Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 4Saz/6/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7018200203 Dátum vydania rozhodnutia: 09. 05. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marianna Hrabovecká ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7018200203.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach, sudkyňou JUDr. Mariannou Hraboveckou, v právnej veci žalobcu: C. I., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť U. U. X., toho času Ú. Z. Y. Z. T. S., I. XX, S., zastúpený JUDr. Marianna Lechmanová, advokátka, so sídlom advokátskej kancelárie v Košiciach na Štúrovej 20, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, dublinské stredisko, Pivonková č. 6, Bratislava, o správnej žalobe zo dňa 08.02.2018, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného ČAS.:MU- DS-7-6/2018-Ž zo dňa 23.01.2018, takto r o z h o d o l : I./ Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, dublinské stredisko, Pivonková 6, 812 72 Bratislava ČAS.:MU-DS-7-6/2018-Ž zo dňa 23.01.2018 týkajúce sa žalobcu: C. I., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť U. U. X. a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. II./ Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobca sa podanou správnou žalobou zo dňa 08.02.2018 domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného ČAS.: MU-DS-7-6/2018-Ž zo dňa 23.01.2018 a náhrady trov konania. S napadnutým rozhodnutím žalovaného v celom rozsahu nesúhlasil z dôvodu, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a rozhodnutie žalovaného je zároveň nepreskúmateľné z dôvodov uvedených v správnej žalobe. 2. Žalobca v Dotazníku žiadateľa o udelenie azylu uviedol, že v Iráne mali spolu s manželkou problémy z dôvodu, že konvertovali z islamu na kresťanstvo, bolo im vyhrážané, najmä jeho manželke, ktorá kvôli tomu prežívala veľký stres a z toho dôvodu sa rozhodli opustiť Irán. Do Rumunska sa nechcú vrátiť, pretože počas cesty zmenili prevádzača a ich prvý prevádzač sa im vyhrážal, preto sa boja o svoje zdravie a život. Rovnako im prevádzač volal aj počas ich pobytu na Slovensku a vyhrážal sa im, že ak sa vrátia do Rumunska, pričom zdôrazňoval, že má blízke kontakty na mafiánske skupiny. Informovali o tom aj slovenských policajtov. Preto žiadajú úrady Slovenskej republiky, aby posúdili ich žiadosti o azyl na Slovensku. Nebudú spoločnosti na príťaž, lebo vzhľadom na ich vzdelanie sa určite budú vedieť uplatniť tak v živote, ako aj na trhu práce. V prípade záujmu vedia nahrávky z mobilu, ktoré dokazujú, že sa im prevádzači vyhrážali, predložiť. 3. Ďalej uviedol, že správny orgán sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal s výpoveďou žalobcu a nie je zrejmé, ako ju posúdil a akými myšlienkami sa riadil. Žalovaný nezobral do úvahy ani skutočnosť, že spoločne so žalobcom je zaistená aj jeho manželka A., nar. XX.XX.XXXX. Mal za to, že uvedené malo byť zohľadnené v rámci zistení správneho orgánu, pretože toto mohlo mať významný vplyv na výsledok konania o azyle, ako aj na výsledok posúdenia žiadosti, ktorá nakoniec bola zamietnutá ako neprípustná. Namietal tiež nesprávny právny záver a nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre jeho nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Rovnako poukazoval na to, že povinnosť zistiť skutočný stav veci žalovanému vyplýva z § 32 Správneho poriadku, ktorú má žalovaný v rozsahu dôvodov, ktorú v priebehu správneho konania uviedol, pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by žalovanému vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sza/34/2009 zo dňa 01.07.2009). 4. V žalobe rovnako zdôraznil, že Najvyšší súd Slovenskej republiky už v skoršej judikatúre (rozsudok NS SR sp. zn. 1Sza/10/2013 zo dňa 09.04.2013) uviedol, že nie je povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými dôkaznými prostriedkami, než vlastnou dôveryhodnou výpoveďou. Je naopak povinnosťou správneho orgánu, aby v pochybnostiach zhromaždil všetky dostupné dôkazy, ktoré dôveryhodnosť výpovede žiadateľa o azyl vyvracajú alebo spochybňujú. 