Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 3Co/849/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7605211647 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Sopková Maximová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7605211647.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Sopkovej Maximovej a sudkýň JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobcu: H.. P. V., bytom W. K. B., X. XX, právne zastúpený JUDr. Martinom Okálym, advokátom so sídlom v Spišskej Novej Vsi, Hviezdoslavova 7 proti žalovanej: A. J., bytom W. K. B., S. X/XX, právne zastúpenej JUDr. Pavlom Hovanom, advokátom so sídlom v Spišskej Novej Vsi, Ing. Kožucha 1, za účasti F. V., U..W.., J. D. X/ A, O., IČO: 35709332, právne zastúpenej Mgr. Pavlom Horovčákom, advokátom so sídlom v Košiciach, Hroncova 3, o náhradu škody, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves zo 6. júna 2014, č. k. 4C/207/2005-422 r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené. Z r u š u j e rozsudok v súvisiacich výrokoch o trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom zaviazal žalovanú uhradiť žalobcovi sumu 976,03 Eur so 6 % ročným úrokom z omeškania od 6.8.2005 do zaplatenia a nahradiť trovy konania pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku z návrhu vo výške 49,79 Eur a na účet právneho zástupcu žalobcu trovy právneho zastúpenia vo výške 1.666,03 Eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Ďalšími výrokmi uložil žalovanej povinnosť zaplatiť na účet tamojšieho súdu trovy štátu pozostávajúce zo znalečného vo výške 1.742,36 Eur a zo svedočného vo výške 80,02 Eur v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku. 2. Rozhodol tak o návrhu žalobcu, ktorý sa proti žalovanej domáhal zaplatenia sumy 976,03 eur (29 404,-Sk) s príslušenstvom titulom náhrady škody na tom skutkovom základe, že 2. februára 2005 s jeho súhlasom riadil jeho motorové vozidlo zn. Z. U. jeho syn a bol v popoludňajších hodinách účastníkom dopravnej nehody, ktorú zavinila žalovaná tým, že nevenovala pozornosť riadeniu a situácii pred vozidlom a narazila do zadnej časti jeho vozidla. Žalovaná svoje zavinenie nepopierala. O likvidáciu škody na jeho vozidle požiadal F. V., U..W.., ktorá plniť odmietla z dôvodu, že podľa ich šetrenia priebeh vzniku udalosti nezodpovedal popisu a rozsahu poškodenia jeho vozidla. Za opravu vozidla zaplatil sumu 1.318,23 Eur (39.713,- Sk). Od žalovanej požaduje náhradu škody vo výške 905,03 Eur (27.265,- Sk) po zohľadnení 60 % amortizácie materiálu použitého na opravu a sumu 71,00 Eur (2.139,- Sk) ako náklady vynaložené na opravu t.j. cestovné náklady. 3. Súd prvej inštancie v spore rozhodol rozsudkom zo 4. mája 2011 tak, že návrhu v celom rozsahu vyhovel. Krajský súd v Košiciach po odvolaní žalovanej predmetný rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie uznesením z 24. júna 2013, sp. zn. 4Co/286/2011-340. 4. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie poukázal na ust. § 427 ods. 1, § 428, § 442 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“) a uviedol, že predmetom tohto konania je náhrada škody spôsobená žalobcovi poškodením jeho motorového vozidla pri dopravnej nehode, ku ktorej došlo 2. februára 2005. V konaní nebolo sporné, že pri uvedenej dopravnej nehode došlo k nárazu motorového vozidla žalovanej do motorového vozidla žalobcu, ktoré v čase nehody stálo v kolóne aut pred ním. Zdôraznil, že zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov, upravená v § 427 až 431, je osobitným druhom občianskoprávnej zodpovednosti za škodu, ktorá spočíva na princípe objektívnej zodpovednosti. Na vznik tejto zodpovednosti sa teda nevyžaduje zavinené konanie. Predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti za škodu sú - udalosť vyvolaná osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku, vznik škody a príčinná súvislosť medzi škodou a prevádzkou dopravného prostriedku. Občiansky zákonník priamo nevymedzuje čo treba