Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 6S/124/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8016200706 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Konček ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:8016200706.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach ako správny súd (ďalej len „súd") v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Končeka a členov senátu JUDr. Evy Baranovej a JUDr. Valérie Mihalčínovej v právnej veci žalobcu: Art EUROPA, s.r.o., 17. novembra 122, Prešov, práv. zast.: JUDr. Ladislav Mikloš, advokát, Vodná 6, Košice, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, Masarykova 10, Košice, v konaní o preskúmanie rozhodnutia žalovaného zo dňa 15.08.2016 č. OPS/BEZ/2016/4292 O-402/2016, takto r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a . Žalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobou napadnutým rozhodnutím žalovaného uvedeným v záhlaví tohto rozsudku žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Inšpektorátu práce Košice zo dňa 29.04.2016 č. XXX/XX/ O, ktorým tento uložil žalobcovi pokutu 2.500,- eur podľa ust. § 19 ods. 2 písm. a) bod 1 zákona č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov za porušenie povinností stanovených predpismi uvedenými v § 2 ods. 1 písm. a) bod 4 zákona č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, konkrétne za porušenie § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. a) zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov spočívajúce v tom, že zamestnávateľ Art EUROPA, s.r.o., 17. novembra 122, 080 01 Prešov, IČO: 36 475 840, dňa 19.12.2015 o 11:00 hod. využíval závislú prácu fyzickej osoby: O. O., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom R. G. XXXXX/XXA, XXX XX A., ktorá pre neho vykonávala prácu čašníčky v prevádzke - F. C., X.. XX. D. XXX, A. a nemal s ňou založený pracovnoprávny vzťah podľa osobitného predpisu (zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov). V dôvodoch svojho rozhodnutia žalovaný argumentoval: „Z odvolacieho spisu vyplýva, že dňa 19. 12. 2015 a 28. 01. 2016 u účastníka konania na prevádzke - F. C., X.. XX. D. XXX, XXX XX A. vykonal inšpektorát práce inšpekciu práce zameranú na kontrolu nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania podľa ustanovení zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní. Pri výkone inšpekcie práce bol zistený nedostatok spočívajúci v porušení zákazu nelegálneho zamestnávania vo vzťahu k zamestnankyni O. O.. Predmetný nedostatok bol zdokumentovaný v protokole o výsledku inšpekcie práce č. L.-X-XX-X.X/P-N.-XX zo dňa 28. 01. 2016. Protokol o výsledku inšpekcie práce bol dňa 28. 01. 2016 prerokovaný s konateľom p. M. Y.. Ten uviedol, že sa k nemu vyjadrí do piatich dní. Dňa 04. 02. 2016 bolo inšpektorátu práce doručené vyjadrenie k protokolu, v ktorom účastník konania uviedol, že o prítomnosti menovanej na pracovisku nemal vedomosť, keďže ju nikto o výkon práce nepožiadal. Na pracovisku sa zdržiavala len ako pozorovateľka, aby sa oboznámila so systémom prevádzky. S vyjadrením menovanej počas výkonu inšpekcie práce účastník konania nesúhlasil. S menovanou dňa 25. 12. 2015 (po výkone inšpekcie práce) uzatvoril dohodu o vykonaní práce na obdobie odo dňa 26. 12. 2015 do dňa 31. 12. 2015. Inšpektorát práce následne k predmetnému protokolu vypracoval Dodatok č. X zo dňa 09. 02. 2016, ktorý bol dňa 15. 02. 2016 doručený účastníkovi konania. Prvostupňový správny orgán začal správne konanie vo veci uloženia pokuty za správny delikt právne posúdený ako porušenie § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. a) zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní (špecifikovaný v protokole v časti Nelegálne zamestnávanie, bod B.), oznámením o začatí správneho konania doručeným dňa 30. 03. 2016. K oznámeniu o začatí správneho konania o uložení pokuty sa účastník konania vyjadril listom zo dňa 05. 04. 2016, v ktorom uviedol, že vyjadrenie menovanej, ktoré bolo spísané počas výkonu inšpekcie práce nemôže mať väčšiu vážnosť ako tvrdenie, ktoré uviedol k vzniknutej situácii on. Menovaná sa z vlastnej iniciatívy oboznamovala s prostredím na prevádzke a urobila tak bez akéhokoľvek súhlasu a bez vedomia kompetentných. Neobsluhovala a nevykonávala platenú činnosť a nikoho na prevádzke neohrozovala a ani ona sama nebola ohrozená. Menovaná začal vykonávať prácu až po riadnom splnení povinnosti zo strany zamestnávateľa. Menovaná naďalej vykonáva pre účastníka konania prácu. Sankciu považuje účastník konania za likvidačnú a podotkol, že za šestnásť rokov podnikania sa nikdy nedopustil porušenia zákona. Rozhodnutím č. XXX/XX/ O zo dňa 29. 04. 2016, ktoré bolo účastníkovi konania preukázateľne doručené dňa 03. 05. 2016, bola účastníkovi konania uložená pokuta vo výške 2500 eur. Sankcia bola uložená za porušenie povinnosti zo strany účastníka konania, tak ako je to uvedené vo výroku odvolaním napadnutého rozhodnutia a to konkrétne za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania podľa ust. § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. a) zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní. Správny orgán pri rozhodovaní vychádzal zo stavu zisteného inšpektorom práce v čase vykonávania šetrenia a predmetné nedostatky odôvodnil porušením príslušných ustanovení právneho predpisu. Účastník konania sa v zákonom stanovenej lehote proti rozhodnutiu o uložení pokuty odvolal. V odvolaní, ktoré bolo odovzdané na poštovú prepravu dňa 16. 05. 2016, účastník konania uviedol, že jeho stanovisko je v rozpore s tým, čo uviedla menovaná pri výkone inšpekcie práce. Menovaná si neuvedomovala vážnosť svojich slov. Na prevádzke nevykonávala prácu, ale len trávila voľný čas. Účastník konania rozporoval tvrdenia inšpektorátu práce, ktorý spochybnil to, že menovaná bola na prevádzke štyri hodiny len ako pozorovateľ. Výšku sankcie považuje účastník konania za likvidačnú a v prípade jej uloženia bude musieť ukončiť svoje podnikanie. Národný inšpektorát práce ako odvolací orgán v zmysle ustanovenia § 59 ods. 1 Správneho poriadku preskúmal napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu a po zhodnotení právneho a skutkového stavu dospel k nasledovným záverom: Po preskúmaní predmetného individuálneho správneho aktu a predloženého spisového materiálu má Národný inšpektorát práce s ohľadom na zistené skutočnosti a popísaný skutkový stav za to, že prvostupňový správny orgán jednoznačne preukázal, že účastník konania ako zamestnávateľ porušil povinnosti vyplývajúce mu z ust. § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. a) zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní. V zmysle ust. § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. a) zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní.: „Nelegálne zamestnávanie je zamestnávanie právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, ak využíva závislú prácu fyzickej osoby a nemá s ňou založený pracovnoprávny vzťah alebo štátnozamestnanecký pomer podľa osobitného predpisu.“ „Právnická osoba a fyzická osoba, ktorá je podnikateľom, nesmie nelegálne zamestnávať podľa § 2 ods. 2 a 3. Fyzická osoba nesmie nelegálne zamestnávať podľa § 2 ods. 3.“ Porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania bolo jednoznačne preukázané pri výkone inšpekcie práce konanej dňa 19. 12. 2015 o 11:10 h na prevádzke - F. C., X.. XX. D. XXX, XXX XX A., kde závislú prácu vykonávala fyzická osoba: O. O., ktorá vykonávala prácu ako čašníčka. Vyššie uvedený záver vyplýva zo zápisnice o podaní informácie o vysvetlení dôvodu prítomnosti fyzickej osoby na pracovisku spísanej dňa 19. 12. 2015 s O. O. a protokolu. O. O. v zápisnici uviedla, že prácu vykonáva druhý deň, teda odo dňa 18. 12. 2015. Na práci sa dohodla s p. Y. - vedúcou a zatiaľ nemá uzatvorený žiadny pracovnoprávny vzťah. Na odmene sa zatiaľ nedohodli, zaúča sa a čaká na uzatvorenie dohody. K tvrdeniu účastníka konania o tom, že menovaná pre neho nevykonávala závislú prácu a že menovaná v zápisnici neuviedla pravdu Národný inšpektorát práce uvádza, že tieto tvrdenia považuje za účelové v snahe vyhnúť sa uloženému postihu. Odvolací správny orgán nemá dôvod spochybňovať slová menovanej, ktoré uviedla priamo na mieste výkonu inšpekcie práce. Táto výpoveď bola spontánna a nemohol ju nikto ovplyvniť. Z tohto dôvodu sa Národný inšpektorát práce stotožňuje s názorom inšpektorátu práce, ktorý ako dôkaz použil práve vyššie uvedenú zápisnicu, ktorú účastník konania rozporoval. Uvedená zápisnica rovnako vyvracia tvrdenia účastníka konania o tom, že menovaná sa nachádzala na prevádzke len ako pozorovateľka. S ohľadom na zistené skutočnosti a popísaný skutkový stav odvolací orgán má za to, že porušenie povinností uvedené v rozhodnutí inšpektorátu práce je posúdené správne a je zdôvodnené porušením platného právneho predpisu. Odôvodnenie rozhodnutia zároveň poskytuje skutkovú a právnu oporu výroku rozhodnutia. Inšpektorát práce v napadnutom rozhodnutí dospel k správnym zisteniam a správnemu právnemu posúdeniu veci. Táto zápisnica zároveň vyvracia tvrdenia účastníka konania o tom, že menovaná na prevádzke len trávila voľný čas. Inšpektorát práce uložením pokuty vo výške 2500 eur prihliadal predovšetkým na počet nelegálne zamestnávaných zamestnancov, že sa nejedná o opakované zistenie toho istého nedostatku, počet zamestnancov účastníka konania, dobu protiprávnosti a či sankcia spĺňa požiadavku represie, ale aj preventívny účel. Podľa ustanovenia § 19 ods. 2 písm. a) bod 1 zákona o inšpekcii práce: „ Inšpektorát práce uloží pokutu zamestnávateľovi alebo fyzickej osobe za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania od 2 000 eur do 200 000 eur, a ak ide o nelegálne zamestnávanie dvoch a viac fyzických osôb súčasne, najmenej 5 000 eur.