Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 4To/14/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8311010627 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Zeleňáková ECLI: ECLI:SK:KSPO:2012:8311010627.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martiny Zeleňakovej a sudcov JUDr. Petra Tobiaša a JUDr. Moniky Halkociovej na verejnom zasadnutí konanom dňa 25.10.2012, v trestnej veci obžalovaného T. O. pre prečin usmrtenia podľa § 149 ods.1, ods. 2 písm. a/ Tr. zákona a iné, o odvolaní obžalovaného T. O. proti rozsudku Okresného súdu Humenné zo dňa 28.11.2011, sp. zn. 2T 156/2011, takto r o z h o d o l : Podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 3 Tr. poriadku z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku o treste. Na základe § 322 ods. 3 Tr. por. obž. T. O., nar. XX.X.XXXX v U., trvale bytom U., W. XXXX/X u k l a d á: Podľa § 149 ods. 2 Tr. zák. za použitia § 41 ods.1, § 36 písm. d/, j/, l/, n/, § 37 písm. h/, § 38 ods. 2, 3 Tr. zák. ú h r n n ý trest odňatia slobody vo výmere 3 /troch/ rokov. Podľa § 51 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. výkon trestu podmienečne o d k l a d á na skúšobnú dobu 5 rokov a zároveň u k l a d á probačný dohľad nad jeho správaním v skúšobnej dobe. Podľa § 51 ods. 4 písm. c/ Tr. zák. u k l a d á povinnosť spočívajúcu v príkaze nahradiť v skúšobnej dobe spôsobenú škodu. Podľa § 61 ods. 1, 2 Tr. zák. mu u k l a d á trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkých druhov na dobu 5 rokov. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom uznal súd prvého stupňa obžalovaného T. O. vinným z prečinu usmrtenia podľa § 149 ods.1 , ods. 2 písm. a/ Tr. zákona a z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 158 Tr. zákona, na tom skutkovom základe, že -dňa 12.6.2011 v čase okolo 16.15 hod. viedol osobné motorové vozidlo zn. Audi A3, ev. č. SV- 685 AT po ceste III. triedy č. 55921 z obce L., okr. U. do obce Z., okr. V., kde vo vzdialenosti 800 m pred tabuľou označujúcou obec Z. v dôsledku v danom úseku neprimeranej rýchlosti a to 85 km/h s vozidlom v pravotočivej zákrute prešiel do protismeru, kde sa čelne zrazil s prichádzajúcim vozidlom zn. Chevrolet Aveo, ev. č. HE-566 BC, ktoré viedla vodička U. T., ktorá v dôsledku nehody utrpela vážne poranenia a to roztrhnutie mozgového kmeňa s vnútrolebečným krvácaním pri roztrhnutí väzivového spojenia krčnej chrbtice so spodinou lebky pri polytraume, ktorému zraneniu na mieste podľahla a jej spolujazdkyňa mal. H. T. sediaca na zadnom sedadle za vodičkou utrpela zranenie a to pohmoždenie pľúc vpravo ľahkého stupňa, zlomeninu piateho rebra vpravo bez posunu, pohmoždenie prednej hrudnej steny stredne ťažkého stupňa, pohmoždenie prednej brušnej steny stredne ťažkého stupňa a úrazový šok stredne ťažkého stupňa s dobou liečenia v trvaní 19 dní. Za to mu podľa § 149 ods. 2 Tr. zák. za použitia § 41 ods. 1, § 36 písm. j/, l/, n/, § 37 písm. h/, § 38 ods. 2, 3 Tr. zák. uložil úhrnný trest odňatia slobody vo výmere troch rokov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zákona ho pre výkon uloženého trestu zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 61 ods. 1, 2 Tr. zák. uložil aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkých druhov na dobu 6 rokov. Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. uložil obžalovanému aj povinnosť uhradiť poškodenému Y. T. škodu vo výške 2 408,- eur a so zvyškom nároku na náhradu škody poškodeného odkázal na konanie vo veciach občianskoprávnych. Proti tomuto rozsudku, v zákonom stanovenej lehote, priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní, podal obžalovaný odvolanie, ktoré následne prostredníctvom svojho obhajcu a neskôr aj sám odôvodnil. V písomných dôvodoch odvolania poukázal na to, že k spáchaniu predmetného skutku sa priznal v celom rozsahu pred súdom prvého stupňa, kde vyhlásil, že je