Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 11Co/570/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7208200209 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 05. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7208200209.6 Rozhodnutie Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudkýň JUDr. Jarmily Sopkovej Maximovej a JUDr. Zuzany Matyiovej vo veci žalobcu X. Z. s.r.o., so sídlom G., W. trh 3, L.: 36 212 458, zast. Prof. JUDr. Jánom Klučkom, CSc., advokátom, Košice, Ku potoku 4, proti žalovanému V. B., IČO: 31 699 090, zast. JUDr. Marekom Radačovským, advokátom, Košice, Štefánikova 26, o zaplatenie 13.049,19 € s prísl., o odvolaniach účastníkov proti rozsudku 15C 118/2008-263 z 13.5.2015 Okresného súdu Košice II r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok. Žalovanému sa priznáva náhrada trov odvolacieho konania vo výške 354,70 €, ktorú je žalobca povinný zaplatiť JUDr. Marekovi Radačovskému, advokátovi, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa (ďalej aj „súd“) rozsudkom žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 5.096,76 € na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Mareka Radačovského, advokáta, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 393.120,- Sk (13.049,19 €) s prísl. na tom skutkovom základe, že žalovaný mu neuhradil nájomné za obdobie od 1.11.2003 do 31.12.2005 podľa zmluvy o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí uzavretej medzi účastníkmi dňa 1.3.2003 na dobu určitú od 1.3.2003 do 31.12.2005 (ďalej aj „zmluva o nájme, zmluva“), podľa ktorej žalobca ako prenajímateľ prenechal žalovanému ako nájomcovi za odplatu pracovné odevy v počte 54 kompletov pre prevádzku žalovaného na ul. Osloboditeľov XX v G. za dohodnuté nájomné za každý začatý mesiac vo výške 15.120,- Sk bez DPH, pričom podaním z 24.9.2003 žalovaný zmluvu o nájme vypovedal z dôvodu porušovania povinností žalobcom s poukazom na čl. IV ods. 2 písm. c/ písomnou výpoveďou, ktorá bola určená za neplatnú rozsudkom Okresného súdu Košice II č.k. 18C 294/2003 zo 17.5.2006 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach 2Co 288/2006 zo 6.9.2007, a teda podľa žalobcu je bezdôvodná, a preto si uplatnil nárok na základe dojednania účastníkov v čl. III. bodu 6 zmluvy, v ktorom sa žalovaný zaviazal v prípade bezdôvodného odstúpenia od zmluvy uhradiť žalobcovi ako prenajímateľovi nájomné za každý ešte nezačatý mesiac nájmu, a to až do skončenia doby prenájmu. Súd po vykonanom dokazovaní vec právne posúdil podľa ustanovení §§ 663, 721 ods. 1 a 2 a § 544 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“), v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v zrušujúcom uznesení 2Co 601/2013-228 zo 7.11.2014 uzavrel, že dojednanie v článku III. bod 6 zmluvy o nájme je dohodou účastníkov o zmluvnej pokute pre prípad porušenia zmluvných povinností, a dospel k záveru, že žalobcovi nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty pri podanej výpovedi zo strany žalovaného nevznikol a ani nemohol vzniknúť, a z tohto dôvodu už neposudzoval dôvodnosť žalovaným vznesenej námietky premlčania uplatneného nároku, resp. jeho časti. Pri posúdení veci súd vychádzal aj z rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 141/2000 a sp. zn. 5Cdo 5/2000, na ktoré poukázal Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd v ostatnom zrušujúcom uznesení a konštatoval, že inštitút zmluvnej pokuty je jedným z právnych prostriedkov slúžiacich k zabezpečeniu záväzkov, že podľa ust. §§ 544 a 545 OZ zmluvná pokuta je peňažná suma, ktorú je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi v prípade, že nesplní svoju zmluvnú povinnosť, teda je sankciou za nesplnenie zmluvnej povinnosti a možno ju dohodnúť pre prípad nesplnenia vôbec, ako aj pre prípad nesplnenia akejkoľvek inej zmluvnej povinnosti. Nemožno ju však dohodnúť pre prípad odstúpenia od zmluvy, lebo odstúpenie od zmluvy nie je porušením zmluvnej povinnosti, ale je výkonom práva, ktoré vyplýva buď zo zákona alebo zo zmluvy. Pokiaľ v prejednávanej veci bola účastníkmi v zmluve o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí dohodnutá zmluvná pokuta len ako následok „bezdôvodného“ odstúpenia od zmluvy, podľa názoru súdu prvého stupňa je zmluva v tejto časti pre rozpor so zákonom neplatná (§ 39 OZ). Akékoľvek odstúpenie od zmluvy (aj bezdôvodné, dohodnuté v čl. III. bod 6 zmluvy o nájme, rovnajúce sa odstúpeniu bez udania dôvodu) nemôže mať za následok uplatnenie zmluvnej pokuty vo výške úhrady nájomného za každý ešte nezačatý mesiac nájmu, ako si dohodli účastníci, a žalobca sa preto nemôže s úspechom domáhať zaplatenia takej sankcie. Sankcia v zmluvných vzťahoch môže totiž zabezpečovať nesplnenie povinnosti zmluvnej strany, ale nie využitie práva. Súd preto nepokladal za správny názor žalobcu, že nárok na zmluvnú pokutu mu vznikol aj pri podanej výpovedi zo strany žalovaného, ktorá bola