Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 5Saz/9/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7013200646 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 07. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7013200646.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach, samosudkyňa JUDr. Eva Styková, v právnej veci navrhovateľa: N. U., B.. XX.XX.XXXX, H. N. U., B.. XX.XX.XXXX, H. H. W. O., B.. XXXX P. C. X., C. O., L. W., H. N.Á. G. (Ď. I. „.), Š. L. H., L. B., T. P., U. P., L. O. L. P. H. C. X., C. O., L. W., toho času miesto pobytu L. O. C.L. B. P., U. G. (Ď. I. „.), proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej repulbiky, Migračný úrad, ul. Pivonková č. 6, 812 72 Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia odporcu ČAS: MU-61-21/PO-Ž-2013 zo dňa 28.03.2013, takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozhodnutie odporcu zo dňa 28.03.2013 č. p. ČAS: MU-61-21/PO-Ž-2013. Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a. Štát n e m á právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Odporca napadnutým rozhodnutím ČAS: MU-61-21/PO-Ž-2013 zo dňa 28.03.2013 zamietal žiadosť navrhovateľa o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky (ďalej len „SR“) v zmysle ustanovenia § 12 ods. 2 písm. j) a ods. 3 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) ako zjavne neopodstatnenú. Navrhovateľ dňa 31.01.2013 po transfere na územie SR z územia Belgického kráľovstva na Oddelení hraničnej kontroly L. W.-I. vyhlásil, že žiada o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany z dôvodu obavy o svoj život a svoje zdravie. Jedná sa o druhú žiadosť navrhovateľa. Prvýkrát požiadal o azyl 14.11.2011 z ekonomických dôvodov v sprievode opatrovníka Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny O., ktorý mu ako maloletému bol ustanovený za opatrovníka. Migračný úrad rozhodnutím zo dňa 10.02.2012 ČAS: MU-542-24/ PO-Ž-2011 navrhovateľovi neudelil azyl a neposkytol doplnkovú ochranu. Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 4Saz/1/2012 zo dňa 06.06.2012 potvrdil toto rozhodnutie, následne Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 1Sža/23/2011 zo dňa 16.10.2012 potvrdil rozsudok Krajského súdu v Košiciach a vec nadobudla právoplatnosť dňa 16.12.2012. Za účelom zdôvodnenia podanej žiadosti bol s navrhovateľom vykonaný vstupný pohovor, v rámci ktorého navrhovateľ uviedol, že v krajine pôvodu nebol členom žiadnej politickej strany, či organizácie a nebol nikdy trestne stíhaný. Tvrdil, že pred siedmymi rokmi mu strýko, člen hnutia Taliban, zastrelil otca, ktorý nesúhlasil s tým, aby sa jeho rodina pridala k Talibanu. Strýko sa potom násilne zosobášil s jeho matkou a chodili za nimi členovia Talibanu. Po rokoch strýko chcel, aby vykonal samovražedný útok, s čím nesúhlasil a preto ho synovia strýka fyzicky napadli nožom a v zadnej časti tela mu spôsobili reznú ranu, z ktorej sa liečil dva mesiace. Po piatich mesiacoch od incidentu, o ktorom nevedel povedať, kedy k tomu presne došlo, opustil H.. Podľa názoru správneho orgánu navrhovateľ nesplnil zákonom stanovené podmienky pre udelenie azylu na území SR. Svoju žiadosť zakladá na iných dôvodoch než tých, ktoré by potvrdzovali opodstatnenosť jeho obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, zastávania určitých politických názorov alebo z dôvodu uplatňovania svojich politických práv a slobôd. Navrhovateľovi v krajine pôvodu žiadne takéto prenasledovanie nehrozilo a preto odporca jeho žiadosť zamietol ako zjavne neopodstatnenú, a to aj poukazom na Ženevskú konvenciu z roku 1951. Odporca sa vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal otázkou dôveryhodnosti osoby navrhovateľa v súlade so Spoločným stanoviskom Rady EÚ o harmonizovanom prístupe k uplatňovaniu pojmu „utečenec“ zo dňa 04.02.1996 a § 19a ods. 3 zákona o azyle. Migračný úrad dospel k záveru, že nebola preukázaná všeobecná dôveryhodnosť navrhovateľa, ktorý v prvej žiadosti vystupoval pod inými identifikačnými údajmi a uvádzal výrazne odlišné dôvody svojej žiadosti, ako aj iné