Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 2Co/285/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7612202384 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Bodnárová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7612202384.1 Uznesenie Krajský súd v Košiciach vo veci navrhovateľa EOS KSI Slovensko, s.r.o., Bratislava, Údernícka 5, IČO: 35 724 803, zast. JUDr. Tomáš Kušnír, s.r.o., Bratislava, Údernícka 5, IČO: 36 613 843, proti odporcovi X. H., nar. X.X.XXXX, bytom X., Š. XXX/X, za účasti vedľajšieho účastníka Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS Prešov, Važecká 16, IČO:42 176 778, o zaplatenie 729,60 € s prísl., o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Spišská Nová Ves, č.k. 1 Ro 26/2012-23 zo 14.6.2012, takto r o z h o d o l : M e n í uznesenie v napadnutej časti, vo výroku o trovách vedľajšieho účastníka tak, že zaväzuje žalobcu zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi titulom náhrady trov prvostupňového konania 79,58 € na účet advokáta JUDr. Igora Šafranku do 3 dní po právoplatnosti uznesenia. Žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa uznesením zrušil platobný rozkaz č.k. 1Ro 41/2012-17 zo 14.2.2012 a konanie zastavil. Vo vzťahu medzi navrhovateľom a odporcom účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi trovy konania v sume 132,64 € do troch dní od právoplatnosti uznesenia na účet advokáta JUDr. Igora Šafranka a rozhodol o tom, že navrhovateľ má právo na vrátenie súdneho poplatku v sume 151,90 € prostredníctvom Daňového úradu v Bratislave v lehote 30 dní od doručenia uznesenia. O zrušení platobného rozkazu a zastavení konania vo veci samej rozhodol s poukazom na ust. § 174 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 172 ods. 1 O.s.p. O trovách konania rozhodol podľa § 146 ods. 2 veta druhá O.s.p., keďže žalovanému trovy nevznikli, preto ich náhradu účastníkom vo vzťahu navrhovateľa a odporcu nepriznal. Zaviazal odporcu (správne navrhovateľa) nahradiť vedľajšiemu účastníkovi trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia. O výške trov rozhodol s poukazom na ust. § 1 ods. 3 zák. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len zák. č. 655/2004 Z.z.), § 11 ods. 1 písm. b/, zák. č. 655/2004 Z.z., § 14 ods. 1 zák. č. 655/2004 Z.z. a § 16 ods. 3 zák. č. 655/2004 Z.z. pri zohľadnení, že priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva SR predstavuje 763 € a 1/13 z tejto sumy 58,69 €. Priznal zástupcovi vedľajšieho účastníka odmenu za dva úkony právnej pomoci (príprava a prevzatie zastúpenia a oznámenie o vstupe do konania) paušálnu náhradu 2 x 7,63 €, čo spolu predstavuje 132,64 €. O vrátení súdneho poplatku rozhodol s poukazom na ust. § 11 ods. 3, 4, 11 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov. Uznesenie vo výroku o trovách konania v časti, v ktorej súd navrhovateľa zaviazal na náhradu trov konania vedľajšiemu účastníkovi, napadol včas podaným odvolaním navrhovateľ. Navrhol zmeniť uznesenie v napadnutej časti tak, aby vedľajšiemu účastníkovi náhrada trov konania nebola priznaná a zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania. Nesúhlasil s rozhodnutím súdu prvého stupňa v uvedenej časti poukazujúc na to, že v danom prípade nemožno hovoriť o trovách účelne vynaložených na uplatnenie alebo bránenie práva. Bol toho názoru, že nemožno prijať záver, že právny zástupca vedľajšieho účastníka vykonal úkony nevyhnutné pre úspech vo veci, t.j. že poskytol právne služby, ktorých vykonanie by malo vplyv na rozhodnutie súdu a ktoré by nemohlo uskutočniť samotné združenie bez právneho zastúpenia. Poukázal na to, že podľa údajov