Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 3S/92/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8013201085 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboslava Mruškovičová ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8013201085.1 Rozhodnutie Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľuboslavy Mruškovičovej a sudkýň JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej a JUDr. Moniky Tobiašovej v právnej veci navrhovateľa Lekáreň AURIDA s.r.o., so sídlom v Stakčíne, ulica SNP č. 547/6, IČO: 36509621, proti odporcovi Daňovému úradu Prešov, pobočka Humenné, Štefánikova 18, v konaní o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy takto r o z h o d o l : Návrh z a m i e t a . Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Podaním zo dňa 9.12.2013, doručeným tunajšiemu súdu dňa 10.12.2013 elektronickou poštou, doplneným následne poštou dňa 13.12.2013, sa navrhovateľ domáhal, aby krajský súd postupom podľa § 250v zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) zakázal Daňovému úradu Humenné vykonávať u navrhovateľa miestne zisťovanie, predmetom ktorého má byť predloženie účtovných dokladov navrhovateľa ako daňového subjektu za roky 2011, 2012 a obdobie január až september 2013, a to do siedmych dní od právoplatnosti rozsudku. Návrh odôvodnil tým, že zamestnanci odporcu navštívili dňa 7.11.2013 navrhovateľa v sídle jeho prevádzky s cieľom vykonať miestne zisťovanie, pričom požadovali predloženie prijatých a odoslaných faktúr za obdobie 2011 až september 2013. Zamestnanci odporcu odmietli aj napriek opakovaným dotazom odôvodniť účel miestneho zisťovania a uviesť podozrenie, prečo ku kontrole dochádza napriek skutočnosti, že u navrhovateľa prebehla a bola riadne skončená daňová kontrola na daň z príjmu za roky 2011 až 2013. Zamestnanci odporcu uviedli, že miestne zisťovanie vykonávajú na pokyn nadriadeného orgánu, avšak ani tento pokyn, ani označenie konkrétnej osoby nie sú oprávnení uviesť. Takéto úkony odporcu predstavujú nezákonný zásah do práv navrhovateľa, keďže daňový orgán má právo vykonávať daňovú kontrolu len v prípade konkrétneho podozrenia z krátenia daní, resp. takáto kontrola je vykonávaná na základe dožiadania orgánov činných v trestnom konaní. Tento názor navrhovateľa je podporený nálezom Ústavného súdu Českej republiky č. I ÚS 1835/2007 zo dňa 2008, v ktorom je o.i. uvedené, že ak by správca dane vykonával daňovú kontrolu kedykoľvek a bezdôvodne, išlo by o realizáciu ľubovôle. Navrhovateľ ďalej uviedol, že nespochybňuje právo odporcu ako správneho orgánu vykonávať daňové kontroly, avšak trval na tom, že odporca je povinný transparentne deklarovať na základe akých skutočností vykonáva miestne zisťovanie aby bolo vylúčené, že sa nejedná o svojvôľu a zneužitie práva. Neoznámenie dôvodu, resp. neoboznámenie navrhovateľa s pokynom nadriadeného orgánu svedčí o tom, že zo strany odporcu ide o nezákonný zásah, o kontrolu bez zákonného podkladu, čím dochádza k porušovaniu práv navrhovateľa a vzbudzuje dôvodné podozrenie, že zo strany odporcu môže ísť o zneužitie právomocí verejného činiteľa. Ďalej poukázal na to, že návrh spĺňa zákonné náležitosti a je zrejmé že tento zásah nie je rozhodnutím a je zameraný proti navrhovateľovi ako právnickej osobe. Vzhľadom na to, že u navrhovateľa prebehla daňová kontrola, táto bola riadne ukončená a odporca napriek tomu vykonal miestne zisťovanie, je nepochybné, že dôsledky nezákonného zásahu trvajú a hrozí ich opakovanie. K otázke vyčerpania opravných prostriedkov, ktoré umožňujú osobitné predpisy navrhovateľ uviedol, že daňový poriadok žiadne prostriedky na účinnú ochranu pred zásahom správneho orgánu neupravuje. Poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. III