Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 5Co/609/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7614207326 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7614207326.1 Uznesenie Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudkýň JUDr. Jarmily Sopkovej Maximovej a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobcu CD B. s.r.o., so sídlom v H. 1, H. vězňů XXXX/XX, F. E., M. republika, O.: 26429705, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému O. P., nar. XX.X.XXXX, bytom A., H. R. XXX/XX, o zaplatenie 859,13 € istiny s prísl., o odvolaniach žalobcu proti rozsudku 10C 68/2014-21 z 24.júna 2014 a uzneseniu 10C 68/2014-64 z 29.júna 2015 Okresného súdu Spišská Nová Ves r o z h o d o l : P r i p ú š ť a späťvzatie žaloby o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne a konanie z a s t a v u j e . V prevyšujúcej časti z r u š u j e rozsudok a v zrušenom rozsahu vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Z r u š u je uznesenie 10C/68/2014-64 z 29. 6. 2015. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom zamietol návrh, ktorým sa žalobca domáhal proti žalovanému plnenia z indosovanej zmenky, a rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. 2. Rozhodol tak podľa článku 4 ods. 4 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 z 11. júla 2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu (ďalej len „Nariadenie“) z dôvodu, že považoval pohľadávku žalobcu za zjavne neopodstatnenú a návrh za neprípustný. Konštatoval, že už z písomných informácií žalobcu priložených k návrhu, ale aj z úradnej činnosti súdu z mnohých exekučných konaní je zjavné, že uplatnená pohľadávka je zjavne neopodstatnená a návrh je neprípustný, ktoré skutočnosti skúmal v súlade s vnútroštátnym právom v zmysle bodu 13 úvodných ustanovení Nariadenia. Prednostne posúdil uplatnený nárok podľa ustanovení spotrebiteľského práva § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 4 ods. 6 zák. č. 258/2001 Z.z. v znení platnom ku dňu podpísania zmluvy o úvere a podľa § 37 ods. 1 a § 39 OZ. Z uznesenia súdu č.k. 13Er 922/2012 zistil, že spoločnosť Pohotovosť, s.r.o. ako oprávnená podala návrh na vykonanie exekúcie proti žalovanému ako povinnému na vymoženie plnenia na základe právoplatného rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu ako exekučného titulu, ktorým bola pôvodnému veriteľovi Pohotovosť s.r.o. priznaná istina, zmenkový úrok, zákonný úrok (spolu s trovami rozhodcovského konania) zo zmenky, ktorou účastníci zabezpečili svoj záväzkový vzťah zo zmluvy o úvere uzavretej medzi spoločnosťou Pohotovosť, s.r.o. (oprávnená v exekučnom konaní) a žalovaným ako dlžníkom, pričom cit. uznesením súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol a následne exekučného konanie zastavil s odôvodnením, že úver poskytnutý odporcovi je spotrebiteľským úverom a dohoda o vyplnení zmenky je neplatná pre rozpor so zákonom. Tieto skutočnosti súd považoval za také, ktoré netreba dokazovať v pravom zmysle slova s poukazom na ust. § 121 O.s.p. Dospel k záveru, že návrhu žalobcu nemožno vyhovieť a nie je namieste ani postup, ktorý upravuje Nariadenie v článku 5 a nasl. Právo zo zmenky, ktoré si uplatnil žalobca v tomto konaní, bolo už uplatnené jeho predchodcom na rozhodcovskom súde, pričom exekučný súd právoplatným rozhodnutím žiadosť o udelenie poverenia na základe exekučného titulu vydaného rozhodcovským súdom zamietol a následne exekučné konanie zastavil. Úverová zmluva bola zabezpečená zmenkou na sumu, ktorá je v rozpore s ust. § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z. platného v čase uzavretia úverovej zmluvy. Dojednanie dohody o vyplnení zmenky súd považoval za podmienku, ktorá je v zmysle článku 2 písm. a) v spojení s ustanovením prílohy ods. 1 písm. e) Smernice č. 93/13/EHS výslovne nekalá, nakoľko ide o podmienku, ktorej dôsledkom a účinkom by bolo priznanie za nesplnenie záväzku zo strany spotrebiteľa prehnane vysokého príslušenstva pohľadávky, t.j. zmenkový úrok 0,25 % denne zo zmenkovej sumy. Podporne súd uviedol, že zmenka je v rozpore aj so zákonom č. 191/1950 Sb. o zmenkách a šekoch v znení neskorších predpisov, a preto neplatná podľa § 33 ods. 2 cit. zákona, keďže sú v nej uvedené dva rozdielne dátumy jej splatnosti. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. 