Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 5Co/705/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7612217367 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Šalata ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7612217367.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudcov JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Jána Slebodníka vo veci žalobkyne POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, IČO: XX XXX XXX, zastúpenej Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava, Grösslingova 4, IČO: XX XXX XXX, proti žalovanej Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné nám. 13, IČO: XX XXX XXX, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy s prísl., o odvolaní žalobkyne proti rozsudku 5C/63/2012-127 z 19.3.2014 Okresného súdu Spišská Nová Ves r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok. Žalobkyňa nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanej sa ich náhrada nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa (ďalej len súd) rozsudkom žalobu a návrh žalobkyne na prerušenie konania zamietol a účastníkom náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení rozsudku uviedol, o. i., čoho sa žalobkyňa žalobami, podanými naň 27.9.2012, domáhala a čo uviedla v žalobách, konkrétne v žalobách, v ktorých namietala zamietnutie žiadosti súdneho exekútora (ďalej len exekútor) o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (ISTINA RS), v žalobách, ktorými sa domáhala náhrady škody a nemajetkovej ujmy z dôvodu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia po 15 dňovej lehote (NZP), v žalobách, v ktorých namietala vydanie poverenia exekučným súdom pre exekútora na vykonanie exekúcie po zákonnej 15 dňovej lehote (žaloby označené NP) a z akého dôvodu si uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy že uznesením 5C/63/2012-7 z 9.10.2012, právoplatným 11.10.2012, spojil, poukazujúc na § 112 ods.1 O. s. p., na spoločné konanie konania 5C/63/2012, 5C /72/2012, 5C/73/2012, 5C/93/2012, 5C/99/2012, 5C/131/2012, 5C/166/2012, 5C167/2012 a 5C/181/2012, vedené na návrh žalobkyne, s tým, že konanie je ďalej vedené pod sp. zn. 5C/63/2012, že žalobkyňa písomnou žiadosťou požiadala žalovanú o predbežné prerokovanie svojho nároku na náhradu škody, žalovaná však do podania žalôb na žiadosť pozitívne nereagovala, na čo poukázala, resp. čo uviedla žalovaná v písomnom vyjadrení k podaným žalobám, čo uviedla k jednotlivým žalobám, pokiaľ sa týka žalôb, v ktorých sa žalobkyňa domáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy z dôvodu zamietnutia žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (žaloby označené ISTINA RS), na čo poukázala (čo uviedla) k žalobám týkajúcim sa zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia po 15 dňovej zákonnej lehote (žaloby označené NZP), k žalobkyňou uvádzanému nesprávnemu úradnému postupu rozhodnutím o poverení exekútora po 15 dňovej zákonnej lehote (žaloby označené NP), k namietaným prieťahom v konaní a k požadovanej materiálnej škode. Konštatoval, že účastníčky konania sa na učené pojednávanie nedostavili, u oboch mal doručenie predvolania riadne preukázané, lehota na prípravu na pojednávanie bola u nich zachovaná, že žalobkyňa neprítomnosť na pojednávaní ospravedlnila a žiadala a o zrušenie nariadeného pojednávania do rozhodnutia o otázke nestrannosti a o otázke zákonného sudcu v prejednávanej veci a zároveň podala návrh na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ÚS SR) o svojej ústavnej sťažnosti proti rozhodnutiu Krajského súdu (ďalej len KS) v Košiciach 11NcC/51/2012, že o nevylúčení zákonnej sudkyne z prejednávania a rozhodovania veci bolo rozhodnuté KS v Košiciach, že uvedené rozhodnutie je právoplatné a je záväzné nie len preňho, ale aj pre účastníčky tohto konania, že vzhľadom na uvedené a na to, že už o rovnakom návrhu žalobkyne na prerušenie konania rozhodol a to uznesením 5C/63/2012-75 z 24.5.2013, nepovažoval žalobkyňou uvedený dôvod za dôležitý dôvod odročenia pojednávania, poukazujúc na § 119 O. s. p. a podľa § 101 ods.2 O. s. p. pojednával v neprítomnosti účastníčok konania, pričom pri rozhodovaní prihliadol na obsah spisu a vykonané listinné dôkazy. Ďalej uviedol, že vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi a zistil tento skutkový stav: Žalobkyňa v konaní namietala nesprávny úradný postup exekučného súdu. Preto sa oboznámil s jednotlivými exekučnými spismi, v ktorých bol nesprávny úradný postup namietaný. Žalobkyňa vo všetkých uvedených exekučných konaniach mala procesné postavenie oprávnenej a exekučnými titulmi (ďalej len titul) boli rozhodcovské rozsudky Stáleho rozhodcovského súdu. Spolu so žiadosťou o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bol predložený návrh na vykonanie exekúcie, titul a prevažne aj Zmluva o úvere uzavretá medzi oprávnenou a povinným, z ktorej bolo vo všetkých prípadoch zistené, že „sa jednalo“ o spotrebiteľské zmluvy. Uviedol, čo zistil z exekučného spisu 15Er/519/2011 (pripojeného k 5C/63/2012), 15Er/353/2010 (pripojeného k 5C/72/2012, 15Er/249/2008 (pripojeného k 5C/73/2012), 15Er/668/2010 (pripojeného k 5C/93/2012), 15Er/519/2010, (pripojeného k 5C/99/2012), 15Er/213/2010 (pripojeného k 5C/131/2012), 15Er/98/2009 (pripojeného k 5C/166/2012), 15Er/616/2008 (pripojeného k 5C/167/2012) a 15Er/484/2011 (pripojeného k 5C/181/2012). V tejto súvislosti podotkol, že obsah týchto spisov mu bol známy z jeho rozhodovacej činnosti a tieto skutočnosti