Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 8Co/1/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4319201090 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 06. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Novotný ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:4319201090.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Novotného a sudcov JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD. a JUDr. Jarmily Pogranovej, v právnej veci - spore žalobkyne T.. J. W.D., nar. XX. XX. XXXX, bytom L. XX, V. X, K. G., zast.: Mgr. Petr Žídek, PhD., advokát, so sídlom tř. Kpt. Jaroše 13, Brno, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Levice č.k. 14C/7/2019-156 zo dňa 16.09.2019, takto jednohlasne r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%, o výške ktorého nároku rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobou, doručenou súdu dňa 15.03.2019, sa žalobkyňa voči žalovanému domáhala náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Levice. V prvom bode žalobkyňa uplatnila námietku zaujatosti voči všetkým sudcom Okresného súdu Levice. Následne k skutkovým okolnostiam uviedla, že žalobkyni bolo na základe právoplatného platobného rozkazu č. Ro 390/96-9 zo dňa 01.04.1996 vydaného Okresným súdom vo Frýdku - Místku priznané právo na zaplatenie jej pohľadávky povinným U. B., bytom J. XX, V., vo výške 262.380 Kč s 17% úrokom z omeškania ročne od 02.01.1992 do zaplatenia s príslušenstvom. Na základe vyššie uvedených skutočností žalobkyňa dňa 03.12.2010 podala návrh na vykonanie exekúcie u súdnej exekútorky JUDr. Ing. Zuzany Dobrodenkovej, Exekútorský úrad v Skalici, ktorej Okresný súd Levice vydal poverenie sp. zn. 11Er/1209/2010 zo dňa 27.01.2011. Proti uvedenej exekúcii podal povinný v zákonnej lehote námietky, ktorým Okresný súd Levice vyhovel a uznesením zo dňa 19.12.2011 exekúciu pre neprípustnosť zastavil. Žalobkyňa podala proti predmetnému uzneseniu odvolanie, o ktorom rozhodoval Krajský súd v Nitre. Ten uznesením zo dňa 18.12.2014 prvoinštančné uznesenie Okresného súdu Levice zrušil a vec mu vrátil na konanie. Okresný súd Levice až do roku 2017 v uvedenej veci nevydal žiadne rozhodnutie, a to i napriek tomu, že žalobkyňa dodala všetky požadované podklady podľa žiadosti súdu zo dňa 08.09.2016 a 19.10.2016, a to rovnako naproti opakovaným urgenciám zo strany žalobkyne. Vzhľadom k prieťahom vo vyššie uvedenom konaní žalobkyňa podala k predsedovi Okresného súdu Levice sťažnosť na postup súdu podľa § 62 ods. 1 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Následne bola právnemu zástupcovi žalobkyne doručená odpoveď na túto sťažnosť zo dňa 20.11.2017, v ktorej podpredseda súdu vzhliadol sťažnosť na prieťahy v konaní ako odôvodnenú, pričom nečinnosť súdu ospravedlňoval jeho prílišnou zaťaženosťou pridelených exekučných vecí. Z obsahu vyjadrenia podpredsedu Okresného súdu Levice ku sťažnosti na prieťahy ďalej tiež vyplýva zistenie nečinnosti vyššej súdnej úradníčky, ktorá sa mala prípadom zaoberať a neurobila tak v primeranej dobe. Preto podpredseda súdu urobil opatrenie tým, že túto vyššiu súdnu úradníčku upozornil na dodržiavanie týchto lehôt. Vzhľadom k týmto skutočnostiam žalobkyňa zaslala dňa 24.01.2018 Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky žiadosť o predbežné prejednanie nároku na náhradu škody, ktorá jej vznikla v súvislosti s nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Dňa 13.07.2018 žalobkyňa obdržala oznámenie žalovanej o výsledku predbežného prejednania nároku na náhradu škody zo dňa 09.07.2018, z ktorého vyplývalo, že žiadosť bola predbežne prejednaná, avšak vyhovené jej nebolo. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky ako dôvod nevyhovenia žiadosti uviedlo iba toľko, že mu nebolo preukázané splnenie zákonných predpokladov vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej výkonom verejnej moci (nebol preukázaný vznik a výška uplatnenej nemajetkovej ujmy, ani existencia príčinnej súvislosti medzi uplatnenou nemajetkovou ujmou a označeným nesprávnym úradným postupom. Následne poukázala na čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj článok 46 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a mala za to, že Ústavný súd Slovenskej republiky v súlade so svojou judikatúrou zohľadňuje tri základné kritéria, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, konanie účastníkov konania a postup samotného súdu. Prvoradou povinnosťou súdu a sudcov je organizovanie procesného postupu súdneho konania tak, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorej sa dotyčný obrátil na súd so žiadosťou o rozhodnutie v danej veci. Táto povinnosť pritom vyplýva z čl. 17 CSP. Podľa žalobkyne sa dopustil Okresný súd Levice zbytočných prieťahov tým, že v priebehu tridsaťtri mesiacov (od vrátenia veci Krajským súdom v Nitre v decembri 2014 do podania žiadosti žalobkyne o predbežné prejednanie nároku na náhradu škody v januári 2018) vo veci nevydal žiadne rozhodnutie, k čomu ho neviedol žiadny zvlášť ospravedlňujúci dôvod. Tento záver potvrdzuje i nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.01.2004 sp. zn. I ÚS 100/13. K uvedenému obdobiu nečinnosti bolo potrebné pripočítať i predchádzajúcu dobu konania zahrňujúcu minimálne obdobie 35 mesiacov, kedy Krajský súd v Nitre rozhodoval o odvolaní žalobkyne proti prvoinštančnému rozhodnutiu o zastavení exekúcie (od podania odvolania žalobkyne v januári 2012 do rozhodnutia Krajského súdu v Nitre v decembri 2014). V dobe podania žiadosti žalobkyne o predbežné prejednanie nároku na náhradu škody v januári 2018 tak celková doba konania v danej exekučnej veci robila 7 rokov a 1 mesiac bez toho, aby bolo vydané prvoinštančné rozhodnutie o námietkach povinného proti exekúcii. Následne doplnila, že nečinnosť súdu pokračovala i po podaní jej žiadosti o predbežné prejednanie nároku na náhradu škody. Bolo jej síce dňa 09.08.2018 doručené uznesenie Okresného súdu Levice, ktorým uvedený súd v prvom stupni rozhodoval o zastavení exekúcie, proti tomuto uzneseniu ale žalobkyňa podala odvolanie ku Krajskému súdu v Nitre, o ktorom do dnešného dňa nebolo rozhodnuté. V dobe podania tejto žaloby tak celková dĺžka konania predstavovala 8 rokov a 3 mesiace bez toho, aby bolo vydané právoplatné súdne rozhodnutie o námietkach povinného proti exekúcii a mohlo byť pristúpené k samotnej exekúcii na majetok povinného. Mala za to, že ona ako žalobkyňa splnila svoje povinnosti a podľa § 15 zákona o zodpovednosti za škodu v tejto veci podala k žalovanému žiadosť o predbežné prejednanie nároku na náhradu škody. Z oznámenia žalovaného o výsledku predbežného prejednania nároku zo dňa 09.07.2018 vyplýva, že žalovaný nepovažoval žiadosť o odškodnenie za prieťahy ako dôvodnú. S tým žalobkyňa nesúhlasila, pretože o nesprávnom úradnom postupe nemožno v prípade nečinnosti Okresného súdu Levice pochybovať už len vďaka vyjadreniu podpredsedu Okresného súdu Levice, kde túto nečinnosť priznal, a ohľadne toho napomenul vyššiu súdnu úradníčku, ktorá sa prípadom zaoberala. Niet pochybností ani o tom, že vďaka vyššie popísaným prieťahom vznikla žalobkyni nemajetková ujma, pretože žalobkyňa bola nútená zostávať v stave neistoty ohľadne výsledku súdneho konania, ktoré je vedené neprimerane dlhú dobu. Najviac, ak zobrala do úvahy pomernú nenáročnosť prípadu, je obhájiteľné, že žalobkyňa sa domnievala a stále sa domnieva, že peniaze, o ktoré ju povinný objektívne pripravil, jej nakoniec budú priznané. Teda prieťahy konania zavinené nečinnosti Okresného súdu Levice jej spôsobili už mnohé nepríjemnosti, ktoré sa odrazili v jej osobnom živote, kedy už niekoľko rokov zotrváva v stave akútnej hmotnej núdze a je nútená vystačiť s veľmi nízkymi príjmami, čo potvrdzuje i skutočnosť, že bola v konaní pred Okresným súdom Levice oslobodená od súdnych poplatkov. K exekúcii svojej vykonateľnej pohľadávky voči povinnému sa žalobkyňa upína ako k východisku zo svojej akútnej hmotnej núdze a i vzhľadom na zlý zdravotný stav a vyšší vek žalobkyne predstavujú prieťahy v konaní pred Okresným súdom Levice citeľný zásah do jej práv. Žalobkyňa sa preukázateľne niekoľkokrát snažila situáciu riešiť, na žiadosť Okresného súdu Levice reagovala riadne a dohľadala žiadané dokumenty, napriek tomu vec stále nie je právoplatne rozhodnutá. Preto žalobkyňa s tvrdeniami v oznámení žalovaného o výsledku predbežného prejednávania nároku na náhradu škody zásadne nesúhlasí. V dôsledku vyššie popísaných skutočností žalobkyni vznikla nemajetková ujma, ktorú si vyčíslila na čiastku 6.000 eur. Uvedená čiastka je odrazom stavu právnej neistoty, do ktorej bola žalobkyňa uvedená nečinnosťou Okresného súdu Levice a v ktorom je nútená i naďalej zotrvávať, čo vzhľadom k vyššie uvedenému je v jej situácii nedôstojné. V čiastke sa taktiež odráža skutočnosť, že prípad žalobkyne, ktorý doposiaľ nebol právoplatne rozhodnutý, je podľa názoru žalobkyne právne nenáročný. Súd má totiž k dispozícií všetky dokumenty potrebné k rozhodnutiu, t.j. platobný rozkaz, na základe ktorého sa žalobkyňa exekúcie domáha. Európsky súd pre ľudské práva je pritom toho názoru, že pre výpočet nemajetkovej ujmy je treba brať do úvahy celkovú dĺžku konania a nie len dĺžku konania pred jednotlivými stupňami samostatne. V posudzovanom prípade od prvého podania návrhu na vykonanie exekúcie zo dňa 03.12.2010 už uplynulo 8 rokov a 3 mesiace, preto má za to, že čiastka 6.000 eur, ktorá s ohľadom na dobu trvania súdneho konania korešponduje s ustáleným rozhodovaním Európskeho súdu pre ľudské práva, je dostatočným zadosťučinením. Vzhľadom na uvedené žiadala zaviazať žalovaného na úhradu sumy 6.000 eur a tiež priznať náhradu trov konania. 2. Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa 28.03.2019 č.k. 6NcC/4/2019-35 rozhodol, že sudkyňa Okresného súdu Levice JUDr. Lenka Kostolanská nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 14C/7/2019. 