Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 9Co/689/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4214208303 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrea Szombathová-Poláková ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4214208303.2 Uznesenie Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej a členiek senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a JUDr. Kataríny Marčekovej, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpený TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: P. G., nar. XX. XX. XXXX, bytom A., F. XXXX/XX, o zaplatenie 1.281,67 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 27. mája 2016 č. k. 6C/449/2014-100 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 52 ods. 1 až 4, § 100 ods. 1, § 101 Občianskeho zákonníka, § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Uviedol, že dňa 29. 04. 2014 žalobca súdu doručil žalobu, ktorou sa domáhal, aby súd žalovaného zaviazal zaplatiť 1.281,67 eura, ako aj úrok z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 1281,67 eura za čas od 28. 06. 2013 do zaplatenia a trovy konania, na tom skutkovom základe, že právny predchodca žalobcu (Slovenská sporiteľňa a. s.) uzatvoril dňa 16. 03. 2006 so žalovaným Zmluvu č. 211996442, na základe ktorej poskytol žalovanému finančné prostriedky. Žalovaný sa zaviazal veriteľovi tieto vrátiť v dohodnutých splátkach, ktoré splátky však nedodržal. Predmetnú pohľadávku žalobca nadobudol na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27. 06. 2013. Je bezpochybné, že zmluvu, ktorú uzatvoril žalovaný a právny predchodca žalobcu treba považovať za spotrebiteľskú zmluvu, pretože túto uzatvoril dodávateľ a žalovaný ako spotrebiteľ. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý právnym predchodcom žalobcu túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou tejto spotrebiteľskej zmluvy sa stali aj všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré žalovaný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené už vopred pre veľký počet spotrebiteľov. Je bezpochybné, že právny predchodca žalobcu má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov a v priebehu konania nebolo žalobcom tvrdené a ani preukázané, že sporný úver bol poskytnutý žalovanému za účelom výkonu zamestnania, povolania alebo podnikania. Táto zmluva neobsahuje žiadnu zmienku o poskytnutí úveru na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania a ani nič nenasvedčuje na to, aké je povolanie žalovaného ako odberateľa a aký konkrétny súvis s takýmto povolaním či predmetom činnosti odberateľov vôbec uzavretie tejto zmluvy má. Na právny vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy s prihliadnutím na ust. §-u 52 ods. 2 vetu tretiu Občianskeho zákonníka, podľa ktorého všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Toto ustanovenie Občianskeho zákonníka nadobudlo účinnosť 1. mája 2014 a právny predpis, ktorého súčasťou je, nemá prechodné ustanovenia. To znamená, že od jeho účinnosti sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Súd preto predmetný právny vzťah považoval za spotrebiteľský právny vzťah a posudzoval ho podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, a to aj z hľadiska premlčania. Takýto záver o charaktere predmetného právneho vzťahu, ako aj o aplikácii ustanovení Občianskeho zákonníka o premlčaní na takýto právny vzťah je v súlade s rozhodnutím NS SR zo dňa 21. 04. 2015 spisová značka 3MCdo 12/2014, ako aj 4 MCdo 17/2014 zo dňa 26. 11. 