považovať za osobitnú povahu prevádzky. Osobitná povaha spočíva v tom, že z tejto prevádzky vyplýva pre okolitý svet zdroj zvýšeného nebezpečenstva v súvislosti s činnosťou a pohybom dopravného prostriedku. Zdroje zvýšeného nebezpečenstva spočívajú často v skutočnostiach, na ktoré ani prevádzateľ, ani vodič nemôžu vplývať (napr. materiálové vady, únava materiálu, zlyhanie ovládacieho mechanizmu a pod.). V záujme ochrany tretích (nezúčastnených) osôb sa riziko z prevádzky prenáša výlučne len na prevádzateľa. U prevádzateľa motorového vozidla je toto riziko znášania následkov zodpovednosti za škody spôsobené ich prevádzkou zmiernené tým, že každý prevádzateľ je zo zákona poistený pre prípad vzniku svojej zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Súd zdôraznil, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalovaná bola v čase nehody prevádzateľom motorového vozidla, ktoré narazilo do zadnej časti vozidla žalobcu, t.j. jeho vlastníčkou. Tiež bolo preukázané, že v čase dopravnej nehody toto vozidlo aj riadila, pričom vzhľadom na počasie v uvedený deň a povrch vozovky, neubrzdila jej motorové vozidlo a týmto narazila do pred ňou stojaceho vozidla žalobcu. Vzhľadom k tomu možno aj konštatovať, že žalovaná ako vodička neprispôsobila rýchlosť jazdy svojim schopnostiam, možnostiam vozidla a stavu vozovky, keď narazila do stojaceho vozidla pred ňou. Medzi stranami sporu tiež nebolo sporné, že pri predmetnej nehode došlo k poškodeniu zadnej časti vozidla žalobcu, sporný bol rozsah tohto poškodenia. Škodou sa rozumie majetková ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch. Výška škody na vozidle žalobcu bola stanovená znaleckým dokazovaním. Znaleckým posudkom č. 59/2008 bola výška škody poškodenej zadnej časti motorového vozidla žalobcu určená v sume 1.011,00 Eur. Kontrolným znaleckým posudkom č. 155/2010 bola skutočná výška škody na motorovom vozidle žalobcu určená na 1.863,87 Eur. Posledným predpokladom zodpovednosti za škodu podľa § 427 Občianskeho zákonníka je existencia príčinnej súvislosti medzi škodou a prevádzkou dopravného prostriedku. Vzťah príčinnej súvislosti je daný vtedy, ak je tu daný vzťah príčiny a následku. V danej veci bola medzi účastníkmi sporná tá skutočnosť, či poškodenie motorového vozidla žalobcu pokiaľ sa týka deformácie zadného nárazníka bolo následkom predmetnej dopravnej nehody. Žalovaná ako priama účastníčka dopravnej nehody tvrdila, že deformácia zadného nárazníka vozidla žalobcu bezprostredne po nehode na vozidle nebola, táto bola zistená až pri ohliadke pracovníkom poisťovne dva dni po nehode. Je pravdou, že ohliadka vozidla žalobcu nebola pracovníkom poisťovne vykonaná v deň dopravnej nehody, ale až nasledujúci deň t.j. 3. februára 2005. Pracovník poisťovne, ktorý ohliadku vykonával, nespochybnil tú skutočnosť, aby poškodenia zadnej časti vozidla žalobcu neboli spôsobené predmetnou dopravnou nehodou. Na rozdiel od žalovanej, ďalší priamy účastník dopravnej nehody - syn žalobcu ako svedok potvrdil, že aj sporné poškodenie vozidla žalobcu bolo spôsobené predmetnou dopravnou nehodou. Posledným priamym účastníkom nehody bol syn žalovanej, ktorý v čase nehody bol ešte maloletý. Jeho svedeckou výpoveďou, nebolo potvrdené ani vyvrátenie sporné poškodenie vozidla žalobcu. Svedok totiž uviedol, že presné poškodenie na aute žalobcu si nepamätá, avšak nebolo nič viditeľné, bol to malý náraz. Na strane druhej uviedol, že vozidlá po zrážke boli od seba vzdialené asi 5-10 cm. Vzhľadom k tomu, ale aj k vyjadreniu svedka, že z miesta nehody hneď odišiel, je otázne, či vôbec mal možnosť poškodenie vozidla žalobcu vnímať. Postavenie vozidiel a poškodenia na vozidlách strán sporu bezprostredne po dopravnej nehode popísal aj svedok X. D., ktorý jednoznačne vylúčil, aby pri dopravnej nehode bol poškodený zadný nárazník vozidla žalobcu tak, aby na ňom bola preliačina. Menovaný svedok mal byť na miesto nehody privolaný žalovanou a mal možnosť vidieť vozidlá bezprostredne po