Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 19Co/15/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115205283 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Jusková ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8115205283.2 Uznesenie Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Juskovej a členiek senátu JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. a JUDr. Jany Burešovej v spore žalobcu: F. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom K., K. XX, zastúpeného JUDr. Martinou Kožárovou Jenčovou, advokátkou, so sídlom Slovenská 69, Prešov, proti žalovanému: Východoslovenská vodárenská spoločnosť, a. s., so sídlom Komenského 50, Košice, IČO: 36 570 460, o zaplatenie 919,04 eura s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 11C/87/2015-30 zo dňa 16.10.2015 takto r o z h o d o l : Zrušuje rozsudok a vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Prešov (ďalej aj len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že účastníci nemajú nárok na náhradu trov konania. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca sa žalobou zo dňa 05.03.2015 domáhal zaplatenia 914,04 eura s 5,05 % úrokom z omeškania ročne od 05.03.2015 do zaplatenia titulom vydania bezdôvodného obohatenia na tom skutkovom základe, že na parcelách, ktorých je spoluvlastníkom, má žalovaný vybudovaný kanalizačný zberač, užíva jeho pozemok bez nájomnej zmluvy, žalobca preto žiadal, aby súd uložil žalovanému zaplatiť mu sumu 459,52 eura za 1 rok ako primerané nájomné za obdobie od 05.03.2013 do 05.03.2015, pri výpočte sumy vychádzajúc zo znaleckého posudku, ktorý sa nachádza v spise súdu vedeného pod sp.zn. 17C/8/2010. Súd uviedol, že žalovaný so žalobou nesúhlasil. Vyslovil názor o tom, že najneskôr v deň právoplatnosti stavebného povolenia (22.03.1976) boli nehnuteľnosti právneho predchodcu žalobcu zaťažené zákonným vecným bremenom podľa Zákona č. 138/1973 Zb. o vodách. Zákony v súvislosti so zákonným vecným bremenom pripúšťajú len dva nároky za obmedzenie vlastníckeho práva, a to nárok na náhradu za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti a nárok na primerané náklady na zachovanie a opravy vecného bremena. Náhrada za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti je upravená v špeciálnom právnom predpise, v zákone č. 442/2002 Z.z., ktorý má prednosť pred všeobecným právnym predpisom, Občianskym zákonníkom, pričom tento nárok môže vlastník pozemku aplikovať v prekluzívnych lehotách odo dňa vzniku núteného obmedzenia užívania nehnuteľnosti. Podľa žalovaného, v danom prípade v zmysle § 37a ods. 3 Zákona č. 138/1973 Zb. v znení účinnom od 01.01.2002 vzniklo zo zákona vecné bremeno, pokiaľ ide o užívanie stavby kanalizačného zberača na pozemku žalobcu. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že žalovaný je vlastníkom, prípadne správcom kanalizačného zberača G, ktorý je súčasťou vodohospodárskej stavby „Prešov-Sekčov, kanalizácia, prvá stavba.“ Stavebné povolenie vydal ONV v Prešove, odbor poľnohospodárstva č. Pôd. 5052/1975 zo dňa 22.3.1976, ktorý v bode 4 povolil aj vstup na cudzie pozemky podľa § 37 zákona (zrejme zákona o vodách) v rozsahu potrebnom pre zabezpečenie prevádzky vodohospodárskeho diela a pre výkon dozoru. Kolaudačné rozhodnutie o povolení užívania tejto stavby vydal Východoslovenský krajský národný výbor v Košiciach, odbor poľnohospodárstva, dňa 8.3.1984, pričom z odôvodnenia tohto kolaudačného rozhodnutia vyplýva, že žiadateľ predložil odboru súhlasy vstupov na pozemky. Kanalizačný zberač sa nachádza na časti parciel č. KN XXX, XXX a XXX, ako to vyplýva z geometrického plánu Geodézie, a. s. K. č. XXX-XX-XXX-XX-XX. Konkrétne ide o diel 2 o výmere XXX m2, diel 3 o výmere 28 m2 a diel XXX