Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 4Co/283/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8704115344 Dátum vydania rozhodnutia: 06. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Klenková, PhD. ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8704115344.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD., predsedníčky senátu a členiek senátu JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Moniky Juskovej, v spore žalobcov: 1. U. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. XX, K., Y. republika, 2. M. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. XX, K., Y. republika, 3. T. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XX, O., Y. republika, všetci právne zastúpení Advokátskou kanceláriou Hudzik & Partners s.r.o., Mnoheľova 830/15, Poprad, IČO: 47 251 654, 4. B. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XX,Panenský E., Y. republika, 5. Q. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. odboje XX E., Y. republika, 6. M. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. 7, Praha, Y. republika, 7. B. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XXX/XX O., Y. republika, žalovaný v X.,X. a 7. rade právne zastúpený Q. kanceláriou Hudzik & Partners s.r.o., Mnoheľova 830/15, Poprad, IČO: 47 251 654, proti žalovaným: 1. B. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. L. XX, Z. E., 2. B.. N. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. Lomnica XX, Z. E., 3. Z. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. L. XX, Z. E., všetci právne zastúpení JUDr. Janou Zimmermannovou, advokátkou, Trieda KVP 1, Košice, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam s prísl., o odvolaní žalovaných v 1., 2., 3., 5., 6., 7. rade proti rozsudku Okresného súdu Poprad, č.k. 19C/164/2004-521 zo dňa 19.03.2015, takto r o z h o d o l : Potvrdzuje rozsudok voči žalovanej v 3. rade. Priznáva žalovanej v 3. rade náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcom v 1., 2., 3., 4., 5., 6., a 7. rade v plnej výške. Zrušuje rozsudok vo vzťahu k žalovaným v 1. a 2. rade a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcov, ktorou sa domáhali určenia, že spoluvlastnícke podiely o veľkosti 2/3-ín celku na parc. č. XXX/X - ostatné plochy o výmere 530 m2, na parc. č. XXX/X - ostatné plochy o výmere 4 126 m2, na parc. č. XXX/X - ostatné plochy o výmere 647 m2, ktorú sú zapísané na liste vlastníctva (ďalej len LV) č. XXX pre k.ú. E. L. patria do dedičstva po nebohej Z. M., rod. I., nar. XX.XX.XXXX, zomrelej dňa XX.XX.XXXX a spoluvlastnícke podiely o veľkosti 1/6 k celku na parc. č. XXX/X - ostatné plochy o výmere 530 m2, na parc. č. XXX/X - ostatné plochy o výmere 4 126 m2, parc. č. XXX/X - ostatné plochy o výmere 647 m2, ktoré sú zapísané na LV č. XXX pre k.ú. E. L., patria do dedičstva po nebohom T. P., rod. P., nar. XX.XX.XXXX, zomrelom dňa XX.XX.XXXX a spoluvlastnícke podiely o veľkosti 1/6 z celku na parc. č. XXX/X - ostatné plochy o výmere 647 m2, na parc. č. XXX/X - ostatné plochy o výmere 4 126 m2, parc. č. XXX/X - ostatné plochy o výmere 647 m2, ktoré sú zapísané na LV č. XXX pre k.ú. E. L., patria do dedičstva po nebohom Y. P., rod. P., nar. XX.XX.XXXX, zomrelom dňa XX.XX.XXXX. Vyslovil, že o trovách konania rozhodne po právoplatnom rozhodnutí vo veci samej. V odôvodnení poukázal na dôvody žaloby, stanovisko strán sporu, výsledky vykonaného dokazovania, citoval ust. § 129 ods. 1, § 130 ods. 1, § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ďalej § 120 ods. 1, § 132, § 153 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a uviedol, že dňa 01.02.1962 uzavrel B. P., Q. I. ako predávajúci a B. E. s Z. E. ako kupujúci kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol doma č. X M., stojaci na parc. č. XXXX/X a záhradná parc. č. XXXX/X, zapísané v pozemno-knižnej vložke č. XXX v k.