Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 6Co/2/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111209751 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Straka ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8111209751.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Straku a sudcov JUDr. Michala Boroňa a JUDr. Antónie Kandravej v právnej veci žalobcu: Prvá stavebná sporiteľňa, a.s., Bajkalská 30, Bratislava, IČO: 31 335 004, zast. JUDr. Silviou Sovovou, advokátkou Diamantová 10, Košice, proti žalovaným v 1. rade: M. I., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom K. XX, K., v 2. rade: Z. Šurimová, nar. XX.X.XXXX, naposledy bytom K. XX, K., obaja zast. opatrovníčkou Annou Jachymovou, súdnou tajomníčkou Okresného súdu Vranov nad Topľou, v 3. rade: V. E., nar. X.X.XXXX, bytom K. J. XX, H., zast. JUDr. Vladimírom Janočkom, advokátom so sídlom Mlynská 1, Košice, o zaplatenie 5.774 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 14C 177/2011-67 z 26. 9. 2012 jednohlasne takto r o z h o d o l : . P o t v r d z u j e sa rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách konania. II. Náhrada trov odvolacieho konania sa žalovaným n e p r i z n á v a. III. P r i p ú š ť a dovolanie na dovolaciu otázku, či všeobecne záväzné právne predpisy určené na ochranu spotrebiteľa dopadajú aj na vzťahy o zabezpečení pohľadávky vzniknutej zo spotrebiteľskej zmluvy. o d ô v o d n e n i e : 1. V predmetnej veci ide o spor zo zmluvy o medziúvere uzavretej dňa 16.7.2004. Prvá stavebná sporiteľňa, a.s. (v ďalšom texte aj ,,sporiteľňa“ alebo ,,žalobca“) po tom, ako odstúpila od zmluvy, sa domáha splatenia medziúveru s príslušenstvom (z pôvodne žalovanej sumy 5.774,00 Eur po čiastočnom späťvzatí uplatnila 4678,83 Eur s 9% úrokom od 2.6.2009 do zaplatenia). Žalovaní v 1. a 2. rade sú priami dlžníci. Žalovaný v 3. rade je ručiteľom splnenia ich dlhu. 2. Prvostupňový súd vzhľadom na zrušenie zmluvy v dôsledku odstúpenia žalobcu podľa § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka (,,OZ“) uložil žalovaným povinnosť zaplatiť žalobcovi z dôvodu bezdôvodného obohatenia podľa § 457 OZ 2.189,04 Eur s tým, že plnením jedného z nich zaniká povinnosť v rozsahu plnenia voči ostatným. Súd zohľadnil splatenú časť úveru (úver v skutočne poskytnutej výške 6.522,61 Eur splatená časť 4.333,57 Eur rozdiel 2.189,04 Eur). Súd priznal úroky z omeškania 9% zo sumy 2.189,04 Eur od 6.6.2009 do zaplatenia. 3. Prvostupňový súd konštatoval, že žalovaný sa sám rozhodol pre odstúpenie od zmluvy, aj keď existujú inštitúty, ktoré zmluvu od začiatku nerušia, napríklad výpoveď. Súd označil ustanovenie zmluvy o odstúpení obsiahnuté v čl. VII za neurčité, pretože nie je jasné, aké poplatky sa odstúpením od zmluvy ,,zúčtujú do jednej sumy, ktorá sa ďalej úročí“). Súd aj pre prípad určitosti klauzuly o odstúpení považoval za relevantné ustanovenie § 54 ods. 1 OZ, ktoré bráni nevýhodnejšiemu dojednaniu dôsledkov odstúpenia od zmluvy, než ako upravuje Občiansky zákonník a ten je pre žalovaných priaznivejší. Klauzula o odstúpení je preto podľa súdu neplatná pre rozpor so zákonom (§ 54 ods. 1 v spojení s § 39 OZ). Z uvedených dôvodov súd žalobu o úroky zo zrušenej zmluvy za poskytnutie medziúveru zamietol. 4. Žalobca v odvolaní proti zamietavému výroku navrhol rozsudok zrušiť z dôvodov uvedených v ďalšej časti odôvodnenia a vec vrátiť na ďalšie konanie s návrhom na priznanie 4678,83 Eur s 9%-ným úrokom z omeškania od 2.6.2009. V podstate argumentoval záväznosťou dohody o odstúpení od zmluvy a relevanciou uprednostnenia obchodného práva oproti Občianskemu zákonníku vzhľadom na úver ako absolútny obchod. 5. Krajský súd v Prešove (ďalej len ,,odvolací súd“) preskúmal vec v rozsahu suspenzívneho (odkladného) účinku odvolania (§ 206 O.s.p.) v zamietavom výroku a v súvisiacom výroku o trovách konania a dospel k záveru, že rozsudok je v napadnutom výroku vecne správny. 6. Prvostupňový súd vychádzal zo skutkového stavu, ktorý má oporu vo vykonanom dokazovaní a vec vo vzťahu k dôsledkom odstúpenia od zmluvy správne právne posúdil. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti a na vyrovnanie sa s odvolacími dôvodmi dopĺňa. 7. Nemali by byť žiadne pochybnosti a žalobca to nepopiera, že spor vznikol zo zmluvy uzavretej medzi obchodníkom pri výkone jeho obchodnej činnosti (poskytovanie úverov) a spotrebiteľmi jeho úverovej služby, že ide o spotrebiteľskú zmluvu (B2C Business to Consumer) a že sporný vzťah sa má posúdiť vo svetle cieľov smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (,,smernica“). Nejedná sa pritom o spotrebiteľský úver podľa zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (výnimka podľa § 1 ods. 2 písm. a/ zákona č. 258/2001 Z.z.). 8. Žalobca v odvolaní použil definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa ustanovenia § 23a zákona č. 634/1992 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení zmenenom až po uzavretí zmluvy. 9. V čase vzniku zmluvy (16.7.2004) platila nasledujúca definícia typovej spotrebiteľskej zmluvy (§ 23a zákona č. 634/1992 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení novely vykonanej zákonom 365/2004 Z.z.). (1) Typovou zmluvou sa podľa tohto zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. (2) Typová zmluva nesmie obsahovať a) neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä 1. podmienky, ktoré viažu predaj výrobku alebo poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej služby, 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo podobnú zmluvu; b) podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi. 10. Sporiteľňa v odvolaní vytýka prvostupňovému súdu, že nesprávne „vylúčil pôsobnosť ustanovení Tretej časti, II. Hlavy Dielu V. Obchodného zákonníka“. 11. Odvolací súd k tomuto odvolaciemu dôvodu udáva, že uvedený diel Obchodného zákonníka upravuje ustanovenia o úvere. V tomto smere odvolací súd nechápe argument sporiteľne, pretože prvostupňový súd nevylúčil uvedený oddiel Obchodného zákonníka. Naopak prvostupňový súd celkom zreteľne kvalifikoval sporný vzťah ako vzťah z úveru ako absolútneho obchodu (cit. ,,...a to napriek charakteru úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu...“, str. 3 ods. 2 odôvodnenia rozsudku). Prvostupňový súd len aplikoval osobitné ustanovenie § 54 ods. 1 OZ vo vzťahu k úrokom z omeškania a odstúpeniu od zmluvy. 12. Popretím úveru ako absolútneho obchodu sa nemôže rozumieť stav, ak súd aplikuje ustanovenie § 54 ods. 1 OZ, ktoré má svoj obsah a ktorým zákonodarca sledoval dôležitý cieľ v spotrebiteľských zmluvách bez ohľadu na typ zmluvy, teda aj v prípade absolútnych obchodov (absolútne obchody sú vzťahy regulované Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov zmluvy). Zo žiadneho ustanovenia zákona nevyplýva, že by z pôsobnosti ustanovenia § 54 ods. 1 OZ boli vylúčené niektoré typy spotrebiteľských zmlúv. Teda ustanovenie § 54 ods. 1 OZ reguluje aj absolútne obchody. 13. Zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie (§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka). 14. Ustanovenie § 54 ods. 1 OZ je ustanovením lex specialis s dopadom na všetky spotrebiteľské zmluvy, a teda aj na odložené platby v spotrebiteľských vzťahoch vrátane úverov. Odvolací súd sa domnieva, že ak by z pôsobnosti ustanovenia § 54 ods. 1 OZ mali byť vyňaté niektoré typy spotrebiteľských zmlúv, zákonodarca by to explicitne upravil. To platí aj na typy upravené v Obchodnom zákonníku. Treba však poznamenať, že ide o pomerne nové ustanovenie a judikatúra súdov je ohľadne tohto ustanovenia zatiaľ zriedkavá (porov. rozsudok NS SR vo veci 5MCdo 20/2009). 15. Ustanovenie § 54 OZ je nekauzistické ustanovenie zákona (,,...ani inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie“) sledujúce inter alia vylúčenie dopadu nepriaznivejšieho právneho následku na spotrebiteľa oproti následku, ktorý konkurenčne dopadá na spotrebiteľa podľa ,,tohto“ zákona. Je logické sa domnievať, že zákonodarca tým rozumel Občiansky zákonník (arg. ,,tohto zákona “ sa rovná zákona, v ktorom je naň priamy odkaz; porov. dôvodovú správu k § 54 ods. 1 OZ na http://www.rokovania.sk/ Rokovanie.aspx/BodRokovaniaDetail?idMaterial=9083 ,,(§ 54) Ustanovenie v ods. 1 v súlade so Smernicou vyjadruje kogentnosť úpravy neprijateľných podmienok s tým, že v spotrebiteľských zmluvách nie je možné dojednať práva alebo povinnosti odchylne od zákonnej úpravy, ktoré by boli v neprospech spotrebiteľa. Neplatné sú také dojednania v spotrebiteľských zmluvách, ktorými by sa spotrebiteľ vzdával tých práv, ktoré mu zákon priznáva alebo dojednať také ustanovenie, ktoré by zhoršili jeho postavenie ako účastníka zmluvy....