nehode. V deň nehody poškodenia na vozidle žalobcu videla aj svedkyňa G. V., avšak nie priamo na mieste nehody, ale až po príchode s vozidlom domov, ktorá uviedla, že preliačina na zadnom nárazníku bola. Toto potvrdili aj nepriami svedkovia - susedia žalobcu, avšak s tým, že nevedeli presne uviesť, ktorý deň, či v deň nehody, resp. neskôr, toto poškodenie vozidla vnímali. Vzhľadom na rozpory vo výpovediach svedkov, ale aj odstup času, kedy boli svedkovia po nehode vypočúvaní, súd pri rozhodovaní a posudzovaní príčinnej súvislosti vychádzal hlavne zo znaleckých posudkov, ktoré boli v konaní vypracované znalcami ustanovenými súdom. Posúdenie otázky, či sporné poškodenie vozidla žalobcu mohlo alebo nemohlo vzniknúť pri predmetnej dopravnej nehode, je otázkou odbornou. V spise sa nachádzajú celkovo tri znalecké posudky na posúdenie danej otázky. Znalecký posudok H.. V. S. č. 050/2004 bol vypracovaný na základe požiadavky vedľajšieho účastníka a preto ho súd posudzoval ako listinný dôkaz. Podľa jeho záverov sporné poškodenie nemohlo vzniknúť pri predmetnej dopravnej nehode. Závery tohto znaleckého posudku sú v rozpore so závermi znaleckého posudku č. 59/2008 vypracovaného súdom ustanoveným znalcom H.. V. R., ktorý uviedol, že poškodenie motorového vozidla žalobcu z technického hľadiska je v príčinnej súvislosti s nehodovým dejom zo dňa 2.2.2005 tak, ako bol popísaný účastníkmi dopravnej nehody a na tomto závere zotrval aj pri svojej výpovedi pred súdom. Práve pre rozdielne závery uvedených znaleckých posudkov bolo v konaní nariadené kontrolne znalecké dokazovanie znaleckým ústavom navrhnutým vedľajším účastníkom. Aj podľa záverov kontrolného znaleckého posudku č. 155/2010 poškodenie motorového vozidla žalobcu z technického hľadiska je v príčinnej súvislosti s nehodovým dejom zo dňa 2.2.2005 tak, ako bol popísaný účastníkmi dopravnej nehody. Poukazujúc na závery rozhodnutia odvolacieho súdu, tamojší súd vypočul v konaní opätovne ako svedka H.. V. S. (nešlo o súdom ustanoveného znalca), ako aj H.. V. S. ako zodpovedného riešiteľa kontrolného znaleckého posudku. Z výpovedi menovaných bolo potvrdené, že H.. V. S. pri vypracovaní znaleckého posudku vychádzal z toho, že k zrážke vozidiel účastníkov došlo so 100 % prekrytím vozidiel, keďže mal k dispozícii len materiál od poisťovne, pričom pripustil, že iné postavenie vozidiel by určite ovplyvnilo závery jeho znaleckého posudku. Na strane druhej, znalecký ústav podľa výpovede H.. V. S. vychádzal z celého spisového materiálu (v ktorom sa nachádzajú aj doklady z poisťovne), ako aj fotodokumentácie, nachádzajúcej sa v spise a ktorú mal k dispozícii aj od poisťovne a dospel k záveru, že k spornému poškodeniu mohlo dôjsť pri šikmom postavení vozidiel ako je to zobrazené v znaleckom posudku, čomu zodpovedajú poškodenia oboch motorových vozidiel. Súd vykonal aj konfrontáciu menovaných, kde H.. V. S. pripustil, že nie je dôvod pochybovať o záveroch kontrolného znaleckého posudku a to aj z dôvodu, že on vychádzal len z jednej popisovanej situácie a nehľadal ďalšie možnosti priebehu nehodového deja. Súd vzal v konaní za preukázané, že v čase zrážky vozidlá strán sporu boli v miernom šikmom postavení. Pri tomto konštatovaní vychádza súd najmä zo svedeckej výpovede svedka P. V., ktorý sa k uvedenému vyjadril ešte pred ustanovením znalcov súdom. Miernu šikmú polohu vozidiel vo svojej prvej výpovedi pripustila aj žalovaná ako účastníčka dopravnej nehody. Výpovede ostatných svedkov boli vykonané až so značným časovým odstupom po dopravnej nehody, čo má vplyv na posúdenie ich dôveryhodnosti. V konaní tak súd vychádzal opätovne z toho, že bola preukázaná príčinná súvislosť medzi dopravnou nehodou zo dňa 2.2.2005 a poškodením zadnej časti vozidla žalobcu t.j. škodou uplatnenou žalobcom v tomto konaní. K obrane žalovanej v konaní súd uviedol, že zodpovednosť prevádzateľa za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku je objektívna, prevádzateľ sa jej môže zbaviť len, ak je tu