Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 6Sa/19/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7018200381 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 11. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Bystrianská ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7018200381.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobcu: G. N., D. XX.XX.XXXX, trvale bytom A. XX-X, XXXXXX Y., F. T., právne zastúpený: Mgr. JUDr. Zoltán Perhács, PhD., advokát, Tichá 45, Bratislava, proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica, Sládkovičova 25, Banská Bystrica, o správnej žalobe zo dňa 16.02.2018, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BB2-9-001/2018-SK zo dňa 17.01.2018 v spojení s rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Banská Bystrica sp. zn. PPZ-HCP-BB5-83-012/2017-AV zo dňa 8.12.2017, o administratívnom vyhostení žalobcu takto r o z h o d o l : I. Žalobu z a m i e t a . II. Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobca sa podanou správnou žalobou zo dňa 16.02.2018 doručenou súdu 21.2.2018 žiadal preskúmať a zrušiť rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BB2-9-001/2018-SK zo dňa 17.01.2018, ako aj rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Banská Bystrica sp. zn. PPZ-HCP- BB5-83-012/2017-AV zo dňa 08.12.2017, vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie a priznať trovy konania. 2. Predmetným rozhodnutím žalovaný, ako odvolací orgán potvrdil rozhodnutie vydané prvostupňovým správnym orgánom (Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Banská Bystrica) č. PPZ-HCP- BB5-83-012/2017-AV zo dňa 08.12.2017, ktorý podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) administratívne vyhostil žalobcu z územia Slovenskej republiky (ďalej „SR“) na územie F. T.. Zároveň podľa § 82 ods. 3 písm. b) zákona o pobyte cudzincov uložil účastníkovi konania zákaz vstupu na územie SR a na územie všetkých členských štátov na dobu 1 (jeden) rok s tým, že podľa § 83 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov mu policajný útvar určil povinnosť vycestovať z územia SR v lehote 15 (pätnásť) dní od vykonateľnosti rozhodnutia. Žalobca namietal, že bol ukrátený na svojich právach postupom oboch správnych orgánov a súčasne žiadal o priznanie odkladného účinku správnej žalobe. 3. Prvostupňový správny orgán 8.12.2017 rozhodol o administratívnom vyhostení a zákaze vstupu žalobcu podľa § 82 ods.1, písm. b/ zák. č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a vyhostil štátneho príslušníka F. T., žalovaného, pre neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky. Súčasne uložil podľa § 82 ods.3 citovaného zákona zákaz vstupu žalobcu na územie Slovenskej republiky a územie všetkých členských štátov na dobu 1 rok a určil podľa § 83 ods.1 lehotu 15 dní na vykonanie tohto rozhodnutia. 4. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že zistil, potom, čo sa žalobca dostavil na správny orgán, už žalobca prekročil povolené obdobie pobytu na území členských štátov schengenského priestoru, 10.11.2017. Dňa 2. 10. 2018 si podal žiadosť o udelenie prechodného pobytu za účelom zamestnania a po predložení cestovného pasu bolo zistené, že sa nachádza na tomto území mimo rámca povoleného schengenským vízom Talianskej republiky, platným od 26.6. do 26.12.2017. Zdržiava sa teda na území členských štátov 106 dní, pričom uvedené víza mu dovolili zdržiavať sa maximálne 90 dní. 5. Prvostupňový správny orgán citoval ustanovenie § 2 ods.1 zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého je neoprávneným pobytom, ak sa cudzinec zdržiava na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom, alebo medzinárodnou zmluvou. 6. Podľa ust. § 82 ods.1 písm. b/ citovaného zákona možno vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny pre neoprávnený pobyt na území SR s poukazom na § 82 ods.3 písm. b/, súčasne určiť zákaz vstupu na 1 až 5 rokov. 7. Správny orgán citoval ust. § 77 ods.1 zákona o pobyte cudzincov o administratívnom vyhostení a uviedol, že krátkodobý pobyt podľa článku 10 ods.1 schengenského Dohovoru zaviedol jednotné víza pre územie členských štátov, ktoré sa vydávajú vo forme víz určené v nariadení 1683/95 Rady (ES). 