ÚS 115/2012 zo dňa 18.6.2013 s tým, že upozornenie prokurátora nemožno považovať za adekvátny prostriedok nápravy, keďže musí ísť predovšetkým o efektívny a dostupný nástroj. Návrh preto nebol podaný predčasne, a bola dodržaná aj zákonná 30- dňová lehota od nezákonného zásahu (7.11.2013). Odporca vo vyjadrení k návrhu uviedol, že vo vzťahu k otázke prípustnosti návrhu na konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy je nevyhnutným predpokladom úspešnosti takéhoto návrhu, že navrhovateľ vyčerpal všetky zákonné prostriedky, ktoré mu umožňuje osobitný predpis. Poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. II ÚS 513/2011 - 33 zo dňa 20.3.2012, na vyjadrenie JUDr. X. K., ktorá v odlišnom stanovisku k uvedenému rozhodnutiu uviedla, že uplatnenie inštitútu prokurátora reálne smeruje k odstráneniu tvrdeného porušovania právnych predpisov orgánmi verejnej správy, čo vyplýva z § 29 ods. 2, 3 zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre. Tento právny predpis umožňuje navrhovateľovi domáhať sa odstránenia nezákonného stavu bez potreby ingerencie súdnej moci. Nevyužitie tohto prostriedku nápravy je nesplnením jednej zo základných podmienok na úspešné uplatnenie návrhu na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa § 250v ods. 3 O.s.p. Odporca uviedol, že výklad príslušných zákonných ustanovení zo strany navrhovateľa je účelový, keďže nie je prípustné prijať záver, že zákonodarca právnymi predpismi dáva k dispozícii prostriedky na ochranu pred nezákonnými zásahmi orgánov verejnej moci, ktoré by boli samé osebe a priori neúčinné, neefektívne. Konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy má slúžiť na ochranu pred takým postupom správneho orgánu, ktorý nie je rozhodnutím, ale spočíva vo faktickej činnosti, ktorá je v rozpore so zákonom a ktorá sa realizuje napriek tomu, že správnemu orgánu na takéto úkony zákon nedáva oprávnenie. Postup odporcu v žiadnom smere nemožno označiť ako nezákonný zásah, keďže úkony vykonané odporcom boli realizované v súlade so zákonom, v rámci zákonných oprávnení odporcu. Odporca poukázal tiež na to, že navrhovateľ v návrhu opakovane zamieňa pojmy daňová kontrola a miestne zisťovanie, čo nie je prípustné, nakoľko ide o dva odlišné inštitúty, s rôznou právnou úpravou. Daňová kontrola u navrhovateľa ako daňového subjektu neprebieha, v tejto časti je preto návrh bezpochyby nedôvodný. Vo vzťahu k potrebe - povinnosti správcu dane oznámiť daňovému subjektu dôvod vykonania miestneho zisťovania uviedol, že táto námietka nemá oporu v zákone, keďže zákon ktorý upravuje postup daňových orgánov, zákon č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) v žiadnom svojom ustanovení povinnosť daňového orgánu uviesť dôvod, či existenciu konkrétnych podozrení odôvodňujúcich miestne zisťovanie neupravuje. Miestne zisťovanie je jedným zo spôsobov ktorým správca dane operatívne zisťuje alebo preveruje skutočnosti na účely správy daní. Ide o určitý druh obhliadky slúžiacej k zisteniu alebo prevereniu skutočností relevantných pre zákonný a efektívny výkon správy daní, ktorej obsahom je evidencia a registrácia daňových subjektov a ich vyhľadávanie, overovanie podkladov potrebných na správne a úplné zistenie dane. Odporca ako správca dane postupoval v danej veci v súlade s daňovým poriadkom, návrh je preto nedôvodný. Z uvedených dôvodov žiadal, aby súd návrh odmietol ako neprípustný, resp. návrh zamietol a náhradu trov konania účastníkom nepriznal. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky ako nadriadený správny orgán odporcu vo vyjadrení k návrhu uviedlo, že z príslušných ustanovení O.s.p. je zrejmé, že návrh musí smerovať voči konkrétnemu nezákonnému zásahu orgánu verejnej správy, ktorý musí trvať a navrhovateľ musí byť takýmto zásahom ukrátený na konkrétnych právach a právom chránených záujmoch. Z návrhu však tieto skutočnosti nevyplývajú, čím navrhovateľ nesplnil podmienky na poskytnutie ochrany podľa § 250v O.s.p. Rovnako poukázal na nesprávne zamieňanie pojmov daňová kontrola a miestne zisťovanie pričom u navrhovateľa žiadna daňová kontrola neprebieha, argumentácia v tomto smere je preto bezpredmetná. Tvrdenia navrhovateľa o nezákonnosti vykonávaného miestneho zisťovania len na tom základe, že správny orgán neuviedol dôvod miestneho zisťovania neobstoja, keďže zákon neukladá povinnosť daňovému orgánu uvádzať dôvody, pre ktoré pristupuje k realizácii tohto inštitútu. Navyše, vzhľadom na skutočnosť, že daňový subjekt v čase uskutočnenia miestneho zisťovania nedisponoval účtovnými záznamami ktoré požadovali zamestnanci odporcu, nedošlo k splneniu povinnosti daňového subjektu poskytnúť pomoc a potrebnú súčinnosť na účinné miestne zisťovanie. Nadriadený správny orgán sa preto domnieva, že k samotnému miestnemu zisťovaniu v tomto prípade ani nedošlo. Proti navrhovateľovi tak nebol vykonaný žiaden reálny zásah zo strany orgánu verejnej moci, žiadne dôsledky preto nemôžu trvať a zasahovať do práv navrhovateľa. Práve priamy zásah do subjektívny práv a oprávnených záujmov je jedným zo základných predpokladov úspešného uplatnenia návrhu podľa § 250v O.s.p., čo navrhovateľ nepreukázal. Realizácia miestneho zisťovania je bežným úkonom daňového orgánu vykonávaným za účelom preverenia plnenia zákonných povinností daňových subjektov pri výkone podnikateľskej činnosti a nepredstavuje neobvyklú, či dokonca šikanóznu formu výkonu daňovej správy. Poukázal tiež na znenie § 250v ods. 3 O.s.p. ktorý upravuje povinnosť navrhovateľa vyčerpať prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, pričom táto povinnosť je podmienkou na úspešné uplatnenie nároku. Navrhovateľ však nevyužil žiaden z dostupných prostriedkov v zmysle príslušných ustanovení zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre, resp. zákona č. 9/2010 Z.z. o sťažnostiach. Vo vzťahu k pasívnej legitimácii orgánu štátnej správy a k zneniu navrhovaného petitu uviedol, že Daňový úrad Humenné existoval iba do 31.12.2011. Po tomto dni bola zriadená iba pobočka Daňového úradu Prešov, ktorej je organizačnou zložkou. Pobočka daňového úradu nedisponuje právnou subjektivitou, nemá postavenie správcu dane, bola zriadená a vykonáva úlohy iba na zabezpečenie činnosti daňového úradu (zákon č. 479/2009 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov). Krajský súd postupom podľa § 250v O.s.p. preskúmal prípustnosť a dôvodnosť podaného návrhu a dospel k záveru, že návrhu navrhovateľa nemožno vyhovieť. Podľa § 250v ods. 1 O.s.p. fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, môže sa pred súdom domáhať ochrany proti zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho opakovanie. Podľa § 250v ods. 2 O.s.p. orgán, proti ktorému návrh smeruje, je orgán, ktorý podľa tvrdenia uvedeného v návrhu vykonal zásah; v prípade zásahu ozbrojených síl, ozbrojeného zboru alebo iného verejného zboru je to orgán, ktorý tento zbor riadi, alebo ktorému je taký zbor podriadený. Podľa § 250v ods. 3 O.s.p. návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, alebo ak sa navrhovateľ domáha len určenia, že zásah bol alebo je nezákonný. Návrh musí byť podaný do 30 dní odo dňa, keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď k nemu došlo. Podľa § 250v ods. 4 O.s.p. súd o takom návrhu rozhodne rozsudkom. Ak súd návrhu vyhovie, vo výroku rozsudku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá, predmet a číslo správneho konania a lehotu, v ktorej má orgán verejnej správy túto povinnosť vykonať. Povinnosť spočíva