Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 5Saz/7/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7017200341 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kotora ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7017200341.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci žalobcu: K. Q. F., narodený XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť B. R. L., bez dokladov totožnosti, toho času miesto pobytu E. G. K., zastúpený Ligou za ľudské práva, občianske združenie, Štúrova 3, 811 02 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Pivonková 6, Bratislava, o správnej žalobe vo veci azylu zo dňa 04.05.2017 o preskúmanie rozhodnutia žalovaného ČAS: MU-DS-17/2017-Ž zo dňa 07.04.2017, takto r o z h o d o l : I./ Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Pivonková č. 6, 812 72 Bratislava ČAS: MU-DS-17/2017-Ž zo dňa 07.04.2017 týkajúce sa žalobcu: K. Q. F., narodený XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť B. R. L., bez dokladov totožnosti a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. II./ Žalobcovi n e p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Rozhodnutím žalovaného ČAS: MU-DS-17/2017-Ž zo dňa 07.04.2017 (č.l. 10-12 spisu) žalovaný podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o azyle“ resp. „ZoA“) zamietol žiadosť o udelenie azylu ako neprípustnú cudzincovi F. K. Q., narodenému XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť B. R. L., bez cestovného dokladu, s tým, že podľa § 11 ods. 3 zákona o azyle je v prípade cudzinca príslušná na konanie o udelenie azylu Bulharská republika. V súlade s článkom 29 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013 ustanovujúceho kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov (ďalej „Dublinské nariadenie III“) sa odovzdanie cudzinca do Bulharska uskutoční najneskôr do šiestich mesiacov od prevzatia zodpovednosti členským štátom alebo rozhodnutia o odvolaní alebo revízií, ak rozhodnutie pripúšťa odkladný účinok. 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že cudzinec bol kontrolovaný dňa 07.02.2017 v Bratislave, pričom lustráciou bolo zistené, že nemá udelený žiaden druh pobytu na území Slovenskej republiky (ďalej „SR“) a nie je žiadateľom o udelenie azylu na území SR. Lustráciami v informačných systémoch bolo zistené, že je žiadateľom o udelenie azylu na území Bulharska, pričom dňa 08.02.2017 bola doručená žiadosť Dublinskému stredisku Migračného úradu Ministerstva vnútra (ďalej „Dublinské stredisko“) na začatie konania podľa dublinského rozhodnutia, pričom rozhodnutím zo dňa 08.02.2017 bol účastník konania zaistený v Ú. W. podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa Dublinského nariadenia. Po umiestnení v Ú. W.Ď. účastník konania dňa 17.02.2017 požiadal o udelenie azylu na území SR z dôvodu obavy o život v domovskej krajine a z dôvodu, že odmieta vycestovať do Bulharska, ktoré v rámci dublinského konania prijalo zodpovednosť za posúdenie žiadosti o azyl podanej na území Bulharska z jeho strany, pričom podľa článku 9 ods. 5 Dublinského nariadenia III bol centrálnou jednotkou zaslaný kladný výsledok z dôvodu, že menovaný dňa 18.11.2016 požiadal o udelenie azylu v Bulharsku. Počas formálneho pohovoru dňa 06.03.2017 uviedol, že z B. vycestoval do R., potom do G., odtiaľ do Bulharska, kde bol donútený požiadať o azyl, skadiaľ asi po 50 dňoch odišiel cez Srbsko až na Slovensko. S podmienkami v Bulharsku nebol spokojný, nakoľko sa tam necítil bezpečne a v tábore sa s cudzincami neľudsky zaobchádzalo. 3. Správny orgán ďalej doplnil, že s účastníkom konania bolo zahájené konanie o odovzdaní do iného štátu podľa § 46a zákona o azyle pred podaním žiadosti o azyl, pričom Dublinské stredisko dňa 10.02.2017 zaslalo dožiadanie o prijatie späť bulharskému partnerskému úradu podľa článku 18 ods. 1 písm. b) a zároveň v súlade s článkom 24 Dublinského nariadenia III. Dňa 20.02.2017 Bulharsko písomne akceptovalo prijatie účastníka konania podľa článku 18 ods. 1 písm. b) Dublinského nariadenia III a zároveň v súlade s článkom 4 Nariadenia komisie (ES) č. 1560/2003, čím súhlasilo s jeho odovzdaním na svoje územie. Žalovaný teda konštatoval, že žiadosť menovaného je v procese posudzovania a tento sa nachádza na území iného členského štátu bez povolenia. Zdôraznil, že Dublinské nariadenie III, ako vyplýva z jeho preambuly, rešpektuje základné práva a dodržiava zásady, ktoré sú uznané najmä v Charte základných práv Európskej únie, ktorá je svojim obsahom totožná s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 4. Žalovaný rovnako dôvodil, že sa zaoberal konkrétnymi vyhláseniami účastníka konania ohľadom situácie v azylových a zaisťovacích zariadeniach v Bulharsku vzhľadom na všeobecnú povinnosť členských štátov skúmať podmienky vo vzťahu ku všetkým krajinám u ktorých vznikne pochybnosť o podmienkach s navrátenými žiadateľmi o azyl a taktiež aj faktu, že právo Európskej únie zakazuje aplikáciu nevyvrátiteľnej domnienky, že členský štát, ktorý je na základe článku 3 ods. 1 Dublinského nariadenia III určený ako zodpovedný, automaticky dodržiava základné práva Európskej únie. Rovnako žalovaný dôkladne prešetril, či podmienky v bulharských táboroch pre cudzincov, ktorí sú v azylovom konaní, neindikujú neľudské, či ponižujúce zaobchádzanie so žiadateľmi o azyl nachádzajúcimi sa v Bulharsku vrátane tých, ktorí boli na základe Dublinského nariadenia III vrátení na územie Bulharska. V pohovore rovnako uviedol, že bolo mu fyzicky ublížené, avšak danú skutočnosť nenahlásil príslušným úradom, preto v tejto súvislosti dňa 10.03.2017 Dublinské stredisko písomne kontaktovalo bulharský partnerský úrad so žiadosťou o zaslanie stanoviska ohľadom prijímacích podmienok a súčasnej situácie v táboroch. Dňa 28.03.2017 bolo Dublinskému stredisku doručené vyjadrenie právnej zástupkyne účastníka konania pred vydaním rozhodnutia, v ktorom táto vyjadrila nesúhlas s návratom žiadateľa do Bulharska z dôvodu neľudského správania bulharských policajtov. Zároveň upozorňuje na systémové nedostatky a nedostatky v prijímacích podmienkach v Bulharsku a domáhala sa, aby v súlade s článkom 3 ods. 2 Dublinského nariadenia III nebol účastník konania odovzdaný do Bulharska. Poukazovala na rozhodnutia z Výboru pre ľudské práva a hodnotiace správy mimovládnych organizácií, ktoré už ale v súčasnej situácii, kedy Bulharsko nie je pod tlakom ako v čase zistení a počet ilegálnych vstupov na územie Bulharska sa signifikantne znížil, nemožno považovať za relevantné. 5. Rovnako dňa 05.04.2017 bola zo strany Bulharska doručená odpoveď z ktorej vyplýva, že žiadateľovi bude po transfere poskytnuté ubytovanie v otvorenom prijímacom centre, kde životné podmienky spĺňajú zákonom stanovené štandardy, ako aj dostupnosť zdravotnej, sociálnej a psychologickej starostlivosti s tým, že so žiadosťou osoby o medzinárodnú ochranu sa bude postupovať v zmysle platnej európskej a národnej legislatívy. Pokiaľ sa týkalo zlého zaobchádzania s utečencami v útvare zaistenia v Bulharsku a k priloženej fotodokumentácii právnou zástupkyňou žalovaný uviedol, že neexistuje dôkaz o jeho tvrdení a ani možnosť preskúmania okolností súvisiacich s prípadom, nakoľko osoba nepodala oficiálnu sťažnosť bulharským úradom. Fotografie zranení priložené k vyjadreniu, vyhotovené v priestoroch Ú. W., nepredstavujú relevantný dôkaz o tom, že menovaný k ním prišiel v Bulharsku, pretože na územie SR sa nedostal priamou cestou, ale cez Bulharsko. Rovnako z vyjadrenia partnerského úradu je zrejmé, že osoba po návrate na územie Bulharska nebude umiestnená v tom istom zariadení. 