o výmere XXX m2 z parcely č. KN XXX, diel 1 o výmere XX m2 a diel XXX o výmere X m2 z parcely č. KN XXX a diel XX o výmere XXX m2, diel XX o výmere XX m2 a diel XX o výmere XX m2 z parcely č. KN XXX. Medzi účastníkmi táto skutočnosť bola nesporná. Žalobca je spoluvlastníkom parcely č. KN XXX - ornej pôdy o výmere X XXX m2 v podiele 1, čo je preukázané LV č. XXX, kat. úz. N.. Vlastní aj podiel 2/3 k parcelám č. KN XXX - ornej pôdy o výmere X XXX m2 a KN XXX - ornej pôdy o výmere XXX m2, ktoré sú zapísané na LV č. XXXX, kat. úz. N.. Uvedené podiely nadobudol žalobca dedením po svojej sestre S. O., ktorá zomrela v r. XXXX. V minulosti bola uzatvorená nájomná zmluva medzi právnou predchodkyňou žalobcu S. O. ako prenajímateľom a Východoslovenskými vodárňami a kanalizáciami, š. p. Košice ako nájomcom, pričom bolo vychádzané z geometrického plánu s tým, že na ploche o výmere X XXX m2 sa nachádza kanalizačný zberač G a účastníci si touto zmluvou dohodli nájomné po X,XX Sk/m2 ročne, čo predstavovalo sumu X XXX Sk ročne. Po smrti S. O. bol žalobca v jednaní so žalovaným ohľadom zmeny nájomnej zmluvy, pričom požadoval vyššie nájomné, s čím však žalovaný nesúhlasil, a preto žalobca listom zo dňa 5.9.2007 mu vypovedal nájom. Žalobca si v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 17C 8/2010 uplatnil voči žalovanému nárok o vydanie bezdôvodného obohatenia, a to za obdobie od 1.1.2008 do 05.03.2013 s výškou nájomného 1,04 Eur/ m2/rok, pričom pri výške nájomného vychádzal zo znaleckého posudku znalca z odboru stavebníctva Ing. S. I. č. 170/2006 zo dňa 22.10.2006. Súd rozsudkom č. k. 17C 8/2010 - 195 zo dňa 2.12.2013 jeho žalobe v celom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 1 460 Eur aj s úrokmi z omeškania. Uvedený rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 3Co 56/2014 - 218 zo dňa 11.6.2014, právoplatnosť nadobudol 17.07.2014. Ako vyplýva z odôvodnenia, odvolací súd dospel k záveru, že nevzniklo zákonné vecné bremeno v zmysle § 20 ods. 1 zákona č. 442/2002 Z.z. Súd prvej inštancie pri právnom posúdení vychádzal zo Zákona č. 138/1973 Zb. o vodách - § 37a ods. 1, 2, 3, 4, vysporiadavajúc sa aj s ustanoveniami § 451 ods. 1, 2 a § 456 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že k obmedzeniu vlastníckeho práva žalobcu výstavbou a prevádzkovaním zberača došlo vznikom zákonného vecného bremena podľa § 37a Zákona o vodách, ktorý bol do tohto zákona zavedený až 01.10.1995. Zákonné vecné bremeno platí aj v konkrétnom prípade, oprávňuje totiž zriaďovateľa a prevádzkovateľa vodohospodárskej stavby nielen k zriadeniu, ale aj k prevádzkovaniu takej stavby vo verejnom záujme, ktorý v prípade kanalizačného zberača je nepochybne daný. Aj keď zákon č. 138/1973 Zb. bol zrušený od 01.07.2004 zákonom č. 184/2002 Z.z., ktorý nerieši vo svojich prechodných ustanoveniach vecné bremená vzniknuté predchádzajúcim predpisom, potrebné je poukázať na platný Zákon č. 442/2002 Z.z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách, ktorý je účinný od 01.11.2002 a ktorý v prechodnom ustanovení v § 42 ods. 6 uvádza, že oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam, ako aj obmedzenia ich užívania, ktoré vznikli pred účinnosťou tohto zákona, zostávajú nedotknuté. Vychádzajúc z tejto normy dospel súd prvej inštancie k záveru, že ostáva zachované aj zákonné vecné bremeno vzniknuté na základe § 37a zákona č. 138/1973 Zb. Aplikácia ustanovenia § 37a Zákona o vodách nie je podľa neho v rozpore so zákazom retroaktivity. Zákaz nepriamej retroaktivity nemožno stotožniť s nemennosťou právneho poriadku, čo by bolo popretím úlohy práva v spoločnosti. Keďže vzniklo vecné bremeno na pozemku žalobcu a náhradu za vecné bremeno je možné priznať len ako náhradu jednorazovú, nebolo preto možné priznať nárok titulom bezdôvodného obohatenia, ako sa ho domáhal žalobca. Súd prvej inštancie konštatoval, že odvolací súd sa vo veci vedenej na súde prvej inštancie pod sp.zn. 17C/8/2010 nezaoberal kľúčovým zákonným ustanovením - § 37a zákona č. 138/1973 Zb. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca majúc za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie totiž vyslovil názor, že ustanovenie § 37a Zákona o vodách sa vzťahuje aj na stavby postavené pred jeho účinnosťou, s čím nemožno sa stotožniť. Zákon č. 199/1995 Z.z., ktorým bolo zavedené ustanovenie § 37a, totiž nemal žiadne prechodné alebo záverečné ustanovenie, z ktorého by vyplývalo, že oprávnenia podľa § 37a sa vzťahujú aj na stavby postavené pred jeho účinnosťou. Na porovnanie poukázal na ustanovenie § 34 ods. 1 Zákona č. 79/1957 Zb. o výrobe, rozvode a spotrebe elektriny (Elektrizačný zákon), ktorý uviedol, že dňom účinnosti tohto zákona vznikajú oprávnenia a povinnosti podľa § 22 až § 26 (t.j. oprávnenia zo zákonného vecného bremena) i v prospech vedení, ktoré boli zriadené pred dňom účinnosti tohto zákona. Zákon č. 199/1995 Z.z., ktorým sa novelizoval zákon č. 138/1973 Zb. o ustanovenie § 37a, však žiadne podobné ustanovenie neobsahoval a teda žalobcovi nevznikla povinnosť trpieť už zriadenú vodohospodársku stavbu. Z dikcie ustanovenia § 37a ods. 2 je zrejmé, že oprávnenia z titulu zákonných vecných bremien vznikajú vo vzťahu k tým vodohospodárskym stavbám, ktoré budú povolené po účinnosti zákona, teda v budúcnosti. Ak by sa pripustilo, že dňom právoplatnosti stavebného povolenia, teda dňom 22.03.1976, vzniklo žalovanému zákonné vecné bremeno podľa právneho predpisu účinného až od 01.10.1995, išlo by o pravú retroaktivitu, nie nepravú, ako uviedol súd prvej inštancie. Žalobca uviedol, že z listinných dôkazov je zrejmé, že žalovanému žiadne zákonné vecné bremeno nevzniklo. Zo zápisnice zo dňa 04.03.1976 vyplýva, že pokiaľ ide o majetkovoprávne usporiadanie pozemkov v súvislosti s výstavbou, vodohospodársky orgán konštatoval, že pred prejednávanou výstavbou je potrebné získať pozemky. Podľa rozhodnutia č. Pôd. 5052/1975, ktorým ONV - odbor poľnohospodárstva lesného vodného hospodárstva vydal povolenie na zriadenie vodohospodárskeho diela, bolo zároveň vydané povolenie na vyvlastnenie potrebných nehnuteľností a prístup k ním v rozsahu potrebnom na vybudovanie diela. Teda už v čase vydania rozhodnutia o povolení na zriadenie vodohospodárskeho diela sa predpokladalo majetkovoprávne vysporiadanie pozemkov, ku ktorému však nedošlo. Podľa kolaudačného rozhodnutia č. 178/1984 z 08.03.1984 žiadateľ na jednaní nepredložil podklady, ktoré by preukazovali vlastnícke alebo iné práva k pozemkom, na ktorých bola realizovaná výstavba, preto bolo konanie o kolaudácii stavby prerušené. Až následne žiadateľ, t.j. právny predchodca žalovaného, predložil súhlas so vstupom na pozemky, ktoré ale udelil Štátny majetok Prešov, ktorý však nebol ani vlastníkom a ani nájomcom pozemkov. Preto takýto súhlas je potrebné považovať za nezákonný a nedostatočný. Žalobca preto z tohto dôvodu tiež spochybnil platnosť kolaudačného rozhodnutia. Ide o nelegálnu stavbu postavenú na cudzom pozemku, nemohlo teda vzniknúť právo vyplývajúce zo zákonného vecného bremena. O nesprávnosti záveru súdu prvej inštancie svedčí aj fakt, že žalovaný v roku 1997, teda v čase, keď podľa názoru súdu už malo existovať zákonné vecné bremeno, uzatvoril s predchodkyňou žalobcu nájomnú zmluvu, predmetom ktorej bol nájom pozemkov, na ktorých je postavený kanalizačný zberač. Podobné zmluvy má pritom žalovaný uzatvorené doposiaľ s vlastníkmi susediacich pozemkov. Žalovaný sa v priebehu konania vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 