Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 2Co/21/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114224656 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 03. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8114224656.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov JUDr. Daniely Babinovej a Mgr. Miloša Koleka, v právnej veci žalobcov 1./ X. X., nar. XX.X.XXXX, bytom J. č. XXX, 2./ S. X., nar. XX.X.XXXX, bytom J. č. XXX, proti žalovaným 1./ B. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom V., V. XXXX/X, 2./ Q.. F. O., nar. X.X.XXXX, bytom V., V. XXXX/X, obaja zastúpení JUDr. Petrom Čurillom, advokátom, so sídlom v Prešove, Hlavná 11, o určenie vlastníckeho práva s príslušenstvom, o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 16.12.2015 č. k. 10C/313/2014-143 jednohlasne takto r o z h o d o l : Potvrdzuje rozsudok vo výroku o určení vlastníckeho práva žalobcov v 1.a 2.rade k stavbe - rodinnému domu s. č. XXX, postavenému na parcele CKN č. XXX/X, v kat. úz. J.. V prevyšujúcej časti mení rozsudok a určuje, že žalobcovia v 1.a 2.rade sú spoluvlastníkmi nehnuteľností: - spoluvlastníckeho podielu vo výške 1 k celku na pozemku - parcele CKN č. XXX/X vo výmere 408 m2 - zast. plochy a nádvoria, kat. úz. J., zapísaného na LV č. XX, - spoluvlastníckeho podielu vo výške 1 k celku na pozemku - parcele CKN č. XXX/X vo výmere 75 m2 - zastavané plochy a nádvoria, kat. úz. J., zapísaného na LV č. XX; Žalobkyňa v 2. rade je podielovou spoluvlastníčkou v podiele 1 k celku na nehnuteľnostiach: - pozemku - parcela CKN č. XXX/X - vo výmere 408 m2 - zastavané plochy a nádvoria, kat. úz. J., zapísaného na LV č. XX, - pozemku - parcela CKN č. XXX/X vo výmere 75 m2 - zastavané plochy a nádvoria, kat. úz. J., zapísaného na LV č. XX; Priznáva žalobcom v 1.a 2.rade náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že žalobcovia sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností, a to stavby - rodinného domu súp. č. XXX postaveného na parcele C KN XXX/X, kat. úz. J., LV č. XXX a spoluvlastníckeho podielu na pozemku C KN XXX/X o výmere 408 m2, LV č. XX, kat. úz. J., každý vo výške 1 k celku a spoluvlastníckeho podielu na pozemku C KN XXX/X o výmere 75 m2, LV č. XX, kat. úz. J., každý vo výške 1 k celku. Vyslovil, že o trovách konania bude rozhodnuté do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 2. Súd prvej inštancie zistil vykonaným dokazovaním, že žalobcovia podpísali v rovnaký deň zmluvu o pôžičke a zároveň kúpnu zmluvu, pričom na základe pôžičky im pôvodne žalovaný v 1.rade spoločnosť P. W., s.r.o., so sídlom v V. prenechal sumu 20.000,- eur. Pôvodne žalovaný v 1.rade preukazoval listinnými dôkazmi vyplatenie tiež kúpnej ceny v sume 17.500,- eur na základe príjmových dokladov, čo však žalobcovia popierali s tým, že získali len sumu 20.000,- eur na základe zmluvy o pôžičke. Ich obrana spočívala v tom, že podpísali v nevedomosti nielen príjmové doklady, ale aj kúpnu zmluvu, nemali v úmysle dom predať, aj keď následne opätovne zabezpečovali nového záujemcu o jeho kúpu. Podľa znaleckého posudku hodnota rodinného domu v roku 2012 bola 63.400,- eur. Nebolo sporné to, že žalobcovia v tom čase čelili predaju domu formou dobrovoľnej dražby pre nesplatenie dlhu vo výške cca 17.000 eur. Vzhľadom na logické súvislosti vyplývajúce z dôkazov súd prvej inštancie uveril tvrdeniam žalobcov v zmysle tom, že predmetná kúpna zmluva nebola predmetom zmluvného dojednania. Ich cieľom pri vstupe do rokovaní so pôvodne žalovaným v 1. rade bolo získať finančné prostriedky na splatenie svojho dlhu a potrebovali tak získať sumu cca 20.000 eur, ktorá im aj reálne bola poskytnutá zo strany pôvodne žalovaného v 1. rade a to tak, že boli splatené ich záväzky voči dražobnej spoločnosti a bola zaplatená tiež suma cca 2.000 eur v hotovosti. Podľa súdu bolo by v rozpore s pravidlami logiky domnievať sa, že pri predaji nehnuteľnosti, za ktorú mali