Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 5Co/70/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7109227679 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 04. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Slebodník ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7109227679.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Slebodníka a sudcov JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Andreja Šalatu, vo veci žalobkyne Z.. D. J., R.., X., X. X, proti žalovanej Technická univerzita v Košiciach, Stavebná fakulta, Košice, Vysokoškolská 4, IČO: 00 397 610, zast. JUDr. Martou Šuvadovou, advokátkou, Košice, Floriánska 16, o ochranu osobnosti, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku 17C/315/2009-469 z 11.9.2014 Okresného súdu Košice I r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok. Žalobkyňa nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanej sa ich náhrada nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa (ďalej len súd) rozsudkom konanie v časti o zaplatenie 12 337,52 eur zastavil, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a určil, že žalobkyňa nemá právo na náhradu trov konania, že žalobkyňa je povinná do troch dní od právoplatnosti rozsudku nahradiť žalovanej na účet jej právnej zástupkyne trovy konania vo výške 3 051,96 eur pozostávajúce z trov právneho zastúpenia, že žalobkyňa je povinná na účet súdu nahradiť trovy štátu vo výške 111,76 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, čoho sa žalobkyňa žalobou doručenou mu 28.10.2009 domáhala, ako ju odôvodnila, že poukázala na to, že si žalobou uplatnila neplatnosť skončenia pracovného pomeru a vec je vedená na Okresnom súde Košice I pod sp.zn. 39C/221/2007 a, že vzhľadom na plynutie lehôt na uplatnenie peňažných nárokov na náhradu škody resp. ujmy z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru bola nútená uplatniť si samostatnú žalobu. Poukázal na to, čo žalobkyňa v písomnom podaní z 25.11.2010 uviedla, že berie svoj návrh na začatie konania v časti o zaplatenie 12 337,52 eur späť a žiada náhradu v peniazoch vo výške 15 421,89 eur za obdobie 20 mesiacov, čo predstavuje obdobie, počas ktorého mala poberať funkčný plat v hrubom 771,095 eur, že žiadala, aby súd zaviazal žalovanú z dôvodu neoprávneného zásahu do osobnosti žalobkyne najmä dôstojnosti, pracovnej cti, poškodenia a reputácie dobrého mena, povesti a zníženia vážnosti osoby žalobkyne v odborných kruhoch a to úkonmi, ktoré viedli k strate zamestnania žalobkyne a následne verejnou prezentáciou nepravdivých tvrdení o predpokladoch žalovanej na riadny výkon jeho práce zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 15 421,89 eur a ďalej žiadala, aby konanie vo veci ochrany osobnosti podľa § 11 až 16 O. z. o náhradu škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch za poškodenie dobrého mena v spoločnosti a odborných kruhoch a pracovnej cti z dôvodu neplatného a nezákonného rozviazania pracovného pomeru v časti o zaplatenie 12 337,52 eur zastavil. Poukázal na to, čo uviedla žalobkyňa v písomnom stanovisku z 11.10.2011. Uviedol ako sa k žalobe vyjadrila žalovaná, písomne podaním z 23.11.2009 a 10.11.2010, že návrh žalobkyne považuje v celom rozsahu za nedôvodný a nároky, ktoré v ňom uplatňuje za neexistujúce, že poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu č. 36/1996, sp.zn. 4Cdo/15/03 z ktorých citovala. Ďalej uviedol, ako sa žalobkyňa vyjadrila k obrane žalovanej podaním z 3.2.2012. Konštatoval, že uznesením z 8.2.2010 bolo konanie prerušené do právoplatného skončenia konania vo veci o neplatnosť skončenia pracovného pomeru vedeného na OS Košice I pod č.k. 39C/221/2007, že zistil, že 14.9.2010 bolo konanie sp.zn. 39C/221/2007 právoplatne skončené, preto podľa § 111 ods.2 O.s.p. pokračoval v konaní. Citujúc znenie § 96 ods.1 - 3 O.s.p., konanie v späťvzatej časti zastavil nakoľko žalobkyňa zobrala návrh na začatie konania v časti o zaplatenie 12 337,52 eur späť ešte pred prvým pojednávaním. Uviedol, že vo veci vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov, svedkov a oboznámením sa s obsahom predložených listinných dôkazov a zistil - podľa diplomu Vysokej školy Technickej v Košiciach č. 91/1983 bol žalobkyni priznaný titul Inžinier 30.6.1983, že podľa diplomu kandidáta vied evidenčné číslo 10247 na základe rozhodnutia vedeckej rady stavebnej fakulty z 22.3.1989 žalobkyňa získala vedeckú hodnosť kandidáta technických vied. Na základe obhajoby v odbore 36-01-9 teória a konštrukcia pozemných stavieb, že podľa pracovnej zmluvy z 15.7.1982 bola žalobkyňa prijatá do pracovného pomeru na Vysokú školu technickú v Košiciach pre výkon funkcie asistentky na katedru konštrukcie pozemných stavieb Stavebnej fakulty VŠT v Košiciach, podľa dohody o zmene pracovných podmienok uzavretej medzi účastníkmi 27.6.2006 bola žalobkyňa prijatá na miesto vysokoškolského učiteľa so zaradením do funkcie vedeckovýskumný zamestnanec na dobu určitú od 1.7.2006 do 30.6.2009, podľa potvrdenia údajov pre zápočet z 11.2.2008 vystaveného žalovanou žalobkyňa odpracovala na Technickej univerzite od 15.7.1983 do 31.10.2007 a započítalo sa jej 29 rokov a 59 dní do doby trvania pracovného pomeru. Uviedol, čo zistil z rozhodnutí o priznaní platu žalobkyni z 1.8.2007, 28.6.2007, 29.6.2006, 30.6.2005, 30.7.2004, 2.1.2004, že podľa zápisu z 18.7.2007 z pohovoru so žalobkyňou boli podľa § 63 ods.2 Zákonníka práce menovanej ponúknuté voľné pracovné miesta a to na HF-tepelná energetika, hutníctvo, kovové a nekovové materiály - VZ na SjF - výskumný pracovník, odbor strojárstvo a OA v odbore strojárstvo na RTU - upratovač, na SvF - lektor - UBP UTEMS a 01-VSI-znížený úväzok, pričom menovaná ponuku neprijala z dôvodu, že má platnú pracovnú zmluvu a žiadala potvrdiť kópiu oproti originálu tohto zápisu, že súhlasí s originálom a nedostala ho so záverom, že nakoľko menovaná ponuku neprijala, bude jej daná výpoveď podľa § 63 ods.1 písm. d) bod 1 Zákonníka práce, nakoľko sa neprihlásila do výberového konania na obsadenie pracovného miesta vysokoškolského učiteľa a zároveň funkcie OA, L § 01 z 10.7.2007. Zistil, že výpoveďou žalovanej adresovanej žalobkyni z 26.7.2007 bola žalobkyni daná výpoveď podľa § 63 ods.1 písm. d) bod 1 Zákonníka práce z dôvodu, že nesplnila podmienku ustanovenú právnym predpisom na výkon dohodnutej práce § 77 zák. č. 131/2002 Z.z. ako aj vnútorným predpisom Technickej univerzity v Košiciach § 1 a § 5 platných Zásad výberového konania na obsadzovanie miest a funkcií na Technickej univerzite v Košiciach, t.j. nezúčastnila sa výberového konania a nemá možnosť ju ďalej zamestnávať, nakoľko neprijala žiadnu ponúkanú prácu, pričom výberové konanie bolo vypísané z dôvodu, že akademický senát Technickej univerzity 30.4.2007 schválil novelizáciu štatútu, ktorá obsahovala organizačné zmeny spočívajúce v novej organizačnej štruktúre za účelom objektivizácie pracovných miest a funkcií, obsahovala zmenu počtu pracovných miest a funkcií a nový spôsob organizácie práce na fakulte a na základe takto schválenej novej organizačnej štruktúry pristúpil zamestnávateľ k obsadzovaniu pracovných miest a funkcií vysokoškolských učiteľov a výskumných pracovníkov formou vypísania výberových konaní. Poukázal na článok J. H., že k prepusteniu vyjadrovali prepustení zamestnanci, že s obdobným obsahom bola aj správa 27.7.2007 na TA3 o 18:24 hod, že ďalší článok J. H. z 20.7.2007 zverejnený v Novom čase, v ktorom doc. Rovňák uviedol, že medzi ponúkanými miestami bola aj práca upratovačky, ale že im ponúkli aj súčasné posty, ale na nižší úväzok a dočasne, čo neprijali. Dekanka ŠP. k tomu uviedla, že zo zákona musela ponúknuť všetky voľné miesta. Ďalší článok J. H. zo SME z 27.8.2007 v obdobnom znení ako jeho predchádzajúce. Podľa článku J. X. v novinách Región z 22.8.2007 bolo prepustených 25 pedagogických pracovníkov z dôvodu, že sa neprihlásili do výberového konania, že ďalšia správa na TA3 bola uverejnená 14.8.2007, ďalší článok SITA z 20.8.2007, kde rektor G. Č. sa vyjadril, že zmena organizačnej štruktúry fakulty nebol nápad novej dekanky, uvažovalo sa o tom už dávnejšie vrátane zníženia počtu zamestnancov a nová organizačná štruktúra bola riadne schválená. Podľa výtlačku webstránky www.fakty-svf-tuke.sk <http://www.fakty-svf-tuke.sk> bol zamestnancami TUKE uvedený Stručný popis situácie na Stavebnej fakulte TUKE, ako sa vyvinula situácia po nástupe Š. do funkcie dekana, uviedol, čo vyplynulo otvoreného listu ministrovi školstva SR a prezidentovi rektorskej konferencie. V článku N. F. sa uvádza, že bolo pedagógom Stavebnej fakulty Technickej univerzity v Košiciach ponúknuté pracovné zaradenie na miesto upratovačky pred odovzdaním výpovedí, čo samozrejme odmietli a chcú sa súdiť. V ďalšom článku J. X. sa uvádza, že skutočnosť, že Technická univerzita sa nezúčastňuje pojednávaní o neplatnosť pracovných pomerov, že naťahuje čas a do uplynulej lehoty trvania pracovného pomeru na čas určitý a aby sa teda zamestnanci nemohli už vrátiť späť na svoje miesta. Podľa prepisu rozhovoru z rozhlasovej stanice Slovensko 10.7.2008 o 18:00 hod. v rámci rádiožurnálu sa vyjadrovali prepustení zamestnanci Ľ. Q.E. G. J. W.. Podľa článku J. H. v novinách Regióny sa uvádza, že Technická univerzita vzniesla námietku voči zaujatosti Okresného súdu Košice I. V článku Z.. J. X. z denníka Korzár bolo zverejnené, že bolo rozhodnuté o tom, že výpoveď, ktorú dostal bývalý profesor stavebnej fakulty TU H. F. je neplatná, že obdobné fakty boli uvedené v článku z 9.9.2009 v Novom čase. Na výpise z uznesenia rokovania členskej schôdze regionálneho združenia Slovenskej komory stavebných inžinierov Košice konanej na Magistráte v Košiciach 15.2.2008 bolo uložené výboru RZ SKSI KE rokovať s vedením Stavebnej fakulty TU Košice, aby urýchlene vykonali nápravu v oblasti kvalifikovaného personálneho zabezpečenia vzdelávania. Na základe odovzdávacieho a preberacieho protokolu po skončení pracovného pomeru výpoveďou k 31.10.2007 zistil, že žalobkyňa odovzdala podklady k vedeckovýskumnej činnosti a to grantový projekt Vega1/2562/05, poukázal na predložený zoznam publikačnej činnosti žalobkyne s uvedeným rokov vydania, že žalobkyňa okrem toho mala prednášať na zahraničných konferenciách uviedol kedy, že bola spoluriešiteľkou výskumných úloh, ktoré boli oponované