Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 2Cob/101/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7713209003 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Hrib, PhD. ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7713209003.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Vladimíra Hriba, PhD. a členov senátu JUDr. Janky Kočišovej a JUDr. Slávky Maruščákovej v právnej veci žalobcu: V. s.r.o., so sídlom Y. XXXX/X, M. nad C. XXX XX, IČO: XX XXX XXX, zastúpeného AK NOVIKMEC s.r.o., so sídlom Rázusova 125, Vranov nad Topľou 093 03, IČO: 36 868 701, proti žalovanej: Obec T. S., T. S. XX, XXX XX T. S., IČO: XX XXX XXX, zastúpenej JUDr. Jánom Kizivatom, advokátom, AK so sídlom kpt. Nálepku 8, 071 01 Michalovce, o zaplatenie 49.247,40 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Michalovce zo dňa 20.4.2015, č.k. 22Cb/116/2013-386 takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok. Žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania 641,42 eur na účet právneho zástupcu do 3 dní od dňa právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a žalobcu zaviazal uhradiť žalovanej náhradu trov konania, pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 5.696,64 eur, tie na účet právneho zástupcu žalovanej, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalobou doručenou súdu dňa 6.6.2013 sa žalobca domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 49.247,40 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,82 % ročne zo sumy 4.455,46 eur od 21.11.2003 do 24.11.2003, vo výške 8,82 % ročne zo sumy 54.829,96 eur od 25.11.2003 do 7.2.2006, vo výške 13 % ročne zo sumy 53.582,47 eur od 8.2.2006 do 7.11.2006, vo výške 14,75 % ročne zo sumy 52.885,40 eur od 8. 11. 2006 do 21.11.2006, vo výške 14,75 % ročne zo sumy 51.557,64 eur od 22.11.2006 do 31.12.2009, vo výške 9 % ročne zo sumy 49.247,40 eur od 1.1.2010 do zaplatenia, titulom zaplatenia ceny diela zo zmluvy č. 6/2001 uzavretej dňa 9.7.2001, ktorá bola vyúčtovaná faktúrou č. XXXXXXXX na sumu 60.664,61 eur, na ktorú boli uhradené zálohové platby vo výške 10.290,11 eur a čiastočné úhrady po vykonaní prác vo výške 3.272,32 eur. Neuhradený zostatok tak predstavuje 47.102,18 eur, ďalej ceny prác na stavbe „Materská škola - T. S.“, ktoré boli vyúčtované faktúrou č. XXXXXXXX na sumu 4.455,46 eur, na ktoré bola uhradená čiastočná platba vo výške 2.310,24 eur a neuhradený zostatok tak predstavuje 2.145,22 eur. Spolu tak žalovaná suma predstavuje 49.247,40 eur. Žalobca zároveň poukázal na dohodu o uznaní dlhu zo dňa 29.10.2010, v ktorej žalovaná uznala tento svoj záväzok čo do dôvodu a výšky. Žalovaná žiadala nárok žalobcu zamietnuť, keďže žalobcom uplatnená pohľadávka nebola vedená v účtovníctve žalovanej a zároveň vzniesla námietku premlčania žalovanej sumy, keďže uznanie záväzku žalovanou zo dňa 29.10.2010 je úkonom, ktorým sa nakladá s majetkovými právami obce, teda žalovanej. Keďže takýto úkon nebol schválený obecným zastupiteľstvom žalovanej (ďalej len OZ), nevyvoláva právne účinky, čo vyplýva aj z rozhodnutia NS SR sp. zn. 2Cdo 284/2006. Vykonaným dokazovaním súd zistil, že predmetom sporu je zaplatenie prác, ktoré navrhovateľ vykonal pre odporcu na základe zmluvy o dielo č. 6/2001 zo dňa 9. 7. 2001 na „Dome smútku T. S.“, aj práce na stavbe „Materská škola - T. S.