podľa § 121 O. s. p. nie je potrebné preukazovať. Citoval znenie § 109 ods.1,2 O. s. p. Podaním z 13.3.2014 žalobkyňa opätovne podala návrh na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia ÚS SR o svojej ústavnej sťažnosti. V návrhu uviedla tie isté dôvody, ako v podaní z 20.6.2013, ktoré mu bolo doručené 21.6.2013. Opätovne uviedla, že s rozhodnutím KS v Košiciach 11NcC/51/2012 o tom, že sudcovia súdu nie sú z prejednávania veci vylúčení nesúhlasí, hodnotí ho ako nesprávne, zakladajúce zásah do jej práv. K návrhu pripojila kópiu Sťažnosti na porušovanie základného práva zaručeného čl.46 ods.1 Ústavy SR (práva na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu podľa čl.48 ods.1 prvej vety Ústavy SR), ako aj základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl.6 ods.1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (osobitne práva na nestranný súd zriadený zák.), ktorá sa týka rozhodnutia uvedeného KS v Košiciach. Ako dôvod prerušenia konania uviedla § 109 ods.1 písm. b) a ods.2 písm. c) O. s. p. Žalobkyňa ako účastníčka konania využila svoje zákonné právo namietať nestrannosť súdu. O námietke zaujatosti uplatnenej ňou už v žalobe nadriadený súd právoplatne rozhodol. KS v Košiciach sa pritom zaoberal všetkými jej dôvodmi, pre ktoré žiadala vylúčenie sudcov súdu v danej veci. Rozhodnutím KS v Košiciach 11NcC/51/2012 je tak viazaný on (súd), ale aj účastníčky tohto konania. Okrem toho ani opätovným preskúmaním návrhu žalobkyne nebolo zistené, aby všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka tejto veci bol v rozpore s ústavou, zák. alebo medzinárodnou zmluvou. Ústavná sťažnosť podaná žalobkyňou nezakladá konanie, v ktorom by sa riešila otázka majúca význam pre jeho rozhodnutie vo veci samej. Z uvedených dôvodov jej návrh na prerušenie konania opätovne zamietol. V tejto súvislosti považoval za potrebné poukázať na to, že ÚS SR vo svojom náleze IV.ÚS693/2013-11 z 12.12.2013 sťažnosti žalobkyne odmietol pre nedostatok svojej právomoci na ich prerokovanie. Citoval znenie § 3,§ 5 ods.1,§ 6 ods.1,2,§ 9 ods.1,2,§ 15 ods.1,§ 17 ods.1,2 a § 19 ods.1 zák.č.514/03 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,§ 44 ods.1,2,8 a § 41 ods.2 písm. c),d) § zák.č.233/95 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len EP) a § 45 ods.1,2 zák.č.244/02 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov. Predmetom tohto konania je náhrada škody a nemajetkovej ujmy, ktorej sa žalobkyňa domáha, poukazujúc na jeho (súdu) nesprávny úradný postup v uvedených exekučných konaniach. Podľa § 15 ods.1 zák.č.514/03 Z. z. predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je predbežne prerokovanie tohto nároku na základe písomnej žiadosti poškodeného príslušným orgánom. Žalovaná v písomnom vyjadrení potvrdila, že zo strany žalobkyne jej boli doručené žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a to 23.4.2012. V čase jeho rozhodovania už uplynula 6 mesačná lehota od prijatia týchto žiadosti. Vzhľadom „k tomu“ má za to, že žalobkyňa si splnila svoju povinnosť, keďže podala žalovanej pred podaním návrhu žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, pričom nemal preukázané, aby jej nárok na náhradu škody alebo jeho časť bol do jeho rozhodnutia uspokojený. Žalovaná v písomnom vyjadrení poukázala na nedostatky žalôb a navrhla aplikáciu § 43 ods.1 O. s. p. Podľa jeho názoru žaloby podané žalobkyňou majú všetky náležitosti žaloby podľa § 42 ods.3 a § 79 ods.1 O. s. p., žalobkyňa správne označila účastníkov konania, opísala skutočnosti, na základe ktorých uplatnila svoj nárok, označila dôkazy a uviedla čoho sa domáha. Preto postup podľa § 43 ods.1 O. s. p. považoval za nedôvodný. Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení tiež uplatnila námietku premlčania nároku žalobkyne na náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Po preskúmaní veci dospel k záveru, že k premlčaniu žalobkyňou uplatneného nároku nedošlo v konaniach 5C/63/2012, 5C/93/2012, 5C/99/2012, 5C/131/2012, 5C/166/2012 a 5C/181/2012 a teda žaloba bola podaná v rámci plynutia 3 ročnej premlčacej doby. Naopak, v konaniach 5C/73/2012 a 5C/167/2012 došlo k premlčaniu nároku vznesením námietky premlčania, pretože vo veci 5C/73/2012 - k exekučnému konaniu 15Er/249/2008 posledné rozhodnutie súdu vo veci - opravné uznesenie bolo vydané 15.5.2019 a nadobudlo právoplatnosť 6.6.2009, pričom poverenie bolo vydané 12.6.2008 a zamietnutie návrhu v prevyšujúcej časti nad rámec vydaného poverenia nadobudlo právoplatnosť 5.7.2008 a keďže bola žaloba podaná až 27.9.2012, teda po uplynutí 3 ročnej premlčacej lehoty. To isté platí i vo vzťahu k veci 5C/167/2012 týkajúcej sa exekučného konania 15Er/6016/2008 vo vzťahu k istine a trovám právneho zast., pretože poverenie bolo vydané 16.12.2008 a právoplatným uznesením z 28.1.2009 súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti trov právneho zast. v exekučnom konaní vo výške 516 Sk zamietol. K samotnému nároku žalobkyne na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy uviedol, že predpokladom zodpovednosti štátu za škodu podľa zák.