6. Zdôraznil, že takisto preveroval informácie, ktoré poskytuje Európsky azylový podporný úrad (ďalej „EASO“) v azylových veciach súvisiacich s Bulharskom a aktuálne informácie od UNHCR, pričom právna zástupkyňa sa odvoláva na neaktuálne správy z roku 2016, 2015 a 2012, ktoré nemožno považovať za aktuálne a dokazujúce situáciu zodpovedajúcu súčasnému stavu najmä vzhľadom na markantné zníženie počtu migrantov ilegálne prechádzajúcich cez Bulharsko, kde podľa štatistických údajov EUROSTAT má počet žiadostí o udelenie azylu na území členských štátov výrazne klesajúci charakter oproti roku 2015. Dôvodil, že Bulharsko prijalo dňa 17.03.2017 od Úradu Vysokého komisára OSN pre utečencov finančnú dotáciu v hodnote 1,2 mil. Eur na zlepšenie prijímacích podmienok a ochrany utečencov a žiadateľov o azyl nachádzajúcich sa na ich území. Dotácie boli poskytnuté za účelom zlepšenia podmienok ubytovania v prijímacích, ako aj zaisťovacích zariadeniach od Štátnej agentúry pre utečencov v Bulharsku dňa 23.03.2017 a na základe dostupných správ zamestnanci Európskej komisie v súčasnosti navštevujú viacero zariadení v krajine za účelom kontroly využívania týchto dotácií. Bulharsko je taktiež podporované vyslaniami expertov v rámci misie Európskej agentúry pre pohraničnú a pobrežnú stráž, kde bolo pridelených 154 expertov. Takisto od roku 2013 EASO podporuje Bulharsko pri budovaní azylových kapacít cez operačné plány a neboli prijaté právne záväzné akty, ktoré by komplexne zrušili transfery do Bulharska. Dával do pozornosti, že Dublinské stredisko posudzuje každý prípad individuálne vzhľadom na konkrétnu situáciu žiadateľa a aktuálnu situáciu v krajine transferu. Osoba je slobodný muž bez rodinných príslušníkov a nie je posudzovaný ako zraniteľný. Argument nezabezpečenia ubytovania, poprípade nepreskúmania azylovej žiadosti účastníka konania v Bulharsku možno na základe uvedených informácií považovať za neopodstatnený. Tento bude mať prístup ku konaniu, keďže je stále v 6-mesačnej lehote na znovuotvorenie konania na území Bulharska (uvedené obdobie sa končí najskôr 18.05.2017). Vzhľadom na túto skutočnosť Dublinské stredisko vynakladá úsilie rýchleho posúdenia jeho žiadosti. Zo skúsenosti Migračného úradu Bulharsko funguje ako plnohodnotný partner a členský štát, ktorého príslušný správny orgán explicitne potvrdil svoju zodpovednosť za posúdenie žiadosti o udelenie azylu účastníka konania a vyslovil súhlas s jeho odovzdaním na svoje územie za účelom posúdenia jeho žiadosti o udelenie azylu. Bulharsko je signatárom príslušných medzinárodných zmlúv a dohôd, z čoho mu vyplývajú rovnaké povinnosti ako ostatným členským štátom, najmä rešpektovanie zásady nevyhostiteľnosti (non-refoulement) a považujú sa vzájomne sa bezpečné krajiny pre štátnych príslušníkov tretích krajín. Bulharsko poskytuje žiadateľom ubytovanie, stravu, aj základné hygienické potreby a taktiež majú prístup k bezplatnej zdravotnej starostlivosti, čím dodržiava základné práva žiadateľov. Cieľom Dublinského nariadenia je zabezpečiť promptné určenie zodpovedného štátu za žiadosť o udelenie azylu a tým prispieť k rýchlemu posúdeniu žiadosti o azyl, pričom žiadatelia nemajú právo vyberať si členský štát, ktorý bude zodpovedný za posúdenie ich žiadosti. Navyše bulharská akceptácia v rámci konania o odovzdaní je platná aj v konaní o udelenie azylu, nakoľko podľa § 46b ods. 4 zákona o azyle sa v určovaní zodpovedného štátu, príslušného na konanie o udelenie azylu, pokračuje v konaní o udelenie azylu. Preto v zmysle článku 18 ods. 1 písm. b) Dublinského nariadenia III členský štát zodpovedný za posúdenie žiadosti o udelenie azylu podanej cudzincom je Bulharsko, bola zamietnutá jeho žiadosť o azyl na území SR v súlade s článkom 26 Dublinského nariadenia III podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona o azyle ako neprípustná. 7. Správnou žalobou zo dňa 04.05.2017 (č.l. 1-9 spisu) sa žalobca domáhal podľa § 220 Správneho súdneho poriadku zrušenia rozhodnutia žalovaného ČAS: MU-DS-17/2017-Ž zo dňa 07.04.2017. V správnej žalobe uviedol, že dňa 17.02.2017 podal žiadosť o udelenie azylu na území SR, nakoľko pochádza z B. a situácia v dedine, v ktorej býva, bola veľmi zlá, keďže ľudia z Talibanu sa mu vyhrážali, že ho zabijú a taktiež sa vyhrážali celej jeho rodine, pričom mu zabili otca, lebo ten im odmietol dať peniaze. Rovnako mu vypálili aj dom, preto sa bojí o svoj život a z B. neodišiel kvôli ekonomickým pomerom. V pohovore dňa 06.03.2017 uviedol, že chce, aby žiadosť o azyl bola posúdená na území SR z dôvodu, že v Bulharsku bolo s ním zle zaobchádzané. Policajti v Bulharsku im do očí niečo nasprejovali a zobrali ich všetkých na políciu. Následne boli v zatvorenom tábore (O. L. - útvar zaistenia), kde museli odovzdať odtlačky prstov pod nátlakom, títo ich zobrali do miestností bez kamier, pričom používali pri výsluchu s nimi paralizér a boli vystavení fyzickému násiliu z ich strany. V tábore bol zaistený približne 45 dní, následne premiestnený do tábora K., kde bolo veľa B. a nemali kde spávať, spali na zemi a počas daždivých nocí premokli. 8. Zdôraznil, že sa nechce vrátiť do Bulharska a radšej by zomrel ako by sa tam mal vrátiť, pričom sa bojí nielen policajtov, ale aj tam prítomných utečencov. Ako dôvod obavy uviedol, že by ho poslali naspäť do B., kde má obavu o svoj život. S napadnutým rozhodnutím nesúhlasil a zastával názor, že predmetné rozhodnutie má byť zrušené v zmysle ustanovení § 191 ods. 1 písm. c), písm. d), písm. e) a písm. f) Správneho súdneho poriadku. Hlavný žalobný bod uviedol, že žalovaný nedostatočným spôsobom zistil skutkový stav veci vo vzťahu k možnému zaobchádzaniu so žalobcom v rozpore s článkom 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv (ďalej „Dohovor“), jeho zistenia nemajú oporu v spise a sú s ním v rozpore a rozhodnutie nedostatočným spôsobom odôvodnil. Poukazoval na bod 19 preambuly Dublinského nariadenia III a § 32 ods. 1 Správneho poriadku, pričom cieľom tohto ustanovenia je, aby rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu. Mal za to, že žalovaný sa dostatočne nezaoberal možnosťou odovzdania žalobcu do Bulharska vo vzťahu k žalobcom predneseným námietkam a informáciám založeným jeho právnou zástupkyňou do spisu a nedostatočným spôsobom preskúmal situáciu v Bulharsku po právnej a faktickej stránke. Pokiaľ na strane 3 napadnutého rozhodnutia uviedol, že „dôkladne prešetril, či podmienky v bulharských táboroch pre cudzincov, ktorí sú v azylovom konaní neindikujú neľudské, či ponižujúce zaobchádzanie...