nadobudnúť sumu 20.000 eur by zároveň potrebovali tiež uzavrieť zmluvu o pôžičke na ďalších 20.000 eur a následne by neplatili splátky tejto pôžičky, čo bolo preukázané. Hodnota tohto domu bola asi trojnásobne vyššia než suma, za ktorú mal byť dom predaný. Všetky listiny týkajúce sa daných právnych úkonov pripravoval pôvodne žalovaný v 1. rade. Žalobcovia sa s týmito listinami oboznámili až pred ich podpisom, keď bolo nutné ich podpisy overiť. Žalobcovia konali s veľkou ľahkomyseľnosťou, ktorá neprináleží takémuto právnemu úkonu, no vzhľadom na charakter podnikania pôvodne žalovaného v 1. Rade, bolo možné podľa súdu prvej inštancie prisvedčiť tvrdeniam žalobcov, že boli uvedení do omylu a podpísali všetky listiny bez toho, aby sa s nimi vopred oboznámili, resp. ich následne napádali. Súd neuveril vysvetleniam pôvodne žalovaného v 1. rade, podľa ktorého mal byť dom odkúpený od žalobcov za sumu 40.000 eur s tým, že kúpna cena činila 20.000 eur a pôžička 20.000 eur. Vzhľadom na tieto logické nezrovnalosti vo výpovedi pôvodne žalovaného v 1. rade, sa súd priklonil pri hodnotení dôkazov k verzii predloženej žalobcami, ktorá má oporu aj v ďalších logických súvislostiach, a to ohľadom nesplácania pôžičky. Z obsahu spisu vyplynulo, že H.. B. vypracoval znalecký posudok, čo podporuje pravdivosť tvrdení žalobcov ohľadom návštevy ich domu pred jeho predajom. Súd vykladal predmetné dôkazy v zmysle zásad O.s.p. tak, aby bola dosiahnutá zásada, že právo má byť umením dobra a spravodlivosti a majú byť chránené dobré mravy občianskoprávnych vzťahov. Celkové konanie zo strany pôvodne žalovaného v 1. rade nevykazuje tieto znaky, na čo bolo nutné prihliadať, preto súd dospel k záveru, že podpisom kúpnej zmluvy na predaj nehnuteľnosti došlo k právnemu úkonu, ktorý je neplatný v zmysle § 39OZ. Následne neohli platne nadobudnúť vlastnícke právo od pôvodne žalovaného v 1.rade ani terajší žalovaný. Pokiaľ sa týka námietky právnej istoty zo strany žalovaných, súd prvej inštancie poukázal na to, že táto nemôže preklenúť zásadu, podľa ktorej nikto nemôže na iného preniesť viac práv než má sám, ako to bolo v tomto prípade. Žalovaní boli oboznámení s genézou vzťahov medzi účastníkmi konania a aj keď vychádzali z platného stavu v čase uzavretia kúpnej zmluvy podľa katastra nehnuteľností, platí zásada, že zápis v katastri platí pokiaľ sa nepreukáže opak. K takejto situácii v tomto konaní došlo, preto nemožno favorizovať namietanú zásadu právnej istoty nad uvedenou zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného preniesť viac práv než má sám. Žalobe súd prvej inštancie tak vyhovel a vymienil si rozhodnúť o trovách konania strán po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej postupom podľa § 151 oP.. 3 O.s.p. v znení platnom do 30.6.2016. 3. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalovaní v 1.a 2.rade, ktorí navrhli rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne navrhli rozsudok zmeniť tak, aby žaloba bola zamietnutá. Žalovaní tvrdia, že sú vlastníkmi predmetných nehnuteľností. Vlastnícke právo nadobudli na základe platne uzavretej kúpnej zmluvy s pôvodne žalovaným v 1.rade spoločnosťou P. W., V., vkladom do katastra po riadnom zaplatení kúpnej ceny od vlastníka zapísaného v evidencii nehnuteľností. O tom, že na strane predávajúceho ide o skutočného vlastníka ich uistili samotní žalobcovia ako predchádzajúci vlastníci, ktorí im nehnuteľnosť predali. Niet účinnejšieho uistenia kupujúceho o bezvadnosti vlastníctva predávajúceho, keď vás vyhľadá pôvodný vlastník a ten vás požiada, aby ste nehnuteľnosť od jej súčasného vlastníka, ktorému ju on predal, kúpili a dovolili mu v nej titulom nájmu bývať. Z tohto pohľadu je uistenie predchádzajúceho vlastníka v spojení so zápisom v katastri nehnuteľností absolútnym uistením o vlastníctve v čase kúpy. Inak ich konanie nesie znaky podvodného konania, z toho pohľadu sú všetky súčasné tvrdenia žalobcov účelové a