2015. Žalovaný nevzniesol námietku premlčania uplatneného práva, v prejednávanej veci (keďže ide o konanie, v ktorom sa uplatňuje právo zo spotrebiteľskej zmluvy) súd, plniac si svoju zákonnú povinnosť podľa §-u 5b zákona č. 250/2007 Z. z. predovšetkým zisťoval, či uplatnené právo nie je premlčané. Súd teda zisťoval, kedy nastala možnosť vykonania práva po prvý raz, teda od ktorého dňa začala plynúť premlčacia doba veriteľovi na uplatnenie svojho práva z predmetnej zmluvy. Začiatok plynutia premlčacej doby nastáva v okamihu, keď sa veriteľ môže oprávnene domáhať na súde splnenia záväzku. Inými slovami, je to okamih, kedy oprávnený môže po prvýkrát s úspechom podať žalobu na plnenie záväzku. Občiansky zákonník objektívne vymedzuje začiatok plynutia premlčacej doby, ktorý nezávisí od subjektívnej okolnosti, teda od toho, či oprávnený subjekt vie alebo nevie o svojom práve. Všeobecná trojročná premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Tým je objektívne vymedzený začiatok plynutia premlčacej doby. Tento okamih je daný objektívne a nezávisle od subjektívnej okolnosti, teda či oprávnený vedel alebo nevedel o svojom práve. Právo mohlo byť prvýkrát vykonané vtedy, ak je spôsobilé byť uplatnené v konaní pred súdom prostredníctvom návrhu na začatie konania. Na základe výzvy pôvodného veriteľa žalovaný mal sporný dlh zaplatiť do 10 dní od doručenia listu zo dňa 16. 02. 2010. Prvý krát veriteľ svoje predmetné právo mohol uplatniť dňa 01. 04. 2010, pretože vtedy už uplynula lehota, ktorá bola daná na dobrovoľné plnenie (aj keď sa zohľadní čas na poštovú prepravu). Takto potom veriteľovi od 01. 04. 2010 začala plynúť trojročná premlčacia doba na uplatnenie práva na zaplatenie sporného dlhu a uplynula dňa 01. 04. 2013. Žaloba na súd bola podaná dňa 29. 04. 2014, teda zjavne po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej lehoty. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že sporné právo je premlčané, preto ho žalobcovi priznať nemohol a žalobu v celom rozsahu zamietol. Na podporenie správnosti záveru o tom, kedy sa právo môže prvýkrát vykonať, súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR spisová značka 4 MCdo 17/2014 zo dňa 26. 11. 2015, v ktorom sa uvádza: „Veriteľ môže už nasledujúci deň po vzniku dlhu vyvolať splatnosť dlhu, a teda svoje právo aj vykonať. Napr. v prípade zmluvy o pôžičke, pri ktorej nebola dohodnutá jej splatnosť, mohol veriteľ požiadať dlžníka o splátku dlhu už v deň nasledujúci po uzavretí zmluvy o pôžičke. Ak plnenie spočíva v povinnosti niečoho sa zdržať, či niečo opomenúť, dostane sa právo do štádia actio nata vtedy, keď povinný po prvý raz porušil túto svoju povinnosť, t. j. vykonal to, čo nemal, resp. postavil sa na odpor správaniu, na ktoré bol inak povinný“. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP, keď v konaní úspešnému žalovanému nepriznal náhradu trov konania, pretože si ich náhradu neuplatnil. 2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca odvolanie, odôvodniac ho tým, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, ako i jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odôvodnenie predmetného rozhodnutia v žiadnom prípade nereflektuje zistený a preukázaný skutkový stav. Z obsahu výzvy zo dňa 16. 02. 2010 je zrejmé, že na základe predmetného podania nedošlo k zosplatneniu dlhu. Postupca danú výzvu zaslal žalovanému v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, a to za účelom splnenia podmienok pre platné postúpenie pohľadávky na žalobcu. K zosplatneniu dlhu pristúpil až žalobca, a to podaním zo dňa 22. 07. 2013. Taktiež uviedol, že nemôže súhlasiť s tým, aby v danom prípade súd postupoval v zmysle ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 01. 05. 2014. Poukázal na Nález ÚS SR z 03. 03. 1996, PL. ÚS 36/95, ako i čl. 125 ods. 1 písm. a/ a čl. 152 ods. 4 Ústavy SR. Aplikáciou ustanovenia § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa dochádza k značnému narušeniu princípov právneho štátu podľa článku 1 ods. 1, 2 Ústavy SR, k porušeniu zákazu diskriminácie podľa článku 12 ods. 1, 2 Ústavy SR a článku 3 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, k porušeniu ochrany pred svojvoľným zásahom štátnej moci zakotvenej v článku 13 ods. 4 Ústavy SR, k narušeniu práva na majetok a ochranu vlastníckeho práva podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR, článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 1 Dodatkového protokolu o ochrane ľudských práv a základných slobôd, k porušeniu práva na prístup k nezávislému a nestrannému súdu podľa článku 46 Ústavy SR, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochranu ľudských práv a