“ a rovnako aj uviedol, že „preveroval informácie, ktoré poskytuje Európsky azylový podporný úrad (Úrad v azylových veciach súvisiacich s Bulharskom a taktiež aktuálne informácie od UNHCR) uviedol, že aktivity, na ktoré poukazuje žalovaný týkajúce sa jeho preverovania, nie sú odzrkadlené v obsahu administratívneho spisu. V spise sa nenachádzajú žiadne správy EASO, ani UNHCR, ktoré údajne žalovaný preveroval a z ktorých pri rozhodovaní vychádzal, čo je v príkrom rozpore s ustanoveniami Správneho poriadku, nakoľko administratívny spis musí byť odzrkadlením priebehu konania, čo sa v danom prípade nestalo. Nie je možné overiť tvrdenia žalovaného že prešetroval podmienky pre žiadateľov o azyl v zariadeniach v Bulharsku. V tejto súvislosti poukazoval na rozsudok Nejvyššího správniho soudu ČR sp. zn. 2Azs 304/2016 zo dňa 30.11.2016 a sp. zn. 5Azs 229/2016 zo dňa 12.01.2017. 9. Rozhodnutie žalovaného považoval za nepreskúmateľné, nakoľko jeho závery nemajú oporu v administratívnom spise a jeho závery týkajúce sa riadneho fungovania azylového systému v Bulharsku nepodložil žiadnymi informáciami, ktoré by tvorili súčasť spisu a ktoré by bolo možné si overiť. Rovnako nesúhlasil so záverom žalovaného, že so správami, predloženými prostredníctvom jeho právnej zástupkyne, sa nemožno stotožniť, nakoľko tieto nemožno považovať za aktuálne a dokazujúce situáciu zodpovedajúcu súčasnému stavu, nakoľko z dostupných štatistických zdrojov Štátnej agentúry pre utečencov (SAR) je možné zistiť, že v roku 2015 bolo v Bulharsku podaných 20 391 žiadostí, v roku 2016 bolo podaných 19 418 žiadostí a nie je teda možné dospieť k záveru, že počet žiadostí o azyl sa v Bulharsku za obdobie posledných mesiacov výrazne v porovnaní s rokom 2015 znížil. Poukazoval na správy AIDA, vypracované ECRE vo vzťahu k Bulharsku, ktoré sú aktuálne a aplikovateľné na prípad žalobcu a mapujú situáciu za rok 2015 a 2016, pričom za rok 2017 bude správa vydaná až v roku 2018. Pre potrebu vychádzania z týchto správ poukazoval na judikatúru súdov a rozhodnutia Výboru OSN pre ľudské práva (z februára 2017), ako aj na judikatúru členských štátov EÚ vo vzťahu k pozastaveniu transferov do Bulharska, ktorá je použiteľná pre daný prípad a aktuálna a žalovaný mal povinnosť sa s ňou vysporiadať. Tým, že to prehliadol, malo to za následok nedostatočné zistenie skutkového stavu zo strany žalovaného, ktorý je navyše v rozpore s obsahom spisov a jeho odôvodnenie údajnej neaktuálnosti je nedostatočné, čo spôsobuje nepreskúmateľnosť. Rovnako jeho záver na strane 4 napadnutého rozhodnutia, že „Bulharsko poskytuje žiadateľom ubytovanie, stravu, aj základné hygienické potreby a taktiež majú prístup k bezplatnej zdravotnej starostlivosti, čím dodržiava základné práva žiadateľov“, možno dané tvrdenie žalovaného považovať za ničím nepodložené, nakoľko nemá oporu v spise a je v rozpore s obsahom spisu, kde sú založené správy zo strany žalobcu, ktoré poukazujú na nevyhovujúce prijímacie podmienky v Bulharsku, ktoré uvádzajú, že Bulharsko žiadateľom o azyl, vráteným podľa Dublinského nariadenia III, neposkytuje prijímacie podmienky vo forme zabezpečenia ubytovania a stravovania, ale si ho musia zabezpečiť sami a navyše správy, ktoré poukazujú na skutočnosť, že Bulharsko v roku 2015 v rozpore so zákonom a právnou úpravou EÚ zrušilo poskytovanie mesačných finančných príspevkov pre žiadateľov o azyl, čo ich vystavilo ešte väčšiemu riziku biedy a spustnutia. Ohľadne podmienok v Bulharsku poukazoval na správu Amnesty international týkajúcu sa Bulharska za rok 2016/2017 s názvom - Nebezpečná hra, vytláčanie migrantov vrátane utečencov na hraniciach Európy, vypracovanú Centrom pre ľudské práva v Belehrade a združením mladých právnikov v Macedónsku a už na spomínané správy AIDA za roky 2015 a 2016 z ktorých vyplýva, že Bulharsko porušuje základné ľudské práva cudzincov a na svojom území dlhodobo vytláča hromadne utečencov za štátne hranice späť do Turecka, čím porušuje zásadu non-refoulement. Takisto považoval za nemožné sa stotožniť so záverom žalovaného, že všetky členské štáty EÚ sa navzájom považujú automaticky za bezpečné krajiny pre štátnych príslušníkov tretích krajín. 10. S poukazom na rozhodovaciu činnosť Nejvyššího správniho soudu ČR sp. zn. 5Azs 195/2016 zo dňa 12.09.2016, podľa ktorého bolo aj Maďarsko vyhodnotené za krajinu, u ktorej možno deklarovať systémové nedostatky v konaní vo veci medzinárodnej ochrany a prijímania žiadateľov o medzinárodnú ochranu a to i vzhľadom aj na tú skutočnosť, že čelilo značnému prílevu migrantov a nie je tak celkom vylúčené, že by k systémovým nedostatkom v azylových konaniach v tejto krajine mohlo dochádzať. Zdôraznil, že aj v prípade Bulharska možno tvrdiť, že je všeobecne známe, že čelí náporu veľkého počtu žiadateľov o azyl, ktoré nezvláda nielen že spracovávať po procesnej stránke, ale ani poskytovať týmto žiadateľom dôstojné podmienky prijatia, pričom početné správy dlhodobo dokumentujú porušenie ľudských práv, čo viedlo k pozastaveniu transferov do Bulharska v roku 2016 krajinami ako napríklad Belgicko, Nemecko, Holandsko, Taliansko, Francúzsko a Švajčiarsko. Kolektívne vyhostenie spolu s násilím a brutalitou v Bulharsku viedli k začatiu konania o porušení zmlúv zo strany Európskej komisie, pričom tieto skutočnosti sú tak závažného charakteru, že ich nie je možné ignorovať, ani podceňovať, osobitne za situácie žalobcu, ktorý je osobou, ktorá bola opakovane v Bulharsku vystavená zlému zaobchádzaniu zo strany štátnych orgánov. Pokiaľ sa týka odpovede bulharského partnerského úradu mal za to, že táto odpoveď je všeobecná a neponúka dostatočnú informáciu o tom, čo bude v prípade žalobcu po jeho návrate do Bulharska nasledovať a nemožno ju považovať za poskytnutie garancie. Žalovaný z nej nemohol riadne posúdiť, či by v prípade návratu žalobcu opätovne tento nečelil neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu, ktorého sa pri myšlienke na jeho pobyt v Bulharsku obáva najviac. Z tejto vágnej odpovede nie je možné zistiť či bude žalobcovi umožnené pokračovať v azylovom konaní, respektíve v akom stave bolo jeho konanie keď opustil Bulharsko, pričom dostupné správy uvádzajú, že osoby vrátené podľa Dublinského nariadenia III majú prístup k azylovému konaniu len v rámci teórie a nie v praxi a ak aj náhodou je týmto osobám umožnené pokračovať v azylovom konaní práve vplyvom ich opustenia krajiny, nemajú nárok na prijímacie podmienky, čo ich vystavuje riziku chudoby a spustnutia. Žalobcov strach, že by jeho žiadosť nebola posúdená v merite veci po návrate do Bulharska je preto opodstatnený. Z dostupných zdrojov vyplýva, že situácia dublinských navrátilcov je naďalej nejasná a závisí od viacerých faktorov, pričom poukazoval na správu AIDA ECRE za rok 2015. Správa uvádza, že nie sú žiadne záruky, že dublinskí navrátilci budú mať zaručený prístup k azylovému konaniu alebo že nebudú vystavení extrémne ťažkým prijímacím podmienkam počas posudzovania ich žiadosti a pre tých dublinských navrátilcov, ktorí mali konečné rozhodnutie, ktorým bola zamietnutá ich žiadosť pred opustením Bulharska alebo v ich neprítomnosti a neodvolali sa, čo malo za následok, že rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, v