Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 3Co/169/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7908200121 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Angelika Sopoligová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7908200121.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Angeliky Sopoligovej a sudcov JUDr. Evy Feťkovej a JUDr. Ladislava Duditša v spore žalobcov: 1/ I. T., D.. XX. XX. XXXX, N. S. H., H. XXXX/X, 2/ W. O., D.. XX. XX. XXXX, N. S. N., C. XXX, 3/ M. Z., D.. XX. XX. XXXX, N. S. Z., C. Č.. XXX/ XX, 4/ O. Z., D.. XX. XX. XXXX, N. S. N. XX, 5/ C. S., D.. XX. XX. XXXX, N. S. G. - G. X, 6/ O. Z., D.. XX. XX. XXXX, N. S. N. XX, 7/ O. B., D.. XX. XX. XXXX, N. G. X, zastúpených JUDr. Petrom Jonášom advokátom Advokátskej kancelárie Gazdičová a Jonáš, so sídlom v Trebišove, M. R. Štefánika 2393/29, IČO: 31 992 293, proti žalovaným: 1/ C. N., D.. XX. XX. XXXX, N. S. N. XX, 2/ V. S., D.. XX. XX. XXXX, N. S. H., G. XXXX/XX, 3/ G. Z., D.. XX. XX. XXXX, N. S. N. XX a 4/ I. S.P., D.. XX. XX. XXXX, N. S. N., C. XX/XX, zastúpených JUDr. Ladislavom Csákóom, advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v Rožňave, Hviezdoslavova 4, o určenie nehnuteľností do dedičstva, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Rožňava č.k. 5C/36/2008 - 778 zo 04.03.2016 r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok. P r i z n á v a žalovaným proti žalobcom nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Rožňava (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom označeným v záhlaví žalobu žalobcov zamietol. Zaviazal žalobcov nahradiť trovy štátu vo výške 334,69 eur a to spoločne a nerozdielne, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že o trovách konania rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. 2. Predmetom konania je žaloba žalobcov, aby súd určil, že nehnuteľnosti v k.ú. N., V. H. A. Č.. XX/ XX R. D. U. Č.. XXX a parcela č. XX/XX R. D. U. Č.. XXXX patria v polovici do dedičstva po nebohom O. Z. a nebohej V. Z.. 3. Súd prvej inštancie v intenciách zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Košiciach č.k. 11Co/634/2013 - 558 z 25.11.2014 po vrátení veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, doplnil dokazovanie výsluchom svedkov, predložením listín, ako aj ohliadkou na mieste samom a po právnom posúdení veci dospel k záveru, že žalobcovia nepreukázali titul nadobudnutia nehnuteľnosti do ich vlastníctva, keďže ho preukázali žalovaní- vydržanie , nakoľko ich právni predchodcovia nehnuteľnosti nadobudli na základe kúpnej zmluvy z roku 1948, uzavretej uzavreli medzi V. Z. V. O. Z. mladším na základe splnomocnenia ako predávajúcimi a R. Š. V. S. B. ako kupujúcimi s tým, že nedošlo k zápisu do pozemkovej knihy. Preto si k predmetným nehnuteľnostiam vydaním osvedčenia o vydržaní, osvedčili oprávnenosť a dobromyseľnej držby predmetných nehnuteľností. Súd konštatoval, že o tom, že sú vlastníkmi predmetných nehnuteľností svedčia aj skutočnosti zistené z konkrétne citovaných dôkazov a to, že žalovaní platili dane z nehnuteľností, čo potvrdil svedok W. Š.Z., ako aj to, že ohľadom užívania predmetných nehnuteľností nikdy neboli spory, výpoveď svedkyne L. G., ktorá potvrdila aj to, že právny predchodcovia žalovaných zaplatili kúpnu cenu za predmetné nehnuteľnosti. Vypočutý svedok M. O. ďalej uviedol, že starí rodičia žalobcu v 4. rade predali záhradu asi pred 50 rokmi, a to V. Z., so synom O. Z. a odvtedy záhradu už neužívali, čo potvrdili taktiež svedkovia M. S. V. R. G.. Súd prvej inštancie dodal, že žalobcovia sa mylne domnievajú, že predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva po ich právnych predchodcov a mali ich zakúpiť od P. O. F. (R. L. P. A. Č.. XX/X, XX/XX, XX/X, XX/XX), V. z výsledkov vykonaného dokazovania vyplynulo, že neodkúpili nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom konania, a to parcelu č. XX/X čo potvrdili aj vypočutí svedkovia O.. R. O. V. W.. O., s poukazom aj na predložený geometrický plán z roku 1980. 