Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 9Sp/23/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7014200601 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7014200601.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach samosudkyňou JUDr. Juditou Jurákovou, v právnej veci navrhovateľa: B. D., H.. XX.XX.XXXX, R. C. K., štátna príslušnosť Sýria, zastúpený Centrom právnej pomoci, kancelária Košice, Moyzesova 18, 040 41 Košice, proti odporcovi: Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Košice - letisko, o preskúmanie rozhodnutia : č.s. PPZ-HCP-PO9-197-009/2014 zo dňa 28.4.2014 o zaistení cudzinca, takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozhodnutie odporcu zo dňa 28.04.2014 č. s. PPZ-HCP-PO9-197-009/2014. Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Odporca napadnutým rozhodnutím č. s. PPZ-HCP-PO9-197-009/2014 zo dňa 28.04.2014 v zmysle § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov alebo ZoPC“) zaistil navrhovateľa dňom 28.04.2014 v čase o 16:30 hod. na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 28.09.2014 na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku a podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov bol účastník konania umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ÚPZC Sečovce). V predmetnom rozhodnutí odporca uviedol, že dňa 28.4.2014 správny orgán Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Košice - letisko začal konanie vo veci zaistenia účastníka konania podľa § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Účastník konania v zápisnici o vyjadrení účastníka konania, spísanej dňa 28.4.2014 pod č.s. PPZ-HCP-PO9-197-008/2014 uviedol, že k predmetnej veci sa vyjadrovať nebude. Správny orgán prihliadol na skutočnosť, že účastník konania po prílete do Bratislavy dňa 5.10.2012 na falošnú identifikačnú kartu Rumunskej republiky, znejúcej na meno E. Z., H. XX.X.XXXX, štátny príslušník Rumunskej republiky, po odsúdení Okresným súdom Bratislava II rozsudkom sp.zn. 0T/451/2012, ktorým mu bol uložený trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky na 6 (šesť) rokov, bol zaistený na základe rozhodnutia o zaistení dňom 8.10.2012 a potom, čo požiadal o udelenie azylu dňa 23.11.2012, bol 7.12.2012 prepustený zo zaistenia. O jeho žiadosti o udelenie azylu rozhodol Migračný úrad rozhodnutím o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany dňa 21.2.2013. Toto rozhodnutie bolo krajským súdom dňa 25.6.2013 zrušené a vrátené na ďalšie konanie. Následne dňa 2.9.2013 bolo konanie vo veci udelenia azylu na území SR zastavené právoplatne dňa 17.9.2013 po tom, čo dňa 8.7.2013 účastník konania svojvoľne opustil pobytový tábor a územie SR odišiel do Dánska. Správny orgán bol toho názoru, že účastník konania svojou žiadosťou o azyl sleduje jednak oddialenie výkonu trestu vyhostenia jeho osoby z územia Slovenskej republiky a jednak má snahu dostať sa do azylového tábora, ktorý má voľný režim pohybu žiadateľov o azyl a tento voľný režim by vzápätí využil na útek. Odporca z toho vyvodil, že reálne riziko opätovného úteku účastníka konania v konaní o udelenie azylu trvá. Odporca sa vo svojom rozhodnutí zaoberal tiež povinnosťou v zmysle § 89 zákona o pobyte cudzincov. Dospel k záveru, že účastník konania nemá dostatočné finančné prostriedky, nemá rezervované ubytovanie alebo zabezpečené zamestnanie, nemá žiadne väzby, nielen rodinné, neovláda slovenský jazyk a nemá dostatok finančných prostriedkov na možnosť zabezpečiť si ubytovanie. Napokon odporca podľa § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku doby zaistenia do 28.9.2014 po vyhodnotení osoby účastníka konania, ako aj aplikačnej praxe Migračného úradu Ministerstva vnútra SR, podľa ktorej je táto doba potrebná na rozhodnutie o žiadosti