“. Navrhovateľ odporcovi dielo Dom smútku T. S. riadne odovzdal a uvedené práve vyúčtoval faktúrou č. XXXXXXX zo dňa 10.11.2003 splatnou dňa 24.11.2003 znejúcou na sumu 60.664,61 eur. Odporca z uvedenej faktúry vykonal čiastkové úhrady, takže zvyšok nezaplatenej faktúry ku dňu 2.5.2013 je 47.102,18 eur. Na základe Zmluvy o dielo č. 6/2001 údajne vykonal navrhovateľ pre odporcu aj práce na stavbe „Materská škola T. S.“, ktorých hodnotu vyúčtoval odporcovi faktúrou č. XXXXXXXX zo dňa 6.11.2003 na sumu 4.455,46 eur splatnou dňa 20.11.2003. Z tejto faktúry odporca ku dňu podania návrhu neuhradil navrhovateľovi sumu vo výške 2.145,22 eur. V uvedenej zmluve vykonanie stavených prác na stavbu „Materská škola - T. S.“ nie je dohodnuté. Spolu teda ku dňu podania návrhu neuhradil odporca navrhovateľovi sumu 49.247,40 eur s príslušenstvom. Dňa 29.10.2010 uzavreli účastníci konania dohodu u uznaní dlhu podľa § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka. Obchodný zákonník uznanie dlhu neupravuje. V ustanovení § 323 Obchodného zákonníka je upravený zabezpečovací inštitút obchodného práva a to uznanie záväzku. Podľa § 323 Obchodného zákonníka je uznanie záväzku jednostranný právny úkon urobený dlžníkom a adresovaný veriteľovi. Pre uznanie záväzku zákon vyžaduje písomnú formu. Na rozdiel od právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku, ktorý vyžaduje uznanie dlhu čo do výšky a čo do dôvodu, Obchodný zákonník hovorí o uznaní určitého záväzku. Pritom tento pojem treba chápať tak, že nevyhnutnými zložkami jeho uznania sú jednak dôvod a jednak výška záväzku. Obchodnoprávna úprava teda vyžaduje, aby bol uznaný záväzok „určitý“, teda predpokladá presné vymedzenie účastníkov záväzkového vzťahu a predmetu plnenia. Predmet záväzku dlžníka musí byť odlíšiteľný od iných záväzkov toho istého dlžníka voči tomu istému veriteľovi, ktoré boli dlžníkom uznané. Písomným uznaním záväzku sa predlžuje pôvodná premlčacia doba, teda od okamihu uznania záväzku sa predlžuje pôvodná premlčacia doba a začína plynúť nová štvorročná doba bez ohľadu na to, aká doba bola pôvodne premlčacia doba. Podľa ustanovenia § 408 Obchodného zákonníka celková premlčacia doba nesmie byť dlhšia ako 10 rokov od doby, keď začala plynúť prvý raz. V dohode o uznaní dlhu zo dňa 29.10.2010 /č.l. 72 -74/ uzavretej medzi žalobcom ako veriteľom a žalovanou ako dlžníkom, je v článku II.1. uvedené, že veriteľ ako dodávateľ vykonal na základe objednávok pre dlžníka ako objednávateľa stavebné práce a objednávateľ sa za vykonané stavebné práce zaviazal zaplatiť dojednanú cenu. V článku II.2. dohody je uvedené, že veriteľ fakturoval na základe objednávok za vykonané práce nižšie uvedenými faktúrami: - faktúrou č. XXXXXXXX zo dňa 24.5.2001 v sume 29,584,53 eur s DPH, splatnou dňa 7.6.2001, neuhradenou v sume 14.252,61 eur, - faktúrou č. XXXXXXX7 zo dňa 6.11.2003 v sume 4 455,46 eur s DPH, splatnou dňa 20.11.2003, neuhradenou v sume 2.145,22 eur, - faktúrou č. XXXXXXXX zo dňa 10.11.2003 v sume 60.664,61 eur s DPH, splatnou dňa 24.11.2003, neuhradenou v sume 47.102,17 eur. Podľa § 387 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, právo sa premlčí uplynutím premlčacej doby ustanovenej zákonom (ods. 1). Premlčaniu podliehajú všetky práva zo záväzkových vzťahov s výnimkou práva vypovedať uzavretú zmluvu na dobu neurčitú (ods. 2). Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že plynutie času je významnou právnou skutočnosťou s ktorou zákon spája určité právne následky. Uplynutím zákonom stanovenej premlčacej doby sa právo premlčí. Ak sa po uplynutí premlčacej doby premlčania dovolá povinná strana, námietkou premlčania, nemôže právo priznať, alebo uznať súd, ktorý by v takom prípade musel návrh oprávnenej strany zamietnuť. Aj napriek tomu, že premlčané právo nemožno súdne vymáhať, právo samotné nezaniká a povinný môže svoj záväzok splniť dobrovoľne, pričom takéto plnenie by nebolo možné považovať za plnenie bez právneho dôvodu. Všetky ustanovenia Obchodného zákonníka upravujúce premlčanie majú kogentnú povahu, čo znamená, že súd sa nemôže od nich odchýliť. Podľa § 388 ods. 1 Obchodného zákonníka, premlčaním právo na plnenie povinnosti druhej strany nezaniká, nemôže ho však priznať alebo uznať súd, ak povinná osoba namietne premlčanie po uplynutí premlčacej doby. Podľa § 391 ods. 1 Obchodného zákonníka, pri právach vymáhateľných na súde začína plynúť premlčacia doba odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde, ak tento zákon neustanovuje niečo iné. Z citovaného ustanovenia je zrejme, že začiatok plynutia premlčacej doby pri právach vymáhateľných na súde, začína plynúť premlčacia doba zásadne odo dňa keď sa právo mohlo uplatniť na súde (deň nasledujúci po dni právoplatnosti). Podľa § 397 Obchodného zákonníka, ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky. Podľa § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka, ak dlžník plní čiastočne svoj záväzok, má toto plnenie účinky uznania zvyšku dlhu, ak možno usudzovať, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku. Podľa § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná. Podľa § 407 Obchodného zákonníka, ak dlžník písomne uzná svoj záväzok, plynie nová štvorročná premlčacia doba od tohto uznania. Ak sa uznanie týka iba časti záväzku, plynie nová premlčacia doba ohľadne tejto časti (ods. 1). Účinky uznania záväzku spôsobom uvedeným v odseku 1 nastávajú aj v prípade, keď jemu zodpovedajúce právo bolo v čase uznania už premlčané (ods. 4). Podľa § 408 Obchodného zákonníka, bez ohľadu na iné ustanovenia tohto zákona sa skončí premlčacia doba najneskôr po uplynutí 10 rokov odo dňa, keď začala po prvý raz plynúť. Podľa § 34 Občianskeho zákonníka, je právny úkon prejav vôle smerujúci k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právny predpis s takýmto prejavom spája. Podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojom obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Podľa § 266 ods. 1 Obchodného zákonníka, prejav vôle sa vykladá podľa úmyslu konajúcej osoby, ak tento úmysel bol strane, ktorej je prejav vôle určený, známy alebo jej musel byť známy. Náležitosti písomnej formy právneho úkonu, kde sa táto forma vyžaduje, aké podstatné náležitosti úkonu sú uvedené v zákone. Ak dohoda o uznaní dlhu (správne uznanie záväzku) tieto náležitosti nespĺňa, nemožno hovoriť, že ide o právny úkon v písomnej forme, ktorý vyžaduje zákon. Z obsahu dohody o uznaní dlhu zo dňa 29.10.2010 nemožno vyvodiť, o aké uznanie záväzku sa jedná (neurčitá je výška, dôvod a základ). Aj samotná neurčitosť právneho úkonu spôsobuje jeho neplatnosť. Právne úkony vyžadujú striktnú a presnú formu, aj obsah a súd preto pri hodnotení platnosti právnych úkonov musí vychádzať z ich obsahu a nie neúplných úkonov, domnienok a výkladov účastníkov konania. Pokiaľ ide o dohodu o uznaní dlhu zo dňa 29.10.2010, predmetom uvedenej dohody je plnenie na základe objednávok a nie na základe zmluvy o dielo ako je to uvedené v návrhu na začatie konania. Vzhľadom k vyššie uvedenému súd dohodu o uznaní dlhu zo dňa 29.10.2010 posúdil ako neplatný právny úkon, keďže tá je neurčitá podľa § 37 Občianskeho