8. Správny orgán prvého stupňa konštatoval, že žalobca svojim konaním nerešpektoval článok 6, bod 1, písm. a/ a b/ a c/ Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady 2016/399 z 9 marca 2016 a uviedol, vychádzajúc z cestovného dokladu žalobcu, jednotlivé vstupy a výstupy zo schengenského priestoru, z čoho mal preukázané prekročenie doby pobytu z 90 na 106 dní. 9. Citoval zo zápisnice čo uviedol žalobca o svojom pobyte, dôvode prekročenia pobytu a motivácie zotrvania na území Slovenskej republiky, ktorými boli predovšetkým jeho podnikanie, vôľa získať povolenie k pobytu za účelom zamestnania. Súčasne so žalobcom uvedeného vyplýva, že v dôsledku zdravotného stavu neodcestoval, aj keď plánoval odcestovať. V súvislosti so žiadosťou za účelom vybavenia svojho povolenia k pobytu za účelom zamestnania konštatoval, že sa na správny orgán dostavil a súčasne sa dostavil vo veci vybavovania žiadosti manželky o udelenie jej prechodného pobytu. 10. V odôvodnení správny orgán naopak uviedol, že postupoval podľa § 3 ods.1 Správneho poriadku a vzhľadom na údaje v cestovnom pase F. T., ktorého držiteľom je žalobca a na informácie z neho vyplývajúce zistil, že 9.11.2017 bola zamietnutá žalobcova žiadosť o obnovenie jeho prechodného pobytu na účel podnikania, súčasne boli tiež zadovážené doklady o jeho podnikaní a súkromnom pobyte osôb jeho rodiny a bolo zistené, že žalobca nehovorí pravdu, resp. zavádza správne orgány. 11. Základným dôvodom pre vyhostenie žalobcu bolo prekročenie doby trvania povoleného pobytu v schengenskom priestore o 16 dní. Jeho pobyt mal byť ukončený 22.11.2016. Pri skúmaní a hodnotení otázok relevantnosti zdravotných dôvodov správny orgán konštatoval, že žalobca tieto dôvody neuviedol a nepožiadal na základe nich o takzvaný tolerovaný pobyt. Správny orgán uviedol, že nemôže v tomto zohľadniť jeho dôvody týkajúce sa zdravotného stavu. Pri určení zákazu vstupu v súvislosti s rozhodnutím o administratívnom vyhostení na dobu jedného roka, správny orgán vychádzal zo závažnosti porušenia uvedených predpisov. Správny orgán v odôvodnení oponoval žalobcovi skutočnosťou, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané 8.12.2017, doba vycestovania určená na 22.11.2017, pričom však účastník konania v zápisnici neuviedol také skutočnosti, ktoré by správny orgán mohol vziať na zreteľ. 12. Správny orgán konštatoval v odôvodnení, že pokiaľ ide o rodinný život, chránený článkom 8 ods.1 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách, u žalobcu nebolo zistené to, čo tvrdil, že jeho deti sa nachádzajú na území mimo F. T.. V tejto súvislosti sa v odôvodnení nedopatrením vyskytla zrejme administratívna chyba, ktorá mohla mať dôvod pre napadnutie rozhodnutia z dôvodu jeho nejasnosti, keď správny orgán uviedol, že žalobca má byť vyhostený na územie Egyptskej republiky, správne malo byť F. F.. 13. Žalovaný rozhodnutím zo 17.1.2018 v plnom rozsahu potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a odvolanie žalobcu v plnom rozsahu zamietol. Žalovaný uviedol, že vychádzal zo zistení prvostupňového správneho orgánu, ktorých obsah si osvojil. Išlo o skutočnosti súvisiace s dostavením sa žalobcu pred správny orgán za účelom vybavovania prechodného pobytu manželky žalobcu, skutočnosti týkajúce sa jeho pobytu na území v schengenskom priestore vychádzajúce z jeho cestovného dokladu, skutočnosti týkajúce sa právnej argumentácie a právneho posúdenia veci žalobcu správnym orgánom prvého stupňa, pokiaľ ide o dĺžku jeho pobytu v schengenskom priestore, dodržanie procesných ustanovení zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní a ustanovení § 2 ods.1 písm. h/, § 77 ods.1 zákona o pobyte cudzincov, ako aj článku 6 bodu 1 písm. a/, b/, c/ Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady 399/2016 (EÚ) z 9.3.2016. 