a ktorých výstupom boli výskumné správy z rokov 1987, 1990, 1993, 1996, 1985, že sa zúčastňovala rôznych projektov od roku 1985 až do roku 2007, v expertíznej a vedecko-odbornej činnosti do roku 1996, že bola členkou nevládnych organizácií, uviedol čo vyplynulo zo záverečnej správy za celú dobu riešenia projektu č. 1/2652/05, č. 1/9023/02. Z prehľadu absolventov v roku 2005 bakalárskeho štúdia podľa bakalárskych úloh v akademickom roku 2004/2005, prehľadu absolventov inžinierskeho štúdia v roku 2006 podľa zadaní diplomovej práce v akademickom roku 2005/2006, prehľadu absolventov bakalárskeho štúdia v roku 2006 podľa zadaní bakalárskej práce v akademickom roku 2005/2006 zistil, že žalobkyňa bola v uvedených obdobiach vedúcou bakalárskych a diplomových prác. Zistil zo správ o činnosti stavebnej fakulty v roku 2006, o činnosti katedry konštrukcií a pozemných stavieb Stavebnej fakulty Technickej univerzity v Košiciach za rok 2006, o činnosti fakulty za rok 2007, o činnosti stavebnej fakulty TU v Košiciach v roku 2005, a z dokladov - zahraničné pracovné cesty v rokoch 2006-2007 a domáce pracovné cesty v roku 2006-2007, že v poznámkach k procesu prípravy, schvaľovania a realizácie zmeny organizačnej štruktúry na SvF TU v Košiciach boli prepustenými zamestnancami vytknuté nedostatky v súvislosti so zmenou organizačnej štruktúry na SvF TUKE a vyhlásených výberových konaní v r. 2007 vrátane stanovísk D.. S., D.. A.X. G. G. J.. Ď.. Z priznania práva uskutočňovať habilitačné konanie a konanie na vymenúvanie profesorov v študijnom odbore 5.1.4. pozemné stavby z 5.11.2007 podpredsedom vlády a ministra školstva H. J. Technickej univerzite v Košiciach súd zistil, že od 5.11.2007 bolo možné habilitovať študijnom odbore pozemné stavby u žalovaného. Poukázal na pracovný postup „PP-03/SvF/H2/09 habilitačné konanie ako konanie na vymenúvanie profesorov“ z 1.2.2009. Uviedol, čo zistil zo správy neurológa J.. T. Y. z 27.2.2008. Konštatoval, že rozsudkom sp.zn. 39C/221/2007-267 zo 23.7.2010 bolo určené, že výpoveď z pracovného pomeru so žalobkyňou vykonané listom žalovaného s označením výpoveď pod evidenčným listom T206/105001/2007 zo 26.7.2007 doručeným žalobkyni 26.7.2007 je neplatné, že žalobkyni bola priznaná náhrada trov konania a žalovaná bola zaviazaná zaplatiť súdny poplatok za žalobu, poukázal na jeho odôvodnenie a, že zo spisu sp. zn. 39C/446/2009 zistil, že v uvedenom konaní sa v zmysle uznesenia súdu zo 17.9.2013 o pripustení zmeny návrhu a o čiastočnom zastavení konania žalobkyňa voči žalovanej domáha náhrady mzdy vo výške 6 700,55 eur/netto, úrokov z omeškania z náhrady mzdy za 9 mesiacov od 20.5.2011 vo výške 1 414,32 eur/netto, sumy 1 397,50 eur/netto titulom porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, úmyselným konaním proti dobrým mravom, nevyplatením zložky platu, osobného príplatku za obdobie od 1.11.2007 do 30.6.2009, sumy 1 183,81 eur/netto ako náhradu ujmy spôsobenej znemožnením výkonu práce a náhradu mzdy za 13. plat v r. 2007 a 2008 a sumy 1 367,26 eur netto ako náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku a príslušenstvo. O. i. z listinných dôkazov - vyhlásenie výberového konania na funkčné miesto odborného asistenta Stavebnej fakulty Technickej univerzity v Košiciach z 8.6.2011, zápisnica zo zasadnutia výberovej komisie na výber uchádzačov na obsadenie miesta odborného asistenta pre Ústav technológie a manažmentu v stavebníctve na Stavebnej fakulte uskutočneného 11.7.2011, prezenčná listina, výberové konanie na funkčné miesto odborného asistenta na študijný odbor pozemné stavby, jedno funkčné miesto na odborného asistenta na študijný odbor environmentálne inžinierstvo a jedno funkčné miesto lektora, vyhlásené výberové konanie bolo 28.5.2010, tiež zápisnica zo zasadnutia výberovej komisie na výber uchádzačov na uvedené miesta uskutočneného 24.6.2011 tiež s prezenčnou listinou, výberové konanie na jedno funkčné miesto odborného asistenta v študijnom odbore pozemné stavby, dve funkčné miesta lektora zo 17.5.2011 a zápisnica zo zasadnutia výberovej komisie uskutočneného 30.6.2010 na uvedené miesta - zistil, že žalovaná aj po roku 2007 vyhlasovala výberové konania na obsadenie pracovných miest vysokoškolských učiteľov a funkcií odborných asistentov a lektorov, pričom žalobkyňa sa na ne neprihlásila. Uviedol čo v konaní vypovedala žalobkyňa, o. i. po výberovom konaní sa ukončilo dekanské obdobie a o miesto dekanky sa uchádzala R.. Š.P., túto väčšina nebola ochotná rešpektovať, preto asi 75% zamestnancov spísalo zápisnicu proti tomu, väčšina bola za W. Ď., avšak napokon výberové konanie vyhrala o jeden hlas R.. Š. a aj to na základe manipulácie so študentskými hlasmi a tiež preto, že bola prijatá klauzula, že sa zrovnoprávnili študentské hlasy, kde sa z piatich hlasov rozhodlo väčšinou. Tí, ktorí ju kritizovali pred jej nástupom, tým dala pocítiť, že si to s nimi vybaví, že žiadala o absolvovanie nového výberového konania, zostavila komisie zvláštnym spôsobom, ona sama sa pritom nového výberového konania nezúčastnila, hoci vyhlasovala, že kto sa ho nezúčastní, opustí stavebnú fakultu a aj dala napokon vyhodiť všetkých, čo sa ho nezúčastnili, že niektorí sa ho aj zúčastnili a aj napriek tomu, že už vedela, že 24 sa ho nezúčastnia, že jej bude chýbať 24 zamestnancov, napriek tomu neprešli ani 2 pracovníčky z tých, ktoré sa výberového konania zúčastnili, že po tom ako došlo k týmto prepusteniam, študenti sa správali nevhodne, urážlivo, že kolegovia sa tiež správali zarážajúco, každý bol za zatvorenými dverami, báli sa ísť po chodbách, aby sa nemuseli pozdraviť tým, ktorí boli v nemilosti, že ona bývala blízko práce, aj jej manžel pracoval predtým na Technickej univerzite na Stavebnej fakulte, aj deti chodili k nim do práce, čiže práca bola pre celý ich život. Tým, že sa zaradili medzi tzv. neschopných, odvtedy nedostala žiadnu ponuku, nikto sa jej neohlásil, že by niečo potreboval, buď uveril tomu, že je naozaj neschopná alebo sa bál, že by mu to potom R.. Š.Á. zrátala, po prepustení už nedostala žiadnu pozvánku ani mailom ani listom, s kolegami si gratulovali si k narodeninám, no od prepustenia za 5 rokov od žiadneho z nich nemala žiaden telefonát, mail, pozdrav. Má podozrenie, že dostali direktívny zákaz byť s ňou v kontakte. Jej ponúkli miesto vedeckovýskumnej pracovníčky na polovičný úväzok na hutníckej fakulte a na strojníckej fakulte a tiež miesto upratovačky na rektoráte, že na úrade práce vraveli, že s niečím takým sa nestretli ani u Rómov, že bolo ich 18, každý mal ponúkané iné miesta, jedine miesto upratovačky bolo ponúknuté všetkým. Ona ten argument nepoužila, chytili sa toho novinári. Boli obídené zákonné ustanovenia, ktoré mali byť dodržané pri hromadnom prepúšťaní. Hoci bola zapísaná ako súdny znalec, za tých 5 rokov dostala prácu ako súdny znalec len od spolužiaka z gymnázia Z.. X., ktorý robí na magistráte, čiže ani týmto spôsobom si nemohla privyrábať peniaze. Ich deti to zle znášali, najmä dcéra, ktorá bola zrejme v zlom veku. V tom čase mala 16-17 rokov. Hoci predtým to bolo ľúbezné dievčatko, ktoré mal každý rád, od vtedy s ňou nevie vyjsť. Ich vzťahy sa veľmi pokazili, už vtedy to zle znášala, keď prišiel o prácu otec, vyhadzuje im na oči, že keď ich vyrazili, prečo ich má počúvať. Dekanka nie je stavebná inžinierka a tak má pocit, že stavebných inžinierov berie ako nepriateľov. V minulosti nikdy chorá nebola, avšak odkedy boli tieto problémy v práci, 138 dní bola práceneschopná a jednoducho jej nervová sústava to nezvládala, dvíhal sa jej žalúdok, keď išla okolo dekanátu. Dekanka knihu na zapisovanie dala k sebe, takže každé ráno musela žalobkyňa tam ísť a každé ráno jej dekanka vynadala, hoci už bola vo výpovednej lehote. Pôvodne si žalobkyňa myslela, že sa vráti na svoje miesto, keď skončí pracovný spor, avšak druhá strana sa snažila spor naťahovať. Aj snaha o uzavretie mimosúdnej dohody bola motivovaná tým, že sa zamestnanci vrátia na fakultu a presvedčili aj tých ostatných okrem žalobkyne, ktorá to zažila pred 4 rokmi s manželom a neverila, že bude možnosť sa vrátiť. Zistila, že R.. Š. šéfuje komore stavebných inžinierov, čiže vedela, že tam nemá šancu prejsť. Preto šla až do Bratislavy spraviť si skúšky odbornej spôsobilosti a zároveň si tam našla miesto na Úrade pre verejné obstarávanie, kde 2,5 roka pracovala ako štátny radca, kde sa kontrolovali projekty z fondov európskej únie. Bola nútená študovať rozhodnutia Európskej únie v anglickom jazyku, platovo bola na tom horšie ako na škole. Nakoniec bola odtiaľ prepustená, keď sa tam menilo vedenie, znižoval sa tam stav zamestnancov o 10%. Potom sa snažila pracovať na živnosť ako energetická certifikácia budov, bolo ťažké získať prostriedky týmto spôsobom. Následne opäť bola na úrad práce. 26 rokov praxe vysokoškolského učiteľa nikto neuznáva, vo firme nechcú ľudí s titulmi. Manžel mal tiež veľký problém zamestnať sa po prepustení a pracuje na živnosť. Absolvovala aj 3 výberové konania v Bratislave, ale len vždy na jedno miesto, väčšinou ide o miesto, na ktorom niekto už aj pracuje a v podstate je nemožné sa pri tejto legislatíve tam dostať. Na výberových konaniach ju neskúšali, väčšinou sa rozprávali o kauze, bolo im to ľúto. Iné kolegyne boli oslovené zo stavebnej fakulty, boli im ponúknuté miesta, nerozumie prečo miesta neboli ponúknuté tým, ktorí boli protiprávne prepustení. Každý rok oslovujú Z.. R., ktorý je už na dôchodku a nie je docentom. Od Nežnej revolúcie absolvovali veľa previerok, sa pustila do štúdia angličtiny pre účely habilitácie aj napísala knihy, ale už som to využiť nemohla, pretože bola prepustená. Profesorský titul je len pre školu, nie pre prax. Bolo vymenovaných niekoľko docentov, pričom nesplnili spomínané kritériá resp. boli horšie hodnotení celý čas. Tiež vie, že súčasný dekan si zamestnal svoju manželku, ktorá hoci je ekonómka, tak ju zamestnal ako vedeckovýskumného pracovníka na katedre nosných konštrukcií. Žalovaný sa jej doposiaľ neospravedlnil. Neboli jej ochotní ani opraviť zápočtový list. Jej priamy nadriadený D.. R. Ď. a on nedal návrh na odňatie jej príplatku, dekanka ho úplne ignorovala. Konkrétne meno žalobkyne novinári v súvislosti s ponúknutou prácou upratovačky neuvádzali, hovorilo sa tam všeobecne a ona bola v tej skupine prepustených učiteľov. Tiež bola s dcérou v