Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 6Co/322/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7214204599 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viktória Midová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7214204599.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viktórie Midovej a sudcov JUDr. Moniky Koščovej a JUDr. Alexandra Husivargu v spore žalobcu S. T., narodeného XX.XX.XXXX, bytom v Q., B. 9, zastúpeného JUDr. Milanom Kuzmom, advokátom, so sídlom v Košiciach, Floriánska 16, proti žalovanej Slovenskej republike, v mene ktorej koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Štúrova 2, o náhradu škody 47.437,39 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 11.07.2016 č. k. 37C/31/2014-126 r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok vo vyhovujúcich výrokoch. M e n í rozsudok vo výroku o trovách konania tak, že : I/ Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania o náhradu škody. II/ Žalobca má proti žalovanej nárok na náhradu trov konania o náhradu nemajetkovej ujmy v plnom rozsahu. Žalobca má proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Košice II (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom označeným v záhlaví uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.771,43 € titulom náhrady trov obhajoby, sumu 19.967,13 € titulom ušlého zisku, sumu 5.000 € titulom náhrady nemajetkovej ujmy, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Ďalej uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 21.738,56 € od 22.12.2013 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcom rozsahu žalobu zamietol a vyslovil, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. 2. Rozhodol tak o žalobe žalobcu, ktorou sa domáhal zaplatenia sumy 47.437,39 € s príslušenstvom vrátane náhrady trov konania. Uplatnená pohľadávka predstavovala sumu 1.882 € ako škodu, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku úhrady trov právneho zastúpenia obhajcovi JUDr. Milanovi Kuzmovi, sumu 26.555,39 € ako ušlú mzdu za obdobie od vznesenia obvinenia do podania žaloby, sumu 9.000 € ako odchodné, na ktoré mal žalobca nárok vzhľadom na počet odslúžených rokov a ktoré mu nebolo poskytnuté z dôvodu prepustenia zo služobného pomeru príslušníka policajného zboru a sumu 10.000 € ako nemajetkovú ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. 3. Dôvodom uplatnených nárokov bola náhrada škody spôsobená nezákonným rozhodnutím, t.j. uznesením o vznesení obvinenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie kontroly a inšpekčnej služby, odboru Inšpekčnej služby ČVS : SKIS-301/IS-4-V-2009 zo dňa 19.8.2009, na základe ktorého bolo proti žalobcovi vznesené obvinenie pre skutok kvalifikovaný ako trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona. Proti uvedenému uzneseniu žalobca podal sťažnosť, ktorá bola zamietnutá. Po podaní obžaloby Vojenskou obvodnou prokuratúrou v Prešove a následne po vykonaní rozsiahleho dokazovania v rámci hlavného pojednávania bol žalobca rozsudkom Okresného súdu Košice II, sp. zn. 6T 116/2010 zo dňa 10.7.2012 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 7To 92/2012 zo dňa 29.11.2012 oslobodený spod obžaloby. 4. Právne vec posúdil podľa § 3 ods. 1 písm. a/zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom do 31.12.2010 (ďalej len zákon č. 514/2003 Z.z.), § 3 ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a/, b/, e/ a k/, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, § 18 ods. 1 a 3 zákona č. 514/2003 Z.z., § 134 ods. 1, 2 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce, § 517 ods. 1 prvá veta, ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.. 5. Vzhľadom na námietku žalovanej sa súd zaoberal otázkou, ktorý orgán je oprávnený vo veci konať v mene štátu. Dospel k záveru, že Generálna prokuratúra je oprávnená konať v mene Slovenskej republiky. Uviedol, že na úseku trestného konania, ktoré začína vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania a je zavŕšený podaním obžaloby, vykonávajú svoju pôsobnosť tak vyšetrovateľ policajného zboru, ako aj prokurátor. Vo veci náhrady škody spôsobenej v tomto úseku trestného konania orgánom verejnej moci preto ako orgán konajúci v mene štátu prichádza do úvahy tak Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ako aj Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Z hľadiska určenia, ktorý z týchto orgánov je v tom ktorom prípade orgánom konajúcim v mene štátu, je rozhodujúce v zmysle § 4 ods. 1 písm. k/ zákona č. 514/2003 Z.z., na ktorom z nich bola podaná žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Keďže z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že žalobca požiadal o prerokovanie nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy dňa 21.5.2013 Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky, stala sa teda v danom prípade orgánom konajúcim v mene štátu. 6. Konštatoval, že v danej veci ide o objektívnu zodpovednosť za škodu spôsobenú začatím trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením. Zodpovednosť štátu predpokladá súčasné splnenie troch podmienok, a to rozhodnutie o začatí trestného stíhania, ktoré bolo ukončené zastavením trestného stíhania alebo oslobodením spod obžaloby, ktoré má obdobné účinky ako zrušenie právoplatného rozhodnutia pre nezákonnosť, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi nezákonným trestným stíhaním a vznikom škody. 