Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 9Sp/8/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7016200274 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 03. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kotora ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7016200274.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach, samosudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci navrhovateľa: T. H., narodený XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť L., slobodný, bez cestovného dokladu, trvale bytom O., I., toho času umiestnený v Ú. L. Z. L. S., X. XX, XXX XX U., zastúpený Centrom právnej pomoci, so sídlom Námestie slobody 12, 810 00 Bratislava, IČO: 307 988 41, týka sa kancelárie Košice, Moyzesova 18, 040 41 Košice, proti odporcovi: Prezídium Policajného zboru Úrad hraničnej a cudzineckej polície Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Košice, Trieda SNP 35, 040 11 Košice, o preskúmanie rozhodnutia odporcu č. s. PPZ-HCP-PO6- ZVC-25-050/2016 zo dňa 19.02.2016, takto r o z h o d o l : I./ Z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. d) O. s. p. rozhodnutie odporcu č. s. PPZ-HCP-PO6- ZVC-25-050/2016 zo dňa 19.02.2016 a vec v r a c i a odporcovi na ďalšie konanie. II./ Navrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a. III./ N a r i a ď u j e bezodkladné prepustenie navrhovateľa T. H., narodený XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť L.B., zo zaistenia z Ú. L. Z. L. S. P. U.. o d ô v o d n e n i e : Odporca napadnutým rozhodnutím č.s. PPZ-HCP-PO6-ZVC-25-050/2016 zo dňa 19.02.2016 podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“, resp. „ZoPC“) zaistil navrhovateľa dňom 19.02.2016 o XX:XX hod. na účel výkonu administratívneho vyhostenia (ďalej len „AV“). Podľa § 88 ods. 4 ZoPC stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 16.08.2016 s tým, že štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zistení. V zmysle § 88 ods. 5 ZoPC umiestnil účastníka konania do Ú. L. Z. L. S. U. (ďalej len „ÚPZC Sečovce“). V odôvodnení uviedol, že účastník konania bol dňa 05.02.2016 o XX:XX hod. kontrolovaný pracovníkmi Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Košice (ďalej len „OCP PZ Košice“, resp. „správny orgán“) v katastrálnom území obce U. pri vlakovej železničnej stanici spolu s ďalšími piatimi osobami, ktoré nevedeli hodnoverným spôsobom preukázať svoju totožnosť a nemali pri sebe žiadne doklady totožnosti, pričom išlo o cudzincov bez platných cestovných dokladov. Toho istého dňa bol aj podľa § 79 ZoPC predvedený na správny orgán v súvislosti s konaním o administratívnom vyhostení (ďalej len „AV“) a ako prvým úkonom voči nemu bolo začaté správne konanie v zmysle § 18 ods. 1, 2 Správneho poriadku vo veci jeho administratívneho vyhostenia v zmysle § 77 ods. 1 ZoPC z dôvodu jeho neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky (ďalej len „SR“) podľa § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC. Pri zisťovaní jeho totožnosti zo strany správneho orgánu tento uviedol, že je štátny príslušník L., volá sa T. H., narodený XX.XX.XXXX. V zápisnici o vyjadrení v zmysle § 22 ods. 1 Správneho poriadku tento popisoval ako sa dostal až na územie SR, pričom v H. sa stal súčasťou skupiny (s ktorou bol zadržaný). Popisoval svoj presun z ostrova I. až do Maďarska, kde našli železničnú trať po ktorej sa vybrala celá skupina, pričom po pár hodinách pešej chôdze ich kontrolovala polícia, ktorá im oznámila, že sú na Slovensku. On nechcel ísť na Slovensko, ani nevedel, že je tu, a mal v pláne ísť do Nemecka. Navrhovateľ v zápisnici potvrdil, že nevedel, že sa nachádza na území SR, ani nemal v úmysle sem cestovať. Rovnako si bol vedomý, že na území SR sa zdržiava neoprávnene. Počas cesty z R. nebol nikde kontrolovaný, až na Slovensku, pričom dokumenty a papiere, ktoré cestou dostal, zahodil, keďže neboli podstatné. Počas výsluchu uviedol, že existuje u neho prekážka administratívneho vyhostenia v zmysle § 81 ods. 1, 2 a 3 ZoPC, keďže mu hrozí nebezpečenstvo, lebo je tam