Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 2Co/823/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7713207698 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 11. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Soga ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7713207698.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Sogu a sudcov JUDr. Dany Ferkovej a JUDr. Táni Veščičikovej vo veci navrhovateľky Y. U., Q.. XX.XX.XXXX, U. R.. H. XX, XXX XX J., zast. JUDr. Mikulášom Pavlíkom, advokátom S. Kukuru 14, 071 01 Michalovce, proti odporkyni Rapid life životná poisťovňa, a.s., Košice, Garbiarska 2, IČO: 31 690 904, zast. Advokátska kancelária JUDr. Daniel Blyšťan, s.r.o., Košice, Užhorodská 21, 040 01 Košice, IČO: 47231785, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalovanej proti rozsudku 19C/124/2013-229 z 25.6.2014 Okresného súdu Michalovce r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa (ďalej len súd) rozsudkom I. návrh žalovaného na prerušenie konania zo dňa 7.4.2014 zamietol, II. zrušil rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice, Alžbetina 41, Košice č. 2C/3267/2012 zo dňa 19.1.2012. III. o trovách konania súd prvého stupňa rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Žalobkyňa sa návrhom doručeným súdu 17.5.2013 domáhala proti žalovanému zrušenia rozhodcovského rozsudku č. 2C/3267/2012 vydaného Arbitrážnym súdom Košice. Návrh odôvodnila ustanoveniami § 44 ods. 1 písm. a) písm. g) písm. j) Zákona č. 244/2002 Z.z., o rozhodcovskom konaní. Uviedla, že týmto rozsudkom jej bola uložená povinnosť v lehote 5 dní od doručenia zaplatiť žalovanému sumu 108,05 EUR a trovy konania 276,00 EUR. Rozsudok prevzala 19.4.2013. V odôvodnení rozsudku je uvedené, že z písomného poverenia žalobcu- t.j. žalovaného v tomto konaní, resp. z časti XV. predlžených poistných podmienok vyplýva, že poisťovňa určila na prejednanie všetkých sporov Arbitrážny súd Košice. Z osobitných dojednaní vyplýva, že rozhodcovská doložka bola krytá samostatným podpisom s tým, že tento ju nebol povinný v rámci poistnej zmluvy ako celku podpísať. V dôsledku uvedeného bol zachovaný účel úpravy spotrebiteľského práva, pretože spotrebiteľ mohol ovplyvniť jej obsah. Podľa žalobkyne je toto odôvodnenie irelevantné, pretože zmluvná podmienka, v zmysle ktorej sa spotrebiteľ vopred vzdal svojich práv je neprijateľná a teda v zmysle právnej úpravy obsiahnutej v ustanovení § 53 Občianskeho zákonníka je neplatná. Nikdy nesúhlasila s tým, že sa vzdá svojho práva na prejednanie veci pred všeobecným súdom. Do okamihu doručenia rozsudku nemala možnosť oboznámiť sa s postupom, pravidlami a rokovacím poriadkom tohto súdu. Ako výlučný prostriedok riešenia sporu zo zmluvy je stanovené rozhodcovské konanie, čo je neprijateľné a je v rozpore nielen s vnútroštátnym právom ale aj so smernicou 13/93/EHS. Teda táto doložka bola už v čase uzatvárania neprijateľnou podmienkou ako taká a bola už od začiatku neplatná podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa ďalej namietala pravidlá, poplatky a celý spôsob, ktorým postupoval rozhodcovský súd, pretože podľa nej sú neprijateľné. Konanie súdu, ktorý bez upovedomenia vo veci, bez možnosti vyjadriť sa k návrhu a možnosti účinne brániť svoje práva, neprijateľná lehota na plnenie, nedostatočné odôvodnenie rozsudku, ktoré sa obmedzí iba na opísanie návrhu a dôvodov uvedených v návrhu žalovaného bez ich oprávneného zdôvodnenia. Ako vyplýva z rokovacieho poriadku, súd je povinný v zmysle § 29b ods. 7, vziať do úvahy právne predpisy vzťahujúce sa na spotrebiteľa, je povinný skúmať predmet konania z pohľadu dobrých mravov, neprijateľných podmienok a obchodných praktík považovaných za nekalé. V tomto prípade to súd zjavne neurobil. Konaním zo strany žalobcu došlo nielen k porušeniu dobrých mravov, dohodnutých podmienok ale aj zákona a základných zásad spravodlivého konania, keď bola porušená zásada rovnosti účastníkov konania a zásada na spravodlivé prejednanie veci. Žalobkyňa nemala nijaký priestor na to, aby hájila svoje práva a právom chránené záujmy pred rozhodcovským súdom a konajúci rozhodcovský súd rozhodol výlučne na základe tvrdení žalovaného. Vzhľadom na to, že rozhodcovská zmluva je neprijateľná zmluvná podmienka podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, neexistuje právomoc rozhodcovského súdu . Rovnako spor nie je spôsobilý na rozhodovanie rozhodcovským súdom, pretože nie sú zohľadnené normy na ochranu spotrebiteľa najmä európske smernice a rozhodcovský súd pri rozhodovaní porušil všeobecné záväzné predpisy na ochranu spotrebiteľa, čo predstavuje samo o sebe dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. j) Zákona o rozhodcovskom konaní. Rozhodcovský rozsudok znie na plnenie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi ( § 45 ods. 1 písm. c) Zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní) a ktoré vzniklo z neprijateľných zmluvných podmienok. Ako vyplýva z návrhu odporcu, predmetom konania je osobitná pohľadávka v sume 108,05 EUR, ktorá mala vzniknúť z poistenia uzatvoreného dňa 9.12.2007 