7. Ohľadne prvého predpokladu zodpovednosti štátu za škodu, a to existencie nezákonného rozhodnutia uviedol, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím (vedením) trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z.. Konštatoval, že osoba, ktorá bola spod obžaloby oslobodená alebo trestné konanie voči nej bolo zastavené, má podľa § 6 zákona č. 514/2003 Z.z. zásadne nárok na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia, aj keď samotné uznesenie o vznesení obvinenia bolo z hľadiska Trestného poriadku aktom zákonným a prokurátor na základe sťažnosti obvineného alebo i v rámci svojich dozorných oprávnení vyplývajúcich z Trestného poriadku uznesenie o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia ako nezákonné nezrušil. Zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby, pri ktorom nedochádza k odsúdeniu dotyčnej osoby, resp. k právoplatnému vysloveniu jej viny za skutok, má totiž rovnaké dôsledky ako zrušenie či zmena uznesenia o vznesení obvinenia, keď s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody treba vychádzať z toho, že osoba čin nespáchala a že trestné stíhanie proti nej nemalo byť začaté. V danom prípade bolo nepochybné, že uznesením zo dňa 19.8.2009, ČVS:SKIS-301/IS-4-V-2009 bolo proti žalobcovi začaté trestné stíhanie, proti ktorému dňa 21.8.2009 podal sťažnosť, ktorá bola uznesením prokurátora Obvodnej prokuratúry Prešov, sp. zn. OPv 137/09 zo dňa 29.9.2009 zamietnutá. Rozsudkom Okresného súdu Košice II, sp. zn. 6T 116/2010 zo dňa 10.7.2012 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 7To 92/2012 zo dňa 29.11.2012 bol žalobca oslobodený spod obžaloby. 8. Čo sa týka vzniku škody, žalobca si uplatnil nárok na náhradu škody, ktorá pozostávala zo sumy 1.882 € titulom náhrady trov obhajoby v trestnom konaní, sumy 35.555,39 € pozostávajúcej z ušlej mzdy za obdobie od vznesenia obvinenia až do mája 2013 v sume 26.555,39 € a z odchodného v sume 9.000 € a zároveň si uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 €. 9. Čo sa týka trov právneho zastúpenia, ktoré vznikli žalobcovi ako náklady na trovy obhajoby, okresný súd vzal za preukázané, že počas celého trestného konania bol žalobca právne zastúpený JUDr. Milanom Kuzmom, advokátom so sídlom Floriánska 16, Košice. Príčinná súvislosť medzi vznikom tejto škody a nezákonným rozhodnutím bola v tom, že žalobca využil svoje ústavné právo na kvalifikovanú obhajobu, nakoľko sám nemá právnické vzdelanie a práve vznesenie obvinenia a následné pokračovanie v trestnom konaní po podaní obžaloby na súd, boli výlučnou príčinou vzniku trov spätých s obhajobou a príčinná súvislosť je tým nepochybná. 10. Z vykonaného dokazovania však súd zistil, že úkony právnej služby neboli vykonané v rozsahu, v akom boli rozpísané vo vyúčtovaní trov právneho zastúpenia zo dňa 30.4.2013. Jednalo sa o úkon právnej služby - účasť na výsluchu svedka R.. T. E. zo dňa 3.12.2009, v ktorom prípade súd oboznámením zápisnice z výsluchu svedka, ktorá bola súčasťou vyšetrovacieho spisu zistil, že obhajca žalobcu nebol prítomný pri tomto vyšetrovacom úkone. Ďalej sa jednalo o úkon právnej služby - porada s klientom zo dňa 2.3.2010, ktorého vykonanie nebolo v konaní preukázané. Obhajca žalobcu vyúčtoval za úkon právnej služby - účasť na výsluchu odmenu 57,95 € a režijný paušál v sume 6,95 € a za úkon právnej služby - porada s klientom z 2.3.2010 odmenu 20,03 € a režijný paušál 7,21 €. Nakoľko je obhajca platiteľom dane z pridanej hodnoty, odmena a režijný paušál boli zvýšené o 20% DPH, a to 18,43 €. Žalobca preukázal, že za poskytnuté právne služby uhradil svojmu obhajcovi sumu 1.882 €, avšak v konaní nebolo preukázané uskutočnenie uvedených dvoch úkonov právnej služby, resp. škoda v tomto rozsahu žalobcovi nevznikla v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím. Z uvedeného dôvodu súd priznal v tejto časti žalobcovi nárok len vo výške 1.771,43 € a v prevyšujúcom rozsahu (vo výške 110,57 €) žalobu ako nedôvodnú zamietol. 11. Čo sa týka nároku žalobcu na ušlý zisk v celkovej výške 35.555,39 €, súd prvej inštancie samostatne posúdil nárok na ušlú mzdu za obdobie od vznesenia obvinenia až do mája 2013 v sume 26.555,39 € a odchodného v sume 9.000 €. 12. Súd konštatoval, že žalobca v čase začatia trestného stíhania dňa 19.8.2009 bol v služobnom pomere príslušníka policajného zboru, vo funkcii referent oddelenia cestného dozoru KDI Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach, služobného úradu Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach. V priebehu trestného konania bol žalobca prepustený zo služobného pomeru Personálnym rozkazom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 409 zo dňa 14.10.2009. Dospel k záveru, že žalobca bol nasledujúci deň po začatí trestného stíhania, t.j. 20.8.2009 upovedomený o začatí konania o prepustení zo služobného pomeru, ktoré bolo začaté pre skutok, pre ktorý bolo voči žalobcovi začaté aj trestné stíhanie. Dokazuje to totožný opis skutku v uznesení o začatí trestného stíhania žalobcu a v personálnom rozkaze. Ďalej sa v odôvodnení personálneho rozkazu konštatuje porušenie služobnej prísahy i služobných povinností zvlášť hrubým spôsobom, ktoré boli aj špecifikované. Súd poukázal na to, že konanie žalobcu, ktoré bolo dôvodom jeho prepustenia zo služobného pomeru, bolo aj dôvodom začatia jeho trestného stíhania. V konaní pred súdom bolo preukázané, že žalobca bol oslobodený spod obžaloby. Z personálneho rozkazu iný dôvod prepustenia žalobcu zo služobného pomeru, ako ten, pre ktorý bolo začaté aj trestné stíhanie, nevyplýva. Z uvedeného dôvodu sa súd stotožnil s právnou argumentáciou žalobcu, že k prepusteniu zo služobného pomeru by bez vydania uznesenia o začatí trestného stíhania nebolo došlo. 