Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 8Co/64/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7115220589 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marianna Hrabovecká ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7115220589.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marianny Hraboveckej a členiek senátu JUDr. Ludviky Bodnárovej a JUDr. Frederiky Zozuľákovej v právnej veci navrhovateľky Y. U. nar. X.XX.XXXX bývajúcej v K. na D. č. XX proti povinnému I. U. nar. XX.X.XXXX bývajúcemu v Y. na Y. č. X zastúpeného advokátkou JUDr. Martou Šuvadovou so sídlom Advokátskej kancelárie v Košiciach na Floriánskej č. 16 v konaní o zvýšenie výživného o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo 14. apríla 2016 č.k. 15C 323/2015- 198 v spojení s opravným uznesením z 22. apríla 2016 č.k. 15C 323/2015-209 takto r o z h o d o l : Potvrdzuje rozsudok v spojení s opravným uznesením okrem výroku o zamietnutí návrhu v prevyšujúcej časti Povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo 14. 4. 2016 č.k. 15C 323/2015-198 v spojení s opravným uznesením z 22.4.2016 č.k. 15C 323/2015-209 zmenil rozsudok Okresného súdu Košice I z 21.5.2012 č.k. 22P 124/2011-122 v spojení s doplňujúcim rozsudkom z 23.5.2013 č.k. 22P 124/2011-155 tak, že výživné pre navrhovateľku od povinného počnúc dňom 16.4.2014 zvýšil zo 150,- € na 190,- € so splatnosťou vždy do 15. dňa toho ktorého mesiaca dopredu k rukám navrhovateľky. Dlžné výživné 960,- € za obdobie od 16.4.2014 do 14.4.2016 povolil povinnému splácať v splátkach po 50,- € mesačne spolu s bežným výživným až do zaplatenia pod hrozbou straty výhody splátok s tým, že prvá splátka je splatná do 15. dňa nasledujúceho mesiaca po právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti návrh zamietol. Účastníkom náhradu trov konania nepriznal. 2. Rozhodol tak na základe zistenia, že rozsudkom Okresného súdu Košice I z 21.5.2012 č.k. 22P 124/2011-122 v spojení s doplňujúcim rozsudkom z 23.5.2013 č.k. 22P 124/2011-155, ktorý nadobudol právoplatnosť 28.3.23014 bol povinný zaviazaný prispievať na výživu navrhovateľky 150,- € mesačne. V čase tejto úpravy výživného súd vychádzal z čistého mesačného príjmu povinného 1 091,05 €, ktorý dosahoval v roku 2010 a 750,89 € dosahovaný v roku 2011, prihliadol na ďalšiu vyživovaciu povinnosť povinného k M. S. nar. X.X.XXXX a zohľadnil rozsah odôvodnených potrieb navrhovateľky, ktorá bola študentkou 3. ročníka strednej školy. Súd prvej inštancie v čase terajšieho rozhodovania vychádzal zo zistenia, že navrhovateľka je študentkou bakalárskeho štúdia D. na Y. XX, dennej formy v odbore Ochrana osôb a majetku so študijným programom Riadenie bezpečnostných systémov, svoje povinnosti študenta si plní v súlade so študijným a skúškovým poriadkom a škola neeviduje správanie, ktoré by bolo podnetom pre návrh na disciplinárnu komisiu. Navrhovateľka žije v spoločnej domácnosti s matkou, ktorá na základe rozhodnutia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Spišská Nová Ves z 3.11.2015 poberá peňažný príspevok za opatrovanie fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorou je N. I. nar. XX.X.XXXX a I. I. nar. X.X.XXXX, vo výške 205,41 € mesačne. Z odpisu mzdového listu povinného od zamestnávateľa U.S. G. Y. s.r.o. zistil, že povinný má čistý mesačný príjem 1 163,- €. Zo správy zamestnávateľa otca a Sociálnej poisťovne, pobočka Košice zistil, že povinný bol práceneschopný od 4.1.2013 do 17.12.2013, počas ktorej doby mu boli vyplatené nemocenské dávky 6 673,10 € (č.l. 40,41 spisu), doba práceneschopnosti