o udelenie azylu na území SR, keďže počas tejto doby bude Migračný úrad skúmať jednotlivé dôvody, ktorými účastník konania odôvodňuje svoju žiadosť o udelenie azylu. Proti tomuto rozhodnutiu správneho orgánu podal včas odvolanie navrhovateľ, prostredníctvom splnomocneného zástupcu a žiadal zrušiť rozhodnutie odporcu o zaistení a vrátiť vec odporcovi na ďalšie konanie, s nariadením bezodkladného prepustenia navrhovateľa zo zaistenia s tým, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. V opravnom prostriedku splnomocnený zástupca navrhovateľa uviedol niekoľko odvolacích dôvodov. Predovšetkým vytýkal odporcovi, že nedostatočne zistil skutkový stav veci a napadnuté rozhodnutie odporcu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že rozhodnutie je arbitrárne a nepreskúmateľné, pričom citoval odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odporcu v bode I. svojho návrhu. Navrhovateľ v opravnom prostriedku uviedol, že dôvody uvádzané odporcom v napadnutom rozhodnutí sú zjavne nedostatočné pre účely článku 5 odsek 1 písm. f) Dohovoru, nakoľko odporca v napadnutom rozhodnutí neuvádza účel zaistenia navrhovateľa v zmysle tohto ustanovenia. Slovensko prijalo zodpovednosť za posúdenie žiadosti navrhovateľa o udelenie azylu a preto je navrhovateľ oprávnený zdržiavať sa na území SR. Vzhľadom na všeobecne známu bezpečnostnú situáciu v krajine pôvodu navrhovateľa, v Sýrii, nie je možné realizovať jeho vyhostenie do tejto krajiny. Hoci s účinnosťou od 1.1.2014 zákon o pobyte cudzincov oprávňuje policajta zaistiť žiadateľa o azyl z dôvodov špecifikovaných v § 88a, transponujúc tzv. recepčnú smernicu o prijímaní žiadateľov o azyl, nič to nemení na požiadavkách pre oprávnené zásahy do osobnej slobody každého jednotlivca bez ohľadu na jeho postavenie ako žiadateľa o azyl. Podľa právneho názoru navrhovateľa odporca nesprávne vyložil ustanovenie § 88a ods. 1 písm. e) na prejednávaný prípad, ktoré oprávňuje policajta zaistiť žiadateľa o azyl na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku. Toto ustanovenie neoprávňuje odporcu pozbavovať slobody žiadateľov o azyl na dobu celého azylového konania v prvom stupni, t.j. do vydania rozhodnutia Migračného úradu MV SR o žiadosti o azyl. Napriek tomu odporca zaistil navrhovateľa na dobu až 5 mesiacov. Zistenie dôvodov žiadosti o azyl je možné už pri podaní vyhlásenia o žiadosti o azyl po tzv. pohovore, prevedenom pred Migračným úradom v konaní o azyl. Podľa názoru navrhovateľa preto odpadol účel zaistenia, nakoľko počas pohovoru pred Migračným úradom dňa 30.4.2014 uviedol konkrétne dôvody svojej žiadosti. Odporca sa k opravnému prostriedku navrhovateľa písomne vyjadril dňa 21.05.2014. Odporca zdôraznil, že navrhovateľ bol na územie SR eskortovaný podľa Dublinského nariadenia po úteku z územia SR a jeho zaistení orgánmi Dánska a jeho eskorte späť na územie Slovenskej republiky. Navrhovateľ sa na území SR dopustil úmyselného trestného činu, za ktorý bol právoplatne odsúdený a bol mu zaň uložený trest. Upriamil pozornosť súdu aj na úradný záznam spracovaný pod č.p. PPZ- HCP-PO9-20-025/2014, ktorý slúži ako ďalší dôkazový materiál, odstúpený Národnej jednotke boja proti nelegálnej migrácii a týka sa dôležitých skutočností o jeho ďalšej úmyselnej trestnej činnosti na území SR. Odporca vykonanými a predloženými dôkazmi jednoznačne preukázal, že navrhovateľ podal svoju žiadosť o udelenie azylu účelovo a na území SR o túto ochranu nemá záujem. Navrhovateľa odporca nezaistil za účelom výkonu trestu vyhostenia a neskúmal preto podmienky výkonu tohto trestu, ale ho zaistil v zmysle § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku. Odporca mal za to, že rozhodnutie o zaistení je vydané v súlade s národnou, ako aj medzinárodnou legislatívou. K odvolacej