Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 3Sa/18/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7017200426 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 06. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Bystrianská ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7017200426.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach sudkyňou JUDr. Danou Bystrianskou v právnej veci žalobcu: H. T., nar. X.X.XXXX, štátna príslušnosť: T., trvale bytom: T., bez platného cestovného dokladu, toho času umiestnený v Ú. L. Z. L. S. U.Č., X. XX, U., Slovenská republika, zastúpeného: Centrum právnej pomoci, sídlo: Námestie slobody 12, Bratislava, Kancelária Košice, Murgašova 3, Košice, proti žalovanému: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Košice - letisko, Košice, vo veci preskúmania rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-PO9-18-010/2017-DT z 30.5.2017, takto r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a . Žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : I. 1. Žalovaný podľa § 227 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „správny súdny poriadok“) predložil 9. 6. 2017 na tunajší správny súd „Správnu žalobu vo veci zaistenia“ proti jeho rozhodnutiu č. p.: PPZ-HCP-PO9-18-010/2017-DT zo dňa 30. 05. 2017, ktorým zaistil: H. T., (ďalej len „žalobca“), nar. XX. XX. XXXX, štátneho príslušníka T. zastúpeného Centrom právnej pomoci, so sídlom: Kancelária Košice, Murgašova 3, 040 01 Košice zastúpené poverenou právničkou kancelárie: Mgr. Martina Sukovská (ďalej len „právny zástupca žalobcu“), na základe rozhodnutia Centra právnej pomoci o priznaní nároku na poskytnutie právnej pomoci zo dňa 02. 06. 2017, vydaného pod sp. zn. 10969/2017-KaKE (R. z.42930/17) na žiadosť žalobcu zo dňa 31. 05. 2017. 2. Žalovaný napadnutým rozhodol o zaistení žalobcu, podľa § 125 ods. 2, § 88 ods.1, písm.b/ a ods.4 a 5 zák. č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov, dňom 30. 5. 2017, na čas zaistenia najviac do 30. 8. 2017 a umiestnil tohto v Ú. L. Z. L. S. P. U.. Rozhodnutie odôvodnil na tom skutkovom základe, že žalobca bol dňa 30.05.2017 vrátený na územie SR z Belgicka v zmysle Nariadenia EP a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013 tzv. dublinské nariadenie III. Zaistenie žalobcu odôvodnil účelom, ktorým je výkon trestu vyhostenia potom, čo bol vrátený na územie SR dňa 30.05.2017 z Belgicka. Žalobca bol trestným rozkazom Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 2T/8/2016 uznaný vinným z prečinu ublíženia na zdraví v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva a bol za to odsúdený okrem iného aj na trest vyhostenia v územia SR na 15 rokov. 3. Žalovaný konštatoval, že žalobcovi neuložil miernejšie donucovacie opatrenie v zmysle § 89 zákona o pobyte cudzincov, pretože ten nie je schopný zložiť peňažnú záruku ani splniť podmienky pre uloženie povinnosti hlásenia pobytu. Stanovenú dĺžku doby zaistenia žalobcu žalovaný odôvodnil potrebou zabezpečenia náhradného cestovného dokladu žalobcovi, pričom žalovaný uviedol, že pri stanovení dĺžky doby zaistenia prihliadol na predošlé zaistenie žalobcu za účelom trestu vyhostenia, v ktorej sa nezabezpečil náhradný cestovný doklad žalobcovi. II. Správna žaloba 4. Žalobca podal proti rozhodnutiu žalovaného správnu žalobu, nesúhlasil s rozhodnutím v celom rozsahu a uviedol žalobné dôvody podľa § 191 ods.1 písm. c/,d/,e/ zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku, /ďalej len SSP/. 