bola potvrdená aj zamestnávateľom povinného s tým, že 18.12.2013 nastúpil opäť do zamestnania a zo správy ošetrujúcej lekárky povinného MUDr. Z. S. (č.l. 38 spisu) zistil, že zdravotný stav nebráni povinnému pokračovať v práci ani sa zamestnať. Zo zmluvy o stavebnom sporení č. XXXXXXXXXX pre stavebného sporiteľa Y. U. (navrhovateľka) zistil, že nasporené prostriedky zo stavom na účte 1 028,65 € boli prevedené na I. U. (povinný). Zo zmluvy o nájme bytu uzavretej medzi navrhovateľkou a J. H., Z., N. č. XX, Y. zistil, že navrhovateľka má od 16.11.2015 v prenájme 1,5- izbový byt v Košiciach, za ktorý platí nájomné 250,- € mesačne. Súd prvej inštancie porovnaním pomerov v čase predchádzajúcej úpravy výživného s pomermi existujúcimi v čase terajšieho rozhodovania dospel k záveru, že potreby navrhovateľky v čase vysokoškolského štúdia, berúc do úvahy zdravotné ťažkosti (skolióza chrbtice, používanie korzetu, rehabilitačné cvičenia) a tiež záujmovú športovú činnosť (plávanie a bicyklovanie) v rozsahu približne 500,- € mesačne okrem školného, ktoré je 800,- € za jeden semester, odôvodňuje zvýšenie výživného na 190,- € mesačne vychádzajúc z čistého mesačného príjmu povinného 1 091,05 €, ktorý je vlastníkom chaty v katastrálnom území Košické Hámre (vlastníctvo k chate nadobudol kúpnou zmluvou zo 14.7.2006) a má vyživovaciu povinnosť voči synovi M. S. nar. X.X.XXXX. Konštatoval, že navrhovateľka nepoberá sociálne štipendium, priznanie ktorého je podmienené rozhodnutím o zvýšení výživného a na prospechové štipendium jej nevznikol nárok podľa študijných výsledkov. Správanie navrhovateľky, na ktoré poukazoval povinný v priebehu konania (alkohol, cigarety, drogy a nevhodný spôsob života) v rozsahu, aby mali za následok rozpor s dobrými mravmi nebolo preukázané a rovnako nie je rozhodujúce pre zvýšenie výživného, či navrhovateľka v minulosti navštevovala psychiatrickú ambulanciu. Poukázal na správu zamestnávateľa povinného, ktorá je súčasťou trestného spisu, podľa ktorej povinný je uzavretej, samotárskej povahy, jeho vzťah ku kolegom je konfliktný, je impulzívny a rád poukazuje na nedostatky druhých, ale svoje vlastné nepriznáva. Námietku povinného, že trestné konanie je proti nemu vedené na podnet navrhovateľky a jej matky, posúdil ako nepravdivú s poukazom na obsah obžaloby Okresnej prokuratúry Košice - okolie, podľa ktorej je trestné konanie vedené proti povinnému pre prečin nebezpečného vyhrážania (§360 ods. 1,2 písm. a), b), e) a § 139 ods. 1 písm. a), e) Tr. zákona) pre skutok, že 21.5.2011 sa povinný mal vyhrážať občanom C. C. a M. N.. V tejto súvislosti tiež konštatoval, že rozhodnutím Obvodného úradu Košice - okolie zo 7.11.2012 bolo zastavené konanie o priestupku proti občianskemu spolunažívaniu (§49 ods. 1 písm. d) zák. č. 372/1990 Zb.), ktorého sa mal dopustiť povinný voči S. H. z dôvodu, že spáchanie priestupku, o ktorom sa konalo, nebolo povinnému preukázané. Ponuku povinného na bývanie navrhovateľke za účelom ušetrenia nákladov za prenájom bytu posúdil ako nereálnu, keďže navrhovateľka má s povinným dlhotrvajúce zlé vzťahy a odmieta bývanie s ním. Návrh navrhovateľky v prevyšujúcej časti zamietol, konkrétne za obdobie od 1.11.2013 do uplatnenia protinávrhu na zvýšenie výživného (16.4.2014) a rozsah výživného nad 190,- € zamietol ako nedôvodný. Dlžné výživné 960,- € za obdobie od 16.4.2014 do 14,4,2016 určil ako rozdiel medzi výživným určeným predchádzajúcim rozhodnutím súdu a výživným určeným terajším rozhodnutím. Dlžné výživné povolil povinnému splácať v mesačných splátkach po 50,- € spolu s bežným výživným navrhovateľke. Náhradu trov konania účastníkom nepriznal s odôvodnením, že navrhovateľke, ktorá bola úspešná v konaní, trovy nevznikli a povinný, ktorý nemal úspech v konaní, nemá právo na ich priznanie. 