5. Poukazoval na to, že za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť možno podľa názoru NS SR považovať také rozhodnutie správneho orgánu, z ktorého výroku nemožno zistiť, ako vlastne správny orgán vo veci rozhodol, prípadne ktorého výrok je vnútorne rozporuplný. Pod tento pojem spadajú prípady, keď sa nedá rozoznať, čo je výrok a čo odôvodnenie, kto je účastníkom konania a kto bol rozhodnutím zaviazaný. Medzi ďalšie dôvody nezrozumiteľnosti rozhodnutia správneho orgánu patrí rozpornosť výroku s odôvodnením, absencia právnych záverov vyplývajúcich z rozhodujúcich skutkových okolností a podobne. 6. Žalovaný rozhodnutím ČAS: MU-DS-7-6/2018-Ž zo dňa 23.01.2018 podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o azyle“ respektíve „ZoA“) zamietol žiadosť cudzincovi (žalobcovi) o udelenie azylu ako neprípustnú a podľa § 11 ods. 3 zákona o azyle určil, že v prípade cudzinca je príslušná na konanie o udelenie azylu Rumunská republika. V súlade s článkom 29 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013 ustanovujúceho kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov (ďalej len „Dublinské nariadenie III“) sa odovzdanie cudzinca do Rumunska uskutoční najneskôr do 6 mesiacov od prevzatia zodpovednosti členským štátom alebo rozhodnutia o odovzdaní alebo revízii, ak rozhodnutie pripúšťa odkladný účinok. V súlade s článkom 29 ods. 2 Dublinského nariadenia III sa táto lehota môže predĺžiť najviac na jeden rok, ak sa odovzdanie nemohlo uskutočniť kvôli uväzneniu žiadateľa alebo najviac na 18 mesiacov, ak je žiadateľ o udelenie azylu na úteku. 7. V odôvodnení konštatoval, že cudzinec bol kontrolovaný na území Slovenskej republiky dňa 14.11.2017 príslušníkmi Národnej jednotky boja proti nelegálnej migrácii Stred Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru Stred, nevedel predložiť žiadny doklad totožnosti a vzniklo podozrenie, že sa na území Slovenskej republiky nachádza neoprávnene bez víza alebo povolenia na pobyt. Po prevedení cudzinca príslušníkmi Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Žilina bolo zistené, že je žiadateľom o udelenie azylu na území Rumunska. Dňa 14.11.2017 bola policajným útvarom zaslaná žiadosť Dublinskému stredisku Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej „Dublinské stredisko“) na začatie konania podľa dublinského nariadenia. Preverením daktyloskopických odtlačkov prstov v systéme EURODAC bola zistená zhoda a Centrálnou jednotkou zaslaný kladný výsledok z dôvodu, že menovaný dňa 06.09.2017 požiadal o udelenie azylu v Rumunsku. Dňa 15.01.2018 menovaný v priestoroch V. požiadal o udelenie azylu z dôvodu, že má obavu o svoj život a chce ostať žiť na Slovensku. Žalovaný postupoval podľa § 53b ods. 1 ZoA a Dublinského nariadenia a dňa 22.11.2017 zaslal dožiadanie o prijatie späť rumunskému partnerskému úradu (ako zodpovednému členskému štátu), ktorý dňa 06.12.2017 písomne akceptoval prijatie späť cudzinca podľa článku 18 ods. 1 písm. b) Dublinského nariadenia III, čím zároveň v súlade s článkom 4 Nariadenia Komisie súhlasilo s odovzdaním cudzinca na svoje územie. 8. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval, že Rumunská republika je členský štát, ktorého príslušný správny orgán potvrdil svoju zodpovednosť za posúdenie žiadosti o udelenie azylu menovaného a vyslovil súhlas s jeho odovzdaním na svoje územie za účelom posúdenia jeho žiadosti o udelenie azylu. Rumunská republika je zároveň signatárom príslušných medzinárodných zmlúv a dohôd, z čoho jej vyplývajú rovnaké povinnosti, ako ostatným členským štátom. Členské štáty, ktoré uplatňujú Dublinské nariadenie, rešpektujú najmä zásadu nevyhostiteľnosti (non-refoulement) a považujú sa vzájomne za bezpečné krajiny pre štátnych príslušníkov tretích krajín. 