základných slobôd a k porušeniu zásady rovnosti účastníkov súdneho konania garantovanej článkom 47 ods. 3 Ústavy SR a článkom 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd. Tiež uviedol, že aplikáciou ustanovenia § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa na prebiehajúce súdne konanie bez ohľadu na to, za akého právneho stavu došlo k nadobudnutiu pohľadávok veriteľom a k podaniu žaloby na začatie konania, došlo k zotretiu princípu právnej istoty ako jedného zo znakov právneho štátu, ktorého súčasťou je aj požiadavka predvídateľnosti konania orgánu verejnej moci a závažnému zásahu do majetkových práv veriteľa. Priamym aplikovaním ustanovenia § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa okresný súd taktiež porušil zásadu stanovenú v čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorej výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s Ústavou SR. Navyše vzniká reálna hrozba, že okresný súd by tak spôsobil žalobcovi škodu. Poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9Co/64/2013-145 a sp. zn. 9Co/105/2013. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, keďže si v konaní uplatnil nárok žalobou zo dňa 29. 04. 2014, pričom ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa nadobudlo účinnosť až dňa 01. 05. 2014, nemôže súhlasiť s rozhodnutím okresného súdu a právnym posúdením veci. Záverom poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp. zn. 36C/117/2014, ktorým súd prerušil konanie až do právoplatného skončenia konania na Ústavnom súde, nakoľko podal Ústavnému súdu SR návrh na začatie konania o určenie, že ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. je v nesúlade s ustanoveniami čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v zmysle ustanovenia § 388 CSP zmenil tak, že vyhovie žalobe žalobcu, resp. v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 CSP ho zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 3. Písomné vyjadrenie k odvolaniu žalobcu podané nebolo. 4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku účinného od 01. 07. 2016, ďalej len CSP) preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 5. Žalobca sa podanou žalobou domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu sumu 1.281,67 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5% ročne zo sumy 1.281,03 eura od 28. 06. 2013 do zaplatenia a náhrady trov konania. Svoj nárok odôvodnil tým, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27. 06. 2013 uzatvorenej medzi žalobcom a postupcom Slovenská sporiteľňa a. s. nadobudol žalobca voči žalovanému pohľadávku, ktorá vznikla na základe Zmluvy č. 211996442/0900, uzatvorenej dňa 16. 03. 2006. Pohľadávka žalobcu ku dňu jej postúpenia predstavovala sumu 1.476,58 eura, ktorá pozostávala z istiny 1.281,03 eura, riadneho úroku 0,64 eura, úroku z omeškania 194,91 eura, s tým, že sumu 194,41 eura predstavujúcu úrok z omeškania si žalobca v tomto konaní neuplatňuje. 6. Z obsahu spisu v predmetnej veci vyplýva, že právny predchodca žalobcu a žalovaný uzatvorili dňa 16. 03. 2006 Zmluvu o bežnom účte č. 0211996442/0900, predmetom ktorej bolo zriadenie účtu bankou pre majiteľa účtu-žalovaného. Z podania žalobcu zo dňa 19. 02. 2015 vyplýva, že dňa 19. 10. 2006 mal pôvodný veriteľ uzatvoriť so žalovaným zmluvu, predmetom ktorej bolo poskytnutie povoleného prečerpania k účtu č. XXXXXXXXXX/XXXX, táto zmluva však súčasťou spisu nie je. Listom zo dňa 16. 02. 2010 (č. l. 70 spisu) vyzval právny predchodca žalobcu žalovaného na zaplatenie vzniknutého dlhu vo výške 1.211,58 eura, s ktorým bol žalovaný v omeškaní ku dňu 31. 01. 2010, a to v lehote 10 dní od doručenia výzvy. 7. Súd prvej inštancie posúdil nárok žalobcu na požadované plnenie za premlčaný, majúc za to, že žalobca prvý krát mohol svoje právo na plnenie uplatniť dňa 01. 04. 2010, pretože vtedy už uplynula lehota, daná právnym predchodcom žalobcu žalovanému na dobrovoľné plnenie, v zmysle výzvy na zaplatenie zo dňa 16. 02. 2010 (pri zohľadnení času na poštovú prepravu), pričom žaloba podaná žalobcom na súd dňa 29. 04. 