ú. Z. L.. Zmluvné strany sa dohodli, že E. nehnuteľnosti kupujú so všetkým právnym a faktickým príslušenstvom za kúpnu cenu 50.000,- Kčs., ktorá bola zaplatená pri podpise kúpnej zmluvy. B. P. a Q. I. si vyhradili prevedenie 1 záhradnej parc. č. XXXX/X do ich vlastníctva akonáhle dôjde k fyzickému rozdeleniu tejto záhradnej parc. č. XXXX/X geometrickým plánom úradne schváleným. Súd k tomu uviedol, že právni predchodcovia žalobcov a žalovaná v 3. rade s jej nebohým manželom urobili právny úkon, ktorý v tom čase, za platných právnych predpisov obsahoval podstatné náležitosti kúpnej zmluvy, a to predmet zmluvy a kúpnu cenu. Týmto konaním žalovaná v 3. rade a jej nebohý manžel vstúpili prvýkrát do držby. V zmysle tohto právneho úkonu bol daný súhlas k prevodu nehnuteľnosti s tým, že bolo je možné previesť parc. č. XXXX/X, avšak iba do výmery 800 m2. K vlastníckemu zápisu došlo do 800 m2 v prospech kupujúcich, teda žalovanej v 3. rade a jej nebohého manžela. Uvedené obmedzenie vyplývalo z vtedy platných právnych predpisov, zákona č. 65/1951 Zb. Súhlas k prevodu bol daný Okresným národným výborom v O.. V zmysle týchto okolností sa žalovaná v 3. rade a je nebohý manžel oprávnene cítili byť vlastníkmi prevedenej nehnuteľnosti bez ohľadu na to, v akej výmere došlo k zápisu vlastníckeho práva. Dňa 02.06.1975 E. I. ako spoluvlastník v 1/3 k celku nehnuteľnosti, splnomocnený jeho dcérou Z. M. ako spoluvlastníčkou 1/3 k celku Y. P. a T. P. ako spoluvlastníkmi pozemku v 1/6 k celku, predali pozemok parc. č. XXX - park o výmere 11 323 m2. Uvedené bolo zapísané v Stredisku geodézie C., na LV č. XXX v k.ú. E. L. a pozemok parc. č. XXX/X o výmere 4 126 m2 v prospech žalovanej v 3. rade a jej nebohého manžela. Dohodli si kúpnu cenu v bode 2, a to za pozemok parc. č. XXX/X vo výmere 3 000 m2 vo výške 30.000,- Kčs., ktorá čiastka bola manželmi E. zaplatená v hotovosti do rúk spoločného splnomocnenca predávajúcich E. I., najneskôr do 1 mesiaca po registrácii kúpnej zmluvy príslušným štátnym notárstvom. K registrácii tejto zmluvy však nedošlo, čo v konaní nebolo sporné. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že právni predchodcovia žalovaných v 1. a 2. rade mali záujem si usporiadať vlastnícke vzťahy k sporným nehnuteľnostiam tak, že uzavreli kúpnu zmluvu dňa 01.02.1962, keďže nedošlo k zápisu pozemku parc. č. XXXX/X v celku, ale len do výmery 800 m2, uzavreli ďalšiu kúpnu zmluvu dňa 26.05.1975, za ktoré prevody nehnuteľností zaplatili kúpnu cenu vo výške 30.000,- Kčs. a 50.000,- Kčs. Tieto skutkové okolnosti iba potvrdzujú, že právni predchodcovia žalovaných v 1. a 2. rade a žalovaná v 3. rade, ktorá uzatvárala tieto zmluvy boli vnútorne presvedčení o tom, že im predmetné nehnuteľnosti patria, lebo ich držba bola pokojná, nerušená, minimálne po dobu zákonom požadovanú (viac ako 40 rokov). Len skutočnosť, že zmluvou z roku 1962 došlo k oficiálnemu prevodu iba do výmery 800 m2, ale žalovaná v 3. rade a jej manžel zaplatili za pozemok v celkovej výmere, ako kupovali v kúpnej zmluve, a ktorá bola predmetom kúpnej zmluvy, i napriek tomu, že nebola zapísaná, ako aj ďalšia skutočnosť, že kúpna zmluva uzatvorená v roku 1975 nebola následne registrovaná príslušným štátnym notárstvom, nie je dôvodom svedčiacim o neoprávnenosti ich držby. Zo zisteného skutkového stavu je zrejmé, že v skutočnosti - de facto došlo k prevodu nehnuteľností, ale de iure nie, nebolo medzi stranami sporu sporné. Taktiež bolo v konaní potvrdené, že žalovaní počas užívania predmetných pozemkov, po dobu 40 rokov neboli rušení, či už právnymi predchodcami žalobcov, ani samotnými žalobcami, ktorí nejavili záujem o tieto predmetné pozemky. Žalovaní, ako aj ich právni predchodcovia, žalovaná v 3. rade a jej manžel, kúpené