Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 4Saz/5/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7018200092 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 04. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marianna Hrabovecká ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7018200092.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach, sudkyňou JUDr. Mariannou Hraboveckou, v právnej veci žalobkyne: V. N. T., nar. XX.XX.XXXX alias V. T. nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť N. G., bez cestovného dokladu, toho času miesto pobytu: Ú.O. L. Z. L. S. U., X. XX, zastúpený Centrom právnej pomoci so sídlom v Bratislave, na Námestí slobody 12, Kancelária Košice, Murgašova 3, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, dublinské stredisko, Bratislava, Pivonková 6, o správnej žalobe zo dňa 18.01.2018, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného ČAS.:MU-DS-420-8/2017-DŽ zo dňa 08.12.2017, takto r o z h o d o l : I./ Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, dublinské stredisko, Pivonková 6, 812 72 Bratislava ČAS.:MU-DS-420-8/2017-DŽ zo dňa 08.12.2017 týkajúce sa žalobkyne: V. N. T., nar. XX.XX.XXXX, alias V. T., B.. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť N. G., bez cestovného dokladu a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. II./ Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobkyňa sa správnou žalobou zo dňa 18.01.2018 domáhala zrušenia rozhodnutia žalovaného ČAS.:MU-DS-420-8/2017-DŽ zo dňa 08.01.2017 a náhrady trov konania. S napadnutým rozhodnutím nesúhlasila v celom jeho rozsahu s odôvodnením, že žalovaný v konaní nedostatočne zistil skutkový stav veci vo vzťahu k podmienkam prijímania žiadateľov o azyl a azylovému systému v Rumunsku, na základe nedostatočného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, vec nesprávne právne posúdil a rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatočné odôvodnenie. Žalovaný dôsledne neposúdil okolnosti daného prípadu a nedostatočne zistil skutkový stav vo vzťahu k prijímacím podmienkam žiadateľov o azyl v Rumunsku. Žalovaný si mal v konaní zabezpečiť dostatok dôkazov ohľadom zodpovedania otázky, ako Rumunsko aplikuje právo v otázkach azylového konania a aké podmienky je skutočne schopné zabezpečiť žalobkyni v prípade jej transferu a následne k týmto zisteniam zaujať v odôvodnení rozhodnutia svoju právnu úvahu. Žalovaný sa iba formalisticky spoľahol na to, že Rumunsko ratifikovalo medzinárodné dohovory (z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ani nevedno, ktoré konkrétne má žalovaný na mysli) a že ide o jeden z členských štátov EÚ. Z napadnutého rozhodnutia žalovaného nie je vôbec zrejmé, aké dôkazy vykonal za účelom zistenia, že transferom žalobkyne na územie Rumunska nedôjde k porušeniu článku 3 Dohovoru a článku 16 ods. 2 Ústavy SR, preto je jeho rozhodnutie nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné. Žalovaný v konaní nezadovážil žiadne informácie o situácii v Rumunsku a o zaobchádzaní s vrátenými žiadateľmi o azyl na územie Rumunska, ktoré sú podľa jej vlastnej skúsenosti nedostatočné a nehumánne, a práve tieto ju viedli k opusteniu jeho územia, kde sa vrátiť nechce. Žalovaný rovnako pochybil, keď v konaní ju nevypočul, ale vychádzal iba zo zápisnice spísanej policajným útvarom v konaní o jej zaistení. Správny orgán je povinný dostatočne zistiť skutkový stav a za tým účelom postupovať v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania. Žalovaný tým, že ju nevypočul, nemohol zistiť, či jej v prípade transferu na územie Rumunska hrozí nejaké riziko a preto ani nemohol dostatočne zistiť skutočnosti dôležité na to, aby bolo jeho rozhodnutie v súlade s článkom 3 Dohovoru. V správnej žalobe poukázala na ustanovenie § 47 ods. 3 Správneho poriadku, článok 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, článok 17 preambuly Nariadenia Dublin III, článku 3 ods. 2 druhej vety Nariadenia Dublin III, článok 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach tzv. Dublinských transferov (sťažnosť č. 30696/09, rozhodnutie z 21.01.2011). 