problémy, pre ktoré sa rozhodol opustiť krajinu pôvodu. Týmito rozpormi sa odporca zaoberal v napadnutom rozhodnutí, na ktoré krajský súd poukazuje. Odporca považoval aj vysvetlenie rôznych identít a rôznych dôvodov žiadosti navrhovateľa za neakceptovateľné, až absurdné, keď navrhovateľ uviedol, že konal tak preto, lebo mu tak poradili priatelia a SR nebola jeho cieľovou krajinou, tam chcel uviesť pravdu, hoci predtým tvrdil, že nemal žiadnu cieľovú krajinu svojej cesty, len v dotazníku z 24.11.2011 uviedol, že by rád šiel do Talianska, no na Slovensko bol vrátený z územia Belgicka. Navyše bol toho názoru, že v prípade nevyhovenia jeho žiadosti by odišiel do inej krajiny, kde by neprišli na to, že o udelenie azylu žiadal v minulosti na území Slovenska. Ako nelogicky vyhodnotil odporca navrhovateľov argument, že v Rakúsku, respektíve v Belgicku neuvádzal pravdu preto, lebo vedel, že ho vrátia na Slovensko, kde by mohol uviesť pravdu o svojej identite a dôvodoch svojej žiadosti. Navrhovateľ bol poučený o povinnosti vypovedať pravdu a v oboch konaniach prehlásil, že o všetkých dôvodoch vypovedal pravdivo. S prihliadnutím na ustanovenie § 12 ods. 2 písm. j/ zákona o azyle odporca zamietol žiadosť navrhovateľa o udelenie azylu ako zjavne neopodstatnenú, nakoľko žiadateľ nespĺňa podmienky podľa § 8, 10, 13a alebo 13b a ide o ďalšiu žiadosť o udelenie azylu a žiadateľ uviedol iné osobné údaje. Navrhovateľ nespĺňa podmienky pre udelenie azylu v zmysle § 8 a 10 zákona o azyle a odporca sa zaoberal tiež podmienkami poskytnutia doplnkovej ochrany v zmysle § 13a a 13b, v rámci ktorých sa zaoberal bezpečnostnou situáciou v H. a jej hodnotením aj z pohľadu rozsudku Európskeho súdneho dvora C-465/07. Krajský súd poukazuje na hodnotenie týchto podmienok v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odporcu. Za účelom posúdenia navrhovateľovej žiadosti správny orgán do konania zabezpečil informácie z Odboru dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce o krajine pôvodu navrhovateľa, vypracované dňa 13.03.2013, vedené pod číslom MÚ-ODZS-2013/000035-20. Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ dňa 11.05.2013 v zákonnej 20-dňovej lehote opravný prostriedok a žiadal rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky Migračného úradu ČAS: MU-61-21/PO-Ž-2013 zo dňa 28.03.2013 o zamietnutí žiadosti navrhovateľa o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR ako zjavne neopodstatnenej v plnom rozsahu zrušiť a vec vrátiť odporcovi na nové konanie. Navrhovateľ s rozhodnutím odporcu nesúhlasil, nakoľko sa domnieval, že odporca nesprávne vec posúdil po právnej stránke a nedostatočne zistil skutkový stav veci. Poukázal na to, že krajinu pôvodu opustil z dôvodu obavy o svoj život a nesúhlasí so záverom odporcu, že nespĺňa podmienky pre udelenie azylu v zmysle § 9 zákona o azyle z humanitárnych dôvodov. Taktiež namietal, že nesúhlasí so záverom odporcu, že nespĺňa podmienky na poskytnutie doplnkovej ochrany v zmysle ustanovenia § 13a zákona o azyle a ustanovenia § 2 písm. f/ zákona o azyle. Tvrdil, že počas prvého pohovoru na Migračnom úrade klamal na radu prevádzačov a správne uviedol rok narodenia 1994, hoci v Belgicku na základe lekárskeho vyšetrenia určili rok jeho narodenia na rok 1991. Počas umiestnenia v PT pre mladistvých, po negatívnej odpovedi od odporcu, ho starší muži presvedčili, že má ujsť zo Slovenska a žiadať o azyl v inej krajine, kde jeho vek nie je dôležitý. Trval na tom, že o poskytnutie ochrany žiada z dôvodu obavy o svoj život pred hnutím Taliban, ktoré zavraždilo jeho otca a z toho dôvodu nemôže kontaktovať svoju rodinu, lebo má obavu, že na základe kontaktu ho môže toto hnutie nájsť všade. Z obsahu vyjadrenia odporcu zo dňa 10.06.2013, doručeného odvolaciemu súdu dňa 14.06.2013 vyplynulo, že odporca navrhol napadnuté rozhodnutie ako vecne správne a zákonné potvrdiť. Správny orgán úvodom argumentoval všetkými dôvodmi žiadosti navrhovateľa s podrobným poukazom na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia s tým, že navrhovateľ nesplnil primárny predpoklad na udelenie