“. 16. Prvostupňový súd uvedené ustanovenie aplikoval dôsledne a podľa názoru odvolacieho súdu v súlade so zmyslom a cieľom predpokladaným zákonom. 17. Za stavu dualistickej právnej úpravy (dvojaká právna úprava rovnakých inštitútov súkromného práva) je plošné vylúčenie občianskoprávnej úpravy inštitútov súkromného práva a naopak paušalizovanie obchodného práva typického predovšetkým pre podnikateľskú sféru nenáležité (viď dôsledky pre spotrebiteľov v ďalšej časti odôvodnenia). 18. Presadzovanie obchodného práva na inštitúty upravené v kódexe o občianskych právach len s poukazom na argumentáciu o úveroch ako absolútnych obchodoch je argumentačne zjednodušené. Sám zákonodarca napríklad pri spotrebiteľských úveroch, medzi ktoré patria aj úvery, neodkázal pri odstúpení od zmluvy na úpravu Obchodného zákonníka, ale odkazovou poznámkou pod č. 19 pri § 5 zákona č. 258/2001 Z.z. odkázal na právnu úpravu v Občianskom zákonníku, aj keď za spotrebiteľské úvery sa považujú aj úvery ako absolútne obchody a Obchodný zákonník má vlastnú úpravu odstúpenia od zmluvy. Aj keď podľa legislatívnych pravidiel vlády nemajú odkazové poznámky normatívnu povahu, uvedený odkaz zákonodarcu názory o absolútnej prednosti právnej úpravy obchodného práva na spotrebiteľské úverové vzťahy relativizuje. 19. Odvolací súd už v minulosti použil na účely posúdenia dôsledkov odstúpenia od zmluvy v úverovom právnom vzťahu právnu úpravu obsiahnutú v Občianskom zákonníku (porov. rozsudky vo veciach sp. zn. 6Co 81/2012, 6Co 113/2010, 6Co 218/2012, 6Co 224/2012). Niektoré rozsudky pritom boli podrobené kontrole ústavnosti. Ústavný súd takýto postup neoznačil za ústavne nekonformný (napr. vec I. ÚS 402/2013) a pritom išlo o zásadnú právnu otázku s dopadom na výsledok súdneho sporu (dualistická právna úprava odstúpenia a premlčania). 20. Prvostupňový súd z dôvodu zrušenia zmluvy s účinkami podľa občianskeho práva (§ 48 ods. 2 OZ) nevyhovel žalobe v časti o úroky a poplatky za poskytnutie úveru (odplata za úver). Za právne významný považoval úkon žalobcu, ktorým odstúpil od zmluvy. Stalo sa tak listom sporiteľne z 26.5.2009 (čl. 10). 21. S týmto názorom sa sporiteľňa v odvolaní nestotožňuje a argumentuje, že súd posúdil vzťah iba podľa Občianskeho zákonníka. Podľa nej sa má odstúpenie od zmluvy posudzovať podľa obchodného práva, podľa ktorého účinky odstúpenia a zánik zmluvy nastávajú až od momentu doručenia odstúpenia ex nunc. Poukázala na znenie dohodnutej klauzuly o odstúpení, ktorá predpokladá zachovanie zmluvných nárokov veriteľa aj po odstúpení od zmluvy. 22. Ako už odvolací uviedol, prvostupňový označil dohodnutú zmluvu správne ako úver a ako absolútny obchod, a preto neobstojí odvolací dôvod o popretí podstaty sporného vzťahu. 23. Odvolací súd reflektuje na judikatúru, ktorá podporuje odstúpenie od zmluvy bez rušenia práv zo zmluvy, ktoré vznikli pred odstúpením (napr. NS SR 1MObdo V 2/2007, NS ČR 33Odo 131/2003). 24. S uvedenou judikatúrou v spoločenských vzťahoch vzniknutých pred zakotvením ustanovenia § 54 OZ do Občianskeho zákonníka sa dá súhlasiť. Žalobcom prezentovaná právna konštrukcia a treba povedať, že aj doterajšia judikatúra však nezohľadňujú ustanovenie § 54 ods. 1 v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka. 25. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. 26. Podľa § 48 Občianskeho zákonníka od zmluvy môže účastník odstúpiť, len ak je to v tomto alebo v inom zákone ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté. Odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje, ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak. 27. Podľa Občianskeho zákonníka sa zmluva zrušuje s účinkami od začiatku (ex tunc, § 48 ods. 2) a tým zanikajú práva a povinnosti zo zmluvy. Momentom odstúpenia od zmluvy vznikajú práva a povinnosti z porušenia práva (bezdôvodné obohatenie, náhrada škody). Účastníci zrušenej zmluvy si majú navzájom vrátiť už vykonané plnenia (§ 457 OZ). 28. Ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy, ktoré na rozdiel od ustanovení Občianskeho zákonníka zaväzujú spotrebiteľa nad rámec povinnosti vzniknutých podľa Občianskeho zákonníka, evidentne zhoršujú jeho postavenie. Akékoľvek rozšírenie záväzkov spotrebiteľa vrátane platenia úrokov napriek ich zrušeniu popri vzájomnej reštitučnej povinnosti po zániku zmluvy s účinkami ex tunc postavenie spotrebiteľa zhoršuje. Inými slovami povedané dôsledky odstúpenia od zmluvy podľa zmluvy dohodnutej medzi účastníkmi konania sú nevýhodnejšie ako dôsledky odstúpenia podľa úpravy v Občianskom zákonníku. 29. Žalobca poukazuje na to, že sa použitím právnej úpravy o odstúpení od zmluvy podľa predpisov občianskeho práva dostáva do nevýhodnejšieho postavenia a v rozpore s princípom právnej istoty. 30. Odvolací súd s týmto názorom nesúhlasí. Naopak spotrebitelia môžu právom očakávať, že zmluvné podmienky koncipované v rámci štandardnej typovej zmluvy ich nezaväzujú, pokiaľ sú vo svojich dôsledkoch nevýhodnejšie oproti právnej úprave podľa Občianskeho zákonníka (princíp právnej istoty, dôvery v objektívne občianske právo). Ide o akúsi jednostrannú kogentnosť ustanovení Občianskeho zákonníka v záujme vyššej ochrany pri štandardných typových zmluvách (porov. Kristián Csach, Štandardné zmluvy, Vydavatelství Aleš Čeněk, 2009, str. 178). 31. Nemožno prehliadnuť, že je to dodávateľ, ktorý naformuloval zmluvu (štandardná typová zmluva) a dobrovoľne sa rozhodol využiť ustanovenie zmluvy o odstúpení, aj keď existujú iné inštitúty súkromného práva, ktoré zmluvu komplexne nerušia s účinkami od momentu jej uzavretia (napr. výpoveď, strata výhody splátok). 32. Ustanovenie čl. VII zmluvných podmienok, podľa ktorého má spotrebiteľ plniť zmluvné povinnosti aj napriek odstúpeniu od zmluvy je upravené pre žalovaných nevýhodnejšie oproti úprave v § 48 v spojení s § 54 ods. 1, 5 a § 457 OZ. 33. Predmetná vec sa týka práva Európskej únie (smernica Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách; ďalej ,,smernica“). Ustanovenie § 54 ods. 1 OZ je pomerne náročné na dodávateľov a významne chráni spotrebiteľov. Treba však povedať, že ak sa neberie do úvahy výber sumy úveru a podpis, tak spotrebiteľ takmer žiadnym spôsobom neparticipuje na koncipovaní zmluvy. Preto sa dá plne pochopiť pomerne silná ochrana spotrebiteľov, ktorú slovenský zákonodarca zakotvil v ustanovení § 54 OZ. Faktická nerovnosť medzi dodávateľom a spotrebiteľom pri vzájomnej kontraktácii je zjavná a viaceré rozhodnutia Súdneho dvora na to poukazujú (napr. rozsudok C-168/05 Mostaza Claro, bod 25, 26, 27, rozsudok C-240/98 až C-244/98 Océano). 34. Odvolací súd nemá pochybnosti o súlade ustanovenia § 54 ods. 1 OZ s právom Európskej únie, ktoré umožňuje členským štátom prijať na ochranu spotrebiteľov aj prísnejšie ustanovenia, než aké odporúča smernica Rady 93/13/EHS (čl. 8 smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ,,Členské štáty môžu prijať alebo si ponechať najprísnejšie opatrenia kompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa“, porov. tiež rozsudok súdneho dvora vo veci C-484/08 Caja , uznesenie C-76/10 POHOTOVOSŤ). 35. Súdom prináleží súdna kontrola zmluvných podmienok a dokonca aj abstraktná kontrola zmlúv (§ 153 ods. 3, 4 O.s.p.) s cieľom vylúčiť zo života bežných ľudí neprimerané podmienky, ktoré zhoršujú kvalitu života a tak naplniť cieľ čl. 6 citovanej smernice ,,postarať sa, aby spotrebiteľov neprijateľné klauzuly v zmluvách nezaväzovali“. 36. Odvolateľ obhajuje dôvodnosť aplikácie obchodnoprávnej úpravy o účinkoch odstúpenia od zmluvy s poukazom na úver ako absolútny obchod. 