využitím práva, nie porušením zmluvnej povinnosti žalovaným. Zmluva, ktorá svojím obsahom odporuje zákonu, je v tejto časti neplatná od počiatku a nie je rozhodujúce, či účastníci zmluvy o dôvode jej neplatnosti vedeli, či sa neplatnosti niekto z nich dovolal, ale len to, či tento právny úkon je platný (v danom prípade v časti dohody o sankcii pri odstúpení od zmluvy). Právne úkony postihnuté absolútnou neplatnosťou nemajú za následok vznik, zmenu alebo zánik práv alebo povinností. Súd poukázal na to, že žalobca počas konania menil právnu argumentáciu svojho nároku a zotrval na tom, že účelom dojednania účastníkov v čl. III. bod 6 zmluvy bolo dojednať pre prípad zániku zmluvy povinnosť nájomcu plniť budúce (ďalšie) po zániku zmluvy splatné plnenia, a nie samotné nájomné za poskytnutie predmetu nájmu nájomcovi. Žalovaný chápal ustanovenie článku III. bod 6 zmluvy ako sankciu pre prípad bezdôvodného odstúpenia od zmluvy, a nie pre prípad akéhokoľvek skončenia zmluvy. Súd posúdil obsah dojednania v čl. III. bod 6 zmluvy o nájme v spojitosti s ďalšími ustanoveniami zmluvy uzavretej medzi účastníkmi, predovšetkým s čl. IV. bod 2 písm. c/, v ktorom si účastníci dohodli, že dôvodom na písomnú výpoveď je porušenie zmluvných povinností, a zdôraznil, že výpoveď zo zmluvy nie je možné zamieňať s odstúpením od zmluvy. Vzal do úvahy aj právny názor vyslovený v rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 243/07, poukazujúc na to, že zmluvu o nájme dal vyhotoviť žalobca u právnika, preto musel poznať rozdiel medzi dvoma právnymi inštitútmi, t.j. výpoveďou a odstúpením od zmluvy, pričom v posudzovanom prípade k odstúpeniu od zmluvy zo strany žalovaného nikdy nedošlo, pretože žalovaný zmluvu vypovedal (aj keď podľa rozhodnutia súdu neplatne), teda využil svoje právo vypovedať zmluvu, čím neporušil žiadnu zmluvnú povinnosť, a sankciu za bezdôvodné odstúpenie od zmluvy, či za neplatnú výpoveď, nie je možné v danom prípade požadovať, keďže ju nemožno viazať na využitie práva. Výpoveď (platná alebo neplatná), rovnako ako odstúpenie od zmluvy je využitím práva, a nie porušením povinnosti, preto na tieto právne skutočnosti nie je možné viazať akúkoľvek sankciu (2Cdo 141/2000). Vzhľadom na uvedené súd urobil záver, že žalobcovi nevznikol nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty, a preto žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému žalovanému priznal náhradu účelne vynaložených trov konania, pozostávajúcich z odmeny a paušálnej náhrady hotových výdavkov jeho advokátky JUDr. Lívie Adamovej spolu vo výške 1.175,34 € za 4 úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, odpor proti platobnému rozkazu, účasť na pojednávaní 4.9.2009, vyjadrenie z 29.1.2010) a z odmeny, náhrady hotových výdavkov a náhrady 20 % DPH advokáta JUDr. Mareka Radačovského, ktorý prevzal právne zastupovanie žalovaného dňa 5.5.2010, spolu vo výške 3.138,51 € (2.811,66 € + DPH 326,85 €) za úkony právnej služby (konkrétne uvedené v odôvodnení rozsudku), a to podľa ust. §§ 10 ods. 1, 13a ods. 1 písm. a/, c/, d/, ods. 2 a § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Súd nepriznal odmenu advokátky JUDr. Lívie Adamovej za konzultáciu s klientom dňa 2.9.2009, ktorý úkon posúdil ako neúčelný a nehospodárny vzhľadom na to, že už pri prevzatí a príprave zastúpenia dostáva advokát odmenu vrátane prvej porady s klientom, pričom v rámci tohto úkonu sa nesporne prejednáva aj postup v konaní a nie je logické za tým istým účelom vykonávať už po podaní písomného odporu ďalšiu konzultáciu medzi advokátom a klientom. Žalovanému nepriznal náhradu trov právneho zastúpenia ani za úkony uplatnené advokátom JUDr. Radačovským: štúdium spisu pred pojednávaním 29.6.2010, konzultácie s klientom v dňoch 23.8.2010, 18.11.2011, 13.9.2013, štúdium spisu 3.6.2013, vyjadrenie z 20.6.2013, 19.8.2013 a vyjadrenie k odvolaniu žalobcu z 2.12.2013, keďže ich nepovažoval za účelne vynaložené trovy konania. Štúdium spisu pred pojednávaním 29.6.2010 súd nepovažoval za účelný úkon, keďže už predtým bolo podané advokátom písomné vyjadrenie vo veci zo 6.5.2010 a advokát bol oboznámený s vecou samou, preto štúdium spisu považoval súd za nehospodárne a nelogické. Vyjadrenia z 20.6.2013, 19.8.2013 a 2.12.2013 podľa názoru súdu tiež neboli potrebné a účelné úkony, ku ktorým žalovaný nebol vyzvaný súdom a hlavne z toho dôvodu, že v nich žalovaný iba rekapituluje svoje doterajšie vyjadrenia, resp. tvrdenia uvedené už v predchádzajúcich podaniach, nakoľko jeho argumentácia počas konania ostala nezmenená. Čo sa týka konzultácií s klientom, z predložených záznamov o prejednaní právneho zastúpenia súd zistil, že tieto sú rovnakého abstraktného znenia a nevyplýva z ich obsahu účelnosť ich vykonania pri nezmenenom postoji žalovaného počas konania, ktorý všetky argumenty riadne aplikoval na pojednávaniach, za ktoré úkony mu odmena bola súdom priznaná. Trovy konania žalovaného vrátane súdneho poplatku za odpor v sume 782,91 € sú tak celkom vo výške 5.096,76 € a neúspešný žalobca je povinný podľa § 149 ods. 1 O.s.p. ich zaplatiť na účet JUDr. Mareka Radačovského, č.