3. Proti tomuto rozsudku a opravnému uzneseniu, okrem výroku o zamietnutí nároku v prevyšujúcej časti podal povinný prostredníctvom svojej právnej zástupkyne v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. c) a d) O.s.p. a zdôraznil, že sa nemôže stotožniť s rozhodnutím súdu a považuje ho za nesprávne a nespravodlivé z viacerých dôvodov, ako to vyplýva z obsahu jeho odvolania. Vyjadril názor, že počas konania produkoval rad dôkazov a argumentov svedčiacich pre zamietnutie návrhu navrhovateľky, ktorým sa súd nevenoval, alebo sa nimi žiadnym spôsobom nevysporiadal. Na odôvodnenie svojho rozhodnutia súd jednostranne vykonával dokazovanie a prihliadal iba na skutočnosti v prospech navrhovateľky, ktoré sa udiali v roku 2006 (ako je ním vykonaný výber stavebného sporenia v roku 2006 a kúpa chaty v tom istom roku), ale jeho argumentácii vo vzťahu k sporeniu rodičov počas trvania manželstva na štúdium navrhovateľky počas jej detstva nevenoval ani len minimálnu pozornosť a už vôbec nezisťoval, ako bolo s týmito peňažnými prostriedkami naložené. Z rozhodnutia nie je zrejmé, prečo súd uvedené skutočnosti nezaujímali a ani prečo tento dôkaz nevykonal, ak vykonával dôkazy z roku 2006. Z týchto dôvodov považuje rozhodnutie konajúceho súdu za nepreskúmateľné. Opätovne zdôraznil, že za najpodstatnejšie považuje vo veci to, s čím sa konajúci súd v odôvodnení rozsudku tiež vôbec nevysporiadal, a to že náklady preukazujúce nároky na zvýšenie výživného navrhovateľka zdôvodňuje nárastom nákladov v bakalárskom ročníku jej štúdia a k tomu predkladá aj svoje čiastkové dôkazy, teda o tom, že v súvislosti so štúdiom navrhovateľke vznikajú zvýšené náklady, je z jej strany poukazované až počnúc septembrom 2015. Konajúci súd sa rovnako nevysporiadal ním predloženým dôkazmi, z ktorých je zrejmé, že navrhovateľka voči nemu nielen úmyselne krivo opakovane svedčila, ale podávala na neho na pravde sa nezakladajúce trestné oznámenia, na sociálnych sieťach vo verejne prístupnej komunikácii o ňom pojednáva vulgárnou formou a neslušne, znevažujúco sa vyjadruje nielen o ňom, ale aj o jeho partnerke, hoci vo veku 14 až 18 rokov jej pomohli zvládnuť a prekonať naozaj nemalé problémy. Konajúci súd sa nevysporiadal s tvrdením navrhovateľky, že nepožiadala o sociálne štipendium za situácie, že podľa jej tvrdenia trpí veľkou finančnou núdzou. Zdôraznil, že nie je mu jasné, z akého dôvodu súd nepriamo navrhovateľku podporuje v tom, že nemusí vyvíjať žiadne úsilie, aby si aj ona sama vlastným pričinením a snahou zlepšila finančnú situáciu. V tejto súvislosti poukázal na to, že navrhovateľka nemala a nemá žiadnu brigádu a napriek príjmu jej matky (251,- €) dokázala uhradiť 400,- € za vodičský preukaz, platiť za piercing a tetovania. K úvahe súdu vo vzťahu k rozporu s dobrými mravmi a správy Mesta Gelnice uviedol, že navrhovateľka využíva výživné na veci, ktoré sú absolútne nepotrebné (tetovanie, piercing, cigarety, alkohol) a ak uvádza, že iný príjem, než od rodičov nemá, to predsa neznamená, že na základe uvedených nepotrebných výdavkov navrhovateľky by mala byť Mestom Gelnica hodnotená negatívne a on súdom ako klamár. Vo vzťahu k možnosti navrhovateľky bývať s ním v spoločnej domácnosti uviedol, že práve on jej vytvoril svojho času podmienky pre nový život, prestala piť, fajčiť, drogovať, prestala so sebapoškodzovaním, riadne sa učila, venovala sa záujmovým