azylu a svoju žiadosť zakladal na irelevantných dôvodoch. Po opätovnom preskúmaní správny orgán dospel k záveru, že navrhovateľove dôvody nemožno subsumovať medzi dôvody hodné udelenia azylu, uvedené tak v Ženevskom dohovore, ako i v zákone o azyle. Podľa názoru odporcu rovnako neboli preukázané ani žiadne skutočnosti, ktoré by zakladali dôvod na poskytnutie doplnkovej ochrany podľa § 13a zákona o azyle. Správny orgán v tejto súvislosti dodal, že vzhľadom na skutočnosť, že v konaní nerozhodoval o neudelení azylu podľa § 13 zákona o azyle, nerozhodoval ani o možnosti poskytnutia doplnkovej ochrany. Aj napriek tomu však posudzoval žiadosť navrhovateľa i z tejto stránky, no nezistil žiadny z dôvodov na poskytnutie doplnkovej ochrany podľa § 13a citovaného zákona. Námietku v tomto smere považoval odporca za irelevantnú a účelovú. Pojednávania Krajského súdu v Košiciach, nariadeného na deň 29.07.2013, sa zúčastnil navrhovateľ, zástupca odporcu ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní, ktoré žiadal uskutočniť v jeho neprítomnosti. Navrhovateľ na pojednávaní krajského súdu uviedol, že na územie SR prišiel ako maloletý vo veku 17 rokov, v H. nemohol chodiť do školy a preto nevie ani čítať, ani písať. Niečo sa naučil písať, takže zápisnice podpisoval vlastnoručne. Tvrdil, že nemal prehľad o situácii a na radu krajanov z toho dôvodu sa správal a vypovedal v zápisniciach tak, ako sa to stalo. Nevedel čo znamenajú odtlačky prstov, že nemôže v inej krajine žiadať o azyl. Z Rakúska bol deportovaný. Je tu tri roky a dvakrát bola jeho žiadosť zamietnutá. Zotrval na tom, že keby v H. nebol ohrozený jeho život, nebol by odtiaľ odišiel. Opakoval, že bol nútený do spolupráce s Talibanom zo strany strýka, ktorý ho pichol nožom do chrbta. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa nie je dôvodný. V zmysle ustanovenia § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. V zmysle § 9 zákona o azyle ministerstvo môže udeliť azyl z humanitných dôvodov, aj keď sa v konaní nezistia dôvody podľa § 8. V zmysle § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak. V zmysle § 12 ods. 2 písm. j/ o azyle ministerstvo zamietne žiadosť o udelenie azylu ako zjavne neopodstatnenú aj vtedy, ak žiadateľ nespĺňa podmienky podľa § 8, 10, 13a alebo § 13b a ak ide o ďalšiu žiadosť o udelenie azylu a žiadateľ uviedol iné osobné údaje. Ministerstvo rozhodne podľa odsekov 1 a 2 do 60 dní od začatia konania; po uplynutí tejto lehoty žiadosť o udelenie azylu nemôže byť zamietnutá ako zjavne neopodstatnená. (§ 12 ods. 3 zákona o azyle) Z ustanovenia § 20 ods. 5 zákona o azyle vyplýva, že do lehoty na vydanie rozhodnutia podľa tohto zákona sa čas potrebný na doručenie rozhodnutia nezapočítava. Azyl predstavuje medzinárodnoprávnu ochranu osôb, ktoré majú v krajine svojho pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôžu alebo nechcú vrátiť do tohto štátu. V ustanovení § 12 zákona o azyle sú vymedzené zákonné podmienky, za splnenia ktorých môže byť žiadosť žiadateľa o azyl zamietnutá ako zjavne neopodstatnená v prípade, ak žiadateľ svoju žiadosť zakladá na iných dôvodoch alebo skutočnostiach, ako sú uvedené v § 8, § 10, § 13a alebo § 13b citovaného zákona, pričom také rozhodnutie musí byť vydané do 60 dní od začatia konania. Z administratívneho spisu odporcu odvolací súd považoval za preukázané, že odporca rozhodol o žiadosti navrhovateľa v súlade s ustanovením § 12 ods. 3 zákona o azyle v lehote 60 dní od začatia konania o udelenie azylu. Predmetom konania na krajskom súde bolo rozhodnutie Migračného úradu o zamietnutí žiadosti navrhovateľa o udelenie azylu ako zjavne neopodstatnenej podľa § 12 ods. 2 písm. j/ zákona o azyle. Z administratívneho spisu je zjavné, že odporca vykonal v konaní náležité dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa a obsahom správ o krajine pôvodu, a to informáciami z odboru Dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce o krajine pôvodu navrhovateľa zo dňa 13.03.2013, z ktorých stručne popísal spoločenskopolitickú situáciu v krajine pôvodu so zameraním na dôvody, pre