niektorý z liberačných dôvodov podľa citovaného ustanovenia § 428 Občianskeho zákonníka. Prvým z liberačných dôvodov je, ak sa preukáže, že škoda nebola spôsobená okolnosťami majúcimi pôvod v prevádzke a druhým, že prevádzateľ nemohol škode zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od neho požadovať. Za liberačný dôvod je treba považovať aj preukázanie, že výlučnou príčinou vzniku škody bolo zavinené konanie poškodeného v zmysle § 441 Občianskeho zákonníka. Zo strany žalovanej v konaní nebol preukázaný ani jeden z uvedených liberačných dôvodov. K dopravnej nehode došlo za zlých poveternostných podmienok, žalovaná však mala týmto podmienkam prispôsobiť riadenie svojho motorového vozidla. Zavinenie vodiča vozidla žalobcu v konaní preukázané nebolo, tento stál s vozidlom v kolóne aut. Skutočnosť, že k preliačine na zadnom nárazníku vozidla žalobcu malo dôjsť pred resp. po predmetnej nehode, preukázaná nebola. Jediným dôkazom v tomto smere bola svedecká výpoveď X. D., ktorý svedok sa na miesto nehody dostavil kvôli poškodeniu vozidla žalovanej. Vzhľadom k tomu, ako aj vzhľadom na ostatné vykonané dôkazy v tomto konaní, kedy súd pri rozhodovaní hodnotí každý dôkaz jednotlivo, ale aj v ich vzájomnej súvislosti, súd konštatoval, že liberačné dôvody zo strany žalovanej preukázané neboli. Podľa citovaného ustanovenia § 442 Občianskeho zákonníka sa uhrádza skutočná škoda a to čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Žalobca si v konaní uplatnil nárok len na náhradu škody. Skutočnou škodou je ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného, ktorá vznikla v dôsledku škodnej udalosti a v príčinnej súvislosti s ňou a reprezentuje majetkové hodnoty, ktoré je nevyhnutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do pôvodného stavu. Výšku škody na motorovom vozidle žalobcu mal súd preukázanú znaleckým dokazovaním. Znalci vyčíslili výšku skutočnej škody na motorovom vozidle žalobcu v sume vyššej než je uplatnená istina žalobcom. Súd je však v tomto prípade v zmysle § 153 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) viazaný žalobným návrhom a keďže žalobca nežiadal o zmenu žalobného petitu, súd jeho návrhu v celom rozsahu vyhovel. Úroky z omeškania boli žalobcovi priznané zmysle ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, poukazujúc na vládne nariadenie č. 87/1995 Zb. platné v čase omeškania žalovanej vo výške dvojnásobku diskontnej sadzby NBS ročne. Úrok z omeškania bol žalobcovi priznaný od 6.8.2005 t.j. potom, čo vedľajšiemu účastníkovi bola žalobcom oznámená požadovaná výška škody a vedľajší účastník odmietol žalobcovi plniť. 5. Výrok o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil podľa ustanovenia § 142 ods. 1, § 149 ods. 1 a § 151 ods. 8 O.s.p. Trovy konania boli priznané žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný. Žalobca si v konaní uplatnil náhradu trov konania vo výške 2.286,46 Eur ako trovy právneho zastúpenia podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. a 49,79 Eur ako uhradený súdny poplatok z návrhu. Trovy štátu pozostávajú zo znalečného vo výške 1.742,36 Eur a zo svedočného vo výške 80,02 Eur. 6. Pokiaľ ide o trovy právneho zastúpenia, súd určil hodnotu jedného úkonu právnej služby podľa § 10 ods. 1 uvedenej vyhlášky účinnej ku dňu vykonania jednotlivých úkonov zo sumy 976,03 Eur. Odmena bola priznaná za tieto úkony právnej služby - príprava a prevzatie zastúpenia dňa 20.5.2005 podľa § 14 ods. 1 písm. a), podanie žalobného návrhu dňa 23.9.2005 podľa § 14 ods. 1 písm. c), ďalšia porada s klientom (po podaní odporu žalovanou) dňa 20.11.2006 podľa § 14 ods. 1 písm. b), písomné vyjadrenie k odporu dňa 22.11.2006 podľa § 14 ods. 1 písm. c), účasť na pojednávaní v dňoch 8.6.2007, 9.7.2007, 14.9.2007, 30.11.2007, 15.2.2008, 16.5.2008, 5.8.2008, 29.4.2009 (nad 2 hodiny), 11.1.2011, 4.2.2014, 28.3.2014, 6.6.2014 podľa § 14 ods. 1 písm. d), návrh na pripustenie zmeny žalobného petitu dňa 12.3.2008 podľa § 14 ods. 1 