koníčkom, chodila do táborov a finančne náročné výlety do zahraničia. Znevažovanie jeho osoby a klamstvá o ňom prednášané nielen celému jej okoliu, ale aj v úradnom styku súdom a iným inštitúciám si po všetkom, čo spravil pre navrhovateľku nezaslúži a toto správanie navrhovateľky voči jeho osobe považuje za príkri rozpor s dobrými mravmi, niet preto dôvodu na zvýšenie výživného. Zamietnutie uplatnenej žaloby by bolo aspoň sčasti zabránilo zneužívaniu inštitútu výživného na úplne iné účely, než je toto určené. Navrhovateľka nemôže a nesmie brať platbu výživného ako samozrejmosť, na ktorú má nárok bez plnenia si svojich akýchkoľvek povinností a bez toho, aby človeku, ktorý jej toto výživné poskytuje (zo svojich naozaj ťažko zarobených peňazí) sa správala aspoň s minimálnou slušnosťou. Zdôraznil, že vzhľadom na tieto skutočnosti má za to, že konajúci súd náležite nezistil všetky skutočnosti dôležité pre rozhodnutie vo veci a tieto tiež nesprávne právne vyhodnotil. Navrhol odvolaciemu súdu, aby zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti tak, že jeho odvolaniu v celom rozsahu vyhovie a zaviaže navrhovateľku povinnosťou nahradiť mu trovy konania. 4. Navrhovateľka vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že z rozhodnutím súdu prvej inštancie plne súhlasí napriek tomu, že jej návrh bol v prevyšujúcej časti zamietnutý. Konštatovala, že povinný neuviedol počas konania žiadne pádne argumenty, pre ktoré by mu nebolo možné zvýšiť výživné. V priebehu konania spochybňoval jej štúdium, pričom úspešne ukončila I. stupeň vysokoškolského štúdia s titulom Bc. a pokračuje na II. stupni vysokoškolského štúdia. Povinný v priebehu konania sa len vracal do minulosti, čím len odvracal pozornosť od podstaty veci. Od času, kedy odišla od otca, viac o ňu neprejavil záujem, nikdy ju nekontaktoval, nezaujímal sa o to, ako sa učí a ani ju nikdy nenavštívil. Do času, kým nemala súdne rozhodnutie, výživné jej neprispieval. Nedostala od otca žiaden darček z príležitosti narodenín, osemnástych rokov, na Vianoce a ani v čase ukončenia strednej školy. Požiadala o zvýšenie výživného, lebo začala študovať na vysokej škole, čím sa výdaje navýšili a má za to, že finančné možnosti povinného sú natoľko dobré, že výživné 250,- € v súlade s jej návrhom nie je preňho zničujúce. Za celé tri roky štúdia jej povinný nepomohol uhradiť ani jeden školský rok 790,- €. Povinný sa k nej nepostavil ako k svojej dcére, ktorej by chcel pomôcť do života, skôr ju vníma ako svojho nepriateľa, neustále ju v každom konaní uráža a spochybňuje jej vedomosti. Vyjadrila názor, že odvolanie povinného je neopodstatnené a jeho argumenty sú len slová ničím konkrétnym nepodložené. Podľa jej názoru rozsudok súdu prvej inštancie je adekvátny a boli preverené všetky podklady, ktoré v konaní predložila. Navrhla odvolaciemu súdu, aby odvolaniu povinného nevyhovel. Spolu s vyjadrením predložila potvrdenie VE. v Y. (č.l. 225 spisu) o ukončení bakalárskeho štúdia (školský rok 2013/2014 až 2015/2016) a prijatí na štúdium II. stupňa inžinierskeho vysokoškolského štúdia. 5. Vyjadrenie navrhovateľky bolo doručené právnej zástupkyni povinného 23.6.2016 (č.l. 223 spisu), ktoré prevzala 27.6.2016, ku ktorému sa povinný nevyjadril. 6. Zákonom č. 160/2015 Z.z,. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP) bol zrušený Občiansky súdny poriadok v znení platnom do 30.6.2016 (§ 473 CSP) a zároveň 1.7.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok ( ďalej len CMP). 7. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 8. Podľa § 395 ods. 1 CMP, ak § 396 neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 9. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 tohto zákonného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 10. Podľa § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. 11. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v rozsahu vyplývajúcom z § 379 CSP s tým, že nie je odvolacími dôvodmi viazaný podľa § 66 CMP a dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutočný stav veci, posúdil ho podľa správnych ustanovení Zákona o rodine, v súlade s § 191 CSP vyhodnotil dôkazy, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania, preto je odôvodnenie rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Konajúci súd sa vysporiadal s námietkami povinného uplatnenými v odvolaní, ktoré tvorili jeho obranu už v priebehu konania pred súdom prvej inštancie a ani v odvolacom konaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti majúce za následok iné rozhodnutie o jeho vyživovacej povinnosti k navrhovateľke. Odvolací súd dospel k záveru, že v priebehu konania na súde prvej inštancie boli nepochybne zistené a preukázané všetky skutočnosti podstatné pre rozhodnutie o výživnom, v dôsledku čoho ani odvolací súd nemá pochybnosti o správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie a zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov a teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech, resp. nevyhovenie návrhu v konaní. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu súdom by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by svoj názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam. V tomto prejednávanom prípade súd prvej inštancie dôsledne vykonal dokazovanie a úplne zistil skutočný stav, ktorý následne správne právne posúdil, pričom jeho skutkové a právne závery zjavne nie sú svojvoľné, neudržateľné a ani neboli prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Odvolací súd ďalej konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie obsahuje náležitosti rozsudku podľa § 220 ods. 2 CSP a len odlišný názor účastníka vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov a úvahám súdu uvedených v odôvodnení rozsudku nečiní rozhodnutie nezákonným a nepreskúmateľným. 12. Odvolací súd považuje za potrebné pripomenúť, že zo zákonných ustanovení citovaných v napadnutom rozsudkom týkajúcich sa určovania rozsahu vyživovacej povinnosti rodičov k deťom vyplýva, že kritériami určovania rozsahu výživného sú popri odôvodnených potrebách aj možnosti, schopnosti a majetkové pomery rodičov. Pri určovaní konkrétneho rozsahu výživného je preto potrebné vychádzať predovšetkým z toho, aké peňažná suma mesačne je potrebná na úhradu odôvodnených potrieb dieťaťa, pričom medzi tieto potreby patria výživa vo vlastnom zmysle slova, ďalej hmotné potreby ako je šatstvo, bielizeň, náklady na bývanie, ako aj potreby súvisiace s rozširovaním a prehlbovaním vzdelania dieťaťa, rozvojom jeho záujmov, prípravou na budúce povolanie, kultúrne, športové a rekreačné potreby, t.j. všetky nevyhnuté potreby, ktoré vyžaduje život kultúrneho človeka v spoločnosti. Miera týchto potrieb je odstupňovaná a závisí predovšetkým od veku dieťaťa a jeho zdravotného stavu, pričom ak to možnosti a schopnosti rodičov dovoľujú, má výživné zabezpečovať primeraný podiel na výhodách, ktoré dovoľujú možnosti rodičov. Odôvodnené potreby detí v rovnakom veku a na rovnakom stupni vzdelávania sú spravidla rovnaké, pokiaľ nie sú v určitom konkrétnom prípade zvýšené v dôsledku zhoršeného zdravotného stavu, finančne náročnej záujmovej alebo športovej