Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 6CoP/22/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4611208129 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Podhorcová ECLI: ECLI:SK:KSNR:2012:4611208129.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar Podhorcovej a sudkýň JUDr. Lýdie Gálisovej a JUDr. Marty Polyákovej, vo veci starostlivosti súdu o maloletú Y. W., nar. XX.XX.XXXX, zastúpenú kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Topoľčany, dieťa rodičov: otec Ing. B. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XX a matka P. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXX, t. č. bytom H., A. XXX/XX, zastúpená JUDr. Margitou Kytnarovou, advokátkou so sídlom v Topoľčanoch, ul. Sv. Cyrila a Metoda 4595/18, o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu, o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany z 22. marca 2012 č. k. 11P/176/2011-87, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh otca na zverenie maloletej Y., nar. XX.XX.XXXX do osobnej výchovy a starostlivosti a určenia výživného zamietol. Zároveň rozhodol o náhrade trov konania tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na ich náhradu. V odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že vykonaným dokazovaním nemal za preukázané, že v rozhodujúcom období, t.j. od 01.01.2010 do 07.03.2012 by niekto z rodičov, či už výlučne, alebo vo väčšej miere sa staral o maloleté dieťa, ba práve naopak, obaja rodičia zabezpečovali, či už výlučne sami, alebo prostredníctvom rodinných príslušníkov približne v rovnakej miere starostlivosť o maloletú, a to v zmysle osobnej starostlivosti a takisto aj približne v rovnakej miere zabezpečovali výživu maloletého dieťaťa. Zo správy ÚPSVaR nachádzajúcej sa v spise č. 11P/131/2011 sa matka s maloletým dieťaťom stretávala 1-krát do týždňa bez špecifikácie časového úseku, teda bola s maloletou každý týždeň, počas ktorej doby zabezpečovala jednak osobnú starostlivosť a výchovu, ako aj výživu dieťaťa. Nebol dôvodný nárok, aby súd prvého stupňa rozhodol o zverení dieťaťa do osobnej starostlivosti otca s účinnosťou do 07.03.2012 t.j. do právoplatnosti rozvodu účastníkov vo veci sp. zn. 7P/27/2011, pretože dňa 19.12.2011 sa obaja rodičia dohodli na striedavej starostlivosti a táto fakticky prebiehala od septembra 2011. Striedavá výchova sa fakticky v tomto období už realizovala a je zrejmé, že rodičia pomerne zabezpečovali jednak osobnú starostlivosť a jednak výživu dieťaťa. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie otec dieťaťa, navrhujúc napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť, návrhu vyhovieť a zveriť maloleté dieťa do osobnej starostlivosti otca, a matke uložiť povinnosť platiť výživné po 85 eur mesačne s účinnosťou od 01.01.2010 do 02.09.2011. Uviedol, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav veci, čo malo za následok nesprávne právne posúdenie a nesprávne rozhodnutie. Bol toho názoru, že súd prvého stupňa nesprávne posúdil vyjadrenia, ktoré odzneli na pojednávaní a ktoré boli účelové a zaujaté. Viackrát navrhoval, aby bolo vykonané dokazovanie prostredníctvom telekomunikačného záznamu SMS správ od mobilného operátora. Mal za to, že všetky skutočnosti nasvedčujú tomu, že maloletá mala byť zverená do jeho výchovy a starostlivosti od 01.01.2010 do 02.09.2011, pretože v uvedenom čase sa výlučne o ňu staral on sám. Matka v písomnom vyjadrení k odvolaniu otca navrhla napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Kolízny opatrovník sa k odvolaniu otca písomne nevyjadril. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, konania ktoré mu predchádzalo, ako aj odvolania otca maloletých detí (§ 212 ods. 1 OSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) s verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 156 ods. 3 OSP) dospel k záveru, že odvolanie otca nie je dôvodné, a preto rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil. Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Ustanovenie § 219 ods. 2 OSP zakotvuje koncepciu zjednodušeného rozhodnutia odvolacieho súdu. Ak má odvolací súd za to, že prvostupňový súd nielen vecne správne rozhodol, ale v odôvodnení sa správne argumentačne vyporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením, nemusí vyhotovovať štandardné rozhodnutie podľa § 157 ods. 2 OSP, ale obmedzí sa len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd zároveň môže doplniť ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti preskúmavaného rozhodnutia. Právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako neoddeliteľnej súčasti práva na spravodlivý súdny proces neznamená povinnosť súdu dať odpoveď na všetky argumenty účastníka, ale len na argumenty zásadného významu, t.j. pre vec rozhodujúce. Odvolací súd sa plne stotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa, nakoľko bola jeho argumentácia vecne správna, objektívna a presvedčivá. Poukázal na to, že rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu nie je možné posudzovať izolovane, pretože prvoinštančné a druhoinštančné konanie tvoria jeden celok. Podľa § 36 ods. 1 zák. č. 36/2005 Z. z o rodine, rodičia maloletého dieťaťa, ktorí spolu nežijú, môžu sa kedykoľvek dohodnúť o úprave výkonu ich rodičovských práv a povinností. Ak sa nedohodnú, súd môže aj bez návrhu upraviť výkon ich rodičovských práv a povinností, najmä určí, ktorému z rodičov zverí maloleté dieťa do osobnej starostlivosti. Ustanovenia § 24, § 25 a 26 sa použijú primerane. Podľa § 62 ods. 1 Zákona o rodine, plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine, pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. Podľa § 77 ods. 1 Zákona o rodine, sa právo na výživné nepremlčuje. Možno ho však priznať len odo dňa začatia súdneho konania. Výživné pre maloleté dieťa možno priznať najdlhšie po dobu troch rokov spätne odo dňa začatia konania, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa. Rodičia by mali byť schopní sa o výkone svojich rodičovských práv a povinností dohodnúť. Dohodu rodičov zákon vždy uprednostňuje, aj keď podlieha schváleniu súdom. Pri jej posudzovaní musí mať súd v prvom rade na zreteli vodiace kritérium celého konania starostlivosti o maloletých a právnej úpravy postavenia mal. dieťaťa vôbec - záujem mal. dieťaťa. Pojem výživné znamená zabezpečovanie a úhradu osobných potrieb medzi osobami, ktoré majú k sebe príbuzenský alebo iný rodinný vzťah. Pojmovými znakmi výživného je majetková hodnota, ktorá má vyhranený účel (úhrada osobných potrieb) a že jej základom a vlastným dôvodom existencie je určitý osobný, rodinný vzťah medzi oprávneným a povinným. Vyživovaciu povinnosť má osoba, ktorá má hradiť úhradu osobných potrieb. Korešponduje jej nárok na výživné, ktorý má osoba oprávnená. Výživné je právny inštitút, ktorý je vnútorne diferencovaný a to podľa povahy osobného pomeru medzi oprávneným a povinným. Spoločenské funkcie vykazujú rozdiely, pokiaľ ide o jednotlivé druhy výživného. Z toho hľadiska je spoločensky najvýznamnejšia vyživovacia povinnosť rodičov k deťom. Funkcia výživného je podmienená i mravnými názormi spoločnosti. Právna úprava inštitútu výživného sa snaží zaistiť, aby tam, kde dôjde k poruchám v rodinnoprávnych vzťahoch, bola riešená tak, aby ich pôsobenie bolo čo najmenej obmedzené. Pre úpravu výživného to konkrétne znamená, že zákon usiluje zaistiť i pre poruchové prípady plnenie výživného pravidelne, riadne a v rozsahu, ktorý zodpovedá jeho funkcii v rodine. Nárok na výživné a vyživovacia povinnosť sú založené priamo v zákone. To znamená, že k vzniku vyživovacej povinnosti postačí, aby tu existovali podmienky, ktoré zákon stanoví bez toho, aby k tomu museli pristúpiť akékoľvek ďalšie právne skutočnosti. Výživné, i keď je samostatným nárokom, má úzky vzťah k iným inštitútom rodinného práva. Platí to najmä o ustanoveniach