2014 bola podaná po uplynutí trojročnej premlčacej doby. 8. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 9. Podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, a ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom. 10. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 11. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že záver súdu prvej inštancie, že premlčacia doba na uplatnenie dlžnej sumy na súde začala plynúť najneskôr od 01. 04. 2010, teda uplynutím lehoty na plnenie v zmysle výzvy právneho predchodcu žalobcu na plnenie zo dňa 16. 02. 2010 (so započítaním času na poštovú prepravu), ktorá márne uplynula dňa 01. 04. 2013, nie je správny. 12. Tak, ako už odvolací súd uviedol vyššie, výzvou zo dňa 16. 02. 2010 právny predchodca žalobcu - Slovenská sporiteľňa a. s. oznámil žalovanému, že so splácaním pohľadávky zo Zmluvy č. 211996442 je v omeškaní ku dňu 31. 01. 2010 vo výške 1.211,58 eura a zároveň ho vyzval na zaplatenie tejto dlžnej sumy do 10 dní od doručenia výzvy. Pokiaľ súd prvej inštancie ustálil taký právny záver, že po uplynutí lehoty na dobrovoľné plnenie, podľa súdu dňom 01. 04. 2010, si žalobca mohol svoje právo na súde uplatniť prvý krát vo vzťahu k žalobcom požadovanej sume, takýto záver súdu prvej inštancie nie je správny. Z obsahu predmetnej výzvy právneho zástupcu žalobcu vyplýva len to, že tento ustálil výšku dlhu žalovaného ku dňu 31. 01. 2010 v sume 1.211,58 eura a vyzval žalobcu na jeho zaplatenie v ním stanovenej lehote, a to bez toho, že by tento úkon žalobcu súčasne smeroval k zosplatneniu celého dlhu žalovaného z nepovoleného prečerpania. Naviac, výška dlhu žalovaného, tak ako ho právny predchodca žalobcu vyčíslil ku dňu 31. 01. 2010, ani nekorešponduje s výškou žalobcom uplatnenej istiny a z napadnutého rozhodnutia tak ani nie je zrejmé, akými skutkovými a právnymi závermi sa súd prvej inštancie riadil, keď mal za to, že právo na plnenie vo vzťahu k celej žalovanej istine si žalobca mohol prvýkrát uplatniť dňa 01. 04. 2010. Pokiaľ teda súd prvej inštancie ohraničil počiatok plynutia premlčacej doby vo vzťahu k celej žalovanej sume dňom uplynutia lehoty na dobrovoľné plnenie na základe výzvy na plnenie zo dňa 16. 02. 2010, ktorou veriteľ vyzval žalovaného na zaplatenie dlhu vo výške 1.211,58 eura, takýto záver súdu prvej inštancie nie je správny, keď z tohto úkonu právneho predchodcu žalobcu nemožno vyvodiť účinky zosplatnenia celej pohľadávky veriteľa voči žalovanému, ale len to, že žalovaný bol ku dňu 31. 01. 2010 v omeškaní so zaplatením sumy 1.211,58 eura. Naviac je potrebné uviesť, že pokiaľ súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí uviedol, že právny predchodca žalobcu a žalovaný uzatvorili dňa 16. 03. 2005 (správne má byť 2006) Zmluvu o bežnom účte a úvere, z obsahu spisu uzatvorenie takejto zmluvy nevyplýva, keď právny predchodca žalobcu uzatvoril so žalovaným Zmluvu o bežnom účte (č. l. 5 spisu) bez toho, že by jej súčasťou boli ustanovenia o poskytnutí úveru. Rovnako, pokiaľ súd prvej inštancie konštatuje, že žalobca, resp. jeho právny predchodca poskytol žalovanému úver vo forme povoleného prečerpania finančných prostriedkov, odvolaciemu súdu nie je zrejmé, z akých listinných dôkazov súd prvej inštancie tento záver ustálil, keď uvedená skutočnosť (uzatvorenie zmluvy o povolenom prečerpaní) vyplýva len z písomného podania žalobcu, bez toho, že by súčasne predmetnú zmluvu súdu predložil. Potom je potrebné konštatovať, že súd prvej inštancie doposiaľ nezistil skutkový stav tak, aby bol podkladom pre vyvodenie právnych záverov posúdenia dôvodnosti, resp. nedôvodnosti podanej žaloby žalobcu. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 písm. c/ CSP s tým, že úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne posúdiť nárok žalobcu na plnenie, primárne i z hľadiska splatnosti dlhu žalovaného pre účely posúdenia prípadného premlčania nároku žalobcu na plnenie a nové rozhodnutie riadne odôvodniť. 13. Bez ohľadu na vyššie uvedené, k námietke žalobcu na aplikáciu ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, účinného od 01. 05. 