č.514/03 Z. z. je súčasné splnenie 3 podmienok, a to preukázanie existencie nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu, existencia škody, t.j. majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, resp. nemajetkovej ujmy a preukázanie príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a škodou. Nesprávny úradný postup spočíva v akejkoľvek činnosti určitého štátneho orgánu spojenej s výkonom jeho právomoci, ak v súvislosti s ňou dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie, resp. oneskorené vydanie rozhodnutia dôsledkom porušenia stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie, teda nečinnosť štátneho orgánu. Škodou je majetková ujma predstavujúca zmenšenie majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou a ktorá predstavuje hodnoty, ktoré je potrebné vynaložiť pre uvedenie veci do predošlého stavu. Povahu majetkovej ujmy má aj zníženie hodnoty pohľadávky veriteľa, ktoré nastalo v súvislosti so zmarením možnosti uspokojenia jeho pohľadávky v exekučnom konaní. O príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a škodou ide vtedy, ak medzi nesprávnym úradným postupom, resp. nezákonným rozhodnutím a škodou je vzťah príčiny a následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný a neprerušený. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa § 3 zák.č.514/03 Z. z. je objektívnou zodpovednosťou, ktorej sa štát nemôže zbaviť a za splnenia uvedených podmienok za túto škodu zodpovedá. Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť pritom splnené všetky zák. požadované podmienky súčasne. Podľa žalobkyne k nesprávnemu úradnému postupu vo veciach, ktoré boli ním spojené a sú vedené pod 5C/83/2012 malo dôjsť tým, že súd v exekučných konaniach, v ktorých mala procesné postavenie oprávneného: 1. zamietol žiadosť exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie (ISTINA RS), 2. rozhodol o zamietnutí žiadosti exekútora o vydanie poverenia po zákonnej 15 dňovej lehote určenej v § 44 ods.2 EP (NZP) a 3. vydal poverenie na vykonanie exekúcie po 15 dňovej zákonnej lehote podľa § 44 ods.2 EP (NP). V konaniach vedených pôvodne pod 5C/63/2012, 5C/93/2012, 5C/99/2012 a 5C/131/2012 žalobkyňa namietala, že exekučný súd zamietol žiadosť exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie (ISTINA RS). Poukázala na to, že exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preskúmaval titul nad rámec právomoci zverenej exekučnému súdu tým, že preskúmaval skutkový stav veci a konal tak, akoby sám rozhodoval vo veci samej, čím vykonal úradný postup bez splnenia zákonných podmienok. Z oboznámených exekučných spisov pripojených k uvedeným konaniam bolo zistené, že vo všetkých prípadoch boli žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnuté. Vo všetkých uvedených veciach titulom boli rozsudky rozhodcovského súdu. Vo všetkých prípadoch právny vzťah medzi oprávnenou a povinným bol hodnotený exekučným súdom ako spotrebiteľský právny vzťah a to, či už na základe predložených úverových zmlúv, resp. aj na základe skutočností uvedených v odôvodneniach titulov. Poukazujúc na § 45 ods.2 zák.č.244/02 Z. z., v daných prípadoch exekučný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný a to v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, t.j. aj pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, skúmať zákonnosť titulu, t.j. rozhodcovského rozsudku. V tejto súvislosti poukázal, napr. na rozhodnutia Najvyššieho súdu (ďalej len NS) SR 5Cdo 439/2012, 6Cdo 290/2012, či ÚS SR I.ÚS278/2013, IV.ÚS55/2011. Posudzovanie zákonnosti rozhodcovských rozsudkov v rámci exekučného konania tak nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup. Mal tiež za to, že rozhodnutím exekučného súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, nedošlo k reálnej nevymožiteľnosti istiny a jej prísl., o ktorých už rozhodoval rozhodcovský súd. Pokiaľ aj nedošlo k zrušeniu rozhodcovských rozsudkov, ktoré boli v exekučných konaniach titulmi a na základe ktorých nedošlo k vydaniu poverenia na vykonanie exekúcie postupom podľa § 40 zák.č.244/2002 Z. z., žalobkyňa má právo iniciovať konanie pred všeobecným súdom, ktorý v občianskom súdnom konaní posúdi dôvod, pre ktorý rozhodcovský rozsudok nemôže byť titulom. Napr. v prípade, že rozhodcovský súd rozhodoval na základe neplatnej rozhodcovskej doložky nemôže založiť prekážku res iudicata a to z dôvodu, že rozhodcovský súd nemal právomoc na rozhodovanie o uplatnenom nároku a teda o takomto nároku môže byť znova rozhodnuté všeobecným súdom. V konečnom dôsledku je mu známe, že sú ním vedené konania, v ktorých je uplatnený nárok zo zmeniek vystavených práve žalobkyňou v tomto konaní. Zmenky žalobkyňa postúpila na iný subjekt a pritom „sa jedná sa“ o zmenky vystavené na zabezpečenie pohľadávok z úverových zmlúv uzavretých s ňou, o nárokoch ktorých už bolo taktiež rozhodnuté rozhodcovským súdom a taktiež už boli ním vedené exekučné konania v týchto veciach. Žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj v týchto prípadoch boli prevažne zamietnuté. Okrem toho, že exekučný súd mal oprávnenie preskúmavať titul, uviedol, že v uvedených veciach nie je možné konštatovať nezákonnosť rozhodnutí exekučného súdu, t.j. rozhodnutí o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Oboznámením sa s exekučnými spismi, pripojenými k uvedeným konaniam, bolo totiž zistené, že ani jedno rozhodnutie súdu ako súdu exekučného o zamietnutí žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nebolo zrušené, resp. zmenené pre nezákonnosť. Žalobkyňa ako oprávnená vo väčšine týchto exekučných konaní (okrem 4 prípadov) ani nevyužila svoje právo na podanie riadnych, resp. mimoriadnych opravných prostriedkov. Odvolanie bolo žalobkyňou ako oprávnenou podané len v konaniach 15Er/668/2010 (5C/93/2012), 15Er/519/2010 (5C/99/2012), 15/Er/213/2011 a 15Er/616/2008 (5C/167/2012), pričom v prvej uvádzanej veci odvolací súd odvolacie konanie v dôsledku späťvzatia odvolania zastavil - vo vzťahu k veci 15 Er/668/2010 (5C/93/2012), vo veciach 15Er/519/2009 (5C/99/2012) a 15/Er/616/2008 (5C/167/2012) bolo rozhodnutie súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie odvolacím súdom potvrdené. Je síce pravdou, že vo veci 15/Er/98/2009 (5C/166/2012) odvolací súd rozhodnutie súdu 1. stupňa zrušil a vrátil na ďalšie konanie, žalobkyňa však vo vzťahu k tejto veci nepreukázala naplnenie pojmových znakov škody. Skutočnosť, že súd rozhodol o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po zákonnej 15 dňovej lehote (NZP), žalobkyňa uviedla ako dôvod náhrady škody a nemajetkovej ujmy v konaní vedenom pôvodne pod 5C/181/2012. Oboznámením sa s exekučnými spismi pripojenými k uvedeným veciam bolo preukázané, že v tomto prípade bolo žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovené bezprostredne po tom, čo žalobkyňa - oprávnená predložila súdu požadovanú zmluvu so zmluvnými podmienkami, ktoré boli podkladom pre vydanie titulu. V prípadoch, keď k zamietnutiu žiadosti došlo po uplynutí 15 dňovej lehoty od doručenia žiadosti exekútora o udelenie poverenia súdu (5C/63/2012, 5C/93/2012, 5C/99/2012 a 5C/131/2012), že zo strany súdu po podaní žiadosti o udelenie poverenia boli žiadané správy, resp. podklady, ktoré boli aj urgované a ktorých posúdenie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie o žiadosti exekútora, t.j. pre posúdenie, či v danej veci je možné vydať poverenie na vykonanie exekúcie alebo žiadosť exekútora má byť zamietnutá. Okrem toho má za to, že podľa § 44 ods.2 EP zákonná 15 dňová lehota platí v prípadoch, kedy exekučný súd vo veci vydá poverenie na vykonanie exekúcie a teda nie v prípadoch zamietnutia žiadosti exekútora, ako to bolo vo všetkých uvádzaných prípadoch. V súvislosti s tým, poukázal na tú skutočnosť, že v uvedených veciach titulmi boli rozsudky rozhodcovského súdu, kde súd okrem žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a titulu sa zaoberal aj zmluvami o úvere a všeobecnými zmluvnými podmienkami žalobkyne a to z dôvodu, že vo všetkých prípadoch „sa jednalo“ o spotrebiteľské zmluvy. Uvedené teda neposudzoval len podľa ust. EP, ale aj zák.č.244/02, zák.č.258/01 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, platného v čase uzavretia predložených úverových zmlúv, podľa všeobecných ust. O. z. týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa, ako aj podľa Smernice č.93/13/EHS. V súvislosti s namietanými skutočnosťami uvádzanými žalobkyňou v žalobe pokiaľ sa týka oneskoreného rozhodnutia súdu o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie považoval za potrebné uviesť, že v konaní nepreukázala existenciu rozhodnutia, ktoré by konštatovalo prieťahy v daným exekučných konaniach a teda nepreukázala nesprávny úradný postup spočívajúci v nečinnosti súdu v uvedených veciach. Napriek tomu uviedol, že podľa oboznámených Spr č.22/2010, č.34/2010 a č.12/2011 a odpovedi na sťažnosti žalobkyne na prieťahy v konaní, jej sťažnosti boli vyhodnotené v celom rozsahu ako neopodstatnené. V konaní teda bolo preukázané, že pri vybavovaní jej sťažnosti na prieťahy v exekučných konaniach vedených súdom neboli zo strany vedenia súdu konštatované prieťahy v konaní. V neposlednom rade v súvislosti s prieťahmi v exekučných konaniach, na ktoré poukazuje žalobkyňa a, ku ktorým malo dôjsť neskorým rozhodnutím exekučného súdu, poukázal na čl.48 ods.2 Ústavy SR s tým, že porušenie uvedeného čl. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov patrí výlučne do právomoci ÚS SR. Teda on nemá právomoc konštatovať prieťahy v súdnom konaní. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a to nepredloženie rozhodnutia príslušného orgánu o existencii prieťahov v daných exekučných konaniach a svoju neprávomoc na rozhodnutie o prieťahoch, má za to, že v uvedených veciach nebol zo strany žalobkyne preukázaný nesprávny úradný postup exekučného súdu a v tomto smere teda neuniesla dôkazné bremeno. Zároveň poukázal i na uznesenie ÚS SR I.ÚS/476/2012-12 z 3.10.2012, v ktorom sa ÚS zaoberal ústavnou sťažnosťou žalobkyne voči postupu Okresného súdu (ďalej len OS) Bratislava IV a týmto uznesením bola sťažnosť Pohotovost-i, s.r.o. odmietnutá, pričom (ÚS) skonštatoval, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 48 ods.2 Ústavy SR. Poukazujúc na uvedené skutočnosti konštatoval, že zo strany žalobkyne nebol v konaní preukázaný nesprávny úradný postup exekučného súdu v uvedených exekučných konaniach, ani nezákonnosť rozhodnutí exekučného súdu. Hmotnoprávne podmienky uplatnenia nároku škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom musia byť splnené súčasne, pričom z jej strany nebola preukázaná už prvá z uvedených podmienok, preto pre nepreukázanie existencie podmienok priznania náhrady škody a nemajetkovej ujmy z jej strany, jej žalobu v celom rozsahu zamietol. Pokiaľ sa týka žalobkyňou uplatnenej škody a nemajetkovej ujmy, napriek uvedenému konštatuje, že z jej strany výška ňou uplatnenej náhrady škody a nemajetkovej ujmy nebola žiadnym spôsobom preukázaná. Žalobkyňa v tomto smere nepredložila žiadne listinné dôkazy, nenavrhla žiadne dokazovanie a teda v tomto smere taktiež neuniesla dôkazné bremeno. Z podrobne popísaných dôvodov preto jej žalobu ako neopodstatnenú v plnom rozsahu zamietol. Poukázal i na to, že vo veci tých istých účastníkov existuje už judikatúra súdov (KS Banská Bystrica