písm. c), písomné vyjadrenie k otázkam pre znalca dňa 27.8.2008 podľa § 14 ods. 1 písm. c), ďalšia porada s klientom dňa 10.3.2009 (po doručení znaleckého posudku) podľa § 14 ods. 1 písm. b), písomné vyjadrenie k znaleckému posudku dňa 11.3.2009 podľa § 14 ods. 1 písm. c) - á 51,45 Eur, ďalšia porada s klientom dňa 24.6.2010 (po doručení kontrolného znaleckého posudku) podľa § 14 ods. 2 písm. b) - 34,30 Eur, písomné vyjadrenie k znaleckému posudku dňa 28.6.2010 podľa § 14 ods. 1 písm. c) - 51,45 Eur, účasť na nemeritórnom pojednávaní dňa 7.7.2010 podľa § 14 ods. 5 písm. b) - 12,86 Eur, ďalšia porada s klientom dňa 2.10.2013 (po doručení rozhodnutia odvolacieho súdu) podľa § 13a ods. 1 písm. b) - 51,45 Eur. Odmena tak spolu predstavuje sumu 1.230,51 Eur (21 úkonov po 51,45 Eur, plus jeden úkon 102,90 Eur, plus jeden úkon 34,30 Eur a jeden úkon 12,86 Eur). Súd prehodnotil účelnosť ďalších trov vyčíslených žalobcom a trovy právneho zastúpenia nepriznal za nasledovné úkony: - výzva s právnym rozborom dňa 27.5.2005 z dôvodu, že sa jedná o výzvu pred začatím konania, nejde teda o písomné podanie vo veci samej adresované súdu, - porada s klientom dňa 7.6.2007 z dôvodu, že pred podaním vyjadrenia k podanému odporu sa uskutočnila porada právneho zástupcu s klientom a do pojednávania konaného dňa 8.6.2007 neboli vykonané žiadne ďalšie úkony odôvodňujúce ďalšiu poradu, - porada s klientom dňa 13.2.2008 z dôvodu, že zo strany žalobcu nebolo podané na súd žiadne ďalšie vyjadrenie resp. návrhy na doplnenie dokazovania vo veci, - porada s klientom dňa 26.8.2008 bola uskutočnená pred podaním právneho zástupcu žalobcu, v ktorom podal návrh na položenie otázky znalcovi. Súd má za to, že porada s klientom len za účelom formulácie otázky pre znalca nebola účelná, - ďalšia porada s klientom dňa 25.2.2010 z dôvodu, že spis sa nachádzal u znalca, neboli vo veci vykonávané žiadne úkony, - písomné podanie z 25.2.2010 (pomocný spis č.l. 8) obsahuje len oznámenie žalobcu o zmene vlastníctva motorového vozidla, - návrh na mimosúdnu dohodu zo dňa 14.1.2011, ktorá súdu predložená nebola, - ďalšia porada s klientom dňa 2.5.2011, po ktorej nebolo súd doručené žiadne nové vyjadrenie vo veci ani návrhy na doplnenie dokazovania, - písomné podanie zo dňa 3.10.2013 neobsahuje vyjadrenie vo veci samej, len návrhy na doplnenie dokazovania, - ďalšia porada s klientom dňa 10.3.2014, keďže jej účelnosť nie je ničím zdôvodnená. Trovy právneho zastúpenia pozostávajú aj z režijného paušálu za dva úkony v roku 2005, t.j. dva krát po 4,98 Eur, za dva úkony v roku 2006 t.j. dva krát po 5,44 Eur, za štyri úkony v roku 2007 t.j. štyri krát po 5,91 Eur, za päť úkonov v roku 2008 t.j. päť krát po 6,31 Eur, za tri úkony v roku 2009 t.j. tri krát po 6,95 Eur, za tri úkony v roku 2010 t.j. tri krát po 7,21 Eur, za jeden úkon v roku 2011 vo výške 7,41 Eur, za jeden úkon v roku 2013 vo výške 7,81 Eur, za tri úkony v roku 2014 t.j. štyri krát po 8,04 Eur t.j. spolu režijný paušál 157,85 Eur. Spolu odmena a režijný paušál činí 1.388,36 Eur, ku ktorej bola pripočítaná suma 277,67 Eur ako 20 % DPH zo sumy 1.388,36 Eur. Trovy právneho zastúpenia tak boli žalobcovi priznané vo výške 1.666,03 Eur. 7. Rozsudok napadla včas podaným odvolaním žalovaná z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p. Pokiaľ ide o výrok, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 976,03 Eur s príslušenstvom, žalovaná v odvolaní uviedla, že odhliadnuc od skutočností, ktoré neboli medzi stranami sporu sporné a od dôkazov, ktoré boli produkované v tejto právnej veci oboma stranami sporu, či už išlo o osoby, ktoré mali prechádzať popri nehode, alebo ktoré údajne boli na parkovisku, kde vozidlo žalobcu po nehode stálo, bol priamym svedkom nehodového deja iba P. V. Q.., syn žalobcu, žalovaná a Q. J., syn žalovanej. Z týchto troch osôb dve osoby, žalovaná a jej syn, popreli, aby priebeh nehody bol taký, ako sa uvádza v kontrolnom znaleckom posudku č. 155/2010, vykonanom