ú. 2626717133/1100 v Tatra banke, a.s., do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Rozsudok napadli včas podaným odvolaním žalobca i žalovaný. Žalobca podal odvolanie proti rozsudku v celom rozsahu z dôvodov, že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.) a navrhol, aby odvolací súd rozsudok zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel, prípadne rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Konštatoval, že súd posúdil článok III. bod 6 zmluvy ako dohodu účastníkov o zmluvnej pokute pre prípad porušenia zmluvných povinností s tým, že zo strany žalovaného nedošlo k porušeniu žiadnej zmluvnej povinnosti, pričom vychádzal z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 141/2000, a urobil záver, že zo strany žalovaného išlo pri výpovedi o výkon práva, a nie o porušenie zmluvnej povinnosti, a preto dohoda o zmluvnej pokute za „bezdôvodné“ odstúpenie od zmluvy nie je možná a zmluva je v tejto časti pre rozpor so zákonom neplatná, a fakticky žalobcovi nevznikol nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty, preto z uvedeného dôvodu už neposudzoval ani vznesenú námietku premlčania. Podľa žalobcu pre vyriešenie veci spornou ostala otázka výkladu článku III. bod 6 zmluvy o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí (jeho znenie citoval), a uviedol, že právnym dôvodom jeho pohľadávky je súhrn nájomných do skončenia doby prenájmu, a to na základe určenia, že výpoveď je neplatná. Ide o ustanovenie zmluvy o majetkovom vyrovnaní pre prípad bezdôvodného odstúpenia od zmluvy, resp. určenia, že toto odstúpenie bolo bezdôvodné, a teda neplatné. Zmluvné strany si pre prípad bezdôvodného odstúpenia od zmluvy vyhradili vznik ďalšieho práva a povinnosti. Bezdôvodné odstúpenie od zmluvy, resp. určenie, že odstúpenie (výpoveď) je neplatné, sa podľa názoru žalobcu nedotýka toho ustanovenia zmluvy, ktoré podľa prejavov vôle strán majú trvať naďalej (platenie nájmu podľa čl. III. bod 6. o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí z 1.3.2003). Uviedol ďalej, že súd v odôvodnení svojho rozsudku už nerozlišuje striktne medzi pojmom odstúpenie od zmluvy a výpoveďou, ale oba pojmy vzhľadom na nejednotnú terminológiu v zmluve o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí chápe všeobecne ako odstúpenie od zmluvy. K otázke výkladu článku III. bod 6 zmluvy žalobca poukázal na to, výpoveď zo zmluvy o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí bola rozsudkom Okresného súdu Košice II č.k. 18C 294/03 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k. 2Co 288/2006 určená ako neplatná. V tejto súvislosti pripomenul, že zmluva o podnikateľskom nájme bola uzavretá na dobu určitú od 1.3.2003 do 31.12.2005, pričom žalovaný túto zmluvu vypovedal písomnou výpoveďou zo dňa 24.9.2003, následne sa žalobca na Okresnom súde Košice II domáhal určenia neplatnosti výpovede ako neplatnej a rozsudok Okresného súdu Košice II týkajúci sa určenia neplatnosti výpovede sa stal právoplatným dňa 28.9.2007, t.j. po uplynutí doby, na ktorú bola zmluva o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí uzavretá. Z uvedeného mu vyplynulo nasledujúce: 1. výpoveď zmluvy bola určená ako neplatná, 2. doba, na ktorú bola zmluva uzavretá uplynula pred právoplatným skončením súdneho konania, 3. pre uplynutie doby, na ktorú bola zmluva uzavretá, už nebolo možné zmluvu plniť. Mal teda za nesporné, že kvôli „vadnému“, resp. neplatnému úkonu žalovaného a následnému súdnemu konaniu účastníci zmluvu neplnili, resp. žalovaný nevyužíval svoje právo užívať prenajaté pracovné odevy a zároveň si neplnil svoju povinnosť platiť za ne dohodnuté nájomné, čím žalobca prišiel o dohodnuté plnenie. Pre tento prípad (vadný, resp. neplatný úkon) bol medzi zmluvnými stranami dojednaný článok III. bod 6, ktorý „kryl“ bezdôvodné (neplatné) odstúpenie od zmluvy, v dôsledku ktorého si žalovaný neplnil (pre svoj vlastný vadný úkon) svoju povinnosť zo zmluvy spočívajúcu v hradení nájomného. V okolnostiach prípadu si svoju povinnosť ani plniť už nemohol, nakoľko doba trvania zmluvy uplynula dňa 31.12.2005 a rozsudok sa stal právoplatným až dňa 28.9.2007. Podľa názoru žalobcu článok III. bod 6 zmluvy ako dohody o zmluvnej pokute je potrebné vykladať v kontexte zmluvy s nadväznosťou na jednotlivé práva a povinnosti z nej vyplývajúce, a nielen izolovane, ako to urobil konajúci súd, ktorý jednoducho konštatoval, že výpoveď zo zmluvy je využitím práva, na ktoré nemožno viazať zmluvnú pokutu, nakoľko sa v tomto prípade nejedná o porušenie zmluvnej povinnosti, ale o výkon práva. Vytýkal súdu, že sa vôbec nezaoberal dopadom tohto článku na zmluvu, resp. na jej jednotlivé ustanovenia a z toho vyplývajúce práva, resp. povinnosti