2. Žalovaný rozhodnutím ČAS.:MU-DS-420-8/2017-DŽ zo dňa 08.12.2017 rozhodol podľa § 46a ods. 4 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o azyle“, resp. „ZOA“) o odovzdaní žalobkyne, ktorá má na území SR neoprávnený pobyt, na územie Rumunska. V súlade s článkom 29 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady EU č. 604/2013 zo dňa 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej len „Dublinské nariadenie III“) sa odovzdanie žalobkyne do Rumunska uskutoční najneskôr do šiestich mesiacov od prevzatia zodpovednosti iným členským štátom alebo rozhodnutia o odvolaní alebo revízií, ak rozhodnutie pripúšťa odkladný účinok. V súlade s článkom 29 ods. 2 Dublinského nariadenia sa táto lehota môže predĺžiť najviac na jeden rok, ak sa odovzdanie nemohlo uskutočniť kvôli uväzneniu dotknutej osoby, alebo najviac na osemnásť mesiacov, ak je dotknutá osoba na úteku. V odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že cudzinka pri kontrole príslušníkmi Národnej jednotky boja proti nelegálnej migrácii Stred, Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru Stred dňa 14.11.2017 nemala pri sebe žiaden cestovný doklad a nevedela hodnoverne preukázať svoju totožnosť, preto bola odovzdaná policajtom Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Žilina. Následnou lustráciou v informačných systémoch Policajného zboru bolo zistené, že na území Slovenskej republiky nemá udelený žiadny druh pobytu a nie je žiadateľkou o udelenie azylu, ale dňa 08.10.2017 požiadala o udelenie azylu v Rumunsku (nariadenie EURODAC). Dňa 15.11.2017 bola cudzinka zaistená v ÚPZC Sečovce (rozhodnutie PPZ-HCP-BB7-138/2017-AV) a dňa 16.11.2017 Oddelenie cudzineckej polície PZ Žilina doručila žiadosť dublinskému stredisku Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky na začatie konania podľa dublinského nariadenia. V zápisnici o podaní vyjadrenia cudzinka uviedla, že cestovala letecky z N. do O., potom pešo a autom cez X., U. H. G., kde požiadala o azyl a následne nastúpila do kamiónu spolu s ďalšími osobami, ktorý smeroval do Nemecka, ale bola zadržaná na Slovensku. Dňa 06.12.2017 Rumunsko písomne akceptovalo prijatie späť menovanej osoby podľa článku 18 ods. 1 písm. d) dublinského nariadenia. Konštatoval, že dublinské nariadenie, ako to vyplýva z jeho preambuly, rešpektuje základné práva a dodržiava zásady, ktoré sú uznané najmä v Charte základných práv Európskej únie, ktorá je svojím obsahom v podstate totožná s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Rumunsko je zároveň signatárom príslušných medzinárodných zmlúv a dohôd, z čoho mu vyplývajú rovnaké povinnosti ako ostatným členským štátom, ktoré uplatňujú dublinské nariadenie, rešpektujúc najmä zásadu nevyhostiteľnosti (non-refoulement) a považujú sa vzájomne za bezpečné krajiny pre štátnych príslušníkov tretích krajín. Rozhodnutie odôvodnil tým, že Rumunsko v zmysle článku 18 ods. 1 písm. b) dublinského nariadenia akceptovalo prijať späť žiadateľku, ktorej žiadosť je v procese posudzovania a nachádza sa na území Slovenskej republiky bez povolenia, preto bude odovzdaná z územia Slovenskej republiky v súlade s článkom 29 ods. 1 dublinského nariadenia podľa § 46a zákona o azyle. 3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 15.02.2018 navrhol správnu žalobu zamietnuť. Vo vzťahu k argumentácii žalobkyne rozhodnutím ESĽP a Ústavného súdu SR z roku 2011 týkajúce sa Grécka, kde v minulosti boli pozastavené transfery kvôli systémovým chybám v oblasti azylu uviedol, že odkazy na tieto rozhodnutia sa nedajú analogicky použiť, a to z dôvodov a) žalobkyňa v zápisnici na Oddelení cudzineckej polície PZ Žilina dňa 15.11.2017 ani netvrdila, že by v Rumunsku mala zlé prijímacie podmienky a ani žiadne skutočnosti vyplývajúce z jej výpovede tomu nenasvedčovali, b) migračný úrad sám nedisponuje takými informáciami, že by v azylovom systéme v Rumunsku dochádzalo k vážnym pochybeniam, resp. k takým chybám, kedy by žiadateľom o udelenie azylu hrozilo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie a c) ani právny zástupca žalobkyne nepredložil do súdneho konania nijaký takýto dôkaz