poistnou zmluvou č. 44137900021, právo na ktorú vyplýva z bodu 7a článku XVII všeobecných poistných podmienok, v zmysle ktorého vzniká odporcovi dňom podpísania poistnej zmluvy, osobitná pohľadávka vo výške vyplatenej provízie sprostredkovateľa je opäť neprijateľnou zmluvnou podmienkou a teda je neplatná. Žalobkyňa nemôže znášať náklady spojené s uzatvorením poistnej zmluvy, nemôže vopred súhlasiť s pohľadávkou, ktorej výška ani spôsob výpočtu jej nie je známy. K zániku poistného došlo 5.1.2008. Žalovaný jej listom zo dňa 10.1.2008 písomne oznámil stav finančného plnenia , v zmysle ktorého sa žalovaný zaviazal uhradiť jej sumu 7.321,00 Sk do 14 dní od ukončenia poistenia. Teda ani zmienka o existencii pohľadávky na strane žalobcu, naopak v čase zániku poistenia existovala pohľadávka žalobkyne voči žalovanému a nie naopak. Podľa článku XV všeobecných poistných podmienok bod 11 je uvedené, že právne skutočnosti dôležité pre obsah poistného vzťahu a pre vzájomné plnenie dohodnutých práv a povinností vykonávajú poisťovňa a poistník zásadne v písomnej forme. Preto bol žalovaný povinný oznámiť jej túto skutočnosť písomne. Žiadna výzva, pokus o zmier, či iná písomnosť jej až do doručenia rozsudku neboli doručené. Preto má žalobkyňa za to, že celé konanie žalovaného bolo založené na neprijateľných zmluvných podmienkach, ktoré poškodzujú spotrebiteľa, je nezákonné a nezakladá žiadne právo na plnenie. Rovnako rozhodcovský rozsudok bol vydaný nezákonne, nakoľko nebol príslušný na konanie vo veci, keďže nebola platne dojednaná rozhodcovská doložka. Rozhodcovský súd prejednával a rozhodoval o veci, ktorá nie je spôsobilá byť predmetom konania, nakoľko neboli zohľadnené normy a práva na ochranu spotrebiteľa a znie na plnenie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi a vyplýva z neplatných a pre spotrebiteľa neprijateľných obchodných podmienok. Žalovaný s návrhom nesúhlasil. Uviedol, že tvrdenia žalobkyne o neplatnosti o rozhodcovskej doložky sú nepravdivé. Doložka bola dojednaná individuálne, preto nie je neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve a preto je platná. Doložka bola uzavretá v rámci poistnej zmluvy č. XXXXXXXXXX uzavretej medzi žalobcom a žalovanou dňa X.XX.XXXX, ktorej súčasťou boli všeobecné poistné podmienky žalovaného zo dňa 21.5.2007, ktoré žalobkyňa vlastnoručne podpísala. Na konci tlačiva všeobecných poistných oddelene od ostatného textu sa nachádzajú tzv. Osobitné zmluvné dojednania k poistnej zmluve, pričom text obsahoval vyjadrenie oboch účastníkov zmluvy, že každý svojim podpisom samostatne prejavuje vôľu v prípade vzniku akéhokoľvek sporu medzi nimi, že namiesto súdneho konania z dôvodu účelnosti, praktickosti a rýchlosti sa podrobia rozhodcovskému konaniu v zmysle XV. časti týchto VPP, a tieto ustanovenia chápali zmluvné strany ako rozhodcovskú doložku. Pod týmto textom je opätovne miesto na osobitný podpis vyjadrujúci súhlas s rozhodcovskom doložkou. Medzi účastníkmi išlo jednoznačne o individuálne dojednanie rozhodcovskej doložky, pretože žalobkyňa podľa vlastnej vôle mohla a nemusela osobitne podpisovať rozhodcovskú doložku uvedenú v osobitných zmluvných dojednaniach pokiaľ by nepodpísala nemalo by to žiaden vplyv na zvyšok zmluvy, a teda na poistný vzťah. Z právnej úpravy vyplýva, že ak má poistný vzťah platne vzniknúť, poistník musí podpísať jednak poistnú zmluvu a jednak všeobecné poistné podmienky. Tieto však obsahujú rad ustanovení, ktoré sa na konkrétny poistný vzťah vzťahujú iba vtedy, ak tak určuje poistná zmluva alebo iné zmluvné dojednania. Poistník síce podpisuje súvislý text VPP ako celok ale nie všetky ustanovenia poistníka zaväzujú. Je viazaný len tými ustanoveniami, na ktoré poukazuje poistná zmluva. Ak by poistník pripojil svoj vlastnoručný podpis iba pod súvislý text všeobecných podmienok, potom by časť XV. ak vytvára značnú nerovnováhu v neprospech poistníka, bola by neprijateľná a teda neplatná. V tomto konkrétnom prípade sa však od vyššie popísaného odlišuje osobitný a samostatný podpisom poistníka pod osobitnými zmluvnými dojednaniami. Osobitné zmluvné dojednania vytvára možnosť ovplyvniť dohodu o rozhodcovskom konaní. Osobitné dojednania sú samostatným právnym úkonom, i keď na tej istej listine ako všeobecné poistné podmienky. Osobitné dojednania môže poistník prijať alebo aj neprijať, má teda dve alternatívy. Neprijatie osobitných dojednaní nemá za následok to, že by poistný vzťah nevznikol. Nesúhlasil ani s tvrdením žalobkyne o porušení zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania. V návrhu neuvádza žiadne okolnosti, ktoré by svedčili o jej diskriminácii resp. o tom, že na rozdiel od žalovaného jej nebolo umožnené predkladať návrhy, vyjadrenia, označovať a predkladať či navrhovať dôkazy. Zo znenia poučení, ktoré boli navrhovateľovi v rozhodcovskom konaní zaslané, ako aj zo znenia rokovacieho poriadku, ktorý je verejne prístupný, je zrejmé, že v rozhodcovskom konaní vedenom pred súdom boli dodržané všetky základné práva a slobody žalobkyne. Žalovaný ďalej uviedol, že rozhodcovský súd neporušil všeobecne záväzné