3. K žalobe sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že podľa žalobkyne nesprávny úradný postup Okresného súdu Levice mal spočívať v prieťahoch v konaní vedenom pod sp. zn. 11Er 1209/2010, konkrétne v nečinnosti súdu v trvaní 37 mesiacov, nakoľko okresný súd po vrátení veci z krajského súdu až do roku 2017 v predmetnom konaní nevydal žiadne rozhodnutie. Na preukázanie uvedeného žalobkyňa predložila vybavenie sťažnosti podľa § 62 ods. 1 a nasl. zák. č. 757/2004 Z. z. predsedom Okresného súdu Levice, č. Spr. 3066/17 zo dňa 20.11.2017, ktorým vyhodnotil sťažnosť ako odôvodnenú. Zároveň predseda súdu uviedol, že takýto stav bol spôsobený objektívnymi skutočnosťami a bola zistená aj nečinnosť vyššej súdnej úradníčky z dôvodu nadmerného pracovného zaťaženia. Na odstránenie nežiaduceho stavu boli prijaté opatrenia v podobe zaradenia exekučného spisu do zoznamu sledovaných vecí, ako aj v podobe vydania upozornenia vyššej súdnej úradníčke, aby veci vybavovala v primeraných lehotách. S poukazom na uvedené dal do pozornosti tú skutočnosť, že z obsahu žaloby nevyplýva, že by žalobkyňa pred rokom 2017 (kedy podala sťažnosť na postup súdu) vykonala akýkoľvek úkon smerujúci k náprave tvrdených prieťahov, ktoré v bode 13. žaloby vymedzuje obdobím 8 rokov a 3 mesiacov (teda od začiatku vedenia exekučného konania). S prihliadnutím na uvedené dal do pozornosti nález Ústavného súdu SR, č. k. III. ÚS 69/2011-25 zo dňa 03.05.2011, ktorý uvádza, že sťažovateľ má v prvom rade postupovať v zmysle zásady vigilantibus iura (každý nech si stráži svoje právo) V bode 12. žaloby žalobkyňa uviedla, že k dobe nečinnosti Okresného súdu Levice je potrebné pripočítať aj obdobie 35 mesiacov, kedy Krajský súd v Nitre rozhodoval o odvolaní žalobkyne proti uzneseniu Okresného súdu Levice, sp. zn. 11Er 1209/2010 zo dňa 19.12.2011. A následne v bode 13. žaloby žalobkyňa ďalej poukázala na to, že nečinnosť súdu pokračovala i po podaní jej žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v roku 2018. V tomto ohľade však bolo potrebné rozporovať žalobkyňou vymedzené obdobie nečinnosti Krajského súdu v Nitre a Okresného súdu Levice (po doručení odpovede o vybavení sťažnosti zo dňa 20.11.2017), pretože podľa ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. sa pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu, spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní vychádza len z výsledkov taxatívne uvedených rozhodnutí. V nadväznosti na uvedené konštatoval, že žalobkyňa nepreukázala existenciu nesprávneho úradného postupu ani Krajského súdu v Nitre (v čase rozhodovania o odvolaní), ani Okresného súdu Levice (v období po vybavení sťažnosti na postup súdu zo dňa 20.11.2017) v podobe ich nečinnosti tak, ako to uvádza v bode 12. a bode 13. žaloby. Keďže v danom prípade rozhodnutie oprávneného orgánu o existencii prieťahov absentuje, nebola splnená základná podmienka pre posúdenie a rozhodnutie súdu o náhrade škody v dôsledku takto tvrdeného nesprávneho úradného postupu. S prihliadnutím na vyššie uvedené bolo potrebné konštatovať, že súd by nemal pri posudzovaní vzniku a výšky uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy prihliadať na skutkové tvrdenia žalobkyne obsiahnuté v bode 12. a 13. žaloby, nakoľko tieto žalobkyňa spôsobom predpokladaným v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. nepreukázala. Okrajovo dodal, že akékoľvek možné pochybenie zo strany krajského súdu, resp. okresného súdu po posúdení sťažnosti žalobkyne na postup súdu zo dňa 20. 11. 2017 nebolo predmetnom predbežného prerokovania, v dôsledku čoho nebol splnený ani predpoklad pre uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy z tohto titulu na súde. Ďalej žalovaný uviedol, že žalobkyňa si podanou žalobou uplatnila nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 6.000,- eur, ktorú v bode 16. žaloby odôvodnila tým, že sa v dôsledku prieťahov nachádza v stave neistoty ohľadne výsledku konania, pričom sa stále domnievala, že peniaze jej budú nakoniec priznané. Ďalej poukázala na to, že prieťahy jej spôsobili nepríjemnosti, ktoré sa odrazili v jej osobnom živote, keďže sa už niekoľko rokov nachádza v stave akútnej hmotnej núdze, a k exekúcii svojej vykonateľnej pohľadávky proti povinnému sa upína ako k východisku zo svojej akútnej hmotnej núdze. V závere uviedla, že prieťahy s prihliadnutím na jej zlý zdravotný stav a vyšší vek predstavujú citeľný zásah. Vychádzajúc z § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. žalovaný poukázal na tú skutočnosť, že zo strany predsedu okresného súdu bolo okrem konštatovania porušenia práva v podobe nečinnosti súdu v určitom období, poskytnuté žalobkyni aj zadosťučinenie vo forme prijatých opatrení na zabezpečenie vybavenia veci v primeranej lehote. Preto mal za to, že s prihliadnutím na znenie § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. zvolený spôsob kompenzácie zo strany súdu (konštatovanie porušenia práva a prijatie opatrení) za dostatočnú formu zadosťučinenia, a to aj prihliadnutím na skutočnosť, že žalobkyňa po prvýkrát namietala nečinnosť súdu až sťažnosťou na postup súdu zo dňa 19.10.2017. Vo vzťahu k tvrdeniam žalobkyne, že Európsky súd pre ľudské práva (ďalej ako „ESĽP“) pre výpočet nemajetkovej ujmy berie do úvahy celkovú dĺžku konania, v dôsledku čoho má žalobkyňou uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 6.000,- eur korešpondovať s ustáleným rozhodovaním ESĽP uviedol, že ESĽP konštatuje porušenie práv a priznáva určité finančné zadosťučinenie v inom kontexte ako všeobecný súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody a nemajetkovej ujmy podľa osobitného právneho predpisu - zák. č. 514/2003 Z. z. V tejto súvislosti bolo potrebné poukázať na rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 1/2012 zo dňa 12.01.2012, v ktorom súd jednoznačne konštatoval, že „(...) dôkazná povinnosť na preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z. z., ako i kritérií pre určenie jej výšky zaťažuje výlučne poškodeného.“ Rovnako tak poukázal aj na uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 467/2008, z ktorého jednoznačne vyplýva, že „(...) právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie v súlade s § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z., ktorým je preukázanie následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a spoločenskom uplatnení.“ Len okrajovo dal súdu do pozornosti rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 6Co 14/2013 zo dňa 24.11.2014 a dodal, že žalobkyňa nepreukázala existenciu ani výšku uplatňovanej náhrady nemajetkovej ujmy, keďže neurčité všeobecné konštatovania (prieťahy spôsobili právnu neistotu, citeľný zásah, nepríjemnosti v osobnom živote) neodôvodňujú, a ani nepreukazujú akým spôsobom bola žalobkyni tvrdenými prieťahmi v exekučnom konaní spôsobená nemajetková ujma práve vo výške 6.000,- €. Zároveň žalovaný namietol aj existenciu priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti medzi tvrdenými prieťahmi a zdôvodnením nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. V tejto súvislosti poukázal na to, že Okresný súd Levice vydal dňa 29.06.2018 uznesenie, č. k. 11Er 1209/2010-243, ktorým exekúciu opätovne vyhlásil za neprípustnú a zastavil z dôvodu, že zo strany povinného bola vznesená námietka premlčania, ktorú okresný súd vyhodnotil ako dôvodnú. V prípade potvrdenia uznesenia krajským súdom si tak žalobkyňa sama svojím zavinením (nepodaním návrhu na vykonanie exekúcie riadne a včas) uplatnila právo na vymoženie pohľadávky až po uplynutí premlčacej doby. Teda je pravdepodobné, že žalobkyňa nebude v exekučnom konaní (z dôvodu premlčania uplatneného nároku) úspešná. Dôsledky, ktoré žalobkyňa spája s nečinnosťou súdu, tak budú v príčinnej súvislosti s nevymožením pohľadávky z dôvodu neuplatnenia si svojho nároku riadne a včas, a nie v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti s postupom Okresného súdu Levice v konaní, sp. zn. 11Er 1209/2010, preto žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť a zároveň si uplatnil náhradu trov konania. 4. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného v prvom rade poukázala na to, že Okresný súd Levice a Krajský súd v Nitre po dobu viac ako 8 rokov nevydali právoplatné rozhodnutie v skutkovo a právne nie zložitej veci námietok povinného proti exekúcii. Následne doplnila, že ani do podania vyjadrenia nebolo rozhodnuté, preto dĺžka súdneho konania dosahuje 8 rokov a 6 mesiacov. Ďalej sa vyjadrila k námietkam žalovaného a uviedla, že skutočnosť, že žalobkyňa neurgovala priebeh konania od začiatku písomne a nezabezpečovala si od začiatku záznamy o vykonaných urgenciách, nemožno vykladať na jej ťarchu. K poukazu na nález Ústavného súdu SR č.k. III. ÚS 69/2011-25 zo dňa 03.05.2011 uviedla, že v jej prípade išlo o odlišnú situáciu, pretože žalobkyňa sťažnosť k predsedovi okresného súdu podala a to dňa 18.10.2017 a tiež žalobkyňa vždy promptne reagovala na výzvu súdu a prieťahy v konaní jej preto v žiadnom prípade nemožno klásť za vinu. Naviac podotkla, že Ústavný súd SR naviac v citovanom náleze i napriek vyššie uvedeným skutočnostiam sťažovateľke priznal za prieťahy v konaní finančné zadosťučinenie. I keby sa teda v posudzovanej veci žalobkyňa neriadila zásadou vigilantibus iura, čo popiera, nemohlo by to mať za následok neoprávnenosť jej nároku na náhradu škody a zamietnutie žaloby. Maximálne by táto skutočnosť mohla byť zohľadnená pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy súdom. Ohľadom započítania doby konania pred Krajským súdom v Nitre a doby konania po vybavení sťažnosti znovu odkazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej pre výpočet nemajetkovej ujmy je treba brať do úvahy dĺžku celého konania, a nie len dĺžku konania pred jednotlivými stupňami samostatne. Zastala pritom názor, že by bolo v evidentnom rozpore s touto judikatúrou, keby musela v každom stupni konania znovu podávať sťažnosť na prieťahy k predsedovi príslušného súdu. Pokiaľ by sa prijal takýto výklad, znamenalo by to naviac, že existenciu nároku žalobkyne na náhradu škody spôsobenej prieťahmi v konaní by mali do značnej miery v rukách predsedovia súdov, u ktorých prieťahy vznikli. Bez ich potvrdenia existencie prieťahov by sa žalobkyňa nemohla svojho nároku domôcť, pretože by podľa žalovaného chýbal podklad podľa § 9 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. Takýto výklad by podľa názoru žalobkyne bol v priamom rozpore s jej Ústavou Slovenskej republiky garantovanými právami na rovnosť v konaní a na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom súdu. Za celkom absurdné potom považovala názor žalovaného, že žalobkyňa nepreukázala v konaní prieťahy v období po vybavení jej sťažnosti na prieťahy, pretože, ak predseda Okresného súdu Levice konštatoval existenciu prieťahov dňa 20.11.2017, bolo evidentné, že tieto prieťahy trvali i po celé nasledujúce obdobie až do vydania rozhodnutia Okresného súdu Levice zo dňa 29.06.2018. Bolo by v rozpore so zásadou hospodárnosti konania, keby žalobkyňa musela podávať stále ďalšie a ďalšie sťažnosti k predsedovi súdu, aby boli ďalšie obdobia nečinnosti súdu po vybavení predchádzajúcej sťažnosti vzaté do úvahy pri prejednaní jej nároku na náhradu škody. Rovnako tak nesúhlasila s tým, že by si vo svojej žiadosti o predbežné prejednanie nároku zo dňa 24.01.2018 uplatnila nárok na náhradu škody iba z titulu prieťahov v konaní vedenom pred Okresným súdom levice a možné pochybenie zo strany Krajského súdu v Nitre, resp. zo strany Okresného súdu Levice po posúdení sťažnosti žalobkyne, údajne nebolo predmetom predbežného prejednania. Poukázala pritom na str. 1, na str. 2 a tiež dodala, že ak žalobkyňa na niektorých miestach žaloby poukazovala na nesprávny úradný postup Okresného súdu levice, bolo tomu tak preto, že sa ku dňu podania žiadosti o konanie u tohto súdu práve nachádzalo. Posledná námietka je preto nedôvodná, keď zo žiadosti žalobkyne o predbežné prejednanie nároku vyplýva, že táto sa domáhala náhrady škody za celú dĺžku exekučného konania vo všetkých stupňoch. Následne pripustila, že ak by