registrácie Ministerstva vnútra SR samotné združenie má v radoch členov, ktorí evidentne majú právnické vzdelanie. Poukázal na to, že účelom združenia podľa jeho stanov je kolektívna ochrana spotrebiteľov, podávanie žalôb podľa zákona o ochrane spotrebiteľa, zastupovanie spotrebiteľov v občianskom súdnom konaní a vstup do spotrebiteľských sporov v pozícii vedľajšieho účastníka. Bol toho názoru, že pokiaľ združenie sa rozhodne využiť pre zastupovanie v konaniach pomoc advokáta, musí trovy právneho zastúpenia znášať z vlastných prostriedkov, v opačnom prípade jeho konanie vytvára dojem účelovosti. Je inštitúciu spôsobilou účinne obraňovať práva spotrebiteľa v súdnom konaní. Namietal, že v konaní vedľajšieho účastníka v podobe jeho právneho zastúpenia dochádza k nadbytočnému navyšovaniu trov konania a nie hospodárnosti konania, na čo by mal súd prihliadať. Poukazoval aj na rozhodnutia iných súdov, z ktorých ním uvádzané závery vyplývajú. Zároveň poukázal aj na to, že rozhodnutie o náhrade za úkon právnej služby prevzatie a príprava právneho zastúpenia je nepreskúmateľné, nakoľko z rozhodnutia nie je zrejmé, akým spôsobom sa právny zástupca oboznámil so spisovým materiálom. Navyše vyjadrenia právneho zástupcu v konaní sú zhodné s vyjadreniami v iných konaniach. Vedľajší účastník v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania, a to za jeden úkon právnej pomoci - vyjadrenie k odvolaniu. Poukázal na to, že vedľajší účastník má podľa § 93 ods. 4 O.s.p. v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník, koná však iba sám za seba. Právo na zástupcu má z rovnakých dôvodov, z akých ho má aj žalobca, preto považoval za absurdné, pokiaľ žalobca ako účastník konania zastúpený advokátom upiera právo na zastúpenie advokátom inému účastníkovi. Bol toho názoru, že účelnosť trov vynaložených na právnu pomoc možno odvodiť z článku 47 ods. 2 Ústavy. Poukazoval na to, že vedľajší účastník ako Občianske združenie zložené prevažne z laikov v oblasti práva má právo vystupovať proti dodávateľom na základe princípu „rovnosti zbraní“. Poukazoval na to, že jeho vstupom (vedľajšieho účastníka) do konania, sa navrhovateľ v súdnych konaniach začína ocitať v postavení, v ktorom nachádza rovnocenného partnera v riešení právnych otázok súvisiacich s prebiehajúcimi spormi, pretože samotní spotrebitelia sa nedokážu náležite brániť. Poukázal aj na to, že konanie bolo zastavené potom, čo žalobca vzal svoju žalobu späť v celom rozsahu až po jeho vstupe do konania, teda sa tak stalo v dôsledku ich aktivity. V ďalšej časti odvolania poukazoval na nekalé praktiky dodávateľov v súvislosti s neprijateľnými zmluvnými podmienkami. Zdôrazňoval, že svojou činnosťou napĺňa vysoké ciele politiky EÚ v oblasti ochrany spotrebiteľov. V tejto súvislosti poukazoval na rozsudok súdneho dvora EÚ vo veci C-179/09, z ktorého vyplýva, že Združenie na ochranu spotrebiteľa má právo na advokáta aj na náhradu trov konania. Do pozornosti dal aj na novelizované znenie § 137 O.s.p., podľa ktorého vedľajšiemu účastníkovi výslovne patrí náhrada výdavkov za zastupovanie advokátov. Čo sa týka námietky, že samotné združenie má v radoch členov, ktorí evidentne majú právnické vzdelanie, uviedol, že má iba jednu takúto členku, ktorá žiadnu právnu prax nevykonáva. Považoval však za právne irelevantné, či právny subjekt, ktorý je účastníkom konania má alebo nemá právne vzdelanie, resp. má členov s právnickým vzdelaním. Pokiaľ by sa mali v praxi presadiť názory navrhovateľa snažiace sa upierať mu právo na zástupcu vzhľadom na predmet jeho činnosti, potom by bolo problematické aj zastupovanie advokátmi, napr. sudcov, prokurátorov, advokátov, ministrov