predpisy na ochranu spotrebiteľa v rozhodcovskom konaní. Žalobkyňa neuviedla, ktoré predpisy mali byť porušené a akým spôsobom okrem všeobecnej argumentácie neplatnosťou rozhodcovskej doložky. Žalovaný ďalej namietal neurčitosť a nezrozumiteľnosť žalobného petitu. Určitosť a presnosť nie je iba vyjadrením formálnych náležitostí návrhu, ale je aj nevyhnutným predpokladom toho, aby súdne rozhodnutie bolo aj vykonateľné a aby nastali aj právne účinky, ktoré žalobca podaním návrhu sledoval. Zo žalobnej žiadosti žalobkyne nevyplýva jasne a určito, čoho sa domáha a vôbec z neho nevyplýva, aké právne účinky podanou žalobou sleduje. Keďže ide o špecifické konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku, tak podľa jeho výsledku, ak súd rozhodcovský rozsudok zruší, vo veci by mal ďalej konať konkrétny orgán a žalobný petit musí dať jednoznačne odpoveď na otázku, ktorý orgán bude ďalej po zrušení rozhodcovského rozsudku konať vo veci samej. Žalobca podaním zo dňa 7.4.2014 žiadal aj o prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR RVP 5052/2012 vzhľadom na to, že v tomto konaní sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre toto súdne konanie. Predmetom rozhodovania veci RVP 5052/2012 je uznesenie Najvyššieho súdu SR 6Cbo/1/2012 zo dňa 21.3.2012, v ktorom Najvyšší súd SR rozhodol o procesnej forme o odmietnutí dovolania. Napriek tomu vyslovil v odôvodnení uznesenia o odmietnutí dovolania aj závery meritórnej povahy nemajúce žiaden vzťah ku dôvodom odmietnutia dovolania, keď uviedol, že v preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky. Podľa už publikovaných názorov Ústavného súdu, ak Najvyšší súd v rámci dovolacieho konania sa meritórne vecou nezaoberal a dovolanie odmietol, potom nemohol ani meritórne formulovať závery nižších súdov. Pokiaľ tak konal, porušil práva účastníka na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy, a právo účastníka na spravodlivý proces podľa článku 6 dohovoru. Z nálezov Ústavného súdu vyplýva, že ak sa súd odmietne na podklade dovolania meritom veci zaoberať z procesných dôvodov, nie je so spravodlivým procesom súladný taký postup súdu, v ktorom sa v skutočnosti v odôvodnení odmietnutia meritom veci zaoberá a vyslovuje meritórne právne závery. Prvostupňový súd návrh žalovaného na prerušenie konania do ukončenia konania Ústavného súdu vedeného pod sp.zn. RVP 5052/2012 zamietol, pretože tieto návrh považoval za nedôvodný. Podľa § 109 ods. 2 pím. c) O.s.p., súd môže konanie prerušiť ak prebieha konania, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. Pokiaľ ide o otázku rozhodnutia Ústavného súdu vo veci RVP 5052/2012 súd nevidí súvis s týmto konaním, pretože z citovaných rozhodnutí Ústavného súdu aj z citovaných vyjadrení žalovaného vyplýva, že ide o konanie, ktoré bude posudzovať otázku práva dovolacieho súdu vyjadrovať sa o merite prejednávanej veci, ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiam z procesných dôvodu. V tomto konaní podľa názoru súdu výsledok rozhodnutia Ústavného súdu nemá žiadny vplyv na konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku, pretože toto je samostatným konaním posudzovaným v zmysle zákona o rozhodcovskom konaní, a preto súdu nie je celkom jasné aký vplyv by prípadné rozhodnutie Ústavného súdu o porušení práva žalovaného na spravodlivý proces malo vplyv na riadnu prieskumnú činnosť pri zrušení rozhodcovského rozsudku v intenciách zákona v rozhodcovskom konaní. Súd návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku posudzoval prísne v intenciách Zákona o rozhodcovskom konaní a vecnou správnosťou záverov rozhodcovského súdu sa nezaoberal. Po vykonanom dokazovaní prvostupňový súd zistil tento skutkový stav: Žalobkyňa a žalovaný uzavreli dňa X.XX.XXXX poistnú zmluvu, v rámci ktorej mali v časti XV. dohodnuté, že všetky spory vzniknuté z poistného vzťahu budú riešiť v rámci rozhodcovského konania. Tieto dojednania boli potvrdené aj v osobitných zmluvných dojednaniach k poistnej zmluve, ako oddelenou samostatnou časťou a to tak, že poistník a poisťovňa týmto vyjadrujú obaja spoločne a každý zároveň svojim podpisom samostatne svoju vôľu v prípade vzniku akéhokoľvek sporu medzi zmluvnými stranami, že sa namiesto súdneho konania z dôvodu účelnosti, praktickosti a rýchlosti podrobia rozhodcovskému konaniu v zmysle XV. časti týchto všeobecných poistných podmienok. Toto ustanovenie chápali zmluvné strany ako rozhodcovskú doložku. Z rozhodcovského rozsudku Arbitrážneho súdu Košice bolo zistené, že rozhodcovským rozsudkom č. 2C/3267/2012 žalobkyňa bola zaviazaná zaplatiť žalovanému do 5. dní od doručenia rozsudku peňažnú sumu 108,05 EUR a trovy rozhodcovského konania 276,00 EUR na účet žalobcu, alebo v tej istej lehote podať odpor na súde, ktorý tento rozhodcovský rozsudok vydal. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že rozhodcovský súd predtým, ako sa začal zaoberať meritom veci preskúmal svoju právomoc a príslušnosť na konanie vo veci samej, a dospel k záveru, že jeho právomoc je daná, pretože z časti XV. predložených poistných podmienok vyplýva, že poisťovňa určila na prejednanie všetkých sporov Arbitrážny súd Košice a rozhodcovská doložka bola krytá samostatným podpisom žalobkyne. V poučení k rozhodcovskému rozsudku je uvedené, že je možné proti nemu podať opravný prostriedok, ktorý v predmetnom skrátenom konaní je odpor, ktorý musí podať v lehote 5.dní od doručenia tohto rozhodcovského rozsudku. V poučení je ďalej uvedené, že podmienkou prihliadania na odpor je zaplatenie súdneho poplatku za podanie odporu, ktoré je 72,00 EUR. Poplatok je splatný s podaním odporu, a je možné ho hradiť len peňažnou sumou poukázanou sumou na účet arbitrážneho súdu Košice. Poučenie obsahuje aj ustanovenie § 41 ods. 2 Zákona č. 244/2002 Z.z., ktorou je žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku z dôvodu ustanovenia § 40 ods. 1 písm. a) až j) a to k lehote 30 dní od doručenia rozhodcovského rozsudku. Z kópie arbitrážneho spisu 2C/3267/2012 bolo zistené, že 4.1.2012 podal žalovaný návrh na začatie konania proti Slávke Balážovej a žiadal, aby súd rozhodol o jej povinnosti zaplatiť mu pohľadávku 108,05 EUR a trovy konania 276,00 EUR. Arbitrážny súd dňa 4.1.2012 písomne potvrdil prijatie návrhu o spore pod sp.zn. 2C/3267/2012 a 9.1.2012 vydal upovedomenie o začatí konania pred rozhodcovským súdom. Súčasťou spisu je aj rokovací poriadok súdu vrátane povinnosti týkajúcich sa poplatkových úkonov účastníka konania. Rozsudok podľa doručenky bol doručený žalobkyni 19.4.2013. Zo spisu nevyplýva, že by bol proti rozsudku podaný opravný prostriedok. Nie je vyznačená ani právoplatnosť a vykonateľnosť rozsudku. Žalobkyňa pred súdom vypovedala, že opravný prostriedok proti rozhodnutiu Arbitrážneho súdu nepodala. Bola prekvapená, že má niečo platiť, preto si potrebovala zistiť nejaké informácie na pobočke Rapid life, ktorá mala sídlo v Michalovciach, táto však bola zrušená. Nebola si vedomá dlhu voči spoločnosti, preto sa telefonicky informovala o veci na pobočke v Košiciach, kde zistila, že išlo o nejakú odmenu z poistnej zmluvy. Vec však už bola na rozhodcovskom súde. Po vykonanom dokazovaní súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa stanovení § 40 ods. 1, §41 ods. 1, § 43 ods. 1, zák. č. 244/2002 Z.z o rozhodcovskom konaní, § 53 ods. 1,4 písm. r), 5 Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa návrh žalobkyne preskúmal v zmysle príslušných ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní a dospel k záveru, že návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku je dôvodný. V prvom rade súd zisťoval, či žalobný návrh bol podaný v 30-dňovej lehote tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 41 ods. 1 zákona. Z vyjadrenia žalobkyne i z rozhodcovského spisu vyplýva, že žalobkyňa prevzala rozsudok 19.4.2013. Žaloba bola na súd doručená 17.5.2013, preto bola podaná v zákonom stanovenej 30-dňovej lehote. Ďalej prvostupňový súd pristúpil k posudzovania žalobného návrhu z hľadiska dôvodov, pre ktoré Zákon o rozhodcovskom konaní umožňuje podať na súde žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Žalobkyňa v žalobnom návrhu uviedla ako dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku ustanovenia § 40 ods. 1 písm. a), písm. c), písm. g) a písm. j) zákona číslo 244/2002 Z.z. Ide teda o zrušenie rozhodcovského rozsudku z dôvodu, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania ( písm. a), jeden z účastníkov namieta platnosť rozhodcovskej zmluvy (písm. c), bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania (písm. g) a pri rozhodovaní boli porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa (písm. j). Súd prvého stupňa v konaní nezistil dôvody pre zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa písmen a) a j). Podľa § 40 ods. 1 písm. a) Zákona o rozhodcovskom konaní je možné podať návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, ak rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania. Predmetom rozhodcovského konania podľa § 1 ods. 3 Zákona o rozhodcovskom konaní nemôžu byť spory týkajúce sa vlastníckych a iných vecných práv k nehnuteľnostiam, veci o osobnom stave a veci súvisiace s núteným výkonom rozhodnutia a spory, ktoré vzniknú v priebehu konkurzného alebo vyrovnávacieho konania. U žalobkyne nejde ani o jeden v zákone uvedený prípad. Predmetom rozhodovania rozhodcovského súdu bolo plnenie zo záväzkového vzťahu, ktoré spadajú pod právomoc rozhodcovských súdov podľa § 1 ods. 1 písm. a) zákona. Podľa § 40 ods. 1 písm. j) je možné podať návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, ak boli pri rozhodovaní porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa. Žalobkyňa bližšie neodôvodnila, ktoré právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa mali byť rozhodovaním súdu porušené. Žalobkyňa namietala aj vecnú správnosť rozhodnutia rozhodcovského súdu. V rámci konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku súd vecnú správnosť rozhodnutia posudzovať nemôže, preto sa ani v rozsudku nevyporiadaval s dôvodmi žaloby týkajúcimi sa samotného hmotnoprávneho základu záväzkového vzťahu účastníkov konania. Súd prvého stupňa sa zaoberal otázkou platnosti