4. Výrok o trovách štátu súd odôvodnil v zmysle ust. § 148 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) s tým, že o náhrade trov konania súd rozhodne v zmysle § 151 ods. 3 O.s.p. 5. Proti rozsudku v zákonnej lehote (včas) podali odvolanie žalobcovia v zmysle odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a), b), c), d), e) a f) O.s.p. Navrhovali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uplatnili si náhradu trov odvolacieho konania. 6. Mali za to, že rozsudok je nepreskúmateľný a nedostatočne odôvodnený s odkazom na čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 36 ods. 1 Dohovoru o ochrane práv a slobôd. Poukazovali na to, že vlastnícke právo sa nenadobúda osvedčením, pričom kúpna zmluva z roku 1948 nemohla byť titulom nadobudnutia, pretože v roku 1948 na území Slovenska do roku 1950 platilo Uhorské obyčajové právo, v zmysle ktorého bol povinný zápis do pozemkovej knihy. Teda vlastníctvo sa nadobudlo až zavkladovaním kúpnej zmluvy do pozemkovej knihy, k čomu nedošlo. K skutočnostiam tvrdených v napadnutom rozsudku žalobcovia poukazovali na to, že žalovaní platili dane za sporné podmienky až po vydaní osvedčenia vlastníctva notárom, predtým nie. Uviedli, že je pravdivá skutočnosť, že nikdy neboli spory ohľadom užívania sporných nehnuteľností, ktoré užívali ich právni predchodcovia a v poslednom období žalobca v 4. rade so svojou rodinou. Podotkli, že svedkyňa, ktorá poukazovala na zaplatenie kúpnej ceny zo strany právnych predchodcov žalovaných, nikdy nemohla byť prítomná pri ich výplate, keďže o tejto skutočnosti nikto z rodiny žalobcov nevedel. K spochybneniu predmetu sporu poukazovali na znalecký posudok z odboru geodézie a kartografie L.. M. N. založený v súdnom spise, ktorý mal k dispozícii všetky podklady z KN, medzi nimi aj pôvodné pozemnoknižné vložky. Mali za to, že žalovaným chýba titul nadobudnutia vlastníckeho práva a súd nevyhodnotil všetky vykonané dôkazy. Následne poukazovali na to, že návrh na vyhlásenie za mŕtveho O. Z., D.. XX.XX.XXXX S. N., G. R. XX.XX.XXXX, S. P. S. G., A. D. P. Z. H. D. V. Z. D.. XX.XX.XXXX, N. N. XX V. P. S. S. Š. V.S. S. G. S. A. F. U. L. Z. P. W. XX.XX.XXXX Z. H., Ž. F. P. Z. H. Č..G.. D. R. W. XX.XX.XXXX, G. D. A. W. XX.XX.XXXX, N. V. D.Ý. S. R. O.. D. W. XX.XX.XXXX V. Z. Z. W. D. D. Ú. M.. T. P. W. S. G. V. S. R. D. A. Z. W. P. V. S.Y. A. G. Z. A. A. Č.. XX/XX V. XX/XX S. Y., P. S. O. Z., D.. XX.XX.XXXX V. V. Z., F.. L., D.. XX.XX.XXXX, R. XX.XX.XXXX Z. H., Ž. A., Ž. Z. D.Ľ. G. G. R. S. F. XXXX P. S.. Teda žalovaná neuviedla pravdivé informácie, keďže ich starý otec od roku 1924 nikdy nebol doma, keďže žil a zomrel v Kanade. Ďalej poukazovali na nezrovnalosti vo výpovedi jednotlivých svedkov. Čo sa týka S. B. uviedli, že miesto jeho hrobu nie je známe a do N. sa nikdy nevrátil. 7. Žalovaní vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov konštatovali, že napadnutý rozsudok považujú za vecne správny a rozhodnutie za výstižné a presvedčivé, pričom odvolacie námietky žalobcov sú len všeobecné, ničím nepodložené a z podaného odvolania vôbec nevyplýva, z ktorých uplatnených odvolacích dôvodov, akými skutočnosťami, skutkovými či právnymi okolnosťami má byť konkrétny odvolací dôvod napádaný. Čo sa týka neodôvodnenia napadnutého rozsudku v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. žalovaní poukazovali na to, že žalobcovia iniciovali toto súdne konanie a mienili docieliť nastolenie pôvodného stavu, avšak predloženými listinami neosvedčili tvrdené skutočnosti, na čo už oni v priebehu konania poukazovali. Z výsledkov vykonaného dokazovania ale jednoznačne vyplýva tá skutočnosť, že medzi ich právnymi predchodcami nikdy neboli žiadne spory ohľadom užívania sporných nehnuteľností, všetci rešpektovali hranice pozemkov tak, ako sa aj toho času nachádzajú v prírode; právni predchodcovia žalobcov nikdy nenamietali hranice pozemkov a vlastnícke práva ich právnych predchodcov, so zreteľom na to, že na pozemku, ku ktorému sa spochybňuje vlastnícke právo, bol postavený rodinný dom ich predkami s tým, že je v rozpore so zásadami logického myslenia, aby dotknutí vlastníci takýto stav trpeli, ak by si neboli vedomí vlastníckeho práva osôb realizujúcich stavbu na ich pozemku. Ich vlastnícke právo osvedčuje aj ich platenie daní z nehnuteľností, ako aj ich právnych predchodcov, s poukazom na odpoveď P. N. R. XX.XX.XXXX o platení dane z predmetných nehnuteľností. Z predmetného potvrdenia P. N. vyplýva, že daň za sporné nehnuteľnosti platili už desiatky rokov a z evidenčného listu z roku 1972 jednoznačne vyplýva to, kto bol užívateľom týchto nehnuteľností, t.j. že parcela Č.. XX/XX P. S. XXX O. N. X. A.. O. B., F.. A. - O. A.. S. B. V. A. Č.. XX/XX P. S. XXX O. N. X.