vinný, svoje konanie ľutuje, aj keď si uvedomuje, že život matky a manželky nevráti, plne si uvedomuje svoju zodpovednosť, avšak uložený nepodmienečný trest považuje vzhľadom na všetky okolnosti prípadu za veľmi prísny. V odvolaní podanom prostredníctvom zvoleného obhajcu poukazoval aj na skutočnosť, že pri rozhodovaní o treste neprihliadal súd aj na spoluzodpovednosť poškodenej ako účastníčky nehody, keďže podľa jeho názoru pri vykonanej rekonštrukcii aj jej vozidlo prešlo do protismeru cez poliacu čiaru, neboli zohľadnené ani poľahčujúce okolnosti, a síce, že bezprostredne po nehode zavolal záchranku, pomáhal pri odstraňovaní škodlivého následku, sám oznámil trestný čin príslušným orgánom, dopustil sa skutku vo veku blízkom veku mladistvých. Taktiež poukazoval na to, že mu bola nesprávne pripisovaná priťažujúca okolnosť podľa ust. § 37 písm. h) Tr. zák. v rozpore so zákazom dvojitého pričítania vyplývajúceho z ust. § 37 písm. h/ Tr. zák., nakoľko porušenie dôležitej povinnosti podľa § 158 Tr. zák. je taktiež chápané ako závažnejší spôsob konania podľa § 149 ods. 2 Tr. zák. a to aj s poukázaním na § 138 písm. h) Tr. zák., pričom ak ide o okolnosť skutkovej podstaty trestného činu, potom sa na danú okolnosť ako priťažujúcu nebude prihliadať. Namietal, že prvostupňový súd nesprávne posúdil skutok, nakoľko podľa zásady faktickej konzumpcie sa nejedná o konanie naplňujúce skutkovú podstatu dvoch trestných činov, keď hlavný trestný čin pohlcuje vedľajší trestný čin a rovnako tak namietal, že sprístupnením prípadu verejnosti prostredníctvom televízie bolo ovplyvnené aj konanie sudcu, a to v dôsledku emotívnych reakcií verejnosti bez ohľadu na dokazovanie. S poukazom na uvedené preto navrhol napadnutý rozsudok zrušiť v celom rozsahu a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie alebo napadnutý rozsudok zrušiť vo výroku o treste a uložiť mu miernejší trest odňatia slobody s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu. Na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní obžalovaného potom ešte novozvolený obhajca obžalovaného upravil podané odvolanie v tom smere, že sa ním napáda len výrok o treste dôvodiac, že obžalovaný na hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie o vine, ktoré je podľa § 257 ods. 5 Tr. por. neodvolateľné, a preto je odvolanie čo do výroku o vine právne irelevantné. Z tohto dôvodu potom odvolanie v naznačenom rozsahu, teda týkajúcom sa výroku o vine, zobral späť. Na základe podaného odvolania postupoval krajský súd v intenciách ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. por., podľa ktorého ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Tr. por., preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., pričom dospel k nasledovným záverom. K zúženiu rozsahu odvolania považuje krajský súd za potrebné uviesť, že naozaj podľa § 257 ods. 5 Tr. por. je súdom prijaté vyhlásenie o vine neodvolateľné a v tomto rozsahu aj nenapadnuteľné odvolaním, avšak o takýchto dôsledkoch musí byť obžalovaný, vychádzajúc z citovaného ustanovenia poučený. Z predloženého spisu, a to najmä zo zápisnice o hlavnom pojednávaní zo dňa 28.11.2011, vyplýva, že obžalovaný o následkoch vyhlásenia o vine poučený v zmysle § 257 ods. 5 Tr. por. nebol, a preto podľa názoru krajského súdu mohol rozsudok súdu prvého stupňa napadnúť aj vo výroku o vine. Navyše odvolanie podané v prospech obžalovaného obhajcom možno vychádzajúc z ust. § 312 ods. 3 Tr. por. vziať späť len s výslovným súhlasom obžalovaného, ktorý v prejednávanej veci nebol daný (obžalovaný sa verejného zasadnutia konaného o jeho odvolaní nezúčastnil a jeho podanie takéto výslovné späťvzatie neobsahuje). Napokon aj pri obmedzenom odvolaní je krajský súd povinný vychádzajúc z ust. § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmavať súlad skutkových zistení a právnej kvalifikácie, keďže ide o dovolací dôvod v zmysle