Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 9Co/1110/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4112233559 Dátum vydania rozhodnutia: 02. 07. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Vallová ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4112233559.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Vallovej a členiek senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, v konaní zastúpený Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany zo dňa 3. októbra 2014 č. k. 6C/645/2012-61, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a žalovanej nepriznal právo na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil článkami 46 ods. 1 a 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj článkom 6 ods. 1 Dohovoru a ustanoveniami § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. (Exekučný poriadok) platného do 31. 05. 2010, § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. (Exekučný poriadok) platného od 01. 06. 2010 do 31. 05. 2011, § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. (Exekučný poriadok) platného od 01. 06. 2011, § 41 ods. 2 písm. c), d) Exekučného poriadku platného do 31. 05. 2011, § 41 ods. 2 písm. c), d) Exekučného poriadku platného od 01. 06. 2011, § 3 ods. 1 písm. d), ods. 2, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom do 31. 12. 2012. Zaoberajúc sa námietkami žalovanej, uviedol, že nebol daný dôvod na zamietnutie žaloby s poukazom na dátum rozhodovania o samotnej žalobe, pretože k rozhodnutiu došlo až po uplynutí 6-mesiacov od prijatia žiadosti. Rovnako nepovažoval za dôvodnú ani námietku premlčania. Mal za to, že žalobca namietal nesprávnosť úradného postupu na základe toho, že v exekučnom konaní bola založená povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti, ak bol exekučným titulom vykonateľný rozhodcovský rozsudok. Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku pritom obsahovalo iba zákonnú lehotu na vydanie poverenia, však neobsahovalo lehotu na vydanie uznesenia o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia, a preto podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nebolo možné konštatovať nesprávny úradný postup súdu z dôvodu nevydania rozhodnutia v zákonom ustanovenej lehote. Z tohto dôvodu nebol splnený základný predpoklad, aby súd mohol konštatovať nesprávny úradný postup v exekučnom konaní. Okrem toho zdôraznil, že vzhľadom na rozdielnosť názorov na výklad ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 05. 2010 a množiace sa exekučné konania, došlo od 01. 06. 2010 k zmene znenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, že lehota 15 dní neplatila, ak išlo o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a písm. d). Na základe vykonaného dokazovania súd prvého stupňa dospel k záveru, že v prejednávanej veci nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu z dôvodu nevydania rozhodnutí v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a to bez zbytočných prieťahov. Mal za preukázané objektívne okolnosti, pre ktoré nebolo možné, aby Okresný súd Nitra rozhodol o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia v 15-dňovej lehote a to vzhľadom na zložitosť jednotlivých vecí, posudzujúc exekučný titul a jeho súlad alebo rozpor so zákonom. Tiež bolo potrebné vziať do úvahy, že na Okresný súd Nitra v roku 2009 napadlo do "Er" 15.113 vecí, v roku 2010 napadlo 14.879 vecí a v roku 2011 to bolo 21.196 vecí, z čoho v roku 2009 bolo vecí od žalobcu 464, v roku 2010 to bolo 370 a v roku 2011 to bolo 230 vecí. Tieto veci v predmetných obdobiach boli vybavované šiestimi vyššími súdnymi úradníkmi a vzhľadom na výšku nápadu nebolo ani objektívne možné, aby bolo vo veciach rozhodované v krátkom časovom úseku, a preto rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty nebolo možné považovať za nesprávny úradný postup z dôvodu nevydania rozhodnutia v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov. Nesprávny úradný postup nespočíval v existencii prieťahov v konaní exekučného súdu, pričom žalobca nepreukázal, že by v konaní exekučného súdu boli príslušným orgánom konštatované prieťahy, pričom všeobecný súd v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom takýmto orgánom nebol. Pretože podmienka existencie nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Nitra ako exekučného súdu v danej veci splnená nebola, nemohla byť splnená ani podmienka existencie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Vo veci sa stotožnil súd prvého stupňa s vyjadrením žalovanej aj v tej časti, že nebolo možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti žalobcu a povedomí, ktoré bolo okolo žalobcu v spojení s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. Poukázal aj na list Európskej komisie generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť zo 14. 09. 2010 a vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že žalobu žalobcu zamietol ako nedôvodnú. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP a žalovanej, ktorá bola v konaní úspešná, náhradu trov konania nepriznal, pretože sa tohto práva na náhradu trov konania vzdala tým, že si náhradu trov konania neuplatnila tak, ako to výslovne bolo uvedené v písomnom vyjadrení, pričom podstatné trovy žalovanej v konaní ani nevznikli. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, odôvodniac ho tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, rozhodol vylúčený sudca, súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, ako aj vytýkal neúplne zistený skutkový stav veci, pretože súd prvého stupňa nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ako aj vytýkal, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí a tiež bol toho názoru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V prvom rade vytkol, že riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil listiny spájané s označenými dôvodmi, a preto súd nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 OSP a vec prejednať v jeho neprítomnosti. Zároveň vytkol, že uskutočnil podanie, obsiahnuté v texte žaloby, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená, je potrebné z konania vylúčiť. Okrem toho tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. V ďalšej časti odvolania sa vyjadril k majetkovej škode, majúc za to, že súd úplne ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správu informačného systému a z titulu výdajov. Zároveň sa vyjadril aj k oboznámeniu sa so Znaleckým posudkom č. 1/2014 o výške vzniknutej škody a k nemajetkovej ujme uviedol, že súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Ústavný súd rovnako tak stanovil, že žalobca má ako účastník konania aj právo na to, aby každý spor alebo iná právna vec sa pred vnútroštátnym súdom rozhodovala na základe správneho a adekvátneho právneho základu. Predsa sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu bolo vnútorne rozporné. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy. Rozhodnutie založené na skutkovej a právnej chybe súdu nebolo v právnom štáte udržateľné. Záverom sa vyjadril k návrhu na prerušenie konania a s poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na opätovné prejednanie. Písomné vyjadrenie k odvolaniu žalobcu podané nebolo. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu (§ 212 ods. 1 OSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 156 ods. 3 OSP a po prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, keďže súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil. Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom do 31. 12. 2012 (ďalej len "zák. č. 514/2003 Z. z."), ktorý na danú vec dopadá, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.). Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.). Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Podľa § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, kedy sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia. Podľa § 44 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom do 31. 05. 2011 (ďalej len Exekučný poriadok), exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa ods. 2 citovaného zákona súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. Keďže predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je súčasné - kumulatívne spojenie všetkých troch základných predpokladov, je zrejmé, že bez zistenia prvého predpokladu - nesprávneho úradného postupu nie je už potom dôvodné skúmať existenciu vzniku škody, či nemajetkovej ujmy, resp. príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený a ak ich preukáže, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže. Odvolací súd, vychádzajúc z dokazovania súdom prvého stupňa zistil, že exekučné konanie začalo dňa 23. 08. 2010 spísaním návrhu na vykonanie exekúcie u súdneho exekútora. Súdny exekútor podal na Okresnom súde Nitra žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 24. 11. 2010 a uznesením zo dňa 21. 02. 2011 č. k. 23Er/906/2010-9 súd prvého stupňa žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého so sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka 60, Bratislava, o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 07. 10. 2010 zamietol. Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 05. 2011, teda v znení v čase začatia exekúcie, obsahovalo síce zákonnú lehotu na vydanie poverenia, avšak s tým, že táto lehota neplatila, ak išlo o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Okrem toho odvolací súd bol toho názoru, že rozhodcovský rozsudok bolo potrebné považovať za exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. d). Na uvedenom nemení nič skutočnosť, že Exekučný poriadok rozhodcovský rozsudok za exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. d) označuje iba od 01. 06. 2011. Uvedené vychádza z toho, že rozhodcovský rozsudok bolo potrebné považovať za exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku aj pred účinnosťou novely Exekučného poriadku uskutočnenej zákonom č. 102/2011 Z. z. a to z dôvodu, že vložením slov "rozhodcovských súdov a" do § 41 ods. 2 písm. d) sa podľa dôvodovej správy k tejto novele odstránil len rozporný výklad § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, či pod vykonateľnými rozhodnutiami rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených sa nimi rozumejú aj rozhodcovské rozsudky. Naviac bolo potrebné zdôrazniť aj tú skutočnosť, že o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bolo rozhodnuté v primeranej lehote a to po preskúmaní exekučného titulu v spojení s ostatnými listinami, predloženými oprávneným. Odvolací súd taktiež zvýrazňuje, že podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky platí, že ani samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty sa nepovažuje automaticky za porušenie základného práva účastníka konania na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote, keďže je potrebné skúmať aj objektívne okolnosti, pre ktoré súd nemohol rozhodnúť v zákonnej lehote a zohľadniť tak všetky okolnosti konkrétneho prípadu (nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 471/2012). V konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup exekučného súdu ako jednej z podmienok zodpovednosti štátu za škodu, vznik škody, ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, a preto sa súd prvého stupňa správne nezaoberal majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Takéto konanie by bolo nehospodárne, nakoľko v exekučnej veci, od ktorej si žalobca svoj nárok uplatňuje, bolo rozhodnuté v primeranom čase. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je v zmysle ustanovenia § 212 ods. 1 OSP rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, k odvolacím dôvodom žalobcu dodáva, že keďže žalobca postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní nešpecifikoval a odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie žalobcu za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv žalobcu nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§ 120 ods. 1 OSP). Naviac, súd prvého stupňa sa dostatočne oboznámil so Znaleckým posudkom č. 1/2014, avšak nevyhodnotenie dôkazu podľa predstáv účastníka, nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred súdom. Čo sa týkalo tvrdenia žalobcu, že súd prvého stupňa nepostupoval správne, keď vykonal pojednávanie v jeho neprítomnosti, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa postupoval správne, nakoľko ustanovenie § 101 ods. 2 OSP predpokladá uskutočnenie pojednávania v neprítomnosti účastníka. Mal za to, že žalobca v danom prípade nepožiadal o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu, ako aj súd prvého stupňa sa riadne zaoberal v odôvodnení svojho rozhodnutia dôvodmi žalobcu, týkajúcimi sa žiadosti o odročenie pojednávania a správne dospel k záveru, že konal v neprítomnosti žalobcu. Odvolací súd zdôrazňuje, že nebolo v danej veci porušené právo na kontradiktórne konanie, ako ani nedošlo k porušeniu práva, garantovaného v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Okrem toho dodáva, že v danej veci bolo nariadené pojednávanie na konkrétny termín, pričom žalobca bol riadne na toto pojednávanie predvolaný, no nezúčastnil sa ho, nemožno takéto konanie hodnotiť za odňatie možnosti konať pred súdom. Pokiaľ teda súd prvého stupňa na nariadenom pojednávaní vykonal dôkazy navrhované žalobcom a poskytol možnosť obom účastníkom zúčastniť sa pojednávania, čím mali možnosť vyjadriť sa k dôkazom, resp. navrhnúť ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, tak týmto postupom súdu prvého stupňa nedošlo k porušeniu princípov kontradiktórnosti a princípu rovnosti zbraní ako základných definičných prvkov práva na spravodlivé súdne konanie. Súd prvého stupňa dodržal i zásadu priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov ako jednu zo základných zásad občianskeho súdneho konania, ktorú zaručuje nielen ústava (čl. 48 ods. 2), ale aj Dohovor (čl. 6 ods. 1), keďže táto zásada je súčasťou práva účastníkov konania na spravodlivé prejednanie veci, týkajúce sa ich občianskych práv a záväzkov a je aj zároveň špecifickým vyjadrením zásady kontradiktórnosti sporového konania. Práve zo strany prvostupňového súdu dodržanie práva účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom je v zhode i s judikatúrou, o ktorú sa opiera aj ESĽP, ktorý vyslovil, že súčasťou koncepcie spravodlivého súdneho konania je zásada kontradiktórnosti, v súlade s ktorou musia mať účastníci nielen právo navrhnúť všetky dôkazy, ktoré považujú za nevyhnutné na preukázanie svojich tvrdení, ale aj právo byť oboznámený a vyjadriť sa ku všetkým dôkazom a vyjadreniam predloženým s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu. Vo vzťahu k princípu rovnosti braní, ktorý bol prvostupňovým súdom dodržaný, bola poskytnutá obom účastníkom konania primeraná možnosť predložiť svoje návrhy. Postupom súdu prvého stupňa nedošlo k porušeniu práva vyjadriť sa ku každému z vykonaných dôkazov v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, k porušeniu zásad priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov a kontradiktórnosti sporového konania, teda zásad obsiahnutých v príslušných ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku, v práve na spravodlivý proces, ako ho vykladá ústavný súd a ESĽP. K námietke žalobcu, týkajúcej sa zákonného sudcu, odvolací súd zdôrazňuje, že o vylúčení zákonného sudcu už rozhodoval a to uznesením zo dňa 19. októbra 2012 č. k. 5NcC/151/2012-14 tak, že vylúčil všetkých sudcov Okresného súdu Nitra a vec prikázal na prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu Topoľčany. Iná námietka zaujatosti voči zákonnému sudcovi v konaní vznesená nebola. Rovnako tak v danej veci nebol podaný žiadny návrh na prerušenie konania, a preto bolo potrebné konštatovať, že súd prvého stupňa v danej veci správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci a to v primeranom čase. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP a v odvolacom konaní úspešnej žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože v odvolacom konaní jej trovy nevznikli. Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.