týchto prípadoch je navrátilec považovaný za nelegálneho migranta a okamžite umiestnený do jedného z deportačných centier. Rovnako správa AIDA, ECRE za rok 2016 uvádza, že národný rozhodovač, Štátna agentúra pre utečencov (SAR), zvykla vyhovieť všetkým žiadostiam ostatných členských štátov o späťvzatie, ale akonáhle boli dublinskí navrátilci vrátení do Bulharska, odmietli znovuotvoriť ich prerušené azylové konanie púhym doručením rozhodnutia o prerušení konania v ich neprítomnosti. Ak žiadosť dublinského navrátilca bola predtým zamietnutá konečným rozhodnutím ako on alebo ona odišli z Bulharska alebo rozhodnutie bolo doručené v ich neprítomnosti a preto nadobudlo právoplatnosť, navrátilec je prevezený do jedného z imigračných detenčných zariadení. Podobné informácie sú aj vo výročnej správe Bulharského helsinského výboru za rok 2016, pričom z daného je zrejmé, že pre prípad žalobcu je rovnako esenciálne poznať odpoveď v akom stave sa jeho žiadosť v Bulharsku nachádza, lebo len na základe tejto odpovede možno vyhodnotiť či bude preskúmaná alebo bude v jeho prípade okamžite zahájené konanie o návrate. Reálne mu teda hrozí, že po návrate mu nebude umožnené pokračovať v azylovom konaní a jeho žiadosť tým pádom nebude preskúmaná v merite veci na území členských štátov EÚ v riadnom a spravodlivom azylovom konaní, na základe čoho sa môže ocitnúť v reálnom ohrození vyhostenia do krajiny pôvodu. 11. Zhrnul, že žalobcovi v odpovedi bulharského partnerského úradu neboli poskytnuté dostatočne zrozumiteľné a jasné záruky, že by po návrate do Bulharska nebol vystavený zaobchádzaniu v rozpore s článkom 3 Dohovoru (článkom 4 Charty základných práv EÚ) a v rozpore s článkom 18 a 19 Charty základných práv EÚ, pričom povinnosť skúmať podmienky azylového konania a prijímacích podmienok v prípade určovania členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl vyplýva aj z rozhodovacej činnosti ESĽP (prípad M.S.S. v. Belgicko a Grécko z 21.01.2011, rozsudok v prípade Tarakhel v. Švajčiarsko zo 04.11.2014). 12. Poukazoval aj na to, že jeho osobu možno považovať za obeť zlého zaobchádzania aj v súlade s ustanovením § 39 ods. 1 zákona o azyle ako za zraniteľnú osobu, ktorej európska azylová právna úprava garantuje osobitné procesné záruky a zaobchádzanie, vzhľadom na predchádzajúce zlé zaobchádzanie, ktoré nebolo zo strany žalovaného riadnym spôsobom vyhodnotené. Mal za to, že žalovaný vzhľadom na nim uvedené skutočnosti nemohol dospieť k záveru, že v Bulharsku neexistujú systémové nedostatky v azylovom konaní a v prijímacích podmienkach, ako aj k záveru, že Bulharsko je krajina, ktorá si plní svoje záväzky. Všetky žalobcom predložené oficiálne správy pochádzajúce z relevantných a dôveryhodných zdrojov, početná judikatúra národných súdov členských štátov EÚ a Výboru OSN pre ľudské práva jednoznačným spôsobom potvrdzujú žalobcove obavy z návratu do Bulharska, na základe čoho hrozí žalobcovi v prípade jeho návratu neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v zmysle článku 4 Charty základných práv Európskej únie. Zistenie skutkového stavu zo strany žalovaného nie je dostačujúce pre posúdenie veci. Jeho závery nemajú oporu v spise a sú v rozpore so správami predloženými žalobcom v konaní. Rovnako žalobcovi neboli poskytnuté dostatočne zrozumiteľné a jasné záruky, že by po návrate do Bulharska nebol vystavený zaobchádzaniu v rozpore s článkom 3 Dohovoru (článku 4 Charty základných práv EÚ) a v rozpore s článkom 18 a 19 Charty základných práv EÚ a že by jeho žiadosť o azyl bola preskúmaná v riadnom a spravodlivom konaní. 13. V ďalšom žalobnom bode žalobca namietal nesprávne právne posúdenie článku 3 ods. 2 a článku 17 ods. 1 Dublinského nariadenia III zo strany žalovaného, nakoľko podal žiadosť o azyl na území Slovenskej republiky, v ktorom opísal dôvody, ktoré ho viedli k podaniu žiadosti. Jeho úmyslom bolo dosiahnuť, aby slovenské štátne orgány riadne preskúmali a rozhodli vo veci a žalobca nebol vrátený do Bulharska. Opakovane žiadal, aby Slovenská republika prihliadla na nim predložené dôkazy poukazujúce na systémové nedostatky v prístupe k riadnemu posúdeniu jeho žiadosti o azyl a na nedostatky v prijímacích podmienkach v Bulharsku a domáhal sa, aby v súlade s článkom 3 ods. 2 Dublinského nariadenia III nebol odovzdaný do Bulharska a jeho žiadosť o azyl bola posúdená na území SR podľa článku 3 ods. 2 alebo podľa článku 17 ods. 1 Dublinského nariadenia III, pričom žalovaný sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žiadnym spôsobom nevysporiadal so žiadosťou žalobcu, aby v súlade s článkom 3 ods. 2 Dublinského nariadenia III nebol odovzdaný do Bulharska a jeho žiadosť o azyl bola posúdená na území SR podľa článku 3 ods. 2 alebo podľa článku 17 ods. 1 Dublinského nariadenia III. Zdôraznil, že článok 3 ods. 2 Dublinského nariadenia III upravuje obligatórny postup členských štátov v prípade, že existujú závažné dôvody sa domnievať, že v konaní o azyl a v podmienkach prijímania žiadateľov exitujú v členskom štáte, ktorý bol určený ako zodpovedný, systémové chyby, na základe ktorých hrozí žiadateľom neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v zmysle článku 4 Charty základných práv Európskej únie. V takom prípade sa zodpovedným stane priamo členský štát, ktorý vykonáva určovanie zodpovedného štátu a jemu následne priamo z Dublinského nariadenia III vyplýva povinnosť posúdiť žiadosť o azyl v merite veci, nejde teda o otázku voľnej úvahy, pričom pre uplatnenie článku 3 ods. 2 sa nevyžaduje dôkaz nad všetku pochybnosť, ale postačuje aj samotná domnienka na základe existencie závažných dôvodov. Poukazoval na závery obsiahnuté v rozsudku Nejvyššího správniho soudu ČR sp. zn. 5Azs 195/2016 z 12.09.2016 v ktorom tento judikoval, že úvaha správneho orgánu, týkajúca sa možnosti premiestnenia žiadateľa v zmysle článku 3 ods. 2 druhého pododstavca Dublinského nariadenia III, musí byť obsiahnutá v každom rozhodnutí o premiestnení žiadateľa bez ohľadu na to, do akej krajiny má byť žiadateľ premiestnený. Žalovaný s poukazom na uvedený právny názor nesprávne právne posúdil vec a v napadnutom rozhodnutí neuviedol správnu úvahu, na základe ktorej dospel k rozhodnutiu neaplikovať v prípade žalobcu článok 3 ods. 2 Dublinského nariadenia III za situácie, kedy priamo z nariadenia vyplýva, že pre jeho aplikáciu postačuje len samotná domnienka systémových nedostatkov na základe existencie závažných dôvodov. Navyše pre prípad systémových zlyhaní členských štátov určuje v tomto článku Dublinské nariadenie III povinný postup, t. j. prechod zodpovednosti na členský štát vykonávajúci určovanie zodpovedného štátu z dôvodu nemožnosti odovzdania žiadateľa do iného zodpovedného členského štátu, teda v danom prípade aplikácia článku 3 ods. 2 už nie je otázkou voľnej úvahy, ale priamym právnym následkom vyplývajúcim explicitne z Dublinského nariadenia III. Požiadavka žalobcu, aby žalovaný uplatnil v jeho prípade článok 17 ods. 1 Dublinského nariadenia III, je už vo vzťahu k tomuto článku situácia iná, keďže tento upravuje možnosť členského štátu posúdiť žiadosť