v zákaze pokračovať v porušovaní práva navrhovateľa a v príkaze, ak je to možné, obnoviť stav pred zásahom. Ustanovenie § 250u platí rovnako. Súd návrh zamietne, ak nie je dôvodný alebo návrh nie je prípustný. Cieľom tejto právnej úpravy je, aby sa osoba, do práv ktorej sa zasiahlo nezákonným postupom správneho orgánu, mohla pred súdom domáhať účinnej súdnej ochrany. Zákonnými náležitosťami návrhu je preto tvrdenie, že navrhovateľove práva boli porušené nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, resp. iným individuálnym správnym aktom. Takýto nezákonný zásah ako aj rozsah porušenia jeho práv musí byť konkretizovaný. Namietaný zásah musí smerovať priamo proti navrhovateľovi a musí trvať, resp. objektívne hrozí jeho opakovanie. Nepostačuje len domáhanie sa určenia zo strany súdu, že zásah je nezákonný. Zároveň musí byť špecifikované časové určenie, kedy bol zásah vykonaný, predovšetkým pre potreby posúdenia plynutia objektívnej aj subjektívnej lehoty na podanie takéhoto návrhu. Zo štruktúry delenia piatej časti O.s.p. upravujúcej správne súdnictvo vyplýva, že rôzne úkony, rozhodnutia, zásahy, či postupy správnych orgánov, ako aj ich nečinnosť je možné napadnúť na súde a domáhať sa ich preskúmania. Práve podľa typu postupu správneho orgánu je závislý postup pri súdnom preskúmaní. Podľa piatej hlavy sa postupuje vtedy, ak fyzická osoba alebo právnická osoba napáda zásah orgánu verejnej správy do práv a právom chránených záujmov osoby, ktorý nie je rozhodnutím. Správny súd nemôže zrušiť takýto zásah orgánu verejnej moci, môže však správnemu orgánu autoritatívne zakázať, aby v porušovaní práv dotknutého subjektu pokračoval, resp. ak je to možné, aby odstránil negatívne dôsledky a obnovil stav pred týmto nezákonným zásahom. Cieľom ochrany poskytnutej § 250v O.s.p. je teda ukončenie nezákonného zásahu správneho orgánu, ktorý stále trvá a proti ktorému sa dotknutá osoba nemôže brániť inými zákonnými prostriedkami. Možnosť dotknutého subjektu podať žalobu a následné súdne konanie je tak zárukou, že vyslovením povinnosti správneho orgánu nepokračovať v porušovaní práv navrhovateľa sa vytvoria predpoklady na elimináciu nezákonného stavu spôsobeného protiprávnym konaním resp. nekonaním orgánu verejnej moci. Z návrhu vyplýva, že sa navrhovateľ domáha ochrany pred nezákonným zásahom Daňového úradu Prešov, pobočky Humenné, ktorý má spočívať vo vykonaní miestneho zisťovania dňa 7.11.2013, kedy zamestnanci odporcu navštívili sídlo prevádzky navrhovateľa, kde za účelom preverenia obchodných vzťahov daňového subjektu Lekáreň AURIDA, spol. s.r.o. za rok 2011, 2012 a obdobie januára až september 2013 si vyžiadali predloženie požadovaných dát v technickej forme. Navrhovateľ žiadal oznámiť, na základe akého podnetu, resp. podozrenia žiada daňový úrad predloženie evidencie faktúr. Dôvody mu oznámené neboli. Následne po tom, čo navrhovateľ zamestnancom daňového úradu oznámil, že požadované doklady sa nenachádzajú v sídle daňového subjektu a že zástupca daňového subjektu ich predloží v lehote 14 dní priamo správcovi dane, došlo k podpisu zápisnice zúčastnenými stranami. Tieto skutočnosti vyplývajú zo zápisnice zo dňa 7.11.2013 spísanej na mieste a následne podpísanej Ing. D. N. a Ing. S. N., zamestnancami správcu dane a pánom K. A., predsedom Občianskeho združenia Daňová reforma a spoločenský rozvoj, ako splnomocneným zástupcom daňového subjektu, navrhovateľa. Nezákonný zásah odporcu navrhovateľ videl v neoznámení dôvodov vykonávaného miestneho zisťovania. Z obsahu administratívneho spisu ďalej vyplýva, že dňa 21.11.2013 zaslal navrhovateľ email so žiadosťou o oznámenie presného dôvodu miestneho zisťovania a akým orgánom, resp. akou osobou bol podaný podnet na toto zisťovanie. Zároveň