14. Žalovaný konštatoval, že správny orgán sa riadil žalobcom namietanými ustanoveniami, jednak Ústavy Slovenskej republiky článku 1 ods.1, článku 2 ods.2, článku 46 ods.1, článku 6 Dohovoru, ako aj medzinárodných dokumentov a v závere uzavrel, že skutkový stav bol nepochybne zistený správne, keď z cestovného dokladu bolo zistené trvanie pobytu žalobcu na území schengenského priestoru od 12.6.2017 do 8.12.2017, čo činí 106 dní na miesto maximálne povolený schengenským vízom Talianskej republiky. 15. Pokiaľ ide o rozsah pobytu, žalovaný zopakoval údaje uvedené aj správnym orgánom prvého stupňa, z ktorých vyplýva pohyb žalovaného v priestore krajín schengenu. Žalovaný zistenia a právne vyhodnotenia správneho orgánu prvého stupňa vo veci jeho žiadosti o udelenie prechodného pobytu za účelom zamestnania ako dôvodu jeho predĺženého pobytu na území Slovenskej republiky vyhodnotil negatívne. Mal za to, že žalobca mal požiadať o tzv. tolerovaný pobyt, pretože v súvislosti s prekročením doby pobytu nemá správny orgán možnosť prihliadnuť na žalobcom uvádzané dôvody inak ako v rámci konania o tzv. tolerovanom pobyte žalobcu. 16. Pokiaľ ide o jednotlivé odvolacie dôvody, ktoré sú totožné so žalobnými dôvodmi, tieto majú charakter procesno-právnych pochybení, o ktorých žalobca tvrdil, že spôsobujú jednak nezrozumiteľnosť, nejasnosť, neodôvodniteľnosť rozhodnutia. 17. Žalobca namietal, že došlo k pochybeniu v odôvodnení prvostupňového správneho rozhodnutia, že jeho vyhostenie má byť vykonané na územie Egyptskej republiky. Žalovaný k tomu uviedol, že za situácie, keď vo výrokovej časti žalobca bol označený menom, priezviskom, dátumom narodenia a bydliskom a bol označený za občana F. T. vo výroku rozhodnutia a táto krajina ako miesto vyhostenia, nemožno uznať námietku žalobcu uvedenú v odvolacom konaní, že rozhodnutie je nezrozumiteľné, nejasné a nevykonateľné. Krajina pôvodu jednoznačne u žalobcu je F. T.. 18. Odvolací správny orgán mal za preukázané, že správny orgán zistil skutkový stav a pokiaľ ide o rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu a dôvody, ktoré správny orgán viedli k tomuto záveru, mal za preukázané, že sa žalobca dopustil priestupku zákona o pobyte cudzincov a porušenia článku 6 ods.1 kódexu schengenských hraníc. Pokladal prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu za vydané v súlade i so zákonom o pobyte cudzincov a právnym poriadkom Slovenskej republiky. V prípade neoprávneného pobytu ustanovenie § 82 ods.1 písm. b/ striktne podľa žalovaného ukladá policajnému útvaru administratívne vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny. 19. Podľa žalovaného správny orgán prvého stupňa pri rešpektovaní súkromného a rodinného života sa opieral o vlastné zistenia a porovnal ich s tvrdeniami žalobcu a konštatoval, že nebolo možné na ne prihliadať. Žalovaný zistil, že rodina žalobcu nežije vo Viedni a tvrdenia žalobcu o tom, že deti tam študujú nie sú pravdivé. Žalobca tvrdil, že on z územia schengenského priestoru môže podnikajúc na území Slovenskej republiky prihliadať a výchovne pôsobiť na deti študujúce v susednej krajine. Bolo zistené, že rodina žalobcu žije na území F. T., o čom svedčia aj časte cesty žalobcu za svojou rodinou do domovskej krajiny, vyplývajúce z cestovného dokladu. Žalobca sám potvrdil, že rodina žije v jeho domovskej krajine a tam majú aj trvalý pobyt členovia jeho rodiny. Takže rozhodnutím o jeho vyhostení na územie F. nemôže dôjsť k porušeniu zásad zakotvených na ochranu rodinného a súkromného života v článku 8 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách. 20. Žalobca v správnej žalobe poukázal na neodôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ktoré je v rozpore s článkom 36 ods.1 Listiny základných práv a slobôd ako aj článku 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa žalobcu nie je zrejmé akými úvahami sa žalovaný vo svojom rozhodnutí riadil. 21. Žalobca pokladá napadnuté rozhodnutia za v rozpore s Ústavou a právnym poriadkom Slovenskej republiky postup oboch správnych orgánov v rozpore s článkom 1 ods.1 a s článkom 2 ods.2 Ústavy, Ústavy Slovenskej republiky. Správne orgány podľa názoru žalobcu neposkytli súdnu a inú právnu ochranu žalobcovi a nenaplnili jeho legitímne očakávania v súvislosti s jeho žiadosťou podanou o prechodný pobyt za účelom zamestnania. 