zmluvných strán. V tejto súvislosti zároveň poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 141/2000, z ktorého vyplýva, že ak odstúpenie od zmluvy je neplatné, alebo ak nie sú splnené dôvody na odstúpenie od nej, porušením zmluvnej povinnosti je porušenie záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy, a nie prejav vôle účastníka od zmluvy odstúpiť. Uvedený záver plne korešponduje aj so záverom, že čl. III. bod 6 zmluvy o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí je potrebné vykladať v kontexte zmluvy, a nielen izolovane, a vzhľadom na uvedené skutočnosti žalobca nepovažoval právne posúdenie zo strany konajúceho súdu za správne. Žalovaný podal odvolanie proti rozsudku vo výroku o trovách konania, odôvodniac ho tým, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čo zakladá odvolacie dôvody v zmysle § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p. Namietal, že mu nebola priznaná náhrada trov právneho zastúpenia za úkony právnej služby, a to konzultácia s klientom dňa 2.9.2009, štúdium spisu z 29.6.2010, konzultácia s klientom dňa 23.8.2010 a 18.11.2011, štúdium spisu z 3.6.2013, vyjadrenia z 20.6.2013 a 19.8.2013, konzultácia s klientom dňa 13.9.2013, vyjadrenie z 2.12.2013 a konzultácia s klientom dňa 7.5.2015, a k tomu prislúchajúce paušály. Namietal tiež, že o trovách nebolo rozhodnuté úplne, nakoľko súd pri rozhodovaní opomenul posúdiť úkon č. 28 - konzultácia s klientom dňa 7.5.2015, keďže toto sa nenachádza v časti odôvodnenia ohľadom priznanej, ani nepriznanej náhrady. Bol toho názoru, že všetky vyššie uvedené úkony právnej služby boli účelne a hospodárne vynaložené. Pokiaľ ide o jednotlivé konzultácie s klientom, obsah konzultácií je predmetom advokátskeho tajomstva, pričom advokát je viazaný mlčanlivosťou a nie je jeho povinnosťou preukazovať súdu jednotlivé konzultácie s presným a detailným obsahom toho, čo bolo predmetom prejednávania. Okrem už spomenutej povinnosti mlčanlivosti je vecou aj taktiky a obrany, ktorú tá ktorá strana zvolí, pričom jej detailné rozpísanie do záznamu z konzultácie nie je možné vyžadovať. Mal za to, že súdu bolo dostatočne preukázané, že sa konzultácia uskutočnila a nemôže byť súdu detailne známe, čo bolo jej presným obsahom. Vyžadovanie presného či detailného obsahu konzultácie s klientom presahuje akceptovateľný rámec potrebnosti pre rozhodovanie o trovách. V súvislosťou s konzultáciou zo dňa 2.9.2009, ktorej náhradu súd nepriznal, uviedol, že táto bola realizovaná po roku a pol od posledného úkonu a mal za to, že je účelné prekonzultovať s klientom aktuálny stav vo veci, prejsť si stratégiu a postup v konaní, zistiť, či nedošlo zo strany účastníkov k nejakým úkonom smerujúcim napr. k uzatvoreniu zmieru, resp. inému úkonu, a to aj najmä s ohľadom k tomu, že konzultácia sa uskutočnila pred pojednávaním. Aj tento úkon teda považoval za účelný, rovnako ako úkon: štúdium spisu pred pojednávaním dňa 29.6.2010, ktorý bol účelný, hospodárny a nevyhnutný, nakoľko predchádzal vytýčenému pojednávaniu a od posledného podania vo veci uplynula doba jeden a pol mesiaca, počas ktorej mohlo dôjsť k takým úkonom, o ktorých právny zástupca nemusel mať vedomosť a bez jeho vykonania by hrozila možnosť neadekvátnej právnej pomoci voči klientovi. Ako je zrejmé zo súdnej praxe, nie každé podanie adresované súdu je aj včas doručené druhej strane. Vzhľadom k tomu si dovolili nahliadnuť do súdneho spisu a tak si zabezpečiť aktuálnosť, plnú informovanosť a 100 % pripravenosť na pojednávanie, čím predišli prípadnému zbytočnému odročeniu v dôsledku prípadného nedoručeného vyjadrenia či iného úkonu, o ktorom by žalovaný nemal vedomosť. Pokiaľ ide o konzultáciu z 23.8.2010, táto bola podľa názoru žalovaného nevyhnutná, nakoľko na jej základe bolo možné zaujať stanovisko k odvolaniu žalobcu. Prijatím logiky prvostupňového súdu, t.j. nekonzultovať s klientom postup v konaní a nedávať si potvrdzovať jednotlivé úkony právnej služby, by znamenalo okrem porušenia advokátskych predpisov aj riziko zmätočného a kontraproduktívneho postupu v konaní. S týmto názorom a postupom sa žalovaný nestotožňuje. Ďalšia konzultácia v poradí, t.j. dňa 18.11.2011 bola realizovaná pred pojednávaním, ktorú opäť považoval za kľúčovú, lebo nie je dobre možné zastupovať stranu v spore bez poznania aktuálnej situácie a dojednania konkrétneho postupu v konaní. Pokiaľ súd prvého stupňa nepriznal náhradu trov za štúdium spisu dňa 3.6.2013, považoval za účelné nazrieť do spisu obzvlášť po roku a pol, pričom zdôraznil, že nevyhnutne v priebehu konania sa realizujú úkony, bez ktorých nie je možné poskytovať právnu službu kvalitným spôsobom. Aplikujúc logiku súdu by znamenalo sústrediť všetku energiu na pojednávania, neabsolvovať ani štúdia spisu, ani sa vyjadrovať a výlučne obmedziť svoju aktivitu na bezprostredné konanie pred súdom. Mal za to, že takýto prístup nebol ani predvídaný zákonodarcom, nakoľko