pozemky užívali ako vlastné tak, že na týchto pozemkoch parc. č. XXX/X nebohý manžel žalovanej v 3. rade postavil drevenú kôlňu, neskôr na nich choval drobné zvieratá ako sliepky a ovce. Pozemky nie sú ohradené plotom. Susedia ich po celé roky považovali za vlastníkov predmetných pozemkov, ktoré aj kosili. Samotná žalovaná v 2. rade, ktorá sa vydala do rodiny E. uviedla, že jej svokrovci nikdy nespomínali, aby bol prejavený záujem zo strany žalobcov alebo ich právnych predchodcov o tieto pozemky. Taktiež potvrdila skutočnosť, že svokrovci rozprávali, že kúpnu cenu zaplatili, a to ešte pred zrealizovaním kúpy a svokor im mal zaplatiť aj naviac. Kúpili im aj nejaký pobyt vo Z. L.. Dňa 19.01.2000 žalovaná v 3. rade osvedčila vlastnícke právo vydržaním na základe notárskej zápisnice sp. zn. N XX/XXXX a pred notárom vyhlásila, že od roku 1961 nerušene, v dobrej viere ako vlastné, užíva nehnuteľnosti nachádzajúce sa v k. ú. E. L., zapísané na LV č. XXX, pozemok parc. č. XXX/X - ostatné plochy o výmere 530 m2, parc. č. XXX/X - iná plocha o výmere 4 126 m2, parc. č. XXX/X - iná plocha o výmere 647 m2 v celosti ako priľahlé domové pozemky k pozemku parc. č. XXX. Vyhlásila, že predmetné nehnuteľností začala užívať spolu s nebohým manželom, po dohode s pôvodnými pozemnoknižnými spoluvlastníkmi B. P. a Q. I.. Nehnuteľnosti vlastnili podľa pôvodného zápisu v pozemnoknižnej vložke č. XXX v k.ú. Z. Lomnica ako pozemok parc. č. XXXX/X - záhrada o výmere 11 958 m2 a parc. č. XXXX/X - dom o výmere 165 m2. Užívanie týchto nehnuteľností mali s predávajúcimi B. P. a Q. I. v úmysle vlastnícky usporiadať kúpnou zmluvou, ktorú uzavreli dňa 30.01.1962 a odkúpili za kúpnu cenu 50.000,- Kčs, pozemok parc. č. XXXX/ X v celosti (výmera 165 m2) a 1 parc. č. XXXX/X (výmera 365 m2). Pri uzavretí druhej kúpnej zmluvy z roku 1975, ktorej registrácia nebola realizovaná z dôvodu platnej právnej úpravy, bola zaplatená kúpna cena vo výške 30.000,- Kčs. Žalovaná v 3. rade vyhlásila, že po celú dobu užívania nebola rušená vlastníkmi a nikto sa nedomáhal vydania týchto nehnuteľností. Notárskou zápisnicou zo dňa 31.05.2000, žalovaná previedla na žalovaných v 1. a 2. rade rodinný dom č. 70, nachádzajúci sa pozemku parc. č. XXX a pozemky parc. č. XXX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 800 m2, parc. č. XXX/X - ostatná plocha o výmere 530 m2, parc. č. XXX/X - ostatná plocha o výmere 4 126 m2, parc. č. XXX/X - ostatná plocha o výmere 647 m2 podľa LV č. XXX k.ú. E. L. v celosti. Týmto právnym úkonom došlo k prevodu predmetných nehnuteľností na žalovaných v 1. a 2. rade a zároveň bola uzatvorená dohoda o zriadení vecného bremena, spočívajúceho v práve bezplatného doživotného bývania a užívania domového majetku žalovanou v 3. rade. Vlastnícke právo je chápané ako tzv. absolútne právo a pôsobí voči všetkým, erga omnes. Ako najzákladnejšie subjektívne právo je chránené priamo, či nepriamo právnym poriadkom. Jedným z predpokladov vydržania ako osobitného spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva zo zákona je, že držba musí byť oprávnená. Vo všeobecnosti pod oprávnenou držbou treba rozumieť faktické ovládanie veci spojené s vôľou nakladať s ňou ako so svojou v dobrej viere, že držiteľovi táto vec patrí. Pri oprávnenej držbe musí byť teda splnená aj podmienka dobrej viery držiteľa, že mu vec patrí. Skutočnosť, že držiteľ veci je alebo nie je dobromyseľný, treba vždy hodnotiť objektívne, a to nielen z hľadiska osobného presvedčenia držiteľa veci. Dobrú vieru treba chápať ako presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, keď si prisvojuje určitú vec. Ide o psychický stav, o vnútorné presvedčenie subjektu, ktoré samo o sebe nemôže byť predmetom dokazovania. Možno o nej usudzovať len z okolností, za ktorých sa tento psychický stav