22. Žalobca v správnej žalobe uviedol, že sa dostavil pred správny orgán, aby podal žiadosť o udelenie prechodného pobytu na účel zlúčenia rodiny v súvislosti so žiadosťou, ktorú podala jeho manželka. Vykonanou previerkou oprávnenosti jeho pobytu na území Slovenskej republiky v súvislosti s podanou žiadosťou žalobcu o udelenie prechodného pobytu na územie SR na účel zamestnania správny orgán so vstupných a výstupných pečiatok v jeho cestovnom doklade zistil, že od 12.6.2017 do 8.2.2017 sa zdržiaval na území štátov schengenskej dohody, spolu 106 dní. V zmysle udeleného víza H. F. sa tu mohol zdržiavať maximálne 90 dní. Správny orgán postupom podľa § 82 ods.1 písm. b/, pretože prekročil povolenú dĺžku pobytu o 16 dní, začal konanie o jeho administratívnom vyhostení z územia SR. 23. Podľa žalobcu napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo vydané na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, nepreskúmateľné, nezrozumiteľné a zmätočné a tiež mal za to, že zistenie skutkového stavu žalovaným i správnym orgánom prvého stupňa nie je dostatočné na posúdenie veci. 24. Žalobca namieta postup správnych orgánov v rozpore s § 46 ods.1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní. Podľa žalobcu výrok nenapĺňa požiadavky zákona, je neurčitý a nepresný. Výrok napadnutého rozhodnutia je neurčitý a nepresný, čím je i neurčitý a zmätočný a zakladá predpoklad nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia. 25. Správny orgán podľa žalobcu pochybil pri aplikácii ustanovení § 3 ods.4, § 32 ods.1 a 2 a § 46 Správneho poriadku. Rozhodnutia správnych orgánov majú vychádzať zo spoľahlivého zisteného skutkového stavu, ktorý sa má zisťovať úplne a za tým účelom má správny orgán povinnosť obstarať podklady a nie je viazaný návrhmi účastníkov konania, pričom dôkazmi môžu byť aj vyjadrenia účastníkov, ich čestné prehlásenia a rôzne iné všeobecné skutočnosti z iných orgánov a úradov. Rozhodnutie musí byť vydané v súlade s právnymi predpismi. 26. Pokiaľ ide o skutkový stav, žalobca namietal, že pricestoval 19.11.2017 z Moskvy do Viedne a následne do Slovenskej republiky. V Banskej Bystrici za účelom podania žiadosti o prechodný pobyt za účelom zamestnania zotrval. Je majiteľom firmy QUARTA Investment s.r.o., funguje na území Slovenskej republiky, vykazoval zisk a dostavil sa na správny orgán za účelom poskytnutia informácie v súvislosti so žiadosťou manželky o udelenie prechodného pobytu, sám plánoval vycestovať 20.11.2017 späť, neurobil tak však z dôvodov zhoršeného zdravotného stavu, na čo správny orgán neprihliadol. 27. Podľa žalobcu žalovaný nevzal jeho odvolacie dôvody do úvahy, pričom je nesporné, že im nevenoval pozornosť ani prvostupňový správny orgán. Ide predovšetkým o otázky ochrany rodiny žalobcu v zmysle článku 8 Dohovoru. Správny orgán podľa žalobcu rovnako pochybil, ak v uvedených rozhodnutiach nevzal na zreteľ ochranu rodiny žalobcu, ktorý je ženatý a jeho deti v dôsledku jeho administratívneho vyhostenia sú poškodené na svojich právach, keďže podľa žalobcu deti študujú na území Rakúskej republiky, odkiaľ on zo Slovenskej republiky môže byť s nimi v spojení, pomáhať im a vykonávať nad nimi dohľad. 28. V súvislosti s ochranou jeho rodiny a aplikáciou článku 8 Dohovoru žalobca konštatoval, že pri strete dvoch práv, ktoré správny orgán musí vziať do úvahy, bezpochybne musí vychádzať z proporcionality ochrany týchto práv. V prípade správnych orgánov vzali do úvahy predovšetkým ochranu verejného záujmu pred ochranou súkromných práv práv žalobcu a jeho rodiny. 29. Žalobca namietal aj uložený zákaz vstupu na dobu jedného roka, ktorý pokladal za neprimeraný mimo realizácie voľnej správnej úvahy orgánov verejnej správy. Podľa jeho názoru táto otázka nebola vyjasnená v odôvodnení rozhodnutia z akého dôvodu bolo takto rozhodnuté. 30. Žalovaný vo vyjadrení z 9.4.2018 zaujal stanovisko k žiadosti žalobcu o povolenie odkladu napadnutého rozhodnutia žalovaného v správnej žalobe. Navrhol nezohľadniť tvrdenia žalobcu a nevyhovieť jeho návrhu na priznanie odkladného účinku. Správny súd uznesením zo dňa 10.4.2018 rozhodol o tom, že zamietol návrh na priznanie odkladného účinku správnej žalobe žalobcu zo dňa 16.2.2018. 