o azyl aj v prípadoch, keď nie je podľa príslušných kritérií tento štát zodpovedný za posúdenie žiadosti o azyl, hoci je právo vlastného uváženia plne ponechané na suverenite daného štátu, malo by byť taktiež vykladané v súlade s úvodnými ustanoveniami Dublinského nariadenia III, ako aj v súlade s ľudskoprávnymi štandardmi európskeho právneho systému. Dával do pozornosti nález Ústavného súdu SR č. III. ÚS 110/2011-39 z 31.05.2011. S poukazom na uvedený nález mal za to, že žalovaný v danom prípade pochybil a vec nesprávne právne posúdil a v rozpore s právnym názorom Ústavného súdu SR neuplatnil štandardy ochrany práv vyplývajúce z článku 3 Dohovoru za situácie, kedy sú známe početné správy z oficiálnych zdrojov o nepriaznivom stave bulharského azylového systému, ktoré pretrvávajú už roky a samotný žalobca vzniesol v konaní pred žalovaným požiadavku, aby v jeho prípade tento článok aplikoval a prevzal zodpovednosť za posúdenie jeho žiadosti o azyl, pričom žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí k tejto požiadavke nikde nevyjadril a ani neodôvodnil prečo sa rozhodol tento článok v prípade žalobcu neaplikovať, čím pochybil. K takémuto nesprávnemu právnemu posúdeniu došlo aj pod vplyvom nedostatočne zisteného skutkového stavu žalovaným, čo predstavuje dôvod pre zrušenie napadnutého rozhodnutia. 14. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 09.06.2017 (č.l. 39-41 spisu) uviedol, že žiada, aby správny súd správnu žalobu zamietol. Poukázal na to, že po preverení daktyloskopických odtlačkov prstov žalobcu sa zistilo, že tento sa už v minulosti pokúsil získať medzinárodnú ochranu vo forme azylu na území iného členského štátu, konkrétne na území Bulharska dňa 18.11.2016. Bulharsko, ako zodpovedný štát, dňa 20.02.2017 akceptovalo prijatie žalobcu späť. Dodal, že pokiaľ sa žalobca počas vstupného pohovoru sťažoval na zlé zaobchádzanie v bulharských azylových zariadeniach, kde mu malo byť údajne fyzicky ubližované, tak danú skutočnosť nenahlásil s odôvodnením, že nemal na to možnosť. V prípade návratu do Bulharska sa bojí policajtov, aj utečencov, ako aj toho, že ho vrátia do B., kde sa bojí o svoj život a bojí sa aj Bulharov, pretože sú proti utečencom. 15. Ohľadne poukazovania žalobcu nato, žeby s ním malo byť zaobchádzané ako so zraniteľnou osobou uviedol, že podľa § 39 ods. 1 zákona o azyle sa za zraniteľné osoby rozumejú najmä maloleté osoby, zdravotne postihnuté osoby, staršie osoby, tehotné ženy, osamelí rodičia s maloletými deťmi, obete obchodovania s ľuďmi, osoby so závažným ochorením, osoby s duševnou poruchou a osoby, ktoré sú podrobené mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám psychického násilia, fyzického násilia alebo sexuálneho násilia, pričom žalobca nespĺňa ani jednu z uvedených podmienok. 16. Pokiaľ sa týka obáv zo zaobchádzania v rozpore s článkom 3 Dohovoru žalovaný mal za to, že ani danú skutočnosť nemožno považovať za relevantnú, nakoľko bulharská strana potvrdila, že po transfere žalobcu do Bulharska mu bude poskytnuté adekvátne ubytovanie v otvorenom ubytovacom centre, kde sú dodržiavané zákonom stanovené životné štandardy, ako aj dostupnosť zdravotnej starostlivosti a v jeho prípade sa bude postupovať v zmysle platnej európskej a národnej legislatívy, pričom žalovaný považuje záruky bulharskej strany za dostatočné a žalobné námietky za irelevantné. Zdôraznil, že Bulharsko sa jednoznačne prihlásilo k zodpovednosti za posúdenie žalobcovej žiadosti o udelenie azylu a neexistujú v tomto prípade závažné dôvody domnievať sa, že by mu v Bulharsku hrozilo zaobchádzanie v rozpore s článkom 4 Charty základných práv Európskej únie a neexistuje ani domnienka závažných dôvodov. 17. K prevzatiu zodpovednosti za žalobcovu žiadosť o medzinárodnú ochranu uviedol, že dublinské nariadenie, ani žiaden zákon, výslovne neukladá povinnosť správnemu orgánu prevziať zodpovednosť za posúdenie žiadosti o udelenie azylu podľa článku 3 ods. 2 tohto Nariadenia. Nejde teda o nárok, o ktorom musí správny orgán rozhodnúť ex lege, ale o výsledok správneho uváženia vybrať z riešení, ktoré mu nariadenie, respektíve zákon, umožňuje. Bulharská republika je členský štát, ktorého príslušný orgán potvrdil svoju zodpovednosť za posúdenie žalobcovej žiadosti o udelenie azylu a vyslovil súhlas s jeho odovzdaním na svoje územie. Žalovaný nedisponuje informáciami o tom, že by na úrovni členských štátov došlo k pozastaveniu návratov do Bulharska v prípadoch podľa Dublinského nariadenia III a považoval svoje rozhodnutie za vecne správne a v súlade so zákonom. Rovnako poukázal na štatistické údaje o žiadateľoch o udelenie azylu v Bulharsku, kedy v roku 2015 bolo od 01.01. do 31.05. podaných v Bulharsku 5 720 žiadostí a v roku 2016 za rovnaké obdobie podaných 6 421 žiadostí. V roku 2017 v období od 01.01. do 04.06. bolo podaných 1 819 žiadostí. 18. Žalobca v podaní označenom replika k vyjadreniu žalovaného k podanej správnej žalobe urobeného podaním zo dňa 30.06.2017 (č.l. 51-53 spisu) zotrval na dôvodoch uvedených v správnej žalobe. Dodal, že zo spisového materiálu nevyplýva, že by bolo Bulharsko považované za bezpečnú krajinu pre štátnych príslušníkov tretích krajín, avšak vyplýva opak, že v Bulharsku hrozí zaobchádzanie v rozpore s článkom 3 Dohovoru a článkom 4 Charty základných práv Európskej únie. Aj keď žalovaný považuje Bulharsko za bezpečnú krajinu, poukazoval na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ v prípade C-411-10 a C-493-10 zo dňa 21.12.2011 a mal za to, že žalovaný nemôže bez riadneho preskúmania skutkovej a právnej situácie v členskom štáte, kde má byť žiadateľ odovzdaný, považovať automaticky každý členský štát za bezpečnú krajinu pre štátnych príslušníkov tretích krajín. Dodal, že aj keď právny názor v predmetných rozsudkoch bol vydaný ešte pred prijatím Dublinského nariadenia III, bol následne zakomponovaný do jeho článku 3 ods. 2. Pre uplatnenie predmetného článku sa nevyžaduje dôkaz nad všetku pochybnosť, ale postačuje aj samotná domnienka na základe existencie závažných dôvodov. Žalovaný preto v takýchto prípadoch nemá možnosť diskrečného uváženia, ale musí postupovať striktne v zmysle znenia textu Dublinského nariadenia III. Okrem toho má žalovaný v každom prípade povinnosť zahrnúť správnu úvahu týkajúcu sa možnosti premiestnenia žiadateľa v zmysle článku 3 ods. 2 Dublinského nariadenia III do každého rozhodnutia, ako to vyplýva z rozsudku Nejvyššího soudu ČR sp. zn. 5Azs 195/2016 zo dňa 12.09.2016. Žalovaného právne závery o možnosti diskrečného uváženia správneho orgánu a neexistencii povinnosti prevziať zodpovednosť za posúdenie žiadosti o azyl v prípade existencie domnienky o závažných systémových nedostatkoch v azylovom konaní a prijímacích podmienkach určeného členského štátu vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia, ktoré nemá oporu ani v príslušnej právnej úprave, ani v rozhodovacej praxi súdov a v interpretácii Dublinského nariadenia III Súdnym dvorom EÚ. 19. Pokiaľ žalovaný poukazoval na to, že žalobca nie je zraniteľnou osobou, z jeho odôvodnenia nie je možné zistiť na základe čoho nespadá žalobca