rozhodcovskej zmluvy, ktorú účastníci medzi sebou uzavreli a tvrdeným nerovnovážnym postavením žalobkyne v rozhodcovskom konaní. V konaní nebolo sporné, že poistná zmluva, ktorú medzi sebou účastníci konania uzavreli, bola zmluvou spotrebiteľskou. Na predmetný záväzkový vzťah sa preto vzťahujú všetky vtedy platné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa. V konaní nebolo sporné ani to, že rozhodcovský súd rozhodol na základe rozhodcovskej doložky uvedenej v časti XV. všeobecných podmienok v náväznosti na samostatnú časť všeobecných podmienok nazvanú ako osobitné zmluvné dojednania, ktoré žalobkyňa osobitne podpísala. Žalobkyňa tvrdila, že takto dohodnutá rozhodcovská doložka nie je platná, pretože nebola individuálne dojednaná, preto nebola daná ani právomoc rozhodcovského súdu o veci rozhodnúť. Neprijateľné zmluvné podmienky sú zo zákona absolútne neplatné, preto súd sám z úradnej povinnosti skúma absolútnu neplatnosť právnych úkonov. Žalobkyňa namietala platnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná. Vzhľadom na to, že rozhodcovská doložka bola oddelená od ostatných častí všeobecných podmienok, nemožno hovoriť o formulárovej zmluve, ktorej obsah nemala možnosť ovplyvniť. Bez podpisu tejto časti by podľa názoru súdu nebol ovplyvnený obsah poistnej zmluvy. Aj keď osobitné dojednanie k poistnej zmluve je oddelené od ostatného textu všeobecných podmienok, rozhodcovská doložka obsahuje časť, ktorú súd považoval za neprijateľnú podmienku a preto rozhodcovskú doložku považoval za neplatnú. V osobitných dojednaniach v bode 2. sa uvádza, že zmluvné strany sa dohodli, že namiesto súdneho konania z dôvodu účelnosti, praktickosti a rýchlosti, sa podrobia rozhodcovskému konaniu. Takouto podmienkou bola žalobkyni odopretá reálna možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom, čím došlo k narušeniu rovnováhy medzi zmluvnými stranami, pretože žalobkyňa sa vopred vzdala práva na účinnú právnu ochranu. Za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú aj ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Do Občianskeho zákonníka bola táto podmienka zakotvená až novelou od 1.1.2008, teda pred uzavretím poistnej zmluvy. Avšak ustanovenie § 53 ods. 3 pred týmto dátumom ale aj po ňom uvádza neprijateľné zmluvné podmienky iba príkladmo, nie taxatívne. Preto je možné aj iné dôvody nevymenované v tomto ustanovení považovať za neprijateľné zmluvné podmienky, ak spôsobujú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Vylúčenie rozhodovania všeobecných súdov o nárokoch vyplývajúcich zo záväzkového vzťahu súd za nerovnovážne považoval. Pokiaľ ide o porušenie zásady rovnosti účastníkov konania, podľa názoru súdu prvého stupňa žalobkyňa v nerovnovážnom postavení bola. Podľa § 17 Zákona o rozhodcovskom konaní účastníci rozhodcovského konania majú v rozhodcovskom konaní rovnaké postavenie. Každému účastníkovi rozhodcovského konania sa má poskytnúť rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu. Žalovaný namietal, že v konaní nebolo preukázané, že by došlo v rámci rozhodcovského konania k porušeniu rovnosti účastníkov konania. Súd je toho názoru, že k porušeniu rovnosti došlo. Priamo zákon pod rovnosťou účastníkov konania má na mysli rovnakú možnosť na uplatnenie práv a na ich ochranu. Skrátené konanie formou, akú pri svojej činnosti využíva rozhodcovský súd, je výrazne v neprospech žalobkyne, ako žalovanej v rozhodcovskom konaní. Z dokazovania vyplynulo a medzi účastníkmi v tomto smere spor nebol, že žalobkyni bol v jednej obálke doručený rozhodcovský rozsudok, návrh na začatie konania, upovedomenie o začatí konania pred rozhodcovským súdom a Rokovací poriadok rozhodcovského súdu, ktorý má 24 strán. Keďže išlo o skrátené konanie, žalobkyňa mala podľa poučenia iba lehotu 5 dní na podanie opravného prostriedku. Navyše bola poučená, že na opravný prostriedok sa prihliada iba v prípade, ak bude odôvodnený a zaplatený poplatok 72,00 Eur. Žalovaný ako žalobca v rozhodcovskom konaní mal dostatok času na prípravu žalobného návrhu a vedel, čo svojim návrhom sleduje. Lehota 5 dní pre neodborníka v oblasti práva je nedostačujúca a neposkytuje účastníkovi dostatočný časový priestor na účinnú obranu v konaní. Nemožno preto hovoriť o rovností šancí účastníkov rozhodcovského konania. Žalovaná v konaní vypovedala, že bola prekvapená rozsudkom, pretože si bola istá, že nemá žiadny dlh voči poisťovni. Vychádzala pritom aj z oznámenie o zániku poistenia, ktoré obsahovalo aj konečný stav finančného plnenia poistnej zmluvy. V oznámení je uvedené, že nemá žiadny nedoplatok. Informácie si zisťovala aj priamo v poisťovni, kde jej bolo povedané, že vec je už na rozhodcovskom súde. Žalovaný namietal aj neurčitosť petitu, z odôvodnenia žalovaného súd nezistil, prečo žalovaný neurčitosť namieta. Požiadavka žalobkyne zrušiť konkrétne označený rozhodcovský rozsudok spĺňa požiadavku určitosti. Žalovaný pritom vychádzal z toho, že žalobkyňa neuvádza, ako sa má v konaní pokračovať po prípadnom zrušení rozhodcovského rozsudku, teda postup podľa § 43 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z. Podľa§ 