Á. Ž. Š., F.. Y.. Ak by sa žalobcovia ako aj ich právni predchodcovia oprávnene cítili byť vlastníkmi predmetných nehnuteľností, platili by dane oni. Čo sa týka k vyplateniu kúpnej ceny uviedli, že v prípade ich nevyplatenia by sa domáhali predávajúci svojho vlastníckeho práva, čo sa ale nestalo, pričom zo samotnej kúpnej zmluvy je zrejmé, že O.. Z. O. ju podpisuje na základe splnomocnenia a v mene svojho otca O.. Z. Z.. Čo sa týka spochybnenia skutočností úmrtia O. Z. dodali, že k jeho úmrtiu nemohlo dôjsť dvakrát. Ku skutočnostiam spochybňujúcim jednotlivé výpovede svedkov podotkli, že tvrdenia žalobcov nie sú ničím podložené a preto ich nie je možné ani hodnotiť, keďže sú subjektívneho charakteru, bez zreteľa na konkrétne uvádzané skutočnosti. Vzhľadom k tomu považovali odvolacie námietky žalobcov ako ničím nepodložené, vymyslené tvrdenia, bez opory v objektívnej pravde a bez zreteľa na konečné rozhodnutie vo veci. Uplatnili si náhradu trov odvolacieho konania. 8. Žalobcovia sa odvolaniu žalovaných nevyjadrili. 9. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku účinného od 01.07.2016, ďalej len „CSP“), prejednal odvolania žalobcov ako podané včas oprávnenými osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 380 ods. 1, 2 CSP, z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov v zmysle § 205 ods. 2 písm. a), b), c), d), e) a f) O.s.p. v spojení s ust. § 470 ods. 2 prvej vety CSP, v CSP odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), g) a h) CSP a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcov nie je možné vyhovieť. 10. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 27.04.2017 o 12.00 hodine, v pojednávacej miestnosti č.dv. 230/II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia bolo zverejnené dňa 20.04.2017 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario. 11. Žalobcovia podali odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie ešte za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku. 12. Podľa ust. § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (t.j. 01.07.2016). 13. Podľa ust. § 470 ods. 2 prvá veta CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 14. Žalobcovia v podanom odvolaní uvádzajú odvolacie dôvody v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. a), b), c), d), e) a f) O.s.p., t.j., že v konaní došlo k vadám, uvedených v § 221 ods. 1; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať na následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; doteraz zistený skutkový stav neobstojí; pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205) a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V zmysle CSP účinného v čase rozhodovania odvolacieho súdu ide o odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), g) a h) CSP, t.j., že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany, alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 15. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p.) je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 16. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP (§ 205 ods. 2 písm. b) O.s.p., t.j., že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, je vymedzený vadami konania, ktorými sú všetky vady s výnimkou tých, ktoré sú uvedené v § 221 ods. 1 O.s.p. (th.