pod exemplifikatívny výpočet zraniteľných osôb v zmysle zákona o azyle tak, ako ho uviedol žalovaný. Žalobca bol v Bulharsku vystavený rôznym formám psychického a fyzického násilia, ktoré podrobne opísal, pričom zo správnej úvahy žalovaného nie je zrejmé, na základe čoho žalobcom uvádzané formy fyzického a psychického násilia na ňom vykonané v Bulharsku z neho nerobia zraniteľnú osobu. Aj v tomto považoval jeho rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Mal za to, že žalovaný pokiaľ uvádzal určité skutočnosti a vyjadrenia a štatistické údaje o žiadateľoch o azyl mal uviesť zdroj, kde je možné túto informáciu dohľadať a overiť si, v opačnom prípade nie je možné na jeho tvrdenia prihliadať. V každom prípade žalovaným uvádzaný počet žiadostí o azyl v Bulharsku v roku 2017 v počte 1 819 žiadostí do 04.06.2017 predstavuje neporovnateľné číslo s počtom žiadostí o azyl podaných na Slovensku za porovnateľné časové obdobie 74 žiadostí evidovaných do 31.05.2017. Záverom žiadal, aby súd správnej žalobe vyhovel v plnom rozsahu, napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. 20. Vo vyjadrení žalovaného k replike zo dňa 18.07.2017 (č.l. 59-60 spisu) správny orgán uviedol, že zotrváva na svojom vyjadrením k správnej žalobe a má zato, že Bulharsko je členský štát, ktorého príslušný orgán potvrdil svoju zodpovednosť za posúdenie žalobcovej žiadosti o udelenie azylu a vyslovil súhlas s jeho odovzdaním na svoje územie. Skonštatoval, že Bulharsko je zároveň signatárom príslušných medzinárodných dohôd, z čoho mu vyplývajú rovnaké povinnosti ako ostatným členským štátom. Nie sú mu známe skutočnosti, že by na úrovni členských štátov EÚ došlo všeobecne k pozastaveniu návratov do Bulharska v prípade podľa Dublinského nariadenia, pričom bulharská strana poskytla záruky, že mu bude poskytnuté ubytovanie spĺňajúce zákonom stanovené štandardy, ako aj dostupnosť zdravotnej, sociálnej a psychologickej starostlivosti a potvrdila, že bude postupovať v jeho prípade v zmysle platnej európskej a národnej legislatívy. Záverom sa pridržiaval svojho vyjadrenia pokiaľ sa týka článku 3 ods. 2 Dublinského nariadenia III. Záverom žiadal, aby súd správnu žalobu zamietol. 21. Na pojednávaní konanom dňa 31.07.2017 zástupkyňa žalobcu zotrvala na žalobných dôvodov a poukázala nato, že Európa zažila za posledné obdobie najvýznamnejšiu krízu v oblasti migrácie, ktorá prebiehala v rokoch 2015 a 2016, pričom mnohé členské štáty čelili náporu vysokého počtu žiadostí o azyl, na ktoré neboli pripravené. Slovenskú republiku táto kríza žiadnym spôsobom nezasiahla. Členským štátom, ktorý bol zasiahnutý v dosť veľkej miere, bolo práve Bulharsko. Ide o štát, ktorý bol určený za zodpovedný za posúdenie žalobcovej žiadosti o azyl. Dodala, že Bulharsko už v minulosti, v rokoch 2012-2014, čelilo početným problémom súvisiacim s azylovým konaním a prijímacími podmienkami pre žiadateľov o azyl, ktoré v januári roku 2014 viedli UNHCR k výzve vo vzťahu k členským štátom, aby pozastavili transfery žiadateľov o azyl do tohto štátu. Bulharsko sa snažilo v rámci svojich možností zlepšiť podmienky, avšak bolo zasiahnuté veľkým počtom žiadateľov, čo situáciu ešte zhoršilo. Bulharsko sa s tým vysporiadalo svojským spôsobom, ktorý vo veľkej miere nekorešponduje s jeho základnými záväzkami, ako členského štátu, čo sa týka dodržiavania ľudských práv. V Bulharsku sa vytvorila domobrana, ktorá hliadkuje v pohraničí s Tureckom a bráni žiadateľom o azyl vstúpiť do krajiny a podať si žiadosť. Rovnako aj bulharské bezpečnostné zložky na hraniciach v podstate vykonávajú zatlačenie žiadateľov o azyl za hranice a boli zdokumentované aj početné prípady úmrtí. Utečenecká kríza viedla k zrušeniu finančnej podpory pre žiadateľov o azyl. Zariadenia sú preplnené a častokrát v nich panovali neľudské podmienky, čo mnohé štáty viedlo aj k pozastaveniu transferov. V rámci bulharskej spoločnosti bolo možné vidieť rastúcu xenofóbiu a nevraživosť domáceho obyvateľstva. Bulharsko reagovalo na zvýšený počet žiadateľov o azyl z určitých krajín aj diskriminačným spôsobom, že napríklad voči žiadateľom o azyl z B., ktorým je aj žalobca, zaviedlo rôzne opatrenia, napríklad, že prejednáva žiadosti týchto osôb v zaistení, častokrát dôjde k zaregistrovaniu ich žiadosti s niekoľkomesačným oneskorením a k ich vyhosteniu aj napriek tomu, že prebieha azylové konanie a ich žiadosti nie sú posúdené. So samotným žalobcom v konaní nebol uskutočnený ani žiadny vstupný pohovor. 22. Poukazovala nato, že bezpečnostné zložky sa uchýlili k použitiu násilia, ktoré bolo aj zdokumentované. Predložené správy poukazujú na neistú situáciu a osud dublinských navrátilcov a v podstate neaplikáciu európskeho práva v praxi zo strany bulharských orgánov. Nie je jasné, čo sa stane s navrátilcami za predpokladu, že osobe nie je ozrejmené, že či bolo vydané rozhodnutie v merite veci alebo bolo vydané procesné rozhodnutie a rôzne iné. Väčšine dôsledkov bol vystavený aj žalobca a preto sa obáva núteného návratu. Tieto obavy boli v priebehu konania podložené správami o aktuálnej situácii žiadateľov o azyl a navrátilcov v Bulharsku. Z týchto dôvodov žiadal žalobca o uplatnenie článku 3 ods. 2 Dublinského nariadenia alebo článku 17 ods. 1, pričom žalovaný ich na prípad žalobcu neaplikoval a až dodatočne sa s nimi vyporiadal vo vyjadrení, že v podstate Dublinské nariadenie, ani žiadny zákon, mu neukladá povinnosť preveriť a v podstate prevziať zodpovednosť za posúdenie žiadosti o azyl podľa článku 3 ods. 2. S týmto záverom sa nestotožňovala, ako aj s vyhodnotením Bulharska ako krajiny, ktorá je bezpečná pre návrat žalobcu a že by mu tam nehrozilo žiadne neľudské, ani ponižujúce zaobchádzanie. 23. Mala zato, že administratívny spis má byť obrazom a zrkadlom priebehu konania, čo v danom prípade nebolo naplnené. Vo vzťahu k dublinským prípadom a námietky, že administratívny spis nebol zrkadlom priebehu konania, sa opakovane vyjadril aj v poukázaných rozsudkoch Nejvyšší správní soud v Českej republike. Považovala rozhodnutie žalovaného za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a taktiež pre rozpor jeho záverov s obsahom spisu. Zhrnula, že nesúhlasí s názorom žalovaného, že zo zákona mu ex lege nevyplýva povinnosť vysporiadať sa s uplatnením, respektíve neuplatnením článku 3, o čom už aj rozhodol Nejvyšší správní soud v Českej republike, že bez ohľadu na to, či to v podstate účastník konania žiada alebo nie, je za každých okolností povinný členský štát sa s týmito ustanoveniami nariadenia v odôvodnení rozhodnutia vysporiadať. Poukázala aj na rozhodovaciu praxe Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, z ktorej vyplýva, že nie je možné premiestniť žiadateľa do krajiny, v ktorej azylové konanie alebo prijímacie podmienky vykazujú v podstate natoľko závažné systémové nedostatky, že by v prípade premiestnenia žiadateľa mohlo dôjsť k poručeniu článku 4. V takom prípade Dublinské nariadenie jasne stanovuje ako má ďalej správny orgán postupovať. 