navonok prejavuje. Tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec patrí, musí byť preto podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých sa dá usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo, a to nielen pri jeho vstupe do držby, ale po celú vydržaciu dobu dôvodné. Súd prvej inštancie uzavrel, že aj keby došlo k právnemu omylu držiteľa, ktorý vychádzal z neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe, kedy sa držiteľ ujal držby, teda žalovaná v 3. rade a jej nebohý manžel, pokiaľ boli v právnom omyle z dôvodu neznalosti aktuálnych predpisov, nie je takýto omyl neospravedlniteľný. A teda takýto omyl je možné ospravedlniť. Tento výklad má vplyv na tú skutočnosť, že i napriek nezapísaniu celého predmetu kúpnej zmluvy, a to nehnuteľnosti v roku 1962 a nezaregistrovaniu kúpnej zmluvy z roku 1975, nemá to vplyv na to, aby sa žalovaná v 3. rade a jej nebohý manžel ako právni predchodcovia žalovaných v 1. a 2. rade necítili ako vlastníkmi kúpených nehnuteľností. Tieto skutkové okolnosti len nasvedčujú tomu, že od roku 1962 sa žalovaná v 3. rade a jej nebohý manžel ako právny predchodcovia žalovaných v 1. a 2. rade, cítili ako vlastníci kúpených nehnuteľností, ktoré v dobrej viere užívali ako vlastné, keďže neboli po celú dobu užívania rušený právnymi predchodcami žalobcov, ani samotnými žalobcami, čo v konaní nebolo sporné. Žalovaní preukázali titul vstupu do držby kúpnymi zmluvami z roku 1962 a 1975. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie žalobu zamietol. Súd považoval za preukázané listinnými dôkazmi, a to kúpnymi zmluvami z roku 1962 a 1975, že žalovaná v 3. rade a jej manžel ako právni predchodcovia žalovaných v 1. a 2. rade chceli usporiadať svoje vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam, vyplýva to z obsahu týchto zmlúv, ako aj zaplatenia kúpnej ceny. Vo vzťahu k procesnému postaveniu žalovanej v 3. rade, súd prvej inštancie uviedol, že jej procesné postavenie bolo nutné vo vzťahu k výroku, označenému IV., ktorým mal súd prvej inštancie určiť, že zaopatrovacia zmluva zo dňa 31.05.2000 je neplatná, a touto zaopatrovacou zmluvou neboli splnené podmienky žalovanou v 3. rade pre vydanie osvedčenia o vydržaní vlastníckeho práva zo dňa 19.01.2000. Keďže tento nárok žalobcovia zobrali späť, súd v tejto časti konanie zastavil, výrok IV. nadobudol právoplatnosť. Po právoplatnosti tohto výroku z procesného hľadiska žalobcovia mali žalobu vziať späť voči žalovanej v 3. rade. Keďže tento procesný úkon neučinili, v tejto časti neboli úspešní, a preto súd prvej inštancie žalobu zamietol vo vzťahu k žalovanej v 3. rade z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie vo vzťahu k predmetným výrokom. K výroku o trovách konania súd prvej inštancie poukázal na ust. § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, v zmysle ktorého vyslovil, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 2. V zákonom stanovenej lehote, podali proti rozsudku odvolanie žalobcovia v 1., 2., 3., 5., 6., 7. rade. Namietali nesprávne právne posúdenie veci z dôvodu nesprávne vyhodnoteného skutkového stavu veci. Poukázali na to, že otázka, či držiteľ vo veci bol v dobrej viere, nie je otázkou skutkovou, ale otázkou právnou. Poukázali na to, že právni predchodcovia žalovaných nemohli byť dobromyseľní, ani byť v skutkovom, či právnom omyle, pretože zo samotnej notárskej zápisnice sp. zn. 13/2000 zo dňa 19.01.2000 sa dozvedeli o „dobromyseľnosti právnej predchodkyne žalovaných, t.j. žalovanej v 3. rade“. Uvedená vyhlásila, že od roku 1961 nerušene a v dobrej viere ako vlastné užíva žalované nehnuteľnosti, a ďalšie znenie notárskej zápisnice týkajúce sa vyjadrenia žalovanej v 3. rade, presviedča o opaku dobrej viery právnej predchodkyne žalovaných 1., 2., t.j., žalovanej v 3. rade. Zo znenia