navrhovateľ žiadal o poskytnutie dodatočnej lehoty na predloženie požadovaných dokladov podľa § 28 zákona č. 563/2009 Z.z. 60 dní. V danom prípade bolo v prvom rade potrebné vyriešiť otázku prípustnosti návrhu podľa § 250v ods. 3 O.s.p., ktorý podmieňuje využitie súdnej ochrany prostredníctvom piatej hlavy piatej časti O.s.p. vyčerpaním prostriedkov, ktorých použitie umožňujú osobitné predpisy. Ktoré sú tieto osobitné predpisy zákon nešpecifikuje. Je zrejmé, že musí ísť o zákonné prostriedky, ktoré sú priamo k dispozícii navrhovateľovi ako účastníkovi správneho vzťahu. Ide spravidla o opravné prostriedky, ale tiež o podania, na základe ktorých vzniká administratívnemu orgánu povinnosť niečo konať, t.j. realizovať kroky potrebné na odstránenie nezákonného stavu namietaného navrhovateľom. Zákonom určený postup tak vyjadruje zásadu subsidiarity súdneho konania, z ktorej vyplýva, že správny orgán sa musí pred súdnym konaním dozvedieť o tom, že existuje stav, ktorý navrhovateľ hodnotí ako nezákonný zásah. Fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorej práva mali byť porušené zo strany orgánu verejnej správy sa má prioritne domáhať ochrany svojich práv na správnom orgáne. Správny orgán musí mať možnosť vyjadriť sa k námietkam tohto účastníka, t.j. správny orgán musí mať možnosť sám odstrániť namietaný stav a dosiahnuť nápravu. Ak týmto postupom nedôjde k náprave, je namieste, aby sa dotknutý subjekt domáhal ochrany svojich práv na súde v rámci správneho súdnictva. Z uvedeného vyplýva, že navrhovateľ pred podaním návrhu na súd musí realizovať zákonné kroky proti namietanému nezákonnému stavu a nezákonnému postupu zo strany správneho orgánu, t.j. uplatniť postup podľa zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach, ako aj podľa zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre. Navrhovateľ v konaní nepreukázal, že podal sťažnosť na orgán verejnej správy podľa príslušných ustanovení zákona o sťažnostiach, resp. že podal podnet na preskúmanie konania daňového orgánu podľa zákon o prokuratúre. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre (ďalej len zákon o prokuratúre) prokuratúra je v rozsahu svojej pôsobnosti povinná vo verejnom záujme vykonať opatrenia na predchádzanie porušeniu zákonnosti, na zistenie a odstránenie porušenia zákonnosti, na obnovu porušených práv a vyvodenie zodpovednosti za ich porušenie. Pri výkone svojej pôsobnosti je prokuratúra povinná využívať všetky zákonné prostriedky tak, aby sa bez akýchkoľvek vplyvov zabezpečila dôsledná, účinná a rýchla ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb a štátu. Podľa § 20 ods. 3 zákona o prokuratúre pri výkone dozoru nad dodržiavaním zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov orgánmi verejnej správy prokurátor dbá na to, aby svoje zákonné povinnosti aktívne plnili predovšetkým kontrolné orgány. Právnymi prostriedkami ktorými prokurátor vykonáva dozor nad dodržiavaním zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov orgánmi verejnej správy, sú protest prokurátora, upozornenie prokurátora a návrh na začatie konania pred súdom podľa osobitného zákona (§ 21 ods. 2 zákona o prokuratúre). Podľa § 28 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor je oprávnený podať orgánu verejnej správy upozornenie na účel odstránenia porušovania zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, ku ktorému došlo v postupe orgánu verejnej správy pri vydávaní opatrenia alebo rozhodnutia alebo jeho nečinnosťou. Podľa § 29 ods. 1 zákona o prokuratúre, prvá a druhá veta, prokurátor podáva upozornenie spravidla orgánu, proti ktorého postupu alebo nečinnosti upozornenie smeruje. Upozornenie však môže podať aj bezprostredne nadriadenému orgánu alebo dozerajúcemu orgánu, ktorý je oprávnený vykonať nápravu vo veci. Podľa § 29 ods. 2 zákona o prokuratúre orgán verejnej správy je povinný vybaviť upozornenie prokurátora a odstrániť protiprávny stav bez zbytočného odkladu, najneskôr však do 30 dní od doručenia upozornenia prokurátora, alebo v tej istej lehote odstúpiť upozornenie prokurátora na vybavenie svojmu bezprostredne nadriadenému orgánu alebo dozerajúcemu orgánu. O prijatých opatreniach je povinný informovať v rovnakej lehote prokurátora. Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány. Podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústna žiadosť, návrh alebo iné podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby podal návrh na začatie konania pred súdom alebo opravný prostriedok, aby vstúpil do už začatého konania alebo vykonal iné opatrenia na odstránenie porušenia zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, na ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený. Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný, vykoná opatrenia na odstránenie porušenia zákona a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov. Navrhovateľ mal k dispozícii tiež možnosť podania sťažnosti podľa § 3 ods. 1 zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach. Sťažnosť je podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktorým sa domáha ochrany svojich práv alebo právom chránených záujmov, o ktorých sa domnieva, že boli porušené činnosťou alebo nečinnosťou orgánu verejnej správy, resp. ktorým poukazuje na konkrétne nedostatky, najmä na porušenie právnych predpisov, ktorých odstránenie je v pôsobnosti orgánu verejnej správy. Podľa § 5 ods. 10 zákona o sťažnostiach sťažnosť adresovaná zamestnancovi alebo vedúcemu orgánu verejnej správy je sťažnosťou podanou orgánu verejnej správy. Navrhovateľ nekonanie v tomto smere odôvodnil odkazom na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III ÚS 115/2013-27 zo dňa 18.6.2013 a č.k. II ÚS 513/2011-33 zo dňa 20.3.2012 kde sa okrem iného uvádza, že upozornenie prokurátora nemožno považovať za účinný prostriedok nápravy, keďže nestačí, aby sťažovateľ mal k dispozícii prostriedky nápravy, tie však musia byť tiež efektívne a jemu dostupné. Za efektívny prostriedok nápravy má byť považovaný taký, ktorý je dostupný a ktorý umožňuje dosiahnuť nápravu alebo zadosťučinenie za namietané porušenie. Navrhovateľ poukázal na to, že Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre potvrdil, že vnútroštátny prostriedok nápravy, ktorý sťažovateľom zároveň neumožňuje domáhať sa a teoreticky i prakticky dosiahnuť náhradu za spôsobenú nemateriálnu ujmu, nemôže byť považovaný za efektívny. V tejto súvislosti však krajský súd poukazuje na argumentáciu odporcu v zaslanom vyjadrení, s odkazom na stanovisko prezentované sudkyňou Ústavného súdu Slovenskej republiky JUDr. X. K. v náleze č. II ÚS 513/2011-33, podľa ktorého je upozornenie prokurátora bezpochyby považované za efektívny prostriedok nápravy nezákonného stavu spôsobeného správnym orgánom. Tento prostriedok je navrhovateľovi dostupný a umožňuje dosiahnutie nápravy v relatívne krátkom čase, keďže prokurátorský dozor disponuje oprávneniami, ktoré sú spôsobilé odstrániť nežiadúci stav, ku ktorému došlo pri postupe týchto orgánov vo vzťahu k fyzickým a právnickým osobám. Ak je prokuratúra orgánom, ktorý má prostriedky a nástroje na to, aby v rámci rozsahu svojej právomoci poskytovala ochranu práv a oprávnených záujmov fyzických a právnických osôb, ktoré sú poškodené postupmi správnych orgánov, je v rozpore s účelom § 250v O.s.p., aby sa tieto prostriedky ochrany obišli a navrhovateľ sa domáhal priamo ochrany zo strany súdu, pričom s rovnakým zámerom a s rovnakou požiadavkou, akej je možné vyhovieť