37. Odvolací súd nijako nepopiera úver ako absolútny obchod a ani dôvodnosť aplikácie Obchodného zákonníka. Odvolací súd len pripomína, že prednosť majú osobitné ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva vrátane ustanovení § 52 až § 54 OZ. O tom, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, neboli žiadne pochybnosti a v konečnom dôsledku tomu zodpovedá aj definícia spotrebiteľskej zmluvy, za ktorú sa považuje každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ak ju uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom (predtým porov. § 23a zákona č. 634/1992 Z.z., ktorý za spotrebiteľskú zmluvu označil explicitne aj zmluvu podľa Obchodného zákonníka. 38. Dualistický systém záväzkového práva na Slovensku je určitá anomália medzi právnymi poriadkami (dve kúpne zmluvy, dvojaká úprava premlčania, dualistická právna úprava uznania dlhu, zmluvných pokút, dvojaká úprava odstúpenia od zmluvy a pod.). Aplikačná prax síce ukazuje, že aj takýto stav môže dlhodobo fungovať (od 1.1.1992), avšak niet rozumného dôvodu na skonštatovanie, že na vadnosť právneho úkonu má dopadať právna úprava regulujúca vzťahy v zásade medzi biznismenmi, ak Občiansky zákonník ako kódex občianskeho súkromného práva takúto úpravu má a je pre nepodnikateľov výhodnejšia. (porov. tiež 5MCdo 20/09). 39. Uprednostnenie obchodného práva pred ustanoveniami kódexu o občianskych právach má pre spotrebiteľov diametrálne odlišné negatívne následky. Podľa obchodného práva pri uznaní dlhu nie je rozhodujúce, či spotrebiteľ vedel o tom, že dlh je premlčaný (§ 323 ObchZ; (1) Ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná. (2) Za uznanie nepremlčaného záväzku sa považujú aj právne úkony uvedené v § 407 ods. 2 a 3. (3) Uznanie záväzku má účinky aj voči ručiteľovi. 40. Na rozdiel Občiansky zákonník chráni neinformovanú osobu. Občianske právo umožňuje spotrebiteľom až v lehote 10 rokov uplatniť právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, ak dodávateľ konal so zlým úmyslom. Obchodné právo takúto možnosť neupravuje. Obdobné rozdiely so zásadne odlišnými dôsledkami sa týkajú aj ostatných dualisticky upravených inštitútov súkromného práva a osobitne aj ručiteľa, ktorý je v podstate odkázaný na aktivitu priameho dlžníka. 41. Pri názore odvolateľa by sa v celej škále dualisticky upravených inštitútov súkromného práva malo použiť vždy obchodné právo vrátane regulácie inštitútu odstúpenia od zmluvy, s čím sa podľa odvolacieho súdu zásadne nedá súhlasiť. Spotrebitelia napriek dôvere v objektívne právo zakotvené v kódexe o občianskych právach by sa museli podrobovať pomerne zložitejšiemu a vzdialenejšiemu obchodnému právu, ktoré oproti Občianskemu zákonníku zásadne zhoršuje ich postavenie. 42. Ustanovenie § 54 ods. 1 OZ preto treba podľa názoru odvolacieho súdu vykladať tak, že v prípade dualistickej právnej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právne vzťahy nepoužije obchodné právo (Obchodný zákonník), ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky by sa postavenie spotrebiteľa oproti občianskoprávne úprave zhoršilo. Ustanovenie § 54 ods. 1 je dôsledkom transpozície čl. 8 smernice. Smernica síce neharmonizuje dualistické právne úpravy inštitútov súkromného práva, no na druhej strane nebráni ani regulácii, akú predstavuje ustanovenie § 54 ods. 1 OZ a ktoré bráni akémukoľvek zhoršeniu postavenia spotrebiteľa oproti tomuto zákonu (rozumej Občianskemu zákonníku, § 54 ods. 1 OZ). 43. Odvolací súd nevidel dôvod na predloženie prejudiciálnej otázky, či sa smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a zásady práva Spoločenstva týkajúce sa ochrany spotrebiteľa a rovnováhy zmluvných strán majú vykladať v tom zmysle, že bránia v prípade dualistickej právnej úpravy inštitútov súkromného tej právnej úprave, ktorá je určená predovšetkým pre podnikateľské prostredie a ktorá je v porovnaní s úpravou rovnakých inštitútov v občianskoprávnom kódexe pre spotrebiteľa nevýhodnejšia. 44. Za nedostatočný na presadenie obchodného práva považuje odvolací súd aj argument, že rovnaká právna úprava dopadá na obidve strany zmluvného vzťahu. Odvolací súd poznamenáva, že aj právna úprava v Občianskom zákonníku dopadá na obidve strany v súlade s princípom rovnosti, no je citlivejšia, zohľadňuje aspekt informovanosti spotrebiteľa, explicitne priznáva rovnaké práva aj ručiteľovi, garantuje efektívnejšie uplatnenie práva pri plynutí času pri zlom úmysle veriteľa a pod. Nemožno prehliadnuť pritom fakt, že sú to predovšetkým dodávatelia, ktorí uplatňujú veci na súde. Spory iniciované spotrebiteľmi sú len veľmi zriedkavé, a preto argument o obchodnom práve a rovnosti ,,pre všetkých“ je objektívne značne relativizovaný. 