Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 6S/19735/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7010234137 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 11. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Konček ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7010234137.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Končeka a členov senátu JUDr. Evy Baranovej a JUDr. Valérie Mihalčínovej, v právnej veci žalobcu: DELTA WORK a.s., Krivá č. 21, 040 01 Košice, IČO: 36 596 175, zast. JUDr. Dušanom Antolom, advokátom, Zbrojničná 12, 040 01 Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (pôvodne Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky), Vazovova 2, 815 11 Bratislava, o žalobe žalobcu proti rozhodnutiu žalovaného č. I/223/10963-72755/2010/990057-r zo dňa 18.06.2010, takto r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a. Žalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Žalobou napadnutým rozhodnutím žalovaný postupom podľa § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb., potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Košice IV, číslo 698/230/21180/10/Pav zo dňa 16.03.2010, ktorým tento podľa § 44 ods. 6, písm. b/, bod 1/ zákona č. 511/1992 Zb. vyrubil žalobcovi ako platiteľovi dane z pridanej hodnoty rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2008 v sume 60.493,12 eur. V odôvodnení svojho rozhodnutia žalovaný poukázal na to, že Daňový úrad Košice IV vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január až december 2008, o výsledku ktorej bol dňa 23.02.2010 vyhotovený protokol č. 698/320/14343/2010/Ozi a dňa 12.03.2010 jeho dodatok. Z ich obsahu vyplýva, že žalobca v kontrolovanom zdaňovacom období porušil ust. § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z., keď odpočítal daň z pridanej hodnoty z dvoch faktúr (č. 080400015 zo dňa 11.04.2008 a č. 080400018 zo dňa 15.04.2008) v celkovej sume 1.400.862,90 Sk (46.500,13 eur) od dodávateľa I. I..W..V.., J., V. XX, J.. Bolo zistené, že spoločnosť I. I..W..V.. na uvádzanej adrese nesídli. Spoločnosť v roku 2008 nemala žiadnych zamestnancov, neviedla žiadne záznamy o zamestnancoch a nepodávala výkazy. Žalobca si nesplnil dôkaznú povinnosť a správcovi dane nepreukázal, že fakturované práce boli skutočne vykonané spoločnosťou uvedenou na faktúre, nepredložil žiadne dôkazy o tom, že prijal zdaniteľné plnenia od dodávateľa I. I..W..V.. J.. Nebolo potvrdené uskutočnenie zdaniteľných plnení na základe vystavených faktúr číslo 080400015 a číslo 080400018. Bolo tiež zistené, že dodávateľ - A. P., I..W..V.., S. T. XXX J., vystavil pre žalobcu dve faktúry (č. 010/2008 zo dňa 10.04.2008 a č. 011/2008 zo dňa 14.04.2008), na základe ktorých si potom žalobca v kontrolovanom zdaňovacom období odpočítal daň v celkovej sume 421.553,- Sk (13.992,- eur). Za zdaňovacie obdobie apríl 2008, v ktorom spoločnosť A. P., I..W..V.. údajne vystavila faktúry, boli podané nulové daňové priznania, čím nepriamo deklarovala, že zdaniteľné obchody uvedené vo faktúrach číslo 010/2008 a 011/2008 neboli uskutočnené a teda, že služby deklarované týmito faktúrami neboli dodané, a preto dodávateľovi nevznikla daňová povinnosť a odberateľovi nevznikol nárok na odpočítanie dane. Rozhodujúcou skutočnosťou pre vyrubenie rozdielu dane z pridanej hodnoty bol záver správcu dane, že žalobca neoprávnene odpočítal daň z pridanej hodnoty z uvedených faktúr od spoločnosti I. I..W..V.., J. a spoločnosti