zlá situácia. Takisto dodal, že na území SR nemá žiadnu rodinu, ani blízkych príbuzných, Doplnil, že na území SR nechce požiadať o azyl a chce sa vrátiť do Maďarska, nakoľko nechcel cestovať na Slovensko. Rovnako nechcel požiadať ani o dobrovoľný návrat prostredníctvom organizácie IOM. Správny orgán vykonal lustráciu účastníka konania na základe nim uvádzaných údajov do zápisnice, ako aj odtlačkov prstov v informačných systémoch s negatívnym výsledkom. V rámci konania o AV bolo vykonanými lustráciami zistené, že navrhovateľ nemá povolený pobyt na území SR a taktiež nie je držiteľom žiadnych dokladov, ktoré by ho oprávňovali zdržiavať sa na území SR. Následne boli vo veci kontaktované príslušné štátne orgány Maďarskej republiky (ďalej len „MR“) so žiadosťou o prijatie účastníka konania v zmysle Dohody medzi vládou SR a MR o readmisii osôb na spoločnej hranici č. 30/2004 Z. z., pričom jeho odovzdanie bolo navrhnuté na deň 09.02.2016. Správny orgán konštatoval, že vykonaným dokazovaním na základe získaných podkladov (Zápisnica o podaní vysvetlenia účastníka konania zo dňa 05.02.2016) sú splnené podmienky ustanovenia § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC, pretože účastník konania má neoprávnený pobyt na území SR, na územie SR pricestoval nelegálne, t. j. bez platného cestovné dokladu a víza, resp. povolenia na pobyt, ktoré by ho oprávňovali k vstupu a pobytu na území SR a členských štátov Európskej únie (ďalej len „EÚ“). Preto vydal rozhodnutie o administratívnom vyhostení č. s. PPZ-HCP-PO6-ZVC-25-021/2016 zo dňa 06.02.2016, ktorým navrhovateľovi určil zákaz vstupu na dobu 2 roky, ktorého prevzatie osvedčil vlastnoručným podpisom. Mal za to, že účastník konania má na území SR neoprávnený pobyt, pretože sa na jej území zdržiava v rozpore so zákonom o pobyte cudzincov, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou (§ 2 ods. 1 písm. f) ZoPC), pričom na území SR preukázateľne neoprávnene vstúpil z územia MR dňa 05.02.2016 a preto správny orgán vo veci readmisného konania začal konanie o jeho navrátení podľa medzinárodnej zmluvy a predošlým rozhodnutím č.s. PPZ-HCP-PO6-ZVC-25-022/2016 dňa 06.02.2016 ho zaistil v zmysle § 88 ods. 1 písm. d) ZoPC na účel jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy, pretože neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu a na území SR má neoprávnený pobyt. V súvislosti s readmisným konaním mu bola dňa 18.02.2016 doručená informácia, že maďarská strana ich prijatie zamieta, nakoľko nie je jednoznačne preukázaná skutočnosť, že uvedené osoby nelegálne a bezprostredne vstúpili na územie SR z územia Maďarska, kde by sa zdržiavali, alebo tranzitovali. Preto správny orgán v zmysle § 90 ods. 2 písm. b) bod 1 ZoPC zaslal dňa 19.02.2016 ÚPZC Sečovce príkaz na prepustenie navrhovateľa, nakoľko účel zaistenia zanikol. Následne po prepustení bol navrhovateľ hliadkou Mobilnej jednotky riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Prešov kontrolovaný so zistením, že tento nemá žiadny doklad totožnosti a ani iný doklad, ktorý by ho oprávňoval na vstup a pobyt na území SR, pričom bolo zistené, že voči nemu bolo vydané rozhodnutie o jeho AV. Zdôraznil, že účastníkovi konania bola daná možnosť oboznámiť sa s podkladmi správneho orgánu pre vydanie rozhodnutia o zaistení, vyjadriť sa k jeho postupu, k podkladom ich rozhodnutia, ako aj k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť ich doplnenie v zmysle § 33 ods. 2 Správneho poriadku, pričom podkladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení je vykonateľné rozhodnutie o administratívnom vyhostení č. s. PPZ-HCP-PO6-ZVC-25-021/2016 zo dňa 06.02.2016 vydané OCP PZ Košice a skutočnosť, že účastník konania sa na území SR zdržiava neoprávnene, bez cestovného dokladu, pričom v rozhodnutí o AV mu bol uložený zákaz vstupu na dva roky a nebola uložená lehota na vycestovanie. Preto bolo potrebné rozhodnúť o jeho zaistení a umiestniť ho v ÚPZC Sečovce, s cieľom zabezpečiť výkon rozhodnutia o AV z územia SR. Takisto s ním bola spísaná zápisnica o vyjadrení podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku, v ktorej uviedol, že už nechce nič dodať, nakoľko všetko, čo chcel dodať, už uviedol v predchádzajúcich zápisniciach, pričom potvrdil, že nebezpečenstvo pri návrate mu hrozí iba v L. a v iných krajinách mu nehrozí žiadne nebezpečenstvo. Správny orgán dodal, že navrhovateľ potvrdil, že nemá možnosť zabezpečenia ubytovania v prípade jeho nezaistenia, nakoľko nemá žiadne finančné prostriedky. Ďalej konštatoval, že počas celej doby zaistenia bude postupovať v zmysle § 90 ods. 1 písm. d) ZoPC a skúmať, či trvá účel zaistenia, nakoľko „logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, že jeho účel bude môcť byť naplnený a preto je potrebné pri rozhodovaní o zaistení cudzinca zvážiť, či je výkon správneho vyhostenia aspoň potenciálne možný (rozsudok NS SR sp. zn. 9Sža/23/2010 zo dňa 27.04.2011). Pokiaľ sa týka alternatív zaistenia v zmysle § 89 ods. 1 písm. a), písm. b) ZoPC uviedol, že účastník konania nesplnil podmienku podľa § 89 ods. 3 ZoPC, keďže sa nepreukázal finančným zabezpečením pobytu vo výške podľa § 6 ZoPC, pričom z doterajšieho spôsobu života a vzhľadom k neoprávnenému pobytu a nedostatku finančných prostriedkov je zrejmé, že nie je schopný zabezpečiť si primeranú nehnuteľnosť na bývanie, prípadne primerané ubytovanie počas pobytu na území SR a finančné prostriedky na pokrytie pobytu. Dodal, že tu existuje reálne riziko, že navrhovateľ sa bude naďalej skrývať v členských štátoch schengenského priestoru, pretože sa na území SR zdržiava bez platných cestovných dokladov na pobyt, alebo sa bude skrývať v komunite svojich krajanov, pričom miesto jeho pobytu nebude správnemu orgánu známe (účastník konania vycestoval na územie iného členského štátu a nemienil zotrvať na území SR, ktorou len tranzitoval, chcel cestovať ďalej do Maďarska a Rakúska), keďže nemá na území SR povolený pobyt, zabezpečené ubytovanie, ani žiadnych rodinných príslušníkov. Dodal, že počas konania o jeho zaistení sa zaoberal aj otázkou rešpektovania súkromného a rodinného života v zmysle článku 8 ods. 1 a ods. 2 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách (ďalej len „Dohovor“), pričom mal za to, že práva vyplývajúce mu z citovaných článkov mu neupiera a plne ich rešpektuje, nakoľko účastník konania nemá na území SR žiadne blízke osoby v zmysle § 116 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka. Takisto rešpektoval jeho súkromný a rodinný život a konal v jeho záujme a po zohľadnení všetkých skutočností dospel k záveru, že jeho zaistením pre výkon administratívneho vyhostenia nebude neprimerane zasiahnuté do jeho základných práv a slobôd garantovaných v zmysle článku 8 Dohovoru, nakoľko je tento zásah v súlade so zákonom a nevyhnutný v záujme verejnej bezpečnosti, predchádzania zločinnosti, ochrany práv a slobôd iných. Poukazoval aj na článok 15 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 208/115/ES zo dňa 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratov príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (tzv. „Návratová smernica“), pokiaľ sa v osobitnom prípade nedajú účinne uplatniť iné dodatočné, ale menej prísne donucovacie opatrenia, členské štáty môžu zaistiť len štátneho príslušníka tretej krajiny, voči ktorému prebieha konanie o návrate, s cieľom pripraviť návrat, alebo vykonať proces odsunu, a to najmä keď existuje riziko úteku alebo dotknutý štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy alebo odsunu, pričom zaistenie sa uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvajú len prípravy na odsun a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou. Mal za to, že počas konania o zaistení sa správny orgán zaoberal aj Návratovou smernicou a konštatoval, že so zaisteným účastníkom konania sa zaobchádza humánne a dôstojne a rešpektujú sa jeho základné práva v súlade s medzinárodným a vnútroštátnym právom a sú taktiež dodržiavané zásady uznávané Chartou základných práv EÚ. Poukazoval aj na znenie § 88 ods. 3 ZoPC, v zmysle ktorého podanie žiadosti o udelenie azylu alebo žiadosti