tento pozná širokú škálu úkonov, náhradu ktorých priznáva, a podľa názoru žalovaného je postup súdu v rozpore s platnou právnou úpravou. Za účelný úkon považoval aj vyjadrenie z 20.6.2013, nakoľko je s ohľadom na uznesenie odvolacieho súdu podnetom na doplnenie dokazovania, vďaka tejto aktivite účastníka bol žalobca vyzvaný na špecifikovanie svojho nároku, pričom táto skutočnosť bola o to viac dôležitá a zároveň účelná, že žalobca v priebehu konania menil svoj nárok. Po jeho definovaní zo strany žalobcu bolo následne možné zaujať stanovisko ohľadom premlčania. Mal za to, že tieto skutočnosti boli novými skutočnosťami a zároveň zásadnými pre ďalší priebeh konania. Novosť a dôvodnosť, ktorú tieto úkony v sebe nesú, preukazujú ich účelnosť. Obdobne to platí aj pre ďalšie konzultácie potrebné pre nadchádzajúce úkony. Na doplnenie uviedol, že spor sa postupne vyvíjal, pričom na tú ktorú novú skutočnosť bolo potrebné reagovať a tak zabezpečiť relevantné stanovisko pre riadny priebeh konania. Mal za to, že žiadnym spôsobom nebrzdil priebeh konania a všetky úkony boli riadne a účelne poskytnuté, preto za tieto požaduje aj riadnu náhradu. Okrem toho je aj záverečné vyčíslenie celkových súm v odôvodnení rozsudku zmätočné, nakoľko súd nesprávne uvádza sumu DPH, ktorá nie je príjmom advokáta, ale je to suma, ktorú je advokát povinný odviesť, keďže je platcom DPH, a preto mu táto aj má byť riadne priznaná. Záverom uviedol, že rozsudok je v napádanej časti nedostatočne odôvodnený, a teda nepreskúmateľný, nakoľko vzhľadom k priebehu celého konania súdu preukazovali a odôvodňovali dôvodnosť a účelnosť všetkých vyčíslených úkonov, avšak súd sa nevysporiadal ani s jednou námietkou, a tak ani nedal príležitosť účastníkovi poznať jeho právne posúdenie veci (týkajúcej sa trov konania), čím odňal žalovanému právo na spravodlivý proces. Súd pri jednotlivých úkonoch, za ktoré nepriznal náhradu trov skonštatoval, že ich náhradu nepovažoval na účelnú, pričom ale účastníkovi neozrejmil, z akých dôvodov k tomu dospel. Mal za to, že bolo povinnosťou súdu sa zaoberať aj relevantnou argumentáciou účastníka a riadne sa s ňou vysporiadať. Vzhľadom na uvedené navrhol rozsudok v napadnutom výroku o trovách konania zmeniť a žalobcovi uložiť povinnosť nahradiť žalovanému na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Mareka Radačovského, advokáta, trovy konania vo výške 8.032,60 €, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, resp. rozsudok v tomto výroku zrušiť a v zrušenom rozsahu vec vrátiť na ďalšie konanie. Taktiež žiadal priznať náhradu trov odvolacieho konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia vo výške 143,52 € spolu s DPH, vychádzajúc z hodnoty veci 2.935,84 € (rozdiel medzi vyčíslenými trovami prvostupňového konania 8.032,60 € a priznanou náhradou 5.096,76 €). Žalovaný sa vyjadril k odvolaniu žalobcu podaním z 18.9.2013, v ktorom poukázal na svoje doterajšie písomné či ústne prednesy adresované súdu, osobitne na prednes uvedený na poslednom pojednávaní dňa 13.5.2015, na ktorých zotrval. Žalobca vo svojom odvolaní uvádza, že právnym dôvodom jeho pohľadávky je súhrn nájomných do skončenia doby prenájmu (na základe určenia, že výpoveď je neplatná), že ide o ustanovenie zmluvy o majetkovoprávnom vyrovnaní pre prípad bezdôvodného odstúpenia od zmluvy, resp. určenia, že toto odstúpenie bolo bezdôvodné a teda neplatné, ktoré podľa žalobcu malo pokrývať práve situáciu, keď žalovaný odstúpi od zmluvy, t.j. inými slovami sa mali zmluvné strany údajne dohodnúť na tom, že ak žalovaný odstúpi od zmluvy, má zaplatiť zvyšné nájomné akoby k odstúpeniu nedošlo. Podľa názoru žalovaného súd prvého stupňa sa celkom jasne vysporiadal s uvedeným stanoviskom žalobcu, ako aj s jeho doterajšími prednesmi, pokiaľ sporné dojednanie zmluvy, na ktorom je postavená žaloba, posúdil ako dojednanie nemajúce oporu v zákone, ktorému nemôže byť poskytnutá ochrana - nemožno žalobcovi nárok z uvedeného dôvodu priznať, nakoľko ide o dojednanie zmluvnej pokuty ako sankcie pre prípad výkonu práva. Žalobcom udávaný právny dôvod vzniku pohľadávky, t.j. majetkové vyporiadanie pre prípad bezdôvodného odstúpenia od zmluvy, náš právny poriadok nepozná. Podľa názoru žalovaného takto zadefinovať vznik pohľadávky nie je možné ani ako nepomenovanú zmluvu, a to hlavne kvôli zmätočným zamieňaniam si v spornej zmluve pojmov výpoveď a odstúpenie od zmluvy. Súhlasil so záverom súdu, že takýto nárok ani nevznikol, keďže od zmluvy nebolo z jeho strany odstúpené, ale táto zmluva bola vypovedaná. Sám konateľ žalobcu uviedol, že zmluvu, ktorá je predmetom konania, resp. jej čl. III. ods. 6, o ktorý opiera nárok žalobca, bola vyhotovená právnikom žalobcom zabezpečeným, a teda výklad tohto pojmu musí byť na ťarchu žalobcu. Práve žalobca nárok opiera o odstúpenie, a nie o výpoveď zmluvy. Uplatnený nárok taktiež nie je dôvodný preto, že výpoveď alebo odstúpenie je využitím práva