“ Odvolací orgán má za to, že pri ukladaní pokuty a pri určovaní jej výšky inšpektorát práce zohľadnil jej preventívne pôsobenie a zároveň prihliadal na všetky skutočnosti v zmysle ustanovenia § 19 ods. 6 citovaného právneho predpisu v nadväznosti na ustanovenie § 3 ods. 4 Správneho poriadku. Národný inšpektorát práce ako odvolací orgán sa stotožnil s právnym názorom inšpektorátu práce, ktorý na základe zistených nedostatkov rozhodol o uložení pokuty tak, ako je uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia a v jeho odôvodnení. Dospel k záveru, že argumentácia účastníka konania nie je dôvodom na zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia a účastník konania nepredložil žiadne nové dôkazy, ktoré by mali podstatný vplyv na posúdenie veci. Vzhľadom na zistené skutočnosti odvolací orgán rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.“ Rozhodnutie žalovaného bolo doručené žalobcovi dňa 16.08.2016. 2. Včas podanou žalobou zo dňa 19.09.2016, podanou osobne na Krajskom súde v Prešove dňa 27.09.2016 a postúpenou tunajšiemu súdu uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 31.10.2016 č.k. 3S/36/2016-21, sa žalobca domáhal bez nariadenia pojednávania zrušenia rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia Inšpektorátu práce Košice zo dňa 29.04.2016 č. XXX/XX/O a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. V odôvodnení svojej žaloby žalobca popísal skutkový stav, obsah svojho odvolania proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu a s poukazom na 3. str. 4. ods. žalovaného rozhodnutia, ktorý citoval, vyslovil domnienku, že rozhodnutia žalovaného sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť, neurčitosť a pre nedostatok dôvodov a že žalobcovi žalovaný uprel právo na obhajobu a riadny proces, a preto je toho názoru, že predmetné rozhodnutia sú nezákonné a žalobca bol nimi ukrátený na svojich právach a oprávnených záujmoch. Ďalej uviedol, že „touto žalobou chceme poukázať na nezákonnosť a nepreskúmateľnosť rozhodnutí správneho orgánu, čo je podľa nášho názoru dôvod na zrušenie jeho rozhodnutí. Veci správnych deliktov majú v zmysle ustálenej štrasburskej judikatúry v zásade charakter konania o trestnom obvinení a správny orgán musí preto rešpektovať procesné práva obvineného zo správneho deliktu, základné zásady správneho konania a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), ktorý zaručuje právo na spravodlivý proces. Súčasťou práva na spravodlivý proces je právo na spravodlivé súdne konanie, ktoré subsumuje základné súdno- procesné princípy a zo štrasburskej judikatúry podľa Najvyššieho súdu vyplýva, že tieto princípy sa vzťahujú aj na konanie správne a exekučné. Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva je potrebné i sankcie v priestupkových veciach a vo veciach správnych deliktov vo forme pokuty považovať za sankcie represívneho charakteru a teda ide o trestné veci bez ohľadu na relatívne nízke sankcie.“ Konkrétne namietal, že „nezákonnosť postupu žalovaného vidíme v tom, že administratívny spis nie je žurnalizovaný. Výsledkom každého konania, teda či už súdneho, správneho alebo daňového, by malo byť spravodlivé rozhodnutie, ktoré vychádza z objektívne a spoľahlivo zisteného stavu, ktorý musí byť administratívne zaevidovaný v príslušnom spise. Sme toho názoru, že v danom prípade tomu tak nie je, čiže administratívny spis žalovaného nie je žurnalizovaný, pričom vychádzame z tej skutočnosti, že obe rozhodnutia správneho orgánu (ktoré boli doručené žalobcovi), podklady k rozhodnutiu / ktoré boli žalobcovi predložené bez spísania zápisnice o nahliadnutí do spisu / okrem spisovej značky neobsahujú aj čísla listov. Žurnalizovanie administratívneho spisu je podľa nášho názoru podstatnou administratívnou činnosťou správneho orgánu pri vedení administratívneho spisu, čo podporuje spravodlivý správny proces/konanie. Príkladom môže byť vyhláška MS SR č. 543/2005 Z.z. v platnom znení o spravovacom a kancelárskom poriadku pre súdy ... V tomto predpise v § 172 ods. 1 je upravené žurnalizovanie súdneho spisu tak, že sa čísluje každý list súdneho spisu od čísla 1 vzostupne až do skončenia veci. V nasledujúcom odseku je ďalej upravené, že každá písomnosť zaradená do súdneho spisu sa opatrí spisovou značkou a číslom listu. Preto sme toho názoru, že absencia žurnalizácie administratívneho spisu môže vytvárať priestor na manipuláciu z listinami, teda ich ľubovoľne vyberať, vkladať, bez časovej chronologizácie, čo je v rozpore s ústavným článkom účastníka konania na spravodlivý proces v správnom konaní. Náš názor v tomto smere podporuje napr. aj rozhodnutie NS SR sp. zn. : 4 Sžf/10/2010./ kópie nežurnalizovaných podkladov pre rozhodnutie a samotné nežurnalizované rozhodnutia tvoria prílohy žaloby /. Poukazujeme na to, že výrok rozhodnutia o postihu za správny delikt neobsahuje popis skutku s uvedením času / časového rozsahu / a spôsobu jeho spáchania, prípadne aj uvedenie iných skutočností, ktoré sú potrebné k tomu, aby nemohol byť zamenený s iným správnym deliktom. Tým, že žalovaný neuviedol tieto náležitosti do výroku svojho rozhodnutia, podstatne porušil ustanovenie zákona o správnom konaní (§ 47 ods. 2 správneho poriadku). Výrok rozhodnutia v časti určenia zistenia vykonávania závislej práce O. O. spočívajúcej v práci „čašníčky „ sa nezakladá na žiadnom právnom ani vecnom základe, nakoľko žalovaný túto závislú prácu žiadnym spôsobom nezistil a vo výroku rozhodnutia ani v odôvodnení rozhodnutia ani v žiadnom podklade pre rozhodnutie podrobne neopísal, okrem len formálneho konštatovania, že mala vykonávať závislú prácu čašníčky a najmä, ak žalobca celým správnym konaním popieral a vyvracal zistenia a konštatovania žalovaného spočívajúceho len v pomenovaní práce „čašníčka“. Vychádzajúc z uvedených právnych záverov je žalobca toho názoru, že skutkové vymedzenie predmetu administratívneho konania vo výroku predmetného rozhodnutia o správnom delikte, resp. priestupku spočíva v špecifikácii správneho deliktu, resp. priestupku takým spôsobom, že sankcionované konanie môže byť zameniteľné s konaním iným. Z obsahu výroku rozhodnutia žalovaného, ktoré po formálno- právnej úprave výroku rozhodnutia týkajúcej neúplného a nejasného opisu závislej práce / uvedený len druh práce „čašníčka“ / a neuvedenia časového úseku v ktorom mala menovaná závislú prácu „čašníčky“ vykonávať / vo výroku rozhodnutia je uvedený len časový okamih o 11,00 hod./ právne „odobril“ prvostupňový správny orgán aj žalovaný v druhostupňovom rozhodnutí vyplýva, že v preskúmavanom rozhodnutí je rozhodnutie bez presnejšieho nezameniteľného opisu a špecifikácie práce čašníčky a určenia časového rozsahu vykonávania tejto práce z ktorých správny delikt mal byť spáchaný nepreskumateľné, pričom je nevyhnutné k dokázaniu nelegálnej práce uviesť opis výkonu závislej práce a časové rozpätie kedy mala byť práca vykonávaná. Je nepostačujúce konštatovanie žalovaného vo výroku prvostupňového rozhodnutia/ 6 strana posledný odsek/, že : “... Správny orgán netvrdí, že bolo úmyslom zamestnávateľa nelegálne zamestnávať. Zodpovednosť zamestnávateľa za správny delikt je však zodpovednosťou objektívnou. Tento objektívny charakter zodpovednosti znamená, že zamestnávateľ je zodpovedný za nedostatok už tým, že k samotnému nedostatku, teda porušeniu došlo, bez ohľadu na to, či sa jedná o zavinené alebo nezavinené konanie alebo opomenutie. Správny orgán považuje za dokázané - zo skutočnosti zistenej na mieste a z výpovede zamestnankyne - že k nedostatku došlo a zamestnankyňa vykonávala závislú prácu bez uzatvoreného pracovnoprávneho vzťahu. ...