17C/8/2010 domáhal zápisu zákonného vecného bremena do katastra nehnuteľností, avšak na základe protestu prokuratúry správa katastra vykonala výmaz už zapísaných vecných bremien. Z odôvodnenia protestu prokurátora je zrejmé, že ani prokurátor nepovažoval záver o vzniku zákonného vecného bremena za správny. Napriek totožnej argumentácii žalovaného v konaní vedenom pod sp.zn. 17C/8/2010 nedospel tak súd prvej inštancie ako aj následne odvolací súd v konaní sp.zn. 3Co/56/2014 k záveru o vzniku zákonného vecného bremena. Žalobca preto žiadal, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie alebo aby tento rozsudok zmenil tak, že uloží žalovanému zaplatenie sumy 914,04 eura s 5,05 % úrokom z omeškania ročne od 05.03.2015 do zaplatenia a zaplatenie trov konania. 3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že pokiaľ sa žalobca odvoláva na protest prokurátora, na základe ktorého Správa katastra vykonala výmaz už zapísaných vecných bremien, v tejto veci sa vedie súdne konanie, ktoré doposiaľ nebolo právoplatne skončené. Pokiaľ žalobca spochybňuje platnosť kolaudačného rozhodnutia, na tieto rozhodnutia sa vzťahuje prezumpcia správnosti listín. Pokiaľ žalobca uviedol, že súhlas so vstupom na pozemky bol daný subjektom, ktorý na to nemal oprávnenie,. poukázal na to, že pôvodná vlastníčka nehnuteľnosti uzatvorila 18.12.1997 so žalovaným zmluvu o nájme nehnuteľnosti. Podľa žalovaného teda súhlas s užívaním bol daný zákonne. 4. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 Zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“), vychádzajúc z ustanovenia § 470 ods. 1 a ods. 2 veta prvá CSP, podľa ktorého, ak nie je uvedené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované, preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce, v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je opodstatnené. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať. Žalobca v odvolaní argumentoval nesprávnym právnym posúdením veci súdom prvej inštancie, majúc za to, že aplikáciou právnej normy, z ktorej vychádzal, by došlo k porušeniu princípu zákazu retroaktivity. 5. Pod nesprávnym právnym posúdením treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu alebo aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne, alebo právnu normu síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval. V súvislosti s aplikáciou práva a jej predchádzajúcim nevyhnutným procesom interpretácie právneho predpisu, resp. právnej normy dopadajúcej na skutkovú situáciu posudzovanú orgánmi verejnej moci môže dôjsť, a v praxi občas dochádza, k neprípustnému retroaktívnemu výkladu. Jeho následkom je nesprávna aplikácia práva a v konečnom dôsledku zavŕšenie aplikačného procesu vydaním ústavne nesúladného rozhodnutia. Pritom pokiaľ nie je z novej právnej úpravy zrejmé, akým spôsobom sa zákonodarca zhostil intertemporálneho riešenia zmeny právneho stavu, nezostáva iné, než výkladom rešpektujúcim ústavné postuláty dosiahnuť taký, ktorý je v zhode s princípmi právneho štátu, t.j. riešenie dôsledne vychádzajúce zo všeobecného zákazu retroaktivity. Zo samotnej povahy práva vyplýva, že právne normy nepôsobia spätne a podľa nich sa spravidla upravujú len tie právne vzťahy, ktoré vznikli po dni, kedy právna norma nadobudla účinnosť. Ak má lex posterior regulačný efekt voči skutočnostiam existujúcim pred jeho účinnosťou a ak spája s nimi vznik, zmenu alebo zánik právnych vzťahov, jedná sa o pravú retroaktivitu. O nepravé spätné pôsobenie ide vtedy, keď dikcia nového zákona nariaďuje, že má byť použitý na staré právne pomery už založené, ale až od doby, kedy začína pôsobnosť nového zákona alebo od doby neskoršej. Primárne je na zákonodarcovi výslovne vyriešiť, spolu s