43 ods. 1 ak súd zruší rozhodcovský rozsudok z dôvodov podľa § 40 písm. a) a c), pokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Zo strany žalobkyne žiadny návrh týkajúci sa merita záväzkového vzťahu podaný nebol, čo však nie je dôvodom na to, aby návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku bol z toho dôvodu zamietnutý. Žalobkyňa dosiahla cieľ, ktorý podaním žalobného návrhu sledovala, a iné nároky zo zmluvy si voči žalovanému neuplatnila. Svoj nárok si neuplatnil ani žalovaný podaním vzájomného návrhu. O trovách konania prvostupňový súd rozhodne po právoplatnosti rozsudku o veci samej (§151 ods. 3 O.s.p.). Proti rozsudku súdu prvého stupňa podala včas odvolanie odporkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu z dôvodov podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/, b/, c/, d/, e/, f/ O.s.p. a to proti všetkým výrokom rozsudku. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa ďalšie konanie a v prípade úspechu si uplatnila náhradu trov odvolacieho aj prvostupňového konania. Z rozsudku súdu prvého stupňa vyplýva, že rozhodcovský rozsudok bol zrušený z dôvodov podľa § 40 ods. 1 písm. c/ písm. g/ zákona o rozhodcovskom konaní. Takto vymedzený petit rozsudku následne znemožňuje určiť, ktorý orgán má ďalej vo veci konať, najmä ak dôvod zrušenia rozhodcovského rozsudku a to konkrétne uvedenie dôvodu z odkazom na zákonné ustanovenie §40 ZKV je jediným zákonným spôsobom určenia, ktorý organ má ďalej vo veci konať. Žalobca formuloval petit žaloby tak, že dôvod zrušenia rozhodcovského rozsudku neuviedol. Rovnako aj samotný prvostupňový súd v petite výroku, v ktorom zrušil rozhodcovský rozsudok, neuviedol dôvod zrušenia rozhodcovského rozsudku. Navrhovateľom podaná žaloba a z nej vychádzajúci výrok napadnutého rozsudku v časti o zrušení rozhodcovského rozsudku neodstraňuje stav právnej neistoty ale naopak ho vytvára a aj z uvedeného je potrebné napadnutý rozsudok zrušiť eventuálne zmeniť tak, že návrh bude v celom rozsahu zamietnutý. Súd na pojednávaní dňa 7.5.2014 porušil ustanovenia §118 ods.2 Os.p., neuviedol ktoré skutkové tvrdenia ostali sporné. Podľa odvolateľky všetky procesné pochybenia súdu majú za následok nezákonnosť a nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia zo dňa 25.6.20114 ako aj zmätočnosť celého súdneho konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo. Ak bola doložka individuálne dojednaná a stým aj odporca súhlasil, tak je podľa odvolateľa platnou a nemôže byť neprijateľnou podmienkou. V právnom poriadku Slovenskej republiky platí, že aj keď je podmienka neprijateľná, tak je platná ak bola individuálne dojednaná! To je predsa podstata individuálneho dojednania - účastníci si individuálne dohodnú inak neprijateľnú podmienku a táto je platná! Súd vec nesprávne právne posúdil, pokiaľ podmienku, o ktorej dospel k záveru, že bola individuálne dojednaná, následne posudzoval z hľadiska, či spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Takýto postup je podľa odvolateľky v priamom rozpore so zákonom. Ďalej poznamenal, že netreba zabúdať, že rozhodcovské konanie je v podmienkach Slovenskej republiky upravené sčasti aj v zákone, a preto navrhovateľ disponoval aj právami priamo vyplývajúcimi zo zákona. Ďalej odvolateľka uviedla, že súd sa nevysporiadal s aplikáciou 19-ého odôvodnenia smernice 93/13/ EHS, ktorej sa odporca domáhal v danom prípade. V súvislosti s aplikáciou smernice 93/13/EHS a jej 19-tym odôvodnením odporca uvádza: Ústavný súd SR v náleze II Ú S 499/12) vyslovil: „Z posledného odseku uznesenia okresného súdu vyplýva, že jeho záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky je založený na ustanovení § 53 ods. 4 OZ v znení účinnom ku dňu uzavretia poistnej zmluvy, podľa ktorého sú neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách neplatné. Inak okresný súd založil svoju argumentáciu v podstate len na ustanoveniach smernice Č.93/13/EHS a na judikatúre Súdneho dvora El7 k nej, avšak bez toho, aby vysvetlil, ako táto smernica a judikatúra priamo účinkuje v horizontálnych právnych vzťahoch. Predpokladom následku - neplatnosti rozhodcovskej doložky v zmysle § 53 ods. 4 OZ je predovšetkým kvalifikácia zmluvy, v ktorej je táto doložka obsiahnutá ako spotrebiteľskej, ako aj zistenie či takáto doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Podľa názoru ÚS sú predpokladom aplikácie uvedených ustanovení konkrétne skutkové zistenia, ktoré na jednej strane umožnia záver, že ide o spotrebiteľskú zmluvu y zmysle vymedzenom v §52 ods. 1 OZ, na druhej strane záver o značnej nerovnováhe v právach a povinnostiach. ...Výnimku z pravidla, že Smernice nemôžu nadobúdať priamy účinok definoval Súdny dvor EÚ vo veci ESR 1-6325, kde konštatoval, že jednotlivci sa môžu priameho účinku smerníc dovolávať tiež vtedy, pokiaľ je smernica síce správne implementovaná, avšak vnútroštátne ustanovenia nie sú aplikované spôsobom, ktorý je so smernicou v súlade" (ESD C-62/00).Toto spolu s okolnosťou, že smernica nadobúda priamy účinok aj vtedy, pokiaľ je neúplne implementovaná, je významné pre 19-te odôvodnenie (recitácií) Smernice 93/13/EHS v súvislosti so smernicou nesúladne aplikovanými ustanoveniami vnútroštátneho práva vo veci rozhodcovských doložiek v spotrebiteľských zmluvách, a to osobitne v poistnej zmluve. 