sa vzali za preukázané iba prieťahy v tej časti konania pred Okresným súdom Levice, ktoré nasledovali potom, čo mu vec bola vrátená Krajským súdom v Nitre až do nového rozhodnutia do 09.08.2018 t.j. po dobu presahujúcu 3 roky a 7 mesiacov, už len táto dĺžka konania v jednom stupni o skutkovo a právne veľmi jednoduchej veci predstavuje sama o sebe (i bez pripočítania doby konania pred Krajským súdom v Nitre) nesprávny úradný postup a odôvodňuje nárok žalobkyne na náhradu škody vo vyššie uplatnenej žalobe. Nesúhlasila s tvrdením žalovaného, že nepredložila dostatočné dôkazy k preukázaniu existencie svojho nároku. V tejto posudzovanej veci jej vznikla nemajetková ujma v dôsledku prieťahov v súdnom konaní, pričom táto nemajetková ujma spočíva už v samotnom zásahu do ústavou garantovaného práva žalobkyne na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. Že k týmto prieťahom, a teda i ku vzniku nemajetkovej ujmy na strane žalobkyne došlo, jasne vyplýva z dôkazov priložených k žalobe a ostatne to ani skutkový dej opísaný v žalobe nerozporuje. Nesúhlasila tiež s názorom, že je potreba v tejto posudzovanej veci preukázať nejaké ďalšie konkrétne negatívne prejavy nemajetkovej ujmy v osobnostnej sfére žalobkyne. Nie je jej celkom jasné, o aké prejavy by sa podľa žalovaného malo jednať. Skutočnosť, že bolo zasiahnuté do jej ústavou garantovaného práva, je dostatočne konkrétnym negatívnym prejavom a túto skutočnosť už preukázala. Tento zásah sa konkrétne negatívne prejavil na psychike žalobkyne, keď jej napríklad spôsobuje stres a pocit bezmocnosti. Vnútorné pocity žalobkyne ide len veľmi obtiažne exaktne preukázať, to však neznamená, že tieto negatívne dôsledky neexistujú. Naviac, dodala, že zo zákona č. 514/2003 Z.z. nijako nevyplýva, že by na jej základe nemala byť nahradzovaná nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do ústavou garantovaných práv. Naopak zákon č. 514/2003 Z.z. je právnym predpisom nižšej právnej sily oproti Ústave SR a Zmluve o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré obe náhradu tejto nemajetkovej ujmy priznávajú. Je evidentné, že zákon č. 514/2003 Z.z. ako vykonávací predpis nemôže byť vykladaný tak, že zužuje rozsah práva stanoveného predpisom vyššej sily. Vyššie uvedené závery platia taktiež pre preukázanie príčinnej súvislosti medzi prieťahmi v konaní a vznikom nemajetkovej ujmy na strane žalobkyne. Táto príčinná súvislosť je v posudzovanej veci dostatočne preukázané, pretože je celkom zrejmé, že namietanému zásahu do ústavou garantovaných práv žalobkyne došlo práve v dôsledku prieťahov v konaní pred Okresným súdom Levice a Krajským súdom v Nitre. K uskutočneniu záveru o existencii príčinnej súvislosti medzi týmito dvomi skutočnosťami nie je potreba žiadneho ďalšieho dôkazu. V ďalšej časti sa veľmi dôrazne ohradila proti tvrdeniu žalovaného, podľa ktorého je pravdepodobné, že žalobkyňa nebude v exekučnom konaní úspešná. V prvom rade vyjadrila očakávanie, že uvedené neprávoplatné rozhodnutie bude zrušené a vec bude vrátená Okresnému súdu Levice k ďalšiemu konaniu. A za druhé vytýkala, že žalovaný chybne spája vznik škody s čiastkou, ktorú žalobkyňa vymáha v predmetnom exekučnom konaní. Škoda uplatňovaná žalobkyňou v posudzovanej veci ale má iný skutkový základ a spočíva v nemajetkovej ujme spôsobenej prieťahmi v konaní. Táto ujma žalobkyni vznikla a ďalej vzniká bez ohľadu na výsledok konania, v ktorom došlo k prieťahom. Žalobkyňa bude mať nárok na náhradu tejto škody, i keď bude v konaní nakoniec neúspešná. Ďalej sa zamerala na tvrdenia a dôkazy k preukázaniu závažnosti jej nemajetkovej ujmy, pričom poukázala na to, že nemajetková ujma na jej strane je zvlášť závažná s ohľadom na to, že žalobkyňa sa nachádza v stave akútnej hmotnej núdze, je vyššieho veku a jej zdravotný stav nie je dobrý. Žalobkyňa sa k exekúcii svojej pohľadávky upínala ako k riešeniu svojej nedobrej finančnej situácie. Dlhodobé predlžovanie súdneho konania žalobkyni spôsobuje stres a pocit bezmocnosti, ktoré sú jej vyšším vekom a zlým zdravotným stavom umocnené. Následne poukázala na svoje príjmy a výdavky, z ktorých jej zostáva len veľmi obmedzená finančná čiastka, s ktorou má problémy vyžiť. Akýkoľvek mimoriadny výdavok žalobkyňu stavia do ťažkej finančnej situácie. O zlej sociálnej situácii žalobkyne svedčí i skutočnosť, že je oprávnená poberať dávku štátnej sociálnej podpory a že jej bolo v konaní pred Okresným súdom levice, v ktorom došlo k posudzovaným prieťahom, priznané oslobodenie od súdnych poplatkov. Zlý zdravotný stav žalobkyne bez akýchkoľvek pochybností preukazuje skutočnosť, že žalobkyňa je držiteľkou preukazu ZŤP. Okrem toho dodala, že najmä je potreba prihliadnuť k tomu, že zo strany súdov došlo k veľmi dlhým prieťahom v konaní v skutkovo a právne jednoduchej veci, že tieto prieťahy trvali a trvajú i po vybavení sťažnosti žalobkyne k predsedovi Okresného súdu Levice, že sama žalobkyňa k týmto prieťahom nijako neprispela a naopak sa ich snažila aktívne riešiť. Závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote odôvodnila tak, že žalobkyňa sa k exekúcii svojej pohľadávky upína ako k riešeniu svojej nedobrej finančnej situácie a že dlhodobé predlžovanie súdneho konania žalobkyni spôsobuje stres a pocity bezmocnosti, ktoré sú umocnené jej vyšším vekom a zlým zdravotným stavom. S ohľadom na vyššie uvedené sa domnievala, že čiastka 6.000 eur, ktorú požaduje v tomto súdnom konaní, je primeraná k tomu, aby kompenzovala nemajetkovú ujmu, ktorá vznikla žalobkyni v dôsledku posudzovaných prieťahov v konaní. Záverom požiadala o oslobodenie od súdneho poplatku. 5. Žalobkyňa, prostredníctvom právneho zástupcu, na pojednávaní odkázala na písomné podania v spise a následne poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7Co/443/2016, ako aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/193/2011, alebo rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/114/2017. Mala za to, že v týchto rozhodnutiach bola priznaná nemajetková ujma, resp. právo na jej náhradu, z dôvodov samotných prieťahov v konaní. Okrem toho zdôraznila, že v tomto prípade sú dopady do súkromného života žalobkyne závažné a to z dôvodov, ktoré už uviedla vo vyjadrení z 24.05.2019. Konkrétne sa jednalo o to, že žalobkyňa je staršia osoba, má 70 rokov, jej zdravotný stav je špatný, je držiteľkou preukazu ZŤP, čo znamená veľmi zníženú pohyblivosť. Z tohto dôvodu sa nemohla dostaviť na pojednávanie. Ako taká, žalobkyňa pociťuje prieťahy v konaní dosť citeľne, pretože mala obavu, či sa dožije konca. Druhý dôvod, ktorý zvyšuje závažnosť zásahu do jej súkromného života, je jej špatná finančná situácia, kedy sa žalobkyňa upína k výsledku exekučného konania, ako k východisku zo svojej špatnej situácie, pretože jej ku koncu mesiaca zostáva 30 korún. Domnievala sa, že za týchto okolností nie je iný spôsob nápravy tejto nemajetkovej ujmy dostatočný a je na mieste jej finančná kompenzácia § 17 ods. 2 zákona 514/2003 Z. z. Ďalej tá závažnosť je daná tým, že došlo k naozaj dlhým prieťahom, v pomerne jednoduchej veci, kedy súdy v podstate 8 a pol roka rozhodovali o námietkach povinného proti exekúcii. Z toho konanie pred súdom prvého stupňa trvalo dohromady takmer 5 rokov. Zároveň sa domnievala, že zo zákona 514/2003 Z. z. nijako nevyplýva, že by náhrada nemajetkovej ujmy v týchto prípadoch bola vylúčená, naopak, jedná sa o zákon prijatý k prevedeniu článku 46 Ústavy SR, ktorý nemôže práva žalobkyne dané ústavou zužovať. 6. V rámci vyjadrenia sa k predbežnému právnemu posúdeniu, vykonanému dokazovaniu a predneseniu záverečného návrhu uviedla, že podľa zákona č. 514/2003 má žalobkyňa nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom. Zákon výslovne uvádza, že týmto nesprávnym úradným postupom môže byť aj nečinnosť v konaní a to minimálne v tom zmieňovanom rozsahu 37 mesiacov pred Okresným súdom Levice, kedy k nečinnosti došlo, bola aj konštatovaná podpredsedom súdu, ako to vyžaduje § 9 zákona č. 514/2003. Zároveň ten istý zákon priznáva v prípade, že nestačí konštatovanie porušenie práva ako kompenzáciu náhradu nemajetkovej ujmy, čiže všeobecné súdy môžu priznávať náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej prieťahmi v konaní, to jednoznačne vyplýva zo zákona a nič na tom nemôže zmeniť ani skutočnosť, že zároveň v SR existuje ďalší prostriedok pre tieto prípady a síce finančné zadosťučinenie priznávané Ústavným súdom SR. Nesúhlasila s tým, že by neuniesla dôkazné bremeno ohľadne vzniku nemajetkovej ujmy. Práve naopak bola toho názoru, že dôkazné bremeno uniesla, pretože tu tvrdila a preukazovala neistotu žalobkyne ohľadne výsledkov exekučného konania, pocit bezmocnosti, ktorý cítila, skutočnosť, že sa upínala k výsledku exekúcie, ako ku spôsobu riešenia svojej ťaživej situácie. To všetko tu bolo preukazované listinnými dôkazmi aj výsluchom žalobkyne. Domnievala sa, že toto je na preukázanie vzniku nemajetkovej ujmy dostatočné. Nemajetková ujma práve preto, že je to nemajetková ujma, je vždy nejaký subjektívny pocit poškodenej. Rovnako sú to zásahy do rodinných vzťahov a podobne. Vedľa toho odkázala aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/193/2011, ktorý bez dokazovania priznal žalobcovi v tomto konaní náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku prieťahov v konaní. Jednalo sa o trestné konanie, nič menej ten princíp, že neboli potrebné konkrétne dôkazy k preukázaniu nemajetkovej ujmy, je rovnaký. Rozdiel je len v tom, v čom spočíval nesprávny úradný postup. Súhlasila s tým, že v trestnom konaní sa môže jednať o citeľnejší zásah do sféry poškodeného, nič menej ten princíp vo vzťahu k uneseniu dôkazného bremena, je rovnaký. Poukázala tiež na ďalší rozsudok a to Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11Co/2/2013, kde bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy spôsobenej obavou žalobcu z trestného stíhania, čo je tiež subjektívna kategória. Čo sa týkalo príčinnej súvislosti, potom sa domnievala, že pokiaľ by sme došli k záveru o existencii ujmy, je nepochybná aj príčinná súvislosť. Skutočnosť, že povinný - pán B. podľa svojho tvrdenia bol nemajetný a v exekučnom konaní by sa ničoho nevymohlo, možno, na to nemá vplyv, pretože v tomto konaní ide o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej v exekučnom konaní. Rovnako tak nemá vplyv skutočnosť, že exekúcia v tejto veci bola zastavená, pretože opäť ujma sa odvodzuje zo samotného priebehu toho konania. Okrem toho dodala, že podala dovolanie, a preto navrhla, aby jej bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 6.000 eur a náhrada konania. 