 Z.z., podľa ktorého spory o neplatnosť spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy a o zrušenie rozhodcovského rozsudku v spore spĺňajúcom podmienky podľa osobitného predpisu, o ktorých sa začalo konanie na súde a ktoré sa do 01.01.2015 právoplatne neskončili, prerokujú a dokončia súdy príslušné na konanie podľa doterajších predpisov. V ďalšom odvolateľ poukázal na prípustnosť rozhodcovskej doložky v spotrebiteľských sporoch v rozsudkoch Vrchného súdu v Olomouci zo dňa 02.03.2011, sp. zn. 12Cmo/13/2010, Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 30.10.2009, sp. zn. 33Cdo/2675/07, Krajského súdu v Hradci Králové zo dňa 01.03.2011, sp. zn. 19Co/481/2010, Najvyššieho súdu ČR zo dňa 29.06.2010, sp. zn. 23Cdo/1201/2009, v uzneseniach NS ČR zo dňa 28.04.2010 sp. zn. 23Cdo/4895/2010 a zo dňa 30.03.2009, sp. zn. 32Cdo/1590/2008. Rovnako aj odborná literatúra použitie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskom spore pripúšťa. Uviedol, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzatvorená rozhodcovská zmluva, a to na samostatnom liste papiera, oddelene od samotnej Zmluvy o úvere. Tiež skonštatoval, že v rozhodcovskom konaní v zmysle zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní nedošlo k porušeniu zásady rovnosti účastníkov, o čom svedčí aj odôvodnenie predmetného rozhodcovského rozsudku. Poukázal aj na rozsudok Okresného súdu Košice I., ktorý dňa 21.06.2016 pod sp. zn. 19C/289/2014, zrušil rozsudok len v časti a vrátil rozhodcovskému súdu následne vec v zrušenej časti v zmysle § 47 ods. 2, 3 zákona č. 335/2014 Z.z. Navrhol preto napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a žiadal priznať náhradu trov konania vrátane trov odvolacieho konania. 7. K odvolaniu žalovaného sa žalobca nevyjadril. 8. Odvolací súd pre zrozumiteľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu najskôr musí konštatovať, že pokiaľ súd prvej inštancie (okresný súd) správne rozhodoval podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (zákona č. 99/1963 Zb. v znení zmien a doplnkov účinného do 30.06.2016), tak odvolací súd musel postupovať a vec posudzovať už podľa nového civilného procesného kódexu, a to zákona č. 160/2015 Z.z. - Civilný sporový poriadok ( ďalej len C.s.p.), ktorý nadobudol účinnosť dňom 01.07.2016, pričom aplikoval ust. § 470 ods. 1, 2 C.s.p. s tým, že účinky procesných úkonov zrealizovaných pred súdom prvej inštancie (okresným súdom) do 01.07.2016 ostali zachované. 9. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací ( § 34 C.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote ( § 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou ( § 359 C.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné ( § 355 C.s.p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p. a bez nariadenia pojednávania ( § 385 C.s.p. a contrario ) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 08.08.2017 a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 10. Odvolací súd sa plne stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku v zmysle ust. § 387 ods. 2 C.s.p., v zmysle ktorého poukazuje na toto odôvodnenie a len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, ako aj k odvolacím dôvodom uvádza nasledovné. 11. Súd prvej inštancie ako prvoradú otázku správne posúdil, že predmetný vzťah je spotrebiteľský. Oba tvrdenia žalovaného, že žalobca úver mal poskytnutý na výkon zamestnania, na uvedenom posúdení veci ako spotrebiteľskej nič nemenilo. Bolo úlohou žalovaného preukázať, ak tvrdil, že pri zmluve o úvere žalobca nevystupoval ako spotrebiteľ. Ak kolonku vo formulárovej zmluve o úvere, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon zamestnania zaznačil nie žalobca, keď okrem toho bola možnosť zaznačiť: na výkon povolania, podnikania a iný účel, už samo o sebe vyvracia toto tvrdenie žalovaného. 12. Zásadnou právnou otázkou v predmetnej veci v súvislosti aj s dôvodmi uvádzanými žalovaným v odvolaní bola otázka, či rozhodcovská doložka, na základe ktorej rozhodcovský súd rozhodol a ktorá je upravená v čl. XV. VPP žalovaného, podľa ktorej všetky vzájomné spory a sporné nároky z poistenia sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní, je podmienkou individuálne dojednanou (ako tvrdil žalovaný) a v negatívnom prípade, či zakladá hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (neprijateľná podmienka). 