č. § 389 CSP), ktoré spočívajú v chybnom postupe súdu napr. pri dokazovaní (ak pri vykonávaní dokazovania nebolo postupované v súlade s príslušnými ustanoveniami v tom čase účinného O.s.p.), pri posudzovaní procesných otázok v priebehu konania (ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania), v chybnom poučovaní účastníkov a v ďalších nedostatkoch jeho činnosti, ku ktorým došlo počas konania alebo v súvislosti s rozhodovaním, pričom spôsobilým odvolacím dôvodom tieto vady nie sú samy o sebe (bez ďalšieho), ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého porušenia predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Typickou vadou konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, je také porušenie práv účastníka konania, v dôsledku ktorého mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Ide napr. o nedostatok vyrozumenia účastníka o pojednávaní súdu (vrátane oneskoreného predvolania či vyrozumenia), v dôsledku ktorého bol účastník vylúčený z prednesu, z práva vyjadriť sa k dokazovaniu a pod., neposkytnutie poučenia o povinnosti tvrdenia alebo poučenia o dôkaznej povinnosti, aj keď to bolo podľa stavu konania potrebné, rozhodnutie vo veci bez nariadenia pojednávania, aj keď pre to neboli splnené podmienky a pod. Vadou konania (dôkazného) je i okolnosť, že pri vykonávaní dokazovania nebolo postupované v súlade s príslušnými ustanoveniami O.s.p., (th.č. CSP), napr. ak súd nevykonal dokazovanie na pojednávaní, svedok nebol o svojich povinnostiach riadne poučený, listinný dôkaz nebol vykonaný zákonným spôsobom, účastníkovi v rozpore so zákonom nebolo poskytnuté právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali, a pod. 17. Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. b) O.s.p. je daný aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozsudku, keďže ide o vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (viď Stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR z 03.12.2015 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a súdov Slovenskej republiky 1/2016). 18. Neúplnosť zistenia skutkového stavu [§ 365 ods. 1 písm. e/ CSP (205 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou sporu navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal navrhnuté dôkazy nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že strana, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom. 19. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP (§ 205 ods. 2 písm. d) O.s.p.) t.j., že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, prípadne zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti. 20. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.) odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t.j. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podriadenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu). 21. Odvolací súd dospel k záveru, že odvolacie dôvody v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. a/, b/, c/ d/ a f/ O.s.p. uplatnené v čase podania odvolania (th.č. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/ a h/ CSP) nie sú naplnené. 22. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p. účinného v čase jeho rozhodovania, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil s tým, že odvolací súd z obsahu sporu nezistil, aby súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, aby došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom žalobcovia v podanom odvolaní ani procesné pochybenie súdu nekonkretizovali. 23. Z obsahu spisu ,v kontexte podanej žaloby , odvolací súd uvádza , že z priebehu vykonaného dokazovania je jednoznačne zrejmé, že žalobcovia neuniesli dôkaznú povinnosť na preukázanie uplatneného nároku, ktorý odvodzovali z nejednoznačných dôkazov vyvrátených dôkazmi predloženými zo strany žalovaných, čo malo správne za následok zamietnutie žaloby žalobcov, pričom treba podotknúť tú skutočnosť, že žalobcovia ani konkrétnymi dôkazmi, aj keď spochybňovali jednotlivé výsledky vykonaného dokazovania, nové dôkazy v odvolaní neuviedli, čím nevyvrátili skutočnosti vyplývajúce z predložených dôkazov žalovanými, popierajúcich žalobu žalobcov v celom rozsahu. Žalobcovia v podanom odvolaní aj keď uplatnili odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. e) O.s.p., jeho konkretizácia z podaného odvolania nevyplýva a preto odvolacia námietka v tomto smere je právne irelevantná a taktiež odvolacím súdom nepreskúmateľná , z dôvodu absencie jej konkretizácie. 