7. Žalovaný na pojednávaní rovnako odkázal na svoje písomné vyjadrenia a rozporoval existenciu vymedzeného obdobia nesprávneho úradného postupu zo strany žalobkyne. Zdôraznil, že síce sa jedná o jedno súdne konanie prebiehajúce v dvoch inštančných stupňoch, ale z hľadiska posúdenia titulu podľa zákona 514/2003 Z. z. predstavujú nesprávny úradný postup okresného súdu a krajského súdu dva samostatné tituly pre uplatnenie nároku. K uplatnenej nemajetkovej ujme zotrval na tom, že žalobkyňa nepreukázala vznik nemajetkovej ujmy, nakoľko tento nevzniká automaticky, na rozdiel od konania pred Ústavným súdom SR. V tomto type konania žalobkyňu okrem povinnosti tvrdenia zaťažuje aj dôkazná povinnosť. Rovnako žalobkyňa nepreukázala príčinnú súvislosť medzi označeným titulom a uplatnenou nemajetkovou ujmou, ktorú zdôvodňovala poukázaním na zlý zdravotný stav a zlú finančnú situáciu. Z dôvodu nepreukázania týchto kumulatívnych podmienok považoval žalobu za nedôvodnú. Vo vzťahu k rozhodnutiam, na ktoré poukázala žalobkyňa uviedol, že rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7Co/443/2016 potvrdilo rozsudok okresného súdu, ktorým bola žaloba o náhradu nemajetkovej ujmy zamietnutá z dôvodu jej nepreukázania. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, na ktoré poukazovala žalobkyňa, sa týkalo prieťahov v trestnom konaní a posledné rozhodnutie sa týkalo aj priznania nemajetkovej ujmy, kde však titulom bolo uznesenie o vznesení obvinenie a súd pri priznávaní nemajetkovej ujmy z tohto titulu prihliadal aj na dĺžku trestného konania. Preto podľa názoru žalovaného neboli predmetné rozhodnutia relevantné. Zároveň bola nemajetková ujma opätovne zdôvodňovaná dlhodobým stavom právnej neistoty, zlým zdravotným stavom žalobkyne a zlou finančnou situáciou s tým, že s prihliadnutím na tento stav tu bolo prezentované, či sa vôbec žalobkyňa dožije konca konania. V tejto súvislosti len poukázal na to, že prvý úkon bol vykonaný zo strany žalobkyne v roku 2017 a zároveň, že žalobkyni nič nebráni, pokiaľ nie je exekučné konanie právoplatne skončené, aby si nárok na priznanie primeraného finančné zadosťučinenia uplatnila priamo v konaní pred Ústavným súdom, bez potreby vykonávania dokazovania. 8. K predbežnému právnemu posúdeniu veci, k vykonanému dokazovaniu a v rámci záverečného návrhu žalovaný uviedol, že odkazuje na svoje vyjadrenia v predmetnom konaní, a k vykonanému dokazovaniu poukázal na to, že z výsluchu žalobkyne vyplynulo, že táto spája vznik ujmy s nepriaznivou finančnou situáciou a so svojim zlým zdravotným stavom. Napriek tomu však žalobkyňa nepreukázala vznik ani výšku nemajetkovej ujmy, nepreukázala ani existenciu príčinnej súvislosti medzi označeným nesprávny úradným postupom a požadovanou ujmou. Negatívne dôsledky nespájala s prieťahmi v exekučnom konaní, ale s nezaplatením pohľadávky povinného, pričom štát nemôže suplovať úhradu pohľadávky tretích subjektov a tým zlepšiť finančnú situáciu žalobkyne. Rovnako v tomto konaní štát nemôže zhojiť ani to, že návrh na vykonanie exekúcie bol podaný oneskorene zo strany samotnej žalobkyne. Zároveň žalobkyňou uvádzané skutkové tvrdenie sa netýkajú predmetného obdobia prieťahov, ale obdobia, ktoré im predchádzalo alebo nasledovalo, v dôsledku čoho absentuje príčinná súvislosť medzi tvrdeniami žalobkyne a označeným titulom. Pokiaľ vznik spája so zhoršením zdravotného stavu, tieto tvrdenia neboli nijakým spôsobom preukázané. Žalobkyňa neuviedla a nepreukázala, že nebyť prieťahov v konaní pred okresným súdom jej zdravotný stav by nebol zlý a nebola by v nepriaznivej finančnej situácii. Z výpovede žalobkyne vyplynulo, že tieto skutočnosti spája výlučne s nevymožením pohľadávky od povinného. Žalovaný ešte okrajovo poukázal na to, že prípadná škoda na zdraví je inštitútom odlišným od náhrady nemajetkovej ujmy, s ktorým sa spája aj iné preukazovanie vzniku tejto škody. Rovnako z oboznámeného exekučného spisu vyplynulo, že už v roku 2011 povinný vzniesol námietku jednak týkajúcej sa nedostatku svojho majetku, ako aj námietku premlčania. Preto žalovaný považoval za nepreukázané aj tvrdenia o pocite právnej neistoty a beznádeje týkajúcej sa výsledku exekučného konania. Vo vzťahu k uplatnenej nemajetkovej ujme opätovne poukázal na znenie § 17 ods. 2 a teda, že zo strany súdu pri konštatovaní porušenia práv boli prijaté opatrenia, ktoré viedli k náprave a k rozhodnutiu vo veci. Preto je tento prostriedok potrebné považovať za dostatočný a to aj v nadväznosti na tú skutočnosť, že žalobkyňa požadovanú ujmu s prihliadnutím na znenie § 17 ods. 3 nepreukázala. Mal preto za to, že z vykonaného dokazovania, najmä z výsluchu žalobkyne vyplynulo, že táto dôkazné bremeno neuniesla, ani čo sa týka vzniku nemajetkovej ujmy, ani existencie príčinnej súvislosti, v dôsledku čoho nedošlo k naplneniu kumulatívnych podmienok, ktoré vyžaduje zákon č. 514/2003 Z. z., a preto navrhol súdu, aby žalobu v celom rozsahu zamietol. V prípade úspechu si uplatnil trovy konania. 9. Napadnutým (zhora v záhlaví tohto rozhodnutia označeným) rozsudkom Okresný súd Levice ako súd prvej inštancie podanú žalobu žalobkyne (v plnom rozsahu) zamietol a súčasne o náhrade trov konania rozhodol tak, že žalovaný má proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. 10. Skutkový stav veci súd prvej inštancie zistil nasledovne: 10.1. Podaním zo dňa 11.10.2017 podala žalobkyňa k predsedovi Okresného súdu Levice sťažnosť na postup súdu podľa § 62 ods. 1 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch. Po opise skutkového stavu uviedla, že Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa 18.12.2014 prvostupňové uznesenie Okresného súdu Levice zrušil a vec mu vrátil k prejednaniu. Okresný súd Levice však v uvedenej veci stále nevydal žiadne rozhodnutie, a to i napriek tomu, že žalobkyňa dodala všetky požadované podklady podľa žiadosti súdu zo dňa 30.08.2016 a 19.10.2016, a to rovnako napriek opakovaným urgenciám zo strany žalobkyne. Mala za to, že nevydanie rozhodnutia vo veci celkom zásadne odporuje zmyslu čl. 48 Ústavy SR, podľa ktorého má každý právo, aby sa jeho vec verejne prejednávala bez zbytočných prieťahov. Vzhľadom k tomu, že odo dňa 18.12.2014 Okresný súd Levice vec neprejednal a nevydal rozhodnutie, a od tej doby uplynulo už 34 mesiacov, jedná sa v predmetnej veci o zbytočné prieťahy. 10.2. Podaním zo dňa 20.11.2017 došlo k vybaveniu sťažnosti žalobkyne podľa § 62 ods. 1 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov - odpoveď, v rámci ktorej bolo zistené, že Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa 18.12.2014 č.k. 11CoE/214/2014-155 zrušil uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 19.12.2011 č.k. 11Er/1209/2010-38 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Spis bol tunajšiemu súdu z Krajského súdu v Nitre vrátený 30.01.2015 a následne bol spis predkladaný viacerým vyšším súdnym úradníkom, ako aj boli vykonávané procesné úkony. Spis bol zákonnej sudkyni predložený po rozhodnutí Krajského súdu v Nitre dňa 22.09.2017. Vzhľadom na právny názor Krajského súdu v Nitre, uvedený v odôvodnení jeho uznesenia, sudkyňa zistila, že je nutné obstarať ešte ďalšie listinné dôkazy než boli žiadané a predložené a vyžiadať vyjadrenia účastníkov exekučného konania, na preukázanie skutočností dôležitých pre opätovné rozhodnutie súdu. Úprava sudkyne bola realizovaná kanceláriou dňa 02.11.2017. Na predloženie listín a vyjadrení sudkyňa stanovila lehotu 20 dní. Po ich predložení rozhodne o ďalšom procesnom postupe. 10.3. Vzhľadom na uvedené skutočnosti bola sťažnosť vyhodnotená ako opodstatnená, pretože v predmetnej exekučnej veci k dnešnému dňu tunajší súd opätovne nerozhodol v súlade s právnym názorom Krajského súdu v Nitre o podaných námietkach. Takýto stav bol spôsobený predovšetkým objektívnymi skutočnosťami, nakoľko k 31.10.2017 eviduje Okresný súd Levice 98.500 nevybavených exekučných vecí a zamestnancom exekučného oddelenia je tak pridelené veľké množstvo nevybavenej exekučnej agendy, v ktorej musia vykonávať priebežné úkony, pričom sú zaťažení neprimeraným množstvom pridelených exekučných vecí. Okrem toho bola zistená aj nečinnosť vyššej súdnej úradníčky, ktorá z dôvodu nadmerného zaťaženia spisovou agendou nevykonala v primeranej lehote potrebné procesné úkony. Po zabezpečení potrebných listinných podkladov zákonná sudkyňa rozhodne o ďalšom procesnom postupe. Zároveň takýto exekučný spis bude zaradený na zoznam sledovaných vecí za účelom zabezpečenia sledovania plynulosti konania a rozhodovania v takejto exekučnej veci, pričom vyššia súdna úradníčka bola upozornená, aby exekučné veci vybavovala v primeraných lehotách. 10.4. Podaním zo dňa 23.01.2018 žalobkyňa žalovanému doručila žiadosť o predbežné prejednanie nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom podľa ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a uviedla, že vzhľadom k prieťahom v konaní podala k predsedovi Okresného súdu Levice sťažnosť na postup súdu podľa § 62 ods. 1 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a dňa 23.11.2017 jej bola doručená odpoveď na túto sťažnosť, v ktorej predseda súdu uznal sťažnosť na prieťahy v konaní za odôvodnené, pričom nečinnosť súdu ospravedlňoval jeho prílišnou zaťaženosťou pridelených exekučných vecí. Okrem toho poukázala na to, že predseda Okresného súdu levice v odpovedi na sťažnosť žiadateľky uviedol, že nečinnosť vznikla i na strane žiadateľky, keď ju súd opakovane vyzýval k zaslaniu dokumentov, avšak s týmto nesúhlasila a mala za to, že jej v súvislosti s nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, vznikla ujma. Tej sa dopustil Okresný súd Levice, tým, že v priebehu 37 mesiacov vo veci nevydal žiadne rozhodnutie, a tak zapríčinil zbytočné prieťahy v konaní. Nemajetkovú ujmu vyčíslila na čiastku 6.000 eur a to s ohľadom na dôležitosť, ktorú pre ňu dokončenie predmetnej veci má, vzhľadom k tomu, že doteraz nemohla disponovať so svojím majetkom, na ktoré má základné právo, čo malo isté ekonomické následky v jej súkromnom živote. Zdôraznila, že sa v súčasnej dobe nachádza v situácii akútnej hmotnej núdze, musí mesačne vystačiť s veľmi nízkym príjmom, čo potvrdzuje i skutočnosť, že bola v konaní oslobodená od súdnych poplatkov. K exekúcii svojej vykonateľnej pohľadávky sa žiadateľka upínala ako k východisku zo svojej akútnej hmotnej núdze. I vzhľadom k zlému zdravotnému stavu a vyššiemu veku žiadateľky predstavujú prieťahy v konaní pred Okresným súdom Levice citeľný zásah do jej práv. Na koniec spomenula aj to, že škoda, ktorá na majetku sťažovateľky vznikla, je dôsledkom trestného činu povinného, za ktorý bol povinný odsúdený k trestu odňatia slobody, čo podnecuje naliehavosť doriešenia prípadu z hľadiska vzniknutej občianskoprávnej ujmy. Bola toho názoru, že Európsky súd pre ľudské práva pre výpočet nemajetkovej ujmy berie do úvahy dĺžku celého konania a nie len dĺžku konania pred jednotlivými stupňami samostatne a tak s poukazom na dĺžku konania 7 rokov a 1 mesiac, považovala čiastku 6.000 eur za dostatočné zadosťučinenie. 