týkajúci sa Rumunska. Zdôraznil, že vo všeobecnosti platí, že členské štáty si nepreverujú prijímacie podmienky iného členského štátu, ktoré mu majú odovzdať cudzinca. Samotná skutočnosť, že sú členom EÚ prezumuje adekvátne prijímacie podmienky a zaobchádzanie so žiadateľmi v súlade s medzinárodným a európskym právom, ibaže by sa preukázal opak. Opak týchto skutočností právny zástupca ničím nepodložil. Na základe toho možno konštatovať, že pri posudzovaní žalobkyninho konkrétneho prípadu a jej odovzdania do členského štátu Rumunska neexistujú dôkazy, že by jej hrozilo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v zmysle článku 4 Charty základných práv EÚ. V tejto súvislosti dal do pozornosti súdu odporúčanie Európskej komisie z 08.12.2016, v ktorom sa výslovne odporúča, aby sa obnovilo odovzdávanie žiadateľov o azyl do Grécka podľa dublinského nariadenia, teda ide o neaktuálnosť tejto argumentácie. Vo vzťahu k argumentácii žalobkyne rozsudkom NS SR sp.zn. 1Saz/31/2014 zdôraznil, že v citovanom rozsudku ide znovu o neporovnateľnú situáciu, nakoľko policajný orgán (nie migračný úrad) mal zobrať do úvahy informácie o krajine pôvodu (nie krajiny, do ktorej sa cudzinec podľa dublinského nariadenia má vrátiť na posúdenie o žiadosti o udelenie azylu) a navyše Ukrajina nie je členský štát EÚ a je zrejmé, že na časti územia má bezpečnostné problémy. K názoru žalobkyne, že správny orgán pochybil, keď ju v konaní nevypočul, žalovaný uviedol, že z Dublinského nariadenia nevyplýva povinnosť uskutočniť osobný pohovor s osobou, ktorá sa na území členského štátu zdržiava neoprávnene, ktorá nepodala novú žiadosť o medzinárodnú ochranu a voči ktorej sa postupuje podľa článku 24 Dublinského nariadenia. Článok 5 Dublinského nariadenia upravujúci osobný pohovor sa vzťahuje na tie osoby, ktoré podajú novú žiadosť o udelenie azylu v členskom štáte, ktorý uskutočňuje proces určovania zodpovedného členského štátu a v ods. 2 písm. b) upravuje možnosť upustiť od pohovoru, ak žiadateľ už iným spôsobom poskytol informácie dôležité pre určenie zodpovedného členského štátu. Na základe toho považuje za dostatočné, keď bola menovaná vypočutá pred orgánom PZ. Z daktyloskopických odtlačkov prstov vyplynulo, že je žiadateľkou udelenia azylu v Rumunsku a nakoľko neprejavila vôľu požiadať o azyl v SR a jej pobyt bol neoprávnený, začalo sa konanie podľa § 46a zákona o azyle v zmysle článku 24 dublinského nariadenia. Ako vyplýva aj z napadnutého rozhodnutia a z administratívneho spisu, Rumunsko akceptovalo jej prijatie späť podľa článku 18 ods. 1 písm. b) dublinského nariadenia. 4. Vo vzťahu k argumentácii žalobkyni rozsudkom NS SR č.k. 10Sza/25/2015 zo dňa 11.01.2016 uviedol, že v tomto prípade ide o situáciu, kedy v konaní nebolo zo strany žalovaného zisťované, či členský štát EÚ, Maďarsko akceptuje prijatie cudzinca na svoje územie, kým v tomto prípade akceptácia Rumunska bola vyjadrená písomne dňa 06.12.2017. Okrem toho v rámci konania o preskúmanie tohto rozhodnutia boli zo strany žalobcu predložené dôkazy, s ktorými sa podľa názoru kasačného súdu žalovaný, ani Krajský súd v Bratislave náležite nezaoberali, pričom žalovanému muselo byť z úradnej povinnosti zrejmé, že krajina, kam sa má cudzinec vrátiť, má problémy s dodržiavaním základných ľudských práv. V tejto súvislosti žalovaný opäť zdôraznil, že žalobkyňa ani netvrdila, že by v Rumunsku mala zlé prijímacie podmienky a ani žiadne skutočnosti vyplývajúce z jej výpovede tomu nenasvedčovali. Migračný úrad sám nedisponuje takými informáciami, že by v azylovom systéme v Rumunsku dochádzalo k vážnym pochybeniam, resp. k takým chybám, kedy by žiadateľom o udelenie azylu hrozilo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie. Rovnako zdôraznil, že ani právny zástupca žalobkyne nepredložil do súdneho konania nijaký takýto dôkaz týkajúci sa Rumunska. 