prijatím nového právneho predpisu, aj možné kolízie novej a starej právnej úpravy voči skôr vzniknutým vzťahom. Ak sa zákonodarca tejto svojej úlohy riadne nezhostí a v intertemporálnych ustanoveniach nedáva odpoveď na riešenie stretu právnych úprav, je potrebné nájsť východisko z takto konštruovaného právneho stavu ústavne súladnú interpretáciu. Mlčanie intertemporálnych ustanovení by malo vždy a bezvýhradne orgány aplikujúce právo viesť, ak majú byť rešpektované kautely právneho štátu, k záveru o neprípustnosti retroaktívneho výkladu a to i (za splnenia určitých podmienok) v zmysle nepravej spätnej pôsobnosti, ako aj v tejto súvislosti k odmietnutiu zásahu do nadobudnutých práv (do „legitímneho očakávania“ implikovaného ústavne zaručenej ochrane majetkových práv). Týmito postulátmi sú teda vo vzťahu k intertemporálnemu pôsobeniu dané medze interpretačného a argumentačného priestoru, ktoré sú v rámci nezávislého súdneho rozhodovania determinované tiež požiadavkou na vylúčenie ľubovôle imperatívom zákonom a ústavnými predpismi stanoveného postupu a konečne aj zásadou in dubio mitius (JUDr. L. Hanuš, Právní rozhledy, 14/2005, s. 519). 6. Je možné, vychádzajúc z teoretického výkladu retroaktivity a dôsledkov absencie intertemporálnych ustanovení zákona, uvedeného v predchádzajúcom bode tohto rozhodnutia, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje, na tento výklad odkazuje, a ktorý je aj, čo sa týka samotného inštitútu retroaktivity, obsiahnutý tiež v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky III.ÚS 535/2011 z 13.12.2011 (na ktoré súd prvej inštancie poukázal), dospieť k záveru o tom, že súd prvej inštancie na správne zistený skutkový stav nesprávne aplikoval právnu normu. 7. Zákon č. 199/1995 Z.z., ktorým sa s účinnosťou od 01.10.1995 doplnil Zákon č. 138/1973 Zb. o vodách o ustanovenie § 37a, z ktorého súd prvej inštancie vychádzal, nemá žiadne prechodné ustanovenia a vznik vecného bremena ako práva na zriaďovanie a prevádzkovanie vodovodných a kanalizačných radov na cudzích nehnuteľnostiach konštruuje ku dňu nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia vodohospodárskeho orgánu na zriadenie vodohospodárskeho diela. Stavba kanalizačného zberača G nachádzajúceho sa na nehnuteľnosti žalobcu bola, ako súd prvej inštancie zistil, povolená na základe stavebného povolenia č. Pôd. 5052/1975 z 22.03.1976 a povolenie na jej užívanie - kolaudačné rozhodnutie, bolo vydané 08.03.1984. Ak by mala byť relevantnou úvaha súdu prvej inštancie, znamenalo by to, nakoľko kanalizačný zberač bol povolený v roku 1976 a kolaudovaný v roku 1984, že vecné bremeno vzniká zo zákona k dátumu mnoho rokov predchádzajúcemu účinnosti zákona č. 199/1995 Z.z., čo vykazuje znaky neprípustnej pravej retroaktivity. Ak zákon č. 199/1995 Z.z. neobsahoval prechodné ustanovenia a vznik vecných bremien spájal s právoplatnosťou rozhodnutia vodohospodárskeho orgánu na zriadenie vodohospodárskeho diela, nie je možné dospieť k inému záveru ako takému, že úprava, ním daná, sledovala vznik tohto práva k časovému obdobiu nepredchádzajúcemu jeho účinnosť. 8. Z listinných dôkazov v spise tak nevyplýva iné ako to, že zákonné vecné bremeno, ktoré by malo zaťažovať žalobcovu nehnuteľnosť nevzniklo spôsobom, ktorým argumentoval žalovaný a s ktorým sa stotožnil súd prvej inštancie. Ak žalovaný v minulosti s právnym predchodcom žalobcu uzavrel nájomnú zmluvu z dôvodu existencie kanalizačného zberača a ak je pravdivým tvrdenie žalobcu v odvolaní, že aj v súčasnosti má podobné zmluvy uzavreté s vlastníkmi susediacich nehnuteľností, znamená to, že si je vedomý neexistencie vecného bremena. Žalobca je naďalej obmedzovaný vo svojom vlastníctve existenciou kanalizačného zberača a vychádzajúc z toho, že podal voči žalovanému žalobu, ide o obmedzovanie nútené. V zmysle čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd, je nútené obmedzovanie vlastníckeho práva možné vo verejnom záujme za náhradu. Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva je integrálnou súčasťou ochrany majetkových práv tiež ochrana legitímneho očakávania, teda ochrana nároku, na splnenie ktorého má oprávnený legitímne očakávania. Ústredným pravidlom pri posudzovaní takéhoto legitímneho očakávania je ohľad na konkrétne a individuálne okolnosti prípadu, ktoré vo svojom súhrne mali založiť legitímne očakávanie ako majetkový záujem chránený čl. 1 Dodatkového protokolu Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách (rozsudok Anheuser - Busch Inc. / Portugalsko z 11.01.2007, Sť. č. 73049/01). Pri konkrétnom rozhodovaní aj v horizontálnych vzťahoch, sú súdy povinné rozpoznať, či sú v hre základné práva účastníkov, teda aj právo vlastnícke, či právo na ochranu legitímneho očakávania nadobudnutia majetku a týmto poskytovať ochranu (Ústavný súd Českej republiky, Nález I.ÚS 544/06, I.ÚS 353/04). 9. Z uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie nárok, ktorý na súde uplatnil žalobca neposúdil právne správne, nakoľko žalobu zamietol majúc za to, že ochrana vlastníctva žalobcu neobstojí pre zákonom ustanovením § 37a Zákona o vodách č. 138/1973 Zb. zriadené vecné bremeno. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V priebehu ďalšieho konania súd prvej inštancie, ktorý je podľa § 391 ods. 2 CSP viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, vec opätovne prejedná, pokiaľ strany nedospejú k zmierlivému vyriešeniu sporu, k čomu ich má viesť (čl. 7 ods. 2 CSP), zrealizuje v závislosti od stranami zvolených prostriedkov procesného útoku alebo obrany procesné úkony s cieľom zistenia, či nevzniklo obmedzenie vlastníckeho práva žalobcu kanalizačným zberačom na základe iných podmienok a zákonných ustanovení účinných v čase umiestnenia tohto objektu - či tomuto obmedzeniu nezodpovedá ustanovenie § 37 ods. 1 písm. b) Zákona č. 138/1973 Zb. o vodách v znení účinnom v rozhodnom čase, ak áno, vyloží predmetné ustanovenie s dôsledkami z toho vyplývajúcimi v súlade s novým hodnotovým systémom modernej demokratickej spoločnosti, ktorého očami je potrebné vykladať aj staré právne normy, keďže tento systém poskytuje, okrem iného, aj náležitú ochranu vlastníckemu právu, ktoré patrí medzi základné ľudské práva (z Nálezu Ústavného súdu Českej republiky I.ÚS 137/03 z 18.11.2003). Bude mať na zreteli čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a v tejto súvislosti aj názor Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadrený v Náleze PL ÚS 38/95 z 03.04.1996, podľa ktorého nútené obmedzenie vlastníckeho práva nemôže vzniknúť priamo zákonom, ale len na základe zákona, zákon by preto mal určiť orgán oprávnený k uskutočneniu núteného obmedzenia vlastníckeho práva. Ak dospeje k záveru, že vecné bremeno nevzniklo v rozhodnom čase na základe iného zákonného ustanovenia, než z ktorého pôvodne vychádzal, zrealizuje také procesné úkony, účelom ktorých bude zistiť rozsah obmedzenia vlastníckeho práva žalobcu stavbou kanalizačného zberača v zmysle kvantifikácie náhrady, ktorá by mu za toto obmedzenie v konkrétnom časovom období, ako žalobou tvrdil, mala patriť. V novom rozhodnutí sa vysporiada taktiež s námietkami žalobcu vo vzťahu k relevantnosti procesu a rozhodnutiu, ktorým bola stavba kanalizačného zberača povolená. 10. V novom rozhodnutí rozhodne opätovne aj o trovách konania vrátane trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP). 11. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 Zákona č. 757/2004 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.