“, nakoľko podľa nášho názoru prístup k dokazovaniu správnych deliktov a porušovaniu právnych predpisov musí byť v prvom rade materiálny a nie len jedine formálny. Podľa nášho názoru by bolo popretím princípu právneho štátu keby sa dokazovanie nelegálnej práce malo vykonávať lev v jedinom časovom okamžiku, len z jednostranného vyjadrenia osoby, ktorá mala túto prácu vykonávať, bez riadneho zadokumentovania tohto stavu. Podľa názoru žalobcu k dokázaniu spáchania správneho deliktu, resp. priestupku nepostačuje len jediná konštatačná veta, že „bola zistená závislá práca čašníčky / o 11,00 hod / bez splnenia požiadaviek osobitného predpisu“. Nie je dostatočne a zrozumiteľne opísaný stav, akým spôsobom mal žalovaný dokázať skutočnú prácu O. O. / okrem len z už konštatovaného formálneho zistenia, len z jej vyjadrenia, ktoré žalobca spochybnil /, resp. či vykonávanie tohto druhu práce bolo aj riadne dokázané. Žalovaný svoju argumentáciu o práci čašníčky menovanej pracovníčky oprel len o nefaktické a formálne konštatovanie, že žalobca mal využívať závislú prácu fyzickej osoby, ktorá mala vykonávať pre žalobcu prácu čašníčky, pričom túto závislú prácu žiadnym spôsobom nepreukázal a materiálne nedokázal. Ide o nedostatočne a neobjektívne zistený skutkový stav, ktorý mohol žalovaný bez akýkoľvek prekážok odstrániť výsluchom menovanej pracovníčky za prítomnosti žalobcu. Žalobca poukazuje na skutočnosť, že absencia presného opisu skutku a presného určenia časového rozmedzia zistenia správneho deliktu vo výroku rozhodnutia spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov. Žalobca poukazuje na skutočnosť, že v ďalšom konaní špecifické okolnosti daného prípadu vyžadujú výklad právnej normy ustanovenej v § 2 ods. 2, písm. b/ zákona č. 82/2005 Z. z. s použitím čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, t.j. vykladať dikciu zákonného pojmu „nelegálne zamestnávanie“ v zmysle jej kvalitatívneho obsahu a za tým účelom vykonať dokazovanie tak, aby spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti uvedená zákonná podmienka bola preukázaná ako zákonný predpoklad pre prijatie záveru, že účastník konania nelegálne zamestnával uvedenú zamestnankyňu v rozpore s § 3 ods. 2 uvedeného zákona, najmä ak žalobca zistenia žalovaného popieral celým správnym konaním. Podľa názoru žalobcu totiž pri skutkovom vymedzení správneho deliktu nie je postačujúcim tvrdenie o mieste výkonu nelegálnej práce, pomenovaním len druhom práce, bez uvedenia časového plynutia vykonávanej práce a nedokázanom opise práce čašníčky, pretože zákonná požiadavka na právnu kvalitu administratívneho rozhodnutia v časti skutkového vymedzenia správneho deliktu obsahuje imperatív opretý o judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, presne skutkovo charakterizovať protiprávne konanie sankcionovaného subjektu, a to v právnom prepojení na konkrétnu skutkovú podstatu správneho deliktu obsiahnutú v právnej norme. Skutočnosť výkonu činnosti menovanej osoby žalobca nepotvrdil, práve naopak vyvrátil, keď uviedol vo svojom vyjadrení k protokolu o inšpekcii práce, že:“.. S vyjadrením pani O. O. zo dňa 19.12.2015 uvedeným v protokole nemôžeme súhlasiť. O prítomnosti pani O. v prevádzke kontrolovaný subjekt nemal vedomosť. K nástupu do práce pani O. nebola vyzvaná, nedošlo k podpísaniu dohody o vykonaní práce a za svoju prítomnosť v prevádzke neobdŕžala žiadnu odmenu. Zrejme došlo k nedorozumeniu v komunikácii medzi p.O. a p. Y.. Podľa vyjadrení zamestnancov kontrolovaného subjektu pani O. O. bola prítomná v prevádzke F. C. z vlastnej iniciatívy, nakoľko mala záujem oboznámiť sa so systémom zaužívaným v danej prevádzke - systém objednávok, účtovania, pričom so systémom prevádzky sa oboznamovala z pozície pozorovateľky. Pani O. však v dňoch 18. a 19. decembra 2015 v žiadnom prípade nevykonávala pre našu spoločnosť závislú prácu čašníčky, ani inú prácu, to znamená, že nebola v kontakte so zákazníkmi, neúčtovala a neservírovala menu...“. Pokiaľ správny orgán zamietol ako dôkaz vyššie uvedené vyjadrenie žalobcu, tak mal riadne zabezpečiť overenie si tohto vyjadrenia aj jeho výsluchom, v konfrontácii s menovanou O. O., čo žalovaný nevykonal.“ Ďalej namietal, že „cieľom zákonodarcu právnou úpravou zákazu nelegálneho zamestnávania ustanovenou v § 3 ods. 2 v spojení s § 2 ods. 2 zákona bolo zamedziť nelegálnemu zamestnávaniu fyzických osôb zamestnávateľom. Vzhľadom k uvedenému sa žalobcovi postup žalovaného voči žalobcovi javí ako šikanózny, keď formalistickým výkladom právnej úpravy nelegálneho zamestnávania stanovenej v § 3 ods. 2 v spojení s § 2 ods. 2 zákona bez riadneho, dostatočného a objektívne zhodnoteného stavu uložil pokutu napadnutým rozhodnutím. Účelom zákona č. zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je stanoviť povinnosť pre podnikateľov nevyužívať závislú prácu fyzických osôb bez založenia pracovnoprávneho vzťahu podľa osobitného predpisu (zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov) aj povinnosť ukladať pokuty podľa citovaného zákona, avšak povinnosťou štátnych a verejných kontrolných a správnych orgánov v zmysle ústavy SR a Dohovoru je aj ochrana oprávnených záujmov ako aj všetkých procesných práv účastníkov konania pred nezákonným a nesprávnym úradným postupom správnych a daňových orgánov v materiálnom zmysle, a preto i prístup k zákonu musí byť materiálny a nie formálny. Žalovaný neakceptovaním procesných práv žalobcu, ktoré nemohol uplatniť v konaní pred správnym orgánom, porušil jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Poukazujeme na procesné pochybenia žalovaného od prvého úkonu vykonaného správnym orgánom voči žalobcovi ako aj počas celého správneho konania a uvedené procesné pochybenia žalovaného sú takou vadou konania vedeného správnym orgánom, ktorá môže mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Žalovaný porušil procesné právo žalobcu klásť svedkovi otázky, pričom v procese správneho konania požadoval dôkladné a objektívne objasnenie veci. Žalobcovi bolo odňaté právo byť prítomný pri dokazovaní veci a klásť svedkom otázky na ústnom pojednávaní. Máme za to, že žalovaný nedostatočne a nespoľahlivo zabezpečil dôkazy / výsluchmi svedkov - žalobcu a menovanej O. O. / pri zisťovaní údajného správneho deliktu ich vzájomnou konfrontáciou za účelom objektívneho zistenia, či v skutočnosti malo ísť o využívanie závislej práce bez splnenia povinnosti podľa osobitného predpisu. V procese správneho konania neboli odstránené rozpory medzi vyjadrením žalobcu, vyjadrením menovanej pracovníčky a tvrdením žalovaného. Dôvodom pre zrušenie rozhodnutia žalovaného pre nedostatočne zistený skutkový stav je aj postup, ak správny orgán v konaní neodstráni rozpory medzi výpoveďami účastníka konania a jednotlivých svedkov a nevykoná dôkazy na preukázanie ich hodnovernosti. Odstránenie rozporov medzi výpoveďami žalobcu a svedkov žalovaný neuskutočnil ich podrobným výsluchom a v prípade potreby vykonaním ich vzájomnej konfrontácie, prípadne vykonaním ďalších dôkazov preukazujúcich hodnovernosť výpovedí svedkov, a to vyžiadaním si správy o povesti, prípadne pracovnom hodnotení osôb vypočúvaných v konaní.“ Ďalej namietal, že „podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. Zákonodarca v právnej norme § 7 ods. 3, písm. j) zákona č. 125/2006 Z. z. stanovil, že správny orgán rozhoduje o uložení pokút za priestupky a o zákaze činnosti podľa osobitných predpisov, pričom odkázal na zákon Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Podľa § 74 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupku vykoná správny orgán v prvom stupni ústne pojednávanie. V neprítomnosti obvineného z priestupku možno vec prejednať len vtedy, ak sa odmietne dostaviť na ústne pojednávanie, hoci bol riadne predvolaný alebo sa nedostaví bez náležitého ospravedlnenia alebo bez dôležitého dôvodu. Z administratívneho spisu žalobcu nevyplýva, že by žalovaný so žalobcom prejednal priestupok kladený mu za vinu na ústnom pojednávaní, alebo že by bol žalobca riadne predvolaný na ústne pojednávanie po začatí správneho konania, alebo že by sa žalobca odmietol dostaviť na ústne pojednávanie. Táto vada má za následok odňatie práva žalobcovi na spravodlivý proces pred orgánom verejnej správy v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy SR. Prejednanie protokolu o kontrole za prítomnosti žalobcu pred začatím správneho konania nie je ústnym pojednávaním, najmä ak správne konanie je začaté dňom, kedy správny orgán vykonal prvý úkon voči účastníkovi konania, a tým je doručenie oznámenia o začatí správneho konania. Žalobca uvádza, že žalovaným nebolo vykonané ústne pojednávanie vo veci, nebola spísaná riadna zápisnica ( za účasti žalobcu, resp. jeho splnomocneného zástupcu ) o ústnom pojednávaní a žalobca sa v konaní pred správnym orgánom prvého stupňa nemohol vyjadriť k veci ústne, nemal možnosť byť prítomný pri výsluchu svedkov a nemohol im klásť otázky, pričom sa toho konania vopred vôbec nevzdal.