o výchove maloletých detí, lebo povinnosť rodičov zaistiť ich riadnu výchovu i výživu je potrebné chápať komplexne. Právne predpisy, ktoré upravujú výživné majú kogentnú povahu, teda nemôžu byť menené dohodou medzi oprávneným a povinným. Z povahy výživného, ako zákonného nároku vyplýva i to, že zákon záväzne upravuje i jeho rozsah. Prispievať na výživu svojich detí je zákonnou povinnosťou obidvoch rodičov a ak si túto povinnosť rodičia neplnia, môže súd i bez návrhu určiť rozsah ich vyživovacej povinnosti. Kritériami na určenie rozsahu vyživovacej povinnosti sú schopnosti, možnosti a majetkové pomery oboch rodičov, odôvodnené potreby oprávneného dieťaťa pri rešpektovaní zásady, že na dosiahnutej životnej úrovni svojich rodičov má právo podieľať sa aj dieťa a to v pozitívnom i negatívnom zmysle. Výživné určené dieťaťu slúži na uspokojovanie všetkých životných potrieb pre všestranný telesný a duševný vývoj dieťaťa. Zahrnuté v tom je aj uspokojovanie potrieb bývania dieťaťa. Pri hodnotení majetkových potrieb rodičov treba zohľadniť a posudzovať nielen tieto pomery podľa vykazovaného príjmu, ktorý býva niekedy neúplný alebo skreslený, ale aj podľa celkovej hodnoty majetku, ktorého prejavom môže byť napr. i nákladný spôsob života. Odôvodnené potreby dieťaťa sú bezprostredne ovplyvňované schopnosťami, možnosťami a majetkovými pomermi rodičov. Ak sú reálne možnosti, schopnosti a majetkové pomery rodičov obmedzené, sú odôvodnenými len bežné potreby dieťaťa, ktoré nepresahujú základnú mieru všetkých potrieb nevyhnutných pre život kultúrneho človeka. Ak sú reálne možnosti a schopnosti rodičov väčšie, odôvodnenými sú aj ďalšie potreby dieťaťa, vrátane tvorby úspor, ktoré síce nie sú nevyhnutné, ale so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu, sú prospešné pre všestranný vývoj dieťaťa. Pre určenie výšky výživného pre dieťa sú rozhodujúce reálne zárobkové možnosti a schopnosti rodičov, ktoré sú dané nielen subjektívnymi vlastnosťami (fyzickou zdatnosťou, úrovňou vzdelania, pracovnými skúsenosťami a pod.), ale aj okolnosťami objektívneho charakteru. V konaní o určenie výšky výživného v prospech maloletého dieťaťa je nevyhnutné zisťovať výdavky, predovšetkým pravidelné, ako aj nepravidelné náklady spojené s bývaním, stravou, ošatením, zdravotným stavom, starostlivosťou o dieťa a domácnosť, inými vyživovacími povinnosťami, poistnými plneniami, sporením, pôžičkami, a pod. Pre komplexnosť posúdenia majetkových pomerov povinného sú predmetom dokazovania aj pasíva (rôzne formy úverov, pôžičiek, náhrady škody). Aj tu treba vychádzať z priority vyživovacej povinnosti a posudzovať ich z hľadiska potencionality. Na zadlženie povinného rodiča z dôvodov, ktoré nie sú nevyhnutné, resp. súvisia so zaobstaraním predmetov nadštandardnej hodnoty, súd pri ustálení majetkových pomerov nebude prihliadať (spotrebný úver, pôžička na kúpu ďalšieho motorového vozidla, chaty, nákladného športového vybavenia alebo exkluzívnych dovoleniek, nehnuteľností a pod.). Tieto náklady súd nebude považovať za výdavok na úkor prostriedkov na výživu dieťaťa, navyše vynaložením finančných prostriedkov takýmto spôsobom došlo k ich úbytku u povinného, jeho majetok sa však zhodnotil o zakúpenú vec. Vzhľadom k mnohotvárnosti konkrétnych prípadov sa pri určovaní výšky výživného kladie dôraz na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Pri rozhodovaní o výživnom musí súd vychádzať zo zistení, ktoré určujú rozhodujúce podmienky pre stanovenie a výšku výživného v dobe rozhodovania. Pre rozsudok je rozhodný stav, ktorý tu je v dobe jeho vyhlásenia (§ 154 ods. 1 OSP). V danej veci súd prvého stupňa zamietol návrh otca na zverenie mal. dieťaťa do jeho osobnej výchovy a starostlivosti a určenia výživného, nakoľko ho považoval za nedôvodný. Odvolací súd mal za to, že súd prvého stupňa vykonal dostatočné dokazovanie, zohľadnil pri svojom rozhodovaní všetky skutočnosti a okolnosti, ktoré majú