spravodlivosti, predsedov vlád, ktorí sú právnikmi, bolo by to v evidentnom rozpore s platným právom. K argumentácii navrhovateľa, že združenie má možnosť využívať aj určitú podporu ministerstva poukázal na to, že združenie dostalo finančný príspevok, resp. podporu vo výške 1.000 € od Ministerstva hospodárstva SR, ktoré však pri jeho objeme činnosti nepokrýva ani poštovné výdavky. Naviac nie je mu jasné, prečo by mal štát dotovať prehraté súdne spory dodávateľov, resp. vymáhačských spoločností. Zdôrazňoval, že jeho pozícia je diametrálne odlišná od pozície navrhovateľa, opätovne zdôrazňoval, že pokiaľ by do konania nevstúpil, navrhovateľ by mal právoplatné platobné rozkazy, v ktorých by mu boli priznané premlčané nároky uplatnené pred dovŕšením štvorročnej premlčacej lehoty alebo v predĺženej 10-ročnej premlčacej lehote v rozpore so spotrebiteľským právom. Bol toho názoru, že v danom prípade neprichádza do úvahy použitie § 150 O.s.p. tak, ako to žiada navrhovateľ, pretože nie sú splnené podmienky, že ide o dôvody hodné osobitného zreteľa a o výnimočné okolnosti. Naopak bol toho názoru, že vzhľadom na obchodné praktiky navrhovateľa je namieste v prípade jeho neúspechu v konaní alebo v dôsledku procesného rozhodnutia, keď navrhovateľ procesne zavinil zastavenie konania, zaväzovať ho na náhradu trov. Sociálne aspekty u neho do úvahy neprichádzajú. K námietkam týkajúcim sa uskutočnenia úkonu právnej služby prevzatie a príprava zastúpenia uviedol, že tento úkon sa musel logicky uskutočniť, keď sa stal vedľajším účastníkom v konaní v zastúpení advokátom a súd s ním v tejto pozícii koná. Poukázal na to, že uvedený úkon spočíva v zistení existencie živej spotrebiteľskej veci na súde, zistenie dodávateľa, ktorý žalobu podal, vrátane súvisiacich administratívnych a daňových evidencií. V rámci tohto úkonu zasielajú vstup vedľajšieho účastníka do tej ktorej spotrebiteľskej veci na súd, ďalšie úkony právnej služby závisia od vývoja tej ktorej veci, spravidla tak, že navrhovateľ berie žalobu späť, len čo sa dozvie, že do konania vstúpili alebo sa vec meritórne prejednáva. Odvolanie navrhovateľa podľa neho vyznieva tak, ako keby si navrhovateľ od súdu nárokoval, aby ochraňoval hospodárske záujmy na jeho strane. K rozhodovaniu o náhrade trov konania vo vzťahu k vedľajšiemu účastníkovi poukázal na rozhodnutia odvolacieho súdu Krajského súdu Prešov, Krajského súdu Košice. Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je čiastočne dôvodné. Podľa § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p., ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Podľa § 150 ods. 1 O.s.p. ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť. Podľa § 150 ods. 2 O.s.p. ak sú trovy konania v drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke, môže ich súd nepriznať alebo znížiť. Podľa § 9 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov právnej služby, ktoré advokát vo veci vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak. Podľa § 10 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, ak nie je ustanovené inak považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považujú aj hodnota pohľadávky a hodnota záväzku. Podľa § 11 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je 1/13 výpočtového základu, ak klientom je spotrebiteľ a ide o zastupovanie v spore zo spotrebiteľskej zmluvy. Ustanovenie § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p. ukladá povinnosť nahradiť trovy konania tomu, kto zavinil, že sa konanie muselo zastaviť. Zavinenie možno posudzovať len z procesného hľadiska, nie podľa hmotného práva, pretože potom by išlo o posudzovanie dôvodnosti