“ Súčasne vytýkal rozhodnutiu žalovaného, že „žalovaný v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia / 6. strana 5,6 odsek / sa s týmto vysporiadal len formálnym konštatovaním:“... Podľa Správneho poriadku správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Správny orgán sa v tomto prípade musel vysporiadať s tvrdením samotnej zamestnankyne, ktoré je v rozpore s vyjadrením zamestnávateľa, vedúcej prevádzky a ďalšieho zamestnanca. Správny orgán v tomto prípade považuje výpoveď O. O. za dôveryhodnú. Táto jednoznačne uviedla, že už v predchádzajúci deň pracovala, vykonávala prácu čašníčky. Informácie poskytla dobrovoľné, spontánne, a čo je dôležité, bez možnosti konzultovať odpovede so zamestnávateľom, resp. inými zamestnancami. Podľa názoru správneho orgánu je nereálne, aby v predchádzajúci deň bola na pracovisku štyri hodiny - od 11,00 do 15,00 iba ako pozorovateľ. Zaúčanie zamestnanca je už súčasťou pracovnoprávneho vzťahu, nakoľko zamestnanec už vykonáva prácu a je napríklad vystavený riziku pracovného úrazu. Zamestnávateľ tiež prijíma plnenia aj za prácu, ktorú vykonáva zamestnanec počas zaúčania sa. ...“ Opakovane namietal, že „vyššie uvedené odôvodnenie považujeme za irelevantné, nakoľko podľa nášho názoru princíp verejnosti, ústnosti a prítomnosti na prerokovaní veci v konaní pred správnym orgánom nebol v súlade s ustálenou judikatúrou ESĽP. Správny orgán nevyužil všetky dostupné prostriedky k dostatočnému a objektívnemu objasneniu veci. Poukazujeme na štrasburskú judikatúru/ viď U. vs Z., rozsudok D. c/a F. z júla 1976 / a ďalej na nález Ústavného súdu SR č. 231/2010 a rozsudok NS SR sp.zn: 5Sžo/235/2010, v zmysle ktorých účastník konania má právo sa k veci ústne vyjadriť, byť prítomný pri dokazovaní, klásť svedkom otázky a ústne pojednávanie malo byť nariadené už pred vydaním prvostupňového rozhodnutia. Bolo povinnosťou žalovaného procesnú vadu konania odstrániť a ústne pojednávanie nariadiť pred vydaním druhostupňového rozhodnutia. V každom správnom konaní o správnom delikte, ktoré má spĺňať požiadavky Dohovoru, je potrebné vykonať ústne pojednávanie pred správnym orgánom prvého stupňa, najmä keď sa účastník konania ústneho pojednávania nevzdal, naopak vyvíjal dostatočnú a opakovanú súčinnosť pri správnom konaní za účelom dostatočného a objektívneho objasnenia veci, avšak žalovaný toto jeho právo zamietal bez relevantného odôvodnenia. Aj odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy č. (91) 1 o správnych sankciách (ďalej ako „odporúčanie č. (91) 1“) vyjadrilo princíp viazanosti právom v čl. 1., v ktorom európske správne právo rozšírilo správne konanie o záruky - právo byť vypočutý.... Konštatovanie žalovaného, že:“... Podľa názoru správneho orgánu je nereálne, aby v predchádzajúci deň bola na pracovisku štyri hodiny - od 11,00 do 15,00 iba ako pozorovateľ....“ si žalovaný iba domýšľa, a preto to považujeme iba za domnienku žalovaného.“ Vytýkal žalovanému, že „správny orgán sa pri kontrole a v protokole o kontrole vôbec nevysporiadal so všetkými znakmi závislej práce uvedenými v zákonníku práce platnom v čase kontroly, a či tieto znaky závislej práce boli aj kumulatívne naplnené pre definovanie závislej prace menovanej osoby a pre naplnenie skutkovej podstaty správneho deliktu nelegálnej práce. Predmetný správny delikt mal správny orgán zistiť len dokumentačným spôsobom, z vyjadrenia menovanej O. O., že mala vykonávať prácu čašníčky. Žalobca v procese správneho konania toto vyjadrenie popieral a uvádzal, že bola len školená na budúci výkon predmetu zmluvy a nedal jej pokyn na vykonávanie závislej práce. Žalovaný žiadnym spôsobom nezistil ani nezadokumentoval, či uvedená, žalovaným v rozhodnutí definovaná závislá práca O. O. bola vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa - žalobcu a podriadenosti zamestnanca, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, v pracovnom čase určenom zamestnávateľom a na dohodnutom mieste výkonu práce. V uvedenom vyjadrení O. O. menovaná osoba uvádza, že:“... Na tejto práci som sa dohodla s pani Y., vedúcou. Zatiaľ nemám nič podpísané. Ešte sme sa nedohodli na odmene, až keď bude dohoda, zatiaľ sa zaúčam... „,a žalobcovi nie je zrejme ďalšie konanie žalovaného, keď ani v protokole o kontrole ani v iných podkladoch správneho konania neuvádza či sa zaoberal skutočnosťou, na či pokyn menovaná osoba mala pracovať, resp. či mali byť splnené všetky kumulatívne znaky závislej práce, a to napr. či mala vykonávať práce na základe pokynu žalobcu ako zamestnávateľa, žalovaný nezisťoval vzťah pani Y. k žalobcovi ani k menovanej osobe. Vôbec správny orgán nepreskúmal osobu p. Y., ktorú menovaná osoba vo „svojom“ vyjadrení uvádza. Žalovaný sa touto námietkou vysporiadal v prvostupňovom rozhodnutí / 4.strana 3.odsek / len formálnym a nedostatočným konštatovaním :“... Zaúčanie zamestnanca je už súčasťou pracovnoprávneho vzťahu, nakoľko zamestnanec už vykonáva prácu a je napríklad vystavený riziku pracovného úrazu. Zamestnávateľ tiež prijíma plnenia aj za prácu, ktorú vykonáva zamestnanec počas zaúčania ....“ Uvedené konštatovanie je len svojvoľným výkladom pojmu: prvotné oboznamovanie sa s obsahom pracovnej činnosti. Poukázaním na ustanovenie § 33 ods. 1 Správneho poriadku žalobca uvádza, že žalovaný vypočul svedka O. O. bez jeho prítomnosti, pritom jej výpoveď:“... Pracujem tu druhý deň, dnes od 11.00 hod., včera od 11.00 hod. do 15.00 hod. Vykonávam prácu čašníčky. Na tejto práci som sa dohodla s pani Y., vedúcou. Zatiaľ nemám nič podpísané. Ešte sme sa nedohodli na odmene, až keď bude dohoda, zatiaľ sa zaúčam...“ žalovaný použil ako dôkaz v správnom konaní a aj v samotnom rozhodnutí o uložení pokuty/ 6 strana štvrtý odsek/. Žalovaný uprel procesné právo žalobcu klásť svedkom otázky. Žalobca alebo jeho splnomocnený zástupca nemusí žiadať byť predvolaný k výsluchu svedka, je to jeho právo stanovené zákonom a povinnosťou žalovaného je ho upovedomiť o predmetnom úkone tak, aby sa ho mohol zúčastniť. V danom prípade sa jednalo o kľúčového svedka, ktorý tvrdil, že:“... pracujem tu druhý deň, dnes od 11.00 hod., včera od 11.00 hod. do 15.00 hod. Vykonávam prácu čašníčky.“ Žalovaný vyhodnotil túto výpoveď ako dôveryhodnú, avšak napriek tomu sa nemožnosť žalobcu alebo jeho splnomocneného zástupcu pri takomto výsluchu zúčastniť javí ako vážny zásah do procesných práv žalobcu. Rozhodnutie nevychádza z náležitého zistenia skutkového stavu je nedostatočne preskúmateľne odôvodnené, keď žalovaný náležitým spôsobom nevyhodnotil námietky žalobcu, pričom mu k tomu nevytvoril adekvátny priestor. Žalobca aj naďalej tvrdí, že skutkový stav bol nedostatočne zistený. Stav veci nebol dostatočne a objektívne objasnený nakoľko v konaní neboli dôsledne zistené všetky skutočnosti dôležité pre rozhodnutie a zostali nezodpovedané mnohé otázky. Podľa názoru žalobcu aj napriek tomu, že rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán, správny orgán nemôže úplne svojvoľne vylúčiť zohľadnenie dôkazu svedčiaceho v prospech účastníka konania. Žalovaný nepostupoval zákonným spôsobom pri vydaní rozhodnutia, keď v odôvodnení rozhodnutia neuviedol, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, ktoré neboli podkladom pre rozhodnutie a z akých dôvodov tieto podklady žalovaný nepoužil v rozhodnutí. Žalobca sa nedozvedel ktoré a aké podklady správny orgán použil na rozhodnutie, čo je v rozpore s ustanoveniami § 47 ods.3 správneho poriadku. Tým, že správny orgán neuviedol v odôvodnení rozhodnutia konkrétne, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie účastník konania považuje aj tento dôvod na zrušenie rozhodnutia. Žalobca poukazuje na rozpor podkladu pre rozhodnutie - protokolom o inšpekcii práce a samotným odôvodnením a výrokom rozhodnutia, keď konštatovanie žalovaného v prvostupňovom rozhodnutí na 6. strane 6. odsek:“...Informácie poskytla dobrovoľne, spontánne, a čo je dôležité, bez možnosti konzultovať odpovede so zamestnávateľom, resp. inými zamestnancami...