19-te odôvodnenie Smernice 93/13/EHS formuluje jeden zo zámerov (cieľov) Smernice a dotýka sa práve poistnej zmluvy. Toto odôvodnenie, ktoré znie „keďže zámerom je medzi iným, aby poistné zmluvy, ktorých podmienky definujú a popisujú poistné riziko a zodpovednosť poisťovateľa, neboli podriadené takému hodnoteniu. pokiaľ sa tieto podmienky berú do úvahy pri výpočte poistného plateného spotrebiteľom." 19 odôvodnenie Smernice 93/13/EHS stanovuje výnimku pre jednu zo spotrebiteľských zmlúv, a to poistnú zmluvu. Táto výnimka sa v rámci implementácie Smernice 93/13/EHS do vnútroštátneho práva nepremietla. Ak teda všeobecné súdy aplikujú vnútroštátne normy zamerané na ochranu spotrebiteľa, ktorých východiskom je smernica 93/13/EHS, sú povinné interpretovať a aplikovať právne normy v súvislostiach a s prihliadnutím na zámer tejto smernice obsiahnutý v jej 19-tom odôvodnení v jeho správnom preklade, ktorý sa poistných zmlúv vyslovene dotýka. Súdy sú preto povinné pri prieskume dotknutej zmluvnej podmienky v poistnej zmluve postupovať tak, aby zohľadnili odlišnosti prípadu a skutočný zámer tejto smernice, resp. výsledok touto smernicou explicitne sledovaný, ktorý je jasne formulovaný v jej 19 odôvodnení a ktorý je pre členský štát záväzný (cit. čl. 288 ZFEÚ), čo znamená, že súdy majú povinnosť vyhodnotiť, či dotknutá zmluvná podmienka v poistnej zmluve žalovaného nepodlieha výnimke uvedenej v 19 odôvodnení smernice 93/13/FíTS. V tejto súvislosti žalovaný poukazuje na rozhodnutie ústavného súdu (IV. ÚS 77/02), podľa ktorého: „Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktoré môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala... Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna norma". Z pohľadu princípov právneho štátu treba dodať, že od vstupu do Európskej únie zahŕňa reálne poskytnutie súdnej ochrany aj povinnosť súdu ex offo vykonávať eurokonformný výklad všeobecne a teda nielen v prospech spotrebiteľa. Konať ex offo neznamená konať nezákonne a jednostranne v prospech spotrebiteľa. Súdy nemôžu rezignovať na svoju ústavnú povinnosť rozhodovať zákonne a spravodlivo.„ V súlade s ústavnými garanciami práva na súdnu ochranu a na spravodlivý proces je taký postup súdu, v ktorom súd aplikuje právo v systematických súvislostiach a vzhľadom na účel a zámer právnych noriem" (I. ÚS 255/2010). V okolnostiach prípadu to znamená aplikovať a interpretovať vnútroštátne právo najmä vzhľadom na 19-te odôvodnenie Smernice č. 93/13/EHS (účel a zámer Smernice, nie priamo proti jej zámeru). Tvrdiť v súvislosti s uvedeným 19-tym odôvodnením, že „smernica reprezentuje len minimum ochrany spotrebiteľa a členské štáty môžu pristúpiť vo svojich vnútroštátnych právnych poriadkoch ku prísnejším opatreniam" je z pohľadu dikcie tohto ustanovenia „...nie je zámerom smernice hodnotiť podmienky v poistných zmluvách..“ neprípustný výklad smernice,, contra legem“. Odporkyňa uviedla, že prvostupňový súd tak ale v tomto prípade nepostupoval. Na základe uvedených skutočností navrhla odporkyňa zrušiť rozsudok a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie a v prípade úspechu si uplatnila náhradu trov odvolacieho aj prvostupňového konania. Navrhovateľka zostala v odvolacom konaní nečinná. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.2 O. s. p. - v ostatných prípadoch, t.j. neuvedených v § 214 ods.1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p. a rozsudok potvrdil podľa § 219 ods.1,2 O. s. p., lebo je vecne správny, súd úplne zistil skutkový stav veci, správne ju právne posúdil, odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, pretože dôvody rozsudku sú správne, na čom nič nemení ani odvolanie. Ani jeden zo žalovanou uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný. Podľa § 205 ods. 2 písm. a) O. s. p. odvolanie proti rozsudku, možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1. Podľa § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p. súd rozhodnutie zruší, len ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Odporkyňa v odvolaní tvrdí, že napadnutý rozsudok nepovažuje za presvedčivý, lebo súd sa nevysporiadal so všetkými rozhodnými skutočnosťami a dôkazmi a nepoukázal na dôvody nevykonania a právneho neposúdenia, najmä dôkazov ňou predložených, že aj odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia, že však napadnutý rozsudok tieto základné rysy nemá. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie procesný postup alebo aj rozhodnutie súdu, v dôsledku ktorého účastník nemôže uplatniť konkrétne procesné práva mu priznané. Právnym posúdením je činnosť súdu prvého stupňa, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. Z ustanovenia § 157 ods.2 O. s. p. vyplýva, že súd prvého stupňa je povinný v odôvodnení uviesť, ktoré skutočnosti (skutkové zistenia) boli dokazovaním, zhodnými tvrdeniami účastníkov alebo iným zák. predpísaným spôsobom - podľa jeho názoru - preukázané a ktoré nie, príp. tiež, ktoré z nich sú pre rozhodnutie veci bezvýznamné. Pri každej jednotlivej, preukázanej i nepreukázanej, skutočnosti (skutkovom zistení) musí stručne a jasne uviesť, ako k tomuto záveru dospel, teda z akých dôkazov - podľa jeho názoru - záver vyplýva, ako tieto dôkazy podľa § 132-§ 135 O. s. p. hodnotil, a to najmä vtedy, ak šlo o dôkazy protichodné, a prečo nevyhovel všetkým návrhom účastníkov na vykonanie dôkazov, pričom svoj výklad musí prispôsobiť konkrétnym okolnostiam prejednávanej veci, najmä rozsahu dokazovania, zložitosti zisťovania skutkového stavu veci, množstvu návrhov účastníkov na vykonanie dôkazov a p. a uviesť ho tak, aby jeho závery o rozhodujúcich skutočnostiach (skutkových zisteniach) neboli pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov nepreskúmateľné. Jednotlivé preukázané skutočnosti (skutkové zistenia) je potrebné premietnuť do záverov o skutkovom stave veci (do tzv. skutkovej vety), ktorý stručne a výstižne vyjadruje skutkový stav veci (§ 153 ods.1 O. s. p.) a ktorý je rozhodujúci pre právne posúdenie. Posúdením veci po právnej stránke treba pritom rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. Prakticky nepreskúmateľný je preto rozsudok, v ktorom nie sú vysvetlené prípadné rozpory medzi konkrétnymi dôkazmi, na základe ktorých sa to ktoré skutkové zistenie robí. Podľa ustálenej súdnej praxe rozhodnutie nie je preskúmateľné predovšetkým v prípade, že z jeho odôvodnenia nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej, resp., keď sú právne závery v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia nevyplývajú. ÚS SR opakovane judikoval, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces (konanie) podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (uverejnenej pod č.460/92 Zb., v znení neskorších ústavných zákonov),Čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (úst. zák. č. 23/91 Zb.) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (uverejneného oznámením č.209/92 Zb. a č.102/99 Z. z.) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Pre účastníka konania, v ktorom bolo vydané nepreskúmateľné rozhodnutie to znamená odňatie jeho možnosti konať pred súdom, lebo mu neumožňuje - ak s rozhodnutím nie je spokojný - efektívne využitie jeho procesného práva na napadnutie rozhodnutia súdu odvolaním (§ 201 prvá veta O. s. p.), t. j. aby mohol odvolanie odôvodniť z hľadiska § 205 ods. 1,2 O. s. p., lebo ak rozhodnutie neobsahuje žiadne dôvody, resp. obsahuje iba nedostatočné dôvody, v takom prípade účastník konania objektívne nemá ani možnosť posúdiť správnosť, resp. nesprávnosť rozhodnutia (postupu súdu) a teda ani sa kvalifikovane rozhodnúť, ktorým odvolacím dôvodom má odvolanie odôvodniť, aby bol v odvolacom konaní úspešný. Čo sa týka tvrdenia odporkyni, že napadnutý rozsudok nie je preskúmateľný pre nedostatok dôvodov, ide len o jej ničím nepodložený subjektívny názor, lebo napadnutý rozsudok zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z cit. § 157 ods. 2 O. s. p. a zásadám súdnej praxe. Aj keď odporkyňa výslovne neoznačila aj odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. b) O. s. p., na základe skutočností uvedených v odvolaní bol urobený záver, že uplatnila i tento odvolací dôvod. Podľa ustálenej súdnej praxe inými vadami, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci sú všetky vady prejavujúce sa v chybnom postupe súdu prvého stupňa pri dokazovaní, v nesprávnom posudzovaní procesných otázok, ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania, v chybnom poučovaní účastníkov a v ďalších nedostatkoch v jeho činnosti, ku ktorým došlo v priebehu konania alebo v súvislosti s rozhodovaním, pričom spôsobilým odvolacím dôvodom nie sú bez ďalšieho, ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého porušovania predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Tvrdenie odporkyne,, že súd - mimo iného - procesne opomenul, v súlade s § 118 ods. 2 O.s.p., oboznámiť účastníkov s tým, ktoré dôkazy pokladá za nesporné, ktoré za sporné a tým jej neumožnil produkovať dôkazy a podpornú právnu argumentáciu na potvrdenie jej stanoviska nie je pravdivý. Neúplnosť zistenia skutkového stavu [§ 205 ods. 2 písm. c) O. s. p.] je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvého stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené, súd prvého stupňa nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvého stupňa. Právnym posúdením je činnosť súdu prvého stupňa, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku možno doplniť, že je v úplnom súlade s ustálenou súdnou praxou, preto odvolací súd nepovažuje za potrebné k tomu nič dodávať. Čo sa týka rozhodnutia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolací súd sa plne stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, lebo nie sú dané dôvody na prerušenie konania. Súd prvého stupňa rozhodne podľa § 224 ods. 3 O.s.p. aj o trovách tohto odvolacieho konania. Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/04 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.