nepravdivé, pretože ich mali tvrdiť a dovolávať sa vtedy a nie až v danom štádiu. Majú za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza zo skutkového stavu, ktorý nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Zároveň ho považujú za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. V konaní pred súdom sa prejednávali právne vzťahy, ktorých žalovaní neboli účastníkmi a okolnosti, o ktorých žalovaní v danom čase nedostali zo strany žalobcov žiadnu informáciu. Teda v predchádzajúcom období neexistovali alebo boli žalobcami z ich strany úmyselne zamlčané. Takému konaniu žalobcov by súd ochranu nemal priznať. Súd pochybil, keď dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu, že kúpna cena bola dohodnutá vo výške 17.500,- eur. Nehnuteľnosti sa predávali za 17.500,- eur a 2.500,- eur s ohľadom na odlišný vlastnícky režim k pozemkom, ktoré boli predmetom prevodu. Kúpna cena podľa kúpnej zmluvy zo 6.2.2012 tak bola dohodnutá na 20.000,- eur a nie 17.500,- eur. Bolo preukázané, že kupujúci zaplatil predávajúcim kúpnu cenu v plnej výške v hotovosti pred podpisom tejto zmluvy, čo žalobcovia potvrdili svojimi podpismi. Na túto jednoznačne vyjadrenú dohodu o výške kúpnej ceny 20.000,- eur a spôsobe jej zaplatenia logicky nadväzujú dôkazy, a to dva príjmové doklady, ktorými žalobcovia potvrdili, že prevzali kúpnu cenu. Súd pochybil pri hodnotení dôkazov, keď nevzal do úvahy tieto dva vzájomne priamo súvisiace dôkazy, ich obsah a dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu, nemajúcemu oporu v obsahu týchto dôkazov. Kúpna cena teda bola dohodnutá vo výške 20.000,- eur a bola preukázateľne zaplatená pred podpisom kúpnej zmluvy. Súd nevzal do úvahy, že žalobcovia už v minulosti volili rovnaký postup - nesplácanie pôžičky, keď neplatili pôžičku, ktorú získali na základe zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere. Aj tu sa zaviazali pôžičku vrátiť, ale tak neurobili. Nesplnenie si zmluvného záväzku nemôže byť dôkazom na podporu tvrdenia o neexistencii vôle uzavrieť kúpnu zmluvu a nemôže byť dôkazom o nezaplatení kúpnej ceny. Pochybenie súdu v otázke zaplatenia kúpnej ceny je spojené s ďalším pochybením súdu prvej inštancie, a to pokiaľ ide o výrok rozsudku, ktorým určoval v prospech žalobcov vlastnícke právo k daným nehnuteľnostiam. Uvádzajú, že s odkazom na dôkaz LV č. XX a LV č. XXX, kat. úz. J., žalobcovia nikdy neboli bezpodielovými spoluvlastníkmi podielu 1 k celku pozemku C KN XXX/X a spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 1 k celku k pozemku C KN XXX/X. Súd rozhodol kopírujúc podanú žalobu, avšak v rozpore so zákonnom a v rozpore s obsahom spomínaných listov vlastníctva. Súd takejto žalobe nemal vyhovieť, ale s ohľadom na túto skutočnosť ju mal zamietnuť bez ďalšieho. Žalovaní, ktorí dňa 16.4.2013 uzavreli kúpnu zmluvu konali tak v dobrej viere a z podnetu žalobcov. Je potrebné prihliadnuť na skutočnosti, ktoré súd prvej inštancie nezohľadnil a síce, že žalobcovia už v minulosti volili cestu nesplácania pôžičky voči V. W.. Žalobcovia po dobu viac ako 2 rokov nenamietali neplatnosť kúpnej zmluvy alebo nezaplatenie kúpnej ceny, žalobcovia konkrétne osoba žalobkyne v 2.rade, keď navštívila žalovaných s návrhom, či kúpia dom v J., ktorý oni pred rokom predali pôvodne žalovanému v 1.rade, sa nezmienili o akýchkoľvek okolnostiach, ktoré by spochybňovali kúpnu zmluvu, ktorú uzavreli s P. W., s.r.o., a teda nenamietali spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam pôvodným žalovaným v 1.rade. Jednoducho chceli, aby žalovaní dom kúpili. Žalobcovia v žalobe zamlčali to, že oni sami vyhľadali žalovaných, aby kúpili dom v J. od spoločnosti pôvodne prvého žalovaného. Žaloba bola podaná 9.9.2014 s tým, že listina na č. l. 60 spisu obsahuje výzvu žalovaných na vypratanie nehnuteľnosti, ktorú adresovali žalobcom pre neplatenie nájmu, je datovaná dňom 5.9.2014. Tieto dva dátumy svedčia o tom, že práve táto výzva žalovaných