“, nie je relevantne podložené v žiadnom podklade pre rozhodnutie, ktoré by bolo uvedené, resp. konštatované aj v rozhodnutí. Považujeme to ya domnienku žalovaného.. V závere prvostupňového rozhodnutia / 7.strana 2 odsek / správny orgán poukazuje na kogentný charakter pokuty a jej obligatórne uloženie s príslušným formálnym odôvodnením citovaním právnych predpisov a uvádza, že: „...Inšpektorát práce pri rozhodovaní o výške pokuty zohľadňoval tieto kritéria: a) počet nelegálne zamestnávaných zamestnancov - 1, b) nejedná sa o opakované zistenie toho istého nedostatku, c) krátka doba protiprávneho stavu, d) celkový počet zamestnancov zamestnávateľa - 14 d) či sankcia spĺňa požiadavku represie, ale aj preventívny účel. S prihliadnutím na uvedené uložil pokutu v spodnej hranici zákonom stanovenej sadzby, čo podľa názoru správneho orgánu splní ako preventívny, tak represívny účel. Správny orgán prihliadol aj na tú skutočnosť, že nedostatok bol po kontrole bezodkladne odstránený. V zmysle zákona o inšpekcii práce však správny orgán musí prihliadať aj na celkový počet zamestnancov zamestnávateľa, a preto neuložil pokutu úplne v minimálnej" výške. Uloženie pokuty za uvedený správny delikt je obligatórne.... “ Žalobca považuje za potrebné uviesť, že takéto formálne, všeobecné, nekonkrétne odôvodnenie, odvolávajúce sa na citované zákonné ustanovenia nepostačuje, pretože určenie výšky pokuty je výsledkom správneho uváženia, ktoré je preskúmateľné aj súdom v zmysle § 192 SSP. Z rozhodnutia žalovaného nie je možné zistiť, aká vlastne bola závažnosť priestupku, nakoľko sa žalovaný nevysporiadal s otázkou závažnosti zisteného porušenia povinnosti, spôsobu jeho spáchania, aká bola závažnosť ich následkov, vôbec v odôvodnení rozhodnutia v časti určenia výšky pokuty nevyhodnotil „krátku dobu protiprávneho stavu“, keď toto zdôvodnenie riadne neodôvodnil, a taktiež nie je možné zistiť, či vôbec, a do akej miery vzal žalovaný do úvahy tú skutočnosť, že žalobca poprel nedostatok a z akého dôvodu jeho vyjadrenia považoval žalovaný za nedôveryhodné. Podľa názoru žalobcu rozhodnutie žalovaného o uložení sankcie v časti pokiaľ ide o jej výšku je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a v konaní došlo k podstatnej vade konania, ktorá má vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Konštatovanie žalovaného ohľadom preventívnej, represívnej a výchovnej funkcie uloženej pokuty považuje žalobca za príliš formalistické a všeobecné. Uvedenú vadu rozhodnutia nenapravil ani žalovaný v druhostupňovom rozhodnutí a len formálne konštatoval/ 4 strana 4,6,7 odsek/ :“... Inšpektorát práce uložením pokuty vo výške 2500 eur prihliadal predovšetkým na počet nelegálne zamestnávaných zamestnancov, že sa nejedná o opakované zistenie toho istého nedostatku, počet zamestnancov účastníka konania, dobu protiprávnosti a či sankcia spĺňa požiadavku represie, ale aj preventívny účel...Odvolací orgán má za to, že pri ukladaní pokuty a pri určovaní jej výšky inšpektorát práce zohľadnil jej preventívne pôsobenie a zároveň prihliadal na všetky skutočnosti v zmysle ustanovenia §19 ods. 6 citovaného právneho predpisu v nadväznosti na ustanovenie § 3 ods. 4 Správneho poriadku. Národný inšpektorát práce ako odvolací orgán sa stotožnil s právnym názorom inšpektorátu práce, ktorý na základe zistených nedostatkov rozhodol o uložení pokuty tak, ako je uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia a v jeho odôvodnení. Dospel k záveru, že argumentácia účastníka konania nie je dôvodom na zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia a účastník konania nepredložil žiadne nové dôkazy, ktoré by mali podstatný vplyv na posúdenie veci... “ V závere žaloby namietal, že „na záver poukazujeme na nezákonnosť dôkazu - protokolu o výsledku inšpekcie práce č. L.-X-XX-X.X/P-N.-XX zo dňa 28.01.2016, nakoľko tento protokol nie je podpísaný inšpektorom práce M.. L.. O. P., pričom ako je v protokole na prvej strane uvedené inšpekciu práce mal vykonať aj menovaný inšpektor. Protokol o výsledku inšpekcie práce č. L.-X-XX-X.X/P-N.-XX zo dňa 28.01.2016 nespĺňa požiadavky § 14 ods.1 zákona o inšpekcii práce č. 125/2006 Z. z. v znení neskorších predpisov. Podľa názoru žalobcu opatrenie / v bode VII. Protokolu o inšpekcii práce / vo vzťahu k nemu má povahu tzv. sankcie, resp. rozhodnutia, ktoré ako také ukladá kontrolovanej osobe - žalobcovi určité povinnosti. Tieto povinnosti, aby boli vynútiteľné, musia byť aj náležíte identifikované, špecifikované, čo v danom prípade nebolo splnené. Podľa žalobcu opatrenie, aké bolo vydané v danom prípade je aj v rozpore s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách, keď Dohovor v čl. 6 ods. 1 uvádza, že je treba poskytnúť záruku tomu, kto je obvinený v trestnom konaní, ako aj v správnom konaní pre podozrenie zo spáchania správneho deliktu. Podľa názoru žalobcu opatrenia, ktoré mu boli uložené podľa § 12 ods. 2 písm. b) a povinnosti uložené podľa § 14 ods. 2 zákona č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov sú neurčitého charakteru, nakoľko nie je z nich zrejmé, o aké konkrétne opatrenia má ísť, na dodržiavanie akého konkrétneho ustanovenia, akého právneho predpisu a akých príčin. Opatrenia uložené v protokole pred záverom sú absolútne neurčité a takýmto spôsobom sú tieto nevykonateľné. Nie je zrejmé, ktoré konkrétne ustanovenie, ktorého konkrétneho zákona má byť dodržiavané. Aj z týchto uvedených dôvodov žalobca považuje protokol o inšpekcii práce č. L.-X-XX-X.X/P-N.-XX zo dňa 28.01.2016 za nezákonný. Domnievame sa, že zákonodarca pod pojmom, že protokol musí byť podpísaný inšpektorom práce myslí všetkých inšpektorov, ktorí vykonali kontrolu, čo v tomto prípade nebolo dodržané. Preto sa domnievame, že ak je dôkaz v správnom konaní nezákonný je aj samotné rozhodnutie nezákonné.“ 3. K žalobe žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 18.01.2017, doručeným súdu dňa 23.01.2017, pričom k jednotlivým bodom žaloby žalobcu uviedol: „Žalovaný k predmetným vyjadreniam žalobcu uvádza, že pokuta vo výške 2 500 eur bola žalobcovi uložená za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania zakotveného v § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. a) zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o nelegálnom zamestnávaní“), ktorého sa dopustil tým, že dňa 19. 12. 2015 o 11:00 h využíval závislú prácu fyzickej osoby: O. O., nar. XX. XX. XXXX, trvalé bytom R. G. XXXXX/XXA, XXX XX A., ktorá pre neho vykonávala prácu čašníčky v prevádzke -F. C., X.. XX. D. XXX, XXX XX A. a nemal s ňou založený pracovnoprávny vzťah podľa zákona č. 311/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej „Zákonník práce“). Táto skutočnosť vyplynula zo zistení inšpektorátu práce počas kontroly nelegálneho zamestnávania vykonanej u žalobcu: 19. 12. 2015 o 11:10 h na prevádzke - F. C., X.. XX. D. XXX, XXX XX A. a je dôkazovo podložená nielen samotným protokolom, ale aj zápisnicou o podaní informácie o vysvetlení dôvodu prítomnosti fyzickej osoby na pracovisku spísanej s menovanou dňa 19. 12. 2015 (ďalej „zápisnica“). Menovaná v zápisnici zo dňa 19. 12. 2015 uviedla, že prácu vykonáva druhý deň, teda odo dňa 18. 12. 2015. Na práci sa dohodla s p. Y. - vedúcou a zatiaľ nemá uzatvorený žiadny pracovnoprávny vzťah. Na odmene sa zatiaľ nedohodli, zaúča sa a čaká na uzatvorenie dohody. Vo vzťahu k tvrdeniam žalobcu, že administratívny spis nie je žurnalizovaný , žalovaný uvádza, že spisový materiál obsahuje všetky potrebné náležitosti a žalovanému nie je známe, ako dospel žalobca k svojmu záveru. K tvrdeniam žalobcu, že výrok rozhodnutia neobsahuje popis skutku s uvedením časového rozsahu a spôsobu jeho spáchania, prípadne aj uvedenie iných skutočností, ktoré sú potrebné k tomu, aby nemohol byť zamenený s iným správnym deliktom žalovaný uvádza, že výrok rozhodnutia obsahuje všetky potrebné náležitosti (čas a miesto spáchania deliktu) a je toho názoru, že nie je možné, aby bol zamenený s iným správnym deliktom. K námietke žalobcu, že to, že podľa žalovaného vykonávala menovaná prácu ako čašníčka sa nezakladá na žiadnom právnom základe žalovaný uvádza, že povaha práce, ktorá menovaná v deň výkonu inšpekcie práce vykonávala bola totožná s náplňou práce, akú vykonávajú čašníci. Samotný účastník konania vo vyjadrení k protokolu uviedol, že vedúca prevádzky komunikovala s menovanou ako uchádzačkou o miesto čašníčky. K námietke žalobcu, že v predmetnej veci nebolo nariadené ústne pojednávanie žalovaný uvádza, že podľa § 21 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej „Správny poriadok“) správny orgán nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon. Žalovaný uvádza, že podklady nachádzajúce sa v spise sú plne postačujúce na rozhodnutie vo veci bez nutnosti nariadenia ústneho pojednávania. K skutočnosti, ktorú uviedol žalobca, že zistený skutkový stav už pri prerokovaní protokolu rozporoval, keď uviedol, že menovaná nebola vyzvaná, aby pre neho vykonávala prácu a o jej prítomnosti nemal žalobca vedomosť žalovaný uvádza, že tieto tvrdenia považuje za účelové v snahe vyhnúť sa uloženej pokute. Žalovaný považuje za nepravdepodobné, aby sa p. Y., ako vedúca prevádzky dohodla na výkone práce s novým zamestnancom bez vedomia žalobcu alebo bez jeho súhlasu o tom, aby o nových zamestnancoch rozhodovala. K námietke žalobcu, že menovaná sa nachádzala na prevádzke z vlastnej iniciatívy a oboznamovala sa so systémom prevádzky ako pozorovateľka a dňa 18. 12. 2015 a 19. 12. 