3. Rozsudok napadol žalobca včas podaným odvolaním z dôvodov podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., § 205 ods. 2 písm. b/ a f/ O.s.p., navrhol rozsudok zmeniť a návrhu vyhovieť v celom rozsahu a priznať mu náhradu trov konania. Namietal, že súd vykonal dokazovanie listinami, pričom účastníci takéto dokazovanie nenavrhli. Uviedol, že predložil súdu ako dôkaz o svojich nárokoch platnú zmenku, voči forme a obsahu ktorej zo strany žalovaného neboli vznesené žiadne námietky, a preto neexistovala okolnosť, ktorá by odôvodňovala vykonanie ďalších dôkazov nevyhnutných pre rozhodnutie vo veci. Neboli tak splnené podmienky pre vykonanie iných dôkazov než navrhnutých účastníkmi konania v zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. V prejednávanej veci súd mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej zmenky. Predpokladom vydania rozsudku bolo výlučne predloženie originálu zmenky. Žalovaný mohol vzniesť námietky voči zmenke na základe článku 5 ods. 3 a ods. 6 Nariadenia, avšak tak neurobil, a preto musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté vzhľadom na uplatnenie koncentračnej zásady v zmysle Nariadenia. Súd sám nemôže vznášať voči zmenke námietky za žalovaného. Súd z vlastnej iniciatívy vykonal dokazovanie, preukazujúce charakter žalovaného ako spotrebiteľa, pričom žalovaný sa tejto obrany žiadnym spôsobom nedovolával, uplatnenú pohľadávku nerozporoval a svojím konaním ju prakticky uznal. Súd teda dospel k rozhodnutiu na základe aplikácie nesprávnych právnych predpisov, ako aj nesprávnej interpretácie príslušných právnych predpisov a práva Európskej únie. Žalobca uviedol, že je majiteľom zmenky na základe indosamentu a nie je účastníkom akéhokoľvek spotrebiteľského vzťahu. Zmenka je pritom platná, je samostatným abstraktným záväzkom, neakcesorickej povahy, preto ju nie je možné podmieňovať inými okolnosťami než sú na zmenke uvedené. Súd sa pritom aplikáciou zákona č. 191/1950 Sb. nezaoberal, hoci predmetom konania je výlučne zmenka, a nie iný záväzkový právny vzťah. Predovšetkým ignoroval ust. § 17 cit. zákona, v zmysle ktorého žalovaný vo všeobecnosti nie je oprávnený vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú z jeho vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky. Keďže tak nemôže urobiť sám žalovaný, tým menej tak môže urobiť súd. Pokiaľ aj žalovaný vznesie námietky, je na ňom, aby oprávnenosť týchto námietok preukázal. Dôkazné bremeno teda spočíva na žalovanom a nie je možné ho preniesť na žalobcu. Vytýkal súdu, že vyhodnotil zmenku ako neplatný právny úkon, pričom tento záver vychádza len z kauzálnych námietok, ktoré nikto v konaní nevzniesol, ani nikto z účastníkov ich nepreukazoval. Kauzálne námietky sú po indosovaní v zásade neprípustné. Zmluvný vzťah medzi žalovaným a remitentom po indosovaní je irelevantný. Záver súdu, že uplatnený nárok je zjavne neopodstatnený a pohľadávka neprípustná, vychádza len z kauzálnych námietok, ktoré v konaní nikto nevzniesol. Za zjavne neopodstatnený nárok možno v zmysle Nariadenia uplatnený nárok považovať len vtedy, ak nie sú splnené podmienky konania podľa O.s.p. alebo žalovaný nie je pasívne vecne legitimovaný. Nárok sa považuje za neprípustný, ak nie je v podmienkach Slovenskej republiky vymáhateľný súdnou cestou. V danom prípade však boli splnené všetky podmienky konania v zmysle Občianskeho súdneho poriadku a nárok je vymáhateľný súdnou cestou, preto záver súdu je nesprávny. Rovnako za nesprávny považuje záver súdu, v zmysle ktorého je zmenka neplatná pre neurčitý údaj splatnosti. Z predloženej zmenky jednoznačne vyplýva, že splatnosť zmenky je jednoznačne určená na videnie, teda po predložení. Veta „na platenie predložiť v lehote štyroch rokov od vystavenia“ predstavuje prípustnú modifikáciu lehoty na predloženie zmenky k plateniu podľa § 34 ods. 1 tretej vety zákona šekového a zmenkového. Z uvedeného je zrejmé, že splatnosť zmenky nastáva v momente predloženia, pričom predložiť je ju možné v lehote štyroch rokov od jej vystavenia. Po predložení zmenky v lehote štyroch rokov nastáva jej splatnosť. Za nesprávny považuje aj záver súdu, v zmysle ktorého zmenkový úrok sa prieči dobrým mravom, a preto je neplatný. Zmenku vystavil žalovaný, a teda išlo o prejav jeho slobodnej vôle, pričom sadzba zmenkového úroku mu bola v čase vystavenia zmenky známa a s touto súhlasil. Na odôvodnenie svojej argumentácie poukázal na uznesenia Krajského súdu Prešov sp. zn. 10 Co 79/2013 z 5.9.2013 a Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43 CoZm 10/2013 z 21.11.2013. Napadnutý rozsudok zároveň považoval za prekvapivý, keďže žalovaný uplatnený nárok nepoprel, no napriek tomu súd uplatnený nárok zamietol, ale najmä je rozhodnutie v rozpore s konštantnou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. 4. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril. 5. Žalobca v odvolacom konaní vzal čiastočne späť návrh na začatie konania v časti o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne a navrhol konanie v tejto časti zastaviť. Žalovaný voči späťvzatiu nemal námietky (§ 101 ods. 3 O.s.p.), preto Krajský súd v Košiciach podľa § 370 Civilného sporového poriadku účinného od 1.6.2016 (ďalej len „CSP“) rozhodol o pripustení čiastočného späťvzatia žaloby o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne zo sumy 853,13 € od 7.6.2011 do zaplatenia, v tejto časti výroku o zamietnutí žaloby zrušil rozsudok a konanie zastavil. 6. Predmetom odvolacieho konania tak zostal odvolaním napadnutý výrok rozsudku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, a súvisiaci výrok o trovách konania. 7. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu proti rozsudku ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné, bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu danom ust. § 379, § 380 ods. 1, 2 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 205 ods. 2 písm. a/, b/, f/ O.s.p. v spojení s ust. § 470 ods. 2 prvej vety CSP) a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné, preto rozsudok v napadnutej časti podľa § 389 ods. 1 písm. b/, § 391 ods. 1 CSP zrušil a v zrušenom rozsahu vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 8. Súd nesprávne aplikoval článok 4 ods. 4 Nariadenia a nesprávne postupoval, keď nepoužil jeho článok 5 a nasledujúce, i keď bol povinný tak urobiť, čím žalobcovi odňal možnosť konať pred súdom. Nesprávnej aplikácie článku 4 ods. 4 Nariadenia v prejednávanej veci sa súd dopustil zamietnutím návrhu z dôvodu, že považoval pohľadávku za zjavne neopodstatnenú a návrh za neprípustný (bez ďalšieho postupu, ktorý je upravený v článku 5 a nasl. Nariadenia), lebo pre tento postup neboli splnené podmienky stanovené v článku 4 ods. 4 Nariadenia. Návrhom totiž nie je uplatnená zjavne neopodstatnená pohľadávka a návrh nie je ani neprípustný. 9. Súd v rozhodnutí konštatoval, že už z písomných informácií žalobcu priložených k návrhu, ale aj z činnosti súdu je zjavné, že pohľadávka je neopodstatnená a návrh je neprípustný, lebo návrhom je v podstate uplatnené právo z neplatnej zmenky. Neplatnosť zmenky bola skonštatovaná v exekučnom konaní, čo je súdu známe z jeho úradnej činnosti a z toho súd vyvodzuje zjavnú neopodstatnenosť pohľadávky a neprípustnosť návrhu. Túto však vyvodzuje aj z tej skutočnosti, že zmenka (priložená k návrhu) je neplatná aj v zmysle zák. č. 191/1950 Sb., lebo má uvedené dve možnosti splatnosti, čo spôsobuje jej absolútnu neplatnosť z dôvodu neurčitosti (neurčitý údaj o splatnosti zmenky). 10. Pre rozhodnutie v danej veci bolo potrebné zodpovedať otázku, či už zo samotného návrhu a priložených listín, prípadne aj v spojení so skutočnosťami známymi súdu z jeho činnosti možno dospieť k záveru, a to bez vykonania dokazovania, že návrhom je uplatnená zjavne neopodstatnená pohľadávka alebo že ide o neprípustný návrh, teda bolo potrebné skúmať splnenie podmienok pre rozhodnutie v zmysle článku 4 ods. 4 Nariadenia. 11. Podľa článku 4 ods. 4 Nariadenia ak sa súd alebo tribunál domnieva, že informácie, ktoré poskytol navrhovateľ, nie sú dostatočne jasné alebo primerané, alebo ak tlačivo návrhu na uplatnenie pohľadávky nie je správne vyplnené, a pokiaľ sa pohľadávka nezdá byť zjavne neopodstatnená alebo návrh neprípustný, dá navrhovateľovi možnosť tlačivo návrhu na uplatnenie pohľadávky doplniť alebo opraviť, alebo predložiť týmto orgánom určené doplňujúce informácie alebo dokumenty, alebo vziať pohľadávku späť, a to v lehote určenej týmto orgánom. Na tento účel súd alebo tribunál použije vzorové tlačivo B, ako je uvedené v prílohe II. Ak sa pohľadávka zdá zjavne neopodstatnená alebo návrh neprípustný alebo ak navrhovateľ tlačivo návrhu na uplatnenie pohľadávky nedoplnil alebo neopravil v rámci určenej lehoty, návrh sa zamietne. 12. Z cit. ustanovenia vyplýva, že ak sa pohľadávka zdá zjavne neopodstatnená alebo návrh neprípustný, návrh sa zamietne. 13. Pojmy „zjavne neopodstatnené“ v kontexte zamietnutia pohľadávky a „neprípustné“ v kontexte zamietnutia návrhu by sa mali určiť v súlade s vnútroštátnym právom v zmysle bodu 13 úvodných ustanovení Nariadenia. 