5. Rovnako zdôraznil, že vzhľadom k tomu, že v prejednávanom prípade správny orgán už disponoval všetkými potrebnými informáciami o tom, že žalobkyňa je žiadateľkou o azyl v Rumunsku, čo bolo verifikované aj na základe daktyloskopických odtlačkov jej prstov nebolo potrebné, účelné, ani hospodárne vykonať s ňou pohovor, kde by sa zisťovali tie isté skutočnosti, ktoré už zistil iný štátny orgán SR. Tiež poznamenal, že je otázne, či právny zástupca žalobkyne do konaní postupuje efektívnym spôsobom a v záujme svojho klienta, nakoľko žalobkyňa nemá záujem požiadať o azyl v SR, nechce teda zotrvať na území SR, ale vyjadrila vôľu vycestovať do Nemecka za rodinou. Jej pobytom v zaistení na území SR, ktorý jej právny zástupca jednotlivými právnymi úkonmi predlžuje, sa jej právna situácia nelegálneho cudzinca vo svojej podstate nerieši. 6. Žalobkyňa vo svojej replike zo dňa 07.03.2018 zotrvala na dôvodoch uvedených v podanej správnej žalobe v plnom rozsahu. Má za to, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav vo vzťahu k prijímacím podmienkam v členskom štáte, do ktorého rozhodol ju odovzdať. Tejto povinnosti nie je žalovaný zbavený ani z dôvodu, že sa rozhodol ju odovzdať na územie členského štátu EÚ, nakoľko už aj v minulosti bolo súdnymi orgánmi preukázané, že aj v prijímacích podmienkach členských štátov EÚ, ktoré čelia veľkému náporu migrantov a utečencov, môže dochádzať k systémovým zlyhaniam a môžu tam prevládať podmienky nezlučiteľné s článkom 3 Dohovoru, preto je žalovaný povinný si zaobstarať aktuálne správy o azylovom systéme a prijímacích podmienkach pre žiadateľov o azyl v prijímacej krajine. Na túto povinnosť slovenské správne orgány v konaní o zaistení aj v konaní o odovzdaní podľa Nariadenia Dublin III opakovane upozorňuje kasačný súd a v minulosti aj Ústavný súd SR. Na uvedenom nemení nič fakt, či ide o Maďarsko, Bulharsko, Rumunsko, Taliansko, Grécko a podobne, nakoľko situácia v tom ktorom členskom štáte sa mení s ohľadom na nápor migrantov a utečencov. V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 10Sza/25/2015 zo dňa 11.01.2016. Vo vzťahu k nevykonanému osobnému pohovoru dodala, že žalovaný má povinnosť dostatočne zistiť, či v prejednávanom prípade nie sú dané aj individuálne okolnosti viažuce sa konkrétne k osobe účastníka konania, ktoré mu bránia v návrate do prijímacieho členského štátu. Tieto skutočnosti nie je možné získať inak, než vykonaním riadneho pohovoru s účastníkom konania, ktorý má byť neskôr na základe rozhodnutia žalovaného odovzdaný do iného členského štátu. Nie je úlohou všeobecných súdov nahrádzať činnosť správneho orgánu a vykonávať dokazovanie, vypočúvať cudzinca ku skutočnostiam, ktoré mali byť podkladom napadnutého rozhodnutia, vyhodnocovať tieto tvrdenia a skutočnosti, teda či tvrdenia účastníka konania zakladajú porušenie článku 3 Dohovoru a podobne. Správny orgán má povinnosť spoľahlivo zistiť skutkový stav veci a má povinnosť pred vydaním rozhodnutia poskytnúť účastníkovi konania priestor na vyjadrenie sa k zistenému skutkovému stavu a navrhnúť doplnenie dokazovania. Bez toho, aby správny orgán umožnil účastníkovi konania vyjadriť sa v danej veci a navrhnúť dôkazy na podporu jeho tvrdení, nie je ani možné, aby správny orgán individuálne prejednal predmetnú vec a zaujal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia svoju vlastnú právnu úpravu k individuálnym okolnostiam veci, a preto ani následne nie je možné, aby súd preskúmal neexistujúcu právnu úvahu správneho orgánu. Takýmto postupom je znemožnený súdny prieskum napadnutého rozhodnutia pre jeho nepreskúmateľnosť. Vzhľadom k vyššie uvedenému má za to, že v prejednávanej veci došlo k procesným pochybeniam, ktoré zapríčinili nedostatočné zistenie skutkového stavu veci a následne aj nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného, preto navrhla, aby súd napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil. 7. Správny súd v preskúmavanej právnej veci konštatoval splnenie podmienok pre vyhlásenie rozsudku bez nariadenia pojednávania podľa § 182 ods. 2 písm. g) a § 105 ods. 2 písm. a) Správneho súdneho poriadku. 8. Podľa § 46a ods. 1 zákona o azyle, na konanie o odovzdaní cudzinca, ktorý má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt, do iného štátu príslušného na konanie o udelenie azylu podľa osobitného predpisu (ďalej len „konanie o odovzdaní do iného štátu“), je príslušné ministerstvo; konanie sa začína na podnet ministerstva. 