ust. § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. Vzhľadom ale nato, že obžalovaný urobil vyhlásenie o vine, súd prvého stupňa jeho vyhlásenie prijal a v dôsledku toho dokazovanie ohľadom viny na hlavnom pojednávaní nevykonával, prieskumná právomoc krajského súdu sa v takýchto prípadoch zameriava len na zistenie, či boli splnené podmienky pre prijatie vyhlásenia o vine a či dôkazy zabezpečené v prípravnom konaní takémuto vyhláseniu zodpovedajú, tak ako tomu bolo aj v prejednávanej veci. Súd prvého stupňa teda skutkový stav správne ustálil a rovnako tak skutok správne právne posúdil. Obžalovaný tým, že inému z nedbanlivosti spôsobil smrť a spáchal uvedený čin závažnejším spôsobom konania (porušením dôležitej povinnosti uloženej mu podľa zákona) a inému z nedbanlivosti ublížil na zdraví tým, že porušil dôležitú povinnosť uloženú mu podľa zákona, dopustil sa prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. v jednočinnom súbehu s prečinom ublíženia na zdraví podľa § 158 Tr. zák. Podľa ustálenej súdnej praxe k faktickej konzumpcii dvoch trestných činov dochádza, ak porušenie alebo ohrozenie záujmov chránených jedným ustanovením Trestného zákona je v konkrétnom prípade bezvýznamným prostriedkom alebo podradným vedľajším produktom hlavnej závažnej trestnej činnosti postihnutej druhým ustanovením Trestného zákona. V prejednávanej veci došlo k usmrteniu vodičky U. T. a k ublíženiu na zdraví maloletej dcéry vodičky H. T.. Podľa názoru krajského súdu ublíženie na zdraví maloletého dieťaťa v tomto konkrétnom prípade nie je možné hodnotiť ako podradný vedľajší produkt popri usmrtení jeho matky, a preto posúdenie konania obžalovaného podľa oboch do úvahy prichádzajúcich ustanovení Trestného zákona je podľa názoru krajského súdu na mieste, o to viac, že zákonodarca Trestným zákonom účinným od 1.1.2006 vyňal trestný čin usmrtenia zo skupiny trestných činov označovaných ako ublíženie na zdraví a zaradil ho medzi trestné činy proti životu zdôrazniac tak odlišnosť objektov oboch trestných činov, ktorým v prípade usmrtenia je ľudský život a v prípade trestného činu podľa § 158 Tr. zák. ľudské zdravie. Krajský súd sa však už nestotožnil s výrokom o treste, a preto napadnutý rozsudok v tejto časti zrušil a vo veci sám rozhodol. Z obsahu predloženého spisu vyplýva, že obžalovaný sa k spáchaniu trestného činu, ktorý sa mu kladie za vinu priznal a tento úprimne oľutoval, napokon pred prvostupňovým súdom vyhlásil v zmysle ust. § 257 ods. 1 písm. b) Tr. por., že je vinný zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe, v dôsledku čoho sa vzdal práva na verejný proces a celého procesu vykonávania dokazovania pred súdom. O neúprimnosti tohto vyhlásenia nesvedčia ani dôvody odvolania smerujúce proti výroku o vine, keďže tieto vypracoval obhajca nie obžalovaný, ktorý sa s nimi nestotožnil, keďže vo svojom odôvodnení odvolania napáda len výrok o treste, z tohto dôvodu vypovedal plnú moc pôvodnému obhajcovi (ako to vyplýva z prednesu novozvoleného obhajcu) a novozvolený obhajca mal snahu rozsah podaného odvolania na verejnom zasadnutí obmedziť. Tomu, že dôsledky spôsobenej dopravnej nehody nezanechali ani obžalovaného v nezmenenom stave nasvedčuje lekárska správa od ošetrujúcej psychiatričky, z ktorej vyplýva, že obžalovaný trpí psychickými problémami v súvislosti s následkami nehody. Z odpisu registra trestov plynie, že obžalovaný v ňom nemá doposiaľ žiaden záznam, čo znamená, že doposiaľ sa žiadneho trestného činu nedopustil. Krajský súd doplnil dokazovanie prečítaním správy Obvodného úradu Humenné a evidenčnej karty vodiča, z ktorých plynie, že pred spáchaním trestného činu viedol obžalovaný riadny život, pretože nebol ani priestupkovo postihnutý, pričom z evidenčnej karty vodiča plynie, že sa nedopustil ani žiadneho priestupku na úseku dopravy. V správaní obžalovaného je teda potrebné vidieť aj podľa názoru krajského súdu