31. Z vyjadrenia z 11.4.2018 žalovaného vyplýva, že sa pridržiava dôvodov odvolania napadnutého rozhodnutia, v ktorom potvrdil správnosť a zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, konštatujúc, že v zmysle § 111 ods.1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov bol žalobcovi preukázaný neoprávnený pobyt. Z predloženého cestovného dokladu, platného od 13.2.2017 do 13.2.2017 bolo zistené udelené talianske vízum typu „C“ platné od 26.6.2017 do 26.12.2017 na 90 dní za účelom turistiky. Prekročenie tejto doby trvania pobytu žalobcu na území schengenského priestoru došlo podľa § 82 ods.1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov k naplneniu dôvodov pre neoprávnený pobyt a tým dôvodnosť administratívneho vyhostenia žalobcu do krajiny pôvodu. V súvislosti s vyhostením štátneho príslušníka tretej krajiny pre neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky bolo možné podľa § 82 ods.3 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov uložiť aj trest zákazu vstupu na 1 až 5 rokov. Podľa § 2 ods.1 písm. h/ citovaného zákona neoprávneným pobytom je zdržiavanie sa cudzinca na území SR v rozpore so zákonom, osobitným predpisom a medzinárodnou zmluvou, čo žalovaný pokladal za preukázané a naplnené pre skutkovú podstatu § 77 ods.1 zákona o pobyte cudzincov, teda administratívne vyhostenie žalobcu, ktorý nerešpektoval článok 6, bod 1, písm. a/, b/, c/ Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/399 z 9.3.2013 pre prekročenie povoleného pobytu na území schengenského priestoru o 16 dní. 32. Žalovaný uviedol, rovnako ako vo svojom odôvodnení, že správny orgán prvého stupňa zápisnične zistil dôvody, pre ktoré by nemohol začať konanie o vyhostení žalobcu, ktoré mal za preukázané a naplnené. Žalovaný stotožnil s ním v napadnutom rozhodnutí. Rozhodol o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa a zotrval na všetkých dôvodoch uvedených v napadnutom rozhodnutí. Žalovaný konštatoval, pokiaľ ide o procesné námietky, pretože výroková časť rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa i jeho odôvodnenie definujú naplnenie zákonných požiadaviek pre jednotlivé časti administratívneho rozhodnutia a výroková časť rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa definuje žalobcu. Identifikuje ho ako občana tretej krajiny, dátumom narodenia, miestom pobytu, definuje naplnenie porušenia povinností žalobcu podľa právneho poriadku Slovenskej republiky a medzinárodných zmlúv a určuje, že spáchal administratívny priestupok, definovaný v ust. § 82 ods.1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov a v súvislosti s uloženým administratívnym vyhostením rozhodol súčasne o zákaze vstupu na územie Slovenskej republiky a všetkých členských štátov na dobu jedného roku podľa § 82 ods.3 písm. b/ a podľa § 83 ods.1 písm. c/ určil lehotu na vycestovanie 15 dní. 33. Žalovaný konštatoval, že pokiaľ ide o odvolacie dôvody, ktoré žalobca uvádzal ako dôvody svojho nevycestovania, dôvody spočívajúce v nedostatočnej ochrane súkromia a rodiny žalobcu a nedostatočnom zohľadnení jeho zámeru požiadať a žiadať o prechodný pobyt za účelom podnikania, žalovaný nevzal jeho odvolacie dôvody do úvahy, lebo tieto pokladal žalovaný za nedôvodné pre posudzovanú vec. 34. Konštatoval, že dôvody zdravotného stavu boli dôvodmi pre požiadanie o tolerovaný pobyt žalobcu. Pokiaľ ide o povinnosti spočívajúce vo vzťahu k ochrane rodiny a súkromia, žalovaný konštatoval, že bolo zistené, že nie sú dôvody, pre ktoré by bolo možné namietať porušenie práv žalobcu zaručené a garantované článkom 8 Dohovoru, keďže rodina žalobcu žije na území, kde má byť žalobca vyhostený. 