zákonníka, pretože z jej obsahu nie je zrejmé o aké uznanie záväzku sa jedná, keďže nie je zrejmý dôvod a základ záväzku (z akého konkrétneho záväzkového vzťahu mal vzniknúť, či zo zmluvy o dielo č. 6/2001, jednotlivých objednávok, resp. konkrétneho a určitého nezameniteľného záväzku, s poukazom na existenciu viacerých záväzkových vzťahov medzi účastníkmi konania). Samotná faktúra č. XXXXXXXX pritom údaj, o tom, že sa fakturujú stavebné práce na základe zmluvy o dielo č. 6/2001 taktiež neuvádza. S poukazom na uvedené tak nie je zrejmá ani výška konkrétneho záväzku. Uvedený nedostatok nemožno zhojiť ani výkladom podľa 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 266 Obchodného zákonníka, keďže výkladom možno iba zisťovať obsah právneho úkonu, nemožno ním prejav vôle doplňovať. Čo sa týka jednotlivých rozhodnutí na ktoré poukázal žalobca, tie sa na súdom posudzovaný prípad nebolo možné aplikovať, keďže v nich boli riešené prípady vzťahujúce sa na iné skutkové okolnosti. Z uvedených dôvodov súd dospel k názoru, že dohodu o uznaní dlhu zo dňa 29.10.2010 nemožno považovať za uznanie záväzku a z tohto dôvodu nemožno aplikovať na daný prípad ustanovenie § 407 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého ak dlžník písomne uzná svoj záväzok plynie nová 4-ročná premlčacia doba od tohto uznania. Keďže v danom prípade nedošlo k uznaniu záväzku čo sa týka faktúry č. XXXXXXXX splatnej dňa 20.11.2003, nová premlčacia doba nezačala plynúť od jeho uznania, ale táto premlčacia doba začala plynúť v deň nasledujúci po splatnosti v súlade s ustanovením § 391 ods. 1 Obchodného zákonníka a uplynula dňa 20.11.2007. U faktúry č. XXXXXXXX splatnej dňa 24.11.2003 z dôvodu jej čiastočnej úhrady dňa 7.2.2006 začal plynúť nová 4 ročná premlčacia lehota, ktorá uplynula dňa 7.2.2010. Z uvedeného dôvodu je nárok žalobcu premlčaný, keďže žaloba bola doručená na súd 6.6.2013, teda po uplynutí 4 ročnej premlčacej doby. S poukazom na ustanovenie § 388 ods. 1 Obchodného zákonníka súd nárok žalobcu na zaplatenie istiny zamietol, vzhľadom na vznesenú námietku premlčania. Čo sa týka príslušenstva - úrokov z omeškania, tie sa premlčujú samostatne, premlčaním istiny však úroky z omeškania neplynú. V prípade úrokov z omeškania pri faktúre č. XXXXXXXX došlo aj premlčaniu úrokov z omeškania. Pokiaľ ide o úroky z omeškania pri faktúre č. XXXXXXXX, nepremlčané sú úroky z omeškania za obdobie od 6.6.2009 (4 roky pred podaním žalobného návrhu) do 7.2.2010 (premlčanie istiny). Tieto však čo do výšky 8,82 % ročne už neboli predmetom konania, keďže o nich súd právoplatne rozhodol vo svojom rozsudku zo dňa 14.4.2014, ktorým zaviazal žalovanú na úhradu úrok z omeškania vo výške 8,82 % ročne zo sumy 47.102,18 eur od 6.6.2009 do 7.2.2010, čo zodpovedalo zákonnému úroku z omeškania podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka platného v čase omeškania dlžníka, teda úrok o 1 % vyšší, než je úroková sadzba určená obdobne podľa § 502 Obchodného zákonníka, ktorá platí po celú dobu omeškania. Výšku úrokov mal súd preukázanú z prehľadu priemerných úrokových mier z úverov obchodných bánk /č.l. 75/. Z uvedených dôvodov súd úrok z omeškania nad 8,82 % ročne zo sumy 47.102,18 eur od 6.6.2009 do 7.2.2010 zamietol, keďže ten je nedôvodný, v rozpore s právnym predpisom. Vzhľadom k vyššie uvedenému súd z dôvodu premlčania pohľadávky a nedôvodnosti požadovaného úroku nad 8,82 % ročne žalobu zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 odsek 3 O.s.p.. Proti rozsudku