poľahčujúce okolnosti vyplývajúce z ust. § 36 písm. j), l) Tr. zák. Z predloženého spisu je ďalej zrejmé, že obžalovaný sa dopustil skutku vo veku blízkom veku mladistvých, pričom táto skutočnosť mala nepochybne vplyv na jeho rozumovú a vôľovú spôsobilosť a pri ukladaní trestu bolo preto potrebné prihliadať aj na poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. d/ Tr. zák.. Naopak súd prvého stupňa nepostupoval správne, pokiaľ ako poľahčujúcu okolnosť vyhodnotil skutočnosť, že obžalovaný napomáhal pri objasňovaní trestnej činnosti príslušným orgánom, keď okrem toho, že sa ku spáchaniu trestného činu priznal, ktorá skutočnosť bola posúdená ako poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. l/ Tr. zák. žiadnym iným spôsobom príslušným orgánom nenapomáhal. Priznanie poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. n/ Tr. zák. vyžaduje nie bežnú spoluprácu s orgánmi činnými v trestnom konaní alebo súdu, ale určitú zvláštnu, osobitnú aktivitu zo strany páchateľa trestného činu, bez ktorej by orgány činné v trestnom konaní trestnú činnosť v tomto rozsahu neobjasnili, alebo neodhalili jej páchateľov, mohlo by ísť napr. o uvedenie, kde sa nachádza odcudzená vec, o stotožnenie spolupáchateľov trestného činu a pod., k čomu v tomto prípade nedošlo, avšak v dôsledku absencie odvolania prokurátora krajský súd toto pochybenie súdu prvého stupňa napraviť nemohol, pretože nepriznanie tejto poľahčujúcej okolnosti by bolo v neprospech obžalovaného. (§ 322 ods. 3, veta druhá, Tr. por.). Prvostupňový súd správne poukázal aj na priťažujúcu okolnosť v konaní obžalovaného podľa § 37 písm. h/ Tr. zák., pretože obžalovaný spáchal viac trestných činov (ako bolo vyššie uvedené prečin usmrtenia podľa § 149 ods.1, ods. 2 písm. a/ Tr. zákona a prečin ublíženia na zdraví podľa § 158 Tr. zákona). V tejto súvislosti sa žiada uviesť, že naozaj v oboch prípadoch ide okrem iného aj o porušenie dôležitej povinnosti uloženej podľa zákona, pričom v jednom prípade (§158) je táto skutočnosť znakom základnej skutkovej podstaty trestného činu a v druhom (§149 ods. 2 písm. a/) kvalifikovanej, vzhľadom ale na to, že ide o dva trestné činy, nedochádza k porušeniu zákazu dvojitého pričítania vyplývajúceho z ustanovenia § 38 ods. 1 Tr. zák., ku ktorému by mohlo dôjsť len v prípade, že tá istá skutočnosť, ktorá je zákonným znakom určitého trestného činu, by mala byť zároveň posúdená ako okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby u toho istého trestného činu. Z obsahu listín oboznámených na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní obžalovaného, prečítaním ktorých bolo dokazovanie doplnené, krajský súd zistil, že obžalovaný naďalej vedie riadny život, v mieste bydliska nie je hodnotený negatívne, nevedie sa voči nemu žiadne iné trestné stíhanie ani priestupkové konanie. U obžalovaného bola teda zistená výrazná prevaha poľahčujúcich okolností v počte štyri nad jednou priťažujúcou, v dôsledku čoho bolo nevyhnutné hornú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby prísnejšie trestného trestného činu podľa § 149 ods.2 Tr. zák. (za trestný čin podľa § 149 ods.2 Tr. zák. možno uložiť trest odňatia slobody vo výmere od dvoch do piatich rokov a za trestný čin podľa § 158 Tr. zák. až na jeden rok) znížiť o jednu tretinu podľa § 38 ods. 3 Tr. zák. z rozdielu medzi jej hornou a dolnou hranicou (§ 38 ods.8Tr. zák.) na úroveň štyroch rokov a trest ukladať v rozmedzí od dvoch do štyroch rokov. Pri ukladaní trestu nebolo možné prehliadnuť, že obžalovaný je stíhaný pre nedbanlivostné trestné činy, z hľadiska spôsobu spáchania činu nebolo možné opomenúť, že obžalovaný sa v čase skutku pohyboval v pravotočivej zákrute zákonom dovolenou rýchlosťou (v čase nehody bolo v tomto úseku dovolené pohybovať sa rýchlosťou do 90 km/h), rýchlosť v tomto úseku nebola obmedzená, avšak na bezpečný prejazd bolo potrebné sa pohybovať rýchlosťou