9. Podľa § 46a ods. 3 zákona o azyle, ustanovenia § 4 ods. 1, § 17, § 17a a § 18 sa primerane použijú aj na konanie o odovzdanie do iného štátu. 10. Podľa § 46a ods. 4 zákona o azyle, ministerstvo rozhodne o odovzdaní do iného štátu, ak sú splnené podmienky podľa osobitného predpisu; 20b) ministerstvo vo výroku rozhodnutia uvedie aj štát, do ktorého bude cudzinec odovzdaný. 11. Podľa § 53b ods. 1 zákona o azyle, pri určení členského štátu Európskej únie zodpovedného za posúdenie žiadosti o udelenie azylu, ktorú podal štátny občan tretej krajiny v jednom z členských štátov Európskej únie, sa použijú kritériá a mechanizmy uvedené v právne záväzných aktoch Európskej únie; 20b) na posúdenie žiadosti o udelenie azylu, ktorú podal cudzinec, ktorému bolo poskytnuté dočasné útočisko, je však zodpovedný predovšetkým členský štát, ktorý súhlasil s jeho presídlením na svoje územie. 12. K poznámke číslo 20b) je uvedené - Nariadenie komisie (ES) číslo 1560/2003 z 02.09.2003, ktoré ustanovuje podrobné pravidlá na uplatňovanie nariadenia Rady (ES) č. 343/2003 ustanovujúceho kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov (mimoriadne vydanie Ú.v.EÚ kapitola 19/zv.6) v platnom znení. Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (prepracované znenie (Ú.v.EÚ L 180 z 29.06.2013). 13. Podľa článku 3 ods. 2 druhý a tretí pododsek Dublinského nariadenia III, ak nie je možné odovzdanie žiadateľa do členského štátu, ktorý je primárne určený za zodpovedný, pretože sa zo závažných dôvodov možno domnievať, že v konaní o azyle a podmienkach prijímania žiadateľov existujú v danom členskom štáte systémové chyby, na základe ktorých hrozí žiadateľom neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v zmysle článku 4 Charty základných práv Európskej únie, členský štát uskutočňujúci proces určovania zodpovedného členského štátu pokračuje v posudzovaní kritérií stanovených v Kapitole III s cieľom zistiť, či iný členský štát nemôže byť určený ako zodpovedný. Ak nemožno vykonať odovzdanie podľa tohto odseku do žiadneho členského štátu určeného na základe kritérií stanovených v Kapitole III alebo do prvého členského štátu, v ktorom bola podaná žiadosť, stane sa zodpovedným členským štátom členský štát, ktorý uskutočňuje proces určovania zodpovedného členského štátu. 14. Podľa článku 26 ods. 1 (Oznámenie rozhodnutia o odovzdaní) Dublinského nariadenia III, keď dožiadaný členský štát akceptuje, že má prevziať alebo prijať späť žiadateľa alebo inú osobu uvedenú v článku 18 ods. 1 písm. c) alebo d), žiadajúci členský štát oznámi dotknutej osobe rozhodnutie o jej odovzdaní do zodpovedného členského štátu a v príslušných prípadoch aj rozhodnutie neposudzovať jej žiadosť o medzinárodnú ochranu. Ak dotknutú osobu zastupuje právny zástupca alebo iný poradca, môže členský štát rozhodnúť, že rozhodnutie oznámi tomuto právnemu zástupcovi alebo poradcovi a nie dotknutej osobe, a prípadne ju o rozhodnutí upovedomí. 15. Podľa článku 3 Dohovoru, nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. 16. Podľa článku 4 Charty základných práv Európskej únie (zákaz mučenia, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu), nikoho nemožno mučiť ani podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. 17. Podľa článku 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. 18. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak. 19. Podľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku, správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka, musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. 20. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú na to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. 21. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 22. Podľa § 33 ods. 1 Správneho poriadku, Účastník konania a zúčastnená osoba má právo navrhovať dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej ohliadke. 23. Podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku, Správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. 24. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 25. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovil osobitný zákon. 26. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 27. Podľa § 52 ods. 1 zákona o azyle, na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, 20) ak tento zákon neustanovuje inak. Právne úkony vykonávané orgánom verejnej moci v konaní podľa tohto zákona sa vykonávajú výlučne v listinnej podobe 22aa). 28. K poznámke č. 20) - je uvedený Zákon č. 71/1967 Zb. v znení neskorších predpisov. 29. Pokiaľ sa týka súdneho prieskumu, správny súd právne uzatvára: 30. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného ČAS.:MU-DS-420-8/2017-DŽ zo dňa 08.12.2017 (označenie rozhodnutia v číselnom formáte doručenom žalobkyni), ktorým žalovaná podľa § 46a ods. 4 ZoA rozhodol o odovzdaní žalobkyne na územie Rumunska ako krajiny zodpovednej za posúdenie jej žiadosti o medzinárodnú ochranu podľa Dublinského nariadenia III. 31. V konaní bolo preukázané, že žalobkyňa požiadala o udelenie azylu na území Rumunska ako členského štátu Európskej únie (08.10.2017). Táto krajina dňa 06.12.2017 písomne akceptovala prijatie späť žalobkyne podľa článku 18 ods. 1 písm. b) Dublinského nariadenia III. 32. V zmysle ustanovenia § 53b ods. 1 ZoA sa pri určení členského štátu Európskej únie zodpovedného za posúdenie žiadosti o udelenie azylu, ktorú podal štátny občan tretej krajiny v jednom z členských štátov Európskej únie použijú kritériá a mechanizmy uvedené v právne záväzných aktoch Európskej únie, ktorým je Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013 (Dublinské nariadenie III). 33. Žalobkyňa v správnej žalobe namietala, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav vo vzťahu k podmienkam prijímania žiadateľov o azyl a azylového systému v Rumunsku a nie je zrejmé, aké dôkazy vykonal za účelom zistenia, že transferom žalobkyne na územie Rumunska nedôjde k porušeniu článku 3 Dohovoru a článku 16 Ústavy SR a preto je jeho rozhodnutie aj nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné. 34. Z ustanovenia čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia III vyplýva, že v rámci dublinského systému nemožno premiestňovať žiadateľov o medzinárodnú ochranu do členského štátu, v ktorom azylové konanie alebo podmienky prijímania žiadateľov o medzinárodnú ochranu vykazujú systémové chyby z hľadiska záväzných štandardov Spoločného európskeho azylového systému, že by v prípade premiestnenia žiadateľa do tejto krajiny dublinského systému vzniklo riziko neľudského, či ponižujúceho zaobchádzania s týmto žiadateľom v zmysle čl. 4 Charty základných práv Európskej únie (Charta), resp. čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských právach a základných slobôd (Dohovor). 35. Správny súd vo svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti, ako aj s prihliadnutím na rozhodovaciu činnosť iného súdu v členskom štáte Európskej únie, ktorý sa zaoberal výkladom Dublinského nariadenia III uzavrel, že správna úvaha v zmysle čl. 3 ods. 2 druhý pododsek Dublinského nariadenia III, týkajúca sa premiestnenia žiadateľa, by mala byť zahrnutá v rozhodnutí o premiestnení žiadateľa bez ohľadu nato, do akej krajiny má byť žiadateľ premiestnený (napr. rozsudok NSS ČR z 25.02.2015 č.k. 1 Azs 248/2014-27). Bolo teda povinnosťou žalovaného posúdiť, či v prípade Rumunska existujú závažné dôvody sa domnievať, že tu dochádza k systémovým chybám, pokiaľ ide o konanie o azyle a podmienky prijímania žiadateľov, na základe ktorých je tu riziko, že žiadateľom hrozí neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v tejto krajine, ako krajine, ktorá je zodpovedná za posúdenie ich žiadosti o medzinárodnú ochranu. 36. Žalovaný v administratívnom konaní má zhromaždiť pred vydaním svojho rozhodnutia náležité podklady, a to presné a aktuálne informácie z rôznych zdrojov a v danom prípade aj o členskom štáte EÚ, do ktorého má byť žalobkyňa vrátená v rámci dublinského konania. Žalovaný okrem konštatovania, že Rumunsko je signatárom príslušných medzinárodných zmlúv a dohôd, z čoho mu vyplývajú rovnaké povinnosti ako ostatným členským štátom a že členské štáty, ktoré uplatňujú Dublinské nariadenie, rešpektujú najmä zásadu nevyhostiteľnosti (non-refoulement) a považujú sa vzájomne za bezpečné krajiny pre štátnych príslušníkov tretích krajín, nezabezpečil do konania žiadne informácie, ktoré by mohli tvoriť podklad jeho správnej úvahy o tom, či v Rumunsku dochádza k uvedeným systémovým chybám. 