14. V slovenskom právnom poriadku definícia týchto pojmov nie je obsiahnutá, avšak podľa súdnej praxe za zjavne neopodstatnenú pohľadávku možno považovať takú, ak už zo samotnej žaloby a k nej pripojených listín je zrejmé, že nemôže byť priznaná, teda že žaloba nemôže byť úspešná. Ako príklad možno uviesť uplatnenie prekludovaného práva alebo uplatnenie práva proti subjektu, ktorý nie je pasívne legitimovaný. 15. Neprípustný podľa súdnej praxe je taký návrh, ktorým sa uplatňuje právo, ktoré nemožno súdne vymáhať, t.j. zákon vylučuje jeho súdne vymáhanie (napr. § 455 ods. 2 OZ - plnenia z hier a stávok uzavretých medzi fyzickými osobami). 16. V prejednávanej veci z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd pri rozhodovaní vychádzal nielen z písomných informácií žalobcu priložených k návrhu, ale aj z exekučného spisu vedeného na tomto súde pod označenou sp. značkou a z listín v ňom obsiahnutých (rozhodcovský rozsudok, zmluva o úvere, uznesenie exekučného súdu), pričom nevykonal dokazovanie týmito listinami, či už v zmysle Nariadenia alebo podľa O.s.p. platného v čase rozhodnutia súdu a skutočnosti zistené z týchto listinných dôkazov považoval za skutočnosti známe súdu z jeho činnosti, ktoré netreba dokazovať. 17. S týmto záverom a postupom súdu prvej inštancie sa nemožno stotožniť. Za skutočnosť známu súdu z jeho úradnej činnosti možno považovať vedomosť súdu o prebiehajúcich exekučných konaniach na základe návrhov pôvodného majiteľa zmenky spoločnosti Pohotovosť, s.r.o., ktorá si uplatňovala nároky zo zmeniek, ktoré zabezpečovali nároky z úverových zmlúv, v ktorých vystavitelia zmeniek boli v postavení spotrebiteľa a kde exekučným titulom boli rozhodcovské rozsudky, ako aj vedomosť o neúspechu oprávneného v týchto exekučných konaniach. Konkrétne dôvody zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia, t.j. z akého dôvodu v tom ktorom prípade bol vyslovený záver, že rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom a zmenka je neplatná, bolo možné zistiť iba z príslušného exekučného spisu a listín v ňom obsiahnutých, teda na základe vykonania dôkazu listinami, ktoré súd sám zadovážil. Súd však dôkazy týmito listinami nevykonal vychádzajúc z nesprávneho záveru, že ide o skutočnosti známe súdu z úradnej činnosti. 18. Z uvedených dôvodov záver súdu o zjavnej neopodstatnenosti pohľadávky nie je správny. Rovnako sa nemožno stotožniť ani so záverom súdu, že ide o neprípustný návrh, keďže žalobca v tomto konaní neuplatňuje právo, ktorého súdne vymáhanie je zákonom vylúčené a uplatnený nárok nie je vylúčený ani v zmysle článku 2 ods. 2 Nariadenia, ktorý ustanovuje, na ktoré veci sa Nariadenie neuplatňuje. 19. Za tejto situácie neboli splnené podmienky pre rozhodnutie v zmysle článku 4 ods. 4 Nariadenia a súd mal postupovať podľa článku 5 a nasl. Nariadenia. Ak tak neurobil, odňal tým stranám možnosť konať pred súdom, a z uvedených dôvodov musel byť napadnutý rozsudok zrušený podľa § 389 ods. 1 písm. b/, § 391 ods. 1 CSP a v zrušenom rozsahu vec bola vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 20. Úlohou súdu v ďalšom konaní bude postupovať podľa článku 5 a nasledujúcich Nariadenia a zistiť skutkový stav prejednávanej veci, pričom spôsob vykonania dôkazov súd určí sám (článok 9 Nariadenia) v rámci možností daných mu článkami 7 až 9 Nariadenia. Pri posudzovaní otázky spôsobu vykonávania dôkazov sa súd musí riadiť zásadou hospodárnosti a zohľadniť náklady spojené s tým ktorým spôsobom vykonávania dôkazov. 21. Konanie podľa Nariadenia je zásadne písomné (čl. 5 Nariadenia), avšak súd v zmysle článku 5 ods. 1 Nariadenia je oprávnený rozhodnúť, či na účely zisťovania skutkového stavu veci je potrebné (výnimočne) nariadiť ústne pojednávanie. Ústne pojednávanie nie je povinné a súd je oprávnený vykonať dôkazy bez ústneho pojednávania, čo v prípade listín zabezpečených súdom ex offo znamená ich doručenie účastníkom a umožnenie sa k nim vyjadriť (čl. 9 CSP). Nie je však vylúčené, že na základe vyjadrenia strán k týmto listinným dôkazom vznikne potreba vykonať ďalšie dokazovanie na ústnom pojednávaní. Spôsob vykonávania dôkazov je teda závislý od okolností a správania strán v každej konkrétnej veci. Strany aj v tomto konaní sú povinné prispieť k zisteniu skutkového stavu a súd má možnosť danú v článku 4 Nariadenia požiadať stranu sporu, aby predložila ďalšie informácie a dokumenty, teda aj listinné dôkazy, ktoré sú potrebné pre rozhodnutie vo veci. Treba pritom podotknúť, že nesprávnym je taký výklad článku 4 Nariadenia, ktorý