okolo 67 km/ hod., vzhľadom ale na to, že na túto rýchlosť žiadna dopravná značka neupozorňovala a ani jej konkrétna výška zo žiadneho predpisu nevyplýva, jej odhadnutie závisí od skúseností vodiča, jazdu obžalovaného potom nebolo možné hodnotiť ako arogantnú, bezohľadnú, nešlo o vyslovene hazardérstvo, ale skôr dôsledok jeho neskúsenosti, obžalovaný v minulosti nebol ani trestne stíhaný a nebol ani priestupkovo postihnutý, v evidenčnej karte vodiča nemá žiaden záznam, nedopustil sa teda ani žiadneho priestupku na úseku dopravy, čo vo svojom súhrne znamená, že v osobe obžalovaného nejde o nedisciplinovaného vodiča, teda o notorického porušovateľa dopravných ale ani iných právnych predpisov, a preto prognózu jeho nápravy je nutné hodnotiť ako priaznivú. Zohľadňujúc potom zásady ukladania trestov vyplývajúce z ust. § 34 ods.4 Tr. zákona, ktorými sú najmä spôsob spáchania činu, jeho následok, zavinenie, pohnútku, ako aj zohľadňujúc existenciu štyroch poľahčujúcich okolností, pri jednej priťažujúcej okolnosti ako aj priaznivej prognózy nápravy obžalovaného prameniacu z jeho doterajšieho spôsobu života, dospel krajský súd k záveru, že trest vo výmere troch rokov, je trestom tak z hľadiska individuálnej ako aj generálnej prevencie, teda tak na nápravu obžalovaného ako aj ochranu spoločnosti trestom primeraným. Práve vzhľadom na to, že obžalovaný popri usmrtení jednej osoby spôsobil ďalšej osobe ublíženie na zdraví, bolo potrebné trest ukladať nad minimálnu hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby. Nie je možné prehliadať, že v prejednávanej veci obžalovaný spôsobil nenapraviteľný a neodstrániteľný následok, ktorým je smrť človeka, táto skutočnosť je však samotným zákonným predpokladom naplnenia žalovaného trestného činu, za ktorý zákon umožňuje uložiť trest odňatia slobody v rozmedzí od dvoch do piatich rokov, pričom trest do troch rokov je možné v súlade s ustanovením § 49 a nasl. Tr. zák. podmienečne odložiť s tým, že zákon ani pri tomto trestnom čine možnosť podmienečného odloženia výkonu trestu odňatia slobody nevylúčil a teda samotný zákonodarca aj pri tomto trestnom čine predpokladal, že je možné za jeho spáchanie ukladať aj podmienečný trest odňatia slobody. Podľa ustálenej súdnej praxe pri úvahe, či je namieste podmienečný alebo nepodmienečný trest, je potrebné zaoberať sa konkrétnymi okolnosťami prípadu a hodnotením osoby páchateľa, teda či jeho čin možno charakterizovať ako bezohľadnosť či hazardérstvo, či ide o osobu so sklonmi k nedisciplinovanosti pri výkone činnosti, pri ktorej došlo k porušeniu dôležitej povinnosti a pod.. Vzhľadom na to, že takéto okolnosti, ako to už bolo vyššie uvedené, v prejednávanej veci zistené neboli, vzhľadom na priaznivú prognózy nápravy obžalovaného, dospel krajský súd k záveru, že na jeho nápravu nie je potrebné pôsobiť nepodmienečným trestom odňatia slobody, ale bude postačovať hrozba jeho výkonu, a preto uložený trest odložil na skúšobnú dobu piatich rokov s probačným dohľadom nad jeho správaním za súčasného uloženia povinnosti nahradiť spôsobenú škodu počas plynutia skúšobnej doby. Keďže obžalovaný sa žalovanej trestnej činnosti dopustil v súvislosti s vedením motorového vozidla a takýmto svojim konaním spôsobil neodstrániteľný následok, a to smrť človeka a ublíženie na zdraví ďalšej osobe aj krajský súd dospel k záveru, že obžalovanému je nutné uložiť trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkých druhov v polovici zákonom stanovenej sadzby, zohľadňujúc aj skutočnosť, že zo strany obžalovaného išlo o prvé porušenie dopravných predpisov, krajský súd dospel k záveru, že trest zákazu činnosti vo výmere piatich rokov bude pre nápravu obžalovaného a ochranu spoločnosti trestom primeraným. Na základe vyššie uvedených dôvodov potom krajský súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Poučenie: Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.