45. Iná vec je možnosť dojednania iných dôsledkov odstúpenia, a to priaznivejších pre spotrebiteľa. Napríklad typickým výhodnejším dojednaním oproti zrušeniu zmluvy od jej začiatku by bolo dojednanie s cieľom ponechať splácanie nesplatenej časti úverových prostriedkov. Pre spotrebiteľa je výhodnejšie splácať istinu, ako jednorazovo vrátiť (spravidla už spotrebované) úverové prostriedky. Ustanovenie § 48 ods. 2 OZ teda pripúšťa dohodu aj o inom následku, než je zrušenie zmluvy s účinkami od začiatku (ex tunc). Odvolací súd preto preskúmal rozsudok aj vo vzťahu ku kvalite súdnej kontroly klauzuly o odstúpení od zmluvy. 46. Podľa čl. VII. zmluvy bod 1 „veriteľ má právo od zmluvy odstúpiť a požadovať okamžité splatenie mimoriadneho medziúveru a stavebného úveru vrátane príslušenstva, ak nastane niektorá zo skutočností uvedených v čl. XIX. Všeobecných podmienok.“ 47. Podľa čl. VII. zmluvy bod 6 „odstúpením od tejto zmluvy nezaniká ani právo veriteľa požadovať zmluvne dohodnuté úroky až do zaplatenia celej pohľadávky.“ 48. Podľa čl. VII. zmluvy bod 10 „v prípade odstúpenia od tejto zmluvy sa splatná istina, nezaplatené úroky a poplatky zúčtujú do jednej sumy, ktorá sa ďalej úročí v súlade s bodom 8. čl. VII. tejto zmluvy. 49. Ako vyplýva zo znenia zmluvnej podmienky o odstúpení, táto zmluvná podmienka nie je vyvážená a naopak spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Naviac je nejasná a nezrozumiteľná v kontexte s ostatnými zmluvnými podmienkami a objektívne zhoršuje postavenie žalovaných spotrebiteľov. Slovami zákona (§ 54 ods. 1 OZ) ide o ,,odchýlenie sa v neprospech spotrebiteľa“, ktoré jednostranne zvýhodňuje iba veriteľa, zachováva všetky jeho práva. Veriteľ pritom nielenže zmluvu vytvoril, ale aj právny úkon odstúpenia naplnil, aj keď mal na výber iné inštitúty súkromného práva. 50. Klauzula o odstúpení nie je ničím iným, ako poistením zachovania všetkých práv veriteľa vrátane úrokov a poplatkov len s ďalším zvýhodnením, a to o úroky aj za úverové obdobie, ktoré ešte nenastalo. Dohoda o odstúpení zaväzuje žalovaných platiť úroky aj za obdobie, ktoré má ešte len nastať v budúcnosti. Splátky obsahujúce úroky boli rozložené aj na obdobie po roku 2009. Teda odstúpením od zmluvy má veriteľ zachované všetky svoje práva, kým spotrebiteľ žiadne. 51. Spotrebiteľovi v dôsledku odstúpenia zanikajú všetky práva a vzniká len povinnosť jednorazového plnenia vrátane úrokov a poplatkov, ktoré celé príslušenstvo si veriteľ zúčtuje netransparentným spôsobom do jednej istiny a ďalej úročí navýšenou sadzbou. Poplatky si sporiteľňa započítala z plnení už na začiatku právneho vzťahu, už pri prvej splátke. Formulárové znenie zachovania úrokov a dokonca ich navyšovanie po odstúpení od zmluvy odporuje aj kogentnému ustanoveniu § 517 ods. 2 OZ v spojení s nariadením vlády č. 87/1995 Z.z., ktoré predpokladá presnú výšku úrokov z omeškania. 52. Na čl. 26 je presný rozpis vkladov žalovaného (I). Ak by sa zobrali do úvahy len vklady 43,12 v počte 47, tak by išlo spolu o vklad 2.026,64 Eur. Žalobca poskytol žalovaným medziúver 6.638,78. Rozdiel medzi poskytnutým úverom a vkladmi je 4.612,14 Eur. Žalobca uplatnil v žalobe 5774,00 Eur. Je teda evidentné, že sporiteľňa uplatňuje aj úroky, a to napriek tomu, že zmluvu zrušila. 53. Znenie klauzuly o odstúpení je navyše rozporuplné, pretože vzápätí v nasledujúcom ustanovení čl. VIII bod 3 sa už v súvislosti s odstúpením od zmluvy explicitne uvádza ako dôsledok odstúpenia od zmluvy aj bezdôvodné obohatenie, no nie je jasné ani zrozumiteľné, aký rozsah dopadá po odstúpení od zmluvy na plnenie zo zmluvy a aký na bezdôvodné obohatenie. Bezdôvodné obohatenie indikuje protiprávny stav a je plnením odlišným od plnenia zo zmluvy. Opätovne odvolací súd poznamenáva, že zmluvný formulár vyhotovil žalobca. Na spustenie veľmi vážnych následkov odstúpenia od zmluvy postačí napríklad exekúcia na drobnú sumu (bod VII 2c zmluvy). V rámci súdnej kontroly zmluvných podmienok sa musia posudzovať zmluvné podmienky spolu s konzekvenciami vyplývajúcimi s ostatných zmluvných podmienok (čl. 3 smernice ,,Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 7, nekalosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí“. 