televíznom zábere, keď sa zastavila na fakulte a 3 dni sa každú polhodinu na TA3 mohla vidieť, na základe čoho jej potom volali - rodina, bývalí spolužiaci, na výberovom konaní je bol ponúknutý úväzok v odbore len na čiastočný úväzok 10 až 30%. Zistil zo svedeckých výpovedí R.. Z.. H. F. O.., Z.. Z. X., Z. X., D.. Z.. J. J. O.., R.. N.. Š.W. R.., H. K., Z.. J. W., O.., R.. Z.. Z. Š., R.., H. A., D.. Z.. T., O.., J.. H. Š., D.. Z.. T. X., Y. X., R.. Z.. Ľ.I. Q., Z.. G.. X. J., R.. Z.. G. X., D.. Z.. U. U., R.. skutkový stav. Poukázal na to, čo na záver k skutkovej a právnej stránke veci uviedli právny zástupca žalobkyne a právna zástupkyňa žalovanej, a citujúc čl. 19 ods.1,2 Ústavy Slovenskej republiky, § 11, § 13 ods.1,2,3 O. z. uzavrel, že predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je preukázanie skutočnosti, že došlo k neoprávnenému zásahu a jednak to, že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na právach chránených ustanoveniami § 11 a nasl. O. z.. Obe náležitosti musia byť splnené, aby vznikol právny vzťah, ktorého obsahom je právo domáhať sa ochrany podľa citovaných zákonných ustanovení a povinnosť súdom uložené sankcie znášať, že neoprávneným zásahom do práv chránených týmito zákonnými ustanoveniami bude zásadne nepravdivé alebo pravdu skresľujúce tvrdenie alebo pravdivé tvrdenie, ktoré sa dotýka intímnej sféry života občana, ktoré je objektívne spôsobilé narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11 a nasl. O. z. ako aj zásah do súkromia, ktorého nedotknuteľnosť je garantovaná jednak Ústavou Slovenskej republiky ako Listinou základných práv a slobôd. Nie každý neoprávnený zásah do práv chránených je spôsobilý splniť tieto náležitosti a je potrebné neoprávnený zásah posudzovať s prihliadnutím na prostredie, v ktorom k zásahu došlo, na subjekt zásahu, objekt zásahu, na jeho obsah, pokiaľ spočíval v skutkových tvrdeniach, na intenzite a na ostatných okolnostiach, za ktorých bol vykonaný. V prípade, že dôjde k neoprávnenému zásahu do týchto práv, má postihnutý právo na to, aby mu súd poskytol ochranu. Zákon nepodáva výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorým môžu byť dotknuté osobnostné práva. I keď zákon nedefinuje pojem zásah a ani nepodáva výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu byť dotknuté osobnostné práva, je ním však bezpochyby tak aktívne konanie, ako aj pasívne správanie (zdržanie sa konania alebo jeho opomenutie), ktoré má v zákone uvedené znaky. Týmito znakmi je predovšetkým neoprávnenosť zásahu (neoprávneným nie je zásah do osobnostnej sféry, ak sú dané okolnosti vylučujúce protiprávnosť konania, napr. výkon práva, plnenie povinnosti, svojpomoc, nutná obrana či krajná núdza), tiež jeho objektívna spôsobilosť negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby a príčinná súvislosť medzi určitým správaním a porušením alebo ohrozením osobnostných práv. Ak sú v konkrétnom prípade tieto znaky dané, má fyzická osoba právo najmä domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie a v prípade, že by sa nezdalo postačujúce morálne zadosťučinenie, aby jej bola priznaná aj peňažná satisfakcia - náhrada (nie trest) nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom podmienka, aby neoprávnených zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere je, len pravidelná. Zodpovednosť za neoprávnený zásah je založená na objektívnom princípe, to znamená že sa popri neoprávnenosti zásahu do osobnosti fyzickej osoby nevyžaduje zavinenie pôvodcu tohto neoprávneného zásahu. Podľa žaloby reči šíriace sa ako následok skončenia pracovného pomeru žalobkyne u žalovanej výpoveďou zo strany žalovanej, tomu predchádzajúce ponukové konanie žalovanej ohľadne voľných miest žalobkyni vrátane miesta upratovačky a následná medializácia veci mali znevážiť žalobkyňu v rodinnom kruhu, kruhu známych, v odborných kruhoch i u širokej verejnosti a tak do jej práva na česť a dôstojnosť, vážnosť, dobré meno a tiež spôsobiť žalobkyni neurologické zdravotné problémy pretrvávajúce do súčasnosti a znemožniť jej ďalší kariérny postup. Neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby nejde, ak existujú okolnosti vylučujúce neoprávnenosť zásahu. Jednou z takých okolností môže byť aj výkon zo zákona vyplývajúceho práva alebo plnenie zákonom uloženej povinnosti. Takýmito prípadmi sú najmä zákonné licencie (§ 12 ods.2, 3 O. z.), práve tak ako licencie stanovené inými zákonmi (napr. Trestným poriadkom, Zákonom o rodine a pod.), avšak za predpokladu, že takto vykonané zásahy sú uskutočnené v rámci a v medziach týchto zákonov. Je pritom vždy na pôvodcovi zásahu do práva na ochranu osobnosti, aby preukázal, že existoval konkrétny dôvod (okolnosť), ktorý podľa právneho poriadku neoprávnenosť zásahu vylučuje. Konštatoval, že v predmetnej veci bolo preukázané v konaní, že žalovaná vo vzťahu k žalobkyni postupovala zákonnom dovoleným a predpokladaným spôsobom (vyhlásenie výberového konania, ponuka voľných pracovných miest, skončenie pracovného pomeru v zmysle Zákonníka práce) a toto jeho konanie nevybočilo z medzí uvedených právnych noriem, žalovaná postupovala len v rámci ustanovení zákonov. Na tejto skutočnosti nemôže zmeniť nič ani výsledok tohto jeho konania, keď skončenie pracovného pomeru bolo v súdnom konaní určené ako neplatné, nakoľko aj takýto výsledok predpokladajú príslušné ustanovenia Zákonníka práce s následnými nárokmi zamestnanca úspešného vo vzťahu k zamestnávateľovi (§ 77, § 79 Zákonníka práce). Naviac za nespôsobilý zásah z hľadiska narušenia alebo ohrozenia práva, chráneného ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka je potrebné považovať i tie prípady, kedy zásah spočíval v tvrdeniach, ktoré boli prednesené za takých okolností, za ktorých nehrozilo zverejnenie, a nemohla byť nimi znížená vážnosť dotknutej osoby. V konaní nebolo preukázané, že by žalovaná obsah listiny obsahujúcej skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou zverejnila alebo verejne oboznámila. Naopak, ako z dokazovania (výsluchov) vyplynulo, medializáciu prípadu vyvolali práve prepustení zamestnanci v snahe zvrátiť následky prepustenia. Má za to, že konanie žalovanej nespĺňa znaky neoprávneného zásahu do osobnosti žalobkyne, a nie je možné za takýto zásah považovať následok, ktorý subjektívne pociťovala žalobkyňa vo svojom osobnom, pracovnom i spoločenskom živote. Skutočnosti, že sa v súvislosti s prepustením žalobkyne šírili o nej difamujúce a nepravdivé údaje, čo malo podľa nej mať negatívny dopad na jej zdravotný stav a úspech pri hľadaní zamestnania, však nemožno - ani za predpokladu, že by bol tento dopad preukázaný - považovať za neoprávnený zásah, vyvolaný konaním žalovanej, ktorá konajúc v zákonných licenciách vyhlásila nové výberové konanie na miesto žalobkyne, ponúkla žalobkyni všetky voľné miesta a následne skončila pracovný pomer so žalobkyňou z dôvodu, že sa nezúčastnila výberového konania ani neprijala žiadne ponúknuté miesto. Takýto široký výklad o príčinnej súvislosti medzi zákonným konaním žalovanej v zmysle toho, že jej priamo zákon umožňoval skončiť so žalobkyňou pracovný pomer, i keď toto skončenie bolo neskôr súdom vyslovené za neplatné (nie nezákonné, pričom súd nevylúčil, že boli dané dôvody na výpoveď podľa § 63 ods.1 písm. b/ Zákonníka práce) a subjektívnym vnímaním žalobkyne o zásahu do jej osobnostných práv, nie je dôvodný. Pri takomto výklade by mohol každý účastník pri neplatnom skončení pracovného pomeru, požadovať ochranu svojej osobnosti a prípadnú nemajetkovú ujmu, nakoľko okolnosti uvádzané pri skončení pracovného pomeru sa vo väčšine prípadov dotýkajú osoby zamestnanca (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 8 Cdo 8/2009). Vzhľadom na uvedené súd žalobu ako nedôvodnú zamietol v celom rozsahu. Pre úplnosť dodal, že pokiaľ ide o zásahy do práv ďalších osôb, tieto neboli predmetom tohto konania, nakoľko predmetom konania je len ochrana osobnosti žalobkyne pred zásahom do jej osobnostných práv. Podotkol, že nemožno žalovanú nútiť, aby vypísala výberové konania na miesto, pokiaľ to nevyžadujú jej pomery. Žalobkyňa v konaní nepreukázala, že by bolo došlo k nejakej diskriminácii ohľadne vypísania resp. nevypísania výberového konania žalovanou po roku 2007. Navyše žalovaná v konaní preukázala, že vypísala výberové konanie na miesto v odbore žalovanej, avšak žalovaná sa naň neprihlásila. Tiež žalobkyňa v konaní nepreukázala, že by v dôsledku výpovede zo strany žalovanej ju v odborných kruhoch považovali za odborne nespôsobilú ani žeby to malo vplyv na výsledok výberových konaní, ktorých sa zúčastnila na STU (svedkovia tam pracujúci uviedli práve opak), svedkovia, ktorých žalovaná navrhla v konaní vypočuť naopak vypovedali, že boli konaním žalovanej pobúrení. Skutočnosť, že žalobkyňa nemohla ďalej pracovať na článkoch, projektoch, pedagogickej činnosti, habilitácii, bola po 30.6.2009, (kedy žalobkyni uplynula doba určitá, na ktorú mala dojednaný pracovný pomer so žalovanou) dôsledkom toho, že s ňou nebola uzavretá nová pracovná zmluva, a nie dôsledkom toho, že bola žalovanou prepustená. Zdôrazňuje, že pokiaľ bola žalovaná toho názoru, že má nadbytok učiteľov, tak po 30.6.2009 ju nemohol nikto donútiť, aby uzavrela zmluvu so žalobkyňou aj na ďalšie obdobie. Navyše, ako vyplynulo z mnohých výpovedí, žalobkyňa - aj keď za sťažených podmienok - mohla pracovať na článkoch, projektoch, pedagogickej činnosti a habilitácii aj inde ako u žalovanej. Žalobkyňa nepreukázala, žeby bola žalovaná vyvíjala akúkoľvek činnosť smerujúcu k zabráneniu žalobkyni v uvedených činnostiach a nepreukázala ani existenciu svojej habilitačnej práce. Súd upozorňuje aj na tú skutočnosť, že v médiách sa nespomenulo meno žalobkyne, pričom ani nejde o osobnosť známu z verejného a spoločenského života v širšom ponímaní (ako je to napr. v prípade verejne činných osôb) a v konaní nebolo preukázané ani, že by bol v médiách alebo v odborných kruhoch zo strany žalovanej prezentovaný názor o spochybňovaní odbornej erudície alebo ľudských kvalít niektorého z prepustených. Na záver podotkol, že žalobkyňa si v konaní sp. zn. 39C/446/2009 uplatnila nároky vyplývajúce z neplatnosti pracovného pomeru - náhradu mzdy (čo možno ponímať ako zákonom stanovenú forma finančného odškodnenia zamestnanca za stav, ktorý bol spôsobený nesprávnym postupom