o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zo zaistenia, keďže dané konanie nie je zaistením štítneho príslušníka tretej krajiny dotknuté. * V zákonom stanovenej lehote navrhovateľ prostredníctvom svojej splnomocnenej zástupkyne podal voči rozhodnutiu odporcu opravný prostriedok. V opravnom prostriedku uviedol, že s napadnutým rozhodnutím v celom jeho rozsahu nesúhlasí z dôvodu, že odporca nedostatočne zistil skutkový stav veci, skutkové zistenia odporcu sú v rozpore s obsahom administratívneho spisu odporcu, napadnuté rozhodnutie odporcu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je zmätočné a nedostatočne odôvodnené, čo spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť. Poukazoval na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010, z ktorého vyplýva, že limitom zaistenia je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou a priamo dohovor v čl. 5 ods. 1 písm. f) uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie, či priebeh takého konania, ale aj reálnosť vyhostenia. Ďalej sa v náleze uvádza - vzťahom medzi zaistením a jeho účelom sa viackrát zaoberal aj ESĽP, napr. vo veci Samie Ali v. Suisse, Agnissan v. Denmark. Podľa citovaného nálezu obmedzenie osobnej slobody je viazané na účel zaistenia. Medzi zaistením a jeho účelom je úzka súvislosť, aj keď definitívny záver, týkajúci sa vyhostenia padne v inom konaní, súd nemôže ani pri rozhodovaní o zaistení ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu. Pri osobnej slobode je veľmi bezprostredne, priam na nerozlíšenie previazaný hmotnoprávny a procesnoprávny komponent. Odvolával sa aj na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) vyslovený v rozsudku sp. zn. 9Sža/23/2010, v zmysle ktorého logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, že jeho účel bude môcť byť naplnený a preto je potrebné pri rozhodovaní o zaistení cudzinca zvážiť, či je výkon správneho vyhostenia aspoň potenciálne možný. Dával do pozornosti predošlé konanie odporcu o jeho zaistení, v ktorom odporca rozhodnutím č. s. PPZ- HCP-PO6-ZVC-25-022/2016 dňa 06.02.2016 v zmysle § 88 ods. 1 písm. d) ZoPC rozhodol o zaistení dňom 06.02.2016 na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie však do 05.03.2016 na účel odovzdania podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Dohoda medzi vládou SR a vládou MR o readmisii osôb na spoločnej hranici a zároveň v rovnaký deň rozhodol rozhodnutím o administratívnom vyhostení o jeho vyhostení na územie Maďarska. Dodal, že v napadnutom rozhodnutí odporca stále tvrdí, že podkladom pre toto rozhodnutie o zaistení je jeho vykonateľné rozhodnutie o administratívnom vyhostení navrhovateľa č. s. PPZ-HCP-PO6- ZVC-25-021/2016 zo dňa 06.02.2016, teda rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení z územia SR na územie Maďarska ako krajiny, ktorou navrhovateľ tranzitoval a do ktorej sa chce vrátiť. Avšak je mu známe (18.02.2016), že Maďarsko po posúdení predložených dokladov v žiadosti o readmisiu navrhovateľa jeho prijatie zamietlo, nakoľko nie je jednoznačne preukázaná skutočnosť, že navrhovateľ nelegálne a bezprostredne vstúpil na územie SR z územia MR, kde by sa zdržiaval alebo tranzitoval. Na základe toho vydal odporca príkaz na prepustenie navrhovateľa (19.02.2016) zo zariadenia pre cudzincov, nakoľko zanikol účel zaistenia. Zdôraznil, že účelom predošlého zaistenia navrhovateľa bol pritom jeho návrat, respektíve odsun na územie Maďarska a síce formálne v readmisnom konaní, avšak na základe a za účelom vykonania toho istého rozhodnutia o jeho AV, ako je to citované v rozhodnutí o zaistení zo dňa 06.02.2016 a aj v napadnutom rozhodnutí zo dňa 19.02.2016. Mal zato, že následný postup a rozhodnutie odporcu v predmetnej veci je svojvoľné, arbitrárne, zmätočné a nezákonne, nakoľko odporca po zistení, že ho Maďarsko odmietlo prijať, ho síce formálne prepustil zo zariadenia pre cudzincov, avšak v ten istý deň bolo vydané nové rozhodnutie o jeho zaistení, pričom znova za účelom jeho administratívneho vyhostenia a výkonu rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení na územie Maďarska. Zdôraznil, že nie je možné realizovať jeho AV na územie MR, keďže Maďarsko ho výslovne odmietlo jeho prijatie na svoje územie, pretože nie je preukázané, že tranzitoval jeho územím alebo vstúpil na územie Slovenska z jeho územia. Rovnako nie je možné ho vyhostiť ani do krajiny jeho pôvodu - L. (hoci o tom odporca doposiaľ ani nerozhodol) z dôvodu vážneho pretrvávajúceho ozbrojeného konfliktu a vojenskej blokády územia L. izraelskými vojakmi. Preto mal zato, že jeho zaistenie za účelom jeho administratívneho vyhostenia je preto neúčelné a neefektívne. V ďalšom poukazoval na nálezy ÚS SR (sp. zn. PL. ÚS 16/06 zo dňa 30.04.2008, sp. zn. PL. ÚS 12/05 zo dňa 28.11.2007), v zmysle ktorých z hľadiska princípu právnej istoty podlieha ochrane aj legitímne očakávanie, ktoré je užšou kategóriou ako právna istota. Účelom legitímneho očakávania je garancia čitateľnosti správania sa orgánov verejnej moci a ochrana súkromných osôb pred nepredvídateľným mocenským zásahom ako ich právnej situácie, na vyústenie ktorej do určitého výsledku sa spoliehali (m.m. Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/06 zo dňa 24.06.2009, Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/04 zo dňa 06.02.2008), pričom s týmto legitímnym očakávaním úzko súvisí zákaz prekvapivých rozhodnutí. (rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža/40/2014). Mal zato, že napadnuté rozhodnutie a postup odporcu sú zmätočné, nezákonné a svojvoľné, pričom v odôvodnení rozhodnutia chýba akákoľvek správna úvaha o tom, prečo znova zaistil navrhovateľa za účelom jeho vyhostenia na územie Maďarska, hoci disponoval písomne potvrdenou informáciou, že jeho vyhostenie do Maďarska je nerealizovateľné, čím je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné. Rovnako ani jeho vyhostenie do krajiny pôvodu (hoci o tom odporca nerozhodol) nie je možné realizovať z dôvodu pretrvávajúceho ozbrojeného konfliktu. V dôsledku týchto pochybení jeho zaistenie na základe napadnutého rozhodnutia odporcu je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. Do pozornosti súdu dával aj tú skutočnosť, že napadnutým rozhodnutím bol zaistený dňom 19.02.2016 na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie však do 16.08.2016, čím bolo rozhodnuté o maximálnej dobe jeho zaistenia, pričom správny orgán stanovenú dĺžku doby zaistenia navrhovateľa vôbec neodôvodnil, hoci rozhodol o jej maximálnej dĺžke. Odvolával sa na znenie Návratovej smernice (bod 16 Preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území), v zmysle ktorého využitie zaistenia na účely odsunu by malo byť s ohľadom na použité prostriedky a sledované ciele obmedzené a viazané na zásadu primeranosti. Zaistenie je oprávnené len na prípravu návratu alebo vykonanie procesu odsunu a ak by uplatnenie miernejších donucovacích opatrení nebolo dostatočné, pričom zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie a trvá len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou (Podľa čl. 15 ods. 1 druhá veta). Zdôrazňoval, že v zmysle judikatúry všeobecných súdov SR správny orgán je povinný zdôvodniť, prečo je potrebná práve stanovená dĺžka zaistenia, nakoľko v rámci rozhodovania o zaistení je povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Navyše lehotu zaistenia je potrebné určiť presne a výstižne, pričom dĺžka zaistenia musí byť tiež náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnute potrebný na zaistenie cudzinca. Odporca je povinný zdôvodniť dĺžku doby zaistenia, najmä tiež pokiaľ využije maximálnu dobu zaistenia a dané pochybenie je preto podstatnou vadou, ovplyvňujúcou zákonnosť rozhodnutia ako celku, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia (Mestský súd v Prahe sp. zn. 7AA/50/2011 zo dňa 14.03.2011, rozsudok KS v Košiciach sp. zn. 1Sp/20/2012, rozsudok NS SR 10Sza/4/2012). Takisto správny orgán je povinný v rozhodnutí zdôvodniť, prečo je potrebná práve stanovená dĺžka zaistenia, hlavne v prípade, kedy využije maximálnu dobu zaistenia (rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža/35/2014). Mal