Ú. W. H. Ž. T. B. Ž.. Poukazuje na nelogické závery v posudku na jeho strane 18, pričom táto nelogickosť sa následne zhojí argumentáciou o čiastočnom vzájomnom prekrytí pri strete oboch vozidiel. Takéto čiastočné prekrytie však dvaja z troch účastníkov nehody popierajú. Žalovaná preto žiada, aby si súd vyžiadal od polície záznam o nehode, spolu s fotografiami, tie sa však údajne polícii stratili. Vzhľadom na spornosť rozsahu poškodenia poukazuje žalovaná aj na skutočnosť, že vozidlo žalobcu bolo po nehode pojazdné a prvé snímky po nehode, s výnimkou polície (ktoré údajne nie sú), sa urobili až nasledujúci deň. Od nehody po fotenie uplynulo dosť času na zbortenie nárazníka, ak teda aj znalecké posudky priznávajú nelogickosť poškodenia vozidla žalobcu, pričom túto nelogickosť zvrátia čiastočným prekrytím zrazených vozidiel, tak svedkovia hovoria o priamej zrážke. Bez pochybností nemožno vylúčiť, že k popísanému poškodeniu došlo v čase od nehody po jej zdokumentovanie poisťovňou. 8. Pokiaľ ide o povinnosť žalovanej zaplatiť náhradu trov konania, trov štátu a svedočné, žalovaná poukazuje na skutočnosť, že bola pre podobné udalosti poistená. Vedľajší účastník nechal vypracovať znalecký posudok H.. V. S., ktorý konštatoval, že poškodenie na oboch vozidlách nemohlo vzniknúť v príčinnej súvislosti s nehodovým dejom, ako ho účastníci popísali. Tento posudok, ktorý de facto negoval nároky žalobcu, dal z vlastnej iniciatívy spracovať vedľajší účastník, všetky ďalšie úkony súdov, procesných strán, ale aj svedkov sa odvíjajú od popísaného listinného dôkazu - znaleckého posudku H.. V. S.. Svojimi úkonmi v tomto konaní prejavil vedľajší účastník nesúhlas s plnením škody žalobcovi. Tým však spôsobil väčšinu prieťahov v tomto konaní. Žalovaná má za to, aj keď nejde o ustálenú súdnu prax, že nie je vylúčené, aby vedľajší účastník znášal náhradu trov konania, ktoré svojím procesným postavením spôsobil. Preto navrhuje, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie, žalobu zamietol a priznal žalovanej náhradu trov konania, alebo alternatívne, v prípade, že sa napriek odvolacím argumentom stotožní so závermi súdu prvej inštancie, tento zmenil v časti náhrady trov konania a zaviazal na ich zaplatenie vedľajšieho účastníka. 9. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním aj žalobca, a to vo výroku o náhrade trov konania. Rozsudok v tomto výroku nepovažuje za správny s poukázaním na stranu 11 odôvodnenia napadnutého rozsudku, keď súd prvej inštancie nepriznal náhradu za uplatnené trovy právneho zastúpenia za tam špecifikované úkony s odôvodnením, že prehodnotil ich účelnosť a preto ich náhradu nepriznal a tiež bližšie konkretizoval dôvody, pre ktoré tak učinil. Žaloba s uvedenými dôvodmi nesúhlasí. K nepriznanému úkonu z 27. mája 2005 poukazuje na obsah vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení do 30.5. 2005, nakoľko v § 13 ods. 1 písm. c) neviaže odmenu advokáta na podanie adresované len súdu, konkrétne cit. písm. c) uvádza: „písomné podanie na súd alebo iný orgán alebo protistrane týkajúce sa veci samej“. Súd nepriznal náhradu trov právneho zastúpenia za porady s klientom zo dňa 7.6.2007, 13.2.2008, 26.8.2008, 2.5.2011 a 10.3.2014 pri všetkých s rovnakým odôvodnením, že neboli vykonané žiadne úkony, ktoré by odôvodňovali ďalšiu poradu. S týmto právnym posúdením a vyhodnotením skutkového stavu taktiež nesúhlasí. Súd sám hodnotí potrebu právnych porád s advokátom, pričom o ich obsahu nemá vedomosť, nakoľko advokát je povinný zachovávať aj voči súdu mlčanlivosť, preto predkladá len potvrdenia o jednaní. Nevedno z akého dôvodu súd nevzhliadol potrebu priznať odmenu za odpracované úkony, resp. vykonanie porád s advokátom pred pojednávaniami, ktoré sa konajú vo veci, kde žalovaná účastníčka popiera svoju zodpovednosť, navrhuje dôkazy, vyjadruje sa vo veci a on nemá využiť možnosť prípravy sa s advokátom na ďalšie pojednávanie? Má za to, že už len samotná skutočnosť, že porady prebehli v krátkom časovom predstihu pred pojednávaniami, preukazujú dôvodnosť ich uskutočnenia a tým aj uplatňovanej náhrady. Na podporu tohto tvrdenia poukazuje na aktuálne znenie vyhlášky č. 655/2004 Z.z., resp. aj na jej znenie od 1.6.2010 v § 14 ods. 6, podľa ktorého: „Ak po poslednej porade alebo rokovaní s klientom alebo protistranou nasleduje ďalšia porada alebo rokovanie a medzitým nedošlo k inému úkonu právnej služby, tak odmena za túto ďalšiu poradu alebo rokovanie advokátovi nepatrí.