rozhodoval ako odvolací súd vo vzťahu k rozsudku OS Žiar nad Hronom 4C/109/2012-79 z 21.8.2013 a svojím rozsudkom 13Co/807/2013 z 26.11.2013 potvrdil rozsudok prvostupňového súdu, ktorým žaloba žalobkyne bola v plnom rozsahu zamietnutá). Napokon, citujúc znenie § 142 ods.1 a § 151 ods.1,2 O. s. p., uviedol, že o trovách konania rozhodol na pojednávaní 19.3.2014 podľa cit. § 142 ods.1 O. s. p. tak, že ich náhradu priznal žalovanej, ktorá bola v konaní úspešná. Žalovaná si uplatnila nárok na náhradu trov konania v svojom písomnom vyjadrení. V zák. stanovenej lehote, ale trovy nevyčíslila a z obsahu spisu jej žiadne trovy nevyplynuli. Vyčíslenie trov konania je nevyhnutné nie len u zástupcu, ale aj u účastníka, ktorý nie je zastúpený. Ak účastník v stanovenej lehote trovy nevyčísli možno mu priznať náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu. V prípade, že zo spisu výška náhrady trov nevyplýva je oprávnený namiesto vyhláseného výroku o priznaní trov konania zmeniť tento výrok a účastníkovi náhradu trov nepriznať. Žalobkyňa proti rozhodnutiu podala v celosti v zákonnej lehote toto odvolanie z dôvodu, že: a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O. s. p. - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom [§ 205 ods.2 písm. a) O. s. p. v spojení s § 221 ods.1 písm. f) O. s. p.], b) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O. s. p. - rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods.2 písm. a) O. s. p. v spojení s § 221 ods. l písm. g) O. s. p.], c) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O. s. p. - súd nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ust. právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav [§ 205 ods.2 písm. a) O. s. p. v spojení s § 221 ods. l písm. h) O. s. p.]; d),c) súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, e),d) súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, f),e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), g),f) rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom odvolania bližšie uviedla: 1) Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prejednal vec v neprítomnosti žalovanej a jej zástupcu postupujúc podľa § 101 ods.2 O. s. p. preto, že sa ona (žalobkyňa) bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavila. 2) Citovala znenie § 101 ods.2 O. s. p. Z cit. ust. je zrejmé, že možnosť súdu konať v neprítomnosti účastníka je obmedzená splnením formálnej podmienky spočívajúcej v podaní žiadosti o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu. 3) Riadne a včas požiadala o zrušenie pojednávania, uviedla dôležité dôvody a predložila súdu listiny spájané s označenými dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa § 101 ods.2 O. s. p. a vec prejednať v jej neprítomnosti. Ak tak spravil, odňal tým jej právo na konanie pred súdom. 4) Citovala znenie § 15 ods.1 O. s. p. 5) Uskutočnila podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomila súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že KS nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na „to“, že v jej očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je tomu tak aj preto (okrem dôvodov označených v žalobe), že rozhodnutie KS je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných KS v skutkovo a právne totožných veciach. Upozornila, že jej právny názor vyslovil KS v Trnave, napr. v rozhodnutí 11NcC/46/2012-24 zo 17.10.2012 v právne a skutkovo zhodnej veci, pričom vylúčil všetkých sudcov OS Dunajská Streda „s“ rozhodovania a vec sťažovateľa prikázal na prejednanie a rozhodnutie OS Galanta. Nešlo o jedno rozhodnutie, ale obdobne rozhodol v ďalších 50 veciach a taktiež v mnohých ďalších veciach rovnako rozhodli o skutkovo a právne rovnakých veciach sťažovateľa KS v Nitre a KS v Prešove. Citovala, čo KS v Prešove a KS v Nitre k tomu v odôvodnení rozhodnutia uviedli. Je tiež v rozpore s judikatúrou ÚS SR a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP) v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého procesu (IV.ÚS345/09). Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl.36 ods.1 Listiny (a čl.46 ods.1 Ústavy SR) je v občianskom súdnom konaní zabezpečené vylúčením sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre jeho zaujatosť (§ 12-16 O. s. p.). (I.ÚS27/98). Osobitne je nutné uviesť, že nedostatok nestranností sudcu je súčasťou pojmu zákonný sudca podľa čl.48 ods.1 vety prvej Ústavy SR (III.ÚS16/2000). Pre rozhodnutie, či súd možno považovať za nezávislý, musia byť do úvahy inter alia vzaté spôsob ustanovovania jeho členov a dĺžka ich mandátu, existencia garancií proti nátlaku zvonku a to, či tu je alebo nie je zdanie nezávislosti. Koncepcia nezávislosti a objektívnej nestrannosti spolu úzko súvisia (napr. rozsudok ECtHR Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25.2.1997, ods.73). Dôkaz: Náhodne vybrané rozhodnutia KS v skutkovo a právne zhodných veciach. 6) Za takýchto okolností a s vedomím, že: názor KS vo veci nestrannosti pre rozpor „z“ rozhodovacou praxou iných KS, ÚS SR a ESĽP v Štrasburgu, neobstojí; podala ústavnú sťažnosť pre porušovanie svojho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia KS; nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym „pojednávaní“, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. V konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Ústne pojednávanie vo veci odklad pripúšťalo a nebolo neodkladným úkonom za danej procesnej situácie. 7) Konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí jej návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods.2 písm. c) O. s. p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Dôsledok správania súdu, kedy predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu, zakladajú porušenie jej práva na súdnu ochranu, osobitne maria jej možnosť konať pred súdom. Meritórne rozhodnutie súdu je prinajmenšom predčasné! 8) Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval jej žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval § 101 ods.2 O. s. p. a viedol pojednávanie, na ktorom za jej neprítomnosti meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že trvá na osobnej účasti zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde. 9) Nemala sa možnosť vyjadriť k tvrdeniam žalovanej, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemala sa možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jej práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jej možnosti konať pred súdom. 10) V konkrétnostiach, napr. uvádza, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že ňou namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Zároveň je potrebné uviesť, že na splnenie zákonnej lehoty, resp. na konanie bez zbytočných prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu je dôležité skúmať nie len samotný moment kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj moment, kedy poverenie doručil príslušnému exekútorovi (pri rešpektovaní primeranej lehoty na doručovanie). Aby súd mohol konštatovať, že v príslušnom exekučnom konaní sa nevyskytol nesprávny úradný postup, je potrebné zisťovať aj moment skutočného doručenia riadneho poverenia (rozhodnutia o žiadosti na vydanie poverenia). 11) Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie, v ktorom strany musia mať možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné na podporu úspešnosti svojej žaloby, ale zároveň sa oboznámiť so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie (napr. rozsudky Nideröst-Hubert v. Švajčiarsko z 18.2.1997, ods.24 a Mantovanelli v Francúzsko z 18.3.1997, ods.33). 12) Súd rozhodol bez toho, aby umožnil jej s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam veci. 13) Ako strana konania nebola oboznámená s obsahom dôkazov a prednesov, nemala možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sama nemala možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Podľa konštantnej judikatúry ECtHR nemôže vnútroštátny súd založiť svoje rozhodnutie na skutočnostiach, o ktorých strana vystupujúca v konaní nevedela. Nie je pritom dôležité ani to, či tieto skutočnosti boli predložené ako dôkazy druhou stranou konania. 14) Kontradiktórnosť súdneho procesu sa však neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane alebo žiadnej z nich. Táto zásada nie je obmedzená ani druhom súdneho procesu a zaručuje sa tak v tr. procese, ako aj občianskoprávnom procese a procese pred ÚS. (Krčmár a ostatní c. Česká republika, rozsudok z 3.3.2000 vo veci sťažnosti č.35376/97). K skutočnosti, že sa vo veci neuskutočnilo ústne pojednávanie. 1) Tvrdí, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. V situácii, kedy bolo potrebné vo veci vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise a za stavu, kedy sa žalovaná vôbec nevyjadrila k podanej žalobe, mal súd jej umožniť uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj „právny“ otázkam, nastoleným samotným súdom v súvislosti s nesprávnym úradným postupom a výškou spôsobenej škody a ak tak neurobil a vo veci s konečnou platnosťou meritórne rozhodol, porušil jej právo na kontradiktórny súdny proces. 2) V prípade, že vnútroštátny súd, ktorý na základe informácií o skutkových a právnych okolnostiach, ktorými disponuje alebo s ktorými sa oboznámil v dôsledku dokazovania vykonaného ex offo (upozornila, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám), zistil, že exituje okolnosť brániaca vydať pre ňu pozitívne rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov konania v spore a umožniť im, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili. 3) V súlade s judikatúrou ÚS SR účastník konania má právo na to, aby každý spor alebo iná právna vec sa pred vnútroštátnym súdom rozhodovala na základe správneho a adekvátneho právneho základu. 4) Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie, v ktorom strany musia mať možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné na podporu úspešnosti svojej žaloby, ale zároveň sa oboznámiť so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. (napr. rozsudky Nideröst-Hubert v. Švajčiarsko z 18.2.1997, ods.24 a Mantovanelli v Francúzsko z 18.3.1997, ods.33). 5) Kontradiktórnosť súdneho procesu sa však neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane alebo žiadnej z nich. Táto zásada nie je obmedzená ani druhom súdneho procesu a zaručuje sa tak v tr. procese, ako aj občianskoprávnom procese a procese pred ÚS. ( Krčmár a ostatní c. Česká republika, rozsudok z 3.3.2000 vo veci sťažnosti č.35376/97). 6) Dodala, že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či šlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť len listiny založené v exekučnom spise a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu. K skutočnosti, že sa žalovaná vo veci nevyjadrila napriek vyzve súdu a doručenému žalobnému návrhu. 