10.5. Žalovaný podaním zo dňa 09.07.2018 oznámil žalobkyni, že žiadosť bola predbežne prerokovaná v zmysle § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., pričom jej nebolo vyhovené. Pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je potrebné splnenie viacerých podmienok. Sú nimi existencia nesprávneho úradného postupu, vznik nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou nemajetkovou ujmou. Nakoľko podľa názoru žalovaného nebolo v tejto veci preukázané splnenie zákonných predpokladov vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej výkonom verejnej moci (nebol preukázaný vznik ani výška uplatnenej nemajetkovej ujmy, ani existencia príčinnej súvislosti medzi uplatnenou nemajetkovou ujmou a označeným nesprávnym úradným postupom), žalovaný posúdil predmetnú žiadosť ako nedôvodnú. Vychádzal pritom z toho, že žiadateľke mala byť spôsobená nemajetková ujma nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Levice, v konaní vedenom pod sp. zn. 11Er/1209/2010, ktorého sa mal dopustiť súd tým, že v priebehu 37 mesiacov vo veci nevydal žiadne rozhodnutie a tak zapríčinil zbytočné prieťahy v konaní. 10.6. Okrem toho z listinných dôkazov vyplynulo, že žalobkyni bol vydaný dňa 15.03.2017 parkovací preukaz, ako aj preukaz ZŤP, výška dôchodku celkom predstavovala 9.202 Kč mesačne od januára 2019, od 01.04.2019 do 30.06.2019 poberala aj príspevok na bývanie vo výške 1.584 Kč mesačne, má nariadené diabetické stravovanie s príspevkom 1.100 Kč mesačne, výdavky na bývanie s daňou 8.064 Kč, výdavky na bývanie bez dane 5.502 Kč, odpad 552 Kč ročne, Vodafone, a.s., 619 Kč, okrem toho hradila aj čiastky 1.100 Kč (neuvedený príjemca) a 3.600 Kč (Innogy Energie, s.r.o.). 10.7. Z exekučného spisu Okresného súdu Levice sp. zn. 11Er/1209/2010 vyplývalo, že dňa 09.12.2010 došla súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pričom návrh na vykonanie exekúcie žalobkyňa ako oprávnená doručila exekútorovi dňa 03.12.2010 spolu s exekučným titulom, ktorým bol platobný rozkaz č. Ro 390/96-9 zo dňa 01.04.1996, právoplatný a vykonateľný dňa 03.05.1996. Okrem toho žalobkyňa požiadala o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Po šetrení pobytu povinného, zadaná požiadavka dňa 17.12.2010 a vykonaná dňa 07.01.2011 súd dňa 27.01.2011 poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora. Následne podaním doručeným súdu dňa 24.02.2011 boli súdu postúpené námietky povinného, o ktorých súd po vykonaní procesných úkonov, rozhodol uznesením zo dňa 19.12.2011 č.k. 11Er/1209/2010-38 tak, že exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu vedenú na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 11Er/1209/2010 zastavil. Proti tomuto uzneseniu podala odvolanie žalobkyňa. Po vykonaní procesných úkonov, bol spis dňa 17.09.2014 predložený Krajskému súdu v Nitre ako odvolaciemu súdu, ktorý o odvolaní žalobkyne rozhodol uznesením zo dňa 18.12.2014 č.k. 11CoE/214/2014-155 tak, že uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V rámci ďalšieho konania dal pritom odvolací súd pokyny súdu prvého stupňa. Spis bol súdu vrátený dňa 30.01.2015 a následne dňa 05.02.2015 bol zadaný pokyn na doručenie uznesenia účastníkom konania. Medzitým dňa 02.02.2015 bola daná žiadosť o súčinnosť, ktorá bola referentovi predložená dňa 22.04.2015. Dňa 05.05.2016 bola zadaná úprava pre kanceláriu a vykonaná bola dňa 11.05.2016. V ďalšom konaní bol spis predložený referentovi dňa 08.08.2016, ktorý vykonal úpravu dňa 25.08.2016, zrealizovaná bola dňa 30.08.2016, avšak bez odozvy zo strany žalobkyne. Z uvedeného dôvodu bola zadaná úprava na opakovanie a to dňa 13. 10. 2016, realizovaná dňa 19.10.2016. Odpoveď žalobkyne bola následne súdu doručená dňa 28.11.2016, doplnená dňa 30.11.2016. Následne bol spis predložený referentovi dňa 04.09.2017, pričom úprava bola zadaná dňa 23.10.2017 a to zo strany sudcu, realizovaná dňa 02.11.2017. Odpoveď zo strany žalobkyne došla súdu dňa 27.11.2017, doplnená dňa 29.11.2017 a tiež doplnená dňa 28.12.2017. Dňa 26.01.2018 zákonná sudkyňa zadala pokyn, ktorý bol realizovaný dňa 12.02.2018 a keďže nič neprišlo, dňa 06.03.2018 spis bol predložený referentovi, ktorý ho následne po kontrole predložil sudkyni a to dňa 12.04.2018. Následne súd uznesením zo dňa 29.06.2018 č.k. 11Er/1209/2010-243 rozhodol a to tak, že námietky povinného proti exekúcii zamietol, námietky povinného proti trovám exekúcie zamietol ako oneskorene podané, exekúciu vyhlásil za neprípustnú, exekúciu zastavil, súdnej exekútorke priznal právo na náhradu trov exekúcie proti oprávnenej v rozsahu 100% a nepriznal nárok na náhradu trov exekučného konania povinnému proti oprávnenej. Aj proti tomuto uzneseniu podala odvolanie žalobkyňa, v dôsledku čoho súd vykonával procesné úkony a vec predložil odvolaciemu súdu dňa 11.02.2019, ktorý uznesením zo dňa 30.04.2019 č.k. 11CoE/2/2019-283 uznesenie súdu prvej inštancie č.k. 11er/1209/2010-243 zo dňa 29.06.2018 v napadnutej časti výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú (III. výrok) a výroku o zastavení exekúcie (IV. výrok) potvrdil a odvolanie oprávnenej zo dňa 02.08.201 proti uzneseniu Okresného súdu Levice č.k. 11Er/11122209/2010-243 zo dňa 29.06.2018 v časti proti výroku o tom, že súdna exekútorka má právo na náhradu trov exekúcie proti oprávnenej v rozsahu 100% (V. výrok) odmietol. Povinnému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 24.07.2019. 11. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie, s poukazom na skutkový stav veci, citované ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (§ 1, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, 3, 4, § 17 ods. 1 až 3) a poukaz na to, že zákonodarca osobitne upravil posudzovanie nesprávneho úradného postupu súdu (zbytočných prieťahoch v konaní, keď nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci je potrebné najprv v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku uplatniť a dostatočne konkretizovať) a s poukazom na všeobecné predpoklady nároku na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 513/2003 Z. z., odôvodnil nasledovne: 12. V prvom rade súd konštatoval, že žaloba žalobkyne obsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti. Zo žaloby vyplývalo, že žalobkyňa podala dňa 03.12.2010 návrh na vykonanie exekúcie vedenej na základe exekučného titulu - platobného rozkazu Okresného súdu Frýdek-Místek, č. Ro 390/96-9 zo dňa 01.04.1996. Okresný súd Levice v konaní vedenom pod sp. zn. 11Er/1209/2010 vydal dňa 27.01.2011 poverenie súdnej exekútorke na vykonanie predmetnej exekúcie. Proti upovedomeniu o začatí exekúcie podal povinný námietky, o ktorých rozhodol Okresný súd Levice uznesením zo dňa 19.12.2011 č. k. 11Er/1209/2010-38 tak, že exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil. Po podanom odvolaní zo strany žalobkyne (v procesnom postavení oprávnenej) Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa 18. 12. 2014 č. k. 11CoE/214/2014-155 uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom súd prvej inštancie o námietkach opätovne nerozhodol, preto žalobkyňa podala dňa 19.10.2017 sťažnosť na postup súdu, ktorá bola podpredsedom Okresného súdu Levice vybavená podaním zo dňa 20.11.2017 pod č. Spr. 3066/17 tak, že ju podpredseda súdu vyhodnotil ako odôvodnenú, nakoľko v predmetnej veci (t.j. ku dňu 20.11.2017) tunajší súd opätovne nerozhodol v súlade s právnym názorom Krajského súdu v Nitre o podaných námietkach povinného. Opätovne vo veci Okresný súd Levice rozhodol uznesením zo dňa 29.06.2018 sp. zn. 11Er/1209/2010 tak, že exekúciu zastavil. Aj proti tomuto uzneseniu podala žalobkyňa v procesnom postavení oprávnenej odvolanie. V súvislosti s uvedeným procesným postupom súdu si žalobkyňa uplatnila nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 6.000,- eur voči žalovanému v zmysle § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých predpisov v znení neskorších predpisov, ktorá jej mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Levice, a to konkrétne prieťahmi v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Levice, sp. zn. 11Er/1209/2010 (nečinnosťou súdu v trvaní 37 mesiacov). Žalobkyňa uvádzala, že v dobe podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v januári 2018 celková doba konania v predmetnej exekučnej veci predstavovala 7 rokov a 1 mesiac bez toho, aby vo veci bolo vydané rozhodnutie súdu prvej inštancie o námietkach povinného proti exekúcie. A v dobe podania žaloby celková dĺžka konania predstavovala 8 rokov a 3 mesiace bez existencie právoplatného rozhodnutia o námietkach povinného proti exekúcií. 13. S poukazom na uvedené, v rozsahu, čo sa týkalo žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, súd mal za preukázané, že žalobkyňa podala dňa 23.01.2018 žiadosť o predbežné prejedanie nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom podľa ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, v rámci ktorej okrem poukazu na celkový skutkový stav uviedla, že dňa 23.11.2017 bola právnemu zástupcovi žiadateľky doručená odpoveď na sťažnosť, v ktorej predseda súdu uznal sťažnosť na prieťahy v konaní za odôvodnenú. Vďaka tejto skutočnosti sa žalobkyňa domnievala, že jej v súvislosti s nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, vznikla ujma. Tej sa dopustil Okresný súd Levice tým, že v priebehu 37 mesiacov vo veci nevydal žiadne rozhodnutie, a tak zapríčinil zbytočné prieťahy v konaní. Ohľadom výšky nemajetkovej ujmy uviedla, že Európsky súd pre ľudské práva je toho názoru, že pre výpočet nemajetkovej ujmy je treba brať v úvahu dĺžku celého konania a nie iba dĺžku konania pred jednotlivými stupňami samostatne, preto mala za to, že v jej prípade, teda od prvého podania návrhu na vykonanie exekúcie uplynulo 7 rokov a 1 mesiac, a preto čiastka 6.000 eur korešpondovala s ustáleným rozhodovaním Európskeho súdu pre ľudské práva. Podaním zo dňa 09.07.2018 žalovaný oznámil žalobkyni výsledok predbežného prerokovania nároku na náhradu škody a to tak, že predmetnú žiadosť posúdil ako nedôvodnú, preto súd mal za to, že boli naplnené predpoklady na podanie žaloby podľa § 15 zákona č. 514/2003 Z. z. v časti, ktorá sa týkala prieťahov v konaní v rozsahu 34 mesiacov, t.j. od 30. 01. 2015 do 20.11.2017, pričom v podaniach žalobkyne bolo nesprávne uvádzané v rozsahu 37 mesiacov. 14. Vo zvyšnom rozsahu, t.j. namietanie akéhokoľvek pochybenia zo strany krajského súdu, resp. okresného súdu pred podaním odvolania (v poradí prvého), resp. po posúdení sťažnosti žalobkyne na postup súdu zo dňa 20.11.2017, uvedené nebolo predmetom predbežného prerokovania, v dôsledku čoho nie je splnený ani predpoklad podľa § 15 zákona č. 514/2003 Z. z. pre uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy z tohto titulu na súde. 15. Následne súd skúmajúc predmet sporu uvádza, že v tomto konaní súd nie je oprávnený skúmať, či v konaní došlo k prieťahom, ale je oprávnený skúmať splnenie všeobecných podmienok, pri splnení ktorých štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.. Týmto podmienkami sú nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, vznik škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou, pričom pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne. 16. Vychádzajúc z obsahu žaloby súd mal za preukázané, že žalobkyňa v žalobe uvádzala, že nesprávny úradný postup Okresného súdu Levice mal spočívať v prieťahoch v konaní vedenom pod sp. zn. 11Er 1209/2010, konkrétne v nečinnosti súdu v trvaní 37 mesiacov, nakoľko okresný súd po vrátení veci z krajského súdu až do roku 2017 v predmetnom konaní nevydal žiadne rozhodnutie. Na preukázanie uvedeného žalobkyňa predložila vybavenie sťažnosti podľa § 62 ods. 1 a nasl. zák. č. 757/2004 Z. z. podpredsedom Okresného súdu Levice zo dňa 20.11.2017 pod č. Spr. 3066/17, ktorým bola sťažnosť vyhodnotená ako odôvodnená, dôvodiac pritom tým, že v predmetnej exekučnej veci tunajší súd opätovne nerozhodol v súlade s právnym názorom Krajského súdu v Nitre o podaných námietkach, teda v tomto rozsahu súd konštatoval splnenie podmienky v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. . 