9. Z týchto dôvodov uzavrel, že rumunská akceptácia konania o odovzdaní je platná aj v konaní o udelenie azylu, nakoľko podľa § 46b ods. 4 ZoA sa v určovaní zodpovedného štátu príslušného na konanie o udelenie azylu pokračuje v konaní o udelení azylu. Keďže v zmysle článku 18 ods. 1 písm. d) Dublinského nariadenia III členský štát zodpovedný za posúdenie žiadosti o udelenie azylu podanej cudzincom C. je Rumunská republika, zamietol jeho žiadosť o udelenie azylu na území SR v súlade s článkom 26 Dublinského nariadenia III, podľa § 11 ods. 1 písm. c) ZoA ako neprípustnú a cudzinec bude odovzdaný z územia Slovenskej republiky v súlade s článkom 29 ods. 1 Dublinského nariadenia III z územia Slovenskej republiky. 10. Žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 06.03.2018 navrhol, aby Krajský súd v Košiciach správnu žalobu zamietol. Poukázal na to, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že bolo vydané na základe zistení, že účastník konania požiadal o udelenie azylu v Rumunsku dňa 06.12.2017 a Rumunsko písomne akceptovalo jeho prijatie späť podľa článku 18 ods. 1 písm. b) Dublinského nariadenia. 11. Vo vzťahu k dôvodom uvedených v správnej žalobe uviedol, že žalobca v Zápisnici o podaní vysvetlenia spísanej na Ú. Z. Y.U. Z. T. K. S. dňa 15.01.2018 netvrdil, že by v Rumunsku mal zlé prijímacie podmienky a ani žiadne skutočnosti vyplývajúce z jeho výpovede tomu nenasvedčovali. Migračný úrad sám nedisponuje takými informáciami, že by v azylovom systéme v Rumunsku dochádzalo k vážnym pochybeniam, respektíve k takým chybám, kedy by žiadateľom o udelenie azylu hrozilo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie. Ani právna zástupkyňa žalobcu nepredložila do súdneho konania nijaký takýto dôkaz týkajúci sa Rumunska. Počas vstupného pohovoru žalobca uviedol iba to, že v Iráne mal problémy z dôvodu konvertovania na kresťanstvo a preto sa spolu s manželkou rozhodli opustiť Irán a ísť do Nemecka. Do Rumunska sa nechce vrátiť z obáv pred prevádzačmi, ktorí sa mu vyhrážali. Na podmienky v rumunských prijímacích táboroch sa nesťažoval. 12. Zdôraznil, že vo všeobecnosti platí, že členské krajiny si nepreverujú prijímacie podmienky iného členského štátu, ktorému majú odovzdať cudzinca. Samotná skutočnosť, že sú členom EÚ prezumuje adekvátne prijímacie podmienky a zaobchádzanie so žiadateľmi v súlade s medzinárodným a európskym právom, iba, že by sa preukázal opak. Opak týchto skutočností právna zástupkyňa však ničím nepodložila. Na základe toho možno konštatovať, že pri posudzovaní žalobcovho konkrétneho prípadu a jeho odovzdania do členského štátu - Rumunska - neexistujú dôkazy, že by mu hrozilo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v zmysle článku 4 Charty základných práv EÚ. 13. Žalovaný zastáva názor, že z výroku napadnutého rozhodnutia je zrejmé, ako a podľa ktorého ustanovenia zákona o azyle rozhodol. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, prečo rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia a aká správna úvaha žalovaného viedla k takémuto rozhodnutiu. Z týchto dôvodov námietky uvedené v správnej žalobe považuje za irelevantné a účelové. 14. Žalobca vo vyjadrení z 24.03.2018 (replika) uviedol, že s právnym záverom žalovaného v napadnutom rozhodnutí a vo vyjadrení k správnej žalobe nemožno súhlasiť. Samotná skutočnosť, že Rumunsko je členom EÚ neznamená, že sú v krajine adekvátne prijímacie podmienky a zaobchádzanie so žiadateľmi je v súlade s medzinárodným a európskym právom. Z napadnutého rozhodnutia žalovaného nie je vôbec zrejmé, aké dôkazy vykonal za účelom zistenia, že transferom žalobcu na územie Rumunska nedôjde k porušeniu článku 3 Dohovoru a článku 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a preto považuje rozhodnutie za nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné. Žalovaný taktiež pochybil a nedostatočne zistil skutkový stav veci, keď si v