nároku vo veci samej, takže by po zastavení konania súd ďalej skúmal dôvodnosť nároku vo veci samej. Preto pokiaľ navrhovateľ vzal návrh späť, z procesného hľadiska zásadne platí, že zavinil zastavenie konania a preto je povinný nahradiť trovy konania odporcovi (pokiaľ neprichádza do úvahy postup podľa § 146 ods. 2 veta druhá O.s.p.). Podľa § 93 ods. 4 O.s.p. vedľajší účastník má rovnaké procesné práva ako účastník konania, na strane ktorého vystupuje. Preto to, čo sa vzťahuje na účastníka konania, platí, najmä z hľadiska náhrady trov konania aj pre vedľajšieho účastníka. Základnou otázkou na rozhodnutie o náhrade trov podľa zásady úspechu vyjadrenej predovšetkým v § 142 ods. 1 O.s.p. vo vzťahu ku trovám právneho zastúpenia advokátom v tejto veci, je to, či takéto trovy so zreteľom na skutkovú a právnu zložitosť predmetu súdnej ochrany sú alebo nie sú účelne vynaložené, ak sa súčasne vezme do úvahy aj to, že právne zastúpené advokátom je združenie podľa zákona č. 250/2007 Z. z. Predpoklad na priznanie náhrady trov konania v posudzovanej veci spočívajúci v podmienke, že trovy musia byť účelne vynaložené, treba interpretovať v súlade s dvomi významnými právnymi normami: 1. podľa článku 47 ods. 2 Ústavy, každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi..., 2. podľa § 3 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z. z. každý spotrebiteľ má právo združovať sa spolu s inými spotrebiteľmi v združeniach a prostredníctvom týchto združení v súlade so zákonom chrániť a presadzovať oprávnené záujmy spotrebiteľov, ako aj uplatňovať práva zo zodpovednosti voči osobám, ktoré spôsobili škodu na právach spotrebiteľov. V prvom rade odvolací súd poukazuje na to, že podľa ústavy každý má právo na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 Ústavy) a každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, za podmienok ustanovených zákonom. Žiadnym zákonom nie je vylúčené, aby si toto základné právo na právnu pomoc uplatnilo aj združenie spotrebiteľov a preto toto právo môže uplatniť aj také združenie. Do obsahu tohto základného práva na právnu pomoc nesporne patrí aj zastúpenie účastníka konania (každého) advokátom. Obsah tohto základného práva však nepredpokladá, že spotrebitelia, združení v nejakom združení, sú schopní uplatniť svoje základné právo na súdnu ochranu bez právnej pomoci spočívajúcej v zastúpení advokátom len z dôvodu, že sú právnickou osobou, založenou a vzniknutou za špecifickým účelom ochrany spotrebiteľov. Takéto združenie môže byť podľa názoru odvolacieho súdu, vytvorené aj z osôb, ktoré nemajú žiadny predpoklad, aby sa dokázali právne účinným spôsobom brániť v konaní pred príslušným súdom (podľa názoru odvolacieho súdu ide o znalosť procesných predpisov, ktorú nemožno stotožniť so znalosťou hmotnoprávnej problematiky ochrany spotrebiteľa), a tak len zo zamerania na ochranu spotrebiteľa sa nemôže, podľa odvolacieho súdu, vyvodzovať, že také združenie je schopné zabezpečiť realizáciu základného práva na súdnu ochranu bez zastúpenia advokátom. Navyše, v zákone č. 250/2007 Z. z. sa združenie uvádza vo viacerých ustanoveniach (§ 1, 3, 4, 10, 14b, 19, 20, 25 a 26a). Ani jedno z týchto ustanovení a rovnako ani Občiansky súdny poriadok neukladá takému združeniu (porovnaj najmä § 25 citovaného zákona), aby vo veciach, v ktorých je účastníkom alebo vedľajším účastníkom v konaní, pred súdmi konalo bez reálneho uplatnenia základného práva na právnu pomoc, ktoré patrí každému, vrátane právneho zastúpenia advokátom. V tejto spojitosti treba pripomenúť, že podľa článku 2 ods. 3 Ústavy každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Združeniu podľa § 25 