17. Čo sa však týkalo doby nečinnosti Okresného súdu Levice, v rámci ktorej žalobkyňa žiadala pripočítať obdobie 35 mesiacov, kedy Krajský súd v Nitre rozhodoval o odvolaní žalobkyne proti uzneseniu Okresného súdu Levice zo dňa 19.12.2011 sp. zn. 11Er/1209/2010 a následne nečinnosť súdu po podaní žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v roku 2018 a zohľadniť obdobie trvania sporu v rozsahu 8 rokov a 3 mesiace, v tomto ohľade súd poukazuje na ustanovenie § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z., z ktorého vyplýva, že pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu, spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní sa vychádza len z výsledkov taxatívne uvedených rozhodnutí. V nadväznosti na uvedené sa súd stotožňuje so žalovaným, že žalobkyňa nepreukázala existenciu nesprávneho úradného postupu ani Krajského súdu v Nitre (v čase rozhodovania o odvolaní), ani Okresného súdu Levice (v období po vybavení sťažnosti na postup súdu zo dňa 20.11.2017) v podobe ich nečinnosti a taktiež dodáva, že nemožno zosumarizovať nečinnosť súdov v rozsahu 8 rokov 3 mesiace, pretože taktiež absentuje nepreukázanie nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Levice v období pred postúpením veci Krajskému súdu v Nitre na rozhodnutie o odvolaní žalobkyne, v poradí prvého. Zároveň bolo potrebné súhlasiť so žalovaným, že síce sa jedná o jedno súdne konanie prebiehajúce v dvoch inštančných stupňoch, ale z hľadiska posúdenia titulu podľa zákona 514/2003 Z. z. predstavujú nesprávny úradný postup okresného súdu a krajského súdu dva samostatné tituly pre uplatnenie nároku, ako aj jednotlivé obdobia v rámci týchto konaní. Vychádzajúc z uvedeného, súd musel konštatovať, že v rámci vymedzených období nebola splnená základná podmienka pre posúdenie a rozhodnutie súdu o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, dôvodiac pritom absenciou rozhodnutia oprávneného orgánu o existencii prieťahov. S prihliadnutím na vyššie uvedené súd v ďalšom konaní ohľadom týchto období nebude vykonávať ani dokazovanie ohľadom vzniku a výšky uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy, ako ani nebude prihliadať na skutkové tvrdenia žalobkyne obsiahnuté v bode 12. a 13. žaloby, nakoľko tieto žalobkyňa spôsobom predpokladaným v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. nepreukázala. 18. V tomto ohľade súd opätovne dáva do pozornosti, že otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný preskúmať ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti (resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy). Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. 19. Navyše, v tomto ohľade bolo potrebné zdôrazniť aj tú skutočnosť, že prípadné nedodržanie primeranej lehoty, resp. konštatovanie prieťahov v konaní, automaticky nezakladá nárok na náhradu škody. 20. Naviac pozornosti súdu, rovnako ako žalovaného, neušla tá skutočnosť, že žalobkyňa pred rokom 2017 (kedy podala sťažnosť na postup súdu) nevykonala akýkoľvek úkon smerujúci k náprave tvrdených prieťahov, ktoré vymedzila obdobím 8 rokov a 3 mesiacov (teda od začiatku vedenia exekučného konania). S prihliadnutím na uvedené bolo potrebné aj uvedené zohľadniť pri uplatnení výšky náhrady nemajetkovej ujmy, pretože vychádzajúc z nálezu Ústavného súdu SR, č. k. III. ÚS 69/2011-25 zo dňa 03.05.2011, sťažovateľ má v prvom rade postupovať v zmysle zásady vigilantibus iura (každý nech si stráži svoje právo). Na uvedené nemala vplyv tá skutočnosť, že žalobkyňa na výzvu súdu dokumenty doložila, ale podstatné bolo to, že nečinnosť súdu preukázateľne pred rokom 2017 nenamietala, teda uvedená skutočnosť je tiež jedným z viacerých ukazovateľov zásahu nečinnosti orgánov verejnej moci do ústavou garantovaných práv žalobkyne a ako sama žalobkyňa uviedla, má zásadný vplyv pri rozhodovaní o výške ujmy. 21. Následne vychádzajúc z § 17 ods. 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. súd mal za to, že v prípade preukázania splnenia ostatných podmienok (t.j. nesprávny úradný postup, ako aj príčinná súvislosť), nemajetková ujma v peniazoch sa uhrádza iba ak nepostačuje konštatovanie porušenia práva alebo neprichádzajú do úvahy iné nepeňažné prostriedky nápravy. Z vybavenia sťažnosti pritom vyplývalo, že exekučný spis bol zaradený na zoznam sledovaných vecí za účelom zabezpečenia sledovania plynulosti konania a rozhodovania v takejto exekučnej veci, pričom vyššia súdna úradníčka bola upozornená, aby exekučné veci vybavovala v primeraných lehotách. Okrem toho bolo potrebné prihliadnuť aj na to, že žalobkyňa po prvýkrát namietala nečinnosť súdu až sťažnosťou na postup súdu zo dňa 19.10.2017 a taktiež v neposlednom rade je podstatná tá skutočnosť, že exekúcia bola v konečnom dôsledku zastavená, preto súd ustálil, že zvolený spôsob kompenzácie, t.j. konštatovanie porušenia práva a prijatie opatrení, je dostatočnou formou zadosťučinenia a to aj s prihliadnutím na to, že následne po podaní sťažnosti k prieťahom v konaní nedošlo, nakoľko žalobkyňa ďalšiu sťažnosť nepodala, ako ani nebolo vydané rozhodnutie, ktorým by bola sťažnosť hodnotená za dôvodnú v predmetnej exekučnej veci. Teda bolo potrebné konštatovať, že zvolená kompenzácia bola dostatočná. 22. Vo vzťahu k tvrdeniam žalobkyne, že Európsky súd pre ľudské práva (ďalej ako „ESĽP“) pre výpočet nemajetkovej ujmy berie do úvahy celkovú dĺžku konania, v dôsledku čoho si žalobkyňa uplatnila nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 6.000,- eur, súd zhodne so žalovaným uvádza, že ESĽP konštatuje porušenie práv a priznáva určité finančné zadosťučinenie v inom kontexte ako všeobecný súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody a nemajetkovej ujmy podľa osobitného právneho predpisu - zák. č. 514/2003 Z. z. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktoré sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje v § 17 zák. č. 514/2003 Z. z. konkrétny právny pomer strán civilného sporového konania. Táto právna norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, ako aj nositeľa dôkazného bremena, pričom na povinnosť tvrdenia bezprostredne nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 1/2012 zo dňa 12.01.2012, v ktorom súd jednoznačne konštatoval, že „(...) dôkazná povinnosť na preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z. z., ako i kritérií pre určenie jej výšky zaťažuje výlučne poškodeného.“ Teda vychádzajúc z uvedeného, nebolo možné súhlasiť so žalobkyňou, že súd je povinný priznať žalobkyni nemajetkovú ujmu len na základe konštatovania, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu zo strany súdu. V tomto ohľade sa súd priklonil aj k ďalšiemu rozhodnutiu, uvedenému žalovaným, v rámci ktorého z uznesenia Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 467/2008 vyplývalo, že „(...) právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie v súlade s § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z., ktorým je preukázanie následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a spoločenskom uplatnení.“ Ustálenosť právneho názoru ústavného súdu v obdobných veciach sa premietla aj do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a to napríklad rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 6Co 14/2013 zo dňa 24.11.2014, ktorý uviedol, že „(...) nárok na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch v prípade ak došlo k nesprávnemu úradnému postupu alebo nezákonnému rozhodnutiu pri výkone verejnej moci nevzniká automaticky. Žalobca, ktorý sa náhrady nemajetkovej ujmy domáha, musí uniesť jednak bremeno tvrdenia, ako aj dôkazné bremeno, že mu nemajetková ujma vznikla a že na jej uspokojenie nie je postačujúcim zadosťučinením len konštatovanie porušenia práva.“ 23. Z doposiaľ uvedeného jednoznačne vyplýva, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie v súlade s § 17 zák. č. 514/2003 Z. z. Aj tu platí povinnosť preukázania vzniku nemajetkovej ujmy, pretože okolnosť prieťahov v súdnom konaní bez osvedčenia skutočností preukazujúcich dopad nesprávneho úradného postupu, jeho vplyvu, následkov na žalobkyňu v rôznych oblastiach pôsobenia v zmysle ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., nemá za následok automatický vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Právna úprava zák. č. 514/2003 Z. z. totiž neposkytuje všeobecnému súdu oprávnenie na poskytnutie primeranej nemajetkovej ujmy len pri konštatovaní porušenia práva bez negatívneho prejavu v sfére žalobkyne (na rozdiel od konania pred Ústavným súdom SR, resp. ESĽP). V konaní o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy podľa tohto zákona je žalobkyňa zaťažená dôkazným bremenom ohľadom vzniku a rozsahu nemajetkovej ujmy, pričom musí preukázať konkrétny negatívny prejav nemajetkovej ujmy vo svojej osobnostnej sfére. 