bola podnetom na podanie žaloby s obsahom odlišným od toho, ako sa po celý čas dovtedy správali. Uvedené skutočnosti svedčia o opakovanej účelovosti a reaktívnosti konania žalobcov po opakovanom neplnení si zmluvných záväzkov, napr. aj neplatenie nájmu a nedovoľujú prijať iný záver ako ten, že ich tvrdenia sú účelové a účelové je aj ich konanie ohľadom predmetných nehnuteľností. Ak by boli tvrdenia žalobcov pravdivé, dopustili by sa žalobcovia na žalovaných podvodu vedomým a úmyselným uvedením do omylu pri rozhodovaní na ich vlastný podnet uzatvoriť kúpnu zmluvu. Z dokazovania vyplýva aj finančná stránka veci. Pôvodne žalovaný v 1. rade zaplatil za žalobcov pohľadávku, pre ktorú sa na ich majetok viedla dražba, spolu sumu asi 20.000,- eur a zaplatil im aj kúpnu cenu 20.000,- eur. Poukazujú na časový aspekt, keď súd prvej inštancie poukázal na to, že pôvodne žalovaný v 1. rade následne previedol vlastníctvo k nehnuteľnostiam na žalovaných. Použité slovo následne je neurčité a nezodpovedá vykonaným dôkazom, z ktorých plynie, že medzi prvou kúpnou zmluvou v roku 2012 a druhou kúpnou zmluvou v roku 2013 uplynul viac ako 1 rok a súd ignoruje fakt, že žalobcovia iniciovali uzatvorenie kúpnej zmluvy v prospech žalovaných. Použité slovo následne vyvoláva dojem, že k prevodu nehnuteľnosti došlo v krátkom časovom úseku, čo však nie je pravdou. Nemôže z uvedeného vyplývať záver, že žalobcovia v nevedomosti podpísali príjmové doklady, ako aj kúpnu zmluvu a nemali v úmysle dom predať, aj keď následne opätovne zabezpečovali nového záujemcu o jeho kúpu. Je vylúčené, aby za okolností zistených z vykonaného dokazovania, ktoré sa udiali pred tým než žalovaní v dobrej viere uzatvorili zmluvu 16.4.2013 z podnetu žalobcov, bolo možné priznať ochranu nevedomosti žalobcom v 1. a 2. rade. Z pohľadu vykonaných dôkazov vyplýva, že súd porušil zásadu rovnosti účastníkov, priznal ochranu tvrdenej nevedomosti, ktorá nie je zákonom definovaná ako dôvod neplatnosti právneho úkonu a odobril počínanie žalobcov, ktorí z pohľadu odôvodnenia rozsudku žalovaným zamlčali okolnosti, ktoré neskôr tvrdili v žalobe. Pretože im súd uveril, majú žalovaní za to, že ich žalobcovia úmyselne uviedli do uzatvorenia kúpnej zmluvy, ktorú by neboli za poznania týchto okolností uzatvorili a spôsobili žalovaným z ich pohľadu úmyselne škodu. Žalovaní sú ďalej toho názoru, že účastníkmi konania majú byť všetci účastníci kúpnej zmluvy, ako aj osoby zapísané na liste vlastníctva ako vlastníci nehnuteľnosti, teda okrem žalobcov a žalovaných aj spoločnosť P. W., s.r.o., V.. Zdôrazňujú, že pokiaľ došlo k zastaveniu konania proti žalovanému v 1.rade spoločnosti P. W., s.r.o., zo strany žalobcov nebol riadne ustálený okruh účastníkov konania o určenie vlastníckeho práva, čo je dôvodom pre zamietnutie návrhu. Pokiaľ bol vypočúvaný konateľ žalovaného v 1.rade na pojednávaní, nie je zrejmé, či bol pri výsluchu poučený v súlade s platnou úpravou obsiahnutou v O.s.p.. Poukazujú tiež na stanovisko Ústavného súdu I. ÚS 549/2015 a zdôrazňujú, že zo strany súdu má byť poskytnutá rovnaká úroveň ochrany vlastníckeho práva ako pôvodným vlastníkom s poukazom na skutočnosť, že predmetnú nehnuteľnosť žalovaní jednoznačne nadobudli v dobrej viere. 4. Žalobcovia vo svojom vyjadrení poukázali na to, že súd prvej inštancie podľa ich názoru postupoval správne a správne vyhodnotil predmet sporu - určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Žalobcovia poukazujú na to, že požiadali pôvodne žalovaného v 1. rade o poskytnutie pôžičky na splatenie ich dlhu voči V. W., O.. Zostatok pôžičky predstavoval 17.677,36 eur. Dôvodom nesplácania bola nepredvídaná okolnosť spočívajúca v ťažkom a dlhotrvajúcom zdravotnom stave žalobcu 1. rade. Rodinný dom s príslušenstvom mal byť predmetom dobrovoľnej dražby. Aby sa zabránilo dražbe tohto rodinného domu, požiadali žalobcovia o poskytnutie pôžičky od pôvodne žalovaného v 1.rade. Splatnosť pôžičky