35. Pokiaľ ide o administratívne pochybenie v označení miesta, kde má byť žalobca vyhostený a kde miesto F. T. bola uvedená Egyptská arabská republika, žalovaný uviedol, že z celého kontextu odôvodnenia, ale najmä správnosť výrokovej časti napadnutého rozhodnutia definuje na základe čoho bolo správne rozhodnutie vydané a aké sú jeho základné atribúty. Pretože neexistovali žiadne zákonné prekážky administratívneho vyhostenia žalobcu, došlo k začatiu a v administratívnom konaní k vydaniu rozhodnutia o vyhostení žalobcu, ako bolo uvedené vyššie a keďže relevantnosť dôvodov nebola preukázaná, žalobcom uvádzané dôvody správne orgány dôvodne charakterizovali za také, ktoré nemohli ovplyvniť vydanie rozhodnutia. Žalovaný navrhol zamietnuť správnu žalobu. 36. Zástupca žalobcu prostredníctvom právneho zástupcu vo vyjadrení z 30.4.2018 reagoval na obsah vyjadrenia žalovaného k správnej žalobe. Poukázal na stret základných práv, a to práva na ochranu súkromného života a rodiny garantovaného Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd a ochranu verejného poriadku. Jeho narušenie bolo žalobcovi preukázané v dôsledku vzniknutého konania, ktorým porušil zákon o pobyte cudzincov a medzinárodný dohovor. Žalobca ale konštatoval, že nebolo dostatočne vysvetlené prečo neboli akceptované pripomienky žalobcu. Nepreukázanie vážnosti verejného záujmu nad záujmom ochrany súkromia a rodiny, vytkol žalobca aj súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o zamietnutí návrhu na priznanie odkladného účinku v správnej žalobe. Podľa žalobcu si správne orgány mali zadovážiť informácie, ktoré sa týkali jeho pôsobenia ako podnikateľa ale nechali to bez povšimnutia. Nevenovali dostatočnú pozornosť vo svojich úvahách ani vyhodnoteniu významu pôsobenia žalobcu na území Slovenskej republiky z hľadiska ochrany jeho súkromia a rodiny a favorizovali ochranu verejného záujmu pred ochranou jeho rodiny a súkromia. 37. Žalobca zopakoval, že zákaz pobytu a vstupu na územie schengenského priestoru po dobu jedného roka, je prísnym a nie je ničím odôvodnený. Žalobca sa vracia k otázke neodôvodnenosti rozhodnutia správneho orgánu i žalovaného a v závere konštatuje porušenie svojich práv podľa článku 46 ods.1, 2, článku 47 ods.3 a článku 6 a 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. K vyjadreniu žalobca predložil v nemeckom jazyku potvrdenia udelené vo Viedni 24.7.2017, doklady o bankovom účte v Rakúsku, ďalej doklady o začatí konania o udelení povolenia na pobyt žiaka v Rakúsku pre maloleté deti Z. N., A. N. a P. N.. 38. Vo vyjadrení tzv. duplike k replike žalobcu na vyjadrenie k správnej žalobe žalovaný zopakoval zistenie správneho orgánu, právne vyhodnotenia týchto zistení odvíjajúcich sa od údajov z cestovného dokladu žalobcu a zistení z informačnej databázy krajín schengenského priestoru, kde žalobcovi bolo udelené turistické vízum typu „C“ na obdobie 90 dní, pričom z cestovného dokladu bolo preukázané, že sa tu zdržiaval 106 dní, teda o 16 dní dlhšie. Žalovaný opätovne poukazuje na obsah zápisnice, v ktorej jednoznačne žalobca v čase preskúmavania dôvodnosti určenia jeho pobytu ako neoprávneného na území Slovenskej republiky zisťoval pobyt jeho rodiny, dôvody, ktoré ho viedli k nevycestovaniu, preveroval okolnosti vážnosti jeho argumentácie, pokiaľ ide o ochranu rodiny a súkromia a pokiaľ ide aj o možnosť jeho podnikania. Podľa žalovaného bol jednoznačne zistený neoprávnený pobyt, ako je to uvedené v rozhodnutiach správnych orgánov, s vyvodením administratívnej zodpovednosti žalobcu v podobe rozhodnutia o administratívnom vyhostení a rozhodnutí o zákaze pobytu na území schengenského priestoru a vstupu do tohto priestoru na dobu jedného roka. 39. Krajský súd v Košiciach príslušný na konanie ako správny súd podľa zákona č. 162/2015 Z. z., Správneho súdneho poriadku /ďalej len SSP/, účinného od 1.7.2016 preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného i správneho orgánu prvého stupňa v právnych medziach žaloby. Oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu správnych orgánov oboch stupňov a konštatuje, že žalobou nie je dôvodná, preto podľa § 190 SSP túto zamietol. 