24. Pokiaľ sa týka záruk poskytnutých zo strany Bulharska a že tieto považoval žalovaný za dostatočné poukázala na prípad z roku 2011, kedy Európsky súd pre ľudské práva vytkol Belgicku v prípade M.S.S. proti Belgicku a Grécku, že Belgicko akceptovalo všeobecné záruky zo strany Grécka, ktoré neobsahovali žiadne individuálne garancie pre sťažovateľa pričom uviedol, že obyčajné poukázanie na aplikovateľnú legislatívu bez uvedenia relevantných informácií ohľadom situácie a aplikácie v praxi nie je dostatočné. Rovnako to bolo potvrdené aj v prípade Tarakel, kde európsky súd uviedol, že je potrebné, aby boli takéto záruky v podstate jednoznačné a pre toho žiadateľa, že bude vedieť čo sa s ním bude diať v prípade návratu a osobitne sú situácie existencie správ, ktoré poukazujú na nepriaznivú situáciu a možné zlé zaobchádzanie. Záverom žiadala, aby súd vyhovel podanej správnej žalobe a napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil. 25. Podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona o azyle, Ministerstvo zamietne žiadosť o udelenie azylu ako neprípustnú, ak c) je na konanie o udelenie azylu príslušný iný štát. 26. Podľa § 53b ods. 1 zákona o azyle, Pri určení členského štátu Európskej únie zodpovedného za posúdenie žiadosti o udelenie azylu, ktorú podal štátny občan tretej krajiny v jednom z členských štátov Európskej únie, sa použijú kritériá a mechanizmy uvedené v právne záväzných aktoch Európskej únie; 20b) na posúdenie žiadosti o udelenie azylu, ktorú podal cudzinec, ktorému bolo poskytnuté dočasné útočisko, je však zodpovedný predovšetkým členský štát, ktorý súhlasil s jeho presídlením na svoje územie. 27. K poznámke 20b) je uvedené - Nariadenie Komisie (ES) č. 1560/2003 z 2. septembra 2003, ktoré ustanovuje podrobné pravidlá na uplatňovanie nariadenia Rady (ES) č. 343/2003 ustanovujúceho kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov (Mimoriadne vydanie Ú.v. EÚ kap. 19/zv. 6) v platnom znení. Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (prepracované znenie) (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013). 28. Podľa čl. 3 ods. 2 druhý a tretí pododsek Dublinského nariadenia III, Ak nie je možné odovzdanie žiadateľa do členského štátu, ktorý je primárne určený za zodpovedný, pretože sa zo závažných dôvodov možno domnievať, že v konaní o azyle a podmienkach prijímania žiadateľov existujú v danom členskom štáte systémové chyby, na základe ktorých hrozí žiadateľom neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v zmysle článku 4 Charty základných práv Európskej únie, členský štát uskutočňujúci proces určovania zodpovedného členského štátu pokračuje v posudzovaní kritérií stanovených v kapitole III s cieľom zistiť, či iný členský štát nemôže byť určený ako zodpovedný. Ak nemožno vykonať odovzdanie podľa tohto odseku do žiadneho členského štátu určeného na základe kritérií stanovených v kapitole III alebo do prvého členského štátu, v ktorom bola podaná žiadosť, stane sa zodpovedným členským štátom členský štát, ktorý uskutočňuje proces určovania zodpovedného členského štátu. 29. Podľa čl. 26 ods. 1 (Oznámenie rozhodnutia o odovzdaní) Dublinského nariadenia III, 1. Keď dožiadaný členský štát akceptuje, že má prevziať alebo prijať späť žiadateľa alebo inú osobu uvedenú v článku 18 ods. 1 písm. c) alebo d), žiadajúci členský štát oznámi dotknutej osobe rozhodnutie o jej odovzdaní do zodpovedného členského štátu a v príslušných prípadoch aj rozhodnutie neposudzovať jej žiadosť o medzinárodnú ochranu. Ak dotknutú osobu zastupuje právny zástupca alebo iný poradca, môže členský štát rozhodnúť, že rozhodnutie oznámi tomuto právnemu zástupcovi alebo poradcovi a nie dotknutej osobe, a prípadne ju o rozhodnutí upovedomí. 30. Podľa článku 4 Charty základných práv Európskej únie (Zákaz mučenia a neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu), Nikoho nemožno mučiť ani podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. 31. Podľa čl. 3 Dohovoru, Nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. 32. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. 33. Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak. 34. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku rozhodnutia správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú na to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. 35. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 36. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 37. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovil osobitný zákon. 38. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov na základe ktorých rozhodoval, ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 39. Pokiaľ sa týka žalobných námietok súd právne uzatvára: 40. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného ČAS: MU-DS-17/2017-Ž (označenie rozhodnutia v číselnom formáte doručenom žalobcovi) zo dňa 07.04.2017, ktorým žalovaný podľa § 11 ods. 1 písm. c) ZoA zamietol žiadosť žalobcu o udelenie azylu ako neprípustnú, nakoľko podľa § 11 ods. 3 ZoA je v prípade žalobcu príslušná na konanie o udelenie azylu Bulharská republika. 41. V konaní bolo preukázané, čo žalobca ani nenamietal, že požiadal o udelenie azylu na území Bulharska (18.11.2016), pričom Bulharsko je členským štátom Európskej únie. Dňa 17.02.2017 žalobca požiadal o udelenie azylu na území SR z dôvodu obavy o život v domovskej krajine a z dôvodu, že odmieta vycestovať do Bulharska. 42. V zmysle ustanovenia § 53b ods. 1 ZoA sa pri určení členského štátu Európskej únie zodpovedného za posúdenie žiadosti o udelenie azylu, ktorú podal štátny občan tretej krajiny v jednom z členských štátov Európskej únie použijú kritériá a mechanizmy uvedené v právne záväzných aktoch Európskej únie, ktorým je Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013 (Dublinské nariadenie III). 43. Žalobca v správnej žalobe namietal, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci vo vzťahu k možnému zaobchádzaniu so žalobcom v rozpore s čl. 4 Charty a čl. 3 Dohovoru a mal zato, že v prípade žalobcu mal žalovaný postupovať v súlade s čl. 3 ods. 2 druhý a tretí pododsek Dublinského nariadenia III, nakoľko v prípade Bulharska, aj keď členského štátu EÚ, je závažný dôvod sa domnievať, že v konaní o azyle a podmienkach prijímania žiadateľov existujú v danom členskom štáte systémové chyby, na základe ktorých hrozí žiadateľom neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie. Rozhodnutie žalovaného zároveň považoval za nepreskúmateľné, nakoľko jeho závery nemajú oporu v administratívnom spise a jeho závery, týkajúce sa riadneho fungovania azylového systému v Bulharsku, nepodložil žiadnymi informáciami, ktoré by tvorili súčasť spisu a ktoré by bolo možné si overiť. 44. Z ustanovenia čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia III vyplýva, že v rámci dublinského systému nemožno premiestňovať žiadateľov o medzinárodnú ochranu do členského štátu, v ktorom azylové konanie alebo podmienky prijímania žiadateľov o medzinárodnú ochranu vykazujú systémové chyby z hľadiska záväzných štandardov Spoločného európskeho azylového systému, že by v prípade premiestnenia žiadateľa do tejto krajiny dublinského systému vzniklo riziko neľudského, či ponižujúceho zaobchádzania s týmto žiadateľom v zmysle čl. 4 Charty základných práv Európskej únie (Charta), resp. čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských právach a základných slobôd (Dohovor). 