24. Treba podotknúť, že stále sú pomerne častými spory o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vydržaním i podľa bývalého Obyčajového práva platného na Slovensku do 31.12.1950, prípadne podľa stredného Občianskeho zákonníka - zákon č. 141/50 Zb. Treba uviesť, že základným predpokladom nadobudnutia vlastníctva vydržaním podľa bývalého obyčajového práva bola existencia kvalifikovanej držby a uplynutie stanoveného času. Nepostačovala teda iba samotná faktická držba, ale aj vedomie držiteľa, že vec mu patrí vlastníckym právom. Držiteľ musel byť dobromyseľný, a to už od počiatku držby. Ak už na začiatku držby vedel o tom, že nehnuteľnosť nadobudol bezprávne, prípadne že sa jej zmocnil bez právneho dôvodu, a teda bol si vedomý toho, že mu nepatrí, nebol dobromyseľný. V praxi súdov sa niekedy pri skúmaní podmienok vydržania nesprávne zamieňa pojem „dobromyseľnosti“ s „právnym titulom“ v tom zmysle, že ak držiteľ nevie preukázať právny titul, a to aj v prípade, že nadobudnutie vlastníctva titulom vydržania nikto nenamieta, považuje sa za nedobromyseľného držiteľa a teda, že nespĺňa podmienky pre vydržanie podľa býv. obyčajového práva. Tu treba zdôrazniť, že býv. obyčajové právo nepožadovalo pre nadobudnutie vlastníctva vydržaním aj existenciu právneho titulu. O držiteľovi sa malo za to, že má právny titul. Len kto tvrdil opak, musel to dokazovať (Kuriálne rozhod. 414/1898). Existenciu dobromyseľnej držby nemusel vylúčiť ani samotný zápis iného v pozemkovej knihe. I v týchto prípadoch mohol byť držiteľ dôvodne presvedčený, že je oprávneným držiteľom, napr. ak on alebo jeho právny predchodca kúpil nehnuteľnosť od pozemnoknižného vlastníka a nedal si ju zapísať do pozemkovej knihy. Držba musela byť nepretržitá (pokojná, neprerušená). Nebola za takú považovaná, ak držba prestala alebo bola odňatá. Ďalšou podmienkou nadobudnutia vlastníctva vydržaním bolo uplynutie stanovenej doby držby. Všeobecná vydržacia doba bola 32 rokov. K dobru držiteľa sa započítavala aj doba, ktorá uplynula právnemu predchodcovi držiteľa. 25. Podrobné podmienky pre vydržanie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti určoval aj OZ z r. 1950 (zákon č. 141/1950 Zb.) v ust. § 115 a § 116 ods. 1 v spojení s ut. § 145. Ustanovoval pre vydržanie nehnuteľnosti 10-ročnú lehotu a u hnuteľných vecí 3 ročnú. Medzi požiadavkou dobromyseľnosti v oboch uvedených právnych poriadkoch bol rozdiel v tom, že obyčajové právo vyžadovalo dobromyseľnosť pri vstupe do držby, kým podľa OZ z roku 1950 bola potrebná počas celého priebehu vydržacej doby. Tak podľa obyčajového práva, ako aj podľa ust. § 116 ods. 2 zákona č. 141/1950 Zb. platila zásada, že kto nadobudol oprávnenú držbu od oprávneného držiteľa (dedením, príp. zmluvou), mohol si započítať vydržaciu dobu predchodcu. Podľa prechodného ust. § 566 OZ vydržacia doba, ktorá začala plynúť pred 01.01.1950, počítanej od 01.01.1951, ak zákon určoval dlhšiu lehotu, uplynula uplynutím tejto dlhšej lehoty, počítanej odo dňa, kedy začala lehota bežať. Pokiaľ teda vydržacia doba začala plynúť pred 01.01.1951, došlo k nadobudnutiu vlastníctva najneskoršie 01.01.1961. Aj tu táto doba uplynula skôr, keby napr. predchádzajúca 32 - ročná doba bola uplynula pred týmto termínom, posudzujúc jej uplynutie podľa intertemporálneho ust. § 566 OZ z roku 1950. Ak vydržacia doba začala plynúť až po účinnosti OZ z roku 1950, t.j. až po 01.01.1951, mohla mať za následok nadobudnutie práva vydržaním iba vtedy, keď uplynula najneskoršie do 31.03.1964. OZ platný od 01.04.1964 (zákon č. 40/1964 Zb.) totiž nepripúšťal pokračovanie vydržania započatého pred jeho účinnosťou. Podľa OZ z roku 1950 mohlo teda dôjsť k vydržaniu vlastníctva k nehnuteľnej veci len vtedy, keď držiteľ vstúpil do oprávnenej držby najneskôr dňa 31.03.1954 a vydržacia doba v takom prípade uplynula najneskôr 31.03.1964, čo sa stalo aj v tomto prípade vychádzajúc z právneho úkonu a to kúpnej zmluvy z r. 1948, odkedy právni predchodcovia žalovaných vstúpili do držby a to oprávnenej a dobromyseľnej, keďže aj žalobcovia v odvolaní potvrdili neexistenciu sporov ohľadom užívania predmetných nehnuteľností vychádzajúc aj z potvrdenia P. N. a platenia dane z nehnuteľnosti, aj ich právnymi predchodcami s poukazom aj na výpovede svedkov citované v odôvodnení rozsudku v bode 3, čo nemôžu spochybniť ani nepreukázané odvolacie námietky zo strany žalobcov. 