2015 nevykonávala prácu ako čašníčka žalovaný taktiež uvádza, že tieto tvrdenia považuje za účelové v snahe vyhnúť sa uloženému postihu. Inšpektori práce boli svedkami výkonu práce menovanej a menovaná sama v zápisnici uviedla, kedy prácu vykonávala. Toto svoje tvrdenie navyše potvrdila svojim vlastnoručným podpisom s vedomím následkov nepravdivej výpovede. Žalovaný navyše uvádza, že aj zaúčanie sa považuje za výkon práce, a preto mal mať žalobca s menovanou riadne uzatvorený pracovnoprávny vzťah. K tvrdeniam žalobcu, že žalovaný sa nevysporiadal s otázkou závažnosti zisteného porušenia povinností, spôsobu jeho spáchania a aká bola závažnosť následkov žalovaný uvádza, že nelegálne zamestnávanie sa samo o sebe považuje za závažné porušenie právnych predpisov, spôsob spáchania správneho deliktu bol uvedený v oboch rozhodnutiach správnych orgánov a možné následky nelegálneho zamestnávania popísal prvostupňový správny orgán náležíte v odôvodnení svojho rozhodnutia. Žalovaný k vyššie uvedenému uvádza, že žalobca ako zamestnávateľ je povinný dodržiavať zákon o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a jeho porušenie je sankčné postihnuteľné aj keby nedošlo k negatívnym následkom jeho konania. K námietke žalobcu, že žalovaný v odôvodnení rozhodnutia pri výške pokuty vôbec nezohľadnil krátkosť trvania protiprávneho stavu žalovaný uvádza, že krátkosť trvania protiprávneho stavu bolo jedným z kritérií, ktoré zohľadnil, čo uviedol aj vo svojom rozhodnutí. K námietke žalobcu, že protokol o výsledku inšpekcie práce nie je podpísaný inšpektorom práce p. M.. L.. P., ktorý sa mal výkonu inšpekcie práce zúčastniť žalovaný uvádza, že protokol bol podpísaný v súlade so zákonom to inšpektorom práce, ktorý protokol vypracoval. K skutočnosti, že žalobca namietal, že žalovaný nezisťoval vzťah pani Y. k žalobcovi ani k menovanej žalovaný uvádza, že z rozhodnutia je tento vzťah zrejmý. P. Y. bola v čase výkonu inšpekcie práce vedúcou prevádzky žalobcu a zároveň sa s menovanou dohodla na výkone práce. K námietke, že v predmetnom prípade neboli kumulatívne naplnené znaky závislej práce žalovaný uvádza, že menovaná pracovala v prevádzke zamestnávateľa, s jeho pracovnými nástrojmi, v čase kedy boli prevádzkové hodiny stanovené zamestnávateľom a vo vzťahu k tretím osobám vystupovala v jeho mene. Prvostupňový orgán jednoznačne preukázal, že žalobca porušil zákaz nelegálneho zamestnávania a to ust. § 3 ods. 2 s poukazom na § 2 ods. 2 písm. a) zákona o nelegálnom zamestnávaní, v ktorom je uvedené, že nelegálne zamestnávanie je zamestnávanie právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, ak využíva závislú prácu fyzickej osoby a nemá s ňou založený pracovnoprávny vzťah alebo štátnozamestnanecký pomer podľa osobitného predpisu. Inšpektorát práce okrem toho, že dospel k správnym skutkovým zisteniam a k správnemu právnemu posúdeniu veci, popísal zodpovedne aj skutkový stav, čo sa týka samotného porušenia povinnosti, ktoré bolo predmetom uloženia pokuty. V rámci procesu rozhodovania sa žalovaný aj prvostupňový orgán riadili zásadami správneho trestania a ich postup podľa názoru žalovaného nevykazuje také známky pochybenia, ktoré by boli dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia zo strany konajúceho súdu.“ Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti preto navrhol súdu, aby bez nariadenia pojednávania žalobu v celom rozsahu zamietol. 4. K vyjadreniu žalovaného žalobca vo vyjadrení zo dňa 14.02.2017 uviedol, že nesúhlasí ani s jedným vyjadrením žalovaného k jednotlivým bodom žaloby a zopakoval v stručnosti svoje žalobné body. 5. K vyjadreniu žalobcu zo 14.02.2017 sa žalovaný, ktorému bolo vyjadrenie žalobcu doručené dňa 24.02.2017, už nevyjadril v súdom stanovenej lehote 10 dní. 6. Súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného v zmysle ustanovení § 194 a nasl. zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) a po oboznámení sa s napadnutým rozhodnutím žalovaného, žalobou žalobcu, vyjadreniami účastníkov konania a obsahom administratívnych spisov prvostupňového, ako aj druhostupňového správneho orgánu dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná, preto dňa 30.04.2017 vyhlásil postupom podľa ust. § 107 ods. 2 SSP rozsudok, ktorým žalobu žalobcu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol z ďalej uvedených dôvodov. 7. Žalobca v žalobnom návrhu zo dňa 19.09.2016 tvrdí, že postup žalovaného považuje na nezákonný z dôvodu, že administratívny spis nie je žurnalizovaný. Vytýkal žalovanému, že podklady k rozhodnutiu, ktoré boli predložené žalobcovi k nahliadnutiu bez spísania zápisnice, neobsahujú číslovania listov. Výrok rozhodnutia neobsahuje popis skutku s uvedením časového rozsahu a spôsobu jeho spáchania, prípadne aj uvedenie iných skutočností, ktoré sú potrebné k tomu, aby nemohol byť zamenený s iným správnym deliktom. To, že podľa žalovaného vykonávala O. O. prácu ako čašníčka sa nezakladá na žiadnom právnom základe. To, že O. O. podľa žalovaného vykonávala prácu „o 11:00 h“ nepovažuje žalobca za dostatočne špecifikované, čo sa týka rozsahu vykonávania tejto práce. K dokázaniu spáchania správneho deliktu podľa žalobcu nepostačuje len jednostranné vyjadrenie osoby, ktorá mala túto prácu vykonávať, bez riadneho zdokumentovania tohto stavu. Túto skutočnosť mohol žalovaný odstrániť nariadením ústneho pojednávania. Zistený skutkový stav už pri prerokovaní protokolu žalobca rozporoval, keď uviedol, že O. O. nebola vyzvaná, aby pre neho vykonávala prácu a o jej prítomnosti nemal žalobca vedomosť. O. O.Č. nemala so žalobcom uzatvorenú dohodu o vykonaní práce a za svoju prítomnosť na prevádzke neobdržala žiadnu odmenu. O. O. sa nachádzala na prevádzke z vlastnej iniciatívy a oboznamovala sa so systémom prevádzky ako pozorovateľka. O. O. však určite dňa 18.12.2015 a 19.12.2015 nevykonávala prácu ako čašníčka, čo mohlo vyplynúť v prípade jej ústneho výsluchu. Žalobca považuje tvrdenie správneho orgánu, že je nereálne, aby O. O.Á. v predchádzajúci deň bola na pracovisku 4 hodiny len ako pozorovateľ za domnienku. Odôvodnenie rozhodnutia považuje žalobca za formálne, všeobecné a nekonkrétne. Vytýkal rozhodnutiu žalovaného, že žalovaný sa nevysporiadal s otázkou závažnosti zisteného porušenia povinností, spôsobu jeho spáchania a aká bola závažnosť následkov. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia pri výške pokuty vôbec nezohľadnil krátkosť trvania protiprávneho stavu. Žalobca uvádza, že protokol o výsledku inšpekcie práce nie je podpísaný inšpektorom práce p. M.. L.. P., ktorý sa mal výkonu inšpekcie práce zúčastniť. Žalobca namietal aj skutočnosť, že žalovaný nezisťoval vzťah pani Y. k žalobcovi ani k O. O. a rozporoval kumulatívne naplnenie znakov závislej práce. 8. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byt' vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné okolnosti mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti. Podľa ust. § 2 ods. 1 a 2 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. Podľa ust. § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. Podľa ust. § 194 ods. 1 a 2 SSP správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie. Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie vo veciach správneho trestania ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. Podľa ust. § 119 SSP správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, ak tento zákon neustanovuje inak. Správny súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia alebo na rozhodnutie vo veci. Podľa ust. § 129 ods. 1a 2 SSP dôkazy správny súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak. Podľa ust. § 2 ods. 2 písm. a) zákona č. 82/2005 Z.z. nelegálne zamestnávanie je zamestnávanie právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, ak využíva závislú prácu fyzickej osoby a nemá s ňou založený pracovnoprávny vzťah alebo štátnozamestnanecký pomer podľa osobitného predpisu. Podľa ust. § 3 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z.z. právnická osoba a fyzická osoba, ktorá je podnikateľom, nesmie nelegálne zamestnávať podľa § 2 ods. 2 a 3. Fyzická osoba nesmie nelegálne zamestnávať podľa § 2 ods. 3. Podľa ust. § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z.z. inšpekcia práce je dozor nad dodržiavaním pracovnoprávnych predpisov, ktoré upravujú pracovnoprávne vzťahy, najmä ich vznik, zmenu a skončenie, mzdové podmienky a pracovné podmienky zamestnancov vrátane pracovných podmienok žien, mladistvých, domáckych zamestnancov, osôb so zdravotným postihnutím a osôb, ktoré nedovŕšili 15 rokov veku, a kolektívne vyjednávanie. Podľa ust. § 7 ods. 3 písm. i), písm. j) zákona č. 125/2006 Z.z. inšpektorát práce i) rozhoduje o uložení pokút podľa § 19, 20 a osobitného predpisu, j) prejednáva priestupky, rozhoduje o uložení pokút za priestupky a o zákaze činnosti podľa osobitných predpisov. Podľa ust. § 19 ods. 2 písm. a) bod 1 zákona č. 125/2006 