prostredníctvom inštitútu dozoru prokurátora. Citované ustanovenie § 3 ods. 2 zákona o prokuratúre bezpochyby stanovuje povinnosť prokurátora vykonávať opatrenia na predchádzanie porušovaniu zákonnosti, zisťovanie porušovania zákonnosti, na obnovu porušených práv a vyvodenie zodpovednosti za ich porušenie. Orgány prokuratúry sú tak za týmto účelom oprávnené a povinné využívať všetky zákonné prostriedky tak, aby sa bez akýchkoľvek vplyvov zabezpečila dôsledná, účinná a rýchla ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb a štátu. Nie je možné prijať argumentáciu navrhovateľa, že prostriedky ochrany zákonnosti prostredníctvom úkonov prokurátora sú a priori považované za neefektívne. Tento záver nie je akceptovateľný ani s odôvodnením, že prostriedky prokurátorského dozoru neposkytujú dostatočne efektívnu nápravu, keďže sa nimi účastník nemôže domôcť primeraného zadosťučinenia. Je totiž nepochybné a nesporné, že ani postupom podľa § 250v O.s.p. nie je možné dosiahnuť inú formu nápravy ako to, že v prípade úspechu v konaní si navrhovateľ zabezpečí zo strany súdu zákaz správnemu orgánu pokračovať v protiprávnom konaní. Súd v rámci správneho súdnictva postupom podľa § 250v O.s.p. nie je oprávnený rozhodovať o náhradách za spôsobenú ujmu. Tento argument tak nemôže byť rozhodujúci pri porovnávaní efektívnosti prostriedkov v rámci prokurátorského dozoru či postupu podľa zákona o sťažnostiach vo vzťahu k žalobe podanej na súd podľa piatej časti piatej hlavy O.s.p. Súd sa nestotožňuje ani s tvrdením, že prostriedky prokurátorského dozoru, či konanie o sťažnosti nie sú dostupným prostriedkom. Navrhovateľovi v tejto veci žiadne objektívne skutočnosti či platná právna úprava nebránili tieto prostriedky využiť. Nie je možné akceptovať vyhlásenie navrhovateľa, že nepovažoval zákonom stanovené prostriedky za dostatočné a primerané, preto podal návrh na súd bez splnenia zákonnej podmienky podľa § 250v ods. 3 O.s.p., prvá veta. Vyššie spomenuté inštitúty sú plne spôsobilými prostriedkami, ktoré je možné využiť na ochranu práv dotknutej osoby pred nezákonným zásahom orgánu verejnej moci pri zachovaní princípu subsidiarity predtým, ako osoba požiada o ochranu práv prostredníctvom súdu. Súd má preto za to, že ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky nápravy, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, ako to výslovne vyžaduje § 250v ods. 3 O.s.p., nemožno jeho návrh posúdiť ako prípustný, a už len z toho dôvodu je namieste ho zamietnuť. Ani v ostatnej argumentácii navrhovateľa vo vzťahu k tvrdenej nezákonnosti zásahu odporcu mu súd nemôže dať za pravdu. Krajský súd sa nestotožňuje s tvrdením navrhovateľa, že vykonanie miestneho zisťovania bez oznámenia dôvodu či špecifikácie podnetu na toto zisťovanie má za následok nezákonnosť postupu odporcu. Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. Podľa § 3 ods. 8 daňového poriadku právom aj povinnosťou daňových subjektov a iných osôb podľa § 4 ods. 2 písm. d) pri správe daní je úzko spolupracovať so správcom dane. Podľa § 37 ods. 1 daňového poriadku správca dane je oprávnený na účely správy daní a pri poskytnutí súčinnosti orgánom podľa osobitného predpisu vykonávať miestne zisťovanie aj mimo obvodu svojej územnej pôsobnosti. Podľa § 37 ods. 1 daňového poriadku miestne zisťovanie je činnosť správcu dane, v rámci ktorej vyhľadáva dôkazy, preveruje a zisťuje skutočnosti, ktoré sú potrebné na účely správy daní. Podľa § 38 ods. 1 daňového poriadku zamestnanec správcu dane má právo v dobe primeranej predmetu zisťovania, najmä v dobe prevádzky, na neobmedzený prístup na pozemky, do každej prevádzkovej budovy, miestnosti alebo miesta vrátane dopravných prostriedkov a prepravných obalov, k účtovným písomnostiam, záznamom