konaní nezadovážil žiadne informácie o situácii v Rumunsku a o zaobchádzaní s vrátenými žiadateľmi o azyl na územie Rumunska. Na potrebu zisťovania aktuálnej situácie v krajine, kam má byť cudzinec odovzdaný alebo vrátený, dlhodobo poukazuje aj rozhodovacia prax kasačného súdu (rozsudok sp. zn. 1Sža/31/2014). Podmienky pre žiadateľov o azyl v Rumunsku sú podľa vlastnej skúsenosti žalobcu nedostatočné a nehumánne a aj tie ho viedli k opusteniu jeho územia. Žalobca sa spoločne s maloletou dcérou z tohto dôvodu nechce vrátiť na územie Rumunska. Z týchto dôvodov bolo povinnosťou žalovaného uplatniť ustanovenie článku 3 ods. 2 druhej vety Nariadenia Dublin III a pokiaľ tak nespravil, pochybil, čím vec nesprávne právne posúdil. 15. Žalovaný doplnil vyjadrenie k správnej žalobe a uviedol, že v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktoré odkazuje žalobca (sp. zn. 1Sza/31/2014 z 02.08.2014) sa posudzuje otázka zaistenia cudzinca podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, kedy najvyšší súd posudzoval oprávnenie policajného orgánu vydať rozhodnutie o zaistení a opakovane zaistiť cudzinca po tom, čo požiadal o udelenie azylu. Migračný úrad nespochybňuje povinnosť policajného orgánu pri realizácii trestu administratívneho vyhostenia zaobstarať si aktuálne informácie o krajine, kam má byť osoba vyhostená, aby neprišlo k porušeniu jej práv v zmysle medzinárodných zmlúv, ktorými je SR viazaná. Ide však o situáciu, kedy policajný orgán na trvalo vyhosťuje osobu do krajiny, kde predtým žila a pokiaľ požiada takáto osoba o udelenie azylu, je povinný vykonať k dôvodom takejto žiadosti o azyl zistenia, či nejde o účelovú žiadosť podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR, na ktorý poukazuje právna zástupkyňa žalobcu, má takúto osobu k dôvodom žiadosti o azyl vypočuť (aj keď na posúdenie žiadosti o azyl nie je príslušným orgánom a bude o nej rozhodovať Migračný úrad MV SR), aby mal na základe čoho posúdiť, či jeho žiadosť o azyl bola podaná s cieľom oddialiť alebo zmariť konanie o jeho administratívnom vyhostení, ktoré bolo prerušené práve pre podanie o žiadosti o azyl. Nejde teda o vrátenie do členského štátu EÚ na základe Dublinského nariadenia, ale o vyhostenie cudzinca z územia SR na základe zákona o pobyte cudzincov. Dublinské nariadenie je súčasťou spoločného európskeho azylového systému, z ktorého vyplýva povinnosť dodržiavať zásadu zákazu vyhostenia a vrátenia, a preto „sa členské štáty, z ktorých každý rešpektuje zásadu zákazu vyhostenia alebo vrátenia, považujú za bezpečné krajiny pre štátnych príslušníkov tretích krajín (bod 3 recitál Dublinského nariadenia). Predpokladom uplatňovania predmetného Nariadenia je vzájomná akceptácia členských štátov ako bezpečných krajín, pričom nie je zmyslom, ani účelom tejto právnej regulácie „vyšetrovať“ a preverovať si v každom konaní dodržiavanie ľudských práv v zodpovednom členskom štáte EÚ. Tomu zodpovedá na jednej strane vzájomná dôvera a na druhej strane uplatňovanie zodpovednosti medzi členskými štátmi EÚ. Žalovaný je preto presvedčený, že pokiaľ neexistujú v konaní podozrenia zo zlyhávania azylového systému v dotknutom členskom štáte, vrátane prijímacích podmienok, Slovenská republika nemá a priori povinnosť eventuálne nedostatky vyhľadávať. Poznamenal, že v súvislosti s realizáciou Dublinského nariadenia nebolo na úrovni EÚ prijaté rozhodnutie, respektíve stanovisko o pozastavení odovzdávania cudzincov do Rumunska. V tejto súvislosti opätovne zdôraznil, že žalobca ani netvrdil, že by v Rumunsku mal zlé prijímacie podmienky a ani žiadne skutočnosti vyplývajúce z jeho výpovede tomu nenasvedčovali. Migračný úrad sám nedisponuje takými informáciami, že by v azylovom systéme v Rumunsku dochádzalo k vážnym pochybeniam, respektíve k takým chybám, kedy by žiadateľom o udelenie azylu hrozilo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie. Rovnako zdôraznil, že ani právna zástupkyňa žalobcu nepredložila do súdneho konania nijaký takýto dôkazy týkajúci sa Rumunska. 16. Podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona o azyle, Ministerstvo zamietne žiadosť o udelenie azylu ako neprípustnú, ak c) je na konanie o udelenie azylu príslušný iný štát. 17. Podľa § 11 ods. 3 zákona o azyle, Ministerstvo bezodkladne informuje žiadateľa o tom, že zisťuje, či je iný štát príslušný na konanie o udelenie azylu; počas zisťovania neplynie lehota na rozhodnutie. Ministerstvo vo výroku rozhodnutia podľa odseku 1 písm. c) uvedie aj štát, ktorý je príslušný na konanie o udelenie azylu. 18. Podľa § 53b ods. 1 zákona o azyle, Pri určení členského štátu Európskej únie zodpovedného za posúdenie žiadosti o udelenie azylu, ktorú podal štátny občan tretej krajiny v jednom z členských štátov Európskej únie, sa použijú kritériá a mechanizmy uvedené v právne záväzných aktoch Európskej únie; 20b) na posúdenie žiadosti o udelenie azylu, ktorú podal cudzinec, ktorému bolo poskytnuté dočasné útočisko, je však zodpovedný predovšetkým členský štát, ktorý súhlasil s jeho presídlením na svoje územie. 19. K poznámke č. 20b) je uvedené - Nariadenie Komisie (ES) č. 1560/2003 z 2. septembra 2003, ktoré ustanovuje podrobné pravidlá na uplatňovanie nariadenia Rady (ES) č. 343/2003 ustanovujúceho kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov (Mimoriadne vydanie Ú.v. EÚ kap. 19/ zv. 6) v platnom znení. Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (prepracované znenie) (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013). 20. Podľa čl. 3 ods. 2 druhý a tretí pododsek Dublinského nariadenia III, Ak nie je možné odovzdanie žiadateľa do členského štátu, ktorý je primárne určený za zodpovedný, pretože sa zo závažných dôvodov možno domnievať, že v konaní o azyle a podmienkach prijímania žiadateľov existujú v danom členskom štáte systémové chyby, na základe ktorých hrozí žiadateľom neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v zmysle článku 4 Charty základných práv Európskej únie, členský štát uskutočňujúci proces určovania zodpovedného členského štátu pokračuje v posudzovaní kritérií stanovených v kapitole III s cieľom zistiť, či iný členský štát nemôže byť určený ako zodpovedný. Ak nemožno vykonať odovzdanie podľa tohto odseku do žiadneho členského štátu určeného na základe kritérií stanovených v kapitole III alebo do prvého členského štátu, v ktorom bola podaná žiadosť, stane sa zodpovedným členským štátom členský štát, ktorý uskutočňuje proces určovania zodpovedného členského štátu. 21. Podľa článku 4 Charty základných práv Európskej únie (Zákaz mučenia a neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu), Nikoho nemožno mučiť, ani podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. 22. Podľa čl. 3 Dohovoru, Nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. 23. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Nikoho nemožno mučiť, ani podrobiť krutému, neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. 24. Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak. 25. Podľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku, Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka, musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. 26. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú na to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. 27. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 28. Podľa § 33 ods. 1 Správneho poriadku, Účastník konania a zúčastnená osoba má právo navrhovať dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej ohliadke. 29. Podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku, Správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. 30. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 31. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovil osobitný zákon. 32. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov na základe ktorých rozhodoval, ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 33. Podľa § 52 ods. 1 zákona o azyle, Na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, 20) ak tento zákon neustanovuje inak. Právne úkony vykonávané orgánom verejnej moci v konaní podľa tohto zákona sa vykonávajú výlučne v listinnej podobe. 22aa) 34. K poznámke č. 20) - je uvedený Zákon č. 71/1967 Zb. v znení neskorších predpisov. 35. Pokiaľ sa týka súdneho prieskumu, správny súd právne uzatvára: 36. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného ČAS.: MU-DS-7-6/2018-Ž zo dňa 23.01.2018 (označenie rozhodnutia v číselnom formáte doručenom žalobcovi), ktorým žalovaný podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona o azyle zamietol žiadosť žalobcu o udelenie azylu ako neprípustnú a podľa § 11 ods. 3 zákona o azyle určil, že v jeho prípade je príslušná na konanie o udelenie azylu Rumunská republika. 37. Žalobca požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky 15.01.2018. V konaní je preukázané, že žalobca požiadal o udelenie azylu na území Rumunska ako členského štátu Európskej únie 06.09.2017 a Rumunsko písomne akceptovalo jeho prijatie späť 06.12.2017 podľa článku 18 ods. 1 písm. b) Dublinského nariadenia III. 38. Podľa § 53b ods. 1 ZoA sa pri určení členského štátu Európskej únie, zodpovedného za posúdenie žiadosti o udelenie azylu, ktorú podal štátny občan tretej krajiny v jednom z členských štátov Európskej únie, použijú kritériá a mechanizmy uvedené v právne záväzných aktoch Európskej únie, ktorým je Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013 (Dublinské nariadenie III). 39. Žalobca v správnej žalobe namietal, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav vo vzťahu k podmienkam prijímania žiadateľov o azyl a azylového systému v Rumunsku a nie je zrejmé, aké dôkazy vykonal za účelom zistenia, že transferom žalobcu na územie Rumunska nedôjde k porušeniu článku 3 Dohovoru a článku 16 Ústavy SR a preto jeho rozhodnutie považuje za nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné. 40. Podľa čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia III vyplýva, že v rámci dublinského systému nemožno premiestňovať žiadateľov o medzinárodnú ochranu do členského štátu, v ktorom azylové konanie alebo podmienky prijímania žiadateľov o medzinárodnú ochranu vykazujú systémové chyby z hľadiska záväzných štandardov Spoločného európskeho azylového systému, že by v prípade premiestnenia žiadateľa do tejto krajiny dublinského systému vzniklo riziko neľudského, či ponižujúceho zaobchádzania s týmto žiadateľom v zmysle čl. 4 Charty základných práv Európskej únie (Charta), resp. čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských právach a základných slobôd (Dohovor). 41. Správny súd vo svojej prechádzajúcej rozhodovacej činnosti a rovnako s prihliadnutím na rozhodovaciu činnosť iného súdu v členskom štáte Európskej únie, ktorý sa zaoberal výkladom Dublinského nariadenia III uzavrel, že správna úvaha v zmysle čl. 3 ods. 2 druhý pododsek Dublinského nariadenia III, týkajúca sa premiestnenia žiadateľa, by mala byť zahrnutá v rozhodnutí o premiestnení žiadateľa bez ohľadu nato, do akej krajiny má byť žiadateľ premiestnený (napr. rozsudok NSS ČR z 25.02.2015 č.k. 1 Azs 248/2014-27). Správny súd je toho názoru, že teda bolo povinnosťou žalovaného posúdiť, či v prípade Rumunska existujú závažné dôvody sa domnievať, že v krajine dochádza k systémovým chybám, pokiaľ ide o konanie o azyl a podmienky prijímania žiadateľov, na základe ktorých by bolo možné sa domnievať, že žiadateľom hrozí neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v krajine, ktorá je zodpovedná za posúdenie ich žiadosti o medzinárodnú ochranu. 