Z.z. inšpektorát práce uloží pokutu zamestnávateľovi alebo fyzickej osobe za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania od 2.000,- eur do 200.000,- eur, a ak ide o nelegálne zamestnávanie dvoch a viac fyzických osôb súčasne, najmenej 5.000,- eur. Podľa ust. § 21 ods. 3 zákona č. 125/2006 Z.z. na konanie podľa § 4 písm. e), § 6 ods. 1 písm. b), d) a e), § 7 ods. 3 písm. d), e), i) a s), ods. 8 písm. b) a ods. 9, § 12 ods. 2 písm. d) až f), § 19 a 20 sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. Všeobecné predpisy o správnom konaní sa nevzťahujú na vydanie oprávnenia, preukazu, osvedčenia a povolenia podľa tohto zákona. Podľa ust. § 14 ods. 1 zákona č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce protokol obsahuje označenie príslušného inšpektorátu práce, meno a priezvisko inšpektora práce, ktorý vykonal inšpekciu práce, označenie kontrolovaného zamestnávateľa alebo kontrolovanej fyzickej osoby, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom, miesto a čas vykonania inšpekcie práce, predmet inšpekcie práce, zistené porušenia predpisov a záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv, podpis a vyjadrenie zamestnávateľa alebo ním povereného zamestnanca, alebo fyzickej osoby, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom, k zisteným porušeniam predpisov a záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv a k ďalším skutočnostiam uvedeným v protokole, stanovisko inšpektora práce k tomuto vyjadreniu, dátum vypracovania a dátum prerokovania protokolu, podpis inšpektora práce a odtlačok pečiatky. Protokol obsahuje aj vyjadrenie právnickej osoby alebo fyzickej osoby ku skutočnostiam uvedeným v protokole, ktoré sa jej týkajú, ak ide o vyšetrovanie udalosti uvedenej v § 7 ods. 3 písm. b). Ak bolo zistené porušenie zákazu nelegálnej práce alebo nelegálneho zamestnávania, protokol obsahuje aj čas, keď bolo porušenie zákazu nelegálnej práce alebo nelegálneho zamestnávania zistené, a ak boli preukázané, aj dohodnutú mzdu a dobu trvania nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania. Podľa ust. § 21 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon. 9. K nepodstatnej námietke žalobcu, ktorý v žalobe tvrdil, resp. namietal, že administratívny spis žalovaného nie je žurnalizovaný, súd uvádza, že v administratívnom spise žalovaného sa nachádzajú všetky listiny, o ktoré sa opiera žalované rozhodnutie, a žalobca nenamietal, že by z obsahu administratívneho spisu žalovaného chýbala nejaká listina, ktorá by tam mala byť a tam nie je, a navyše administratívny spis žalovaného je žurnalizovaný, aj keď vzostupne, čo však súd nepovažuje za vadu, ktorá by mala vplyv na zákonnosť žalovaného rozhodnutia. Preto súd túto námietku žalobcu považoval za nedôvodnú. 10. K námietke žalobcu, že popis skutku s uvedením časového rozsahu a spôsobu jeho spáchania, prípadne aj uvedenie iných skutočností, ktoré sú potrebné k tomu, aby nemohol byť zamenený s iným správnym deliktom, súd uvádza, že rozhodnutie žalovaného obsahuje ako čas, tak aj miesto spáchania deliktu žalobcom a má za to, že takto popísaný skutok nie je možné zameniť s iným správnym deliktom. Podľa názoru súdu žalovaný zistil nesporne, že O. O. dňa 19.12.2015 o 11:00 hod. bola využívaná na závislú prácu žalobcom ako čašníčka v prevádzke F. C., X.. XX. D. XXX, A. a žalobca v uvedenom čase s O. O. nemal založený pracovnoprávny vzťah podľa zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce, čo je rozhodné pre spáchanie správneho deliktu. Preto súd námietku žalobcu vyhodnotil ako nedôvodnú. 11. K námietke žalobcu spočívajúcej v tvrdení, že O. O. nevykonávala prácu čašníčky, súd uvádza, že podľa zápisnice o podaní informácie o vysvetlení dôvodu prítomnosti fyzickej osoby na pracovisku zo dňa 19.12.2015 v čase o 11:00 hod. O. O., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom R. G.F. XXXXX/XXA, A. sama uviedla okrem iného, že vykonáva prácu čašníčky. Súd ešte považuje za potrebné dodať, že náplň a povaha práce čašníčky je notoricky známa, a preto námietka žalobcu je nedôvodná. 12. K podstatnej námietke žalobcu, že v predmetnej veci žalovaný ani prvostupňový správny orgán nenariadil ústne pojednávanie, súd s poukazom na vyššie citované zákonné ust. § 21 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov uvádza, že na základe aktuálnych rozsudkov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.02.2017 sp.zn. 7Sžo/223/2015 a zo dňa 27.02.2017 sp.zn. 10Sžo/387/2015 mení svoj predchádzajúci právny názor vyslovený v skorších rozsudkoch ohľadom potreby nariadenia ústneho pojednávania, v zmysle ktorých rozsudkov, cit.: „Odvolací súd sa nestotožnil s právnym záverom krajského súdu, že žalovaný mal v predmetnej veci vychádzať z právnej úpravy zákona o priestupkoch, na ktorú zákonodarca v § 7 ods. 3 písm. j) priamo odkazuje. V predmetnej veci ide o postih žalobcu za správny delikt podľa § 19 ods. 2 písm. a) bod 1 zákona č. 125/2006 Z.z.. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na § 21 ods. 3 zákona č. 125/2006 Z.z., ktorý explicitne ustanovuje, že na konania podľa § 19 sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. A keďže právnu úpravu zákona o priestupkoch konanie podľa § 19 nepripúšťa, tak postup žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu, ktorí na sankcionovanie žalobcu za správny delikt podľa § 19 zákona č. 125/2006 Z.z. použili všeobecné predpisy o správnom konaní, teda Správny poriadok, bol správny. Odvolací súd ďalej k veci uvádza, že oprávnenie žalovaného uložiť žalobcovi pokutu za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania nevyplýva tak ako to uviedol krajský súd z ust. § 7 ods. 3 písm. j) zákona č. 125/2006 Z.z., ale z ust. § 7 ods. 3 písm. i) zákona č. 125/2006 Z.z., podľa ktorého inšpektorát práce rozhoduje o uložení pokút podľa § 19, 20 a osobitného predpisu. V predmetnej veci ide o rozhodovanie o sankcionovaní žalobcu za správny delikt. Prejednávanie priestupkov a rozhodovanie o uložení pokút za priestupky patrí do ďalších oprávnení inšpektorátu prácu, ktoré ale nemožno zamieňať s rozhodovaním o správnom delikte. Odvolací súd nesúhlasí ani so záverom krajského súdu, že tým, že správny orgán nenariadil vo veci ústne pojednávanie, tak došlo k takej procesnej vade, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. S poukazom na § 21 ods. 3 zákona č. 125/2006 Z.z. v spojení s § 21 ods. 1 Správneho poriadku odvolací súd uvádza, že osobitný zákon, v tomto prípade zákon č. 125/2006 Z.z., nariadenie ústneho pojednávania žalovanému neukladá a podľa názoru odvolacieho súdu si to nevyžaduje ani povaha veci.“ 13. Aj v tomto preskúmavanom prípade z obsahu administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že žalobca v správnom konaní podal vyjadrenie k protokolu o výsledku inšpekcie zo dňa 28.01.2016, vyjadrenie zo dňa 05.04.2016 k začatiu správneho konania z 22.03.2016 a doplnok k vyjadreniu zo dňa 14.04.2016, ako aj riadny opravný prostriedok z 11.05.2016 proti rozhodnutiu z 29.04.2016 č. XXX/XX/O, avšak ani v jednom z týchto podaní žalobca nežiadal nariadenie ústneho pojednávania, iba žiadal vykonanie výsluchu svedkov N. a Y.. Žalobca ani v žalobe nežiadal nariadenie ústneho pojednávania súdom, aj keď žiadať mohol, naopak, výslovne žiadal, aby súd rozhodol bez nariadenia pojednávania. Vychádzajúc z posledne citovaného rozsudku, v ktorom sa ďalej uvádza: „Odvolací súd v tomto prípade uvádza, že podľa judikatúry ESĽP neuskutočnenie ústneho pojednávania nespôsobuje ujmu požiadavkám čl. 6 ods. 1 Dohovoru vo vzťahu k ústnosti a verejnosti konania v prípadoch, keď skutkové okolnosti nie sú sporné a právne otázky sa nevyznačujú osobitnou zložitosťou (napr. S. V. proti A. rozhodnutie zo dňa 25.04.2002, č. sťažnosti 64336/01). Odvolací súd poukazuje na zrejmý skutkový stav, ktorý žalovaný ako aj prvostupňový správny orgán dostatočným spôsobom zistili a na ktorý odvolací súd v podrobnostiach odkazuje. Správne orgány vo svojich rozhodnutiach aj dostatočným spôsobom odôvodnili nevykonanie navrhovaných dôkazov žalobcu, nakoľko by tieto dôkazy neprispeli k jeho ďalšiemu objasneniu. Zároveň najvyšší súd zdôrazňuje, že právo na verejné prejednanie trestných obvinený, v tomto prípade správneho deliktu, čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaručuje a priznáva v konaní pred nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. V tomto prípade však žalovaný, ako orgán štátnej správy podľa § 3 zákona č. 125/2006 Z.z., nespĺňa atribúty nestranného a nezávislého súdu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Z uvedeného dôvodu tak podľa názoru odvolacieho súdu neuskutočnenie ústneho pojednávania v konaní pred správnymi orgánmi nespôsobuje ujmu požiadavkám podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru spočívajúcim v zachovaní