notárskej zápisnice jednoznačne vyplýva, že právni predchodcovia žalovaných v 1. a 2. rade vedeli čo im patrí a v akom rozsahu a čo ich viedlo k uzatváraniu zmluvy v roku 1975 a akú mali vedomosť, prečo uvedená zmluva nebola registrovaná. Boli toho názoru, že užívane a starostlivosť o sporné nehnuteľnosti zo strany právnych predchodcov žalovaných v 1. a 2. rade, resp., že sa cítili, že im žalované nehnuteľnosti patria, neobstojí. Z celého kontextu vykonaných dôkazov je nanajvýš zrejmé, že právni predchodcovia žalovaných vedeli čo im patrí a v akom rozsahu. V tom zmysle mali síce právni predchodcovia žalovaných žalované nehnuteľnosti v držbe, ale v neoprávnenej. Táto neoprávnená držba však potom nemôže viesť k vydržaniu, resp. k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním. Dovedením týchto dôsledkov až do konca so zreteľom na subjekty konania a petit žaloby, nemohla ani žalovaná v 3. rade pri zachovaní základnej scudzovacej zásady ani platne previesť žalované nehnuteľnosti na žalovaných v 1. a 2. rade. Ďalej namietali nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdu. Poukázali na to, že súd prvej inštancie nevyhodnotil základný dôkazný prostriedok, a to notársku zápisnicu sp. zn. XX/XXXX, najmä, ak pred súdom bolo hodnotenie tohto dôkazného prostriedku chápané rozdielne. Opomenutie vyhodnotenia tohto dôkazného prostriedku, resp. vyhodnotenie v kontexte s inými vykonanými dôkaznými prostriedkami a aké závery si súd z tohto dôkazu prevzal, spôsobuje nielen nepresvedčivosť napadnutého rozhodnutia, ale aj jeho nepreskúmateľnosť. Pokiaľ zo znenia notárskej zápisnice jednoznačne vyplýva celá anabáza transakcií a ich chápanie a vedomosť zo strany manželov E., čo je nakoniec potvrdené i ostatnými, najmä listinnými dôkazmi a súd prvej inštancie dospel k záveru o ich dobromyseľnosti, žalobcovia sa žiadnym spôsobom z napadnutého rozsudku nedozvedeli, na základe akých právnych i myšlienkových postupov k takémuto záveru súd dospel. Skutkové a právne závery súdu prvej inštancie o tom, že boli naplnené znaky hypotézy vyplývajúce z ust. § 134 v spojitosti s § 130 Občianskeho zákonníka považovali za nesprávne. Z tohto dôvodu namietali vadu konania, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Ďalej nesúhlasili s právnym postavením žalovanej v 3. rade v konaní. Boli toho názoru, že v časti predmetu konania, ak bol návrh vzatý späť a konanie bolo zastavené, nie je potrebné podať osobitné späťvzatie žaloby voči strane sporu. Navrhli zmeniť napadnutý rozsudok a žalobe vyhovieť, resp. zrušiť a v rozsahu zrušenia vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uplatnili si náhradu trov celého konania. Právna zástupkyňa žalovaných v 1. až 3. rade sa k doručenému odvolaniu písomne nevyjadrila. Právny zástupca žalobcov 1., 2., 3., 5., 6., 7. rade podaním zo dňa 25.09.2015 predložil na podporu svojej argumentácie uvedenej v odvolaní rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, zverejnené v Zbierke stanovísk a rozhodnutí NS č. 6/2015, z ktorého vyplýva, že oprávneným držiteľom nehnuteľnosti, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že je jej vlastníkom, nemôže byť ten, kto do jej držby vstúpil za účinnosti Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.1991, na základe zmluvy o prevode nehnuteľností, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom v zmysle zákona č. 95/1965 Zb. o štátnom notárstve a o konaní pred štátnym notárstvom (Notársky poriadok). Podotkol, že v posudzovanom prípade prvá kúpna zmluva bola registrovaná len do výmery 800 m2 a druhú kúpna zmluva nebola registrovaná vôbec. 