5. Žalovaný podľa žalobcu nedostatočne zistil skutkový stav veci, lebo podľa žalobcu bol žalovaný povinný nepretržite skúmať, či trvá sledovaný účel zaistenia, aby predišiel porušeniu zákazu svojvoľného zbavenia či obmedzenia osobnej slobody /§ 90 ods. 1 písm. d) zák. č. 404/2011 Z. z/. Žalovaný nedoplnil dokazovanie o zistenie potrebných skutočností, najmä pre ktoré došlo k ukončeniu zaistenia žalobcu za rovnakým účelom v roku 2016 a na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. 6. Žalobca považuje rozhodnutie aj za nepreskúmateľné z dôvodu jeho nedostatočného odôvodnenia. Žalovaný v rozhodnutí dostatočne neodôvodnil z pohľadu účelnosti a efektivitu zaistenia žalobcu, vzhľadom na skutočnosť, že v minulosti sa nepodarilo zrealizovať odsun žalobcu z územia SR na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu o uloženom treste vyhostenia. Postup žalovaného je podľa žalobcu v rozpore s Európskym súdom pre ľudské práva čl. 5 Dohovoru a čl. 15 ods. 4 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 (tzv. návratová smernica“) Podľa neho zaistenie prestáva byť odôvodnené a dotknutá osoba sa bezodkladne prepustí, ak už z právnych alebo iných dôvodov neexistuje odôvodnený predpoklad na odsun, alebo už neplatia podmienky ustanovené v odseku 1. V tejto súvislosti poukázal na právny názor kasačného súdu vyslovený v rozsudku sp. zn. 1SZa/9/2016 a nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010. Tvrdil, že v minulosti bol žalobca už zaistený za účelom výkonu trestu vyhostenia /uloženého na základe trestného rozkazu Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 2T/8/2016 z 09.03.2016/ a dňa 08.09.2016 bol žalobca prepustený zo zaistenia a zároveň nedošlo k predĺženiu lehoty zaistenia. Tvrdil, že stále existujú prekážky jeho vyhostenia, spočívajúce napr. v nemožnosti vybavenia náhradného cestovného dokladu žalobcovi, čo spôsobilo zánik účelnosti jeho zaistenia resp. nemožnosť predĺženia doby zistenia žalobcovi. Za nepreskúmateľné považoval potom rozhodnutie žalovaného i s ohľadom dôvodnosti zaistenia a vzhľadom na prepustenie žalobcu zo zaistenia zo dňa 08.09.2016. Žalovaný neprihliadol na predošlé zaistenie žalobcu (realizované aj za rovnakým účelom zaistenia v dobe od 09.06.2016 do 06.06.2019 a od 04.08.2016 do 08.09.2016). Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutie nie je zrejmé, ako konkrétne a aký časový úsek bol zohľadnený pri stanovovaní dĺžky doby zaistenia žalobcu na základe napadnutého rozhodnutia a či doba predošlého zaistenia žalobcu bola započítaná do tzv. 6 mesačnej lehoty zaistenia /jednalo sa o zaistenie žalobcu za rovnakým účelom/. 7. Podľa žalobcu žalovaný vec nesprávne právne posúdil a porušil ust. § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, /policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia/, § 32 ods. 1 správneho poriadku, s/právny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie, § 47 ods. 3 správneho poriadku /v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, skutočnosti ktoré boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia/. 8. Žalobca poukázal na to, že dňa 09.03.2016 bol žalobca prepustený a na základe rozhodnutia Oddelenia cudzineckej polície PZ Dunajská Streda č. PPZ-HCP-BA8-13-011/2016-AV umiestnený v Ú. T. za účelom výkonu trestu vyhostenia, kde dňa 06.06.2016 opätovne požiadal o azyl, pričom dňa 04.08.2016 Migračný úrad jeho žiadosť o azyl zamietol. Dňa 08.09.2016 bolo predošlé zaistenie žalobcu ukončené a žalobca bol prepustený zo zaistenia. Vzhľadom na vyššie uvedené považuje žalobca svoje zaistenie za nezákonné a v rozpore aj s Čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, lebo nie je predpoklad, že bude možné zrealizovať trest vyhostenia a naplniť účel zaistenia. Poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora vo veci Kadzoev, C-357/09, bod 70: „Možnosť umiestniť osobu do zaistenia z dôvodov verejného poriadku a verejnej bezpečnosti nemožno založiť na smernici 2008/11. Žiadna z okolností uvedených vnútroštátnym súdom (agresívne správanie; žiadne zdroje obživy; žiadne ubytovanie) teda nemôže sama osebe predstavovať dôvod na zaistenie podľa ustanovení tejto smernice.