1) Ak žalovaná nereagovala na výzvu súdu, aby predložila písomné vyjadrenie k žalobe v zmysle § 114 ods.3 O. s. p., mal súd rozhodnúť o žalobe rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p. Skutkovým základom sa mal stať ňou tvrdený skutkový stav. 2) Namiesto toho súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám (navrhovala vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis) a na následne vo veci meritórne rozhodol ignorujúc § 153b O. s. p. K majetkovej škode. 1) Súd zamietol žalobu v časti náhrady skutočnej škody z dôvodu jej nedôvodnosti. Súd sa však v odôvodnení rozhodnutia zaoberá len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Súd však úplne ignoroval všetky jej tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla „s“ titulu na udržiavanie a správy informačného systému a „s“ titulu výdajov: na administratívne spracovanie textov urgencií; na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií; na poštovné a telekomunikačné výdaje (urgovanie a kontrola stavu konania na exekučnom súde); V tejto časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, je prejavom svojvôle súdu a je potrebné ho ako arbitrárne zrušiť. 2) Právo na spravodlivý proces spravidla vyžaduje, aby rozhodnutie súdu bolo odôvodnené. Odôvodnenie rozhodnutia je korelátom práva strany prednášať návrhy a argumenty, aby na ne dostala odpoveď. Je zároveň zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, a predpokladom toho, aby strany mohli účinne uplatňovať právo na opravné prostriedky. Čl.6 Dohovoru teda zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia. 3) Povinnosť všeobecných súdov odôvodniť svoje rozhodnutie zdôrazňuje aj samotný ÚS vo svojej konštantnej judikatúre. Citovala, čo ÚS, o. i., uviedol v Náleze III.ÚS36/2010. 4) Z odôvodenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevnikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. 5) Súd by nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení nekoherentný, t.j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. V prípade, keď sú právne závery v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba také rozhodnutie považovať za rozporné s čl.6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (mutatis mutandis Nález ÚS SR I.ÚS243/07 z 19.6.2008). 6) Navyše, súd napriek tomu, že skutkový dej a teda aj skutkový základ v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie úplne rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami ako v iných svojich rozhodnutiach, v ktorých vystupuje ona a žalovaný, avšak v ktorých bol rozdielny skutkový dej a teda aj skutkový základ. Pri dodržiavaní jej práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemožno ústavnoprávne akceptovať, že súd vytvára odôvodnenia rozsudkov formulárovým spôsobom. Úplne sa totižto stráca podstata tohto práva - poznať premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís súd dospel v konkrétnom individuálnom a skutkovo ojedinelom prípade. 7) Nesúhlasí však ani s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník (povinný). V prípade, ak by došlo k rozhodnutiu súdu o návrhu v zákonnej lehote, náklady na správu by prešli na exekútora a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie. Dlžník však nemôže byť zaťažený plnením náhrady nákladov tam, kde tieto vznikli z iného právneho titulu, než je výkon exekúcie pre nezaplatenie pohľadávky veriteľovi. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Nemôže byť teda ani tým, kto by znášal náklady spojené so správou pohľadávky, ktoré vznikli vykonaním nesprávneho úradného postupu. 8) Pri špecifikácii majetkovej škody v žalobe výslovne uviedla, že vyčíslenie vychádza z účtovnej agendy, pričom z dôvodu ochrany osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií nie je možné korešpondenčne predložiť účtovné doklady, resp. pracovné a obchodné zmluvy. 9) Hodlala v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečila. Súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, ju nepoučil podľa § 120 ods.4 O. s. p. a neoznámil jej, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mala priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. 10) Navyše množstvo dôkazov vzniklo po podaní žaloby (nové listiny, podania a skutočnosti súvisiace s prieťahmi v konaní a rozhodovaním mimo zákonnú lehotu), pretože aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Tieto dôkazy nemohla predložiť spolu so žalobou a nemohla ich predložiť ani neskôr, pretože nebola súdom poučená a informovaná, ako to uvádza v texte. K „nematkovej“ ujme 1) Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu jej práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl.48 ods.2 Ústavy SR, ako aj práv na prejedanie veci v primeranej lehote zaručeného čl.6 ods.1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zák. stanovenom čase. ÚS rovnako tak stanovil, že má ako účastník konania aj právo na to, aby každý spor alebo iná právna vec sa pred vnútroštátnym súdom rozhodovala na základe správneho a adekvátneho právneho základu. 2) Predsa sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zák. stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody! 3) Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní jej nemajetkovej ujmy. Rozhodnutie založené na skutkovej a právnej chybe súdu nie je v právnom štáte udržateľné. 