54. Odvolací súd poznamenáva, že veriteľ naformuloval predĺženie premlčacej doby vo svoj prospech na 10 rokov (porov. rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica o neprijateľnosti takejto klauzuly vo veci 61Cb 221/09). Spotrebiteľ podľa toho má podstatne kratšiu dobu. Názory o výlučnej aplikácii Obchodného zákonníka prakticky vylučujú spotrebiteľa uplatniť práva v objektívnej desaťročnej premlčacej dobe upravenej v § 107 OZ, a to v prípade zlého úmyslu veriteľa, ktorým sledoval svoje obohatenie. 55. Paušálne uprednostnenie Obchodného zákonníka by malo na spotrebiteľov nepriaznivé následky hraničiace až s neprístupnosťou k občianskym právam, ktoré priznáva Občiansky zákonník na rozdiel od Obchodného zákonníka. 56. Judikatúra Súdneho dvora bráni, aby súd žalobcovi upravoval neprijateľnú zmluvnú podmienku do akceptovateľného znenia (C-618/10, cit. ,,Článok 6 ods. 1 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že mu odporuje právna úprava členského štátu, akou je článok 83 legislatívneho dekrétu 1/2007 o prepracovaní všeobecného zákona o ochrane spotrebiteľov a užívateľov a ďalších doplňujúcich zákonov (Real Decreto Legislativo 1/2007 por el que se aprueba el texto refundido de la Ley General para la Defensa de los Consumidores y Usuarios y otras leyes complementarias) zo 16. novembra 2007, ktorá vnútroštátnemu súdu umožňuje v prípade, že rozhodne o neplatnosti nekalej podmienky, ktorá je súčasťou zmluvy uzatvorenej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, doplniť uvedenú zmluvu tým, že zmení obsah tejto podmienky“. 57. Odvolací súd sa stotožňuje s prvostupňovým súdom o nejasnosti zmluvnej podmienky o odstúpení, ktorá predpokladá zúčtovanie poplatkov bez ich konkretizácie. Dodatočné vysvetlenie podstaty poplatkov neodstraňuje nedostatok určitosti tejto zmluvnej podmienky. Zmluvné ustanovenia musia byť určité a zrozumiteľné. 58. Tunajší súd len v inom zložení už judikoval definíciu neprijateľnej zmluvnej podmienky a takou sa rozumie aj netransparentné, či neurčité zmluvné ustanovenie; cit. z rozsudku vo veci 18Co 109/2011 ,,Odvolací súd zastáva názor, že neprijateľnou zmluvnou podmienkou je podmienka,, ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej strany, hrubú nerovnováhu. Znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen podmienka, ktorá je neprimeraná (napr. neprimeraná sankcia za porušenie záväzku spotrebiteľa), ale aj podmienka, ktorá je neurčitá alebo je v rozpore s „ratio legis“ zákonného ustanovenia, podľa ktorého bola dojednaná (napr. úroky z omeškania nad limit podľa nar. vl. 87/1995 Z.z.). Za neprijateľnú považuje odvolací súd aj zmluvnú podmienku, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie,, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa (tzv. teória skutočného plnenia spomínaná najčastejšie v súvislosti s poplatkami v spotrebiteľských úverových vzťahoch)“. 59. Argument, že ustanovenie § 369 ods. 1 in fine Obchodného zákonníka odôvodňuje záver, že zákonodarca nepočítal s kogentnosťou Občianskeho zákonníka en bloc a že explicitne vybral vzťahy s cieľom ich podradenia občianskoprávnej úprave, odvolací súd považuje za nedôsledný. Ustanovenie § 369 ods. 1 in fine Obchodného zákonníka nijako nepodporuje takéto argumenty, a to ani logickým ani systematickým výkladom. Odvolací súd poukazuje na výklad zákonodarcu k ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka (novela vykonaná zákonom č. 454/2008 Z.z.). Z dôvodovej správy, cit. ,,Postavenie spotrebiteľa nemôže byť rozdielne s ohľadom na režim zákona, ktorý zvolí spravidla dodávateľ (podnikateľ) v typovej zmluve.... 