zato, že v napadnutom rozhodnutí správny orgán žiadnym spôsobom neodôvodnil maximálnu dĺžku stanovenej doby zaistenia s prihliadnutím na ním uvedenú judikatúru, pričom takéto pochybenie je podstatnou vadou, ktorá ovplyvňuje zákonnosť celého rozhodnutia, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia. Takisto sa pri stanovení dĺžky doby zaistenia nevysporiadal ani so skutočnosťou, že navrhovateľ už bol na základe predošlého rozhodnutia o zaistení zaistený za rovnakým účelom, t. j. jeho odsunu v zmysle Návratovej smernice, pričom celkový čas zaistenia navrhovateľa za účelom jeho návratu spolu s predošlou dobou zaistenia by presiahol maximálnu prípustnú dobu zaistenia cudzinca, t. j. 6 mesiacov v zmysle zákona o pobyte cudzincov, ako aj Návratovej smernice. + Z Rozhodnutia o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu č.s. PPZ-HCP-PO6- ZVC-25-021/2016 zo dňa 06.02.2016, ktoré nadobudlo vykonateľnosť dňa 06.02.2016 súd zistil, že predmetným rozhodnutím bol navrhovateľ administratívne vyhostení podľa § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC na územie Maďarska, ako krajiny tranzitu, ako aj krajiny, do ktorej sa chce vrátiť v zmysle § 77 ods. 1 ZoPC. V zmysle § 82 ods. 3 písm. b) ZoPC mu policajný orgán uložil zákaz vstupu na územie SR na dobu dvoch rokov, pričom lehota zákazu vstupu začína plynúť dňom vykonania AV (§ 82 ods. 10 písm. a) ZoPC) s tým, že sa mu lehota na vycestovanie z územia SR neurčila. V súlade s § 55 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (Správny poriadok) správny orgán vylúčil odkladný účinok odvolania proti rozhodnutiu o AV. + Zo správy Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce zo dňa 19.02.2016 (nachádzajúcej sa v administratívnom spisu odporcu) vo veci Poskytnutia informácie o účelnosti zaistenia navrhovateľa (celkovo 5-tich štátnych príslušníkov L. a 1-ného štátneho príslušníka U.) bolo odporcovi oznámené, že vzhľadom na vykonateľnosť rozhodnutia o administratívnom vyhostení z územia SR v zmysle § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov je potrebné overenie totožnosti osôb v domovskej krajine a vybavenie náhradného cestovného dokladu. Predpokladaná dĺžka zaistenia uvedených štátnych príslušníkov tretích krajín sa bude odvíjať od toho, čí štátny príslušník spolupracuje, vypíše žiadosť o NCD a z domovskej krajiny zabezpečí kópiu podporného dokladu, v takom prípade doba vystavenia NCD trvá tri mesiace až šesť mesiacov. V prípade, ak štátny príslušník tretej krajiny nespolupracuje, je potrebné čakať na výsledky lustrácií, ktoré sú postupne dopĺňané k žiadosti o NCD, v takom prípade doba vystavenia NCD môže byť dlhšia ako šesť mesiacov. §§ Podľa § 2 ods. 1, písm. f) a g) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), Na účely tohto zákona sa rozumie f) neoprávneným pobytom zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou, g) neoprávneným prekročením vonkajšej hranice vstup alebo vycestovanie osoby cez vonkajšiu hranicu mimo hraničného priechodu, cez hraničný priechod mimo určených prevádzkových hodín alebo v čase jeho uzatvorenia, ak tento vstup alebo vycestovanie cez vonkajšiu hranicu neumožňuje medzinárodná zmluva, tento zákon alebo osobitný predpis. Podľa § 2 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, Cudzincom je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky. Podľa § 2 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, Štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny b) na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. Podľa § 88 ods. 4 prvá veta zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak b) má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar je povinný d) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia, Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. Podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru, Každý má právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. V zmysle ustanovenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby pozbavenie osobnej slobody bolo zákonné, musí