3. Podľa ust. § 470 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, účinného od 01.07.2016 (ďalej len Civilného sporového poriadku), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. Podľa čl. 2 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku, ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Podľa čl. 3 ods. 1 Civilného sporového poriadku, každé ustanovenie tohto zákona je potrebné vykladať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, verejným poriadkom, princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom, judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, a to s trvalým zreteľom na hodnoty, ktoré sú nimi chránené. Citované ustanovenie § 470 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku, je vyjadrením princípu okamžitej aplikability ustanovení Civilného sporového poriadku aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti so zachovaním princípu justifikácie účinkov procesných úkonov, vykonaných za účinnosti a platnosti Občianskeho súdneho poriadku v znení platnom a účinnom do 30.06.2016, ktorý znamená, že sa vykonaným úkonom priznávajú účinky i vtedy, ak novšia právna úprava už s týmto účinkom neráta. 4. Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 Civilného sporového poriadku), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379, § 380, § 383 Civilného sporového poriadku s nariadením termínu verejného vyhlásenia rozhodnutia, ktorý bol oznámený na úradnej tabuli súdu, ako aj internetovej stránke (§ 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 1, 3 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že vo vzťahu k žalovanej v 3. rade boli splnené podmienky na potvrdenie napadnutého rozhodnutia. Vo vzťahu k žalovaným v 1. a 2. rade bolo odvolanie žalobcov podané dôvodne. Úlohou odvolacieho súdu v odvolaní namietanom nesprávne právne posúdenie bolo zistiť, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy. Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo, ak použil síce správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil. 5. Oboznámením sa s obsahom spisu, výsledkami vykonaného dokazovania, zisteným skutkovým stavom, ako aj odôvodnením napadnutého rozhodnutia, odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie po vrátení veci a zrušení predchádzajúceho rozhodnutia vo veci samej, uznesením č.k. 4Co/127/2012-451 zo dňa 06.09.2013 náležite nepostupoval, najmä dôsledne sa s výsledkami vykonaného dokazovania v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal. Rozhodnutím vo veci samej č.k.19C/164/2004-387 zo dňa 21.06.2012, ktorý rozsudok bol zrušený odvolacím súdom, uznesením č.k. 4Co/127/2012-451 zo dňa 06.09.2013, odvolací súd uložil súdu prvej inštancie vo vzťahu k žalovaným v 1. a 3. rade skúmať a z výsledkov vykonaného dokazovania uzavrieť, či na strane právnych predchodcov žalovaných v 1. až 2. rade, nedošlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva iným spôsobom ako na základe uzavretých kúpnych zmlúv medzi stranami sporu v roku 1962 a 1975, ktoré neboli v celom rozsahu predmetu kúpy zapísané na stredisku geodézie, resp. registrované vôbec. Súd prvej inštancie po vrátení veci vo veci nariadil pojednávanie, na ktorom následne po vypočutí právnych predchodcov strán sporu vo veci samej rozhodol. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k žalovaným v 1. a 2. rade vyplýva, že súd prvej inštancie sa zaoberal len, či právni predchodcovia žalovaných v 1. a 2. rade pri užívaní sporných nehnuteľností, boli oprávnenými držiteľmi. Neskúmal však, či boli splnené podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním všetky, t.j. aj zákonom požadovaná doba. V tejto časti, napadnutý rozsudok zostal bez uvedenia dostatočných dôvodov, na základe ktorých by bolo možné posúdiť dôvodnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia. Uplatnená námietka žalobcov týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je dôvodná. Taktiež sa súd prvej inštancie nevysporiadal so všetkými vykonanými dôkazmi, najmä nevyhodnotil jednotlivé dôkazy v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, vyplývajúcou z ust. § 132 Občianskeho súdneho poriadku v znení platnom a účinnom do 30.06.2016, ak nevyhodnotil podstatný listinný dôkaz, na ktorý poukázal právny zástupca žalobcov, a to notársku zápisnicu o osvedčení vydržania sp. zn. N 13/2000, Nz 13/2000 zo dňa 19.01.2000 (v spise na č.l. 194). Aj táto uplatnená námietka bola dôvodná. 