činnosti, prípadne ak rozumové schopnosti dieťaťa odôvodňujú nadštandardné vzdelávanie dieťaťa, inak ide o všeobecne známu skutočnosť, ktorú nie je potrebné osobitne dokazovať. Dokazovať je potrebné len nadštandardné výdavky, resp. potreby dieťaťa, ktoré vybočujú z rámca potrieb iných detí v rovnakom veku a na rovnakom stupni vzdelávania. Pri určovaní rozsahu vyživovacej povinnosti je súd povinný prihliadať aj na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Na strane, rodičov dieťaťa, súd zisťuje ich reálne príjmy, celkové majetkové pomery, nevyhnuté životné náklady a prihliada aj na ich ďalšie zákonné vyživovacie povinnosti. Vychádzajúc z uvedených úvah je potrebné zdôrazniť, že výživné nie je možné určovať mechanickým výpočtom. 13. V tomto prejednávanom prípade bolo nepochybne preukázané, že navrhovateľka je študentkou VE. a vykonaním štátnej skúšky v študijnom odbore Ochrana osôb a majetku v študijnom programe Riadenie bezpečnostných systémov bol jej udelený titul „bakalár“ a v školskom roku 2016/2017 pokračuje na II. stupni inžinierskeho vysokoškolského štúdia (č.l. 225 a 227 spisu), teda sa pripravuje na budúce povolanie štúdium na vysokej škole dennou formou, je odkázaná svojou výživou na rodičov, preto vyživovacia povinnosť rodičov k nej naďalej trvá. Navrhovateľka neprezentovala žiadne nadštandardné potreby, ktoré by vybočovali z rámca potrieb iných študentov vysokoškolského štúdia, preto o ich výške nemal pochybnosti ani odvolací súd. Do vzťahu k nákladom bývania navrhovateľky v prenajatom byte odvolací súd poznamenáva, že tieto náklady nie sú nevyhnutné, pretože aj za situácie, že navrhovateľka odmieta bývať s povinným, reálne má možnosť bývania u matky, čím by sa znížil rozsah ňou prezentovaných výdavkov, ale je tiež potrebné dodať, že výživné v rozsahu len 190,- € mesačne pokrýva iba nevyhnutné výdavky navrhovateľky a rozhodne nemôže zahŕňať výdavky súvisiace s prenajímaním bytu. Pokiaľ povinný poukazuje na to, že súd svojím rozhodnutím nepriamo podporuje navrhovateľku v tom, že nemusí vyvíjať žiadne úsilie, aby si aj ona sama vlastným pričinením a snahou zlepšila finančnú situáciu, je potrebné zdôrazniť, že na určenie rozsahu vyživovacej povinnosti povinného rodiča nemá vplyv nepravidelný príjem z brigádnickej činnosti dieťaťa pripravujúceho sa na budúce povolanie dennou formou štúdia a tento príjem zásadne nezbavuje rodičov vyživovacej povinnosti k tomuto dieťaťu, pretože len málo zasahuje do priemeru, z ktorej je táto povinnosť určená a slúži dieťaťu k dosiahnutiu len určitého prilepšenia a nie na úhradu jeho základných osobných potrieb. K námietke povinného vo vzťahu k zmene pomerov odvolací súd dodáva, že konštantná judikatúra a aj súdna prax v dlhodobom horizonte považuje za zmenu životných pomerov na strane dieťaťa (navrhovateľka) začiatok vysokoškolského štúdia, čo je aj predmetom napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie. Pretože navrhovateľka požiadala o zvýšenie výživného v priebehu konania 16.4.2014 (protinávrh), súd prvej inštancie správne určil počiatok zvýšenej vyživovacej povinnosti povinného voči navrhovateľke od 16.4.2014 v súlade s ust. § 78 ods. 1 Zákona o rodine po zohľadnení, že navrhovateľka už v tomto čase bola študentkou vysokej školy. 