“ V tomto ustanovení zákonodarca negatívne vymedzil, kedy odmena advokátovi nepatrí. Aplikujúc výklad opaku je preto zrejme, že pri nenaplnení tejto zákonnej podmienky, t.j. v ostatných prípadoch advokátovi patrí odmena za ďalšiu uskutočnenú poradu s klientom. Zastáva preto názor, že súd pri svojom rozhodovaní nemôže ísť nad zákonné ustanovenie, resp. rozhodovať v rozpore s ním. Keďže v danom prípade po všetkých poradách došlo k vykonaniu iného úkonu právnej služby - účasť na pojednávaniach, má za to, že požadovaná náhrada je dôvodná aj v tomto rozsahu. Súd tiež nepriznal odmenu za písomné podanie z 3. októbra 2013 s odôvodnením, že neobsahuje vyjadrenie vo veci samej, len návrhy na doplnenie dokazovania. Má za to, že ak súd mal za preukázané, že k uskutočneniu úkonu došlo a teda aj k právom uplatňovanej náhrade, avšak v nesprávnej výške (vyjadrenie - celý úkon, návrh na dôkazy - 1/2 úkon) mal pomerne krátiť uplatnenú náhradu a nie nepriznať odmenu vôbec. Z vyššie uvedených dôvodov navrhuje odvolaniu vyhovieť a rozhodnúť navrhovaným spôsobom. 10. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ktorý platí aj na konania začaté predo dňom jeho účinnosti (§ 470 ods. 1 CSP). 11. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia tohto zákona, zostávajú zachované. 12. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu a žalovanej ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné, bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu danom ust. § 379, § 380 ods. 1, 2 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov [§ 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p. v spojení s ust. § 470 ods. 2 prvej vety CSP, v CSP odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h)] a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, avšak odvolaniu žalovanej nie je možné vyhovieť. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach 28. decembra 2016 o 13,00 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 215, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219 ods. 1, 3 CSP. 13. Žalovaná v odvolaní voči rozsudku súdu prvej inštancie namietala odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p., ktoré v CSP zodpovedajú dôvodom podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h). 14. Odvolací súd dospel k záveru, že v prejednávanom spore rozhodnutiu súdu vo veci samej nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až 135 O.s.p., alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Rozsudok vo veci nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 15. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver. Odvolací súd preto dospel k záveru, že odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p. nie sú dôvodne uplatnené. 16. Odvolací súd konštatuje správnosť dôvodov preskúmavaného rozsudku vo vzťahu k výroku vo veci samej, t.j. výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené a v celom rozsahu sa s nimi stotožňuje a odkazuje na tieto dôvody. 17. Žalovaná v odvolaní argumentovala aj skutočnosťami uvádzanými už v konaní pred súdom prvej inštancie, s ktorými sa súd prvej inštancie náležite a správne vysporiadal pri rozhodovaní v danej veci a tieto nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Odvolateľka ako podstatu odvolacích námietok uviedla, že bez pochybností nemožno vylúčiť, že k popísanému poškodeniu motorového vozidla žalobcu došlo v čase od nehody po jej zdokumentovanie poisťovňou. Zároveň žalovaná v odvolaní uvádza, že v kontrolný znalecký posudok č. 155/2010, vykonaný Ústavom súdneho inžinierstva G. T. v G. obsahuje nelogické závery. 