byť efektívne a účelné. + Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podľa § 46 Správneho poriadku, Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. * Podstatnou pre posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia je tá skutočnosť, či boli dané dôvody zaistenia podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Rozhodujúci je skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250q ods. 1 druhá veta O.s.p.). Súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle § 250l O.s.p., sa zaoberal odvolacími námietkami navrhovateľa. Pokiaľ sa týka odvolacích námietok navrhovateľa súd právne uzatvára: Súd dáva do pozornosti tú skutočnosť, že navrhovateľ bol predchádzajúcim rozhodnutím odporcu č. s. PPZ-HCP-PO6-ZVC-25-022/2016 dňa 06.02.2016 zaistený v zmysle § 88 ods. 1 písm. d) ZoPC dňa 06.02.2016 v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov na účel jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy z dôvodu jeho neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky, pričom navrhovateľ bol zaistený najdlhšie na 30 dní, t. j. do 05.03.2016. Navrhovateľ bol dňa 19.02.2016 prepustený zo zaistenia Príkazom na prepustenie vydaným odporcom v zmysle § 90 ods. 2 písm. b) bod 1 ZoPC, nakoľko účel zaistenia zanikol. Na vydanie tohto príkazu mala vplyv tá skutočnosť, že správnemu orgánu bola v súvislosti s readmisným konaním dňa 18.02.2015 doručená informácia, že maďarská strana jeho prijatie zamieta, nakoľko nie je jednoznačne preukázaná skutočnosť, že navrhovateľ (ako aj osoby, s ktorými bol zadržaný a tvorí skupinu) nelegálne a bezprostredne vstúpili na územie SR z územia Maďarska, kde by sa zdržiavali alebo tranzitovali. Následne odporca rozhodnutím, ktoré je predmetom preskúmavacieho konania zo strany súdu - č. s. PPZ-HCP-PO6-ZVC-25-050/2016 zo dňa 19.02.2016 v zmysle § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC zaistil navrhovateľa dňom 19.02.2016 na účel výkonu administratívneho vyhostenia a zároveň podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov ho umiestnil do Ú. P. U.. Podľa § 88 ods. 4 ZoPC stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 16.08.2016 s tým, že štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. Odporca sa pri vydaní napadnutého rozhodnutia opieral o vykonateľné rozhodnutie (dňom 06.02.2016) správneho orgánu o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu č.s. PPZ-HCP-PO6- ZVC-25-021/2016 zo dňa 06.02.2016, ktorým bol navrhovateľ administratívne vyhostený podľa § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC na územie Maďarska, ako krajiny tranzitu, ako aj krajiny, do ktorej sa chce vrátiť v zmysle § 77 ods. 1 ZoPC s uložením zákazu vstupu na územie SR na dobu dvoch rokov s tým, že lehota zákazu vstupu začína plynúť dňom vykonania AV bez určenia lehoty na vycestovanie z územia SR. - Pokiaľ sa týka navrhovateľom namietanú absenciu odôvodnenia doby zaistenia v napadnutom rozhodnutí, túto považuje súd za dôvodnú, keďže v tejto časti je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné. Z napadnutého rozhodnutia nevyplýva na základe akých skutočností správny orgán vyvodil ním stanovenú dĺžku doby zaistenia, pričom ide o maximálnu dĺžku doby zaistenia v zmysle § 88 ods. 4 prvá veta ZoPC. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia rovnako nie je zrejmé o aké skutočnosti, vyplývajúce zo spisového materiálu, opiera ním určenú dĺžku doby zaistenia. Teda, ktoré konkrétne informácie (s možným zistením ich aktuálnosti, ako aj kým boli vydané a kedy) sú podkladom pre ním stanovenú dĺžku doby zaistenia, z ktorých by v konečnom dôsledku bolo možné potvrdiť záver správneho orgánu o stanovení dĺžky lehoty zaistenia v zmysle § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov. V zmysle § 47 ods. 3 Správneho poriadku bolo povinnosťou odporcu priamo v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Z administratívneho spisu vyplýva, že odporca mal k dispozícii vyjadrenie ÚPZC Sečovce zo dňa 19.02.2016 ohľadne poskytnutia informácie o účelnosti zaistenia, v ktorom sa