a nie je porušením povinností, a teda využitie práva nemožno sankcionovať zmluvnou pokutou alebo nejakým iným majetkovým vyporiadaním. Pre prípad, ak by sa súd s touto argumentáciou žalovaného nestotožnil, žalobu je potrebné zamietnuť pre vznesenú námietku premlčania. Ak by aj nárok žalobcu bol čo do základu dôvodný, tak nie je pravdivé tvrdenie, že sa stal splatným dňom doručenia platobného rozkazu žalovanému, resp. dňom právoplatnosti rozhodnutia súdu o neplatnosti výpoveďou zmluvy. Tento prípadný nárok žalobcu by sa v prípade jeho opodstatnenosti stal splatným po doručení výpovede a žalobca si mohol uplatniť svoje majetkové vyporiadanie pre prípad zániku zmluvy na súde po doručení výpovede zmluvy, pričom podanie žaloby nie je v žiadnom prípade viazané na rozhodnutie súdu o tom, či výpoveď bola alebo nebola platná. Výpoveď zmluvy bola žalobcovi zo strany žalovaného doručená dňa 30.9.2003, a preto dňa 1.10.2003 si mohol nárok prvýkrát uplatniť na súde a tento nárok sa premlčal pri akýchkoľvek konštrukciách najneskôr dňa 1.10.2007, pričom žaloba bola podaná v r. 2008. Preto ak by súd mal za to, že je daný dôvod na majetkové vyporiadanie zostatku bezdôvodného odstúpenia, ak by teda ustálil z akéhokoľvek dôvodu, že je tu daný nárok čo do základu a dohoda je platná, resp. že to bola zmluvná pokuta, v tomto prípade navrhoval žalobu zamietnuť pre vznesenú námietku premlčania voči celému uplatnenému nároku. Záverom zdôraznil, že od zmluvy neodstúpil, a teda ani podmienky pre údajné „majetkovoprávne vyrovnanie“ nenastali. Tvrdil, že neporušil žiadnu svoju povinnosť a nie je mu známe, aké porušenia povinnosti má na mysli žalobca. Argumentáciu žalobcu, podľa ktorej „zmluvné strany si dohodli...“, považoval za nekorektnú, nakoľko sám žalobca počas prebiehajúceho súdneho konania menil podľa potreby interpretáciu ustanovení zmluvy, v dôsledku čoho jednoznačné vyjadrenia z jeho strany o tom, čo bolo skutočnou vôľou strán, nie je uveriteľné a vyznieva účelovo. S ohľadom na uvedené skutočnosti mal za to, že odvolanie je účelové, nové argumenty žalobca neuvádza a vzbudzuje dôvodné presvedčenie o tom, že ide len o zbytočné a ničím neodôvodnené predlžovanie súdneho konania. Navrhol preto rozsudok vo veci samej potvrdiť ako vecne správny a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania pozostávajúcich z odmeny advokáta za podané odvolanie zo 16.7.2015 - 287,14 €, konzultáciu s klientom dňa 18.9.2015 - 287,14 € a vyjadrenie k odvolaniu z 18.9.2015 - 287,14 €, k tomu 25,17 € (3 x 8,39 €) paušálnu náhradu hotových výdavkov a 20 % DPH vo výške 177,32 €, trovy odvolacieho konania žiadal priznať vo výške 1.063,91 € spolu s DPH. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a z hľadiska uplatneného odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil dňa 19.5.2016 na úradnej tabuli súdu v súlade s § 211 ods. 2 a § 156 ods. 3 O.s.p., a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu ani odvolanie žalovaného podané proti výroku o trovách konania nie sú dôvodné a rozsudok je zákonný a vecne správny, preto napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadiska uplatneného odvolacieho dôvodu a námietok uvedených v odvolaní (podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.), sa stotožňuje so správnymi skutkovými zisteniami súdu prvého stupňa i právnym posúdením prejednávanej veci, ako aj s dôvodmi napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu v súlade s cit. ust. § 219 ods. 2 O.s.p. odkazuje. Žalobca podané odvolanie odôvodnil odvolacím dôvodom uvedeným v § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. a vytýka súdu prvého stupňa nesprávne právne posúdenie prejednávanej veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Právne posúdenie veci je nesprávne (odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.), ak súd nesprávne aplikoval právny predpis na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil na správne zistený skutkový stav nesprávny právny predpis, alebo aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil, príp. vtedy, ak z preukázaných skutočností vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov. Žalobcom uplatnený odvolací dôvod v prejednávanej veci nie je preukázaný, lebo súd prvého stupňa nárok posúdil podľa správnych ustanovení právnych predpisov, ktoré správne vyložil, na zistený skutkový stav aj správne aplikoval a vyvodil správne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov. Žalobca v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti a relevantné argumenty spochybňujúce správnosť právneho posúdenia prejednávanej veci a záveru súdu prvého stupňa, že nárok na zmluvnú pokutu za žalované obdobie mu nevznikol, a nemožno nárok na „majetkové vyrovnanie“ vyvodiť ani z dojednania v čl. III. bod 6 zmluvy o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí uzavretej dňa 1.3.2003. Skutočnosti a námietky uvedené v odvolaní, sú iba