vzbudzuje dojem, že súd nemá k dispozícii iné dôkazné prostriedky, ako príslušné tlačivá a v zásade nemá možnosť oboznámiť sa s inými písomnými dôkazmi, napríklad so spotrebiteľskou zmluvou. Cieľom Nariadenia nie je obmedziť sudcov pri zadovážení si dôkazov potrebných pre rozhodnutie vo veci, ale umožniť im využívanie technických a iných prostriedkov v záujme toho, aby dokazovanie prebehlo čo najjednoduchším a najmenej zaťažujúcim spôsobom. Z článkov 8 a 9 Nariadenia pritom jednoznačne vyplýva, že aj v európskom konaní s nízkou hodnotou sporu je zachovaná možnosť sudcu vykonať potrebné dokazovanie a nariadiť ústne pojednávanie, pokiaľ to považuje za potrebné. 22. Odvolací súd zdôrazňuje, že aj v konaní podľa Nariadenia musí byť zabezpečená ochrana práv spotrebiteľa a túto nie je možné obísť prostredníctvom konania podľa Nariadenia. Správne preto postupoval súd prvého stupňa, ak posudzoval uplatnenú pohľadávku a v tej súvislosti aj platnosť žalobcom predloženej zmenky (dohody o vyplnení zmenky) aj podľa relevantných právnych predpisov v oblasti ochrany práv spotrebiteľa. 23. Správnosti postupu súdu nasvedčujú aj písomné pripomienky Európskej komisie predsedovi a členom Súdneho dvora EÚ vo veci C- 328/14, ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, podaný rozhodnutím Krajského súdu v Prešove z 10.6.2014 v konaní CD Consulting s.r.o. proti Anne Pančurovej, ktoré sa týka výkladu článku 6 ods. 1 Smernice Rady (ES) č. 93/13/EHS a článku 4 Smernice Rady č. 87/102/EHS. Prejednávaná vec sa týka použitia zmenky (bianko zmenky) ako zabezpečovacieho prostriedku voči spotrebiteľovi. Z týchto písomných pripomienok vyplýva, že Smernica č. 87/102/EHS, ktorá sa uplatňuje v prejednávanej veci, nezakazuje používanie zmeniek v spotrebiteľských zmluvách, ale zo znenia jej článku 9 jednoznačne vyplýva, že členské štáty môžu povoliť ich používanie v spotrebiteľských zmluvách iba vtedy, ak zároveň zabezpečia vhodnú ochranu spotrebiteľa v takýchto situáciách. Podľa názoru Komisie je potrebné pojem „vhodnej ochrany spotrebiteľa“ v zmysle článku 9 Smernice 87/102/EHS vykladať so zreteľom na článok 14 uvedenej smernice, ktorá zakazuje znížiť štandard ochrany spotrebiteľa. Vhodnou ochranou spotrebiteľa je preto potrebné chápať celkový právny rámec ochrany spotrebiteľa, ako vyplýva z predpisov Únie a judikatúry Súdneho dvora, a zahŕňa preto aj povinnosť vnútroštátnych súdov ex offo skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Hlavným rizikovým prvkom z pohľadu ochrany spotrebiteľa je abstraktný charakter zmenky, ktorý nepripúšťa, aby súd pri uplatňovaní zmenky prihliadal na kauzu pôvodného právneho vzťahu, t.j. aby hodnotil pôvodnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere a skúmal, či táto obsahuje nekalé zmluvné podmienky. Spotrebiteľ takisto nemá oprávnenie robiť voči majiteľovi zmenky námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k predošlému majiteľovi, t.j. veriteľovi, ktorý poskytol pôvodný spotrebiteľský úver. Rešpektovanie abstraktného charakteru zmenky v zmysle vyššie uvedeného by bolo podľa Komisie neprijateľné vo svetle judikatúry Súdneho dvora EÚ. Súdny dvor EÚ vyslovil všeobecnú zásadu, v zmysle ktorej špecifiká súdneho konania, ktoré prebiehajú v rámci vnútroštátneho práva medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, nemôžu predstavovať skutočnosť spôsobilú ovplyvniť právnu ochranu, ktorá podľa ustanovení Smernice Rady č. 93/13/ EHS spotrebiteľovi musí byť poskytnutá. Podľa názoru Komisie je zrejmé, že ak pri vymáhaní dlžnej sumy z indosovanej zmenky vnútroštátny súd vôbec nemá možnosť hodnotiť obsah spotrebiteľskej zmluvy a rozhodnúť o nekalosti niektorých zmluvných podmienok, ide o drastické zníženie právnej ochrany prináležiacej spotrebiteľovi a porušenie zásady efektivity. V takomto právnom režime je totiž nemožné, aby sa spotrebiteľ domohol ochrany svojich práv, keďže v konaní o vymáhanie pohľadávky nie je možné skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Spotrebiteľovi v takej situácii ostáva možnosť uspokojiť veriteľa - nadobúdateľa indosovanej zmenky a následne ho zažalovať o náhradu škody, ale v zmysle § 17 zákona zmenkového a šekového by spotrebiteľ musel v takomto prípade dokázať, že nadobúdateľ zmenky konal vedome na škodu dlžníka. Takéto dokazovanie neprimerane sťažuje situáciu spotrebiteľa. Navyše je zrejmé, že táto požiadavka nie je v súlade s právom Únie, keďže ochrana spotrebiteľa v zásade nie je závislá od zavinenia veriteľa. Komisia