2014 a následné posúdenie premlčania nároku žalobcu súdom prvej inštancie ex offo, odvolací súd udáva, že názor žalobcu ako odvolateľa, že sa v danom prípade mohlo jednať o neprípustnú retroaktivitu účinkov novelizovaného zákona a s tým súvisiaceho zásahu do právnej istoty strán tohto sporu, nemožno považovať za správny. 14. Právna teória i prax rozlišuje medzi pravou a nepravou retroaktivitou. Pre pravú retroaktivitu platí, že lex posterior ruší (neuznáva) právne účinky v dobe účinnosti legis prioris, prípadne vyvoláva alebo spojuje práva a povinnosti subjektov s takými skutočnosťami, ktoré v dobe účinnosti legis prioris nemali povahu právnej skutočnosti. V prípade nepravej retroaktivity nový zákon síce nezakladá právne následky pre minulosť, avšak buď povyšuje minulé skutočnosti za podmienku budúceho právneho následku (jednoduchú výlučnosť), alebo modifikuje pre budúcnosť právne následky podľa skorších zákonov založené ... nepravé spätné pôsobenie zákona znamená len, že nový zákon zachycuje (právne kvalifikuje) minulé skutočnosti alebo, že sa modifikuje, ruší existujúce právne následky. 15. Všeobecne v prípadoch časového stretu starej a novej právnej normy platí nepravá retroaktivita, t.j. od účinnosti novej právnej normy sa i právne vzťahy, vzniknuté podľa zrušenej právnej normy, riadia novou právnou normou. Vznik právnych vzťahov, existujúcich pred nadobudnutím účinnosti novej právnej normy, právne nároky, ktoré z týchto vzťahov vznikli, ako i vykonané právne úkony, sa riadia zrušenou právnou normou (dôsledkom opačnej interpretácie stretu právnych noriem by bola pravá retroaktivita). Aplikuje sa tu princíp ochrany minulých právnych skutočností, najmä právnych konaní. Pokiaľ u pravej retroaktivity platí zásada všeobecnej neprípustnosti, za ktorej existujú striktne obmedzené výnimky prípustnosti, u nepravej retroaktivity platí naopak zásada všeobecnej prípustnosti, u ktorej existujú výnimky jej neprípustnosti. 16. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, teda pokiaľ súd prvej inštancie rozhodoval o nároku žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy ako práva zo spotrebiteľskej zmluvy v čase, keď už vstúpilo do účinnosti ustanovenie § 5b zákona č. 205/2007 Z. z. (na základe novely vykonanej zákonom č. 102/2014 Z. z. s účinnosťou od 01. 05. 2014), bol oprávnený (a zároveň povinný) prihliadať aj bez návrhu na premlčanie nároku, keďže v danom prípade platí nepravá retroaktivita, t.j. od účinnosti novej právnej normy sa ňou riadia i právne vzťahy, ktoré vznikli aj podľa predchádzajúcej právnej normy. Vznik právnych vzťahov, existujúcich pred nadobudnutím účinnosti novej právnej normy, právne nároky (vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere) sa posudzujú podľa doterajších predpisov. Z uvedeného je potom zrejmé, že súd prvej inštancie správne na premlčanie nároku žalobcu v tomto konaní prihliadal; na základe princípu nepravej retroaktivity právnych noriem (starej aj novej právnej úpravy) nebol preto povinný prihliadať na podmienky uvedené v § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, t.j. prihliadať na premlčanie dlhu iba na námietku dlžníka. 17. Otázkou aplikácie ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (ako i aplikáciou ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinného od 01. 04. 2015) na právne vzťahy vzniknuté pred jeho účinnosťou sa zaoberal i Najvyšší súd SR, pričom vo svojich rozhodnutiach pod sp. zn. 3MCdo/12/2014, 2MCdo 5/2015, 4MCdo 4/2014, 8MCdo 13/2014 konštatoval, že prvostupňový súd musí vziať na zreteľ § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, pričom ako „orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy“ je povinný prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou. Mal by tiež zohľadniť § 52 ods. 2 vetu tretiu Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, poukazujúc na to, že právne predpisy, ktorých súčasťou sú tieto zákonné ustanovenia nemajú prechodné ustanovenia a preto sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred nadobudnutím ich účinnosti. Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).