“ 9. Žalobca uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia na základe ustanovenia § 12 ods. 5 zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi v znení neskorších predpisov a v súlade s Vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Žalobca požiadal o ospravedlnenie neúčasti na nariadenom pojednávaní a súhlasil s prejednaním veci v neprítomnosti. III. Vyjadrenie žalovaného 10. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe dôvodil, že žalobca bol dňa 30. 05. 2017 vrátený späť na územie Slovenskej republiky z územia Belgicka podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EU) č. 604/2013 z 26. júna 2013. Jeho prevzatím sa jeho pobyt na území SR považuje za neoprávnený. Odkázal na informáciu o dublinskom transfere zaevidovanú dňa 30. 05. 2017 pod č. PPZ-HCP- PO9-18/2017-DT a ktorá je súčasťou administratívneho spisu. Poukázal na lustráciou v Informačných systémoch Ministerstva vnútra SR bolo v evidencii MIGRA, kde v súvislosti s osobou žalobcu bolo zistené, že dňa 23. 04. 2015 mu bolo Oddelením cudzineckej polície PZ Dunajská Streda pod č. PPZ-HCP-BA8-19-007/2015-AV vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení a zároveň účastník konania bol zaistený a umiestnený v D. T.. Dňa 23. 07. 2015 bolo zaistenie ukončené. Dôvodil, že dňa 09. 03. 2016 žalobca bol rozsudkom č. 2T/8/2016 OS Dunajská Streda uznaný vinným za prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 TZ v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a.) TZ a odsúdený okrem iného podľa § 65 ods. 1 TZ na trest vyhostenia z územia SR na 15 rokov a dňa 09. 03. 2016 bol umiestnený v D. T.. Dňa 04. 08. 2016 MÚ SR jeho žiadosť o azyl zo dňa 06. 06. 2106 zamietol. Dňa 08. 09. 2016 zaistenie v D. T. bolo účastníkovi konania ukončené. 11. Žalovaný pristúpil dňa 30. 05. 2017 k zaisteniu žalobcu podľa § 88 ods.1 písm. b.) zákona o pobyte cudzincov, na základe zistených skutočností. Žalobca sa mal možnosť vyjadriť k jeho neoprávnenému pobytu na území SR ako aj ku všetkým skutočnostiam v konaní o jeho zaistení. Vyjadriť sa však odmietol, pričom odpovedal iba na položené otázky a v zápisnici uviedol, že nejestvujú žiadne prekážky, ktoré by mu bránili vrátiť sa do jeho domovskej krajiny. 12. Žalovaný konštatoval, že postupom podľa § 125 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte v konaní o zaistení žalobcu zo dňa 30. 05. 2017, podľa § 32, § 47 ods. 3 správneho poriadku, si obstaral potrebné podklady a informácie zo systému IS Migra, vychádzal z vykonaných lustrácií v informačných systémoch Policajného zboru, vyjadrenia žalobcu a z rozsudku č.k. 2T/8/2016 OS Dunajská Streda zo dňa 09. 03. 2016. Nesúhlasil s tvrdeniami žalobcu, že žalovaný nemohol dospieť k správnym skutkovým zisteniam a že vec nesprávne právne posúdil. K prepusteniu zo zaistenia vykonané Ú. T., v Príkaze na prepustenie zo zaistenia zo dňa 08. 09. 2016 pod č. PPZ-HCP-58-025/2016-U uviedol, že bez ďalšieho odôvodnenia je v tomto uvedený len označenie právnej úpravy /§90ods.2 písm.b/bod1/. 13. Preto k tvrdeniu právneho zástupcu žalobcu, že jeho predošlé prepustenie zo zaistenia realizované za rovnakým účelom, žalovaný uviedol, že neboli zistené žiadne zákonné prekážky vyhostenia žalobcu. Žalobca sám prehlásil, že nevie o žiadnych prekážkach. „Nevyhostiteľnosť“ žalobcu pokladal za účelové tvrdenie žalobcu, ktorým chce dosiahnuť prepustenie žalobcu zo zaistenia. 