40. Predmetom preskúmania je rozhodnutie žalovaného označené v záhlaví tohto rozhodnutia, ktorým rozhodol o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa, ktorý rozhodol podľa § 82 ods.1 písm. b/ zákona č. 404/2011 o pobyte cudzincov o administratívnom vyhostení žalobcu z dôvodu neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky a krajín schengenského priestoru. Správny orgán prvého stupňa v intenciách svojho rozhodnutia a obsahu jeho administratívneho spisu skúmal, či žalobca sa dopustil neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky a schengenského priestoru podľa § 111 ods.1 písm.c/ zákona o pobyte cudzincov. 41. Podľa správneho súdu bolo jednoznačne zistené z administratívneho spisu, konkrétne z jeho obsahu z cestovného dokladu žalobcu, že tento prekročil udelenú dobu pobytu na území členských krajín schengenského priestoru a zotrval na tomto území dlhšie ako mal oprávnenie, pričom rozsah jeho pobytu bol udelený turistickým vízom Talianskej republiky, ktorým mu bol prechodný pobyt povolený na dobu 90 dní. Nepochybne bolo preukázané, že základom administratívneho priestupku žalobcu spočívajúceho v prekročení doby pobytu na území schengenského priestoru štátneho príslušníka tretej krajiny bolo preukázané. 42. Dôvody prečo žalobca zotrval dlhšie na území schengenského priestoru boli preverované správnym orgánom, malo ísť o dôvody vybavovania prechodného pobytu za účelom podnikania. Uvedené povolenie za účelom podnikania však žalobcovi nebolo udelené. 43. Správny orgán prvého stupňa rozhodol svojim rozhodnutím 8.12.2017. Vo výroku rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa je súčasne uvedená krajina F. T., kam má byť žalobca vyhostený. Ak žalobca namietal procesné pochybenia správneho orgánu prvého stupňa, t.j. nejasnosť, nezrozumiteľnosť výroku, ako aj celého rozhodnutia a to v kontexte toho, že správny orgán prvého stupňa v odôvodnení nesprávne uviedol krajinu kde má byť žalobca vyhostený, pričom z výroku rozhodnutia aj podľa správneho súdu jednoznačne vyplýva identifikácia žalobcu dátumom narodenia k menu a priezvisku a trvalému pobytu v F. T., a vyjadrené, že do tejto krajiny má byť vyhostený, nejde o iné ako pochybenie, ktoré odstránil vo svojom rozhodnutí žalovaný. 44. Podľa názoru správneho súdu aj v intenciách spravodlivého a zákonného postupu správnych orgánov nemožno konštatovať, že uvedené administratívne pochybenie mohlo zaviesť úrady, prípadne žalobcu a spochybniť vykonanie administratívneho rozhodnutia či spôsobiť jeho nejasnosť, nezrozumiteľnosť, či jeho nevykonateľnosť. Žalobca opravu odôvodnenia v tejto časti zrejme nežiadal. 45. Podľa správneho súdu žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí sa dostatočne zaoberal dôvodnosťou rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, správnosťou zistenia jeho skutkového stavu, možnosťou danou žalobcu predniesť na svoju obranu tvrdenia, vyvracať ich, prípadne potvrdzovať svoje dôvody zotrvania na území Slovenskej republiky po uplynutí povolenej doby trvania pobytu. 46. Preto námietka, že napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo vydané na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, nepreskúmateľné, nezrozumiteľné a že zistenie skutkového stavu žalovaným i správnym orgánom prvého stupňa nie je dostatočné na posúdenie veci, je podľa správneho súdu nedôvodná. 47. Postup správnych orgánov je v súlade § 3 ods.4, § 32 ods.1 a 2 a § 46 Správneho poriadku. Výrok napadnutého rozhodnutia a rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa a ich odôvodnenia je potrebné treba v zmysle jednotného výkonu administratívneho konania považovať za jeden celok. Správny súd uzatvára, že ich rozhodnutia v posudzovanej veci vychádzali zo spoľahlivého zisteného skutkového stavu, správneho právneho posúdenia, lebo správne orgány si obstarali potrebné podklady od žalobcu i z vlastnej iniciatívy. Tieto podklady slúžili pre správne orgány na skutkové posúdenie veci žalobcu a tvorili podklad pre právne posúdenie. Správny súd poukazuje na možnosť správnej úvahy správnych orgánov, ktoré ak nevybočí z daného právneho rámca, treba ich rozhodnutia pokladať za vydané v súlade s právnymi predpismi. 