13. V danej veci sa žalobca domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou zo dňa 29.07.2014, doručenou súdu prvej inštancie 30.07.2014 s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky dojednanej vo Všeobecných poistných podmienkach (ďalej len VPP). 14. Smernica Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vychádza nie z minimálneho okruhu nekalých klauzúl, ktoré sa majú transponovať, ale zo vzorového okruhu klauzúl. V konečnom dôsledku sa okruh neprijateľných podmienok de lege lata uvedený v § 53 OZ upravil postupne viacerými novelami až po uplynutí transpozičnej lehoty (napr. neprimeraná sankcia pod písm. k/ bola upravená až novelou vykonanou zákonom č. 568/2007 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2008, kým hlavná transpozícia bola vykonaná zákonom č. 150/2004 Z.z. účinným od 01.04.2004). 15. Členské štáty si mohli vybrať, do akej miery prevezmú smernicou odporúčané nekalé klauzuly. Zároveň sa však umožnilo členským štátom prekročiť rámec smernice, čo umožnilo upraviť okruh neprijateľných podmienok aj širšie ako odporúča smernica ,,Členské štáty môžu prijať alebo si ponechať najprísnejšie opatrenia kompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa“, (čl. 8 smernice). 16. Kým smernica vychádza zo vzorového okruhu nekalých klauzúl, slovenský zákonodarca upravil režim súdnej kontroly neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách na základe indikatívneho výpočtu neprijateľných podmienok (arg. slovo ,,najmä“ v § 53 ods. 4 OZ, resp. predtým § 53 ods. 3 OZ). To znamená, že súdu nič nebráni judikovať neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa tzv. generálnej klauzuly v § 53 ods. 1 OZ, a teda nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe smernice alebo okruhu uvedeného v Občianskom zákonníku. Nemožno napríklad vylúčiť, že súd so zreteľom na ostatné zmluvné podmienky (čl. 4 ods. 1 smernice) posúdi rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú bez ohľadu na jej znenie, teda že neobstojí žiadna rozhodcovská doložka a priestor pre rozhodcovské konanie bude len pri preukázateľnom individuálnom vyjednaní rozhodcovskej zmluvy zo strany spotrebiteľa. 17. Odvolací súd poukazuje na kritériá neprijateľnej podmienky, za ktorú sa považuje podmienka, ktorá: 1. je obsiahnutá v štandardnej formulárovej zmluve, 2. spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, 3. nerovnováha musí byť daná v neprospech spotrebiteľa. 18. Preto odvolací súd konštatuje, že o neplatnú doložku, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený nezvratne podrobiť sa rozhodcovskému konaniu (porov. uznesenia Krajského súdu v Trnave vo veciach sp. zn. 10CoE/153/2011, sp. zn. 10CoE /30/2011, sp. zn. 10CoE 109/2011). 19. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ OZ je svojím obsahom najbližšie problémovej doložke ,,...vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní“. Toto ustanovenie bolo do právneho poriadku zavedené už v čase pred uzavretím úverovej zmluvy. S účinnosťou od 01.01.2008 bola zmluvná podmienka s takýmto obsahom výslovne deklarovaná ako neprijateľná. Uvedené ustanovenie sa má vykladať z pohľadu spotrebiteľa a jeho ochrany a nie z pohľadu dodávateľa. Nejde len o možnosti výberu medzi štátnym a súkromným súdom, ale predovšetkým o dôsledkoch, ktoré zakladá, a teda, či doložka nenúti spotrebiteľa podrobiť sa nezvratne arbitráži. 20. Ako je zrejmé zo smernice, na spotrebiteľa pri typových zmluvách dopadá ochranný režim zákazu neprijateľných zmluvných podmienok. O typovú zmluvu vrátane rozhodcovskej doložky ide aj v predmetnej právnej veci. Nepochybne ide o štandardnú typovú zmluvu medzi podnikateľom a spotrebiteľom (čl. 1 ods. 1, čl. 2 písm. b/, c/ Smernice Rady 93/13/EHS). 21. Akceptovateľnosť rozhodcovského konania v spotrebiteľských veciach sa ponúka osobitným vyjednaním a nie nanútením arbitráže spotrebiteľovi. Arbitráž môže fungovať, ale za transparentných podmienok ako efektívny prostriedok ochrany a keď aj spotrebiteľ rozumie, o čo v prípade rozhodcu ide. 22. Na individuálne dojednanie je však potrebné rešpektovať a zachovať proces tvorby zmluvy ustanovený v OZ. Naproti tomu nevhodné predkladanie podmienok predstavuje jednu z nekalých obchodných praktík (klamlivá obchodná praktika; § 8 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa; ďalej len ,,ZOS“). Predkladanie rozhodcovských doložiek spotrebiteľom za stavu, keď nepoznajú pravidlá arbitráže (predmet rozhodcovskej zmluvy) a prirodzene nevenujú dostatočnú pozornosť tejto časti formuláru, sa zneužíva k záverom o individuálnom vyjednaní zo strany spotrebiteľov, pričom na tomto nič nemení technika predkladania - inkorporovanie doložky do všeobecných zmluvných podmienok versus vyhotovenie štandardnej rozhodcovskej zmluvy na samostatnom liste (hárku) papiera. 