konštatovala, že zrejme týmito úvahami sa riadil aj slovenský zákonodarca, keďže § 5a zák. č. 250/2007 Z.z. s účinnosťou od 1.5.2014 zakazuje zabezpečenie uspokojenia pohľadávky alebo splnenia záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy zmenkou. V tomto smere sa Komisii javí, že táto vnútroštátna úprava dosahuje ciele predpokladané vyššie uvedenými smernicami, vo veci predloženej prejudiciálnej otázky však nie je táto právna úprava uplatniteľná. Za podstatné však Komisia považovala tú skutočnosť, že abstraktný charakter zmenky bol spochybnený už v predchádzajúcej úprave spotrebiteľských úverov, ktorá je aplikovateľná na prejednávanú vec. Zákon o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z. totiž stanovuje, že veriteľ smel prijať od dlžníka zmenku na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru, len ak zmenková suma v čase vyplnenia bola maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva (vrátane zmluvných pokút a iných nárokov veriteľa zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere) vo výške maximálne 30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru. Okrem toho, ak veriteľ zabezpečil svoj úver zmenkou a porušil ustanovenie limitujúce výšku príslušenstva, bol povinný zmenku na požiadanie dlžníka kedykoľvek vydať. Toto pravidlo platilo aj v prípade zmeny majiteľa zmenky alebo postúpenia práv zo zmenky. Pôvodná úprava umožňovala dlžníkovi napraviť nezákonný stav tak, že dlžník mohol v akomkoľvek okamihu požiadať veriteľa, resp. nového majiteľa zmenky o vydanie zmenky. Ak by však došlo k súdnemu sporu o platnosť takto vydanej zmenky, podľa názoru Komisie by bolo potrebné, aby príslušný súd mal možnosť hodnotiť pôvodnú zmluvu, aby mohol posúdiť, či ide vôbec o spotrebiteľskú zmluvu a či zmenková suma rešpektuje limity uvedené v príslušnom právnom predpise, a to dokonca aj v situácii, keď zmenka medzičasom zmenila majiteľa. Ak vnútroštátna úprava neumožňuje súdu v rámci konania o návrhu zo zmenky ex offo zohľadniť neplatnosť zmenky zabezpečujúcej spotrebiteľský úver, a teda zamietnuť návrh zo zmenky v rámci konania o návrhu zo zmenky, potom táto vnútroštátna úprava nie je v súlade so zásadou efektivity, keďže v konaniach o návrhu zo zmenky, v ktorých sú žalovanými spotrebitelia, znemožňuje alebo nadmerne sťažuje uplatnenie ochrany, ktorú spotrebiteľom priznáva Smernica Rady č. 93/13/EHS. Bez právneho významu je skutočnosť, že zmenka bola indosovaná na obchodnú spoločnosť so sídlom v Českej republike, ktorá následne svoje práva vyplývajúce zo zmenky uplatňovala pred súdmi Slovenskej republiky v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu, upraveného Nariadením. 24. Komisia sa vyjadrila aj k zneniu článku 4 Nariadenia, a to v tom zmysle, že tento môže vzbudiť dojem, že súd nemá k dispozícii iné dôkazné prostriedky, ako príslušné tlačivá a v zásade nemá možnosť oboznámiť sa s inými písomnými dôkazmi, napríklad so spotrebiteľskou zmluvou. Takýto výklad je podľa názoru Komisie nesprávny. Cieľom Nariadenia nie je obmedziť sudcov pri zadovážení si dôkazov potrebných pre rozhodnutie vo veci, ale umožniť im využívanie technických a iných prostriedkov v záujme toho, aby dokazovanie prebehlo čo najjednoduchším a najmenej zaťažujúcim spôsobom. Z článkov 8 a 9 Nariadenia jednoznačne vyplýva, že aj v konaniach s malou hodnotou sporu je zachovaná možnosť sudcu vykonať potrebné dokazovanie a nariadiť ústne pojednávanie, pokiaľ to považuje za potrebné. Vzhľadom na uvedené, navrhla Komisia Súdnemu dvoru EÚ odpoveď na predloženú prejudiciálnu otázku v tomto znení: „Článok 6 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a články 4, 9 a 14 Smernice Rady č. 87/102/EHS z 22.12.1986 o aproximácií zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru, sa majú vykladať v tom zmysle, že im odporuje právna úprava členského štátu, akou je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá vnútroštátnemu súdu rozhodujúcemu o právach z indosovanej zmenky neumožňuje v zásade v žiadnej fáze konania ex offo preskúmavať zmluvu a kauzu právneho vzťahu a prípadnú nekalú povahu zmluvnej podmienky a tiež prípadné porušenie zákona upravujúceho dôsledky neuvedenia ročnej percentuálnej miery nákladov v zmluve o spotrebiteľskom úvere, z ktorej zmenka vznikla.