a informáciám, a to aj na technických nosičoch dát, a vykonať obhliadku veci v rozsahu nevyhnutne potrebnom na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona. Toto právo má aj ak ide o byt, ktorý daňový subjekt používa aj na podnikanie. Podľa § 38 ods. 3 daňového poriadku zamestnanec správcu dane má právo urobiť si alebo vyžiadať si výpis alebo kópiu z účtovných záznamov, iných záznamov alebo informácií, a to aj na technických nosičoch dát na náklady daňového subjektu. Rovnako má právo vyhotovovať z priebehu miestneho zisťovania fotodokumentáciu a audiovizuálny záznam v rozsahu potrebnom na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu Podľa § 39 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt alebo iná osoba je povinná poskytnúť zamestnancovi správcu dane, ktorý vykonáva miestne zisťovanie, pomoc a súčinnosť potrebnú na účinné vykonanie miestneho zisťovania, najmä mu podať potrebné vysvetlenia. Podľa § 39 ods. 2 daňového poriadku daňový subjekt alebo iná osoba, u ktorej sa miestne zisťovanie vykonáva, je povinná zapožičať správcovi dane ním vyžiadané doklady alebo výpisy, alebo ich kópie a iné veci alebo umožniť odobrať vzorku mimo sídla alebo miesta podnikania alebo prevádzkových priestorov. Na tento postup sa vzťahuje § 38 ods. 5. Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení daňového poriadku ktorými je povinný sa odporca riadiť, správca dane nemá povinnosť oznamovať daňovému subjektu alebo inej osobe dôvody miestneho zisťovania. Ani z iných ustanovení daňového poriadku nevyplýva pre správcu dane povinnosť a pre daňový subjekt právo na poskytnutie informácie o dôvode vykonania miestneho zisťovania. Nemožno preto súhlasiť s argumentáciou navrhovateľa, že postup správcu dane bol nezákonný len na tom základe, že odporca navrhovateľovi neoznámil dôvody miestneho zisťovania. Nevyhnutným predpokladom pre priznanie súdnej ochrany v prípade tvrdeného nezákonného zásahu, po splnení podmienky prípustnosti je, že postup vo verejnej správe, hoci sa nemal uskutočniť, sa v rozpore so zákonom uskutočňuje. Súd dospel k záveru, že odporca vo vzťahu k navrhovateľovi postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 563/2009 Z. z. daňového poriadku a jeho postup bol preto zákonný. Navrhovateľ naviac v návrhu nijako nepreukázal a neodôvodnil, aké konkrétne subjektívne práva a právom chránené záujmy boli vykonaním miestneho zisťovania porušené. Iba všeobecné tvrdenie nepostačuje na to, aby bola splnená zákonná podmienka podania návrhu podľa § 250v ods. 1 O.s.p. Je nutné ďalej poznamenať, že ani podmienka trvania resp. opakovania protiprávneho zásahu odporcu nebola zo strany navrhovateľa preukázaná, keďže navrhovateľ v tejto časti argumentoval len tým, že u navrhovateľa už bola ukončená daňová kontrola za obdobie 2011 až 2013, čím sú ostatné úkony odporcu ako správcu dane považované za nezákonné a navrhovateľ sa tak dôvodne obáva ich ďalšieho pokračovania. Súd musí prisvedčiť odporcovi, že navrhovateľ nesprávne zamieňa inštitút daňovej kontroly a miestneho zisťovania. Uskutočnenie miestneho zisťovania dňa 7.11.2013 nie je daňovou kontrolou ani opakovanou daňovou kontrolou, tvrdenia navrhovateľa o pokračovaní odporcu v tejto činnosti tak nie sú dôvodné a nie je možné na ne prihliadať. Z uvedených dôvodov krajský súd podľa § 250v ods. 4 O.s.p. návrh ako neprípustný a nedôvodný zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 250v ods. 5 O.s.p. Navrhovateľ nebol v konaní úspešný, odporca nemá zo zákona právo na náhradu trov konania, preto súd účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Senát Krajského súdu v Prešove vo veci rozhodol jednohlasne, pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok (§ 250v ods. 7 O.s.p.).