37. Správny súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť kasačného súdu, ktorý aj keď v rámci preskúmavania rozhodnutí o zaistení sa vo svojich jednotlivých rozhodnutiach vyjadril aj k otázke skúmania prijímacích podmienok pre žiadateľov o azyl v členskom štáte, do ktorého má byť zaistený žiadateľ vrátený (napr. právny názor vyslovený v rozsudku NS SR sp. zn. 10Sza/25/2015 zo dňa 11.01.2016) a uvádza, že za účelom zabezpečenia prípravy alebo prevozu cudzinca podľa dublinského nariadenia je potrebné, aby žalovaný zaujal stanovisko jednak k tomu, či je krajina zodpovedná za účastníka konania v zmysle Dublinského nariadenia III ochotná a schopná cudzinca prijať, pretože od postoja tejto krajiny závisí samotný účel zaistenia, nakoľko jeho reálnosť (realizovateľnosť) je vždy nevyhnutnou podmienkou zákonnosti zaistenia a taktiež je povinnosťou žalovaného skúmať aj podmienky, do akých má byť zaistená osoba vrátená a či takýmto vrátením (odovzdaním) osoby nedôjde k porušeniu princípu non-refoulement. Najvyšší súd v odôvodnení tohto rozhodnutia uzavrel, že bez zaujatia stanoviska k vyššie uvedeným skutočnostiam nie je možné dať jednoznačnú odpoveď na základnú otázku, či by v prípade zistenia takýchto skutočností nešlo o prekážky, ktoré by fakticky aj právne bránili vrátiť takúto osobu do dotknutej krajiny a tým pádom by neprichádzalo do úvahy ani zaistenie pre účel, o ktorom je vopred známe, že ho nebude možné realizovať. 38. Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia, ako aj z obsahu administratívneho spisu žalovaného nevyplýva, žeby žalovaný pri svojom rozhodovaní splnenie vyššie uvedených podmienok, t.j. podmienok vyplývajúcich z čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia III skúmal, čím pochybil a svoje rozhodnutie zaťažil vadou nedostatočne zisteného skutkového stavu vo vzťahu k prijímacím podmienkam žiadateľov o azyl v Rumunsku. Žalovaný ohľadne Rumunskej republiky ani nezhromaždil žiadne dôkazy týkajúce sa aktuálneho stavu azylového konania a podmienok prijímania žiadateľov o medzinárodnú ochranu v Rumunsku. 39. Pokiaľ žalovaný uvádzal, že sám nedisponuje takými informáciami, že by v azylovom systéme v Rumunsku dochádzalo k vážnym pochybeniam, resp. k takým chybám, kedy by žiadateľom o udelenie azylu hrozilo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, súd poukazuje na to, že tento názor nijako nepremietol do dôvodov uvedených v napadnutom rozhodnutí a žalovaný vôbec nevyhodnotil informácie, na základe ktorých k takémuto záveru dospel. 40. V tej súvislosti je potrebné poukázať aj na právny názor Ústavného súdu SR vyslovený v náleze III. ÚS 110/2011-39 z 31.05.2011 vo veci sťažnosti žiadateľa o azyl ohľadom jeho dublinského transferu (v danom prípade do Grécka), v ktorom konštatoval, že: „v rámci konania bolo potrebné uplatňovať štandardy ochrany vyplývajúce z Dohovoru čl. 3, ktorý zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd a preto má prednosť pred zákonom. Možné porušenie absolútneho zákazu zlého zaobchádzania v zmysle čl. 3 Dohovoru a čl. 16 ods. 2 Ústavy vyvoláva procesnú povinnosť štátu zabezpečiť účinné úradné vyšetrenie tvrdeného zlého zaobchádzania, pričom pojem „účinné“ zahŕňa predovšetkým atribúty dôkladnosti, rýchlosti, nezávislosti a nestrannosti“. 41. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd ako dôvodnú hodnotí námietku žalobkyne o absencii zisťovania a vyhodnotenia aktuálnej situácie žiadateľov o azyl a ich prijímacích podmienkach v Rumunsku a z rozhodnutia žalovaného nie je ani zrejmé, aké dôkazy vykonal (a ako ich vyhodnotil) za účelom zistenia, že by transferom žalobkyne na územie Rumunska nedošlo k porušeniu čl. 4 Charty, resp. čl. 3 Dohovoru a čl. 16 Ústavy Slovenskej republiky. 