zamestnávateľa voči nemu) a taktiež nároky titulom porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, úmyselným konaním proti dobrým mravom, nevyplatením zložky platu, osobného príplatku i náhradu ujmy spôsobenej znemožnením výkonu práce (a to vychádzajúc z takmer rovnakého skutkového stavu ako žalobkyňa - vyjmúc zásahu do jej práv na ochranu osobnosti - popísala v tomto konaní). O trovách žalobkyne rozhodol v súlade s § 142 ods. 1 O.s.p. (jeho znenie citoval). Neúspešná žalobkyňa nemá právo na náhradu trov konania a je povinná úspešnej žalovanej nahradiť účelne vynaložené trovy konania. Tie pozostávajú z trov právneho zastúpenia advokátom v zmysle § 10 ods. 1 a 8, § 13a ods. 1, § 15, § 16 ods. 3 a 4, § 17 ods. 1 a § 18 ods. 3 vyhl. MS SR 655/2004 Z.z. za 14 úkonov (prevzatie a príprava zastúpenia 2009, vyjadrenie k žalobe 10.11.2010, účasť na pojednávaniach v 11.10.2011, 9.2.2012, 6.3.2012, 29.5.2012, 4.9.2012, 8.11.2012, 15.1.2013, 25.11.2013 a 11.9.2014, účasť na výsluchoch dožiadaným súdom v dňoch 14.9.2012 a 23.8.2013 a podanie z 12.12.2012) po 91,29 eur = 1.278,06 eur + režijný paušál 6,95 eur, 7,21 eur, 7,41 eur, 7 x 7,63 eur, 3 x 7,81 eur a 8,04 eur = 106,45 eur ďalej z náhrady za stratu času za cestu 4.9.2012 a 23.8.2013 z Košíc do Bratislavy a späť, 2 x 12 polhodín po 12,71 eur (1/60 výpočtového základu) a 2 x 12 polhodín po 13,01 eur, t.j. 2 x 152,52 eur + 2 x 156,12 eur = 617,28 eur a z cestovného vyčísleného v sume 72,52 eur podľa zák. č. 283/2002 Z.z. a opatr. MPSVaR SR č. 632/2008 Z.z., podľa ktorého je suma základnej náhrady za každý km jazdy pre osobné cestné motorové vozidlá 0,183 eur/km za dve cesty z Košíc do Bratislavy a späť 2 x 2 x 480 km pri použití motorového vozidla FORD FOCUS, priemernej spotrebe 6,3 l/100km a cene PHM 1,572 eur/l (pri matematickom vyčíslení: 2 x 2 x 480km x 0,183eur + 6,3l/100km x 2 x 2 x 480km x 1,572 eur, t.j. 351,36 eur + 190,15 eur = 541,51 eur) + 20% DPH z 2.543,30 eur. Právnej zástupkyni žalovanej nepriznal náhradu trov za poradu 7.10.2011 (ešte pred 1. pojednávaním), 2.3.2012, 10.4.2013 a 8.9.2014 (tesne pred posledným pojednávaním, kde sa len predniesli záverečné reči), nakoľko ich nepovažoval za účelne vynaložené trovy konania a neboli ani žiadnym spôsobom preukázané - že sa uskutočnili a za akým účelom (ako sa ich výsledok významne prejavil v konaní) a odmenu za podanie z 7.2.2013, ktoré obsahovalo otázky pre svedkov, pričom ich výsluchu sa právna zástupkyňa osobne zúčastnila a bola jej riadne priznaná odmena za účasť na nich; ani za mimosúdne rokovanie s protistranou 12.4.2013 a podanie protistrane z 15.4.2013, nakoľko žiadnym spôsobom neboli preukázané (uvedené rokovania sa nespomínajú ani vo vyčíslení trov právneho zástupcu druhej strany); ani za podanie z 3.12.2013, ktoré neobsahovalo žiadne nové relevantné skutočnosti pre rozhodnutie vo veci, žiadnym spôsobom neprispelo k vytvoreniu skutkového a právneho základu pre rozhodnutie súdu. O povinnosti žalobkyne nahradiť žalovanej trovy konania v celkovej výške 3 051,96 eur (1 278,06 eur + 106,45 eur + 617,28 eur + 541,51 eur + 508,66 eur) na účet jej právnej zástupkyne rozhodol v súlade s § 149 ods.1 O.s.p. Výrok o trovách štátu vyplýva z § 148 ods.1 O.s.p. (jeho znenie citoval) a uviedol, že štát v konaní svedkovi H. K. priznal uznesením z 1.8.2012 svedočné v sume 111,76 eur. V konaní bola neúspešná žalobkyňa, u ktorej nie sú predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov, preto je povinná nahradiť štátu ním vynaložené trovy konania. Rozsudok napadla včas podaným odvolaním žalobkyňa z dôvodov I., že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v súlade s §§ 201, 205 ods.1 písm. d) a f) zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len O. s. p.), proti všetkým jeho výrokom nasledovné, ktoré odôvodnila nasledovne: II. Právo na ochranu osobnosti - citovala znenie § 11,13, ods.1,2 a uviedla, že v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení sa v konaní domáhala ochrany osobnosti proti následkom neoprávnených zásahov jej osobnostných práv a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Má za to, že podaná žaloba ako aj celé konanie vychádzalo zo závažného porušenia jej práva na ochranu osobnosti zakotvené v právnych predpisoch Slovenskej republiky a to konaním žalovanej. Tým, že súd jej žalobu zamietol, konal v rozpore s ustanoveniami O. s. p. ako aj O. z., keď neposkytol ochranu porušenému právu. III. Zásahy do ochrany osobnosti - ako uviedla v návrhu na začatie konania, za neoprávnený zásah do ochrany osobnosti považuje úkon zo strany žalovanej nazvaný ako „výpoveď". Vzhľadom na neplatnosť tohto úkonu má za to, že tomuto nemôže byť zo strany súdu priznaná žiadna ochrana, nakoľko išlo o úkon vykonaný v rozpore s ustanoveniami Zákonníka práce ako aj O. z.. Právny názor a záver súdu, ktorým poskytuje ochranu úkonu, ktorý je priamym porušením ustanovení uvedených zákonných predpisov nie je správny. Ak by totiž ako uvádza súd, žalovaná postupovala vo vzťahu k nej zákonom dovoleným a predpokladaným spôsobom, potom by nemohla uskutočniť neplatný právny úkon, t.j. výpoveď. Má za to, že takémuto úkonu súd nemôže poskytovať ochranu a teda ani žalovanej, ako pôvodkyni zásahu. Súd sa vôbec nevysporiadal so závažným a neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti zo strany žalovanej, ktorý ona uvádzala v návrhu na začatie konania a v priebehu celého súdneho konania zdôrazňovala. 18.7.2007 žalovaná uskutočnila so „žalovanou“ ako jej zamestnankyňou pohovor, predmetom ktorého bolo ponúknutie voľných pracovných miest v súlade s § 63 ods.2 Zákonníka práce. Za prítomnosti sedemčlennej komisie jej žalovaná ponúkla prácu upratovačky rektorátu. Túto ponuku práce nie je možné chápať inak ako akt dehonestácie jej osoby. Pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je rozhodujúce, či by vzniknutú ujmu vzhľadom na intenzitu, rozsah a trvanie pociťoval ako závažnú každý nachádzajúci sa na jej mieste a v jej postavení. Tu možno tvrdiť, že akákoľvek iná osoba na jej mieste by takýto akt zo strany žalovanej považovala za zásah do svojich osobnostných práv. Uvedené potvrdzujú aj dôkazy vykonané na pojednávaniach, najmä jednotlivé výpovede svedkov, ktoré sú ďalej uvedené. Neplatná výpoveď a najmä následné obdobie mimoriadne zasiahlo do jej života a zdravia, do jej občianskej cti, dôstojnosti, vážnosti v spoločnosti, ako aj súkromia. Napriek neplatnosti výpovede sa jej doposiaľ nedostalo primeraného zadosťučinenia. Keďže došlo k uvedeným skutočnostiam, uplatnila si svoje práva v konaniach vedených na OS v Košiciach pod č. 39C/446/2009 (náhrada mzdy - nie je ešte ukončené) v konaní 17C/315/2009 (o ochranu osobnosti). Odvolávanie sa súdu, na to „...že žalovaná vo vzťahu k nej postupovala zákonom dovoleným a predpokladaným spôsobom (vyhlásenie výberového konania, ponuka voľných pracovných miest, skončenie pracovného pomeru v zmysle Zákonníka práce)" (rozsudok str. 39 v konaní 17C/315/2009) je nesprávnym skutkovým zistením a hrubou chybou súdu. Súd nesprávne vyhodnotil výpoveď svedkyne R.. N.. Q. Š., R.., predsedníčky Akademického senátu SvF TU v Košiciach, ktorá uviedla, že do akademického senátu nebola predložená nová organizačná štruktúra a ani systemizácia miest, len nový štatút (strana 210 spisu 17C/315/2009) zápis z výpovede svedka zo 6.3.2013. „Áno, bola som prekvapená, že pani dekanka predložila len štatút a nebola predložená aj nová organizačná štruktúra a systemizácia vtedy". Toto isté uviedla svedkyňa aj v konaní 39C/221/2007 o neplatnosti výpovede. To znamená, že celé schvaľovacie konanie nového organizačného a personálneho usporiadania Stavebnej fakulty Technickej univerzity v Košiciach je neplatné. Ide o jednoznačné porušenie vysokoškolského zákona. A teda aj celé výberové konanie a ponuka pracovných miest vrátane miesta upratovačky je neplatné. Na túto skutočnosť upozorňovala jednak ona, ako aj jej právny zástupca. Postup žalovanej možno jednoznačne hodnotiť ako svojvoľný, so snahou aj protiprávnou cestou zabezpečiť svoje ciele a bol len súčasťou jej mobbingu, ktorý dlhodobo pretrvával. Pritom v rozsudku, str. 12, sa tento proces uvádza ako štandardný. Ona prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadala v konaní 39C/221/2007, str. 129 spisu, z hľadiska procesnej hospodárnosti pripojiť zápisnice o výsluchu svedkov uvedených v konaniach - konanie č. k. 39C/219/2007, č. k. 36C/187/2007, vypočutie D.. Z.. G. Y.X., R.. G. D.. N.. U. R., O.., zástupcov odborov, následne žiadala o pripojenie spisu 39C/221/2007 ku konaniu 39C/315/2009. Súd sa s touto požiadavkou nezaoberal, čím dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. D.. Y.Á. pôsobila ako predsedníčka odborov na SvF a D.. R. ako predseda odborov na univerzite. Došlo teda k zverejneniu celého prepúšťania ako aj informácii o ponúkaných pracovných miestach, vrátane miesta upratovača. Pritom miesto upratovača dostali ponúknuté všetci prepúšťaní a ďalšie miesta sa u každého líšili. Svedok R.. Z.. H. K., O.., vo svojej výpovedi - zápis z pojednávania 29.5.2012, o. i. uviedol k dianiu na SvF TU v Košiciach „Ja by som si dovolil povedať, nielen na odborných komisiách, všade, celkovo, aj z rodiny, čo ani nerobia vo fachu, keď sa to objavilo v televízii, v rozhlase to bolo, tak nastalo pobúrenie a bolo to nazvané, že čistka". Prostredníctvom svojho právneho zástupcu opakovane zdôrazňovala, že hoci ide o neplatnú výpoveď, za podstatné v tomto konaní je ponuka pracovných miest na iných fakultách Technickej univerzity v Košiciach (ďalej TU) a najmä miesto upratovač na RTU, ktorá je na strane 11 a 12 rozsudku uvedená ako vhodná. Ide o vrchol arogancie a nemorálnosti. Zdôrazňovanie, že zamestnávateľ len uplatňoval svoje zákonné právo je zavádzajúce a účelové. V tomto duchu sa vyjadril aj rektor TU R.. Č., ktorý považuje celý proces za uzavretý - str. 17 rozsudku. Závažná chyba je uvedená na strane 19 rozsudku, kde je uvedené „...pričom vedecké a odborné publikácie, na ktorých sa podieľala majú iných autorov". Takéto znenie vyzerá tak, že si ona privlastňuje práce iných. Má tam byť uvedené „...aj iných spoluautorov", resp. citácie autorky v prácach iných autorov. Ďalej je na strane 20 a aj na strane 40 rozsudku uvedené nepravdivé konštatovanie. Ona sa zúčastnila 14.7.2013 na výberovom konaní na 17 