opakovaním tvrdení a prednesov žalobcu uvedených už počas prvostupňového konania, s ktorými sa súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí úplne, správne a presvedčivo vysporiadal, preto odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a neodôvodňujú iné rozhodnutie o uplatnenom nároku. Odvolací súd sa stotožňuje so správnym záverom súdu prvého stupňa, že žalobcovi uplatnený nárok z titulu zmluvnej pokuty nevznikol. Zmluvná pokuta ako jeden zo zabezpečovacích prostriedkov je dohodou určená peňažná suma, ktorú je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi v prípade, že nesplní vôbec alebo poruší svoju zmluvnú povinnosť, a to bez ohľadu na to, či porušením povinnosti vznikla veriteľovi škoda. Povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu je zo zákona viazaná na zavinené porušenie povinnosti povinným subjektom, je teda sankciou za nesplnenie povinnosti vyplývajúcej zo zmluvy. Zmluvnou pokutou môžu byť zabezpečené povinnosti oboch účastníkov zmluvy, prípadne len niektorého z nich alebo len niektoré povinnosti. Vznik zmluvnej pokuty však nemožno viazať na zánik záväzku a nemožno ju platne dohodnúť pre prípad odstúpenia od zmluvy, či už zo zákona alebo na základe dojednania účastníkov, ktoré nie je porušením zmluvnej povinnosti, ale ide o výkon práva (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 5/2000, rozsudky Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 23 Cdo 2575/2010, 32 Cdo 815/2007). Pre rozhodnutie v posudzovanej veci je však podstatná skutočnosť, že žalovaný od zmluvy o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí uzavretej so žalobcom dňa 1.3.2003 neodstúpil, ale zmluvu vypovedal písomnou výpoveďou z 24.9.2003 (z dôvodov ustanovených v zmluve), a to pred uplynutím času, na ktorý bol nájom dojednaný. Výpoveď zmluvy (§ 582 OZ) je jednostranným právnym úkonom, v dôsledku ktorého záväzkový právny vzťah zaniká uplynutím výpovednej lehoty, na rozdiel od odstúpenia od nájomnej zmluvy (§ 697 OZ), ktoré je jednostranným právnym úkonom prenajímateľa alebo nájomcu s účinkami zrušenia zmluvy (a tým aj zániku práv a povinností vyplývajúcich zo zmluvy) od začiatku (ex tunc), pokiaľ právny predpis alebo dohoda účastníkov neustanovuje inak. Treba zdôrazniť, že ide dva odlišné inštitúty a spôsoby ukončenia nájomného vzťahu, pričom v čl. III. bod 6 účastníci dojednali majetkovú sankciu pre prípad bezdôvodného odstúpenia od zmluvy, a nie pre prípad výpovede zmluvy (súd prvého stupňa správne posúdil toto zmluvné dojednanie pre rozpor so zákonom ako neplatné). K uvedenému odvolací súd poukazuje tiež na to, že v danom prípade bola možnosť skončenia nájmu písomnou výpoveďou zo strany nájomcu medzi účastníkmi zmluvne dohodnutá (v čl. IV. bod 2 písm. c/ zmluvy), a tak výpoveďou zmluvy žalovaný neporušil žiadnu zmluvnú povinnosť, ale iba realizoval právo, ktoré mu podľa zmluvy patrilo, a nemožno preto výkon takého práva sankcionovať zmluvnou pokutou, ani inou majetkovou sankciou. Na tomto závere nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, že rozsudkom Okresného súdu Košice II č.k. 18C 294/2003, právoplatným dňa 28.9.2007 súd určil, že výpoveď daná žalobcovi žalovaným je neplatná. Aj podľa názoru odvolacieho súdu žalovanému z tohto dôvodu nemohla vzniknúť povinnosť (a žalobcovi právo) na zmluvnú pokutu vo výške nájomného za žalované obdobie od 1.11.2003 do 31.12.2005 v zmysle dojednania v čl. III. bod 6 zmluvy o nájme. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje tiež na to, že účastníci konania po doručení výpovede z nájmu v žalovanom období (od 1.11.2003 do 31.12.2005) už zmluvu neplnili (neplnil ju ani samotný žalobca), pričom nie je sporné, že žalovaný v tomto období neužíval predmet nájmu (dňa 6.11.2003 účastníci podpísali odovzdávací protokol o odovzdaní a prevzatí pracovných odevov), nemal teda povinnosť v uvedenom období platiť žalobcovi nájomné v dohodnutej výške, a žalobcovi preto ani nemohla vzniknúť žiadna majetková ujma. Odvolací súd posúdil tiež dôvody a námietky obsiahnuté v odvolaní, ktoré žalovaný podal proti rozsudku vo výroku o trovách konania a dospel k záveru, že ani odvolanie podané žalovaným nie je opodstatnené. Súd prvého stupňa o náhrade trov konania v prejednávanej veci správne rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., ktoré aj správne aplikoval na daný prípad. V súlade so zákonom a zásadami ustálenými v súdnej praxi súd posúdil účelnosť trov právneho zastúpenia spojených so zastupovaním žalovaného v konaní advokátmi, ktorých náhradu priznal úspešnému žalovanému v spore, a správne ustálil aj výšku náhrady trov konania, preto bol rozsudok potvrdený aj v napadnutom výroku o trovách konania. Z platnej právnej úpravy vyplýva, že v sporovom konaní súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania, pokiaľ ich náhradu priznáva niektorému účastníkovi, posudzuje vždy účelnosť vynaložených trov, keďže účastníkovi