42. Pokiaľ sa týka námietky žalobkyne, že nebola zo strany žalovaného osobne vypočutá, čím nemohla oznámiť žalovanému určité skutočnosti, ako aj dôvody svojich obáv z návratu do príslušnej krajiny, najmä pokiaľ sa týka azylových podmienok, súd uvádza, že na jednej strane sa stotožňuje s vyjadrením žalovaného, že v zmysle zákona o azyle nemá povinnosť uskutočniť osobný pohovor s osobou, ktorá nepodala novú žiadosť o medzinárodnú ochranu a voči ktorej sa postupuje podľa Dublinského nariadenia III, ale na druhej strane však v zmysle § 52 ods. 1 ZoA sa na konanie podľa zákona o azyle vzťahuje všeobecný právny predpis o správnom konaní, t.j. zákon č. 71/1967 Zb. Správny poriadok (SP). 43. V zmysle § 3 ods. 2 SP sú správne orgány povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia a uplatniť svoje návrhy a týmto osobám musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. Rovnako aj v zmysle ustanovenia § 33 SP majú účastníci právo navrhovať dôkazy a ich doplnenie, pričom správny orgán je povinný im dať možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. 44. K otázke aplikácie § 33 ods. 2 SP sa vyjadril NS SR v rozsudku sp. zn. 3Szd/7/2009 z 23.03.2010: „Právo účastníka správneho konania na oboznámenie sa s podkladmi rozhodnutia je širšie a za podmienok ustanovených správnym poriadkom zahŕňa prístup k všetkým podkladom správneho rozhodnutia, ktoré správny orgán použil na rozhodnutie. Odopretie tohto práva účastníkovi administratívneho konania má za následok porušenie práva na poskytnutie inej právnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Ide o jeden z pilierov zákonnosti administratívneho konania, ktorý vyvažuje postavenie účastníka administratívneho konania oproti mocenskému postaveniu orgánu verejnej správy, ktorý z titulu verejnej moci danej mu zákonom vedie a ovláda konania. Preto nie je možné sa stotožniť s právnym názorom žalovaného, že procesné pochybenie nemalo vplyv na zákonnosť rozhodnutia, ktoré považuje správny orgán inak za vecne správne. Odopretie sprístupniť účastníkovi odborné stanovisko konzultanta je podstatným porušením pravidiel správneho konania.“ Z uvedeného rozsudku vyplýva, že už samotné odňatie práva na oboznámenie sa s rozhodnutím je dôvodom na zrušenie rozhodnutia a vrátenie rozhodnutia na ďalšie konanie súdom, aj keď by rozhodnutie vo veci bolo inak vecne správne. 45. Z administratívneho spisu žalovaného nevyplýva, aby tento dal žalobkyni, ako účastníčke konania, možnosť sa vyjadriť k podkladom rozhodnutia a k spôsobu ich zistenia. Keďže tak žalovaný neurobil, pochybil, čím jeho rozhodnutie trpí vadou, ktorá sa odrazila v zákonnosti vydaného rozhodnutia. 46. S poukazom na opodstatnenosť uvedených žalobných námietok a vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami podľa § 220 Správneho súdneho poriadku a z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. c), d), e) a g) Správneho súdneho poriadku napadnuté rozhodnutie žalovaného ČAS.:MU-DS-420-8/2017-DŽ zo dňa 08.12.2017 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude povinnosťou správneho orgánu odstrániť pochybenia, na ktoré súd poukázal v odôvodnení svojho rozhodnutia a najmä doplniť dokazovanie smerom naznačeným správnym súdom a z takto zisteného skutkového stavu veci vyvodiť správne úvahy, ktoré je povinný aj náležite odôvodniť. 47. Správny súd len dopĺňa, že povinnosťou správneho orgánu je jeho správnu úvahu v zmysle čl. 3 odsek 2 druhý pododsek Dublinského nariadenia III v prípade, ak sa možno domnievať, že štát primárne určený za zodpovedný vykazuje určité systémové chyby v konaní o azyle a podmienkach prijímania žiadateľov, rozvinúť smerom, či tu existujú tieto závažné dôvody, najmä vysporiadať sa už so skutočnosťami, ktoré vyšli v konaní najavo a svoje zistenia náležite odôvodniť s tým, že tieto majú mať podklad v dokazovaní vykonanom správnym orgánom, ktoré má byť aj súčasťou administratívneho spisu. 48. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich náhradu žalobkyni, ktorá bola v konaní úspešná, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 SSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu. V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.