26. V tomto smere odvolací súd dáva do pozornosti rozsudok NS SR z 30.03.1999, sp.zn. 2Cdo/135/98 a konštatuje nadobudnutie vlastníckeho práva titulom kúpnej zmluvy z roku 1948 a tým dôvodnosť oprávnenosti vstupu právnych predchodcov do dobrovoľnej držby predmetných nehnuteľností, s ich následným vydržaním a vydaním osvedčenia o vydržaní predmetných nehnuteľností, z dôvodu, že nedošlo v roku 1948 k zápisu prevodu nehnuteľnosti titulom kúpnej zmluvy do pozemkovej knihy, keďže až tento zápis mal v tomto období konštitučný a registračný charakter. 27. V konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam základnou podmienkou úspechu je preukázanie vlastníckeho práva žalobcu. Žalobca musí tvrdiť právny dôvod žaloby ako základ jeho nároku. Súd však môže vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania určiť vlastníctvo žalobcov k nehnuteľnosti aj z iného právneho dôvodu, než žalobcovia uplatňovali, pretože v týchto konaniach je v zmysle ust. § 153 ods. 2 O.s.p. účinného do 1.7.2016, viazaný iba presne a konkrétne vymedzenou nehnuteľnosťou, ktorá tvorí predmet konania. Ak účastníci tvrdia, že bola uzatvorená zmluva o prevode nehnuteľnosti, je treba skúmať, či skutočne bola takáto zmluva uzatvorená, najmä ak ju žalobcovia nevedia predložiť, či zmluva mala potrebné náležitosti podľa v tom čase platných zákonov a či mohla tak byť základom oprávneného presvedčenia nadobúdateľa o nadobudnutí nehnuteľnosti, a teda i základom dobromyseľnosti nadobúdateľa o nadobudnutí nehnuteľnosti. 28. Nie je zriedkavosťou, že právny predchodca žalobcu nie je zapísaný ako vlastník nehnuteľnosti v pozemkovej knihe a nie sú v nej zapísaní prípadne ani ďalší jeho predchodcovia, lebo prevody vlastníckeho práva k nehnuteľnosti podľa nimi uzavretých zmlúv neboli do pozemkovej knihy zapísané, čo sa stalo aj v tomto prípade. Ak však žalobca tvrdí, že podľa skôr platného práva nadobudol vlastníctvo k nehnuteľnej veci mimo pozemkovej knihy od svojho právneho predchodcu, ktorý tiež nebol ako vlastník v pozemkovej knihe zapísaný, treba nevyhnutne skúmať, či vôbec boli títo právni predchodcovia vlastníkmi, pretože inak by nemohol žalobca od nich platne nadobudnúť vlastnícke právo, ak by ho sami nemali. Mohol by si však započítať dobu ich držby, ak táto bola oprávnená. Z uvedených dôvodov je treba vyžadovať, aby žalobca vedel preukázať aj vlastníctvo svojho právneho predchodcu a vedel takto svoje vlastníctvo odvodiť, a je potrebné skúmať platnosť všetkých prevodov až k poslednému vlastníkovi, ktorý je zapísaný v pozemkovej knihe. Nie je možné spoliehať sa preto iba na výpisy z pozemnoknižných zápisníc, pretože tieto ani pred rokom 1951 nevystihovali vždy skutočné vlastnícke vzťahy. Účastníci zmlúv uzavretých po 1.1.1951 totiž opomínali dať zapísať do pozemkovej knihy právne zmeny týkajúce sa nehnuteľností, pretože to nemalo na prevod vlastníctva žiadne negatívne následky (za účinnosti obyčajového práva sa vlastnícke právo k nehnuteľnej veci zapísanej v pozemkovej knihe neprevádzalo už uzavretím zmluvy, ale až zápisom prevodu vlastníckeho práva do pozemkovej knihy - tzv. konštitutívny charakter zápisov). Preto okrem skúmania podmienky dobromyseľnosti je treba v týchto konaniach preskúmať i nepretržitosť držby a čas jej trvania, prípadne držbu právneho predchodcu žalobcov, ďalej či nedošlo k prerušeniu držby, ak áno a z akého dôvodu. 29. Povinnosťou súdu je taktiež preskúmavať vecnú legitimáciu označených účastníkov konania, prípadne zisťovať okruh ďalších osôb vecne legitimovaných bez ohľadu na to, či boli v žalobe uvedené. Pasívne legitimovanými účastníkmi v sporoch o určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam sú všetci dedičia pôvodných pozemnoknižných spoluvlastníkov či výlučných vlastníkov, prípadne ich právnych nástupcov, prípadne vlastníci pozemkov, ktorí sú zapísaní v katastri nehnuteľností na založenom liste vlastníctva , o ktorých pozemkoch žalobca tvrdí, že sú v jeho vlastníctve. 