6. Porušením základného práva strany súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky, okrem zákonov aj Ústava Slovenskej republiky (čl. 46 a nasl. Ústavy SR), čl. 6. ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, sa považuje aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie, je odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa vysporiada i so špecifickými námietkami strany sporu. Je porušením práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej, ktorým sa okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom, odníma aj možnosť náležite, skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci konania o riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkoch. Sporové konanie je jednou zo záruk zákonnosti, pod ktorou treba rozumieť právnu istotu pri aplikácii práva súdom v rozsahu zabezpečujúcom naplnenie spravodlivej ochrany, subjektívnych práv strán sporu zaručených Ústavou Slovenskej republiky, v súlade s právom na spravodlivý súdny proces zaručeným čl. 6 ods. Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým je Slovenská republika viazaná. Z uvedeného dôvodu, preto odvolací súd považoval odvolanie žalobcov voči žalovaným v 1. a 2. rade za dôvodné, a preto napadnutý rozsudok, postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku pre porušenia práva na spravodlivý proces, ktorý nedostatok nebolo možné napraviť v konaní pred odvolacím súdom zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj povinnosť súdu vysporiadať sa so všetkým, čo v priebehu konania vyšlo najavo, a čo strany tvrdili, ak to má vzťah k prejednávanej veci. Pokiaľ súd túto zákonnú povinnosť nesplní, a tým, že sa so zistenými skutočnosťami alebo tvrdenými námietkami nezaoberal vôbec alebo sa s nimi nevysporiadal nedostatočným spôsobom, má to za následok vadu konania, predstavujúcu zásah do Ústavou zaručeného práva na spravodlivý proces. 7. Ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má súd prvej inštancie vo veci ďalej postupovať (§ 391 ods. 3 Civilného sporového poriadku). V ďalšom konaní je úlohou súdu prvej inštancie na základe výsledkov vykonaného dokazovania, opätovne vo veci samej rozhodnúť s tým, že je potrebné vykonané dôkazy všetky jednotlivo, v ich vzájomnej súvislosti vyhodnotiť. Vo vzťahu k žalovaným v 1. a 2. rade je potrebné vzhľadom na predmet konania, t.j. určenie, že spoluvlastnícke podiely k sporným nehnuteľnostiam patria do dedičstva po nebohých právnych predchodcoch žalobcov skúmať, či právni predchodcovia žalovaných v 1. a 2. rade nenadobudli vlastnícke právo na základe vydržania. V tejto súvislosti však odvolací súd poukazuje na to, že je potrebné posudzovať nielen otázku dobromyseľnosti pri vstupe do držby na strane právnych predchodcov žalovaných v 1. a 2. rade, ktorých vstup sa odvodzuje od kúpnej zmluvy, uzavretej 01.02.1962, na základe ktorej právni predchodcovia nadobudli výmeru k sporným nehnuteľnostiam v rozsahu 800 m2, ale aj je potrebné otázku splnenia zákonných podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva vyhodnotiť v nadväznosti na príslušnú právnu úpravu, ktorá v čase uzatvorenia predmetnej kúpnej zmluvy z roku 1962 platila. Jedná sa o zákon č. 141/1950 Zb., tzv. stredný Občiansky zákonník, ktorý upravoval otázku vydržania v ust. § 115 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom sa dobromyseľnosť