bola v mesačných splátkach 500,- eur a skôr, než by došlo k splateniu pôžičky, pôvodne žalovaný v 1. rade využil ich tieseň, finančnú závislosť, bezmocnosť, neskúsenosť, rozumovú vyspelosť, rozrušenie a dôverčivosť takým spôsobom, že v tej istý deň v popoludňajších hodinách pred matrikou Mestského úradu v Prešove, predložil im na podpis zmluvu o pôžičke a pod zámienkou tejto zmluvy bez oboznámenia sa s textom ďalšieho dokumentu, ktorým bola listina Kúpna zmluva zo dňa 6.2.2012 a príjmové doklady o vyplatení tzv. kúpnej ceny v sume 20.000,- eur, čím úmyselne spáchal podvod a úžeru. Pôvodne žalovaný v 1. rade podal vyjadrenie s tým, že takto chcel mať zabezpečenú svoju pohľadávku, s tým, že vypísaný a podpísaný pokladničný doklad je formálny. Žiadne peniaze vyplatené neboli. Žalobcovia si iba chceli požičať peniaze na vyrovnanie svojich dlhov voči V. a nie predať rodinný dom s príslušenstvom, ktorý bol skolaudovaný iba v roku 2010, postavený svojpomocne a bývali tam so svoji 3 maloletými deťmi. Ak by žalobcovia mali záujem predať tento rodinný dom pre uvedený dlh, tak by nepotrebovali pôžičku od pôvodne žalovaného v 1. rade. Uvedené súd prvej inštancie posúdil správnym spôsobom. Nedostatok vážnosti vôle je okolnosť, ktorá zakladá neplatnosť zmluvy. Pokiaľ ide o nadobudnutie nehnuteľnosti žalovanými žalobcovia poznamenávajú, že celá genéza predmetu sporu je uvedená v rozhodnutí, keď prvoinštančný súd objektívne vykladal predmetné dôkazy v zmysle zásad uvedených v O.s.p.. Dôvody uvádzané odvolaní žalovaných sú subjektívneho charakteru, nepravdivé, zavádzajúce a k predmetnému sporu právne. Navrhli potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie pokiaľ ide o určenie vlastníckeho práva vo vzťahu k nehnuteľnosti - rodinnému domu a zmeniť rozsudok vo výrokoch určenia spoluvlastníctva žalobcov k pozemkom zapísaným na LV č. XX, kat. úz. J.. V tejto súvislosti žalobcovia uvádzajú, že došlo k nedostatku v administratívnom pochybení, ktoré spočíva v prehliadnutí mena žalobkyne v 2.rade na LV č. XX bod B1, kde je uvedená ako bezpodielová spoluvlastníčka s manželom - žalobcom v 1.rade v podiele 1 k celku k parcelám C KN č. XXX/X a XXX/X a pod B2 je uvedené meno žalobkyne ako podielovej spoluvlastníčky v podiele 1 k celku týchto parciel. Keďže súd sa zaoberal a riešil určenie vlastníckeho práva v celosti k rodinnému domu a k týmto pozemkom navrhli, aby odvolací súd rozhodol v zmysle ich návrhu. 5. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle zásad vyjadrených v § 379, § 380 a § 381 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len C.s.p.) vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných v súvislosti s vecou samou opodstatnené nie je. 6. Je potrebné konštatovať, že vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. 7. Podľa § 3 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. 8. Podľa § 34 Občianskeho zákonníka, platný úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú. 9. Podľa § 35 ods. 1 - 3 Občianskeho zákonníka, prejav vôle sa môže urobiť konaním alebo opomenutím.; môže sa stať výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť . Právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. Právne úkony vyjadrené inak než slovami sa vykladajú podľa toho, čo spôsob ich vyjadrenia obvykle znamená. Pritom sa prihliada na vôľu toho, kto právny úkon urobil a chráni sa dobromyseľnosť toho, komu bol právny úkon určený. 10. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. 11. Podľa § 39a Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon urobený fyzickou osobou - nepodnikateľom, pri ktorom niekto zneužije tieseň, neskúsenosť, rozumovú vyspelosť, rozrušenie, dôverčivosť, ľahkomyseľnosť, finančnú závislosť alebo neschopnosť plniť záväzky druhej strany a dá sebe alebo inému sľúbiť alebo poskytnúť plnenie, ktorého majetková hodnota je vzhľadom na vzájomné plnenie v hrubom nepomere. 