podal odvolanie žalobca. Odvolanie odôvodnil tým, že súd sa v napádanom rozhodnutí nedostatočne vysporiadal s posúdením otázky platnosti Dohody podľa § 323 Obchodného zákonníka, keďže v prevažnej miere len skopíroval odôvodnenie uznesenia krajského súdu zo dňa 31.12.2014, pričom sa v odôvodnení opätovne nevysporiadal s tvrdeniami žalobcu svedčiacimi proti záverom súdu. K početnej judikatúre súdov, týkajúcej sa platnosti uznania záväzku, na ktorú poukázal žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 16.3.2015, okresný súd len stroho konštatoval, že tieto nebolo možné na daný prípad aplikovať, keďže v nich boli riešené prípady vzťahujúce sa na iné skutkové okolnosti. S týmto tvrdením okresného súdu žalobca nesúhlasí, pričom má za to, že Dohoda o uznaní dlhu zo dňa 29.10.2010 spĺňa všetky náležitosti vyžadované ust. § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka a je riadne platným a účinným právnym úkonom, ktorým žalovaný uznal svoj záväzok voči žalobcovi. Okresný súd vo svojom odôvodnení uvádza, že z obsahu Dohody o uznaní dlhu zo dňa 29.10.2010 nemožno vyvodiť, o aké uznanie záväzku sa jedná, keďže neurčitý je základ ako aj dôvod záväzku, a to z dôvodu, že z predmetnej Dohody nie je možné určiť z akého konkrétneho záväzkového vzťahu mal záväzok vzniknúť, či zo zmluvy o dielo (uvedené v žalobnom návrhu) alebo jednotlivých objednávok (uvedené v Dohode o uznaní dlhu). S týmto tvrdením súdu absolútne žalobca nesúhlasí, pričom poukazuje na to, že základom a dôvodom záväzku žalobcu voči žalovanému, je vykonanie stavebných prác a teda dodanie dohodnutého plnenia, a to bez ohľadu na písomné uzatvorenie akejkoľvek zmluvy, či prijatie objednávky zo strany žalobcu. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že objednávka sama o sebe nie je právnym úkonom, na základe ktorého by bolo možné jednostranne založiť medzi zmluvnými stranami záväzkový vzťah. Nanajvýš ju možno považovať za návrh na uzatvorenie zmluvy, v tomto prípade zmluvy o dielo, akceptáciou ktorej dôjde k jej platnému uzatvoreniu. Nie je teda ani podstatné, či boli práce vykonané na základe písomnej zmluvy alebo písomnej objednávky, nakoľko právnym dôvodom vzniku pohľadávky je nárok na odplatu za vykonanie prác. Samotná zmluva o dielo zo dňa 9.7.2001 obsahovala základné určenie diela - Dom smútku T. S., dohodnutú cenu diela a odkaz na základný projekt stavby, ktorý však pri praktickej realizácii podliehal operatívnej komunikácii medzi zhotoviteľom a objednávateľom a riešeniu problémov na mieste samom. V Dohode o uznaní dlhu zo dňa 29.10.2010 sa uvádza, že dlžník podpisom dohody uznáva záväzok voči veriteľovi, ktorý vznikol neuhradením ceny za vykonané práce, fakturované faktúrami špecifikovanými v čl. II ods. 2 dohody (č. XXXXXXX7, č. XXXXXXXX, č. XXXXXXXX). Napr. faktúra č. XXXXXXXX obsahuje znenie: „fakturujeme Vám za prevedené stavebné práce na stavbe: Dom smútku - T. S.“ podľa doloženého súpisu prác a dodávok. Faktúra bola prevzatá osobne starostkou obce, ktorá vykonanie stavebných prác pred súdom potvrdila. Je preto absolútne irelevantné, či uznanie dlhu obsahuje označenie Zmluvy o dielo, prípadne objednávok, dokiaľ je záväzok v podobe dodania prác dostatočne špecifikovaný presným označením faktúr, prílohou ktorých je navyše presná špecifikácia súpisu vykonaných prác a dodávok (tieto neoddeliteľné prílohy faktúr, majú niekoľko desiatok strán, na ktorých je detailný rozpis každej vykonávanej práce, ako aj dodávky každého materiálu). Okrem neurčitosti