“ 25. So zreteľom na uvedené odvolací súd uzatvára, že zmenky, ktorými sa zabezpečujú spotrebiteľské úvery, musia spĺňať okrem všeobecných náležitostí podľa zákona č. 191/1950 Sb. ešte aj ďalšie (osobitné) náležitosti ustanovené zákonom č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, a preto platnosť zmenky (dohody o vyplnení zmenky) je potrebné skúmať aj z týchto hľadísk, či nejde o absolútne neplatný právny úkon v zmysle § 39 OZ pre rozpor so zákonom č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, príp. so zákonom č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, ktorý s účinnosťou od 1.1.2011 (§ 17 v znení účinnom do 30.4.2014) zabezpečenie spotrebiteľského úveru zmenkou úplne vylučuje. S účinnosťou od 1.5.2014 tento zákaz je zakotvený v ust. § 5a zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a vzťahuje sa na splnenie záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy všeobecne. 26. V prejednávanej veci samotná zmenka nie je jediným dôkazom, na základe ktorého môže súd vo veci rozhodnúť rozsudkom, pretože žalobca v tomto konaní nenavrhol vydať podľa predloženej zmenky zmenkový platobný rozkaz, ale navrhuje vydať rozsudok. Súd teda môže od žalobcu požadovať okrem predloženej zmenky aj iné listinné dôkazy, ak ich žalobca má k dispozícii, príp. zabezpečiť si aj sám iné dôkazy preukazujúce kauzu daného vzťahu. Kauzálny vzťah, ktorý sa viaže ku zmenke, nemožno posudzovať len v zmenkovom konaní pred vydaním zmenkového platobného rozkazu, pričom v posudzovanej veci nejde o taký prípad. Žalobca nenavrhol vydať zmenkový platobný rozkaz, preto v danej veci je nielen možné, ale aj nevyhnutne potrebné posudzovať kauzálny vzťah viažúci sa k spornej zmenke a žalobca, pokiaľ chce byť úspešným v spore, musí nielen tvrdiť, ale aj preukázať opodstatnenosť uplatneného nároku. Z dôvodu, že nie sú splnené podmienky pre rozhodnutie veci v rozkaznom konaní, jeho návrh sa prejedná v sporovom konaní, kde predložená zmenka je len jedným z listinných dôkazov osvedčujúcich, avšak pre absenciu kauzy nepreukazujúcich uplatnený nárok žalobcu. Keďže v predloženej zmenke nie je žiadna zmienka o kauze, na základe ktorej bola vystavená a súčasne žalobca na preukázanie svojho nároku iné listinné dôkazy súdu nepredložil ani nimi nedisponoval, súd prvej inštancie postupoval správne, pokiaľ pristúpil k zadováženiu listín preukazujúcich kauzu právneho vzťahu, o ktorej získal vedomosti zo svojej úradnej činnosti (ako exekučného súdu) v jednotlivých veciach vedených na tomto súde na základe návrhu pôvodného majiteľa zmenky ako oprávneného. 27. Odvolací súd pre ďalší postup súdu prvej inštancie napokon dodáva, že záver o neplatnosti zmenky z dôvodu neurčitého údaja splatnosti (uvedenie dvoch rozdielnych údajov o splatnosti), nie je správny. Údaj v treťom riadku zmenky „zaplatím za túto zmenku pri predložení“ a údaj v ôsmom riadku zmenky „na platenie predložiť v lehote štyroch rokov od vystavenia“ podľa názoru odvolacieho súdu nie je možné považovať za dve rozdielne určenia splatnosti zmenkovej sumy. 28. Podľa § 33 ods. 1 zák. č. 191/1950 Sb. Zákon zmenkový a šekový (ďalej aj „cit. zákon“) zmenku možno vystaviť: na videnie, na určitý čas po videní, na určitý čas po dáte vystavenia, na určitý deň. Zmenka na videnie je zročná pri predložení. Musí byť predložená na platenie do jedného roku od dáta vystavenia. Vystaviteľ môže túto lehotu skrátiť alebo určiť lehotu dlhšiu. Indosanti môžu tieto lehoty skrátiť (§ 34 ods. 1 cit. zákona). 29. S poukazom na cit. zák. ustanovenia súd vychádzal z nesprávneho názoru, že na predmetnej zmenke boli dohodnuté dva rozdielne dátumy splatnosti zmenkovej sumy. V ust. § 33 ods. 1 cit. zákona sú uvedené 4 spôsoby určenia zročnosti - splatnosti zmenky. V § 34 ods. 1 cit. zákona je upravené, kedy sa zmenka, ktorá má zročnosť na videnie, má predložiť na platenie. Zákonnou lehotou na predloženie zmenky so zročnosťou na videnie je lehota do jedného roka od dátumu vystavenia zmenky. Uplynutím tejto lehoty zročnosti zmenky začínajú plynúť lehoty podľa § 70 cit. zákona, ktorým sa zmenkové nároky premlčujú. Práve plynutie premlčacích lehôt a to, že zmenka zročná na videnie musí byť zo zákona predložená na platenie do jedného roka od dátumu jej vystavenia, čo je pomerne krátka lehota, bolo dôvodom, aby zákonodarca umožnil vystaviteľovi zmenky, aby priamo v zmenke túto jednoročnú zákonnú lehotu na predloženie zmenky na platenie predĺžil. 