23. Zbavenie sa zodpovednosti za nekalú obchodnú praktiku pri nevhodnom predkladaní zmluvných podmienok ani prípadnou argumentáciou, že spotrebiteľ mal byť bdelý, odvolací súd neprijíma, a odsudzuje ako konanie hraničiace so zlým úmyslom v zmluvných vzťahoch. Je neakceptovateľné, aby porušovateľ práva presúval zodpovednosť na slabšieho a je vylúčené, aby za takýchto okolností súd akceptoval rozhodcovskú doložku. 24. Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa, je neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória a prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi. 25. Dodávateľ s odbornou starostlivosťou mal a musel vedieť, že nemá používať neprijateľné podmienky a mal poznať aj dôsledky ich používania. Dodávateľ musí počítať s tým, že nekalé podmienky súd nemôže akceptovať. 26. Ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách vychádza z predpokladu, že spotrebiteľ je z hľadiska informovanosti a z hľadiska vyjednávacej pozície v slabšom postavení. To platí aj vo vzťahu, keď zmluvný vzťah obsahuje aj vedľajšie zmluvné ustanovenia formulárovej povahy (záložné zmluvy, ručiteľské zmluvy, dohody o zrážkach zo mzdy, rozhodcovské zmluvy a pod.). 27. Možnosť zmeny obsahu štandardných podmienok zo strany spotrebiteľa je len iluzórna a je zrejmé, že ide o rovnosť len formálnu. Aby sa dosiahla faktická rovnosť, je to možné dosiahnuť len vonkajším zásahom tzv. súdnou kontrolou (porov. rozsudky Mostaza Claro C 168/05, Océano Grupo Editorial SA C 240/98-C 244/98). 28. Snaha názorovo uprednostniť jednostranný výklad zákona na strane odvolateľa evidentne naráža na ciele práva Európskej únie, ktoré musí štát naplniť. Medzinárodná zmluva vrátane Zmluvy o fungovaní EÚ má po jej ratifikácii prednosť a v hierarchii právnej sily je nad zákonom (čl. 7 Ústavy). Lojalita k aktom EÚ je zásadná a rešpektovanie judikatúry súdneho dvora je principiálnou otázkou. Odvolací súd nechce relativizovať význam princípu právnej istoty vyplývajúci z právoplatného rozhodnutia, ale na druhej strane ak ide o výnimočné a závažné okolnosti a naplnenie cieľov práva EÚ, súd ich má naplniť. 29. Možnosť ponúknuť spotrebiteľovi rozhodcovské konanie nič nemení na podstate povahy individuálne vyjednanej rozhodcovskej doložky. 30. V predmetnej veci evidentne ide o vopred dodávateľom naformulované zmluvné klauzuly, vrátane časti o rozhodcovskom konaní a rovnako je zrejmé, že spotrebiteľ nemôže meniť formulárovú zmluvu ani obsah rozhodcovskej zmluvy vrátane rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu za situácie, keď rozhodcovská doložka je stanovená vo VPP. Cieľ smernice garantovať súdnu kontrolu neprijateľnosti zmluvných podmienok sa týka: 1. dodávateľom vopred naformulovaných klauzúl a 2. bez možnosti meniť ich obsah. Je pritom irelevantné, či niektorú časť zmluvy dodávateľ osobitne spotrebiteľovi navrhol. 31. Teória prezentovaná v odvolaní je v priamom rozpore s relevantnými ustanoveniami OZ. Tu rovnako platí, že za podmienku, ktorá nie je individuálne vyjednaná, sa považuje podmienka, ktorá bola vopred naformulovaná a spotrebiteľ nemôže meniť jej obsah. Ak by podstatu individuálne vyjednanej zmluvnej podmienky determinovala bez ďalšieho možnosť výberu, zo súdnej kontroly by boli vylúčené všetky formulárové typové zmluvy a doplnky k pôvodnej zmluve, keďže bolo len na spotrebiteľovi, či k formulárovým zmluvám pristúpi. S tým sa odvolací súd nemôže stotožniť, keďže by došlo k popretiu zmyslu a cieľa ochrany práv spotrebiteľa (Smernice 93/13/EHS) a k spochybneniu ochrany a podpory efektívneho vnútorného trhu EÚ očisteného od nemorálnych zmluvných klauzúl. Vo formulároch môžu byť pre spotrebiteľa dôležité, ale aj nepotrebné veci, no spoločným znakom za každých okolností je, že spotrebiteľ nemá možnosť meniť obsah formulára. Buď ho akceptuje alebo zmluva nevznikne. Súdna kontrola bola vytvorená