45. Správny súd vo svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti, ako aj s prihliadnutím na rozhodovaciu činnosť iného súdu v členskom štáte Európskej únie, ktorý sa zaoberal výkladom Dublinského nariadenia III uzavrel, že správna úvaha v zmysle čl. 3 ods. 2 druhý pododsek Dublinského nariadenia III, týkajúca sa premiestnenia žiadateľa, by mala byť zahrnutá v rozhodnutí o premiestnení žiadateľa bez ohľadu nato, do akej krajiny má byť žiadateľ premiestnený (napr. rozsudok NSS ČR z 25.02.2015, č.k. 1 Azs 248/2014-27). Bolo teda povinnosťou žalovaného posúdiť, či v prípade Bulharska existujú závažné dôvody sa domnievať, že tu dochádza k systémovým chybám pokiaľ ide o konanie o azyle a podmienky prijímania žiadateľov, na základe ktorých je tu riziko, že žiadateľom hrozí neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v tejto krajine, ako krajine, ktorá je zodpovedná za posúdenie ich žiadosti o medzinárodnú ochranu. 46. V danom prípade správny orgán svoju správnu úvahu, týkajúcu sa posúdenia Bulharskej republiky, z tohto pohľadu zahrnul do svojho rozhodnutia, ktoré je predmetom súdneho prieskumu, pričom uviedol, že dôkladne prešetril či podmienky v bulharských táboroch pre cudzincov, ktorí sú v azylovom konaní, neindikujú neľudské, či ponižujúce zaobchádzanie so žiadateľmi o azyl nachádzajúcimi sa v Bulharsku vrátane tých, ktorí boli na základe Dublinského nariadenia III vrátení na územie Bulharska. Takisto poukazoval nato, že dňa 05.04.2017 bola zo strany Bulharska doručená odpoveď z ktorej vyplýva, že žiadateľovi bude po transfere poskytnuté ubytovanie v otvorenom prijímacom centre, kde životné podmienky spĺňajú zákonom stanovené štandardy, ako aj dostupnosť zdravotnej, sociálnej a psychologickej starostlivosti s tým, že so žiadosťou osoby o medzinárodnú ochranu sa bude postupovať v zmysle platnej európskej a národnej legislatívy. Doplnil, že ohľadne daného preveroval aj informácie, ktoré poskytuje EASO v azylových veciach súvisiacich s Bulharskom a aktuálne informácie od UNHCR, pričom sa odvolával na markantné zníženie počtu migrantov ilegálne prechádzajúcich cez Bulharsko vychádzajúc zo štatistických údajov EUROSTAT. Rovnako dôvodil, že Bulharsko prijalo dňa 17.03.2017 od Úradu Vysokého komisára OSN pre utečencov finančnú dotáciu v hodnote 1,2 mil. Eur na zlepšenie prijímacích podmienok a ochrany utečencov a žiadateľov o azyl nachádzajúcich sa na ich území. Takisto konštatoval, že Bulharsko je signatárom príslušných medzinárodných zmlúv a dohôd, z čoho mu vyplývajú rovnaké povinnosti ako ostatným členským štátom, najmä rešpektovanie zásady nevyhostiteľnosti (non-refoulement) a považujú sa vzájomne za bezpečné krajiny pre štátnych príslušníkov tretích krajín. Bulharsko poskytuje žiadateľom ubytovanie, stravu, aj základné hygienické potreby a taktiež majú prístup k bezplatnej zdravotnej starostlivosti, čím dodržiava základné práva žiadateľov. Z daných tvrdení žalovaný v podstate vyvodil, že v prípade Bulharskej republiky neexistujú systémové chyby v konaní o azyle a podmienkach prijímania žiadateľov v danom členskom štáte. 47. Pri dôkladnom posúdení administratívneho spisu žalovaného však súd zistil, že v administratívnom spise žalovaného, vzhľadom na výpočet správ, na ktoré žalovaný poukazoval, že z týchto vychádzal a ktoré odôvodňovali jeho záver, že v prípade Bulharskej republiky neexistujú systémové chyby v konaní o azyle a podmienkach prijímania žiadateľov, na základe ktorých hrozí žiadateľom neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v zmysle článku 4 Charty základných práv Európskej únie, sa nachádza len informácia z Bulharskej republiky doručená žalovanému dňa 05.04.2017 z ktorej vyplýva, že po transfere bude žalobcovi zabezpečené ubytovanie v otvorenom prijímacom centre, ktorého životné podmienky spĺňajú zákonom stanovené štandardy, pričom je dostupná zdravotná starostlivosť, ako aj sociálni a psychologickí pracovníci a že so žiadosťou osoby o medzinárodnú ochranu sa bude postupovať v zmysle platnej európskej a národnej legislatívy. Takisto z administratívneho spisu žalovaného nevyplýva žalovaným tvrdená skutočnosť, že počet ilegálnych vstupov na územie Bulharska sa signifikantne znížil. Rovnako správy z EASO a aktuálne informácie od UNHCR, na ktoré sa žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí odvoláva, nie sú súčasťou administratívneho spisu. 48. Žalovaný v administratívnom konaní má zhromaždiť pred vydaním svojho rozhodnutia náležité podklady, a to presné a aktuálne informácie z rôznych zdrojov a v danom prípade aj o členskom štáte EÚ, do ktorej má byť žalobca vrátený v rámci dublinského konania. Keďže žalovaný okrem vyššie uvedenej správy z Bulharskej republiky nezhromaždil žiadne dôkazy týkajúce sa aktuálneho stavu azylového konania a podmienok prijímania žiadateľov o medzinárodnú ochranu v Bulharsku, nemajú jeho závery, ktoré v tomto smere urobil, oporu v administratívnom spise. 49. Za zásadný nedostatok teda správny súd považuje tú skutočnosť, že správy k fungovaniu azylového systému v Bulharsku, na ktoré žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí poukazuje a z ktorých vychádzal, netvoria súčasť administratívneho spisu. Závery, ktoré z nich žalovaný urobil, teda nemajú oporu v administratívnom spise. 50. Po zvážení námietok a vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami podľa § 220 Správneho súdneho poriadku a z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. c) a f) Správneho súdneho poriadku napadnuté rozhodnutie žalovaného ČAS: MU- DS-17/2017-Ž zo dňa 07.04.2017 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude povinnosťou správneho orgánu odstrániť pochybenia, na ktoré súd poukázal v odôvodnení svojho rozhodnutia. 51. Správny súd len dopĺňa, že povinnosťou správneho orgánu je jeho správnu úvahu v zmysle čl. 3 odsek 2 druhý pododsek Dublinského nariadenia III v prípade, ak sa možno domnievať, že štát primárne určený za zodpovedný vykazuje určité systémové chyby v konaní o azyle a podmienkach prijímania žiadateľov, túto svoju správnu úvahu rozvinúť smerom, či tu existujú tieto závažné dôvody, najmä vysporiadať sa už so skutočnosťami, ktoré vyšli v konaní najavo a na ktoré poukazoval žalobca počas celého konania, zistiť ako bulharská strana pristupuje k tzv. dublinským navrátilcom najmä pokiaľ sa týka vybavovania ich žiadostí o medzinárodnú ochranu a dodržiavanie zásady non-refoulement, a svoje zistenia náležite odôvodniť s tým, že tieto majú mať podklad v dokazovaní vykonanom správnym orgánom, ktoré má byť aj súčasťou administratívneho spisu. 52. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku. Žalobca, ktorý bol v konaní úspešný, si ich náhradu neuplatňoval, preto súd o trovách konania rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Poučenie: Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu. V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.