uvoľnených miest odborných asistentov na Ústave pozemného staviteľstva SvF TU v Košiciach a na 3 miesta vedecko-výskumného pracovníka na tom istom pracovisku. Nebola prijatá ani na jedno miesto. Oznámenie o výsledku je založené v spise 39C/446/2009, str. 476 a 479. Takže tvrdenie, že sa nezúčastnila žiadneho výberového konania je klamlivé a zavádzajúce. Prostredníctvom svojho zástupcu žiadala tento spis pripojiť k spisu 17C/315/2009. Okrem toho sa v roku 2011 zúčastnila troch výberových konaní na Stavebnej fakulte STU v Bratislave, a to 17.1.2011, kde ale vždy skončila ako druhá a nebola prijatá - spis 39C/446/2009, str. 268. Svedkovia (R.. K., R.. Q., D.. U.) uviedli, že výberové konania sa vypisujú účelovo pre tých ľudí, ktorí pracujú na fakulte a končí im pracovná zmluva na dobu určitú. Keďže sú zapojení do činnosti katedry, výskumu, odbornej činnosti, výučby, je prakticky nemožné aby na ich miesto bol prijatý človek z praxe a už vôbec nie mimo sektoru stavebníctva alebo školstva. Judikát poukazujúci na protizákonnosť takéhoto postupu: Sp. zn. III US 269/96: Ak zamestnávateľ protiprávnym spôsobom vytvoril faktický stav odporujúci už samotnému zákonu a naviac konaním s rysmi svojvôle, je z ústavného hľadiska vylúčené, aby takto contra legem vytvorenému stavu bola poskytnutá ochrana. Súd by v takomto prípade takúto ochranu nemal poskytnúť odporcovi - napríklad zamietnutím uplatnenej žaloby. Vo viacerých výpovediach svedkov bol preukázaný mobbing, šikanózne postupy. Uvádza to jej právny zástupca, (zápis z pojednávania z 11.10.2011) „...zo strany žalovanej bol na ňu vykonávaný neustály mobbing, tvrdé psychické útoky..." Ona to uvádza vo svojich výpovediach (aj v konaní 39C/221/2007). Nebola jej ponúknutá iná možnosť ukončenia pracovného pomeru, napr. dohodou, ale len výpoveď s ponukou ponižujúceho pracovného miesta upratovačky. Opakovane uviedla vo svojej výpovedi, že mobbing a šikanovanie vyústili k viacerým rodinným tragédiám. Prácu si našla po 9 mesiacoch až v Bratislave, rozdelila sa tak rodina, syn, ktorý mal v tom čase 14 rokov začal chodiť do školy v Bratislave, kde sa pri ceste do školy v MHD stal účastníkom dopravnej nehody pri ktorej utrpel zlomeninu dvoch stavcov chrbtice, následky čoho si ponesie celý život. Ostal pol roka ako ležiaci pacient. Starať sa o neho musel jej manžel a prišiel tak o príjem a zmluvy, nakoľko v tom čase už pracoval na živnosť. Ona si musela udržať prácu, ktorú si len s problémami našla v Bratislave. H.. H. A., právnička rektorátu TU, vo svojej výpovedi uviedla (zápis z pojednávania 8.11.2012) „...Bol vypracovaný vzor. Voľné miesta sa dopisovali rukou. Tajomník robil zoznam voľných miest a viem, že ku každému jednotliví zamestnanci prichádzali a každému jednému boli ponúkané voľné miesta na univerzite vrátane toho upratovača." Ona aj vo svojej výpovedi uviedla, že miesto upratovača bolo ponúknuté aj bývalému dekanovi fakulty R.. Q. (zápis z výpovede svedka 25.11.2013). Je presvedčená, že vzdelaní ľudia na akademickej pôde, za účasti právneho oddelenia rektorátu vedeli čo robia, bol to zo strany zamestnávateľa vedomý protiprávny spôsob, ktorým sa vytvoril faktický stav odporujúci už samotnému zákonu a naviac to bolo konanie s rysmi svojvôle. Výpoveď prof. Ing. Jána Hudáka, CSc, zo 6.3.2012, spis 17C/315/2009, Z.. J. W., O.. zo 4.9.2012, spis 17C/315/2009, potvrdila mobbing na pracovisku. Výpoveď R.. Z.. Ľ. Q., O.., z 25.11.2013, ktorý okrem výpovede, ktorá sa týkala celého diania na fakulte, vrátane šikanóznych postupov, opakovane vložil do spisu aj písomnosti potvrdzujúce nezákonne, amorálne postupy vedenia fakulty už od roku 2006. Vo svojej výpovedi o. i. uviedol „...Za veľmi frustrujúce možno určite považovať aj to, že keď už boli dané výpovede a povinné čerpanie dovolenky bolo, tak na stavebnej fakulte v budove na Vysokoškolskej ulici vrátnici dostali pokyn, neviem či od dekanky alebo od tajomníka stavebnej fakulty, že majú okamžite hlásiť vstup tých a tých ľudí, ktorí boli na čiernej listine. Vrátničky sa mi ospravedlňovali a hovorili, že sa veľmi trápne cítili. ...Keď sa náhodou podarilo tak prejsť, že ho nezbadali, tak vzápätí dostala vrátnička vynadané asi od vedenia stavebnej fakulty, že ako to, že ho nehlásili. Takže bol sledovaný pohyb, ale nebol priamo zakázaný, ale vrátnička na verejnej vysokej škole, kde vstup do budovy je vlastne voľný, tak zastavila človeka a vypytovala sa, prečo tam ide, za kým ide." Na jej otázku - „Vnímal si to, čo sa dialo na fakulte pred našim prepustením ako šikanovanie?" svedok uviedol „Áno, vnímal. Spomenul som to vo svojom výroku pred chvíľou, že sme na to 8 vedúci katedier upozorňovali už niekoľko mesiacov predtým ako to vyvrcholilo do špičkovej etapy, kedy to skončilo výpoveďou, takže to môžeme považovať za šikanovanie, lebo boli vyžadované také konania, také úkony, ktoré neboli podložené žiadnymi legislatívnymi požiadavkami. 8 vedúcich katedier z 10 vtedy existujúcich katedier upozornili dekana na takéto šikanózne konanie dvoch garantov, ktorí boli vedúcimi tých 2 katedier, ktorí tam nie sú podpísaní. Konkrétne prof. Juhás a R.. Š.". Na jej otázku „Mohlo byť šikanovanie jedným z dôvodov, ako dopadol pán D.. X.?", svedok - R.. Q. o. i. uviedol „...Nesmierne ťažko psychicky znášal tú situáciu a ten tlak, ktorý naňho R.. Š. ešte predtým ako bola dekanka vyvíjala a stupňovalo sa to. Takými pokynmi mu bola odobraná možnosť skúšať predmet, ktorý prednášal a garantoval, čo si neviem predstaviť, na základe čoho sa formálne správne právne to dá urobiť. Takže takýchto doslova šikanóznych ťahov tam bolo veľa. Celkom iste to malo dopad na jeho zdravie a ukončenie jeho života." Podľa nej na šikanovanie a mobbing jej osoby, ktorý vyústil do ponuky miesta upratovača nemala žalovaná žiaden dôvod. Vo svojej výpovedi o. i. uviedla - str. 185 spisu 17C/315/2009 - „...Mám za to, že učiteľ na vysokej škole je poslanie na celý život, pri ktorom nejde o finančné prostriedky, ale ide hlavne o obetovanie sa pre prácu. Po tom ako došlo k týmto prepusteniam a študenti boli na koni, správali sa nevhodne, urážlivo. Jeden žiak mi na cvičení odmietol ručne rysovať, šiel sa sťažovať na dekanát. Následne na to ju dekanka spucovala pred celou skupinou, hoci už inou ako bola tá, z ktorej bol ten žiak, pretože medzi tým sa vymenili študenti. Kolegovia sa tiež správali zarážajúco, každý bol za zatvorenými dverami, báli sa ísť po chodbách, aby sa nemuseli pozdraviť tým, ktorí boli v nemilosti". Ona bola aj členkou medzinárodnej strechárskej spoločnosti WGD. „Ja som predtým chodievala aj na medzinárodné strechárske konferencie, kde sa zúčastňovali zahraničné firmy, ktoré vyrábali súčiastky na strechy, avšak po prepustení som nedostala žiadnu takúto pozvánku. Potom som z Nemecka dostala informáciu, že už vraj nie som. Teda nedostala som žiadnu poštu ani mailom ani listom, pritom predtým, keď sa to stalo, že odišli kolegovia, tak sekretárka im posielala poštu cezo mňa alebo nejakým spôsobom im dala vedieť...." Do spisu bol vložený aj doklad - odovzdávací protokol, ktorý podpisujú všetky pracoviská zamestnávateľa. Tento dekanka vlastnoručne roztrhala a odmietala ho vydať. Žalovaná nevydala zápočtový list, čím jej sťažila možnosť zaevidovania sa na úrade práce. Tento zápočtový list vydávala žalovaná štyri razy a vždy s inými údajmi, kým mal všetky náležitosti. Nedovolila jej ani vysťahovanie osobných vecí z kancelárie. Do dnešného dňa ostal na bývalom pracovisku mobilný telefón a iné veci osobnej potreby. Doklady potvrdzujúce tieto skutočnosti boli riadne vložené do spisu 39C/221/2007, ale súd sa nimi v tomto konaní (17C/315/2009) nezaoberal a ani sa nesnažil ich vyhodnotiť aj keď bolo žiadané pripojenie spisov. Ďalej vo svojej výpovedi (str. 186 spisu 17C/315/2009) uviedla „...Mne ponúkli miesto vedeckovýskumnej pracovníčky na polovičný úväzok na hutníckej fakulte a na strojníckej fakulte, ponúkli mi tiež miesto upratovačky na rektoráte. S tým som šla na úrad práce, kde vraveli, že s niečím takým sa nestretli ani u Rómov..." „...Keď si dekanka všimla, že sa snažíme vyhnúť miestam okolo jej kancelárie, tak knihu na zapisovanie dala k sebe, takže každé ráno som bola nútená tam ísť, každé ráno mi vynadala, hoci som už bola vo výpovednej lehote...", „...počas mojej výpovednej lehoty som tri dni chodila po všetkých pracoviskách, aby mi podpísali, že im nič nedlhujem, podpísal mi to aj vedúci katedry a potom na dekanáte mi to uhlopriečne škrtli a ešte pani dekanka aj zjazdila tých, ktorí mi to podpísali a dokonca nedovolila pracovníčkam vydať mi žiaden papier. Vzhľadom na to som sa nemohla nahlásiť na úrade práce v zákonnej dobe, musela som doplácať poistky." Ponuka miesta upratovača bolo o to dehonestujúcejšia, že ona ako vedeckovýskumná pracovníčka bola za rok 2006 vyhodnotená ako najlepšia, v oblasti publikácii dosiahla 50 bodov, čím by sa v kategórii docent dostala na 7 miesto z počtu 16 docentov a dokonca na 6 miesto z ôsmych profesorov fakulty (str. 27 spis 17C/315/2009, str. 72 spisu 39C/446/2007). V celkovom poradí všetkých pracovníkov bez rozdielu vedeckopedagogického a vedeckého titulu bola na 12 mieste zo 76 pracovníkov fakulty. Vyhodnotenie pracovníkov bolo zverejnené na oficiálnej výveske dekanátu a bolo tam v roku 2007. Preto práca upratovača nemohla vyznieť ani v tomto kontexte ako „vhodná", pretože aj svojimi publikáciami sa ona podieľala na tom, že od 5.11.2007 bolo fakulte priznané právo habilitácii a inaugurácii v študijnom odbore pozemné stavby, lenže žalobkyňa už v tom čase bola evidovaná na úrade práce. Neustále spochybňovanie odbornosti a kvality práce, publikačnej a vedeckovýskumnej práce zo strany žalovanej tak, ako to neustále prezentovala právna zástupkyňa žalovanej, bolo teda zjavne tendenčné. Dostatočne vydokladovala, že bola trikrát evidovaná na úrade práce, že jej pracovné zaradenie v práci, ktorú si našla, nezodpovedalo jej vzdelaniu, napr. aby si zabezpečila aspoň minimálne možnosti nájsť si prácu, absolvovala opatrovateľský kurz s následnou stážou v Dome seniorov (str. 443, 444 spisu 39C/446/2009). Dopad na ňu v odborných kruhoch charakterizuje aj výpoveď svedka R.. Z.. H. K., O.. (zápis z pojednávania 29.5.2012) „...Tým, že odišla, v mojich očiach neklesla vôbec, ale v skutočnosti je odpísaná z toho odboru, lebo sa nepodieľa na tých stretnutiach ohľadom riešenia problémov, je úplne na vedľajšej koľaji..." „...A teraz nabehnúť už vo svojom veku alebo s dlhšou praxou - ja si dovolím povedať, keď aj tridsaťročný by sa uchádzal, už je ťažko, lebo tí noví majú zahraničné stáže, školenia, doktorandské štúdium a všetko čo je, to je už na inej úrovni..." Súd na strane 40 rozsudku nesprávne vyhodnotil svedecké výpovede a dokazovanie, keď uvádza, že „... mohla pracovať na článkoch, projektoch, pedagogickej činnosti a habilitácii aj inde ako u žalovanej". Svedok R.. Z.. H. K., O.. vo svojej výpovedi (zápis z pojednávania 29.5.2012) uviedol „...