námietke, týkajúcej sa dĺžky zaistenia navrhovateľa, odporca vo svojom vyjadrení uviedol, že v zmysle § 88a ods. 2 žiadateľ môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, nepresahujúci 6 mesiacov. Podľa právneho názoru odporcu uvedením dôvodu žiadosti o azyl účastníkom konania neodpadá účel zaistenia. Vychádzajúc z dikcie ustanovenia § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov je účelom zaistenia v zmysle predmetného ustanovenia zhromaždiť, vyhodnotiť a následne rozhodnúť o všetkých skutočnostiach, na ktorých je založená žiadosť o udelenie azylu, čo bude mať v konečnom dôsledku za následok vydanie rozhodnutia v azylovom konaní. Pri žiadateľoch, ktorí nespolupracujú alebo inak úmyselne maria azylovú procedúru, a to najmä tým, že utečú z územia SR, nemôže Migračný úrad vierohodne zistiť tie skutočnosti, na ktorých je založená žiadosť o azyl. Hlavným účelom pri zaistení žiadateľa, u ktorého je dôvodná obava, že sa pokúsi o útek, je zabezpečiť prítomnosť žiadateľa o azyl a mať ho vo fyzickej dispozícii v rámci azylovej procedúry, ako to uviedol i Ústavný súd SR v náleze č.k. II.ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010. Na záver odporca vo svojom vyjadrení uviedol, že je neprípustné, aby právny zástupca navrhovateľa zovšeobecňoval svoje argumenty z rôznych prameňov pre všetkých žiadateľov o azyl v snahe generalizovať ich a následne tak na ich základe uplatňoval prezumpciu zaistenia na všetkých žiadateľov o azyl. Štát má nielen právo, ale aj povinnosť brániť sa proti zneužívaniu azylovej procedúry účinnými a zákonnými nástrojmi v podobe využívania zákonných oprávnení. Je zrejmé, že navrhovateľ ani nemá záujem o udelenie azylu na území SR, čomu nasvedčuje aj skutočnosť, že počas celej doby sa nezaujímal, či už písomne alebo telefonicky, v akom stave sa jeho žiadosť o udelenie azylu na území SR nachádza. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo. Rozhodol bez nariadenia pojednávania rozsudkom v zmysle § 250f ods. 1 O. s. p., nakoľko splnomocnený zástupca navrhovateľa i odporca s tým súhlasili a nie je to v rozpore s verejným záujmom. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu v súlade s ustanovením § 156 ods. 3 O. s. p. a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 28.05.2014 o 09:20 hod.. Krajský súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako vecne správne, náležite posúdené aj po právnej stránke. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250q ods. 1 O. s. p.). Krajský súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle § 250l, § 212 ods. 1 O. s. p., sa zaoberal odvolacími námietkami splnomocneného zástupcu navrhovateľa. Úlohou súdu bolo preskúmať zákonnosť napadnutého rozhodnutia odporcu v intenciách námietok navrhovateľa uvedených v opravnom prostriedku zo dňa 13.05.2014, ktorými boli : 1. arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť rozhodnutia odporcu v súvislosti s existenciou predchádzajúceho rozhodnutia o zaistení navrhovateľa 2. dôvody uvádzané odporcom v napadnutom rozhodnutí sú zjavne nedostatočné pre účely uvedené v zmysle článku 5 ods. 1 Dohovoru 3. odporca nesprávne vyložil ustanovenie § 88a ods. 1 písm. e) zákona o pobyte cudzincov, vzhľadom na stanovenú dĺžku zaistenia a skutočnosť, že pred Migračným úradom navrhovateľ dňa 30.4.2014 uviedol konkrétne dôvody svojej žiadosti Krajský súd pri rozhodovaní o opravnom prostriedku prihliadol na nasledujúce relevantné ustanovenia zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Podľa ust. § 3 ods. 1 Správneho poriadku /ďalej len „SP“/, správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. Podľa ust. § 3 ods. 4 prvá veta SP, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Podľa ust. § 34 ods. 1 SP na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu /§ 34 ods. 4 SP/. Podľa ust. § 47 ods. 3 SP v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Podstatná pre posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia je tá skutočnosť, že boli dané dôvody zaistenia podľa § 88a ods. 1 písm. b) v čase vydania napadnutého rozhodnutia, teda navrhovateľ bol zaistený na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku. Vzhľadom na predchádzajúce konanie navrhovateľa, a to spáchanie úmyselnej trestnej činnosti na území SR, pre ktorý mu bol súdom uložený trest vyhostenia na dobu šiestich rokov a tým pádom na následné opustenie územia SR pred skončením predchádzajúceho azylového konania, po jeho vrátení na územie SR z Dánska v rámci Dublinského konania, je odôvodnený záver odporcu v napadnutom rozhodnutí, že úmyslom navrhovateľa nie je zdržiavať sa na území SR, kde požiadal o udelenie azylu a preto odporca dôvodne dospel k záveru, že existuje riziko úteku navrhovateľa a účel zaistenia je daný potrebou zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať. K námietke navrhovateľa, že Migračným úradom bol vypočutý dňa 30.4.2014 a uviedol konkrétne dôvody svojej žiadosti, súd uvádza, že z tohto dátumu je zrejmé, že k tomu došlo až po rozhodnutí Migračného úradu, ktoré preskúmava súd v čase vydania napadnutého rozhodnutia. V zápisnici o vyjadrení účastníka konania navrhovateľ využil svoje zákonné právo a nevypovedal. Odporca správne vychádzal z jemu dostupných informácii a tieto objektívne posúdil, najmä z pohľadu dôveryhodnosti osoby navrhovateľa a vo svetle tejto skutočnosti posudzoval aj relevantnosť dôvodov na strane navrhovateľa v súvislosti so zaistením tejto osoby. V tejto súvislosti zároveň treba uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32 zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ v priebehu správneho konania uviedol. Zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia. Podľa platnej právnej úpravy ZoPC účinnej ku dňu zaistenia, pre účely inštitútu zaistenia platia ust. § 88 a § 88a citovaného zákona o pobyte cudzincov. Podľa ust. § 88a ods. 1 ZoPC, policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky a) na účel zistenia alebo overenia jeho totožnosti alebo štátnej príslušnosti, b) na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku, c) ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) a ktorý podal žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie, d) ak je to potrebné z dôvodu ohrozovania bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku, alebo e) z dôvodu podľa § 88 ods. 1 písm. c). Podľa ust. § 88 ods. 1 písm. c) policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku. Podľa ust. § 88 ods. 3 ZoPC podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté. Na základe uvedených skutočností považoval krajský súd odvolacie námietky splnomocneného zástupcu navrhovateľa za nedôvodné, nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. Z tohto pohľadu nezistil v postupe odporcu žiadne pochybenie a v podrobnostiach poukazuje na správne závery odporcu v napadnutom rozhodnutí. Odporca sa vo svojom rozhodnutí zaoberal účelom zaistenia, ako aj odôvodnením potrebnej predpokladanej dĺžky zaistenia, účelnosťou a efektívnosťou zaistenia. Podľa ust. § 250q ods. 2 prvá veta O.s.p., o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmané rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšia konanie. Na základe vyššie citovaného zákonného ustanovenia, súd rozhodnutie odporcu potvrdil. Účastníkom nevznikli trovy konania, preto im súd ich náhradu nepriznal, s poukazom na ust. § 250l ods. 2, 246c ods. 1 O.s.p.. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 7 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O.s.p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.