30. V konaniach o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, sa skutočný stav veci zisťuje rôznymi dôkaznými prostriedkami. Vo väčšine prípadov ide o výsluchy účastníkov konania (od 1.7.2016 strán sporu), svedkov, vlastnícke vzťahy týkajúce sa nehnuteľnosti a ich identičnosť sa preukazujú z listinných dôkazov, akými sú zmluvy, výpisy z pozemnoknižných zápisníc, výpisy z katastra nehnuteľností (z listov vlastníctva, príp. z evidenčných listov) preukazujúcich užívací stav, ak pre predmetnú nehnuteľnosť nie je založený list vlastníctva), ďalej identifikácie parciel zo Správy katastra. Právne nástupníctvo je treba zisťovať z dedičských spisov, prípadne z právoplatných rozhodnutí štátneho notárstva predložených stranami sporu. Ak však žalovaní nepopierajú správnosť tvrdení žalobcov, vychádza súd z uznávacích prejavov žalovaných. 31. Súdna prax v rámci vlastníckych žalôb pripúšťa žalobu, ktorou sa dedič domáha vyslovenia, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, čo je aj v tomto prípade. Keďže predmet dedičstva (jeho aktíva) tvoria veci, práva a iné majetkové hodnoty, ktoré v okamihu smrti patria poručiteľovi, v spore o tom, či súčasťou dedičstva po poručiteľovi je určitá vec, ide o posúdenie, či poručiteľ bol v deň svojej smrti vlastníkom veci. Navrhované určenie sa tu viaže ku dňu smrti poručiteľa a teda sa posudzuje podľa stavu, aký tu bol v okamihu jeho smrti. K tomu treba dodať, že rozsudok súdu, ktorým sa vyhovie takejto žalobe, má deklaratórnu povahu, čo znamená, že sa ním len potvrdzuje právny stav, ktorý tu bol v čase smrti poručiteľa. Nie je ním deklarované, že by žalobca ako právny nástupca poručiteľa bol vlastníkom veci a ani to, že by žalovaný vlastníkom veci nebol. 32. Odvolací súd poukazuje na to, že určovací návrh spočívajúci v tom, že vec (hnuteľná alebo nehnuteľná) patrí do dedičstva po poručiteľovi, a teda že ju poručiteľ vlastnil v okamihu svojej smrti, môže uplatňovať (je vecne legitimovaný) len ten, koho práv a povinností sa takéto určenie týka. Takouto osobou môže byť len ten, kto je poručiteľovým dedičom, prípadne jeho právnym nástupcom. 33. Ak zanechal poručiteľ viac dedičov, sú až do právoplatného rozhodnutia súdu považovaní za vlastníkov celého majetku patriaceho do dedičstva. Z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí alebo majetkových práv patriacich do dedičstva sú oprávnení voči iným osobám spoločne a nerozdielne. Ich dedičský podiel vyjadruje mieru, akou sa na týchto právach a povinnostiach navzájom podieľajú a mali postavenie tzv. nerozlučných spoločníkov v zmysle § 91 ods. 2 O.s.p. 34. Odvolací súd konštatuje , že z výsledkov vykonaného dokazovania vyplynulo, že došlo medzi právnymi predchodcami žalovaných k uzavretiu kúpnej zmluvy ohľadom predmetných nehnuteľností dňa 12.04. 1948 s tým ,že právni predchodcovia žalovaných (kupujúci) si nedali prevod kúpy zapísať do pozemkovej knihy, pričom existenciu dobromyseľnej držby nemusel vylúčiť ani samotný zápis iného v pozemkovej knihe, keďže od roku 1948 právni predchodcovia žalovaných ako oprávnení a dobromyseľní držitelia nehnuteľnosti, po celú dobu vydržacej doby, t.j. až do 31.03.1964 predmetné nehnuteľnosti mali v držbe, poukazujúc na výpovede svedkov, ako aj potvrdenie obce Brehov, že čo sa týka užívania sporných nehnuteľností, medzi stranami sporu nikdy neboli spory ohľadom užívania predmetných nehnuteľností, o čom svedčí aj riadne platenie daní za predmetné nehnuteľnosti, aj právnymi predchodcami žalovaných. 