14. Námietku, že zaistenie je nezákonné a v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, pokladal za nedôvodnú. K citáciám rozsudku kasačného súdu pod sp. zn. 1SZa/9/2016 ako aj rozsudku Súdneho dvora vo veci Kadzoev, C-357/09 týkajúcich sa účelu zaistenia žalovaný uviedol, že je v záujme verejného poriadku a verejnej bezpečnosti, lebo žalobca bol zaistený podľa § 88 ods.1 písm. b.) zákona o pobyte cudzincov, na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia, ktorého základom je existencia právoplatného a vykonateľného rozhodnutia, ktoré ukladá povinnosť dotknutej osobe opustiť územie Slovenskej republiky. 15. Žalovaný rozhodol v novom rozhodnutí o zaistení, ktoré nenadväzuje na predošlé zaistenie žalobcu, podľa § 88 ods.1 písm. b.) zákona o pobyte cudzincov na ktoré platia nové lehoty podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov. Predošlé konanie o zaistení bolo ukončené Príkazom na prepustenie zo dňa 08. 09. 2016 pod č. PPZ-HCP-58-025/2016-U. K stanovenej dĺžke doby zaistenia uviedol, že nebol povinný prihliadnuť na predošlé zaistenia žalobcu od 23. 04. 2015 do 23. 07. 2015 a od 09. 03. 2016 do 08. 09. 2016 z dôvodu, že išlo o samostatné predchádzajúce konania 16. Žalovaný tvrdil, že dostatočne zistil skutkový stav veci, dospel k správnym skutkovým zisteniam a vychádzal zo správneho právneho posúdenia veci a navrhol potvrdiť napadnuté rozhodnutie žalovaného, žalobu zamietnuť a účastníkom náhradu trov konania nepriznať. IV. P r á v n a ú p r a v a 17. Podľa § 2 ods. 1, písm. f) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov), Na účely tohto zákona sa rozumie neoprávneným pobytom zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou. 18. Podľa § 2 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, Štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti. 19. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel administratívneho vyhostenia, alebo výkonu trestu vyhostenia. 20. Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, stanovujúce kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013). 21. Podľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. 22. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku. 23. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar je povinný d) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia, 24. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. 25. Podľa čl. 3 Dohovoru, Nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. 26. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu 27. Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak. 28. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku rozhodnutia správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú na to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. 29. Podľa § 16 ods. 1 Správneho poriadku, účastníka konania, ktorý nemôže konať samostatne, zastupuje zákonný zástupca; ak nemá zákonného zástupcu, a ak je potrebné na obhajovanie jeho práv, správny orgán mu ustanovení opatrovníka. 30. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 31. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 32. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovil osobitný zákon. 33. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 34. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 35. Vo veciach zaistenia podľa § 221 ods.1 a 2 SSP sa žalobca môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený. Žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu 36. Podľa § 223 SSP žalobcom je fyzická osoba, ktorá je alebo bola zaistená. 37. Podľa § 224 SSP žalovaným je policajný útvar, ktorý rozhodol o zaistení, o predĺžení zaistenia alebo o predĺžení lehoty zaistenia podľa osobitného predpisu. 