princípu ústnosti, verejnosti a prítomnosti na prerokovaní veci, v prípade, že rozhodnutia správnych orgánov je možné preskúmať súdom, ktorý spĺňa požiadavky uvedené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru. V danej veci odvolací súd odkazuje na uznesenie Ústavného súdu SR II. ÚS 134/2014-19 zo dňa 5. februára 2014, v ktorom ústavný súd uviedol, že „Ústavný súd však nemá v okolnostiach posudzovanej veci dôvod pochybovať o správnosti záveru najvyššieho súdu, podľa ktorého nenariadením ústneho prerokovania veci radou sťažovateľke nebola odňatá možnosť konať pred správnym orgánom. Tento záver v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárny či zjavne neodôvodnený. Z namietaného rozsudku najvyššieho súdu v podstatnej časti opierajúceho o rozhodnutie rady totiž nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. V zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 zákona o vysielaní a retransmisii na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní okrem ustanovení § 23 v časti ne sprístupnenia zápisníc o hlasovaní a § 49, § 53, § 54, § 56 až § 68 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) v znení účinnom v rozhodujúcom období. V zmysle ustanovenia § 21 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon. Najvyšší súd sťažovateľkou namietaný postup rady s poukazom na ustanovenie § 71 ods. 1 zákona o vysielaní a retransmisii v spojení s ustanovením § 21 ods. 1 Správneho poriadku ústavne súladným spôsobom odôvodnil, keď ustálil, že (osobitný) zákon o vysielaní a retransmisii nariadenie ústneho pojednávania rade neukladá, nevyžaduje si to ani povaha veci, a do odôvodnenia svojho rozsudku uviedol aj postup, akým. dospel k názoru, že nariadenie ústneho pojednávania by neprispelo ani k jej ďalšiemu objasneniu. ... ...Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade neuskutočnenie ústneho pojednávania v konaní pred radou (správnym orgánom) nespôsobuje ujmu požiadavkám podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru spočívajúcim v zachovaní princípu ústnosti, verejnosti a prítomnosti na prerokovaní veci. Správny orgán, akým bola v tomto konkrétnom prípade rada ako orgán výkonnej moci štátu, totiž nespĺňal a nespĺňa atribúty nestranného a nezávislého súdu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Verejné prerokovanie trestného obvinenia, resp. uskutočnenie ústneho pojednávania pred takýmto orgánom, preto nemôže naplniť čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý zaručuje takéto prerokovanie pred nestranným a nezávislým súdom (argumetum asimili PL.ÚS 12/97). Absenciu nezávislého súdu, ktorý by preskúmal správne rozhodnutie, skonštatoval ESĽP aj v rozsudku z 2. septembra 1998 v prípade U. proti Z. F. č. 26138/95. Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutí uviedol, že napriek tomu, že zverenie úlohy stíhať a trestať priestupky správnym orgánom nie je s dohovorom nezlučiteľné, dotknutá osoba musí mať možnosť nechať rozhodnutie prijaté proti nej preskúmať súdom, ktorý spĺňa záruky čl. 6 ods. 1 dohovoru. V predmetnom prípade však sťažovateľ (U.) na rozdiel od prípadu sťažovateľky nemal možnosť nechať preskúmať rozhodnutia správnych orgánov nezávislým a nestranným súdom. A teda z tohto dôvodu nebolo rešpektované jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Obdobne rozhodol ESĽP aj rozsudkom z 02.09.1998 vo veci G. proti Z. F., č. sťažnosti 27061/95. Zároveň však ESĽP uviedol, že prerokovanie priestupkov (a analogicky potom aj správnych deliktov) správnymi orgánmi nie je v rozpore s dohovorom, ak rozhodnutia správnych orgánov je možné preskúmať súdom, ktorý napĺňa znaky čl. 6 dohovoru, teda je nestranný, nezávislý a zriadený zákonom.“ S poukazom na uvedené dospel najvyšší súd k záveru, že rozhodnutie žalovaného a aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu sú v súlade so zákonom, a preto podľa § 220 O. s. p. napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že žalobu zamietol.“, nepovažoval súd túto námietku žalobcu vytýkajúcu nesprávny postup žalovaného k nenariadeniu ústneho pojednávania žalovaným, ako aj správnym orgánom prvého stupňa za dôvodnú. 14. Podľa názoru súdu ďalšie dokazovanie vo veci žalobcu už nebolo potrebné vykonať, pretože len holé popieranie žalobcu spočívajúce v jeho tvrdení, že O. O. prácu čašníčky nevykonávala nestačí. Taktiež nepostačuje ako dôkaz vyjadrenie vedúcej prevádzkarni O. Y. a čašníka Z. N., pretože súd vzhľadom na ich záujem na výsledku konania nemohol vyhodnotiť inak ako nevierohodný dôkaz, ktorý ponúkol konateľ žalobcu M. Y.. Preto súd nepriamy návrh žalobcu na vykonávanie ďalšieho dokazovania na ústnom pojednávaní súd nepovažoval za dôvodný, pretože by nepriniesol vo veci žalobcu nič nové. 15. K námietke žalobcu, že O. O. vykonávala prácu čašníčky z vlastnej iniciatívny, súd uvádza, že táto skutočnosť je vyvrátená informáciou podanou osobne O. O. dňa 19.12.2015 v zápisnici o podaní informácie a o vysvetlení dôvodu prítomnosti O. O. na pracovisku žalobcu. Preto táto námietka žalobcu je nedôvodná. 16. K námietke žalobcu, že O. O. sa zaúčala u žalobcu, súd uvádza, že pokiaľ ide o zaúčanie do úvahy pripadajúceho zamestnanca zamestnávateľa, tak súd zhodne s názorom žalovaného uvádza, že zaúčanie zamestnanca sa vykonáva až po uzavretí pracovnoprávneho vzťahu. Preto súd ani túto námietku žalobcu nemohol akceptovať. 17. K žalobnej námietke žalobcu, ktorý namietal, že žalovaný neprihliadol k závažnosti a spôsobu spáchania skutku a k námietke namietajúcej výšku uloženej pokuty, súd zhodne so žalovaným zastáva názor, že nelegálne zamestnávanie je už zo zákona považované za závažné porušenie zákona a výška pokuty bola žalovaným dostatočne odôvodnená. 18. K námietke žalobcu týkajúcej sa vzťahu žalobcu a podriadenosti zamestnanca súd uvádza, že tento vzťah O. Y. ku konateľovi žalobcu M. Y. a im podriadenej nelegálne zamestnávanej O. O. je jednoznačný, a je preto nemysliteľné, že by vedúca prevádzky konala bez súhlasu a vedomia konateľa, navyše, ak konateľ žalobcu M. Y. je nadriadený vedúcej prevádzkarke O. Y.. Ani táto námietka nemohla byť preto súdom akceptovateľná. 19. K námietke žalobcu spočívajúcej v jeho tvrdení, že protokol o výsledku inšpekcie práce nie je podpísaný inšpektorom práce M.. L.. P., ktorý sa mal výkonu inšpekcie práce zúčastniť, súd konštatuje, že z protokolu o výsledku inšpekcie práce zo dňa 28.01.2016 vyplýva, že tento je podpísaný inšpektorom práce A.. L. A., ktorá protokol vyhotovila po vykonanej kontrole s M.. L.. O. P., a že bol vyhotovený v súlade s vyššie citovaným ust. § 14 ods. 1 zákona č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce. 20. K poslednej námietke žalobcu, že v danom prípade u O. O. neboli naplnené kumulatívne znaky závislej práce, súd zhodne so žalovaným uvádza, že O. O. vykonávala prácu čašníčky v prevádzke žalobcu počas prevádzkových hodín žalobcu a žalovaný v žalovanom rozhodnutí pri vydaní žalovaného rozhodnutia dodržal zásady správneho trestania a aj postup žalovaného bol v súlade so zákonom. 21. Súd má za to, že ako prvostupňový, tak aj druhostupňový správny orgán sa dôsledne riadil procesnými a hmotnoprávnymi zásadami upravenými v zákone č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce, v zákone č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a v zákone č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, pretože prvostupňový správny orgán v preskúmavanej veci spísal protokol o výsledku inšpekcie práce zo dňa 28.01.2016 v zmysle § 14 ods. 1 zákona č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce. Z tohto protokolu jednoznačne vyplýva, že neobstojí námietka žalobcu, že nezamestnával O. O. ako čašníčku a nevyužíval jej závislú prácu, pretože vykonávanie závislej práce O. O. vyplýva priamo zo zápisnice o podaní informácie o vysvetlení dôvodu prítomnosti O. O. na pracovisku zo dňa 19.12.2015 spísanou o 11:00 hod. Vo vyššie uvedenom protokole žalovaný presne špecifikoval akú prácu O. O. vykonávala a na akom mieste, ako aj v akom rozsahu. Preto súd mal za to, že pracovný pomer medzi žalobcom a O. O. vznikol konkludentne faktickým vykonávaním práce čašníčky. Súd preto záver žalovaného, ktorý urobil vo svojom rozhodnutí (bod 1 tohto rozsudku) zodpovedá zásadám logického myslenia a je v súlade s vyššie uvedenými hmotnoprávnymi zákonmi, ako aj zákonom o správnom konaní. 22. Preto z vyššie uvedených dôvodov súd žalobu žalobcu nepovažoval za dôvodnú, a preto ju podľa ust. § 190 SSP zamietol. 23. Súd žalobcovi ako neúspešnému účastníkovi konania právo na náhradu trov konania nepriznal (§ 167 ods. 1 SSP). 24. Senát vo veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Krajskom súde v Košiciach v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“), to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.