12. Podľa § 43 Občianskeho zákonníka, účastníci sú povinní dbať, aby sa pri úprave zmluvných vzťahov odstránilo všetko čo by mohlo viesť k vzniku rozporov. 13. Vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania, aj odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvej inštancie o neplatnosti kúpnej zmluvy zo 6.2.2012, ktorou došlo k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam žalobcov v 1. a 2.rade (rodinný dom a pozemky zapísané na LV č. XXX a LV č. XX, kat. úz. J.) na pôvodne žalovaného v 1.rade spoločnosť P. W., s.r.o., V.. 14. Nemožno opomenúť, že v totožný deň žalobcovia uzatvárali s menovanou spoločnosťou zmluvu o pôžičke sumy 20.000,- eur. Podľa obsahu tejto zmluvy o pôžičke sa žalobcovia ako dlžníci zaviazali vrátiť sumu 20.000,- eur s 30 % úrokom do 6.2.2013 s tým, že poskytnutie uvádzanej pôžičky a jej vyplatenie v prospech žalobcov medzi stranami sporu nebolo rozporované. Na zabezpečenie tejto pohľadávky však P. W., s.r.o., v ten istý deň predložil žalobcom na podpis aj kúpnu zmluvu, na základe ktorej došlo k prevodu sporných nehnuteľností žalobcov do vlastníctva veriteľa, a to za kúpnu cenu 20.000,- eur, vyplatenie ktorej pôvodný žalovaný v 1.rade P. W., s.r.o., preukazoval podpísanými príjmovými pokladničnými dokladmi. 15. V tejto súvislosti je nutné poukázať predovšetkým na to, že hodnota prejednávaných nehnuteľností v období roka 2012 podľa znaleckého posudku H.. B. (zisťovaná pre účely zriadenia záložného práva) predstavovala 63.400,- eur, keď táto hodnota výrazne prevyšuje kúpnu cenu uvádzanú v spornej kúpnej zmluve. Nemôže obstáť vysvetlenie konateľa spoločnosti P. W., s.r.o., v zmysle tom, že nehnuteľnosti mali byť od žalobcov v skutočnosti odkupované za sumu 40.000,- eur, z čoho 20.000,- eur malo byť vyplatených v hotovosti a 20.000,- eur titulom pôžičky. Súd prvej inštancie správne poukázal na logickú nezrovnalosť takéhoto vysvetlenia, keďže kúpna cena nemôže pozostávať aj z pôžičky, tieto pojmy sú obsahovo rozdielne a inštitút pôžičky predpokladá vrátenie poskytnutých finančných prostriedkov. Podľa tohto vysvetlenia by kúpna cena predstavovala iba 20.000,- eur, čo s ohľadom na závery uvádzaného znaleckého posudku nezodpovedalo reálnej hodnote prevádzaných nehnuteľností. Naviac prvoinštančný súd správne poukázal na ťažko akceptovateľnú situáciu v zmysle tom, že žalobcovia pri predaji nehnuteľností, za ktorú mali nadobudnúť 20.000,- eur, by potrebovali získať ešte pôžičku, taktiež vo výške 20.000,- eur, ktorú by následne nezvládali splácať. 16. Žalobcovia v 1.a 2.rade nepochybne čelili výkonu dobrovoľnej dražby daných nehnuteľností (zákon č. 527/2002 Z.z. v znení neskorších predpisov) pre dlh voči V. W.., cca 17.000,- eur a úmyslom žalobcov bolo uhradiť dlh tak, aby tieto nehnuteľnosti ostali naďalej ich vlastníctvom, na čo v konaní opakovane poukazovali. Úmyslom žalobcov nebolo odpredávať tieto nehnuteľnosti veriteľovi ako to správne zdôraznil súd prvej inštancie. Predloženou kúpnou zmluvou sa sledovalo neprípustné zabezpečenie pohľadávky veriteľa P. W., s.r.o., s deklarovanou možnosťou spätného odkúpenia týchto nehnuteľností, čo je obsiahnuté v čl. II. bod 4 zmluvy o pôžičke istiny 20.000,- eur s prísl., zo dňa 6.2.2012. Vyhotovenie zmluvy o pôžičke, ako aj kúpnej zmluvy zabezpečoval veriteľ P. W., s.r.o., a žalobcovia sa s nimi mohli oboznámiť až bezprostredne pred ich podpisom. Takéto konania prvoinštančný súd správne vyhodnotil ako odporujúce dobrým mravom a v rozpore so zákonom. 17. K námietke žalovaných, že predmetné nehnuteľnosti nadobudli na základe kúpnej zmluvy zo dňa 23.4.2013 od skutočného vlastníka zapísaného na príslušnom liste vlastníctva je potrebné zdôrazniť, že primárnym cieľom a zmyslom civilného procesu je ochrana porušených alebo ohrozených subjektívnych práv účastníkov konania. Problematikou ochrany vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery sa zaoberali súdy SR a ČR a z ich rozhodnutí možno jednoznačne vysledovať prísnu požiadavku na posúdenie dobromyseľnosti pri kontraktácii od nevlastníka: - sp. zn. II. ÚS 349/03 z 1. 