30. Na predmetnej zmenke nie sú preto dva rozdielne údaje zročnosti zmenky, pretože nie sú na nej ani uvedené dva údaje „zaplatím“. V treťom riadku zmenky je údaj „zaplatím za túto zmenku pri predložení“ a v ôsmom riadku zmenky je údaj „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“. Tento údaj „na platenie predložiť“ je jednoznačne údajom o predkladaní zmenky na platenie, nie je údajom o lehote zročnosti zmenky, keďže obsahuje údaj „predložiť“ a nie údaj „zaplatím“. Skutočnosť, že v ôsmom riadku zmenky v údaji „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“ chýba údaj „do“, neznamená, že dlhšia lehota na predloženie zmenky na platenie podľa § 34 ods. 1 cit. zákona nebola platne určená. Spojenie slov „v lehote 4 rokov od vystavenia“ je predĺžením zákonnej lehoty „do jedného roka“ a znamená, že kedykoľvek počas 4 rokov od vystavenia zmenky môže majiteľ zmenky predložiť vystaviteľovi vlastnej zmenky túto zmenku na platenie. Lehota na platenie nemusí byť dohodnutá presne dátumom, môže byť určená lehotou 2, 3, 4, 5 rokov, 6 mesiacov, 10 mesiacov a podobne od vystavenia. Lehota splatnosti však musí byť na zmenke určená prísne formálne podľa § 33 ods. 1 cit. zákona, a to na videnie, na určitý čas po videní, na určitý čas po dátume vystavenia, na určitý deň. Zmenky s iným časom zročnosti alebo s postupnou zročnosťou sú neplatné (§ 33 ods. 2 cit. zákona). 31. Z uvedených dôvodov súd nesprávne posúdil predmetnú zmenku ako neplatnú v zmysle zák. č. 191/1950 Sb. a z tohto záveru nie je možné vychádzať v ďalšom konaní. 32. Uznesením 10C 68/2014-64 z 29.6.2015 súd prvej inštancie pripustil vstup vedľajšieho účastníka na strane žalovaného: občianskeho združenia VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV, Šafárikovo námestie 7, Bratislava, IČO: 42 362 962. 33. Žalobca v zákonnej lehote podal odvolanie aj proti tomuto uzneseniu, navrhol ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odvolaní citoval ust. § 93 ods. 1 až 3 O.s.p., nové znenie odsekov 5 a 6 § 93 O.s.p. a uviedol, že podstatnou podmienkou vstupu vedľajšieho účastníka do konania je súhlas hlavného účastníka, na strane ktorého chce vystupovať, ktorý v danej veci vedľajší účastník nepredložil. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 5. februára 2013 sp. zn. 3Cdo 188/2012 (R 62/2014), tiež uznesenie sp. zn. 6Cdo 357/2012 z 30.10.2013 a upozornil na podobnú úpravu tzv. skráteného konania ustanoveného Občianskym súdnym poriadkom a európskeho konania s nízkou hodnotou sporu, ktoré je upravené Nariadením. 34. S účinnosťou od 1.6.2016 bol prijatý nový procesný právny predpis, a to zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ktorý procesný inštitút vedľajšieho účastníka už neupravuje a nahradil ho komplexnou úpravou intervenienta ako nového právneho inštitútu. Podľa ust. § 81 CSP intervenientom je ten, kto sa zúčastňuje na konaní popri žalobcovi alebo žalovanom a má právny záujem na výsledku sporu, vstupuje do konania z vlastného podnetu alebo na základe oznámenia v spore podľa § 86 CSP, písomným podaním. Vstup intervenienta je prípustný počas celého konania (§ 82 ods. 1, 2 CSP). Civilný sporový poriadok už nemá právnu úpravu, podľa ktorej vedľajším účastníkom mohla byť aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti bola ochrana práv podľa osobitného predpisu. 35. Vzhľadom na skutočnosť, že Civilný sporový poriadok účinný od 1.7.2016 inštitút vedľajšieho účastníka nepozná, aj napriek správnosti napadnutého uznesenia v čase rozhodovania súdu prvej inštancie o pripustení vstupu vedľajšieho účastníka do konania, občianske združenie VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV, Bratislava, Šafárikovo nám. 7, po 1. júli 2016 v konaní ako vedľajší účastník vystupovať nemôže, lebo jeho procesné postavenie ako vedľajšieho účastníka zaniklo, a stratilo tak opodstatnenie aj rozhodnutie o prípustnosti vstupu tohto subjektu do konania. 36. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie podľa § 389 ods. 1 písm. d/ CSP zrušil, lebo nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo uznesenie vydané, zanikli. 37. Odvolací súd pre úplnosť uvádza, že občianske združenie VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV, so sídlom v Bratislave, Šafárikovo nám. 7, má možnosť predložiť písomné splnomocnenie udelené účastníkom (žalovaným) na zastupovanie v konaní alebo s ním súd nebude ďalej konať. 38. V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvej inštancie o trovách celého konania, vrátane trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP). 39. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, a to z dôvodov uvedených v ust. § 420 CSP. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch uvedených v ust. § 429 ods. 2 CSP.