uvádza, že vzhľadom na vykonateľnosť rozhodnutia o administratívnom vyhostení z územia SR v zmysle § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov je potrebné overenie totožnosti osôb v domovskej krajine a vybavenie náhradného cestovného dokladu, pričom predpokladaná dĺžka zaistenia uvedených štátnych príslušníkov tretích krajín sa bude odvíjať od toho, či štátny príslušník spolupracuje, vypíše žiadosť o NCD a z domovskej krajiny zabezpečí kópiu podporného dokladu v takom prípade doba vystavenia NCD trvá tri mesiace až šesť mesiacov a v prípade, ak štátny príslušník tretej krajiny nespolupracuje, je potrebné čakať na výsledky lustrácií, ktoré sú postupne dopĺňané k žiadosti o NCD, pričom v takom prípade doba vystavenia NCD môže byť dlhšia ako šesť mesiacov. Preto povinnosťou správneho orgánu bude v ďalšom konaní náležite zdôvodniť, prečo je potrebná práve ním stanovená dĺžka doby zaistenia a ktoré skutočnosti tvoria podklad jeho rozhodnutia o stanovení dĺžky doby zaistenia s prihliadnutím na vyššie uvedené závery súdu. Rovnako bude potrebné, aby sa správny orgán pri stanovení dĺžky doby zaistenia zaoberal aj tou skutočnosť, či v prípade jej určenia nie je potrebné zohľadniť už dobu trvania zaistenia navrhovateľa v zmysle jeho predošlého rozhodnutia o zaistení zo dňa 06.02.2016, ako aj napadnutého rozhodnutia o zaistení zo dňa 19.02.2016 tak, aby bolo rešpektované ustanovenie § 88 ods. 4 ZoPC určujúce maximálnu dobu zaistenia. Súd dopĺňa, že pokiaľ štátny príslušník tretej krajiny uvádza rôzne údaje týkajúce sa jeho identity, krajiny pôvodu, ako aj krajiny z ktorej tranzitoval na územie SR, respektíve iné skutočnosti, ktoré môžu mať vplyv na právne posúdenie veci, je úlohou správneho orgánu vzhľadom na takto produkované údaje, sa s týmito skutočnosťami vysporiadiť a následne náležite z nich vyvodzované závery odôvodniť v zmysle § 47 ods. 3 Správneho poriadku. - Navrhovateľ v konaní rovnako prezentoval aj námietku neúčelnosti a neefektívnosti jeho zaistenia. K danému súd udáva, že odporca sa v napadnutom rozhodnutí rovnako dostatočne nevyporiadal pri preukázaní účelu zaistenia s tou skutočnosťou, že zo strany Maďarska (v rámci readmisného konania) bolo vrátenie navrhovateľa na ich územie zamietnuté, keďže nebolo preukázané, že tento nelegálne a bezprostredne vstúpil na územie SR z územia Maďarska, kde by sa zdržiaval alebo tranzitoval. Preto povinnosťou správneho orgánu bude rovnako v ďalšom konaní zohľadniť právny názor prezentovaný okrem iného aj v náleze Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010 a skúmať možnú reálnosť vyhostenia navrhovateľa v spojení s rozhodnutiami o jeho administratívnom vyhostení a zvážiť, či je výkon administratívneho vyhostenia aspoň potencionálne možný a dané náležite vo svojom rozhodnutí odôvodniť. * Pokiaľ ide o vytýkané nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia zo strany súdu, tieto nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením, respektíve doplňujúcim vyjadrením odporcu a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať, respektíve absentujúce argumenty odporcu nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým má dospieť odporca, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správneho orgánu v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/5/2015 zo dňa 06.02.2015). Preto po zvážení všetkých odvolacích námietok a vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami, v zmysle § 250q ods. 3 O. s. p., z dôvodu uvedeného v § 250j ods. 2 písm. d) napadnuté rozhodnutie odporcu č.s. PPZ-HCP-PO6-ZVC-25-050/2016 zo dňa 19.02.2016 zrušil a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie. O trovách konania bolo rozhodnuté v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O.s.p. tak, že navrhovateľovi, ktorý bol v konaní úspešný, náhradu trov konania nepriznal, keďže navrhovateľ si v konaní žiadne trovy neuplatnil. V zmysle § 250sa ods. 7 O.s.p. súd nariadil bezodkladné prepustenie osoby navrhovateľa zo zaistenia. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 250s O.s.p.).