8. 2006 Sb. 42 Ústavný súd sa zaoberal námietkou sťažovateľky, podľa ktorej kúpnu zmluva na predmetnú nehnuteľnosť uzavrela v dobrej viere, spoliehajúc sa na správnosť údajov obsiahnutých v katastri nehnuteľností. Sťažovateľka tak konfrontovala absolútnu povahu vlastníckeho práva a právnu zásadu „nemo plus iuris ad alium transfere potest, quam ipse habeť (nikto nemôže na iného previesť viac práv, než sám má) a ústavným princípom právnej istoty. Ochrana, ktorú poskytuje nadobúdateľovi dobrá viera, nie je takej intenzity, aby zabránila vlastníkovi nehnuteľnosti účinne uplatňovať svoje absolútne právo. Inými slovami, pokiaľ zápis v katastri nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti, má táto prevahu nad katastrom. Kataster nehnuteľností Českej republiky nie je založený na takých zásadách, ktoré by umožňovali konať v plnú dôveru v jeho obsah, a nie je tak naplnená jedna z jeho základných funkcií, ktorú od neho občania právom očakávajú. - Sp. zn. I. ÚS 3061/11 z 13. 8. 2012 Sb. 66 Ak nadobudla sťažovateľka na základe kúpnej zmluvy nehnuteľnosti od predávajúceho, ktorý v dobe jej uzavretia odvodzoval svoje vlastnícke právo k nim od neplatnej zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva, bolo povinnosťou všeobecných súdov, aby sa v konaní o určenie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam riadne zaoberali otázkou dobrej viery sťažovateľky, a to s ohľadom na všetky okolnosti, za ktorých ich nadobudla. Ústavný súd v žiadnom prípade nehodlá absolutizovať zásadu nemo plus iuris ad alium transfere potest, quam ipse habet, avšak z hľadiska ochrany vlastníckeho práva nepovažuje za žiaduce jej prelomenie. Preto akcentuje nevyhnutnosť náležitého posúdenia a prísneho hodnotenia dobrej viery nadobúdateľky. - Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 71/2011 z 27. 2. 2013 Aj keď dôsledkom vyplývajúcim z vyššie uvedenej zásady je nemožnosť nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti od nevlastníka, nemožno vylúčiť situáciu, keď proti princípu ochrany práva pôvodného vlastníka bude pôsobiť princíp ochrany dobrej viery nového nadobúdateľa. V súvislosti s riešením kolízie týchto princípov dovolací súd zastáva názor, že ochranu skutočného vlastníka, zaručovanú zásadou „nikto nemôže previesť viac práv, než má sám“ možno prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa len celkom výnimočne, pokiaľ je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný, že vec riadne podľa práva nadobudol (porovnaj nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 3314/11 z 2. 10. 2012). Dobrá viera musí byť pritom hodnotená veľmi prísne, pričom poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé. Poskytnutie tejto ochrany sa vo svojich dôsledkoch prejaví ako možnosť dobromyseľného nadobúdateľa pokračovať v oprávnenej držbe. 18. Obsah spisu potvrdzuje, že žalobcovia nepopierali, že oslovili žalovaných, ktorí pôsobili v oblasti činnosti realitnej kancelárie za účelom odkúpenia daných nehnuteľností po tom, čo neboli spôsobilí splatiť pôžičku veriteľa P. W., s.r.o., za stanovených podmienok (úrok z pôžičky splácaný po 500,- eur mesačne v 11 splátkach a istina 20.000,- eur splatná v 12-tej splátke). Žalovaní v konaní potvrdili, že pri kúpe nehnuteľností im bola vysvetlená genéza celej situácie, v akej sa žalobcovia nachádzali, a teda, že vlastníkom rodinného domu a pozemkov sa stala spoločnosť P. W., s.r.o., ktorá poskytla žalobcom pôžičku a že žalobcovia naďalej nehnuteľnosti obývajú a užívajú (č. l. 119). Žalovaní spomínanou kúpnou zmluvou z 23.4.2013 nadobudli od spoločnosti P. W., s.r.o., ako predávajúceho nehnuteľnosti zapísané na LV č. XX, kat. úz. J., za kúpnu cenu 36.400,- eur a následne so žalobcami uzatvorili zmluvu o nájme týchto nehnuteľností, na základe ktorej mali žalobcovia uhrádzať nájom vo výške 420,- eur mesačne a potvrdili ochotu spätne odpredať nehnuteľnosti žalobcom, za kúpnu cenu okolo 50.000,- eur. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že žalovaní boli oboznámení s genézou vzťahov medzi pôvodnými stranami sporu a vedeli tak o situácii, v akej sa žalobcovia po poskytnutí pôžičky od P. W. nachádzali. Z tohto pohľadu bolo preto potrebné hodnotiť okolnosti, za ktorých žalovaní nadobudli nehnuteľnosti pri tvrdenej záväznosti údajov uvedených v príslušnom katastri nehnuteľností. Subjekt pôsobiaci v realitnej činnosti naviac nemôže poukazovať bez ďalšieho iba na to, že pri uzatváraní kúpnej zmluvy skúma len aktuálny zápis vlastníctva na LV bez ohľadu na ďalšie vzťahy súvisiace s prevádzanou nehnuteľnosťou, na existenciu ktorých naviac v prejednávanej veci bolo zo strany žalobcov pred uzavretím zmluvy poukazované. Nebolo tak možné prihliadnuť na túto odvolaciu námietku žalovaných a súd prvej inštancie správne uzavrel, že žalovaní nehnuteľnosti nadobudli od subjektu, ktorý nebol ich vlastníkom, v dôsledku čoho nemohlo dôjsť k platnému nadobudnutiu vlastníckeho práva žalovanými k daným nehnuteľnostiam. 19. K námietke žalovaných ohľadom zákonnosti postupu súdu prvej inštancie pri výsluchu konateľa pôvodne žalovaného v 1.rade (P. W., s.r.o., V.) odvolací súd uvádza, že na pojednávaní konanom dňa 24.6.2015 (č. l. 117) došlo k späťvzatiu žaloby voči pôvodne žalovanému v 1.rade. N a tomto pojednávaní súd prvej inštancie vyhlásil uznesenie o zastavení konania voči žalovanému v 1.rade P. W., s.r.o., so sídlom v V., v dôsledku čoho štatutárny zástupca tejto spoločnosti opustil pojednávaciu miestnosť a až následne súd prvej inštancie pristúpil k jeho výsluchu ako svedka po zákonnom poučení. 20. Neobstojí tiež námietka žalovaných o nedostatočnom okruhu strán sporu po tom, čo žalobcovia vzali žalobu späť voči spoločnosti P. W., s.r.o.. Súd prvej inštancie správne poukázal na to, že predmetom tohto konania bola žaloba o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktorých vlastníctvo svedčí podľa zápisu na LV v prospech terajších žalovaných v 1.a 2.rade, ktorí ostali stranami sporu s tým, že otázku platnosti pôvodnej kúpnej zmluvy súd riešil ako otázku predbežnú, ktorá nemala vplyv na určenie okruhu pasívne legitimovaných subjektov. 21. S poukazom na všetky uvádzané dôvody tak odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil postupom podľa § 387 ods. 1 C.s.p. vo výroku o určení vlastníckeho práva žalobcov k stavbe - rodinnému domu č. súp. postavenému na parcele C KN XXX/X v kat. úz. J.. 22. K čiastočnej zmene rozsudku súdu prvej inštancie (§ 388 C.s.p.) pristúpil odvolací súd z dôvodu nepresnej formulácie pôvodného petitu žaloby, ktorý nezohľadňoval zápis vlastníckeho práva žalobcov k pozemkom C KN XXX/X a C KN XXX/X, zapísaných na LV č. XX, kat. úz. J.. Je totiž zrejmé, že žalobcovia v 1.a 2.rade boli na spomínanom LV č. XX, kat. úz. J. vedení ako spoluvlastníci v podiele 1 k celku parciel C KN XXX/X a C KN XXX/X a žalobkyňa v 2.rade bola samostatne podielovou spoluvlastníčkou v rozsahu 1 k celku týchto nehnuteľností. Žalobcovia v priebehu odvolacieho konania odstránili tento nedostatok žalobného návrhu (č. l. 167) v dôsledku čoho odvolací súd rozsudok v prevyšujúcej časti zmenil a určil, že žalobcovia sú spoluvlastníkmi podielu 1 k celku pozemkov C KN XXX/X a C KN XXX/X zapísaných na LV č. XX, kat. úz. J. a žalobkyňa v 2.rade je podielovou spoluvlastníčkou 1 k celku týchto nehnuteľností, rešpektujúc pôvodný spoluvlastnícky režim žalobcov k týmto pozemkom. 23. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p.. S ohľadom na výsledok odvolacieho konania majú žalobcovia nárok na náhradu trov s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 C.s.p., ako aj o náhrade trov prvoinštančného konania, o ktorých si súd vymienil rozhodnúť postupom podľa § 151 ods. 3 O.s.p. v znení platnom do 30.6.2016. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).