48. Žalobca uviedol, že správne orgány nezohľadnili jeho žiadosť žalobcu o udelenie prechodného pobytu za účelom podnikania. Správny súd poukazuje na to, že predmetom ich preskúmania bol administratívny delikt žalobcu, ktorý mu bol preukázaný. Napokon žalobca nedosiahol udelenie prechodného pobytu, patrične z iných dôvodov. O tolerovaný pobyt nepožiadal. Správne orgány aj podľa správneho súdu vzali do úvahy námietky žalobcu, ktoré spočívali v procesných aj v hmotnoprávnych argumentoch a táto námietka žalobcu nie je dôvodná. 49. Správnym orgánom žalobca vyčítal, že nevzali do úvahy i ochranu jeho rodiny a súkromia podľa článku 8 Dohovoru, pretože jeho rodina chce a má zámer žiť na území Slovenska a deti údajne študujú vo Viedni. Správny súd si osvojil záver, rovnako ako žalovaný, ktorý na základe vlastných zistení mal za preukázané, že rodina žalobcu aj podľa jeho prehlásení v administratívnom konaní sa nenachádza na území Slovenskej republiky, čo podporil svojimi tvrdeniami, že žalobca často cestuje za rodinou do F. T., kde žije. Správny súd považuje za potrebné konštatovať, že vo vyjadrení strany zopakovali svoje tvrdenia, žalobca uvedené v odvolaní a v správnej žalobe a žalovaný vo svojom rozhodnutí a jeho odôvodnení k tejto otázke. 50. Preto správny súd môže len zhrnúť, že pokiaľ žalobca pripojil doklady z roku 2018 k svojmu vyjadreniu na podporu tvrdení o pobyte jeho maloletých detí na území F. F. tým, že predložil k svojmu poslednému vyjadreniu zo dňa 30.4.2018 aj potvrdenia o tom, že jeho deti 25.4.2018 požiadali o udelenie povolenia pobytu žiakov v F., tieto dôvody sú dôvodmi, ktoré správny orgán nemohol vziať do úvahy v čase rozhodovania, ak neexistovali. 51. Niet pochybností o kvalifikovanosti začatia administratívneho konania a o vyhostení žalobcu pre naplnenie priestupku podľa zákona o pobyte cudzincov, spočívajúce v tom, že prekročil povolenú dobu pobytu a dopustil sa priestupku podľa § 111 ods.1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, lebo nevedel preukázať oprávnenosť svojho pobytu, prípadne doplnením cestovného dokladu platným vízom oprávňujúcim ho k pobytu v schengenskom priestore. Talianske vízum typu „C“ vydané na 26.6.2017 až 26.12.2017 bolo jednoznačne o 16 dní žalobcom prekročené, čím bol naplnený stav § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov a následne bolo možné rozhodnúť aj o uložení zákazu vstupu podľa § 82 ods. 3 písm. b/ na 1 až 5 rokov. 52. Správne orgány uzavreli, že zákaz doby pobytu na 1 rok vzhľadom na závažnosť priestupku žalobcu postačuje. Takže keď žalobca dôvodil, že takéto oprávnenie správne orgány túto časť výroku neodôvodnili, tomuto nie je možné prisvedčiť, ani podľa správneho súdu. 53. Správne orgány postupovali za dodržania všetkých zákonných ustanovení upravujúcich postavenie žalobcu v hmotnoprávnom aj procesnoprávnom rozmere. Konštatuje sa, že obe rozhodnutia sú zákonné v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky s medzinárodnými zmluvami upravujúcimi právne postavenie štátneho príslušníka tretej krajiny v schengenskom priestore z pohľadu oprávnenosti pobytu. 54. Správny súd je aj podľa Ústavného súdu SR legitimovaný v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR poskytnúť ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov správneho konania pred orgánmi verejnej správy konaním o preskúmanie ich rozhodnutí. 55. Preto pokiaľ ide o námietky aplikácie článku 1 ods.1, článku 2 ods.2 Ústavy, tieto určujú konanie správnych orgánov a orgánov verejnej správy v zmysle zásad upravených v ustanoveniach príslušných zákonov. V právnom štáte štátne orgány konajú v zmysle zákona právnej istoty, v rozsahu svojich oprávnení a v medziach daným im právnym poriadkom. Súd konštatuje, že aplikácia zákonných ustanovení zákona o pobyte cudzincov i zákona o správnom konaní boli zachované a nie je možné správnym orgánom vytknúť nezákonnosť v ich postupoch a v obsahu ich rozhodnutí. 56. Z uvedených dôvodov správny súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. 57. O trovách konania rozhodol podľa § 167 a nasl. SSP. Neúspešnému žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Krajskom súde v Košiciach v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že : a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.