13. Okresný súd sa nestotožnil s postupom žalobcu pri stanovení výšky ušlého zisku, ktorý vychádzal z priemerného mesačného služobného platu vypočítaného za rok 2008 vo výške 1.065,70 €. Podľa názoru súdu pre výpočet výšky ušlého zisku nebolo možné použiť iný postup, ako upravuje ust. § 134 ods. 1 a 2 zákona č. 311/2001 Z.z., podľa ktorého priemerný zárobok na pracovnoprávne účely sa zisťuje zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z hľadiska odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období. Rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Ten sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka, ak zákon neustanovuje inak. Nakoľko si žalobca uplatnil ušlý zisk od novembra 2009, avšak už od augusta 2009 bol žalobcovi znížený služobný plat v súvislosti s návrhom na jeho dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby, súd pri stanovení výšky ušlého zisku vychádzal z priemerného zárobku žalobcu v druhom kalendárnom štvrťroku roku 2009 (apríl, máj a jún). 14. V mesiaci apríl 2009 žalobca dosiahol čistý služobný plat vo výške 946,88 €, v mesiaci máj 2009 vo výške 890,76 € a v mesiaci jún 2009 vo výške 890,76 €. Priemerný mesačný zárobok za druhý štvrťrok roku 2009 tak predstavuje sumu 909,46 €. Súd zohľadnil aj výsluhový dôchodok, ktorý bol žalobcovi priznaný od 16.10.2009 vo výške 430,69 € (od 1.1.2010 zvýšený na sumu 440,60 € a od 1.7.2011 na sumu 449,86 €). 15. Žalobcovi tak vznikol nárok na ušlý zisk v novembri 2009 vo výške 478,77 € (909,46 - 430,69), v decembri 2009 vo výške 478,77 € (909,46 - 430,69), od januára 2010 do júna 2011 vo výške 8.439,48 € (909,46 - 440,60 = 468,86 x 18 mesiacov), v období od júla 2011 do mája 2013 vo výške 10.570,11 € (909,46 - 449,89 x 23 mesiacov), t.j. v celkovej výške 19.967,13 €. Na základe uvedeného priznal žalobcovi nárok na náhradu ušlého zisku v tomto rozsahu a v prevyšujúcej časti vo výške 6.588,26 € žalobu ako nedôvodnú zamietol. 16. Čo sa týka nároku na odchodné súd dospel k záveru, že nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a škodou v tomto rozsahu. Konštatoval, že ušlý zisk spočíva v nedosiahnutí toho, čoho by poškodený dosiahol pri neexistencii škodnej udalosti za normálnych okolností pri pravidelnom behu vecí. Pri posudzovaní ušlého zisku nepostačuje len pravdepodobnosť zvýšenia majetku poškodeného v budúcnosti, ale musí byť stanovené naisto, že pri pravidelnom behu vecí, pokiaľ by nebolo protiprávneho konania škodcu, mohol poškodený dôvodne očakávať zvýšenie svojho majetku. V tomto smere súd vychádzal z tvrdenia žalobcu, že v čase pred začatím trestného stíhania nemal v pláne odísť zo štátnej služby, ale až po odrobení 25 rokov, pričom v čase prepustenia zo služobného pomeru mal odrobených 19 rokov. Z uvedeného je zrejmé, že ak by voči žalobcovi nebolo začaté trestné stíhanie, žalobca by naďalej pracoval v služobnom pomere príslušníka PZ, a keďže nemal záujem o uvoľnenie zo služobného pomeru, nemohol preto ani dôvodne očakávať zvýšenie svojho majetku o sumu odchodného. 17. Čo sa týka nemajetkovej ujmy, žalobca si uplatnil nárok na náhradu sumy 10.000 €. 18. Súd konštatoval, že trestné konanie trvalo viac ako tri roky, žalobca bol obvinený zo závažnej trestnej činnosti, za ktorú mu hrozil trest odňatia slobody vo výmere až 5 rokov, pričom podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo. Zároveň posudzoval vplyv trestného konania na život žalobcu, a to v oblasti rodinnej, spoločenského i pracovného života. Pokiaľ ide o rodinný život žalobcu, ten netvrdil a v konaní ani nebolo preukázané, že by trestné stíhanie malo dopad na jeho rodinný život v zmysle, že by v dôsledku trestného stíhania vôbec došlo k narušeniu vzájomných vzťahov s manželkou, prípadne širšou rodinou. Zásadný zásah do života žalobcu, vyvolaný trestným stíhaním, predstavovala strata zamestnania a tým aj strata príjmu s následkom zníženia životnej úrovne rodiny žalobcu. 19. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy súd vychádzal zo záveru, že aj keď nepochybne bolo zasiahnuté do osobnostnej sféry žalobcu, nie až v takom rozsahu, aby mu súd priznal nemajetkovú ujmu v uplatnenej výške. V konaní bolo preukázané narušenie psychiky žalobcu v dôsledku vedeného trestného konania po dobu viac ako troch rokov, preukázanie zníženia vážnosti a cti žalobcu v pracovnom prostredí, vzhľadom na to ako bol žalobca vnímaný a hodnotený v období pred začatím trestného stíhania a v neposlednom rade preukázanie straty zamestnania v príčinnej súvislosti s jeho trestným stíhaním. Nebolo však preukázané, že by trestné stíhanie žalobcu narušilo jeho rodinné vzťahy, či priateľské vzťahy a rovnako nebolo preukázané, že trestné konanie zanechalo vážne následky na zdravotnom stave žalobcu. Z uvedených dôvodov súd za primeranú výšku nemajetkovej ujmy ustálil sumu 5.000 € a v prevyšujúcom rozsahu žalobu zamietol. 20. Nárok žalobcu na príslušenstvo, a to úroky z omeškania vo výške 5,5% ročne zo sumy 47.437,39 € od 21.5.2013 do zaplatenia, považoval za čiastočne dôvodný. Pri rozhodovaní o príslušenstve súd vychádzal z ust. § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. s tým, že žalovaná mohla uspokojiť nárok žalobcu s účinkami riadneho plnenia do 21.12.2013, t.j. do 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, ktorá bola žalovanej doručená 21.5.2013. Žalovaná sa teda dostala do omeškania s peňažným plnením dňom nasledujúcim, t. j. dňa 22.12.2013. Ku dňu vzniku omeškania bola základná úroková sadzba ECB stanovená vo výške 0,25% ročne. V nadväznosti na ust. § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. priznal žalobcovi úroky z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 21.738,56 € od 22.12.2013 do zaplatenia a v prevyšujúcom rozsahu žalobu zamietol. Zároveň nepovažoval za dôvodný nárok žalobcu na príslušenstvo z nemajetkovej ujmy. Vychádzal zo záveru, že povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia (t.j. nie v momente porušenia práva), v ktorom je určená doba plnenia a až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania. 21. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2 CSP. Konštatoval, že súd vyhovel žalobe v časti o zaplatenie 26.738,56 € a žalobu zamietol v rozsahu 20.698,83 €. Úspech žalobcu vo vzťahu k predmetu konania tak predstavuje 56,37% a úspech žalovanej 43,63%. Vzhľadom na percentuálne vyjadrenie úspešnosti oboch strán sporu vo vzťahu k predmetu konania dospel k záveru, že pomer úspechu obidvoch strán je zhruba rovnaký, a preto žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania. 22. Proti výroku rozsudku o trovách konania podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý výrok rozsudku zmenil a sám rozhodol o výške trov konania. Konštatoval, že výška súdom priznanej nemajetkovej ujmy je výlučne závislá od rozhodnutia súdu a jeho subjektívneho názoru. Jediným hodnotiacim kritériom pre úspešnosť žaloby žalobcu je skutočnosť, či sa súd stotožnil s nárokom žalobcu a priznal mu tento nárok. Uviedol, že priznanie náhrady trov konania je dané, ak je žalobca úspešný v hlavnom predmete konania, ktorým primárne bola nemajetková ujma. Preto namieste bolo priznať náhradu trov konania v celom rozsahu v tých prípadoch, ak je žalobca úspešný v tomto hlavnom predmete. V uvedenej veci preto nemožno rozhodovať o náhrade trov konania na základe princípu čiastočného úspechu. V prípade úspešnosti žaloby v časti nemajetkovej ujmy ako v hlavnom predmete konania, je dôvodné priznať náhradu trov konania. Úvaha súdu o náhrade trov konania sa nemôže týkať len skutkových okolností, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie o výške priznaného plnenia. Pre priznanie plnej náhrady trov konania v tomto prípade nie je podstatný rozsah čiastočného úspechu účastníka konania. Úvaha súdu o výške plnenia sa musí opierať o hmotné právo, spravidla o právne normy, v ktorých je rozsah nároku upravený vymedzením právne relevantných kritérií a jeho samotné určenie vyplýva z konkrétnych okolností danej veci. 23. Proti výrokom rozsudku, ktorým súd vyhovel žalobe žalobcu (výrok I. až IV. rozsudku) podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP. Navrhla, aby odvolací súd žalobu v celom rozsahu zamietol, prípadne rozhodnutie zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 24. Podľa názoru žalovanej v danej veci nie je dané nezákonné rozhodnutie, teda právny titul, ktorého existenciu by mohol žalobca dôvodiť žalobou uplatňovanou podľa zákona č. 514/2003 Z.z.. Žalobca za nezákonné rozhodnutie označil uznesenie vyšetrovateľa, ktorým bolo vznesené obvinenie pre prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa. Podľa názoru žalovanej s poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR č.k. II ÚS 163/2013 nemožno uznesenie o vznesení obvinenia automaticky považovať za nezákonné len z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní trestného činu sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila. Žalovaná poukázala aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 201/2007 zo dňa 30.7.2008, ako aj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva K. c/a Česká republika zo dňa 20.6.2013. Konštrukciu spočívajúcu v tom, že nezákonným je každé uznesenie o vznesení obvinenia, pretože žalobca bol spod obžaloby oslobodený, nie je možné akceptovať, a to najmä s prihliadnutím na to, že takáto konštrukcia nemá oporu v žiadnom ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z.. Absencia právnej úpravy tejto konštrukcie tzv. nezákonného rozhodnutia - uznesenia o vznesení obvinenia v normatívnom texte, nemá za následok medzeru v právnom poriadku SR, ale je vyjadrením vôle normotvorcu takúto konštrukciu ani neuzákoniť. Vzhľadom k tomu neprináleží súdom vytvárať takúto konštrukciu v rámci ich rozhodovacej činnosti. Uznesenie o vznesení obvinenia nemožno považovať za nezákonné len z dôvodu, že obvinený nebol právoplatne odsúdený. Súdy majú zakaždým skúmať, či došlo k porušeniu základných zásad trestného konania vyjadrených v § 2 Trestného poriadku orgánmi činnými v trestnom konaní. 25. Ďalej poukázala na to, že v časti nároku na náhradu za stratu na zárobku žalovaná nie je pasívne vecne legitimovaným subjektom, voči ktorému by bolo možné takúto náhradu žalobcom uplatniť. Rovnako nejde ani o nárok uplatniteľný v konaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. z dôvodu absencie zákonnej podmienky príčinnej súvislosti medzi zodpovednostnou skutkovou podstatou podľa žaloby nezákonným uznesením o vznesení obvinenia žalobcovi a vznikom škody v podobe ním uplatňovaného ušlého zisku. Dôvodom prepustenia žalobcu zo služobného pomeru príslušníka PZ bolo podľa personálneho rozkazu porušenie služobnej prísahy a služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom zo strany žalobcu. Zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy bolo popísané konkrétnym skutkom. Citujúc ustanovenia § 192 ods. 1 písm. e/, § 233 ods. 1, 2, § 238 ods. 1, 4 zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície dospel k záveru, že konanie o skončení služobného pomeru je osobitným konaním vzťahujúcim sa na udržanie alebo skončenie služobného pomeru. V tomto samostatnom personálnom konaní Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky hodnotí všetky zadovážené dôkazy podľa vlastnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach a ak dospeje k záveru, že príslušník PZ svojím protiprávnym konaním porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, prepustí ho zo služobného pomeru. Žalobca bol teda prepustený zo služobného pomeru nie z dôvodu vedenia trestného stíhania voči jeho osobe, ale pre porušenie služobnej prísahy a služobnej disciplíny. K prepusteniu zo služobného pomeru tak došlo na základe takéhoto zákonného personálneho rozkazu, a teda neexistuje priama príčinná súvislosť medzi prepustením žalobcu zo služobného pomeru a vedením trestného stíhania voči jeho osobe. Vzhľadom k tomu aj jednotlivé nároky žalobcu vyplývajúce z jeho prepustenia zo služobného pomeru, nie sú v priamej príčinnej súvislosti so vznesením obvinenia pre trestný čin zneužitia právomoci verejného činiteľa. 26. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3 M Cdo 15/2000, že za ústavne konformný treba považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia zastavenie trestného stíhania, ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké následky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí, to znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Rovnako poukázal na nález Ústavného súdu SR II. ÚS 25/2011 a nález Ústavného súdu ČR zo dňa 17.6.2008 sp.zn. II. ÚS 590/2008. Uviedol, že súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe), bola odčinená. Systematickým a logickým výkladom dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. 27. Čo sa týka namietanej neexistencie príčinnej súvislosti medzi rozhodnutím (uznesením o vznesení obvinenia) a vznikom škody (ušlej mzdy a nevyplateného odchodného) uviedol, že personálny rozkaz je koncipovaný nanajvýš alibistickým spôsobom. Dôvody uvedené v personálnom rozkaze sú podrobne uvedené na prvej strane, a to v opísaní spôsobu, že mal ako žalobca so svojimi kolegami prevziať finančný obnos v eurách a v cudzej mene a zároveň nezaevidovať prevzatie týchto finančných prostriedkov žiadnym spôsobom. Ide o totožný popis skutku ako v uznesení o vznesení obvinenia. V danom prípade nemôže byť sporné, že došlo k protiprávnemu konaniu na strane žalovaného a rovnako nemôže byť sporná ani výška spôsobenej škody. Už pri bežnom nahliadnutí do personálneho rozkazu je viac ako zrejmé, že dôvodom vydania personálneho rozkazu bolo totožné protiprávne konanie, pre ktoré mu bolo vznesené aj obvinenie. Pokiaľ by nedošlo k vzneseniu obvinenia, nedošlo by ani k vydaniu personálneho rozkazu, ktorým bol žalobca prepustený zo služobného pomeru. Jeho údajné porušenie povinností, pre ktoré bol prepustený zo služobného pomeru, bolo zistené v rámci trestného konania, ktoré prebiehalo na podklade vzneseného obvinenia. Najprv teda došlo k vzneseniu obvinenia, následne boli uskutočňované procesné úkony, z ktorých pre žalovaného vyplynulo dostatočné presvedčenie o spáchaní skutku jeho osobou a na podklade takto zabezpečených dôkazov bol vydaný personálny rozkaz, ktorým bol žalobca prepustený zo služobného pomeru. Bez vydania uznesenia o vznesení obvinenia, by nebolo došlo ani k vydaniu personálneho rozkazu, nakoľko na jeho vydanie nebol žiaden relevantný dôvod. V personálnom rozkaze je totiž definované jeho protiprávne konanie rovnako, ako v uznesení o vznesení obvinenia. Rozsudkom okresného súdu bol však spod obžaloby oslobodený, a teda bolo preukázané, že takýto skutok sa nestal. Ak sa teda nestal skutok, pre ktorý bol prepustený zo služobného pomeru a ak dôvodom prepustenia zo služobného pomeru bolo spáchanie skutku, z ktorého bol obvinený uznesením o vznesení obvinenia, je otázne, v čom teda žalovaná vidí absenciu príčinnej súvislosti medzi vydaným uznesením o vznesení obvinenia a ušlou mzdou. 28. Vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovanej bolo žalovanej doručené dňa 27.9.2016. 29. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku účinného od 01.07.2016, ďalej len CSP) prejednal odvolania žalobcu a žalovanej ako podané včas oprávnenými osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods.1 písm. h/) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné a odvolaniu žalovanej nie je možné vyhovieť. 30. Rozsudok je vo vyhovujúcom výroku vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 31. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 28.03.2017 o 11,50 hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí 202, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 21.03.2017 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ustanovenia § 219 ods. 1, 3 CSP, § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario. 32. Žalobca aj žalovaná namietali odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/, t. j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 33. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu). 34. Odvolací súd dospel k záveru, že tento odvolací dôvod v potvrdenej časti nie je naplnený. 35. Rozhodnutiu súdu v potvrdenej časti nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192 až § 194 CSP alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Rozsudok v potvrdených výrokoch nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v tejto časti. 36. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil, preto odvolací súd jeho rozsudok v napadnutých vyhovujúcich výrokoch ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 37. Súd prvej inštancie správne právne kvalifikoval žalobou uplatnený nárok ako nárok na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. a skúmal splnenie jednotlivých predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu v zmysle tohto právneho predpisu. 38. V zmysle ustanovenia čl. 46 ods. 3 Ústavy SR „každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom“. Citované ustanovenie Ústavy SR zakladá právo osoby voči štátu na náhradu škody, ktorá tejto osobe bola spôsobená nezákonným rozhodnutím alebo postupom orgánu verejnej moci. Toto právo je potom konkrétne upravené v ustanoveniach zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. V zmysle ust. § 3 ods. 1 písm. a/ zák. č. 514/2003 Z.z. (ďalej len zák. č. 514/2003 Z.z.), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím. 39. Pre vznik nároku na náhradu škody treba preukázať existenciu základných predpokladov vzniku zodpovednosti, teda samotná existencia škody ešte takúto zodpovednosť nezakladá. 40. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je objektívna zodpovednosť (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť. Je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok: 1. existencii nezákonného rozhodnutia, 2. vzniku škody, 3. príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. 41. Predpokladom kvalifikácie rozhodnutia ako „nezákonného“ je, že sa jedná o právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená a ktoré bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Rozhodnutím tohto orgánu (ktorý vyslovil nezákonnosť), je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný (§ 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.). 42. Zákon bližšie nedefinuje pojem škody a ani neupravuje rozsah jej náhrady. Preto treba aj v tomto smere aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy (§ 442 Občianskeho zákonníka) a škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá a/ nastala v majetkovej sfére poškodeného, b/ je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a c/ je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Pre posúdenie zodpovednosti je významné, že škoda ako predpoklad vzniku zodpovednosti štátu spôsobenej nezákonným rozhodnutím, je daná len vtedy, ak vznikla v príčinnej spojitosti s nezákonným rozhodnutím. 43. Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a vznik škody sú v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, ak protiprávne konanie bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala. Otázka príčinnej súvislosti medzi určitým protiprávnym konaním a konkrétnou škodou je otázkou skutkovou. Jej existenciu zisťuje súd, ktorý so zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (ak vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne), prípadne inou skutočnosťou (ak bola tvrdená a preukázaná), sa zisťuje príčinná súvislosť. 44. Protiprávny úkon nemusí byť jedinou príčinou vzniku škody (kumulatívna kauzalita), stačí, že je jednou z príčin, a to príčinou dôležitou, podstatnou a značnou. Treba tiež rozlíšiť, či v konkrétnom prípade viac skutočností v jednom okamihu spolupôsobilo na vzniku toho istého škodlivého následku (konkurenčná kauzalita) alebo či jedna skutočnosť vylučuje druhú, prípadne či novou skutočnosťou došlo k prerušeniu pôvodného dejového sledu. V tejto súvislosti možno poukázať aj na Princípy európskeho deliktného práva (Principiles of European Tort Law - PETL), ktoré (ako dielo popredných predstaviteľov európskej civilistiky z prostredia akademickej obce i právnej praxe) právnicky vymedzujú príčinnú súvislosť ako predpoklad zodpovednosti za škodu (porovnaj Luboš Tichý, Jiří Hrádek et al., Prokazování příčinné souvislosti multikauzálních škod, Univerzita Karlova v Prahe 2010, str. 89). Podľa týchto princípov (čl. 3:104, bod 1), ak určitá skutočnosť viedla neodvratne k spôsobeniu škody, následná skutočnosť, ktorá by sama spôsobila tú istú škodu, nemôže byť braná do úvahy (nemožno na ňu brať zreteľ). 45. V prejednávanom spore žalobca označil ako nezákonné rozhodnutie uznesenie o vznesení obvinenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie kontroly a inšpekčnej služby, odboru Inšpekčnej služby ČVS : SKIS-301/IS-4-V-2009 zo dňa 19.8.2009, na základe ktorého bolo proti žalobcovi vznesené obvinenie pre skutok kvalifikovaný ako trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona. 46. Žalovaná namietala, že v prejednávanom spore absentuje nezákonné rozhodnutie. Uviedla, že uznesenie o vznesení obvinenia automaticky nemožno považovať za nezákonné len z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní trestného činu sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila. 47. Uvedenú odvolaciu námietku žalobcu odvolací súd považuje za nedôvodnú. Súd prvej inštancie pri rozhodnutí vychádzal z ustálenej judikatúry súdov v tejto otázke a odvolací súd nemal dôvod sa od tejto judikatúry v prejednávanej veci odchýliť. 48. Ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov podľa zák. č. 514/2003 Z.z. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. 49. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zák. č. 514/2003 Z.z.. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania (rozsudok NS SR z 30. novembra 2009, sp. zn. 4Cdo 183/2009). Súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym alebo nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená. Systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo došlo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (porovnaj rozsudok NS SR z 28. júna 1993, sp. zn. 1 A. 53/93, publikovaný pod číslom 70 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR, ročník 1994). Tieto závery, prijaté v čase platnosti zák. č. 58/1969 Zb., sú napriek zmene právnej úpravy stále použiteľné (porovnaj rozsudok NS SR, sp. zn. 1 Cdo 64/2008, sp. zn. 4 Cdo 183/2009, sp. zn. 4 M Cdo 15/2009). 50. Oslobodenie spod obžaloby má taký istý význam ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre jeho nezákonnosť. Iný výklad by odporoval zmyslu právnej úpravy o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa zák. č. 514/2003 Z.z.. 51. Zmyslom a účelom zák. č. 514/2003 Z.z. bolo ustanoviť v súlade s čl. 46 ods. 3 Ústavy SR podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, a to spôsobom, ktorý umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím, ktoré sa neskôr ukázalo nezákonným (nález Ústavného súdu SR z 24. marca 2011, sp. zn. II.ÚS 25/2011). 52. V právnom štáte právny poriadok nechráni štátnu moc pred občanmi. Právny poriadok v právnom štáte určuje postup orgánov verejnej správy tak, aby neboli porušované práva občanov (nález Ústavného súdu SR z 14. júla 1999, sp. zn. II.ÚS 62/1999). 53. Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré bolo zastavené (a rovnako aj v prípade, keď došlo k oslobodeniu spod obžaloby), treba vykladať nielen v čl. 46 ods. 3Ústavy SR, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v čl. 1 ods. 1 tohto základného zákona, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo (rozsudok NS SR z 1. novembra 2010, sp. zn. 4 M Cdo 15/2009, R 37/2014). 54. V prejednávanej veci bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že rozsudkom Okresného súdu Košice II, sp. zn. 6T 116/2010 zo dňa 10.7.2012 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 7To 92/2012 zo dňa 29.11.2012 bol žalobca oslobodený spod obžaloby. Z uvedeného dôvodu, aj keď orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie tak, že jeho výsledkom bolo uznesenie o vznesení obvinenia, ich podozrenie sa v trestnom konaní nepotvrdilo, čoho dôsledkom je existencia nezákonného rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu sa odvolací súd nemohol stotožniť s odvolacou námietkou žalovanej, podľa ktorej v danej veci niet nezákonného rozhodnutia - právneho titulu, ktorého existenciou by mohol žalobca dôvodiť žalobou uplatňovanú náhradu škody s poukazom na zák. č. 514/2003 Z.z.. 55. Nad rámec odvolacieho prieskumu odvolací súd poznamenáva, že súd prvej inštancie správne ustálil aj orgán, ktorý je v tejto veci oprávnený konať za Slovenskú republiku. 56. Podľa § 4 ods. 1 písm. b/ zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2013 vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1 koná v mene štátu Ministerstvo vnútra SR, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru a 1/ prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo 2/ vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora. 57. Podľa § 4 ods. 1 písm. f/ zák.č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1 koná v mene štátu Generálna prokuratúra SR, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo v správnom konaní. 58. Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že s účinnosťou od 1.1.2013 je orgánom oprávneným konať v prejednávanej veci pred súdom za štát Generálna prokuratúra SR, pretože tu nie sú splnené podmienky určené ustanovením § 4 ods. 1 písm. b/ zákona, ktoré by odôvodňovali konanie Ministerstva vnútra SR v mene štátu. Keďže novelizácia uvedeného zákona vykonaná s účinnosťou od 1.1.2013 neobsahuje prechodné ustanovenia vzťahujúce sa na danú procesnú situáciu, je potrebné vykladať znenie ustanovenia § 4 ods. 1 písm. f/ zák.č. 514/2003 Z.z. tým spôsobom, že od 1.1.2013 vo všetkých veciach predpokladaných novým znením zákona bude konať Generálna prokuratúra SR. 59. Rovnako aj odvolacia námietka žalovanej, že Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, nie je pasívne vecne legitimovaným subjektom na náhradu škody - straty na zárobku, nie je dôvodná. 60. Ako vyplýva zo samotnej žaloby, žalobca ako pasívne legitimovanú stranu sporu označil Slovenskú republiku. S týmto subjektom súd aj v spore konal. Pre posúdenie pasívnej legitimácie v spore nie je totiž podstatné, ktorý orgán koná v mene štátu, vecne legitimovaným subjektom konania bude vždy štát. 61. Označenie správneho štátneho orgánu v žalobe, ktorý koná za štát v rozsahu svojej pôsobnosti, nie je otázkou pasívnej legitimácie štátu v konaní, resp. s pasívnou legitimáciu štátu nesúvisí (R 48/1967). Pasívna legitimácia je stav, ktorý znamená, že subjekt práva je nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva. K pasívnej legitimácii sa súd vyjadruje v rozhodnutí vo veci samej vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním. Existencia či neexistencia pasívnej legitimácie štátu ako hmotnoprávneho stavu nemá nijakú spojitosť so správnym procesným označením štátu ako strany sporu na žalovanej strane. 62. Rovnako aj odvolacia námietka žalovanej týkajúca sa absencie príčinnej súvislosti medzi nezákonným uznesením o vznesení obvinenia a vznikom škody ako ušlého zisku, nie je náležitá. 63. Žalobca si uplatnil škodu (ušlý zisk) z dôvodu, že v dôsledku nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia bol následne prepustený zo služobného pomeru. 64. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že dôvodom prepustenia žalobcu zo služobného pomeru bolo konanie (správanie sa) žalobcu, popísané v dôvodoch personálneho rozkazu. Tento dôvod bol skutkovo totožný s popisom skutku v uznesení o vznesení obvinenia zo dňa 19.08.2009. Navyše v personálnom rozkaze je výslovne uvedené, že uvedený skutkový stav bol zadokumentovaný vlastným šetrením nadriadeného, ktorý sa oboznámil (aj) s dôkazmi vykonanými vo vyšetrovacom spise SKIS MV SR ČVS: SKIS-301/IS-4-V-2009. Ďalej sa v personálnom rozkaze konštatuje, že týmto konaním žalobca porušil služobnú prísahu i služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby podľa čl. 1 ods. 1 písm. d) N MV SR č. 18/2008. 65. Z uvedených listinných dôkazov (uznesenie o vznesení obvinenia a personálny rozkaz) teda vyplýva, že sa v danom prípade jedná o kumulatívnu kauzalitu. Jednou z príčin, a to príčinou dôležitou, podstatnou a značnou, bolo „údajné“ konanie žalobcu popísané v uznesení o vznesení obvinenia, pre ktoré bolo voči nemu vznesené obvinenie. Totožné „údajné“ konanie bolo dôvodom prepustenia žalobcu zo služobného pomeru. Odvolací súd sa teda stotožnil so záverom súd prvej inštancie o existencii príčinnej súvislosti medzi uznesením o vznesení obvinenia a škodou v podobe ušlého zisku. Bolo potrebné prisvedčiť žalobcovi, že pokiaľ by nedošlo k vzneseniu obvinenia, nedošlo by ani k vydaniu personálneho rozkazu, ktorým bol žalobca prepustený zo služobného pomeru. Nakoľko bol žalobca spod obžaloby oslobodený, a teda bolo preukázané, že takýto skutok sa nestal, ani vydanie personálneho rozkazu, ktorým bol žalobca prepustený zo služobného pomeru pre rovnaký skutok, nebolo dôvodné. 