24. Na uvedenom nič nezmenili ani rozhodnutia, na ktoré poukazovala žalobkyňa, pretože rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7Co/443/2016 došlo k potvrdeniu rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd prvej inštancie zamietol návrh (žalobu) žalobcu, ktorou sa domáhal od žalovaného náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 1 000 eur a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. V konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 11Co/2/2013 síce došlo k priznaniu náhrady škody, avšak skutkový základ bol založený na tom skutkovom základe, že ako nesprávny úradný postup odporcu bolo vyhodnotené nezabezpečenie úkonov smerujúcich k zastaveniu trestného stíhania hneď od počiatku, ako sa dozvedel, že vyšetrovateľ sa dopúšťa nesprávneho úradného postupu podaním podnetu na vyžiadanie súhlasu s trestným stíhaním navrhovateľa. V druhej časti za nesprávny úradný postup súd považoval porušenie povinností zo strany X., za činnosť ktorého zodpovedá orgán, ktorý reprezentuje, v tomto prípade odporca. Z uvedeného dôvodu potom súd nepovažoval za potrebné vykonať dokazovanie, či došlo k nezákonnému úniku informácií zo strany odporcu, nakoľko samotným vyššie uvedeným konaním X. došlo k nesprávnemu úradnému postupu odporcu, odporca v konaní popieral vyhotovenie odposluchu ako aj skutočnosť, že by bol obsahom dohľadového (dozorujúceho) spisu. V oboch prípadoch zisteného nesprávneho úradného postupu dospel k záveru, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je pre navrhovateľa dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odporcu. Mal za to, že ujma, ktorú navrhovateľ nesprávnymi úradnými postupmi odporcu utrpel, je takej intenzity, že je namieste priznanie mu nemajetkovej ujmy v peniazoch, s možnosťou splnenia si svojej satisfakčnej funkcie v súvislosti so spôsobenou ujmou. Pri posudzovaní výšky nemajetkovej ujmy v prípade údajného odposluchu telefonátu zohľadnil osobu poškodeného, ktorý v čase zásahu zastával vysokú štátnu funkciu U. F. F., a v súčasnosti je P. O. F. F., teda predovšetkým zohľadnil jeho profesijné postavenie, na ktoré sa kladie zvýšená požiadavka bezúhonnosti. Ďalej vychádzal zo závažnosti vzniknutej ujmy, keď v súvislosti s nesprávnym úradným postupom odporcu čelil odvolávaniu zo svojej funkcie, neustále bol, a je spájaný s osobou, ktorá je prezentovaná ako priekupník drog, bez možnosti kvalifikovanej a účinnej obrany, a to až do súčasnosti, teda vzal do úvahy intenzitu zásahu, ktorý pretrvával dlhší čas a bol opakovaný, s ohľadom na široký okruh osôb, ktorým sa dostali informácie od odporcu do dispozičnej sféry, čo mal za preukázané prepismi záznamov televíznych, rozhlasových a tlačových informácií a záznamov internetových diskusií z obdobia r. 2008 až 2010, v ktorých bol navrhovateľ prevažne negatívne ponímaný. Zároveň prihliadol na následky, ktoré vznikli navrhovateľovi v súkromnom živote, ktoré uviedol vo svojej výpovedi. Pri posudzovaní výšky nemajetkovej ujmy v prípade trestného konania vo veci poisťovacieho podvodu okrem osoby poškodeného zohľadnil závažnosť vzniknutej ujmy spočívajúcej v skutočnosti, že bol vystavený obavám z možnosti obvinenia z trestného činu, a v tej súvislosti aj s udelením súhlasu na trestné stíhanie, o čom boli informovaní aj účastníci občiansko-právneho konania vo veci náhrady škody spôsobenej pri dopravnej nehode. S poukazom na uvedené nie je možné ani toto rozhodnutie stotožniť s daným skutkovým stavom. Okrem toho žalobkyňa poukázala aj na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/114/2017, v rámci ktorého predmetom sporu bola opäť nemajetkové ujma spôsobená vznesením obvinenia, následnými procesnými úkonmi a podaním obžaloby tým, že bola žalobkyňa oslobodzujúcim rozsudkom oslobodená spod obžaloby, došlo konaním orgánov činných v trestnom konaní k zásahu do základných práv občana a štát má tak niesť objektívnu zodpovednosť za takýto postup a konanie svojich orgánov. Posledným rozhodnutím, na ktoré žalobkyňa poukázala bolo rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/193/2011, ktoré sa opätovne nevzťahovalo na posudzovaný prípad a to z dôvodu, že predmetom sporu bol nesprávny úradný postup spočívajúci v neprimeranej dĺžke trestného konania, ktoré skončilo oslobodením žalobcu spod obžaloby. V tomto ohľade súd poukazuje, že pri rozhodovaní o výške škody je jedným z faktorov aj výsledok konania, a preto v tomto ohľade sa nemohol stotožniť s názorom žalobkyne. Súhlasil však s tým, že prieťahy v konaní a exekúcia sú dva samostatné nároky, ktoré vznikli samostatne, avšak pri hodnotení zásahu prieťahov v konaní do osobnostnej sféry sťažovateľky, zohráva aj významnú úlohu skutočnosť, ako prebiehajúce konanie bolo ukončené a od toho sa odvíja aj rozsah zásahu spôsobený prieťahmi do osobnostnej sféry žalobkyne tak, ako to bolo aj v rozhodnutiach, na ktoré sama žalobkyňa poukazovala. 25. V súvislosti s uvedeným bolo potrebné konštatovať, že žalobkyňa nepreukázala existenciu ani výšku uplatňovanej náhrady nemajetkovej ujmy, keďže neurčité všeobecné konštatovania o tom, že prieťahy v konaní jej spôsobili stav neistoty, citeľný zásah a nepríjemnosti v osobnom živote, prejavujúce sa nutnosťou žiť v akútnej hmotnej núdzi, ešte sami o sebe neodôvodňujú, a ani nepreukazujú akým spôsobom bola žalobkyni tvrdenými prieťahmi v exekučnom konaní spôsobená nemajetková ujma práve vo výške 6.000,- eur. 26. Naviac, uvedené nevyplynulo ani z výsluchu žalobkyne, ktorá žiadnym spôsobom súdu nepreukázala, že by zhoršenie zdravotného stavu bolo spájané s prieťahmi v konaní. Uvedené vyplynulo aj z toho, že invalidnou dôchodkyňou sa stala už v roku 1995 a tiež sama žalobkyňa uviedla, že jej zdravotný stav sa pomaly zhoršuje, pretože peniaze nie sú a aj keď dôchodok dvíhajú, výdavky rastú. Okrem toho dodala, že jej hlavná diagnóza je, že bola otrávená antibiotikami a následne dostala rakovinu, všetky orgány má poškodené a akákoľvek záťaž a stres pre ňu znamená, že nemôže chodiť, a preto sa nemohla dostaviť ani na nariadené pojednávanie, pretože v teple nemôže ísť von. Z uvedené však nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by práve prieťahy v konaní v trvaní 34 mesiacov zhoršili zdravotný stav žalobkyne. Rovnako tak žalobkyňa neuviedla a nepreukázala, že nebyť prieťahov v konaní pred okresným súdom jej zdravotný stav by nebol zlý a nebola by v nepriaznivej finančnej situácii. Čo sa týkalo stavu neistoty a beznádeje ohľadom výsledku exekučného konania, ani uvedené súd nemal zo strany žalobkyne preukázané, pretože ako vyplynulo z exekučného spisu, už v roku 2011 povinný vzniesol námietku proti exekúcii, v rámci ktorej namietal jednak nedostatok svojho majetku, ako aj vzniesol námietku premlčania. Rovnako tak neobstálo tvrdenie o pomernej nenáročnosti veci, pretože ako sama žalobkyňa uviedla, predloženie dôkazov si vyžadovalo čas, a preto tento čas potreboval aj súd, aby vydal rozhodnutie, v rámci ktorého jednak rozhodol o námietkach povinného, ako aj o námietkach povinného proti trovám exekúcie, ale tiež rozhodoval aj vo veci samej a to tak, že exekúciu v konečnom dôsledku zastavil. Teda s poukazom na uvedené z vykonaného dokazovania nevyplýva ani pravdivosť záveru o pomerne nenáročnej právnej veci. Rovnako tak súdu nie je zrejmé, z čoho žalobkyňa usúdila, že peniaze jej budú v konečnom dôsledku priznané a že exekúcia bude vykonaná, keď sám povinný namietol svoju nemajetnosť, ako aj jemu bola priznaná bezplatná právna pomoc v rámci exekučného konania. Okrem toho pozornosti súdu neušiel ani stav, že aj sama žalobkyňa zamieňa existenciu prieťahov a samotnú skutočnosť, že v dôsledku nevymoženia sumy v exekúcii je v akútnej hmotnej núdzi a od vymoženia pohľadávky si sľubuje zlepšenie finančnej situácie, avšak žiadnym spôsobom nepreukazuje, akým konkrétnym spôsobom prieťahy v konaní zasiahli do jej akútnej hmotnej núdze, najmä z toho pohľadu, že v konaní boli vznesené námietky a exekúcia bola zastavená. Z uvedeného bolo potrebné vyvodiť, že žalobkyňa požadovanú ujmu s prihliadnutím na znenie § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. nepreukázala, a preto súd mal za to, že z vykonaného dokazovania, najmä z výsluchu žalobkyne vyplynulo, že táto dôkazné bremeno neuniesla, ani čo sa týkalo vzniku nemajetkovej ujmy. 27. V poslednom bode žalovaný namietal aj existenciu priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti medzi tvrdenými prieťahmi a zdôvodnením nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, s čím sa stotožnil aj súd, pretože ako už bolo vyššie uvedené žalobkyňa svoju nepriaznivú finančnú situáciu, nízke príjmy a citeľný zásah spájala s nevymoženou pohľadávkou v exekučnom konaní, resp. vznikom jej záväzku voči štátu v podobe spotrebnej dane a k exekúcii svojej vykonateľnej pohľadávky proti povinnému sa upínala ako k východisku, avšak uvedené nemožno zamieňať s tým, že by aj došlo k vymoženiu pohľadávky. V tejto súvislosti je potrebné opätovne poukázať na to, že Okresný súd Levice vydal dňa 29.06.2018 uznesenie č. k. 11Er 1209/2010-243, ktorým exekúciu opätovne vyhlásil za neprípustnú a zastavil z dôvodu, že zo strany povinného bola vznesená námietka premlčania, ktorú okresný súd vyhodnotil ako dôvodnú. Uvedené rozhodnutie bolo potvrdené krajským súdom, preto bolo potrebné zhrnúť, že žalobkyňa sama svojím zavinením (nepodaním návrhu na vykonanie exekúcie riadne a včas) uplatnila právo na vymoženie pohľadávky až po uplynutí premlčacej doby. Dôsledky, ktoré žalobkyňa spája s nečinnosťou súdu, tak sú v príčinnej súvislosti s nevymožením pohľadávky z dôvodu neuplatnenia si svojho nároku riadne a včas, a nie v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti s postupom Okresného súdu Levice v konaní vedenom pod sp. zn. 11Er 1209/2010. Uvedené potvrdila žalovaná aj pri svojom výsluchu, keď uviedla, že „(...) podstata sporu je taká, že pán B., teda povinný, od nej tovar prevzal, avšak ho nezaplatil, ale ona musela priznať spotrebnú daň a taktiež daň musela byť zaplatená. (...) Uvedená situácia ohľadom úhrady spotrebnej dane, nezaplateného tovaru a ďalších skutočností ju aj manžela stresovali, ako aj zhoršovali jej zdravie a v dôsledku týchto skutočností sa v roku 2011 rozviedli. (...) Z uvedeného vyvodila zásah, ktorý predstavuje jej nemajetkovú ujmu, pretože je zdravotne chorá, avšak nemá peniaze ani na lieky a stále čakala a dúfala, že niektorí zo súdov uzná pochybenie, ktorého sa na nej dopustil povinný a že jej finančne pomôže.“ 28. Keďže žalovaná v konaní nepreukázala existenciu nesprávneho úradného postupu Krajského súdu v Nitre pri rozhodovaní o odvolaniach žalobkyne, ani neexistenciu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Levice po vybavení sťažnosti na postup súdu, ako ani neexistenciu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Levice pred odoslaním spisu na Krajský súd v Nitre po podaní odvolania, v uvedenej časti bolo potrebné dospieť k záveru, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno ohľadom preukázania vzniku nesprávneho úradného postupu, a preto bolo irelevantné skúmanie existencie a výšky nemajetkovej ujmy, ako aj existencie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom v týchto častiach a výškou nemajetkovej ujmy. 29. Následne predmetom skúmania zostalo len obdobie, v rámci ktorého bol preukázaný nesprávny úradný postup v zmysle § 9 ods. 2 zákona (dôvodnosť sťažnosti), avšak v tomto ohľade žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno ohľadom preukázania výšky nemajetkovej ujmy, ktorú jednak vyčíslila s poukazom na dĺžku celého súdneho konania a tiež nepreukázala splnenie predpokladov v zmysle § 17 ods. 2, 3 zákona, ako ani existenciu príčinnej súvislosti, preto súd žalobu v celom rozsahu zamietol. 30. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP (Civilný sporový poriadok - zákon č. 160/2015 Z. z.) tak, že žalovaný má proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, nakoľko mal za to, že žalovaný mal úspech v celom rozsahu, keďže žaloba bola zamietnutá, teda obrana žalovaného bola dôvodná. 