38. Podľa § 225 ods. 1,2 a 3 SSP správna žaloba podľa § 221 ods. 1 musí byť podaná v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia o zaistení, rozhodnutia o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia. (2) Správna žaloba podľa § 221 ods. 2 môže byť podaná kedykoľvek počas trvania zaistenia, a to aj opakovane. Ak správny súd rozhodol o zamietnutí žaloby, možno ďalšiu správnu žalobu bez uvedenia nových dôvodov podať až po uplynutí lehoty 30 dní odo dňa, keď rozhodnutie správneho súdu o predchádzajúcej správnej žalobe nadobudlo právoplatnosť.(3) Správna žaloba sa podáva žalovanému. 39. Podľa § 226 SSP k správnej žalobe žalovaný pripojí napadnuté rozhodnutie alebo súvisiace rozhodnutie o zaistení, rozhodnutie o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia. 40. Podľa § 227 ods. 1,2, SSP žalovaný je povinný predložiť správnu žalobu do piatich pracovných dní od jej podania správnemu súdu spolu so svojím vyjadrením k nej a s administratívnym spisom. Podanie správnej žaloby nemá odkladný účinok a správny súd nemôže na návrh žalobcu priznať správnej žalobe odkladný účinok. 41. Podľa § 228 SSP správny súd rozhodne o správnej žalobe na pojednávaní do siedmich pracovných dní od jej predloženia podľa § 227. Táto lehota sa neuplatní, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený. 42. Podľa 229 SSP ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. V. Záver správneho súdu Posúdenie právnej argumentácie 43. Krajský súd Košiciach ako súd vecne a mieste príslušný na konanie preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v rozsahu dôvodov uvedených v správnej žalobe žalobcu ako aj konanie, ktoré vydaniu rozhodnutia predchádzalo na nariadenom súdnom pojednávaní konanom dňa 20.06.2017, oboznámil sa s obsahom pripojeného administratívneho spisu žalovaného a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je v súlade so zákonom. 44. Predmetom konania bolo preskúmanie napadnutého rozhodnutia ktorým žalovaný v zmysle § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC zaistil žalobcu na účel vyhostenia podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov a stanovil dĺžku doby zaistenia do 30. 8. 2017 s tým, že ho umiestil v Ú. L.V. Z. L. S. P. U.C.. 45. Podľa názoru súdu žalovaný náležite zistil skutkový stav, ustálil skutkové závery, vecne správne právne posúdil a odôvodnil rozhodnutie dostatočne. Žalobca bol dňa 30.05.2017 vrátený na územie SR z Belgicka v zmysle Nariadenia EP a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013 tzv. dublinské nariadenie III., ďalej tým že existuje právoplatné a vykonateľné rozhodnutie Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 2T/8/2016 v trestnej veci žalobcu o uloženom treste vyhostenia zo dňa 09.03.2016. Žalobca ním bol uznaný vinným z prečinu ublíženia na zdraví v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva a bol za to odsúdený okrem iného aj na trest vyhostenia v územia SR na 15 rokov/. Žalobca považoval za potrebné rozhodnúť o zaistení žalobcu na účel výkonu trestu vyhostenia potom, čo bol žalobca vrátený na územie SR dňa 30.05.2017 a konštatoval, že žalobcovi neuložil miernejšie donucovacie opatrenie v zmysle § 89 zákona o pobyte cudzincov, pretože ten nie je schopný zložiť peňažnú záruku ani splniť podmienky pre uloženie povinnosti hlásenia pobytu. Na základe uvedeného stanovil dĺžku doby zaistenia žalobcu, ktorú odôvodnil potrebou zabezpečenia náhradného cestovného dokladu žalobcovi a uviedol, že pri stanovení dĺžky doby zaistenia nemusel prihliadať na predošlé rozhodnutia o zaistení, ktoré sú samostatnými konaniami. 46. Súd považoval odvolacie námietky žalobcu za nedôvodné a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Z pohľadu uplatnených námietok žalobcu, ktoré určujú rozsah súdneho prieskumu rozhodnutia správneho orgánu nezistil súd žiadne pochybenie v postupe žalovaného a na základe vyššie uvedeného súd správnu žalobu podľa § 229 Správneho súdneho poriadku zamietol. 