základu a dôvodu uznaného záväzku, okresný súd považuje za neurčitú aj jeho výšku. V čom však táto neurčitosť spočíva, keďže výška nedoplatkov jednotlivých faktúr je v Dohode presne špecifikovaná, už však okresný súd neuvádza a teda aj z toho dôvodu je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné. Na podporu tvrdení o platnosti Dohody o uznaní dlhu zo dňa 29.10.2010, okresnému súdu predložil žalobca aj viaceré rozhodnutia najvyšších súdov, ktoré judikovali mieru určitosti záväzku, pre jeho platnosť podľa § 323 Obchodného zákonníka. Žalobca navrhol, aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok zmenil a žalovaného zaviazal k náhrade trov konania. K odvolaniu žalobcu sa podrobne vyjadril žalovaný, ktorý navrhol rozsudok ako správny potvrdiť a žalobcu zaviazať k náhrade trov konania. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal odvolanie podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku zistil, že súd prvého stupňa vykonal riadne a dostatočné dokazovania, z ktorého vyvodil správny právny záver a rozhodnutie dostatočne odôvodnil. Odvolací súd sa preto v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia § 219 ods. 2 O.s.p.. Len na zdôraznenie správnosti odvolaním napadnutého rozhodnutia odvolací súd považuje za potrebné uviesť: Pre posúdenie správnosti odvolaním napadnutého rozhodnutia bolo v odvolacom konaní potrebné posúdiť to, či došlo k premlčaniu nároku žalobcu. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že dohoda o uznaní dlhu zo dňa 29.10.2010 je neplatná pre jej obsahovú neurčitosť. Uznanie záväzku je upravené v § 323 Obchodného zákonníka, pričom sa jedná o ucelenú úpravu a preto sa právna úprava uznania dlhu obsiahnutá v Občianskom zákonníku nepoužije. Podstatou uznania záväzku je skutočnosť, že uznanie záväzku zákonným spôsobom zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že záväzok v uznanom rozsahu v čase uznania trval. Na rozdiel od právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku, ktorý vyžaduje uznanie dlhu, čo do dôvodu a výšky v Obchodnom zákonníku sa hovorí o uznaní určitého záväzku. Tento pojem treba chápať tak, že nevyhnutnými zložkami jeho charakteristiky sú jednak dôvod a jednak výška záväzku. Obchodnoprávna úprava vyžaduje, aby bol uznávaný záväzok „určitý“ teda predpokladá presne vymedzenie účastníkov záväzkového vzťahu a predmetu záväzku. Predmet záväzku dlžníka pritom musí byť odlíšiteľný od iných záväzkov toho istého dlžníka voči tomu istému veriteľovi, ktoré neboli dlžníkom uznané. Hlavným účinkom uznania záväzku sa predlžuje pôvodná premlčacia doba od okamihu uznania záväzku a začína plynúť nová premlčacia štvrťročná doba. Nakoľko dohoda o uznaní dlhu zo dňa 29.10.2010 neobsahuje uznanie určitého záväzku, tak táto dohoda nie je platná. V slovenskom právnom poriadku platí princíp, podľa ktorého sú súdy viazané len zákonom; znamená to, že súd pri svojom rozhodovaní prihliada a prípadne aplikuje súdny judikát, či stanovisko len vtedy, ak dôjde k záveru, že sú v súlade so zákonom, ale záväzné pre neho nie sú. Na základe horeuvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že neúspešnému žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania vo výške 641,42 eur, ktoré pozostávajú zo spracovania a podania písomného vyjadrenia k odvolaniu žalobcu 526,13 eur, režijného paušálu 1x á 8,04 eur, spolu 534,52 eur + DPH 106,90 eur. Toto rozhodnutie bolo prijaté rozhodnutím senátu Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.