zákona č. 250/2007 Z. z. žiaden zákon nezakazuje byť zastúpený advokátom (podľa názoru odvolacieho súdu ani v hmotnoprávnych vzťahoch) a tento záver musí byť základom pre posúdenie práva združenia, na náhradu trov konania vzniknutých trovami advokátskeho zastúpenia. Takýto výklad základného práva na právnu pomoc podľa článku 47 ods. 2 Ústavy v spojení s § 3 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z. z. je potrebné uplatniť v posudzovanom spore aj vo vzťahu k § 146 ods. 2 O.s.p., osobitne ku náhrade trov konania, vzniknutých právnou pomocou poskytnutou advokátom. Vychádzajúc z takéhoto výkladu ústavy a zákona o ochrane spotrebiteľov, odvolací súd je názoru, že súčasťou ochrany spotrebiteľa v konaní pred súdom je taký výklad § 142 ods. 1 O.s.p., resp. § 146 ods. 2 O.s.p., ktorý akceptuje, že združenie spotrebiteľov, ak uplatní základné právo na súdnu ochranu, zásadne má právo na náhradu trov konania, ktoré súvisia s právnou pomocou poskytovanou advokátom. Takáto náhrada by mohla byť nepriznaná len v prípade, ak by niektoré úkony právnej pomoci spočívajúcej v zastúpení advokátom boli zbytočné, respektíve neúčelné, ale táto náhrada nemôže byť nepriznaná len na základe toho, že združenie spotrebiteľov sa dalo v konaní pred súdmi zastúpiť advokátom. Za neúčelný úkon v žiadnom prípade nemožno považovať prípravu a prevzatie zastúpenia, pretože taký úkon Občiansky súdny poriadok upravuje a pripúšťa bez obmedzenia. Tento úkon fakticky pozostáva vlastne z dvoch úkonov, a to prevzatie zastúpenia a príprava zastúpenia, pričom pojem príprava zastúpenia v sebe zahŕňa aj oboznámenie sa s predmetom konania. V danom prípade došlo k prevzatiu zastúpenia na základe plnej moci udelenej advokátovi Združením na ochranu občana spotrebiteľa HOOS z 20.2.2012 JUDr. Igorovi Šafrankovi, ktoré je súčasťou oznámenia o vstupe vedľajšieho účastníka do konania. Je potrebné zdôrazniť, že úkon príprava a prevzatie zastúpenia je jeden úkon právnej pomoci, nemožno tento úkon za neúčelný považovať iba z dôvodu, že v čase prevzatia zastúpenia vedľajší účastník nemal k dispozícii žalobný návrh. Navyše jediným obmedzením pri vstupe do konania vedľajšieho účastníka je to, že konanie zatiaľ právoplatne neskončilo. Ide o vstup do neprávoplatne skončeného konania, v ktorom sa nedá vopred vylúčiť, že vedľajší účastník so zreteľom na povahu súdnej ochrany a jej špecifický predmet, ktorým je ochrana spotrebiteľa vo všeobecnosti, môže účinným spôsobom plniť svoju funkciu vedľajšieho účastníka. Za účelný úkon však bez ďalšieho v danom prípade nemožno považovať písomné oznámenie vedľajšieho účastníka o vstupe do konania, pretože toto podanie je bez vecného obsahu, keďže okrem oznámenia o vstupe do konania neobsahuje žiadne skutočnosti, ktoré by sa dotýkali predmetu konania, naopak obsahuje iba žiadosť o doručenie návrhu na začatie konania s prílohami, aby sa k tomuto návrhu mohol vyjadriť. Za takýchto okolností uvedený úkon nemožno považovať za účelne vynaložený. Z vyššie uvedených dôvodov ako už bolo vyššie uvedené odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutom výroku podľa § 220 O.s.p. zmenil tak, že vedľajšiemu účastníkovi priznal náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia za jeden úkon právnej pomoci (príprava a prevzatie zastúpenia) + 58,69 €, paušálna náhrada 1 x 7,63 € a DPH 13,26 €, spolu 79,58 €. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 2 O.s.p. V danom prípade žalobca ako odvolateľ bol v odvolacom konaní úspešný iba čiastočne, preto odvolací súd vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach jednohlasne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.