18. Odvolací súd predovšetkým poukazuje na to, že v zmysle ust. § 120 ods. 1 O.s.p., platného a účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, účastníci boli povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodol, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd mohol výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak ich vykonanie je nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. 19. Z vyššie citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že účastníci (strany sporu) sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, avšak o tom, ktoré z označených dôkazov budú vykonané, rozhodne súd. Nejde pritom o svojvôľu súdu, ale o zabezpečenie hospodárnosti a efektívnosti súdneho konania, t.j. vykonávanie dôkazov na preukázanie skutočností, ktoré sú relevantné z hľadiska rozhodnutia vo veci (predovšetkým s ohľadom na obsah petitu žaloby). 20. V súvislosti s vyššie uvedeným odvolací súd poukazuje na to, že strany sporu majú povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) rozumieme zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. V praxi môžu navrhnuté dôkazy vyznieť (po ich vykonaní a vyhodnotení) ako nepoužiteľné zdroje informácii vo vzťahu k uplatnenej súdnej ochrane bez zreteľa na procesné postavenie účastníka. Zmysel uplatňovania dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy, prípadne výnimočne aj iné než navrhnuté dôkazy, a súd napriek tomu nemá jednoznačný skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad (neúspech v konaní) pričíta tomu účastníkovi, na ktorom predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné bremeno, t.j. zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva, v danom prípade na žalobcovi. Je potrebné zdôrazniť, že iné než navrhnuté dôkazy, súd vykonáva iba výnimočne. 21. Z obsahu zápisnice o pojednávaní konanom 6. júna 2014 vyplýva, že právny zástupca žalovanej uviedol, že nemajú návrhy na doplnenie dokazovania. Ani po poučení podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. žalovaná, ani jej právny zástupca, nenavrhli nariadenie kontrolného znaleckého dokazovania, ak so závermi znaleckého posudku nesúhlasili. 22. Odvolací súd preto konštatuje, že žalovaná v odvolaní neuviedla žiadne skutočnosti umožňujúce prijať iné závery, než k akým dospel súd prvej inštancie, pretože súd v odôvodnení napadnutého rozsudku dostatočne jasne zdôvodnil, že vychádzal predovšetkým zo záverov znaleckého dokazovania a prečo tvrdenia žalovanej bez podloženia dôkazmi nemohli obstáť. 23. Odvolací súd preto konštatuje, že dôvody rozsudku vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené, sú vecne správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce, preto sa s nimi odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto v podrobnostiach odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP). 24. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené potvrdil ako vecne správny (§ 387 ods. 1, 2 CSP). 25. Odvolací súd považuje odvolanie žalobcu proti výroku o trovách konania za dôvodný, a to z dôvodov uvedených v odvolaní, ktoré sú opodstatnené, vrátane námietky, že súd prvej inštancie sa pri krátení trov právneho zastúpenia dostatočne neuviedol dôvody, pre ktoré odmenu za niektoré úkony právnej služby krátil. Stručné konštatovanie, že účelnosť ďalšia porada s klientom nie je ničím zdôvodnená, nie je dostatučujúce. 26. Z uvedených dôvodov odvolanie žalobcu proti výroku o trovách konania treba považovať za dôvodne podané, preto z uvedených dôvodov musel byť rozsudok vo výroku o trovách konania podľa § 389 ods. 1 písm. c), § 391 ods. 1 CSP zrušený a v zrušenom rozsahu odvolací súd vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v ktorom opätovne rozhodne o trovách konania podľa platného Civilného sporového poriadku (§ 470 ods. 1 CSP). 27. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).