66. Odvolacie námietky žalovanej nesmerovali voči výške a spôsobu určenia ušlého zisku žalobcu, predstavujúceho ušlú mzdu a ani odvolací súd zo spisu nezistil žiadne skutočnosti spochybňujúce správnosť výpočtu ušlého zisku. Uvedené platí aj o nároku na náhradu škody titulom vynaložených trov právneho zastúpenia v trestnom konaní a o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. 67. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov uvedených v rozhodnutí súdu prvej inštancie, odvolací súd rozsudok, vo výrokoch, ktorým súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.771,43 € titulom náhrady trov obhajoby, sumu 19.967,13 € titulom ušlého zisku, sumu 5.000 € titulom náhrady nemajetkovej ujmy, a úroky z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 21.738,56 € od 22.12.2013 do zaplatenia, v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 68. Vecne nesprávne však rozhodol súd prvej inštancie, ak pri rozhodnutí o trovách konania aplikoval len ust. § 255 ods. 2 CSP. 69. Podľa ust. § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 70. Podľa ust. § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. 71. Každá zo strán znáša trovy spojené s jej účasťou v spore, kým nie je spor skončený. Ak strana v spore je úspešná, nadobudne nárok na náhradu trov konania, ktoré na dosiahnutie tohto rozhodnutia vynaložila. 72. Zásada úspechu vo veci sa vždy skúma čo do právneho základu veci a čo do výšky priznaného nároku. Uplatní sa tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej strane preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené trovy konania, ktoré úspešnej strane vznikli. 73. Ak strana sporu v jednej žalobe uplatní niekoľko samostatných nárokov, postupuje sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania podľa zásad pre priznanie náhrady trov konania pri každom nároku samostatne. Nemôže teda úspech žalobcu v spore týkajúcom sa iba niektorého nároku založiť právo na náhradu trov konania vo všetkých nárokoch. 74. Súd teda aj o nároku na náhradu trov konania rozhodne viacerými samostatnými výrokmi, v závislosti od počtu samostatných nárokov. 75. V prejednávanom spore súd rozhodoval o dvoch samostatných nárokoch, a to nároku o náhradu škody a nároku o náhradu nemajetkovej ujmy. 76. O nároku na náhradu trov konania však rozhodol ako o jednom nároku. Vzhľadom na pomer úspechu (56,37%) a neúspechu (43,63%) žalobcu v spore vyslovil, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania, keďže pomer úspechu obidvoch strán je zhruba rovnaký. 77. Odvolací súd sa s týmto názorom súdu prvej inštancie nestotožňuje. 78. Odvolací súd zastáva názor, že súd pri rozhodnutí o nároku na náhradu trov konania mal rozhodnúť samostatne vo vzťahu ku konaniu o náhradu škody a samostatne ku konaniu o náhrade nemajetkovej ujmy. 79. V prípade konania o náhradu škody, žalobca si uplatnil nárok na zaplatenie sumy 37.437,39 €, ktorá pozostávala zo sumy 1.882 € titulom nároku na náhradu trov právneho zastúpenia v trestnom konaní, sumy 26.555,39 € titulom ušlého zisku a sumy 9.000 € titulom odchodného. 80. Súd prvej inštancie vyhovel žalobe v rozsahu sumy 21.738,56 € (1.771,43 € titulom trov právneho zastúpenia v trestnom konaní + 19.967,13 € titulom ušlého zisku) a žalobu zamietol v rozsahu sumy 15.698,83 € (110,57 € titulom trov právneho zastúpenia v trestnom konaní + 6.588,26 € titulom ušlého zisku + 9.000 € titulom odchodného). Miera úspechu žalobcu tak predstavuje 58% a miera úspechu žalovanej predstavuje 42%. Nakoľko pomer úspechu obidvoch strán je zhruba rovnaký, na túto časť predmetu sporu bolo dôvodné aplikovať ust. § 255 ods. 2 CSP. 81. V prípade konania o náhradu nemajetkovej ujmy, žalobca si uplatnil nárok na zaplatenie sumy 10.000 €. Súd prvej inštancie vyhovel žalobe v rozsahu sumy 5.000 € a žalobu zamietol v rozsahu sumy 5.000 €. 82. Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo). V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku sporu na základe úvahy súdu. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v tomto prípade treba riešiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté. Otázka nemajetkovej ujmy je potom druhoradá a nadväzujúca. 83. V prejednávanom spore o náhradu nemajetkovej ujmy rozsah úspechu žalobcu závisel od úvahy súdu, nakoľko súd na základe vlastnej úvahy stanovil rozsah nemajetkovej ujmy, čím bola v konečnom dôsledku znížená suma priznaná žalobcovi. Priznanie plnej náhrady trov konania výlučne z prisúdenej sumy v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP je v tomto prípade zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu „úspech vo veci“, keďže ten sa skúma čo do právneho základu, a nie do výšky priznaného nároku. 84. Z uvedeného dôvodu preto odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok vo výroku o trovách konania v zmysle ustanovenia § 388 CSP tak, že : I/ Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania o náhradu škody, II/ Žalobca má proti žalovanej nárok na náhradu trov konania o náhradu nemajetkovej ujmy v plnom rozsahu. 85. O výške trov konania o náhradu nemajetkovej ujmy rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP), zohľadňujúc ustanovenie § 251 CSP. Pri vyčíslení výšky náhrady trov konania bude súd vychádzať iba z prisúdenej sumy 5.000 € (nie sumy žalovanej). 86. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. Žalobca bol v odvolacom konaní v merite veci plne úspešný, preto mu odvolací súd priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnej žalovanej. O výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP), zohľadňujúc ustanovenie § 251 CSP. 87. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).