14. Odvolací súd sa stotožnil aj s hodnotením možností, schopností a majetkových pomerov povinného plniť si vyživovaciu povinnosť k navrhovateľke a v tejto súvislosti považuje za potrebné zdôrazniť, že vyživovacia povinnosť rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, z čoho vyplýva, že každý rodič je povinný usmerňovať svoje životné a pracovné aktivity tak, aby plnenie vyživovacej povinnosti k dieťaťu nebolo ohrozené. Zárobkové schopnosti a možnosti povinného sú vyjadrené v napadnutom rozsudku zvýšením výživného pre navrhovateľku na 190,- € mesačne, pretože výrazné zvýšenie jej odôvodnených potrieb by zjavne odôvodňovalo zvýšenie výživného vo väčšom rozsahu, ale dôsledne vychádzajúc z § 75 ods. 1 Zákona o rodine, podľa ktorého odôvodnené potreby dieťaťa nie sú jediným zákonným kritériom pre určenie výživného, pretože okrem nich je potrebné zohľadniť aj schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného rodiča, ktoré sú limitujúcim kritériom vo vzťahu k uspokojovaniu odôvodnených potrieb dieťaťa, preto rozhodnutie súdu prvej inštancie aj z tohto uhla pohľadu je správne a zákonné. Príjem povinného 1 163,- € mesačne je dostatočný na to, aby si plnil vyživovaciu povinnosť voči navrhovateľke vo výške 190,- € mesačne, ktoré predstavuje zvýšenie výživného o 1,30 € denne, teda zohľadňuje iba minimálnu časť zvýšených potrieb navrhovateľky a je nepochybné, že matka si dobrovoľne plní vyživovaciu povinnosť voči navrhovateľke v rozsahu zodpovedajúcom jej veku, preto sú bez právneho významu majetkové a finančné pomery matky, na ktoré sa povinný odvoláva. Vo vzťahu k odvolacej námietke povinného, že navrhovateľka nepožiadala o sociálne štipendium odvolací súd dodáva, že priznanie sociálneho štipendia závisí od sociálnych pomerov študenta, je podmienené, súčasťou ktorého je aj príjem poskytovaný formou výživného, to znamená, že eventuálne priznanie sociálneho štipendia rozhodnutím súdu o výživnom a nie naopak. 15. Dobré mravy v súdnej praxi sú všeobecne posudzované ako obvyklé, poctivé a spravodlivé správanie sa zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti. Nie sú presne definované a vychádzajú zo všeobecne akceptovaných mravných princípov a súd ich vždy posudzuje v každom individuálnom prípade v kontexte konania účastníkov a súslednosti ich úkonov v čase a mieste. Jeho aplikácia znamená úplnú stratu nároku, preto nie je možné použiť ust. § 75 ods. 2 Zákona o rodine ako modifikačný činiteľ a na jeho základe výšku požadovaného výživného primerane znížiť a pripúšťa sa iba možnosť zrušenie rozhodnutia o výživnom. Podľa ustálenej súdnej praxe možno ako konanie v rozpore s dobrými mravmi posudzovať prípady, keď oprávnený bez ospravedlniteľného dôvodu nevykonáva žiadnu zárobkovú činnosť aj napriek svojim objektívnym možnostiam a schopnostiam a svoju situáciu rieši požadovaním výživného, keď oprávnený bez ospravedlniteľného dôvodu nerešpektuje povinnosti, ktoré mu vyplývajú z ust. § 43 ods. 2 a 3 Zákona o rodine a tiež vtedy, ak sa dopustí úmyselného trestného činu voči povinnému. V preskúmavanom prípade odvolací súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by dovoľovali záver, že navrhovateľka zneužíva inštitút výživného, pretože pokračuje v príprave na budúce povolanie a rozširuje si svoje vzdelanie v súlade s jej ústavným právom zaručujúcim čl. II Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základný slobôd ( Oznámenie č. 209/1992 Zb.), podľa ktorého nikomu sa nesmie odoprieť právo na vzdelanie a Čl. 42 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého má každý právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň. Ak sa navrhovateľka vo vlastnom záujme rozhodla pre ďalšie pokračovanie v štúdiu na vysokej škole, ktoré je v súčasnej dobe takmer nevyhnuté so zreteľom na nedostatok vhodných pracovných príležitostí, nemožno ju sankcionovať len preto, že povinný nesúhlasí s vybranou školou alebo