vplyv rozhodnutie o zverení do výchovy a starostlivosti ako aj na výšku výživného, zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny záver, vec správne posúdil po právnej stránke a rozhodnutie aj podrobne odôvodnil. Odvolací súd v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 OSP sa plne stotožnil so závermi súdu prvého stupňa v tejto časti a s ich odôvodnením a preto na tieto ako na správne v plnom rozsahu poukázal. Prihliadol na skutočnosť, že otec sa návrhom zo dňa 11.10.2011 domáhal určenia výživného vo výške 85 eur mesačne a zverenie mal. do svojej výchovy a starostlivosti s účinnosťou od 01.01.2010. Dňa 19.12.2011 sa rodičia bez predvolania dostavili na Úrad práce sociálnych vecí a rodiny Topoľčany, kde oznámili, že sa na pojednávaní dohodli na striedavej osobnej starostlivosti tak, že mal. bude týždeň u matky a týždeň u otca. V konaní o rozvod a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k dieťaťu, sp. zn. 7P/27/2011 rozhodol Okresný súd Topoľčany tak, že manželstvo P. W. a B. W. rozviedol, pričom upravil výkon rodičovských práv a povinností rodičov na čas po rozvode v zmysle dohody rodičov a zveril maloletú do striedavej osobnej starostlivosti rodičov tak, že každý párny piatok v mesiaci o 15.00 hod. odovzdá otec maloletú matke a matka každý nepárny piatok v mesiaci o 15.00 hod. odovzdá maloletú otcovi. Zaviazal otca prispievať na výživu maloletej sumou 50 eur mesačne, ktoré bol povinný posielať vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred k rukám matky počnúc právoplatnosťou rozsudku o rozvode. Odvolací súd uviedol, že pokiaľ rodičia dobrovoľne dospejú k zmiernemu vyriešeniu podstatných otázok, týkajúcich sa osobnosti dieťaťa ako je zverenie do osobnej starostlivosti, výživné a styk s druhým rodičom, je predpoklad, že ide o riešenie, ktoré obom vyhovuje a nebude im teda poskytovať priestor na konflikty, rozpory a následnú destabilizáciu pomerov dieťaťa. Jedným zo základných kritérií pri posudzovaní súladu dohody rodičov a záujmu maloletého dieťaťa je aj perspektívne posúdenie opodstatnenosti vzniku ďalšieho súdneho konania o tejto veci v pomerne krátkom časovom období. Poukazujúc na uvedené skutočnosti a možný dopad tohto súdneho konania na vzťahy medzi rodičmi, už aj tak do značnej miery rozvrátené, a ich následný vplyv na dieťa v súvislosti so skutočnosťou, že rozhodnutie o zverení do osobnej starostlivosti môže smerovať len do budúcnosti, nie spätne, sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvého stupňa. Otec dieťaťa neopodstatnene žiadal rozhodnutie o zverení maloletej na čas do minulosti, nakoľko za danej situácie, keď je manželstvo rodičov maloletej rozvedené a výkon rodičovských práv a povinností upravený rozsudkom č. k. 7P/27/2011-50 zo dňa 26.01.2012, z objektívnych dôvodov nadbytočné. K požiadavke platenia výživného v sume 85 eur s účinnosťou od 01.01.2010 zo strany matky k rukám otca odvolací súd dodal, že v zmysle § 77 ods. 1 Zákona o rodine, možno priznať výživné najdlhšie po dobu troch rokov spätne odo dňa začatia konania, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa. Tieto odvolací súd nevidel, pretože ak by otec maloletej bol v zlej finančnej situácií a bol by odkázaný na prostriedky od matky dieťaťa, mal podať návrh na súd už v dobe, ktorú uviedol vo svojom návrhu, t. j. v období začiatku roku 2010. Odvolací súd ďalej poukázal na skutočnosť, že v konaní nebolo preukázané, že by sa o maloletú staral v uvedenom období výlučne otec, a preto jeho požiadavku ohľadne platenia výživného zo strany matky, aj z tohto dôvodu považoval za nedôvodnú. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol v zmysle § 224 ods. 1 a § 146 ods. 1 písm. a) OSP tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania, keďže išlo o konanie vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti, ktoré súd mohol začať i bez návrhu. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.