ktoré navrhovateľ žiadal o udelenie azylu. Podrobne sa pritom zaoberal aj výpoveďou navrhovateľa v predchádzajúcom konaní o jeho žiadosti o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany, vo veci vedenej u odporcu pod ČAS: MU-542-24/PO-Ž-2011. Pri hodnotení dôveryhodnosti navrhovateľa dospel odporca k záveru, že navrhovateľ je osobou nedôveryhodnou a aj jeho vysvetlenie dôvodov rozpornosti jeho tvrdení pred Migračným úradom považoval za neakceptovateľné až absurdné. Nepochybne sa jednalo o ďalšiu žiadosť navrhovateľa po vrátení z Belgicka, pričom navrhovateľ uvádzal v každom konaní iné osobné údaje. V prejednávanej veci odporca rozhodol o žiadosti navrhovateľa na základe náležite zisteného skutkového stavu a vec správne právne posúdil podľa ustanovenia § 12 ods. 2 písm. j) zákona o azyle, keďže navrhovateľ nesplnil podmienky podľa § 8, 10, 13a alebo 13b. Išlo o jeho ďalšiu žiadosť o udelenie azylu a uviedol iné osobné údaje. V predchádzajúcom konaní uvádzal meno H. W. O., B.. XXXX, v súčasnom konaní meno N. U., B.H.. XX.XX.XXXX a N. U., B.. XX.XX.XXXX, v Rakúsku vystupoval pod menom V. O.. V opravnom prostriedku navrhovateľ namietal nedostatočne zistený skutkový stav a nesprávne právne posúdenie, ktorým nie je možné argumentovať, ak je nedostatočne zistený skutkový stav. Namietal len neposkytnutie azylu z humanitných dôvodov zmysle § 9 zákona o azyle, nie v zmysle § 8 zákona o azyle a následne nedostatočne zistený skutkový stav v otázke posúdenia doplnkovej ochrany. Rozhodnutie udeliť či neudeliť azyl z humanitných dôvodov podľa § 9 zákona o azyle je vecou správneho uváženia správneho orgánu a vo vzťahu k výsledku tohto rozhodnutia nie je prieskum súdu možný. Keďže nejde o nárok, o ktorom musí rozhodnúť správny orgán ex lege, ale o výsledok správneho uváženia správneho orgánu, ktorý nie je preskúmateľný súdom, námietka navrhovateľa, že správny orgán sa možnosťou udelenia azylu z humanitných dôvodov nezaoberal, neobstojí, najmä za situácie, že navrhovateľ v priebehu administratívneho konania ani netrval, že existujú, dôvody v tomto ustanovení uvedené (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžo KS 124/2005 zo dňa 23. januára 2007). V opravnom prostriedku ani navrhovateľ neargumentoval žiadnym dôvodom, rozhodným pre udelenie azylu z humanitných dôvodov, iba opakoval, že krajinu pôvodu opustil z dôvodu obavy o svoj život. Posúdenie hrozby vážneho bezprávia prichádza do úvahy v prípade, ak je odporca povinný rozhodnúť o poskytnutí doplnkovej ochrany (ak neudelí azyl alebo rozhodnutie o jeho odňatí, okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2), zjavne sa teda nejedná o prípad navrhovateľa, ktorý ani nenamietal neudelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle. Napriek tomu sa odporca v dôvodoch rozhodnutia podrobne zaoberal aj otázkou hrozby vážneho bezprávia vo svetle informácií o krajine pôvodu, hoci mu to zákon o azyle neukladá a preto krajský súd túto odvolaciu námietku vyhodnotil ako nedôvodnú. Na základe uvedených skutočností považoval krajský súd odvolacie námietky za nedôvodné, nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. Z uvedených dôvodov bolo napadnuté rozhodnutie odporcu podľa § 250q ods. 2 zákona o azyle ako vecne a právne správne potvrdené. Podľa názoru krajského súdu, v preskúmavanej veci bol dostatočne zistený skutkový stav veci, pretože navrhovateľom uvedené skutočnosti boli odporcom správne a logicky vyhodnotené a právne správne posúdené v súlade so zákonom o azyle. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O.s.p.. Navrhovateľ nebol v konaní úspešný, preto nemá právo na náhradu trov konania. Odporcovi náhrada trov konania nepatrí, preto súd účastníkom náhradu trov konania nepriznal. V zmysle § 148 ods. 1 O. s. p. štátu nebolo priznané právo na náhradu trov konania. Podľa § 141 ods. 2 O. s. p. trovy spojené s tým, že účastník koná vo svojej materčine alebo v jazyku, ktorému rozumie (§ 18), platí štát. Poučenie: Odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že: a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.