60. Už pred spresnením úpravy v § 369 Obchodného zákonníka prevažovali názory, že na spotrebiteľské veci majú dopadať ustanovenia o úrokoch z omeškania upravené v § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a bolo problematické si čo len predstaviť, že nariadenie vlády č. 87/1995 Z.z. by nemalo regulovať spotrebiteľské veci ako typické občianskoprávne vzťahy. Preto sa novelizácia ustanovenia § 369 Obchodného zákonníka vnímala len ako snaha zákonodarcu usmerniť a zjednotiť aplikačnú prax a nie zmeniť právny stav. 61. Zástancovia favorizovania obchodnoprávnej úpravy presadzujú obchodnoprávnu úpravu odstúpenia od zmluvy aj s poukazom na ust. § 5 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (nahradený zákonom č. 129/2010 Z.z.). 62. Odvolací súd však poukazuje na to, že uvedené ustanovenie presne odkazuje v súvislosti s odstúpením od zmluvy nie na Obchodný zákonník, ale na § 48 Občianskeho zákonníka (ide o zákonný dôvod odstúpenia od zmluvy spojený s viazanou zmluvou o predaji produktu). Je to evidentné z odkazovej poznámky pod čiarou (cit. zo zákona č. 258/2001 Z.z. (9) § 48 Občianskeho zákonníka). Zákonodarca neodkázal na ustanovenia Obchodného zákonníka, aj keď spotrebiteľskými úvermi sú aj úvery ako absolútne obchody. 63. Odvolací súd preto odmieta názor žalobcu, podľa ktorého na predmetnú spotrebiteľskú vec v časti o vadnosti právneho úkonu (odstúpenie od zmluvy) nedopadá právna úprava občianskeho práva, ale obchodného práva. 64. Prvostupňový súd rozhodol vo výroku vecne správne, ak žalobcovi priznal len nesplatenú časť úverových prostriedkov. Odvolací súd sa stotožňuje aj s dôvodmi priznania úrokov z omeškania od 6. 6. 2009 vzhľadom na uplynutie lehoty na plnenie k 5. 6. 2009 podľa výzvy žalobcu (§ 563 OZ). Preto odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.). 65. Žalobca navrhol pripustiť dovolanie. Podľa žalobcu sa na ručiteľa nevzťahujú normy spotrebiteľského práva. 66. Odvolací súd vo svetle záverov ústavného súdu (I. ÚS 402/2013) a s poukazom na viaceré rozhodnutia tunajšieho súdu nepovažuje už otázku favorizovania Občianskeho zákonníka v dualistickom režime za zásadnú právnu otázku. Vzhľadom na názor žalobcu je však dôvodné, aby predmetom rozhodovania dovolacieho súdu bola otázka, či a do akej miery dopadajú na zabezpečovacie inštitúty normy spotrebiteľského práva. 67. V tomto smere je odvolací súd toho názoru, že vzťahy ohľadne zabezpečenia splnenia dlhu majú k hlavnému záväzku subsidiárnu povahu a sú od hlavného záväzku závislé. So zánikom dlhu zaniká aj jeho zabezpečenie. Vzťah subsidiarity (podpory) zároveň determinuje aj povahu zabezpečovacích inštitútov ako inštitútov, ktoré len dopĺňajú hlavný záväzok a nijako nemenia jeho podstatu. Bolo by aj nelogické vzhľadom na podpornú povahu zabezpečenia, aby zabezpečovacie prostriedky mali iný režim regulácie ako hlavný záväzok a platí to aj vo vzťahu k normám spotrebiteľského práva (porov. uznesenie NS SR vo veci 6MCdo 4/2012, cit. ,, pre určenie povahy ručiteľského záväzku je podstatné to, akej povahy je hlavný záväzkový vzťah“; odvolací súd poznamenáva, že síce rešpektuje názor najvyššieho súdu, ale z vyššie opísaných dôvodov sa nestotožňuje so závermi ohľadne plošného uprednostnenia noriem obchodného práva bez detailného skúmania výhodnosti práva dopadajúceho na konkrétnu zmluvnú klauzulu. V uvedenej veci najvyššieho súdu išlo o odlišný skutkový a právny stav medzi ručiteľom a priamym dlžníkom v snahe presadiť spravodlivosť a právo ručiteľa na náhradu plnenia; C2C). 68. Na viacerých miestach zákon explicitne priznáva osobám zabezpečujúcim splnenie dlhu rovnakú mieru ochrany ako priamemu dlžníkovi (porov. § 548 ods. 2 ,,Ručiteľ môže proti veriteľovi uplatniť všetky námietky, ktoré by mal proti veriteľovi dlžník“). Odvolací súd nevidí žiadny dôvod na vylúčenie osôb, ktoré sú subjektmi vzťahov vzniknutých zo zabezpečenia splnenia hlavného dlhu z pôsobnosti noriem spotrebiteľského práva. Vzhľadom na zásadne odlišný právny názor žalobcu odvolací súd na túto právnu otázku pripustil dovolanie. 69. V odvolacom konaní úspešní žalovaní nepodali návrh na priznanie náhrady trov konania, a preto sa im trovy nepriznali (§ 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.