35. Čo sa týka odvolacích námietok žalobcov o písomnom charaktere zmluvy, odvolací súd poukazuje na uznesenie NS SR z 27.01.2015 sp.zn. 3Cdo/361/2012 v tom znení, že oprávneným držiteľom nehnuteľnosti, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že je jej vlastníkom, nemôže byť ten, kto do jej držby vstúpil za účinnosti Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.1991 na základe zmluvy o prevode nehnuteľností, ktorá nebola uzavretá v písomnej forme. To prichádzalo do úvahy ale až vstupom do držby nehnuteľnosti po 01.04.1964 na základe zmluvy o prevode nehnuteľností, ktorá nebola uzavretá v písomnej forme so zreteľom aj na rozsudky NS SR sp.zn. 5Cdo/49/2010, 1Cdo/137/2011. V danom prípade ale právni predchodcovia žalovaných vstúpili do držby na základe písomnej zmluvy z roku 1948 uzavretej medzi V. Z., F.. L. V. O. Z. O. V. Ž. Š., F.. Č. V. S. B. W.V. XX.XX.XXXX, pričom predmetné nehnuteľnosti kúpili za kúpnu cenu 13.200,- Sk, ktorá bola predávajúcimi riadne vyplatená, čo vyplynulo z výpovede svedkov citovaných v bode 3 odôvodnenia tohto rozsudku. Aj keď žalobcovia uvedené skutočnosti popierali, žiadne dôkazy z ich stany v konaní, predložené v tomto smere neboli. 36. V spore o určenie vlastníckeho práva má žalobca bremeno tvrdenia, že je vlastníkom veci a z akej skutočnosti svoje vlastníctvo vyvodzuje. Z toho bremena tvrdenia potom pre žalobcu vyplýva bremeno dôkazné, a to preukázať existenciu nadobúdacieho vlastníckeho titulu, resp. skutočností, spôsobilé založiť takýto nadobúdací titul. Ak tieto skutočnosti budú preukázané, žalobca uniesol tak ako bremeno tvrdenia, tak aj dôkazné bremeno. Pokiaľ sa žalovaný bráni proti žalobe tvrdením svojho vlastníckeho práva, musí tvrdiť svoj nadobúdací titul a o svojom tvrdení ponúknuť dôkazy. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi stranami sporu v závislosti na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti strán sporu. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolností toto právo vylučujúce (teda aj prípadné rovnaké právo žalovaného), sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane tej - ktorej strany sporu treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho), majúc trvajúci charakter, sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Napríklad v spore o určenie vlastníckeho práva od žalobcu nemožno požadovať, aby preukazoval neexistenciu nadobúdacieho vlastníckeho titulu žalovaného. Keďže preukázanie takéhoto titulu svedčiacemu žalovanému je na prospech žalovaného, je preto na ňom aby ho tvrdil a preukázal. 37. Z uvedeného preto jednoznačne vyplýva, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno v spore, pričom žalovaní preukázali, že boli splnené zákonné podmienky pre nadobudnutie vlastníctva vydržaním tak, ako to bolo vyhlásené v Notárskej zápisnici, napísanej na Notárskom úrade vo Veľkých Kapušanoch dňa 01.04.1996, z ktorej vyplynulo, že Alžbeta Sedláková dala návrh na vydanie osvedčenia o nadobudnutí vlastníctva k nehnuteľnostiam vydržaním, ktorú mala nadobudnúť na základe kúpnej zmluvy z roku 1960 od Michala Sinaia a jeho manželky Anny Sinaiovej, rod. Ihnátovej k nehnuteľnosti v kat. úz. Brehov, zapísaných na LV č. 134, parcely č. 90/11 a 90/37 a od uvedenej doby nehnuteľnosti má v užívaní, aj keď v konaní bola existencia kúpnej zmluvy preukázaná zo dňa 12.04.1948, nie z roku 1960. 38. Z hore uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil v zmysle § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny. 39. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. Úspešní žalovaní v odvolacom konaní majú nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. Neúspešní žalobcovia, z dôvodu neúspechu v odvolacom konaní, nemajú nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Keďže úspešným žalovaným odvolací súd priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške priznaných trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v zmysle § 262 ods. 2 CSP. Odvolací súd uvádza, že pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov odvolacieho konania nevzhliadol zákonné predpoklady na aplikáciu ust. § 257 CSP, keďže vo veci neexistujú dôvody hodné osobitného zreteľa viažuc sa k predmetu konania, či už k stranám sporu, vychádzajúc zo skutočností, že žalobcovia napriek dôkazom predloženým zo strany žalovaných, ich vlastnícke právo od začiatku sporu spochybňovali, aj keď jednoznačnými dôkazmi nevedeli preukázať nimi tvrdené skutočnosti, pričom sa mylne domnievali, že predmetné nehnuteľnosti si už kúpili od občana Maďarskej republiky, čo bolo jednoznačne vyvrátené znaleckým posudkom Ing. Jozefa Bujňáka č. 11/2012 , vypracovaného v tomto konaní. 40. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).