vyžadovala nielen pri vstupe do držby, ale aj počas celej vydržacej doby, ktorá v zmysle ust. § 116 stredného Občianskeho zákonníka pre nehnuteľnosti trvala 10 rokov. V tejto súvislosti však odvolací súd poukazuje aj na prechodné ustanovenia stredného Občianskeho zákonníka, vyplývajúce z ust. § 566, s ktorým sa súd prvej inštancie musí vysporiadať pri posudzovaní zákonných podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním žalovaných v 1. a 2. rade, ktorí od tohto zákonného titulu vlastnícke právo právnych predchodcov odvodzujú. Zároveň je potrebné prihliadať aj na ďalšiu významnú okolnosť, na ktorú súd prvej inštancie síce poukázal, avšak sa s ňou náležite nevysporiadal, a to opakovane uzatvorenú kúpnu zmluvu medzi právnymi predchodcami žalovaných v 1. a 2. rade a žalobcov, uzavretej v roku 1975, ktorá nebola registrovaná. V období od 01.04.1964 do 31.03.1983 platil zákon č. 40/1964 Zb. - Občiansky zákonník, ktorý vydržanie neupravoval. Taktiež je preto potrebné vychádzať z prechodného ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 489 Občianskeho zákonníka) a potom následne skúmať, či na strane právnych predchodcov žalovaných v 1. a 2. rade boli splnené zákonné podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. Z dôvodu, že súd prvej inštancie sa nedostatočne v odôvodnení rozhodnutia vysporiadal so všetkými rozhodnými skutočnosťami pre záver o nadobudnutí vlastníckeho práva vydržaním na strane právnych predchodcov žalovaných v 1. a 2.rade odvolací súd považoval napadnuté rozhodnutie za nedostatočne odôvodnené, čo malo za následok poručenie práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti odvolací súd opätovne poukazuje aj na právny záver vyplývajúci z uznesenia č.k. 4Co/127/2012-451 zo dňa 06.09.2013, v ktorom uviedol, aby súd prvej inštancie sa zaoberal preukázaním zákonných podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. Len skúmanie, resp. posúdenie, či právni predchodcovia žalovaných v 1. a 2. rade boli oprávnení držitelia spornej nehnuteľnosti bez vyhodnotenia, či boli ako oprávnení držitelia aj dobromyseľní, či ich dobrá viera nebola narušená inými, preukázanými dôkazmi a bez skúmania uplynutia zákonnej lehoty pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním bol napadnutý rozsudok nesprávny. 8. Podľa § 396 ods. 1, 3 Civilného sporového poriadku, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. Ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci. 9. Vo vzťahu k žalovanej v 3. rade, súd prvej inštancie správne postupoval, ak žalobu zamietol pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovanej v 3. rade v spore. V tejto časti odvolací súd nepovažoval odvolanie právneho zástupcu žalobcov za dôvodné. Je nesporné, že k späťvzatiu žaloby došlo ako k predmetu konania, nie ako k strane sporu, a preto súd prvej inštancie správne z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie v spore, žalobu voči žalovanej v 3. rade zamietol, lebo žalovaná v 3. rade v súčasnosti nie je vlastníčkou sporných nehnuteľností a právo vyplývajúce z hmotného práva jej z tohto titulu nevyplýva. Z tohto dôvodu odvolací súd postupom podľa § 387 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku sa stotožnil s odôvodnením v tejto časti súdom prvej inštancie, a preto napadnutý rozsudok vo vzťahu k žalovanej v 3. rade ako vecne správny potvrdil. 10. Podľa § 262 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu medzi žalobcami a žalovanej v 3. rade, odvolací súd rozhodol postupom podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku tak, že žalovanej v 3. rade priznal náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcom v plnej výške o ktorej rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom. Poučenie: Proti rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.