Áno, sú pravidlá hry vypracované, ktoré musí splniť uchádzač. On si podá žiadosť. Teraz môže nastať prípad, napríklad Košice nemajú akreditáciu na vymenovanie docentov, sa to robilo v Bratislave, aj na profesorov, tak to bolo. Žiadosť musí byť, ale potvrdená tou školou, kde sa vykonáva pedagogická činnosť, že je záujem. To znamená, že bežný človek si nemôže dať žiadosť, že chce byť docent alebo profesor. On musí mať, komu bude slúžiť, komu sa to vymenuje. Aj boli také prípady z Košíc, kde prišiel pán dekan alebo prodekan a pred vedeckou radou nám z fakulty dosvedčil: áno my sme za, aby táto osoba sa stala docentom, spĺňa kritériá a bude pokračovať v našej práci. Ja si neviem predstaviť, mne je to neuskutočniteľné, keď neučí aby bol docentom". Zo zápisu z výsluchu svedka D.. Z.. U. U., R.., na Okresnom súde Bratislava I odd. 15Cd 23.8.2013 (zápis je v prílohe spisu 17C/315/2009) uviedol „...Každá fakulta má svoje kritériá, ktoré uchádzač o habilitáciu musí splniť. Z kritérií je to najmä vedecko-pedagogická činnosť, osoba musí mať určitý počet aktívnej pedagogickej činnosti, mala by mať vyškolený určitý počet diplomantov a bakalárov. Vo vedecko-odbornej činnosti určitý počet článkov, recenzovaný v časopisoch, na konferenciách, monografia, skriptá. Pokiaľ to táto osoba má, spĺňa podmienky habilitácie, pokiaľ nemá, tak pravdaže nespĺňa. Pokiaľ pôsobí mimo stavebníctva asi ťažko spĺňa tieto podmienky." Obdobne vypovedal aj R.. Z.. G. X., R.. N. R.. Z.. Q., O.., vo svojej výpovedi potvrdil praktickú nemožnosť habilitovať sa, ak človek nepracuje na vysokej škole, ak nie je priamo napojený na výskum, ak výsledky výskumu nepublikuje. - str. 406 - 407 spisu 17C/315/2009. Žalovaná prostredníctvom svojej právnej zástupkyne neadekvátne zjednodušovala celý habilitačný proces tým, že stačí len zaevidovať prihlášku. Uvedení svedkovia to ale jednoznačne popreli a potvrdili vážnosť a náročnosť celého procesu, ktorý vyžaduje splnenie množstva rôznorodých požiadaviek a kritérií pre pracovníka vysokej školy. Ona mala už v roku 2006 v rukopise pripravenú habilitačnú prácu, o ktorej informovala aj na výberovom konaní, ktoré sa uskutočnilo v tomto roku. Túto skutočnosť potvrdila v konaní o neplatnosti výpovede 39C/221/2007 R.. N.. Š., O.., ktorá bola predsedníčkou komisie. Pri tomto výberovom konaní musela žalobkyňa fyzicky dokladovať články, ktoré za posledné obdobie publikovala, predložila knihu, pri ktorej už bolo v tlači tretie prepracované vydanie, rovnako predložila a informovala o rukopise habilitačnej práce, ktorú mala so sebou. Strana 230 spisu 17C/315/2009. V tomto konaní (17C/315/2009) však uvádza, že si na to nepamätá, pritom dôkaz - materiály z výberového konania sú priamo u nej a musia sa archivovať. Uvedenú knižnú publikáciu uvádza vo svojej výpovedi aj svedok R.. Z.. H. K., O.. (zápis z pojednávania 29.5.2012), keď uviedol"...táto kniha už vyšla v 4 vydaniach. Sme tam ona, jej manžel a ja, v podstate práce sme mali rozdelené trojmo aj honorár presne, to sú zmluvy urobené a práca boli veľmi korektne daná. Aj druhá monografia, tá vyšla v Českej republike, Šikmé strechy, znova rovnakým dielom, rovnaký podiel práce, a v tomto by som povedal, že to bolo až vzorové a ešte z ich kolegov aj dnes z katedry alebo z našej fakulty hovorili, že sme ozaj tak, že Košice a Bratislava vydala knihu spoločnú a zvlášť tá, ktorá má veľký cveng alebo že už 4. vydanie vyšlo, málokedy sa stáva, že tá odborná kniha je na úrovni, je o ňu veľký záujem". Zo strany svedkyne (R.. Š.) žalovanej ide teda len o manipuláciu s údajmi a snahu o jej degradáciu. Na základe opakovanej žiadosti žalobkyne bol spis 39C/446/2009, pripojený so spisom 17C/315/2009, ako aj so spisom 39C/221/2007 - strana 328-329 spisu 39C/446/2009. Pritom ale súd v konaní 17C/315/2009, nepoužíval listinné dôkazy a výpovede svedkov. Dospel tak k nesprávnym skutkovým zisteniam. Opakovane citovala § 11 O. z. a uviedla, že ona a ďalší svedkovia poukázali na zhoršený zdravotný stav vplyvom situácie na pracovisku, pretrvávajúci mobbing. Svedok Z.. Z. X. vo svojej výpovedi 6.3.2012 (str. 207 spisu 17C/315/2009) potvrdil zhoršený psychický stav žalobkyne, „...psychický dopad, ťažko bolo vysvetľovať známym dôvody, malo to negatívny dopad, vnímalo sa to aj tak , že „...prepustili tých zlých...", vedel o zdravotných ťažkostiach, o psychických problémoch, o zhoršenom vzťahu s dcérou, ktorá to evidentne nevedela pochopiť. Taktiež uviedol na otázku v čích očiach klesla - „No v cudzích aj vo svojich". Rovnako svedok D.. Z.. J. J., O.., uviedol vo svojej výpovedi - zápis z konania 6.3.2012 (str. 208 spisu 17C/315/2009) zhoršenie jej zdravotného stavu, vplyvom mobbingu na pracovisku, ktoré vyvrcholilo v roku 2007 ponukou práce upratovačky. Vo svojej výpovedi uviedol „...V podstate začali vznikať, keďže dcéra mala už svoje roky, už mala asi 17-18 rokov, čiže už bola v podstate vyspelá osoba, ktorá začala vnímať tieto problémy svojim pohľadom, teda začali vznikať nepriamo konflikty s matkou, ktoré pretrvávajú dodnes, lebo stále je tu niečo v pozadí. Darmo ju presviedčame, že niekto nemal pravdu, že vlastne mamka má pravdu, ona sa cíti byť tiež dotknutá a vlastne to, že bola mamka dehonestovaná, urazená, že si mala ísť pomaly vyfasovať vedro, aby mohla upratovať na rektoráte, tak to ani mne nespravilo dobre a nieto ešte tomu dieťaťu". V tomto je najzávažnejšia výpoveď obvodnej lekárky J.. H. Š., zápis z 15.1.2013. Tento zápis nezodpovedá skutočnej výpovedi J.. Š., keďže sudkyňa súdu opakovane opustila súdnu miestnosť pre údajnú poruchu nahrávacieho zariadenia, po návrate oznámila J.. Š., kde má vo výpovedi pokračovať a prepis tak v zápise, ako aj v rozsudku má viaceré nepresnosti a neúplné údaje. V zápise, ako aj v rozsudku je napr. uvedené, že ona 1.11.2007 bola u nej na vyšetrení. Údaje uvedené v rozsudku sú zavádzajúce, zrejme ide o chybu vyplývajúcu z horeuvedenej skutočnosti, že došlo k manipulácii s nahrávacím zariadením. Pritom 1.11.2007 ona bola len ukončiť práceneschopnosť (str. 14 spisu 17C315/2009), k 31.10.2007, ktorá trvala od 9.8.2007. Svedkyňa J.. Š., potvrdila údaje z lekárskej správy J.. Š. z 27.2.2008 (str. 13 spisu 17C/315/2009), kde sú jasne uvedené adaptačné poruchy žalobkyne. Súd bezdôvodne úplne bagatelizoval, až ignoroval skutkové zistenia o zdravotnom stave, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie vo veci. Uviedla, že adaptačné poruchy sú identifikovateľné nielen na základe symptomatológie a priebehu, ale aj na základe výnimočne stresujúcej životnej udalosti vyvolávajúcej akútnu stresovú reakciu alebo signifikantnú životnú zmenu vedúcu k pretrvávajúcim nepriaznivým podmienkam, ktoré vyúsťujú do adaptačnej poruchy. Etiológia nie je vždy jasná, závisí od individuálnej vulnerability a následnej reakcie na ťažký akútny stres alebo pokračujúcu traumu. Adaptačné poruchy sú maladaptívne odpovede na ťažký alebo dlhotrvajúci stres a vedú teda k poškodeniu sociálneho fungovania a prispôsobovania sa situáciám. Ide o stavy subjektívneho utrpenia a emočnej poruchy, ktoré bránia v sociálnom účinkovaní a výkonnosti. Vznikajú v čase adaptácie na závažné zmeny v živote alebo na stresovú situáciu. Stresor poškodil doterajšie sociálne spojenia, širší systém sociálnych istôt a hodnôt, alebo znamenal vážny vývinový medzník alebo krízu. Individuálna náklonnosť alebo zraniteľnosť síce hrá dôležitú úlohu pri riziku vzniku a stvárnení prejavov adaptačných porúch, jednako sa predpokladá, že porucha by nevznikla bez stresora, to znamená, že bez nezákonnej výpovede a následnej dehonestujúcej ponuky pracovného miesta upratovačky, by k takejto ujme u žalobkyne nedošlo. V lekárskej správe J.. Š. z 24.4.2008 (str. 13 spisu 17C/315/2007) je uvedená diagnóza „Zmiešané obsesívne myšlienky a konanie". Ďalej konštatuje, že hlavná črta tejto poruchy sú vracajúce sa obsesívne myšlienky alebo kompulzívne činy. Obsesívne myšlienky sú idey, obrazy a impulzy, ktoré vstupujú znova a znova do mysle pacienta v stereotypnej podobe. Takmer vždy sú znepokojivé a pacient sa im často neúspešne snaží odolávať. Rozpoznáva ich ako vlastné myšlienky, aj keď sú nedobrovoľné a často odpudzujúce. Kompulzívne činy alebo rituály sa prejavujú ako stereotypné správanie, ktoré sa znova a znova opakuje. Nie sú to príjemné zážitky, ani nevyúsťujú do vykonania osožnej činnosti. Ich funkcia je zabrániť dajakej objektívnej nepravdepodobnej udalosti, ktorá by poškodila pacienta, alebo ktorú by sám zapríčinil, a bojí sa, že by sa za iných okolností stala. Pacient zvyčajne uznáva, že jeho konanie je nezmyselné a neúčinné a opakovane sa mu pokúša brániť. Takmer vždy pociťuje úzkosť. Pri odpore voči impulzívnemu konaniu sa úzkosť zhoršuje. Podľa vyjadrenia jej lekárky, do tej doby, kým nedostala výpoveď a ponuku práce upratovačky na RTU žiadne lieky na stres a psychické poruchy neužívala. Zo spisu 39C/445/2009 na strane 405 - Potvrdenie Sociálnej poisťovne - jasne vyplýva, že zdravotné problémy závažnejšieho charakteru vplyvom mobbingu na pracovisku sa prejavovali od začiatku roku 2007 a vyvrcholili po nezákonnom prepustení. Tento doklad upresňuje aj dobu, kedy sa zdravotné problémy stali tak závažnými, že sa prejavili aj v dĺžke práceneschopnosti. Vyústením zlého psychického stavu, vyžadujúci si liečbu, je vo februári 2008 - lekársky nález J.. Š., kedy bola stanovená diagnóza. Zhoršenie jej zdravotného stavu pod vplyvom udalostí na SvF TU uvádza vo svojej výpovedi z 25.11.2013 aj R.. Z.. Ľ. Q., O.. a uviedla, čo odpovedal na jej otázku. Je toho názoru, že za absolútne neprípustné považuje konštatovanie súdu, ktorý na strane 40 konštatuje, že „...V konaní nebolo preukázané, že by žalovaná obsah listiny obsahujúcej skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou zverejnila alebo verejne oznámila. Naopak, ako z dokazovania (výsluchov) vyplynulo, medializáciu prípadu vyvolali práve prepustení zamestnanci v snahe zvrátiť následky prepustenia". V zmysle § 11 O. z., z jeho výkladu uvádza, že „Z hľadiska poskytnutia ochrany nie je významné, či neoprávnený zásah bol spôsobený zavinene, či nezavinene alebo vedome či nevedome. Nevyžaduje sa ani vyvolanie následkov. Stačí, že neoprávnený zásah bol spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo narušenie chránených práv osobnosti fyzickej osoby." Zároveň zdôrazňuje, že zásah do jej práv trvá neprimerane dlho, viac ako sedem rokov. Je potrebné zdôrazniť, že ponúknutá práca, vrátane upratovača, bola predmetom jednania odborov na TU už 24.7.2007. Stalo sa to teda na pôde verejnej inštitúcie, odborári neboli viazaní žiadnym služobným tajomstvom a informácie sa okamžite dostali medzi študentov a pracovníkov Technickej univerzity, ktorých je niekoľko tisíc. Okamžite to bolo komentované študentmi aj na internete, študenti informovali svojich rodičov. Takáto informácia sa okamžite šírila geometrickým radom. Logicky sa o takúto informáciu začali zaujímať aj médiá. Verejný priestor štátnej školy, akademická pôda a aj súčasná demokracia, umožňujú aby každý občan mohol vysloviť svoj názor a technické možnosti dnešnej doby mu v tom napomáhajú. Bolo by veľmi naivné si myslieť, že sa na zverejnení podieľali samotní prepustení. Keď sa na akademickej pôde vysokoškolsky vzdelaným ľuďom s titulmi prof., doc., PhD. ponúkne ako vhodná práca upratovač na rektoráte, nie je žiadna šanca takúto informáciu utajiť. Ak sa takáto ponuka realizovala na vysokej škole je len prejav svojvôle, prejav dehonestácie pre niekomu nepohodlných pracovníkov. Ak zverejnenie, ktoré vlastne spustilo jednanie odborov a študenti, vadilo vedeniu TU malo možnosť situáciu zvrátiť, vyhlásiť, že sa jedná o omyl. Vedenie TU, na čele s rektorom R.. Č. sa ale od pracovnej ponuky pre ňu - robiť upratovača na rektoráte nedištancovalo v žiadnom rozhovore, ponuka miest upratovačov nikomu z vedenia TU neprekážala! V Regióne - str. 36 spisu 17C/315/2009, je uvedené vyjadrenie rektora aj s jeho fotografiou, že pre neho je kauza uzavretá. Do dnešného dňa sa za ponuku práce upratovať rektorát nikto z vtedajšieho vedenia univerzity a fakulty a ani z terajšieho vedenia univerzity a stavebnej fakulty neospravedlnil. Ak by v ponuke pracovných miest nebolo uvedené miesto upratovača, tak by sa o to médiá nezaujímali. Bola to pre média dostatočne zaujímavá záležitosť a nie je reálne aby sa takéto dianie na vysokoškolskej pôde dalo pred verejnosťou utajiť. Žalovaná nijakým spôsobom nepreukázala, žeby sa ona osobne bola podieľala na medializácii, na zverejňovaní predmetnej pracovnej ponuky, či podrobností okolo výpovede. Nie je nepodstatné, že žalovaná prostredníctvom svojho právneho zástupcu, obvinila celý Okresný súd Košice I z predpojatosti. Takéto obvinenie v čase keď sa Slovensko deklaruje ako demokratický štát s nezávislým súdnictvom, nemožno chápať ináč, ako hrubú urážku súdu. Ale keďže účel svätí prostriedky, žalovaná dosiahla to, že všetkým prepusteným počas doby, kým sa všetci sudcovia museli vyjadrovať ku svojej nezaujatosti, vypršala doba platnosti pracovnej zmluvy na dobu určitú, v jej prípade k 30.6.2009. Zdôraznila, že za celé obdobie od vzniku kauzy, teda od roku 2007 dodnes, nebol nikomu z prepustených pedagógov umožnený plnohodnotný návrat na pracovisko, napriek tomu, že sa o to aj cez výberové konania pokúšali, aj keď sa univerzita v mimosúdnych dohodách k tomu zaviazala. Poukázala na výpoveď svedkyne Ing. Z. X.: „....dala do tej práce všetko a oni jej potom ponúkli prácu upratovačky.... ", ....rezonovalo to medzi bývalými spolužiakmi....“ Výpoveď svedkyne J.. H. Š.: Na otázku, či by po zdravotnej stránke bola práca upratovačky vhodná pre žalobkyňu: „...Samozrejme, že by nebola vhodná. "Aj ďalší svedkovia, napr. R.. Z.. G. X., R.., D.. Z.. U. U., R.. G. R.. Z.. Ľ. Q., O.. vnímali ponúknutie práce upratovačky za dehonestujúce a frustrujúce. Dôkaz: - zápis z 18.7.2007, ktorý je súčasťou súdneho spisu - zápisnica z pojednávania 6.3.2012, 15.1.2013, 23.8.2013, 29.5.2012, 25.11.2013, 8.11.2012, spis 39C/221/2007 - Okresný súd Košice I, spis 39C/446/2009 - Okresný súd Košice I. Ak aj súd chápal úkon žalovanej nazvaný ako „výpoveď" za realizáciu jej zákonného práva, potom absentuje vysvetlenie a zdôvodnenie poskytnutia „vhodnej" práce upratovačky. U žalovanej vykonávala vysoko odbornú činnosť spočívajúcu vo výučbe vysokoškolských študentov, príprave a vydávaní odborných publikácií, vedeckovýskumnej činnosti, odbornej činnosti a účasti na odborných seminároch a sympóziách. Ponúknutie práce upratovačky, a to vzhľadom aj na jej nepriaznivý zdravotný stav, možno považovať za úmyselný zásah žalovanej do cti, vážnosti a jej dobrého mena. Nehovoriac o tom, že tento zásah rezonoval v radoch odbornej aj laickej verejnosti. Dôkazom je aj článok v denníku SME z 30.7.2007 s nadpisom TU v Košiciach prepúšťa, s podtitulom: Vysokoškolským učiteľom ponúkli miesto upratovačov, ako aj v ďalších denníkoch, rozhlase, v televízii a na internete. Dôkaz: - články, ktoré sú súčasťou súdnych spisov 17C/315/2009 a 39C/221/2007 vedené na Okresnom súde I v Košiciach. Citovala znenie § 63 ods.2 Zákonníka práce a uviedla, že v tomto kontexte neobstojí ani tvrdenie žalovanej, že ponúkla všetky voľné pracovné miesta. Žalovaná si musela byť vedomá toho, že práca upratovačky nie je vhodnou prácou pre zamestnanca s vedeckou hodnosťou PhD. Preto konanie žalovanej bolo účelovým ponižovaním jej osoby a predstavovalo závažný zásah do jej cti a ľudskej dôstojnosti. Záverom dovolila si uviesť, že žalovaná celým radom čiastkových neoprávnených zásahov systematicky a účelovo ničila jej dobré meno, povesť, vážnosť a dôstojnosť v spoločnosti. Tieto čiastkové zásahy cez mobbing pokračovali vykonaním úkonu - výpovede, následne zosmiešnením pri ponúknutí „vhodnej" práce a ďalšími čiastkovými útokmi, ktoré samostatne ale aj spoločne závažne zasiahli a znížili jej vážnosť, dôstojnosť a česť, pracovnú česť, povesť a dobré meno v spoločnosti a v odborných kruhoch a veľmi hlboko zasiahli aj a osobný život. Konanie žalovanej malo veľmi nepriaznivé následky aj na jej zdraví. Súd túto skutočnosť nebral do úvahy, a s nedostatočne sa vysporiadal s výpoveďou ošetrujúcej lekárky žalobkyne. J.. Š. potvrdila údaje z lekárskej správy J.. Š.G., kde sú jasne uvedené adaptačné poruchy. Tieto vznikli až po neoprávnených zásahoch žalovanej. Dôkazom je aj svedecká výpoveď brata žalobkyne Ing. Iva Kovaríka, ktorý potvrdil zmenu správania žalobkyne a odcudzenie v rámci rodiny. Súd mal po vykonanom dokazovaní zhodnotiť všetky dôkazy a ustáliť, že žalovaná zasiahla do jej osobnostných práv a priznať jej náhradu nemajetkovej ujmy. Zdôraznila, že sa nejednalo len o výpoveď, ale aj o mobbing a šikanu, ktoré nielenže predchádzali výpovedi, ale pretrvávali aj po nej, čo malo za následok konzekvencie - poškodenie zdravia, dehonestáciu, nemožnosť realizácie habilitácie ako zavŕšenia jej úspešnej dovtedajšej práce, ktorej kvalitu potvrdili svedkovia a nesporne aj veľkú zmenu v osobnom živote. Súd bezdôvodne úplne bagatelizoval až ignoroval skutkové zistenia, ktoré sú podstatné pre rozhodnutia vo veci, pretože tie jednoznačne preukazujú vznik ujmy a príčinnú súvislosť medzi ujmou a neoprávneným zásahom žalovanej. Vzhľadom na uvedené má za to, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. IV. - Trovy konania - súd priznal žalovanej náhradu trov konania vo výške 3 051,96 eur pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia. Ako uviedol súd v odôvodnení predmetného rozsudku, do vyššie uvedenej sumy trov konania bola započítaná aj náhrada cestovného z dôvodu účasti na výsluchoch realizovaných dožiadaným súdom v Bratislave. Žalovanej priznal cestovné za použitie osobného cestného motorového vozidla, prostredníctvom ktorého sa mala právna zástupkyňa žalovanej dopraviť do miesta konania úkonu súdu, 14.9.2012 a 23.8.2013. Dala do pozornosti odvolacieho súdu, že výsluchov realizovaných dožiadaným súdom sa zúčastnila koncipientka právnej zástupkyne žalovanej, ktorá sa na predmetné úkony dopravila vlakom. Túto skutočnosť vie potvrdiť, nakoľko cestovala rovnakým vlakovým spojením. Na základe akého dôvodu si právna zástupkyňa žalovanej uplatnila v súdnom konaní a bola jej priznaná náhrada cestovného za použitie osobného cestného motorového vozidla. Týmto si dovoľuje žalobkyňa požiadať odvolací súd, aby skúmal aj výšku a opodstatnenosť priznaných trov právneho zastúpenia v tomto súdnom konaní. V. - Návrh na rozhodnutie odvolacieho súdu - S poukazom na uvedené skutočnosti a právne argumenty žalobkyňa zastáva názor, že rozsudkom súdu došlo k naplneniu odvolacích dôvodov podľa § 205 ods.2 písm. d), f) O. s. p. Navrhla preto, v súlade s § 220 O. s. p., aby odvolací súd vydal rozsudok, ktorým napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmení tak, že žalobe vyhovie v plnom rozsahu a žalobkyni prizná náhradu trov prvostupňového a odvolacieho súdneho konania, vo výške vyčíslenej v písomnom vyhotovení rozsudku. K odvolaniu žalobkyne sa písomne vyjadrila žalovaná, ktorá uviedla, že sa plne stotožňuje s rozhodnutím prvostupňového súdu a poukázala na to, že odvolanie voči rozsudku podané žalobkyňou je podľa jeho názoru iba účelové, podané v snahe vyhnúť sa konečnému právoplatnému rozhodnutiu v konaní, v ktorom sa nevyhovelo jej návrhu a ktoré ju zaväzuje zaplatiť jej náhradu trov súdneho konania. Má za to, že rozsudok súdu je vecne a právne správny. Súd sa v dostatočnej miere zaoberal a správne sa právne vysporiadal s otázkou posúdenia oprávnenosti nárokov, ktoré si žalobkyňa v konaní uplatnila a to po všetkých stránkach. Podľa jej názoru žalobkyňa v danom odvolaní iba zotrváva na všetkých svojich vyjadreniach, ktoré už boli prednesené prvostupňovému súdu v rámci konania, poprípade vo svojej záverečnej reči a keďže odvolanie žalobkyne neobsahuje žiadne skutočnosti, ktoré by neboli známe súdu, resp. ku ktorým by sa niektorá strana konania nebola vyjadrila vo svojej záverečnej reči (resp. v písomných prejavoch založených v spise konajúceho súdu), nepovažuje za potrebné znovu prepisovať v rámci tohto vyjadrenia to, čo už bolo z jeho strany uvedené v prvostupňovom konaní a s čím sa vo svojom rozsudku veľmi precízne vysporiadal súd v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia. Preto navrhla odvolaciemu súdu, aby odvolanie žalobkyne ako nedôvodné zamietol a rozsudok potvrdil a priznal jej právo na náhradu trov konania. Keďže je v konaní zastúpená advokátom, žiada, aby jej bolo zároveň priznané právo na náhradu trov odvolania a to za 1 úkon právnej pomoci - vyjadrenie k odvolaniu v sume spolu 117,94 eur (91,29 eur + režijný paušál 8,39 eur + DPH 18,26 eur ). Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.2 O. s. p. - v ostatných prípadoch, t.j. neuvedených v § 214 ods.1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p. a rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods.1,2 O. s. p., lebo súd úplne zistil skutkový stav, správne ju právne posúdil, odôvodnenie má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, pretože dôvody rozsudku sú presvedčivé a správne, na čom nič nemení ani podané odvolanie. Odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm. d) O. s. p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvého stupňa spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O. s. p. (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.) a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132-§ 135 O. s. p. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132-§ 135 O. s. p. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, ak súd prvého stupňa nevykonal žalobkyňou navrhnutý dôkaz, spôsobilý podľa nej preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec) samo nevykonanie dôkazu nie je spôsobilé tvrdenia, že súd neúplne zistil skutkový stav, lebo súd nie je viazaný návrhmi účastníkov a nemá povinnosť vykonať všetky účastníkmi navrhnuté dôkazy. Je vecou súdu (§ 120 ods.1 O. s. p.), ktoré dôkazy vykoná, pričom podstatné je rozhodujúce, či dôkazmi, ktoré vykonal dospel k správnym skutkovým zisteniam (viď R 37/93, R 125/99). Preto námietka žalobkyne, že nevypočul ňou navrhnutých svedkov D.. Z.. G. Y., R.. G. D.. N.. U. R., O.., zástupcov odborov, a nepripojil zápisnice o výsluchu svedkov uvedených v konaniach - konanie č. k. 39C/219/2007, č. k. 36C/187/2007, 39C/221/2007 je nedôvodná, lebo skutkový stav bol zistený bez pochýb úplne a dostatočne. Právnym posúdením je činnosť súdu prvého stupňa, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania. Žalobkyňa v odvolaní opakovane spomínala námietky, ktoré uviedla v priebehu celého prvostupňového konania, s ktorými sa súd prvého stupňa náležite a správne vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku, a ktoré nijako nespochybňujú správnosť skutkových a právnych záverov a odvolacie dôvody nie sú dané. Podľa ust. § 11 O. z., fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Podľa ust. § 13 ods.1 O. z., fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Podľa ust. § 13 ods.2 O. z., pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Podľa ust. § 13 ods.3 O. z., výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Podľa Ústavy SR čl. 19 ods.1, každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Podľa Ústavy SR čl. 19 ods.2, každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života. Podľa Ústavy SR čl. 19 ods.3, každý má právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe. Na potvrdenie správnosti odvolací súd zdôrazňuje, že podľa § 11 O. z. má fyzická osoba právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Cit. ust. je všeobecným inštitútom v tom zmysle, že pripúšťa v rovnakej miere ochranu všetkým rôznorodým a mnohotvárnym prejavom osobnosti fyzickej osoby v najrozmanitejších sférach jej života - napr. občianskom či rodinnom styku, v súvislosti s výkonom povolania, v športe, kultúre, politike, pre tieto jednotlivé oblasti pritom neurčuje osobitné hľadiská alebo prostriedky. Pre prípad porušenia uvedených chránených práv § 13 O. z. upravuje akým spôsobom má možnosť fyzická osoba možnosť domáhať sa súdnej ochrany. Obsahom súdnej ochrany sú základné ľudské práva každej fyzickej osoby, teda aj právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, či dobrej povesti. Garancia základných ľudských práv smeruje vždy iba voči neoprávneným zásahom tretích osôb. Nemožno sa domáhať ochrany, ak si tieto zásahy privodí fyzická osoba sama alebo, ak vzniknú v dôsledku jej správania. Realizácia práva na ochranu osobnosti je možná len vtedy, keď niekto iný protiprávne zasiahol do sféry osobnosti človeka, nerešpektoval právo tejto osoby späté s jeho osobnosťou. Občiansky zákonník v § 11 a nasl. poskytuje ochranu osobnosti subjektom, proti ktorým smeroval zásah znižujúci ich vážnosť, dôstojnosť a česť, a ohrozujúci ich postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Predpokladom pre poskytnutie ochrany pred zásahom do práva na ochranu osobnosti je okrem iného aj tá skutočnosť, že zásah bol neoprávnený. Nemožno hovoriť o zásahu tam kde takýto zásah je v rámci výkonu subjektívneho práva. Funkciou práva na ochranu osobnosti je zabezpečiť rešpektovanie osobnosti fyzickej osoby a jej individuálnej integrity ako nutnej podmienky jej dôstojnej existencie ako aj jej celkového slobodného rozvoja. Normy Občianskeho práva v tomto prípade rozvíjajú jedno zo základných ľudských práv, ktoré je zakotvené v Ústave Slovenskej republiky i medzinárodných dokumentoch o ochrane ľudských práva základných slobôd. Zásah do osobnostných práv musí vyvolať určitú kvalifikovanú ujmu. Pokiaľ má byť zníženie dôstojnosti, alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere pociťoval by to ako závažné každý, kto sa nachádza na mieste a v postavení fyzickej osoby. Tento zásah musí byť preukázaný ako aj to, že k nemu skutočne došlo a musí byť preukázané aký konkrétny dopad, negatívne reakcie či dôsledky vyvolal. Povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť spočíva v tomto smere na žalobkyni § 120 O.s.p.). Žalobkyňa v celom konaní ako aj rozsiahlom odvolaní poukazuje, kritizuje a namieta postup žalovanej, ktorý predchádzal skončeniu pracovného pomeru výpoveďou. V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry je jednoznačné, že súd v tomto konaní, predmetom ktorého je ochrana osobnosti nemôže zasahovať a ani posudzovať správnosť, či hodnotiť postup žalovanej týkajúci sa jej organizačných štruktúr a vykonávaných zmien. Predmetom konania je ochrana osobnosti, v ktorom súd skúma, či žalobkyňou popísaným spôsobom došlo k zásahu do jej osobnostných práv, či tento zásah vykonala žalovaná a či zásah bol takej intenzity, že bol spôsobilý vyvolať tvrdenú ujmu. Žalobkyňa tvrdila, že k zásahu došlo v dôsledku konania žalovanej a to najmä podanou výpoveďou a ponúknutím voľného miesta upratovačky, čo považuje za akt dehonestácie. Žalobkyňa však nepreukázala, že obsah listiny z 26.7.2007 bol urážlivý, ponižujúci, aby nejakým spôsob ju urážal, nepreukázala ani, že akt jej odovzdania bol vykonaný ponižujúcim spôsobom - pred verejnosťou, študentmi, za prítomnosti polície a pod., že by žalovaná túto výpoveď zverejnila alebo sprístupnila na verejnom mieste, prípadne o nej verejne diskutovala. Rovnako okolnosti, ktoré sa odohrali pred podaním výpovede neboli žalovanou nijako zverejnené alebo zmedializované. Nepreukázala, že na podnet žalovanej boli vydávané články v médiách, že by na príkaz žalovanej sa kolegovia vyhýbali diskusii s ňou, aby mali zakázané jej gratulovať pri príležitosti sviatku, aby šírila o nej nepravdivé lebo lživé správy, očierňovala jej meno v odbornej verejnosti, prípadne nejakým spôsobom ovplyvňovala zamestnávateľov, ku ktorým sa hlásila do zamestnania, robila kroky, ktorými by jej neumožňovala ďalší odborný rast. Ak žalobkyňa vnímala ponúknuté voľné miesto upratovačky za dehonestujúce a za čo by sa jej mala žalovaná ospravedlniť súd o tom rozhodovať nemohol, lebo takéto niečo v žalobnom návrhu nežiadala (pozri uznesenie NS SR 3Cdo/10/2010 z 20.1.2011). Ani skutočnosť, že žalobkyni nebola ponúknutá iná možnosť ukončenia pracovného pomeru, napr. dohodou, nie je spôsobilá privodiť zásah do jej osobnostných práv, pretože rozhodnutie akým spôsobom je skončený pracovný pomer je na rozhodnutí v danom prípade žalovanej. Zhoršený zdravotný stav žalobkyne v čase skončenia pracovného pomeru nemôže byť vyvolaný zásahom do jej osobnostných práv žalovanou, lebo k takému nedošlo a je prirodzeným javom, ktorý je zjavný u ľudí, s ktorými bol skončený pracovný pomer a u žalobkyne nepochybne bol vyvolaný aj medializáciou, ktorú však nevyvolala žalovaná. Vnímanie a cítenie žalobkyne, ktorej sa bytostne dotkla strata zamestnania, ktorému sa od skončenia štúdia venovala mohla spôsobiť ňou popisované zdravotné problémy ale k nim nedošlo v dôsledku konania žalovania. K námietke žalobkyne, že nie je zaznamená presná výpoveď svedkyne J.. Š., je takto nedôvodná, lebo ona v čase vykonania tohto záznamu mala jeho obsah namietať a žiadať opravu zápisnice (§ 40 ods. 3 O. s. p., § 52 Spravovacieho poriadku, co sa nestalo). Ostatné nepresnosti (na strane 20 a 40 rozsudku - podľa tvrdenia žalobkyne ide o nepravdivé konštatovanie), sú v prejednávanej veci úplne irelevantné a nemajú vplyv na konečné rozhodnutie súdu. Odvolací súd potvrdil aj rozhodnutie o náhrade trov konania, ktoré boli priznané žalovanej keď použitú námietku, že koncipientka právnej zástupkyne žalovanej sa na predmetné úkony vykonané v Bratislave dopravila vlakom nijako žalobkyňa neosvedčila a zostala len v rovine nepreukázaných tvrdení. Podľa § 224 ods.1 O. s. p. ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie. Podľa § 142 ods.1 O. s. p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Podľa § 151 ods.1 O. s. p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Žalovaná mala aj v odvolacom konaní plný úspech, preto by mala právo na náhradu jej trov a to za vyjadrenie k odvolaniu, avšak odmena ani náhrada hotových výdavkov jej zástupcu jej nemohla byť priznaná, lebo vyjadrenie neobsahuje nijaké procesne významné skutočnosti (opakuje sa v ňom iba to, čo už bolo opakovane uvádzané počas konania na súde prvého stupňa), z toho dôvodu trovy spojené s týmto úkonom nemožno považovať za potrebné na účelné uplatňovanie práva. Žalobkyňa nemala v odvolacom konaní úspech, preto nemá právo na ich náhradu . Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.