47. Súd má za to, že zaistením žalobcu v zmysle § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov nedošlo k porušeniu článku 3 Dohovoru, ktorý v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy SR má prednosť pred zákonom 48. Predpokladom zaistenia žalobcu v zmysle citovaného ustanovenia bolo naplnenie účelu zaistenia, ktorým má byť zabezpečenie prípravy alebo jeho výkonu podľa osobitného predpisu, ktorým v danom prípade je nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013), ktorým aj žalovaný účelnosť zaistenia zdôvodňoval. 49. Podstatnou podľa súdu pre posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia je tá skutočnosť, či boli dané resp. zistené dôvody zaistenia podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC. 50. Predmetom konania bolo preskúmanie napadnutého rozhodnutia žalovaného zo dňa 30.05.2017, ktorým žalovaný v zmysle § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC zaistil žalobcu na základe skutočnosti, že bol právoplatne odsúdený o.i k trestu vyhostenia z územia Slovenskej republiky a stanovil dĺžku doby zaistenia žalobcu do 30.08.2017 s tým, že ho umiestil v Ú. L. Z. L. S. U.Č., potom čo bol navrátený z územia Belgicka, podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013), 51. Predpokladom zaistenia žalobcu v zmysle citovaného je naplnenie účelu zaistenia, ktorým má byť zabezpečenie prípravy alebo jeho výkon vyhostenia podľa osobitného predpisu, t.j. Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013), ktorým aj žalovaný účelnosť zaistenia zdôvodňoval. 52. V prípade žalobcu nebolo lustráciou v informačnom systéme Migra /Eurodac/ zistené a žalobca to neuviedol, že existujú prekážky vyhostenia. /pre ktoré bol i v minulosti žalobca zaistený/. Žalobca opustil územie SR a vycestoval na územie iného štátu únie bez príslušných oprávnení, odkiaľ bol navrátený podľa Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013. Je nespochybniteľné, že žalobcovi trest vyhostenia bol nariadený. Mal sa teda zdržiavať na území SR a nemal opustiť jeho územie a vycestovať na územie iného štátu únie bez príslušných oprávnení. 53. V tejto súvislosti nebolo preukázané, že nie je reálny predpoklad vyhostenia lebo napr. nedisponuje platným cestovným dokladom a štát, ktorého je dotyčný občanom, mu nový cestovný doklad odmieta vydať a jednak prípady, kedy vyhosteniu bránia prekážky právnej povahy. 54. Podľa nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010, limitom zaistenia je práve naplnenie účelu, reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo dohovor v texte čl. 5 ods. 1 písm. f) umožňuje pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie a prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh takého konania, a aj reálnosť vyhostenia. Ako je ďalej v náleze uvedené, vzťahom medzi zaistením a jej účelom sa viackrát zaoberal aj ESĽP napr. vo veci Samie Ali v. Suisse, Agnissan v. Denmark. Obmedzenie osobnej slobody je viazané na účel zaistenia. Medzi zaistením a jej účelom je úzka súvislosť. I keď definitívny záver týkajúci sa vyhostenia padne v inom konaní, súd nemôže ani pri rozhodovaní o zaistení ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu. Pri osobnej slobode je veľmi bezprostredne, priam na nerozlíšenie previazaný hmotnoprávny a procesnoprávny komponent. Súd preskúmaním textu napadnutého rozhodnutia aj administratívneho spisu takéto obmedzenia nezistil. 