možno priznať len náhradu tých trov (nákladov), ktoré musel účastník nevyhnutne vynaložiť, aby mohol riadne (účelne) uplatniť alebo brániť svoje práva v súdnom konaní. Trovy vynaložené účastníkom konania v spore musia byť v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania. Ich vynaložením sa musí sledovať procesné presadzovanie uplatneného nároku, alebo procesná obrana proti tvrdenému nároku. Toto pravidlo sa vzťahuje na akékoľvek trovy, teda i na trovy spojené so zastupovaním advokátom (na odmenu za zastupovanie, paušálnu náhradu hotových výdavkov a náhradu za daň z pridanej hodnoty). Účelnosť trov sa stotožňuje s nevyhnutnosťou alebo právnou možnosťou vynaloženia trov. Nevyhnutné sú tie trovy, ktoré sa musia vynaložiť na procesné úkony nariadené súdom, potrebné na zaujatie procesného stanoviska k žalobe, k meritórnemu vyjadreniu účastníka konania, k procesným otázkam, k vykonaným dôkazom, na použitie opravných prostriedkov, na zaplatenie súdnych poplatkov a hotové výdavky, a pod. Trovy potrebné na účelné uplatňovanie alebo obranu práva sa nemôžu posudzovať ako celok. Aj keď účastník má nárok na náhradu trov konania, pretože mal vo veci plný úspech (príp. podľa zásady procesného zavinenia na zastavení konania), každý úkon alebo každé platenie trov treba posudzovať samostatne, čo platí aj pre trovy poskytnutej právnej pomoci. Pri priznaní náhrady trov právneho zastúpenia preto treba skúmať účelnosť trov vo vzťahu ku každému úkonu právnej služby, za ktorý sa žiada priznať odmena. Nárok na náhradu trov právneho zastúpenia nemožno priznať za úkony, ktoré neboli nevyhnutné ani potrebné pre účelné uplatnenie alebo bránenie práva, napr. ak sa určité procesné podanie nadbytočne opakuje bez uvedenia nových, procesne významných skutočností, čo platí aj na podanie advokáta, ktoré neobsahuje žiadne nové skutočnosti, skutočnosti vzťahujúce sa na predmet konania, na skutočnosti, ktoré zostali medzi účastníkmi sporné a treba ich dokazovať, nakoľko sú významné pre posúdenie veci samej, príp. podanie obsahujúce už na pojednávaní prezentovaný právny názor a rozbor a podobne. Súd prvého stupňa postupoval v súlade s uvedenými zásadami a správne rozhodol, pokiaľ nepriznal žalovanému náhradu trov vynaložených za zastupovanie advokátom v plnej výške, a to za jednotlivé úkony právnej služby konkrétne uvedené v napadnutom rozsudku, nepovažujúc ich za efektívne vykonané a účelne vynaložené v súvislosti s obranou práv žalovaného v konaní, a to z dôvodov uvedených v napadnutom rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje. Odvolacie námietky žalovaného sú nedôvodné a treba k nim uviesť, že odôvodnenie napadnutého rozsudku obsahuje potrebné zákonné náležitosti v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., dôvody rozsudku aj v časti rozhodnutia o náhrade trov konania sú zrozumiteľne, výstižne a presvedčivo podané, súd správne nepriznal žalovanému náhradu trov právneho zastúpenia za úkony, ktoré neboli potrebné (nevyhnutné) a účelne vynaložené na riadne bránenie svojich práv v tomto spore, príp. za úkony, ktoré nie sú uvedené v § 14 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, a aj tento právny predpis pri svojom rozhodovaní správne aplikoval. Rovnako nedôvodná je i námietka žalovaného týkajúca sa úkonu - konzultácie s klientom dňa 7.5.2015, obsahom ktorej malo byť prejednanie uznesenia Krajského súdu v Košiciach č.k. 2Co 601/2013-228 zo 7.11.2014, jeho dopadu na prebiehajúce konanie a ďalšieho postupu v konaní, keďže pri nezmenenej skutkovej a právnej argumentácii v rámci obrany žalovaného v konaní, ani tento úkon a trovy s ním spojené nemožno považovať za účelne vynaložené, a preto správne za tento úkon náhrada trov právneho zastúpenia žalovanému nebola priznaná. Námietky žalovaného uvedené v odvolaní nespochybňujú správnosť rozhodnutia o náhrade trov konania prisúdenej žalovanému, neodôvodňujú iné rozhodnutie o náhrade trov konania (ich výške), a nemožno ich preto považovať za opodstatnené. Vzhľadom na uvedené, keďže rozsudok je v napadnutých výrokoch o zamietnutí žaloby a trovách konania, ako aj v dôvodoch vecne správny, bol odvolacím súdom podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdený. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1, § 151 ods. 1 prvá veta O.s.p. Žalovaný mal plný úspech v odvolacom konaní, preto mu bola priznaná náhrada účelne vynaložených trov odvolacieho konania, ktoré pozostávajú z odmeny jeho advokáta za vyjadrenie k odvolaniu z 18.9.2015 vo výške 287,14 €, paušálnej náhrady hotových výdavkov 8,39 € a náhrady DPH vo výške 59,17 € podľa § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 a § 18 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, spolu náhrada trov odvolacieho konania je vo výške 354,70 € a žalobca je povinný ju zaplatiť JUDr. Marekovi Radačovskému, advokátovi, v súlade s § 149 ods. 1 O.s.p. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.