práve z dôvodu ochrany pred diktátom formulárových zmlúv, vrátane formulárových zmien a doplnkov pripravených vopred dodávateľom. Uvedený cieľ žalovaný náležite nedocenil, resp. nesprávne interpretoval, o to viac, že ide o medzinárodný záväzok Slovenskej republiky k EÚ. 32. Tento záver možno vystihnúť z odôvodnenia rozhodnutia súdneho dvora vo veci Pohotovosť/ Korčkovská (bod 50.). Preto aj ochrana poskytovaná súdom vo vzťahu k neprijateľnej zmluvnej podmienke je o presadení noriem vyššej právnej sily a záväzku štátu prijať všetky kroky nevyhnutné na to, aby nekalá podmienka spotrebiteľa nezaväzovala. Pri dôslednom aplikovaní judikatúrnych záverov súdneho dvora tak aj súd prvej inštancie ako článok súdnej sústavy EÚ a ako orgán členského štátu EÚ postupoval náležite a rozhodol vecne správne tým, že poskytol ochranu spotrebiteľovi pred nekalou rozhodcovskou doložkou. 33. Moc rozhodcu rozhodovať spory nie je delegovaná zo strany žiadneho verejnoprávneho subjektu (viď uznesenie ÚS ČR IV. ÚS 130/02). Súd prvej inštancie interpretoval a aplikoval právo v súlade s medzinárodnou zmluvou. 34. Pritom práve na strane žalovaného je dôkazné bremeno preukázať, že spotrebiteľ si vo svetle vyššie uvedených požiadaviek (nielen formálne) individuálne vyjednal rozhodcovské konanie. V tomto smere popri nedôslednej argumentácii neboli doložené žiadne relevantné dôkazy podporujúce záver o individuálnom vyjednaní rozhodcovskej doložky. Nie spotrebiteľ má dokázať, že nedošlo k individuálnemu vyjednaniu, ale dodávateľa zaťažuje bremeno presvedčivo preukázať individuálne vyjednanie, ani tento aspekt nie je v odvolaní zohľadnený. Z predloženej zmluvy nevyplýva individuálne vyjednaná rozhodcovská doložka a žalovaný neoznačil žiadne iné relevantné dôkazy. Ak si spotrebiteľ individuálne vyjednal rozhodcovskú doložku, potom by muselo platiť, že si individuálne (podľa predstav spotrebiteľa) vyjednal aj podmienky arbitráže. Z obsahu spisu však takýto záver rozhodne nemožno prijať najmä za situácie, keď rozhodcovská doložka bola uvedená iba vo všeobecných podmienkach ani nie na samostatnej listine.. Dôvodne teda možno konštatovať, že žalovaný si dôkazné bremeno o individuálnom vyjednaní rozhodcovskej doložky nesplnil. 35. Možno preto jednoznačne konštatovať, že žalobca nemal možnosť ovplyvniť obsah predmetnej doložky. Mohlo ju buď prijať ako celok alebo odmietnuť. Obsah tejto rozhodcovskej doložky bol dodávateľom (žalovaným) vopred pripravený a na jej obsahu žalobca nijakým spôsobom neparticipoval. 36. Odvolací súd sa preto nestotožnil s tým, že rozhodcovská doložka bola individuálne dojednaná medzi účastníkmi konania. 37. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na judikatúru Súdneho dvora a na tú skutočnosť, že priemerný spotrebiteľ nepoukáže na nekalosť zmluvnej podmienky (Mostaza Claro, bod 25. - 27., C 168/05, Océano Grupo Editoria, Asturcom, a iné). 38. Dodávateľ (žalovaný) s odbornou starostlivosťou musel vedieť, že nemá používať neprijateľné podmienky a má poznať aj dôsledky ich používania. 39. Na týchto záveroch nič nemení ani eventuálne odlišná judikatúra iných súdov, nakoľko v predmetnej veci v zmysle vyššie uvedeného i v zmysle záverov súdu prvej inštancie nemožno konštatovať osobitosť dojednania tejto zmluvnej podmienky v podobe rozhodcovskej doložky. 40. Na základe uvedeného je potrebné konštatovať, že súd prvej inštancie vo veci správne postupoval, pokiaľ návrhu vyhovel v dôsledku porušenia predpisov zabezpečujúcich ochranu spotrebiteľa a v nadväznosti na túto okolnosť rozsudok rozhodcovského súdu zrušil. 41. Majúc na zreteli uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie s osvojením si jeho dôvodov ako správny potvrdil podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP. 42. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté postupom podľa § 396 ods. 1, § 255 v spojení s § 257 C.s.p. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca. Tento si však náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil a zo spisu mu žiadne trovy odvolacieho konania nevyplývajú. V odvolacom konaní neúspešný žalovaný nemôže mať nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Preto o trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol tak, že ich náhradu nepriznal žiadnej zo strán sporu. 43. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.