štúdium považuje za nadštandard, pretože vyživovacia povinnosť rodičov k dieťaťu trvá zásadne po celú dobu jeho prípravy na budúce povolanie práve vtedy, ak je doba spoločensky odôvodnená. Plnenie vyživovacej povinnosti je zákonná povinnosť rodičov, ktorá trvá až do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť, jej trvanie preto povinný rodič nemôže podmieňovať určitým správaním, resp. smerovaním dieťaťa v zhodne s jeho predstavami. Každé dieťa je genetickým obrazom svojich rodičov a jeho správanie k rodičovi je verným odrazom jeho výchovného prístupu a ak povinný nerešpektuje reálne prípustné životné postoje navrhovateľky, ktorá už nie je maloletým dieťaťom, nemožno od nej spravodlivo žiadať, aby zmenila svoje postoje k povinnému. K odvolacej námietke povinného, že navrhovateľka využíva výživné na nepotrebné veci (tetovanie, piercing) odvolací súd poznamenáva, že sú vecou osobného vkusu pre ozvláštnenie tváre a tela (nástroj odlišnosti, ozdoba), s čím sa povinný nemusí stotožňovať, rovnako ako s fajčením a požívaním alkoholu, ktoré vážne ohrozujú ľudské zdravie, ale rozhodne neobstojí domnienka povinného, že tieto náklady pokrýva navrhovateľka z výživného, pretože súdom určené výživné postačuje len na zabezpečenie nevyhnutných potrieb. Odvolací súd je toho presvedčenia, že zvýšenie výživného pre navrhovateľku, odkázanú výživou na povinného (rodičov), nie je v rozpore s dobrými mravmi, pretože vzájomne napätý vzťah medzi navrhovateľkou a povinným vyplýva z celkovo narušených vzťahov medzi otcom a dcérou už v predchádzajúcom období vzájomných rodinných vzťahov, predovšetkým na základe narušených vzťahov medzi rodičmi navrhovateľky, a rovnako ani z výpovede navrhovateľky a jej písomných podaní nemožno uzavrieť, že jej správanie voči povinnému by bolo v rozpore s dobrými mravmi práve so zreteľom na správanie účastníkov voči sebe navzájom poznačené absenciou tolerancie, úcty a slušnosti, ktoré dotvára logickú sústavu dôkazov vykonaných súdom prvej inštancie dovoľuje záver, že nevznikla prekážka rozporu s dobrými mravmi aplikáciou ust. § 75 ods. 2 Zákona o rodine. S námietkou povinného vo vzťahu k skutkovým zisteniam súdu prvej inštancie z obdobia roku 2006 sa odvolací súd nezaoberal, pretože ide o okolnosti mimo rozhodného obdobia a svojou podstatou nemajú vplyv na rozhodnutie súdu o vyživovacej povinnosti povinného k navrhovateľke v súčasnosti. Odvolací súd dôsledne vychádzajúc z ust. § 75 ods. 2 Zákona o rodine, ktorý prenecháva súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade vymedzil sám hypotézu právnej normy zo širokého vopred neobmedzeného okruhu okolností, teda posúdenie, či priznanie výživného je alebo nie je v rozpore s dobrými mravmi závisí v každom konkrétnom prípade na úvahe súdu, dospel k záveru, že správanie navrhovateľky svojou intenzitou a dôsledkami nie je možné objektívne posúdiť ako porušovanie dobrých mravov, pretože pre takýto záver nestačí obyčajná nevďačnosť a nezáujem o povinného (otca). 16. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody podľa § 387 ods. 2 CSP. 17. Odvolací súd nepriznal povinnému náhradu trov konania podľa § 52 CMP, nakoľko v konaní (zvýšenie výživného), ktoré sa prejednáva a rozhoduje podľa Civilného mimosporového poriadku, žiaden z účastníkov konania nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak a dodáva, že s ohľadom na okolnosti prípadu by nebolo spravodlivé priznať povinnému náhradu trov konania podľa § 55 CMP. 18. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 3 vety druhej CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).