55. K námietke žalobcu že rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci ktoré malo spočívať v neprimeranej dĺžke zaistenia, súd dospel k záveru že táto nie je dôvodná. Samotnému faktickému prevozu navrhovateľa z Belgicka do krajiny zodpovednej za prípravu jeho vyhostenia z územia Slovenskej republiky predchádzalo rozhodnutie o jeho vyhostení, pričom k realizácii môže dôjsť po nevyhnutne potrebnom čase, preto správny orgán bral do úvahy skutočnosť, že sa budú sa vykonávať úkony smerujúce k jeho realizácii, čo bude trvať určitú dobu, pretože ide konanie smerom do iného štátu, ktorý priamo nesusedí so Slovenskou republikou. Správny orgán pri stanovení dĺžky doby zaistenia určil konkrétnu dobu času zaistenia. 56. Súčasná situácia v oblasti migrácie, utečeneckej krízy, náporu na štátne hranice Únie a riešenia štátnych príslušníkov tretích krajín v zmysle Nariadenia Rady (ES) č. 604/2013 je dôvodom na určenie vyššie uvedenej doby zaistenia a individuálneho prístupu k riešeniu. V prípade žalobcu, súd uvádza, že lehoty zaistenia, a účelnosť jej dĺžky spočíva v riadnom a bezproblémovom odovzdaní účastníka konania. Do uvedenej doby je potrebné jeho zaistenie, ktoré správnemu orgánu priamo vyplýva zo zákona č. 404/2011 Z. z. Počas uvedenej doby je potrebné, aby príslušný orgán oslovil dožiadaný štát materskej krajiny žalobcu, treba žiadosť posúdiť a vyvodiť záverečné stanovisko k otázke vyhostiteľnosti. V kladnom prípade je následne potrebné fyzicky zrealizovať vyhostenie do krajiny odkiaľ prichádza. 57. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona č. 404/2011 Z. z.: „Policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia “. 58. Súd sa stotožnil s názorom správneho orgánu, že v súčasnosti je nevyhnutné zaistenie účastníka konania. Účel zaistenia trvá, existuje nemožnosť žalobcu postarať sa o svoju osobu a neschopnosť naplniť a vykonať úkony v zmysle Nariadenia Rady (ES) č. 604/2013. 59. Úvahy o nepreskúmateľnosti rozhodnutia správneho orgánu nemožno odvodzovať od subjektívnej predstavy navrhovateľa o tom, ako podrobne by malo byť rozhodnutie správneho orgánu odôvodnené, ale musí sa jednať o objektívny stav, znemožňujúci preskúmanie napadnutého rozhodnutia správneho orgánu. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp.zn l0SZa/23/2015. 60. Z hľadiska objektívneho je zrejmé, že odôvodnenie zaistenia a jej dĺžky je dané okolnosťami, za ktoré označil nutnosť vybavenia všetkých potrebných náležitostí potrebných na riadne dodržanie postupu /nutnému/ k reálnemu výkonu vyhostenia, ktoré upravujú medzinárodné dohody. Stanovenú lehotu zaistenia žalovaný odôvodnil existujúcimi skutočnosťami, ktoré aj podľa názoru súdu odôvodňujú takýto „čas nevyhnutne potrebný“ na zaistenie cudzinca, pričom povinnosť skúmať podmienky zaistenia v jeho priebehu odporcovi vyplýva priamo z ustanovenia § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, ako to aj uviedol žalovaný vo svojom rozhodnutí. Podľa súdu námietka žalobcu, že žalovaným stanovená dĺžka zaistenia nebola dostatočne odôvodnená existujúcimi skutočnosťami nemohla vo svetle dôvodov rozhodnutia žalovaného obstáť a započítanie zaistenia, ktoré je opakované nemá opodstatnenie. 61. Súd ohľadne danej námietky dodáva, že má za to, že zaistením žalobcu v zmysle § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov nedošlo ani k porušeniu článku 3 Dohovoru, ktorý v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy SR má prednosť pred zákonom. Prípadným transferom žalobcu v zmysle Nariadenia (EÚ) č. 604/2013 nedôjde k porušeniu článku 3 Dohovoru, ani článku 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. 62. Súd má zato, že v zmysle nariadenia (EÚ) č. 604/2013 nedôjde k porušeniu článku 3 Dohovoru, ani článku 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Preto držanie žalobcu v zaistení za účelom prípravy alebo výkonu Dublinského transferu teda nie je ani v rozpore s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. 