42. Žalovaný v administratívnom konaní má zhromaždiť pred vydaním svojho rozhodnutia náležité podklady, a to presné a aktuálne informácie z rôznych zdrojov a v danom prípade aj o členskom štáte EÚ, do ktorého má byť žalobca vrátený v rámci dublinského konania. Žalovaný okrem konštatovania, že Rumunsko je signatárom príslušných medzinárodných zmlúv a dohôd, z čoho mu vyplývajú rovnaké povinnosti, ako ostatným členským štátom a že členské štáty, ktoré uplatňujú Dublinské nariadenie, rešpektujú najmä zásadu nevyhostiteľnosti (non-refoulement) a považujú sa vzájomne za bezpečné krajiny pre štátnych príslušníkov tretích krajín, nezabezpečil do konania žiadne informácie, ktoré by mohli tvoriť podklad jeho správnej úvahy o tom, či v Rumunsku dochádza k uvedeným systémovým chybám. 43. Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia, ako aj z obsahu administratívneho spisu žalovaného nevyplýva, že by žalovaný pri svojom rozhodovaní splnenie vyššie uvedených podmienok, t. j. podmienok vyplývajúcich z článku 3 ods. 2 Dublinského nariadenia III, skúmal, čím pochybil a svoje rozhodnutie zaťažil vadou nedostatočne zisteného skutkového stavu vo vzťahu k prijímacím podmienkam žiadateľov o azyl v Rumunsku. Žalovaný ani nezhromaždil žiadne dôkazy týkajúce sa aktuálneho stavu azylového konania a podmienok prijímania žiadateľov o medzinárodnú ochranu v Rumunskej republike. Správny súd poukazuje na právny názor Ústavného súdu SR vyslovený v náleze III. ÚS 110/2011-39 z 31.05.2011 vo veci sťažnosti žiadateľa o azyl ohľadom jeho dublinského transferu (v tomto prípade do Grécka), v ktorom konštatoval, že „v rámci konania bolo potrebné uplatňovať štandardy ochrany vyplývajúce z dohovoru čl. 3, ktorý zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd a preto má prednosť pred zákonom. Možné porušenie absolútneho zákazu zlého zaobchádzania v zmysle čl. 3 Dohovoru a čl. 16 ods. 2 Ústavy vyvoláva procesnú povinnosť štátu zabezpečiť účinné úradné vyšetrenie tvrdeného zlého zaobchádzania, pričom pojem „účinné“ zahŕňa predovšetkým atribúty dôkladnosti, rýchlosti, nezávislosti a nestrannosti.“ 44. V tomto prípade správny súd ako dôvodnú hodnotí námietku žalobcu o absencii zisťovania a vyhodnotenia aktuálnej situácie žiadateľov o azyl a ich prijímacích podmienkach v Rumunsku a konštatuje, že z rozhodnutia žalovaného nie je zrejmé, aké dôkazy vykonal (ako ich vyhodnotil) za účelom zistenia, že by transferom žalobcu na územie Rumunska nedošlo k poručeniu článku 4 Charty, respektíve článku 3 Dohovoru a článku 16 Ústavy Slovenskej republiky. 45. Krajský súd v Košiciach s poukazom na opodstatnenosť námietok žalobcu v správnej žalobe a vyššie konštatované skutočnosti napadnuté rozhodnutie žalovaného ČAS: MU-DS-7-6/2018-Ž zo dňa 23.01.2018 v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami podľa § 220 Správneho súdneho poriadku a z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. c) a e) Správneho súdneho poriadku zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude povinnosťou správneho orgánu odstrániť pochybenia a vytknuté nedostatky, na ktoré krajský súd poukazuje v odôvodnení svojho rozhodnutia, najmä doplniť dokazovanie smerom naznačeným správnym súdom a na základe zisteného skutkového stavu veci vyvodiť správne úvahy, ktoré je povinný aj náležite odôvodniť. 46. Správny súd dopĺňa, že povinnosťou správneho orgánu je jeho správnu úvahu v zmysle čl. 3 odsek 2 druhý pododsek Dublinského nariadenia III v prípade, ak sa možno domnievať, že štát primárne určený za zodpovedný, vykazuje určité systémové chyby v konaní o azyle a podmienkach prijímania žiadateľov, túto svoju správnu úvahu rozvinúť smerom, či existujú v tomto prípade tieto závažné dôvody, najmä vysporiadať sa už so skutočnosťami, ktoré vyšli v konaní najavo a svoje zistenia náležite odôvodniť s tým, že tieto majú mať podklad v dokazovaní vykonanom správnym orgánom, ktoré má byť aj súčasťou administratívneho spisu. 47. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 SSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu. V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.