31. Uvedený rozsudok v celom rozsahu včas podaným odvolaním napadla len žalobkyňa domáhajúca sa jeho zmeny tak, aby jej žalobe bolo v plnom rozsahu vyhovené a bola jej priznaná aj náhrada trov konania v rozsahu 100%. Súdu prvej inštancie vyčítala to, že v napadnutom rozhodnutí dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. f) a písm. h) CSP). Nesúhlasí s názorom prvoinštančného súdu, že v období pred podaním svojho prvého odvolania a v období po 20.11.2017 nepreukázala existenciu nesprávneho úradného postupu oboch súdov v exekučnom konaní pre absenciu rozhodnutia príslušného orgánu o existencii prieťahov v zmysle § 9 ods. 2 zákona a že súd v konaní o náhradu škody nie je sám oprávnený skúmať existenciu prieťahov v konaní a domnieva sa, že je potreba vychádzať z celej dĺžky exekučného konania, v ktorom k prieťahom došlo, ktoré presahovalo 8 rokov a 7 mesiacov od podania jej návrhu na exekúciu, keď odkazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) a na to, že by bolo v evidentnom rozpore s touto judikatúrou, pokiaľ by musela v každom stupni konania znovu podávať sťažnosť na prieťahy predsedovi príslušného súdu, teda takýto výklad zákona by bol evidentne formalistický a pre ňu príliš zaťažujúci, keď na veci nič nemení to, že konanie ako celok prieťahmi trpí. Naviac by to znamenalo, že existenciu jej nároku by mali v rukách predsedovia súdov, u ktorých prieťahy vznikli, keď takýto výklad je v priamom rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, garantovanými právami na rovnosť konaní a na náhradu škody spôsobenej nesprávny úradným postupom súdu (článok 47 ods. 3 a článok 46 odsek 3 Ústavy SR). Je evidentné, že prieťahy trvali aj po 20.11.2017 až do vydania rozhodnutia Okresného súdu Levice dňa 29.06.2018, keď z ňou uvedených dôvodov mal prvoinštančný súd posudzovať nemajetkovú ujmu v celej jeho dĺžke 8 rokov a 7 mesiacov a neobmedzovať sa len na časový úsek 34 mesiacov. S ohľadom na obsah jej žiadosti o predbežné prejednanie nároku nesúhlasí ani s názorom prvoinštančného súdu, že táto sa vzťahovala len na prieťahy v konaní pred Okresným súdom Levice, keď v žiadosti popísala celý priebeh konania na oboch stupňoch, dĺžku prieťahov označila v súčte za celé konanie a rovnako od tejto dĺžky prieťahov odvodila výšku požadovaného nároku. Pokiaľ v niektorých miestach žaloby poukázala na nesprávny úradný postup Okresného súdu Levice, bolo tomu tak preto, že ku dňu podania žiadosti sa vec zrovna u tohto súdu nachádzala. K závere prvoinštančného súdu, že neučinila akýkoľvek úkon smerujúci k náprave tvrdených prieťahov poukazuje na to, že v konaní uvádzala radu pokusov o urýchlenie konania a skutočnosť, že priebeh konania neurgovala od počiatku písomne, nemožno vykladať v jej neprospech. Odkaz na Nález Ústavného súdu SR III. ÚS 69/2011-25 zo dňa 03.05.2011 nie je v prejednávanej veci priliehavý. Nesúhlasí ani so záverom provinštančného súdu, že nepreukázala existenciu ani výšku uplatňovanej náhrady nemajetkovej ujmy, keď v konaní uviedla úplne konkrétne tvrdenia ku všetkých kritériám a predložila k nim dôkazy, keď rovnako uvádzala, že nemajetková ujma na jej strane spočívala predovšetkým v dlhodobom stave neistoty ohľadne výsledku predmetného exekučného konania, a tým spôsobeným stresom a pocitom bezmocnosti, ktorý bol naviac umocnený jej vyšším vekom, zlým zdravotným stavu a stavom akútnej hmotnej núdze. Ku všetkým relevantným okolnostiam, ktoré možno exaktne preukázať predložila dôkazy, avšak prvoinštančný súd v napadnutom rozhodnutí z nich nevyvodil žiadne závery, keď tieto okolnosti boli ďalej potvrdené i jej výsluchom na pojednávaní. Nie je jej jasné, aké ďalšie dôkazy by k preukázaniu svojej nemajetkovej ujmy mala súdu predložiť, táto ujma je práve preto nemajetkovou, že sa neprejavuje navonok v podobe úbytku jej majetku alebo zhoršenia zdravotného stavu. Nemajetková ujma naproti tomu vždy predstavuje určitý zásah do psychickej pohody poškodeného, predstavujúci frustráciu z dlhodobých prieťahov v súdnom konaní, ktoré je pre poškodeného zásadne dôležité. Ak je náhrada nemajetkovej ujmy pravidelne priznávaná v prípadoch zásahu do rodinného života a ujmy na cti, nevidí dôvod prečo by tak tomu nemohlo byť za situácie, ktorú ona súdu popísala a preukázala v predmetnej veci, keď zároveň platí, že jej vnútorné pocity žalobkyne nemožno (s výnimkou jej výsluchu) exaktne preukázať, čo však neznamená, že nepredloženie exaktných dôkazov by malo viesť k zamietnutiu žaloby, nakoľko v takom prípade by náhrada nemajetkovej ujmy nemala žiadny zmysel. Jej názor potvrdzuje i súdna judikatúra, na ktorú odkazovala v priebehu konania a dôvody, pre ktoré ju súd prvej inštancie nepovažoval za použiteľnú, nie sú presvedčivé. Za nesprávny považuje i záver prvoinštančného súdu o nepreukázaní priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti medzi prieťahmi v konaní a vzniknutou nemajetkovou ujmou, keď v prvom rade namieta, že túto nemožno exaktne preukázať, keď platí pre ňu to, čo uviedla ohľadom preukazovania nemajetkovej ujmy. Zastavenie exekučného konania je pre posúdenie jej žaloby úplne irelevantné, keď nemajetková ujma jej vznikla v dôsledku prieťahov v exekučnom konaní, ku ktorým preukázateľne došlo, a skutočnosť, že exekučné konanie bolo následne zastavené, na tom nič zmeniť nemôže, keď ústavou garantované právo na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov majú všetky procesné subjekty a nielen tie, ktoré v konaní nakoniec uspejú; naviac proti rozhodnutiu o zastavení predmetného exekučného konania podala dovolanie z dôvodu presvedčenia, že zastavené byť nemalo (kópiu dovolania pripojila k odvolaniu). Nesúhlasí ani so záverom prvoinštančného súdu o tom, že vybavenie jej sťažnosti predsedom Okresného súdu Levice bolo pre ňu dostatočnou formou zadosťučinenia, keďže jej nemajetková ujma je natoľko intenzívna, že toto ospravedlnenie nemožno považovať za dostatočnú jej kompenzáciu. 32. Žalovaný vo vyjadrení k podanému odvolaniu žalobkyne žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdiť z dôvodu, že v danej veci neboli kumulatívne splnené zákonné podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu, keďže žalobkyňa nepreukázala existenciu nesprávneho úradného postupu v tvrdenom období, nepreukázala ani vznik a výšku uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ani existenciu priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti. Z obsahu odvolania sa javí, že ide o opakovanú argumentáciu žalobkyne, s ktorou sa prvoinštančný súd v konaní vysporiadal náležitým spôsobom. Podpredseda Okresného súdu Levice konštatoval určité obdobie nečinnosti Okresného súdu Levice, v ostatnom období tak existencia nesprávneho úradného postupu v podobe prieťahov preukázaná nebola, keď z ustanovenia § 9 ods. 2 je jednoznačné, že súd konajúci o náhrade škody vychádza len z výsledkov zistení taxatívne vymenovaných orgánov oprávnených na posúdenie existencie prieťahov v konaní. Požiadavku splnenia podmienky vyžadovanej v § 9 ods. 2 zákona nie je možné považovať za nesúladnú s Ústavou SR, nakoľko vychádza z doslovného znenia zákona, ako aj z účelu, pre ktorý bolo toto ustanovenie do zákona prijaté. Žalobkyni pritom nič nebránilo, aby si podala ústavnú sťažnosť, ak však pristúpila k uplatneniu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy podľa osobitného zákona o zodpovednosti za škodu, je nevyhnutné, aby existenciu titulu a vznik nároku riadne a v zmysle tohto zákona aj preukázala. Súd prvej inštancie preto správne vychádzal len z obdobia konštatovaného podpredsedom Okresného súdu Levice, keď názor žalobkyne automaticky neznamená, že znenie právneho predpisu je v rozpore s Ústavou SR resp. s judikatúrou ESĽP. Súd prvej inštancie poukázal na právnu úpravu náhrady nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. a vysporiadal sa s argumentáciou žalobkyne, keď poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax a konštatoval, že konanie o náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je jednak odlišné od konania vedeného pred Ústavným súdom SR, resp. pred ESĽP a teda, že právna úprava zákona č. 514/2003 Z. z. neposkytuje všeobecnému súdu oprávnenie na priznanie primeranej náhrady nemajetkovej ujmy len pri konštatovaní porušenia práva, bez negatívneho prejavu vo sfére žalobkyne. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie nevyhnutné a potrebné pre riadne zistenie skutkového stavu a posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku a z takto vykonaného dokazovania následne dospel k správnym právnym záverom, ktoré riadne a dostatočne odôvodnil a žalobu zamietol aj z dôvodu neunesenia dôkazného bremena ohľadom príčinnej súvislosti. 33. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania s verejne vyhláseným rozsudkom a viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdiť ako rozhodnutie vecne správne, pričom súčasne pri úspechu žalovaného v spore o trovách odvolacieho konania rozhodol v zmysle ustanovenia § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP tak, že náhradu trov odvolacieho konania žalovanému priznal v plnom rozsahu. 34. Nakoľko sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodním napadnutého rozhodnutia, v zmysle ustanovenia § 387 ods. 2 CSP sa v odôvodnení svojho rozhodnutia obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, keď na zdôraznenie jeho správnosti, aj s ohľadom na odvolacie dôvody žalobkyne poukazuje na to, že: - v žiadosti na predbežné prejednanie nároku z 23.1.2017 žalobkyňa nesprávny úradný postup vymedzila tak, že toho sa „dopustil Okresný súd Levice tým, že behom tridsiatich siedmych mesiacov (od rozhodnutia Krajského súdu Nitra) vo veci nevydal žiadne rozhodnutie a tak zapríčinil zbytočné prieťahy v konaní“, pričom len ohľadom vyčíslenia nemajetkovej ujmy na čiastku 6.000 eur poukázala na názor ESĽP z jeho rozhodnutí, že pre jej výpočet treba brať do úvahy dĺžku celého konania, keď ona výšku stanovila s ohľadom na dôležitosť, ktorú pre ňu dokončenie predmetného (exekučného) konania má, že doposiaľ nemohla disponovať so svojim majetkom s ekonomickým následkom jej situácie akútnej hmotnej núdze, pričom však návrh na predmetnú exekúciu podala až po cca 4,5 roku od právoplatnosti exekučného titulu a táto skončila jej zastavením, po vyhlásení exekúcie za neprípustnú. - nemajetkovú ujmu - jej vznik a prípadnú výšku jej náhrady v peniazoch je nutné posudzovať objektívne a aj v kontexte iných zákonov ju upravujúcich (Občianskeho zákonníka, zákona č. 274/2017 Z. z. o odškodnení obetí trestných činov ...), keď náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch je podmienená nedostatočnosťou zadosťučinenia samotným konštatovaním porušenia práva, čo platí predovšetkým pre prípade nedôvodne a neprimerane dlho vedeného trestného konania s výsledkom oslobodenia trestne stíhanej osoby, resp. nedôvodného výkonu väzby a trestu odňatia slobody, a že teda - samotná skutočnosť dĺžky exekučného konania, resp. vyčítanej označenej doby nečinnosti okresného súdu ako nesprávneho úradného postupu v kontexte nároku žalobkyne uplatneného u všeobecného súdu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. jej uplatnený nárok (automaticky) nezakladá a v okolnostiach jeho uplatnenia v danej veci preukázaný (ani) nebol. 35. Zo všetkých zhora uvedených dôvodov preto odvolací súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, keď svoje rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).