63. Pokiaľ ide o námietku, že napadnuté rozhodnutie trpí vadou riadneho odôvodnenia rozhodnutia v časti stanovenia dĺžky doby zaistenia súd má za to, že daná námietka nie je dôvodná. Žalobca namietal, že žalovaný pristúpil k zaisteniu pričom neuviedol žiadne individuálne skutočnosti opierajúce sa o konkrétne skutočnosti vyplývajúce z konania, z ktorých vychádzal pri stanovení potreby zaistenia z rovnakého dôvodu ako tomu bolo v minulosti a poukázal, že predchádzajúce zaistenia za účelom vyhostenia boli zrušené pre nemožnosť zaistenia, pričom s daným konštatovaním nemožno súhlasiť, lebo nič také z administratívneho spisu nevyplýva. 64. V danom prípade bola stanovená doba zaistenia náležite zo strany správneho orgánu odôvodnená na individuálnom princípe, pričom k maximálnu dobu zaistenia podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, žalovaný zdôvodnil náležite. Podľa názoru súdu doba zaistenia je potrebná v danom prípade za účelom vyhostenia a hoci zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov (článok 28 ods. 2 Dublinského nariadenia). Rozhodnutie žalovaného i keď stručné je treba pokladať za dostatočné. 65. Rovnako má súd zato, že nie je dôvodná námietka ohľadne nedostatočného posúdenia využitia alternatív zaistenia v zmysle § 89 zákona o pobyte cudzincov a zdôvodnenia ich nevyužitia zo strany správneho orgánu. Správny orgán sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia s danou skutočnosťou zaoberal a skonštatoval, že v prípade účastníka konania nie je možné dané využiť. V zmysle rozhodovacej činnosti všeobecných súdov je povinnosťou správneho orgánu v prípade využitia formy zaistenia nielen podľa § 88a zákona o pobyte cudzincov, ale aj v prípade zaistenia podľa § 88 zákona o pobyte cudzincov skúmať možnosti využitia miernejších opatrení. Keďže bol odsúdený na trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky a opakovane migroval do Belgicka, odkiaľ bol vrátený 30. 5. 2017, z nariadenia jednoznačne vyplýva povinnosť správneho orgánu v prípade zaistenia účastníka konania skúmať, či je možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie prostriedky (článok 28 ods. 2 Dublinského nariadenia), v prípade žalobcu zo strany správneho orgánu bolo vyhodnotené, že ich uplatnenie nie je možné. 66. V danom prípade správny orgán pristúpil k zaisteniu žalobcu na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jej prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým je zároveň zdôvodnená aj účelnosť jeho zaistenia. 67. Správny súd dodáva, že pokiaľ ide o vytýkané nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia tieto nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením, respektíve doplňujúcim vyjadrením žalovaného a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať, respektíve absentujúce argumenty žalovaného nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým má dospieť žalovaný, ktorého postup a úvahy majú byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia. Takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň by zasahovala do kompetencie správneho orgánu v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/5/2015 zo dňa 06.02.2015). 68. Obsah odôvodnenia rozhodnutia žalovaného v dotknutých žalobných bodoch podľa správneho súdu je ale dostatočný na to, aby správny súd konštatoval, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je zákonné a vecne správne, preto žalobu žalobcu podľa § 229 SSP zamietol. 69. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku. Žalobca úspešný nebol a žalovaný trovy konania neuplatnil. Poučenie: Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu. V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.