4) Súd v súvislosti s majetkovou ujmou analyzuje okolnosti, ktoré s vecou vôbec nesúvisia a tieto okolnosti vydáva za odôvodnenie svojho rozhodnutie. S takýmto odôvodnením však nemožno súhlasiť. Jej práva boli porušené prekročením „zákonnom“ stanovenej lehoty a tento fakt jednoznačne vyplýva z vykonaného dokazovania! Preto: Sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si zvolila, navyše, keď podľa práva sú súdne rozhodnutia všeobecných súdov rovnocenné s rozhodnutiami rozhodcovských súdov; Sú irelevantné úvahy súdu o podstate a rozsahu podnikateľského rizika, navyše, keď podnikateľské riziko nemožno pre existenciu čl.2 ods.2 Ústavy SR vzťahovať na možnosť vopred predpokladať porušovanie zák. štátnym orgánom; Sú irelevantné úvahy súdu o udržiavaní kontaktu exekútora, keď tento nemôže byť činný, kým nezíska poverenie na vykonanie exekúcie od súdu. 5) Práve všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v jej právnej sfére „nerešpektovaní“ zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Jasne a zrozumiteľne opísala, aké problémy nastali a vyplatenie spravodlivej satisfakcie oprela aj o podstatnú judikatúru ÚS spojenú s porušovaním v žalobe označených práv. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žiadala zrušiť rozsudok a vrátiť vec súdu na opätovné prejednanie. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.2 O. s. p. - v ostatných prípadoch, t. j. neuvedených v § 214 ods.1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p. a rozsudok potvrdil podľa § 219 ods.1,2 O. s. p., lebo je vecne správne správny, súd úplne zistil skutkový stav veci, správne ju právne posúdil, odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, pretože dôvody rozsudku sú správne. Ani jeden zo žalobkyňou uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný. K niektorým skutočnostiam tvrdeným v odvolaní treba uviesť: Odňatím možnosti konať pred súdom sa vo všeobecnosti rozumieť taký jeho procesný postup alebo aj rozhodnutie, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých konkrétnych procesných práv, ktoré mu O. s. p. priznáva a ktorý sa prejavil už v priebehu konania a nielen pri rozhodovaní. Podľa § 101 ods.2 druhá veta O. s. p. ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Podľa § 115 ods.1 O. s. p. ak tento zákon neustanovuje inak, súd nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná. Podľa ods.2 cit. ust. predvolanie sa musí účastníkom doručiť tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať. Súdna prax sa ustálila na výklade, že účastníkovi nebola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, ak nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, ani sa ho nezúčastnil, hoci o pojednávaní bol riadne a s dostatočným predstihom upovedomený. Dôvod uvedený žalobkyňou v žiadosti o odročenie pojednávania nie je dôležitý, lebo jej muselo byť známe, že ÚS SR odmietol všetky jej sťažnosti, ktorými namietala porušenie svojich základných práv podľa Čl.46 ods.1 a Čl.48 ods.1 Ústavy SR a práva podľa čl.6 ods.1 Dohovoru uzneseniami KS v Košiciach (a aj iných KS), ktorým bolo rozhodnuté, že ňou namietaní sudcovia nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania v ňou uvedených veciach (napr. uznesením I.ÚS293/2013-10 z 29.5.2013, I.ÚS311/2013-10 z 29.5.2013, III.351/2013-11 z 18.7.2013, IV.ÚS508/2013-8 z 15.8.2013 atď.), pre nedostatok svojej právomoci na preskúmanie podaných sťažností, a preto nemala žiaden dôvod predpokladať, že sa tak nestane aj v prípade jej sťažnosti proti uzneseniu 11NcC/51/2012-15 z 19.10.2012 KS v Košiciach, ktorým sudkyňa JUDr. Monika Balážová nebola vylúčená z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Pre úplnosť treba poznamenať, že uznesením IV.ÚS 693/2013-11 z 12.12.2013 ÚS SR bola sťažnosť žalobkyne odmietnutá. Súd preto mohol nariadiť pojednávanie a rozhodnúť o veci samej. Vyjadrenie žalovanej zo 4.2.2013 (č.l.33-41) k žalobe bolo zástupcovi žalobkyne doručené 28.2.2013, čoho dôkazom je úprava súdu č.l.45, preto nedošlo k porušeniu jej práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jej možnosti konať pred súdom tým, že nemala sa možnosť vyjadriť k tvrdeniam žalovanej. Okrem toho stav, že nemala možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie si spôsobila sama tým, že sa bez dôležitého dôvodu neustanovila na pojednávanie, na ktorom bolo rozhodnuté. Súd sa nedopustil viacerých omylov, lebo nekonštatoval, že žalobkyňou namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané vo všetkých prípadoch, pretože uvádza exekučné veci, v ktorých došlo k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po zák. ustanovenej lehote 15 dní, avšak súčasne aj vysvetľuje dôvod, pre ktorý sa tak stalo. Vo veci bolo rozhodnuté po nariadenom pojednávaní, dôkazom čoho je zápisnica o pojednávaní zo 19.3.2014 (č.l.125), na ktorom sa však žalobkyňa - ako už bolo uvedené - bez dôležitého dôvodu nezúčastnila, preto jej právo na kontradiktórny súdny proces nebolo porušené. Pôvod listín, ktorými súd vykonal dokazovanie je z odôvodnenia rozsudku jednoznačne a nad akúkoľvek pochybnosť poznateľný, lebo je výslovne uvedené, že šlo o listiny založené v exekučnom spise. Napadnutý rozsudok nie je nepreskúmateľný, lebo právne závery, ku ktorým súd dospel nie sú v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami. Podľa § 224 ods.1 O. s. p. ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie. Podľa § 142 ods.1 O. s. p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Podľa § 151 ods.1 prvá veta O. s. p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Žalobkyňa nemala v odvolacom konaní úspech, preto nemá právo na náhradu jeho trov a žalovaná žiadne trovy neuplatnila. Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.