A. P., I..W..V.. J.. Splnenie podmienok pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane preukazuje daňový subjekt, t. j. platiteľ dane z pridanej hodnoty. Daňovou kontrolou a šetreniami bolo objektívne spochybnené preukázanie splnenia zákonom stanovených podmienok predložením faktúr, ktorých vierohodnosť nebola žalobcom preukázaná. Dôkazná povinnosť je spojením povinnosti tvrdenia a povinnosti doložiť svoje tvrdenia dôkazmi. Dôkazná povinnosť nie je pre daňovníka - platiteľa dane iba povinnosťou, ale aj významným právom, ktoré žalobca nevyužil tým, že nepredložil také dôkazy, ktorými by preukázal svoje tvrdenia o skutočnostiach uvedených v daňovom priznaní a predmetných faktúrach. Správca dane využil, postupujúc podľa § 29 zákona č. 511/1992 Zb., všetky prostriedky na zaobstaranie dôkazov s cieľom objektívneho zistenia a posúdenia skutkového stavu. Naproti tomu sa žalobca iba obmedzil na všeobecné tvrdenia bez konkrétnych informácií, ktoré by bolo možné preveriť tak, aby sa potvrdila ich pravosť a teda nepreukázal, že plnenia zo strany spoločnosti I. I..W..V.. J. a A. P., I..W..V.. boli uskutočnené. Preto aj správca dane prijal záver, že k dodaniu fakturovaných služieb nedošlo, daňová povinnosť nevznikla a následne nevzniklo ani právo na odpočítanie dane z predmetných faktúr. Včas podanou žalobou zo dňa 05.08.2010, osobne podanou v origináli na Krajskom súde v Košiciach dňa 06.08.2010, sa žalobca domáha zrušenia rozhodnutia žalovaného I/223/10963-72755/2010/990057-r zo dňa 18.06.2010 a vrátenia veci tomuto na ďalšie konanie. Zároveň sa domáha nahradenia trov konania. V dôvodoch tejto žaloby uvádza, že daňovú kontrolu vykonávali pracovníci Daňového úradu Košice - okolie, ktorý nie je miestne príslušným daňovým úradom. Touto kontrolu bolo preverené právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1,2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. od dodávateľa I. I..W..V.., FA č. 080400015 zo dňa 11.04.2008 a FA č. 080400018 zo dňa 15.04.2008. Správca dane dňa 04.02.2010 spísal zápisnicu o ústnom pojednávaní s konateľom spoločnosti, ktorý potvrdil vystavenie predmetných faktúr, vykonanie všetkých požadovaných prác a odovzdanie diela pre žalobcu. Taktiež potvrdil podanie daňového priznania a zaplatenia príslušnej dane. Uvádza, že správca dane vypočutím svedka zistil, že reklamné spoty dodané spoločnosťou I. I..W..V.. boli odvysielané v televízii. Takisto bolo preverené právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty od dodávateľa A. P. I..W..V.., FA č. 010/2008 zo dňa 10.04.2008 za vykonané práce POV železničnej trate Košice - Kysak na základe zmluvy o dielo č. 001/2008 a FA č. 011/2008 zo dňa 14.04.2008 za konzultačnú činnosť na základe zmluvy o poskytovaní služieb č. 002/2008. Uvedené práce po zrealizovaní spoločnosťou A. P. I..W..V.. boli odovzdané na základe zmluvy o dielo spoločnosti I. T. I..W..V.., čo potvrdzuje konateľ spoločnosti a daňovými orgánmi boli predmetné práce odkontrolované. Správca dane vyrubil žalobcovi dodatočný platobný výmer na základe, že konateľ spoločnosti A. P. I..W..V.. sa nedostavuje na daňový úrad. Žiada vypočuť tohto konateľa a nerobiť unáhlené závery bez vykonaného dokazovania. Závery o neuskutočnení zdaniteľných plnení nevychádzajú zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu a sú predčasné. Správca dane vykonanie prác preveril u konečného odberateľa a zistil, že tieto práce boli riadne vykonané. Aj napriek tejto skutočnosti viedol dokazovanie jednostranne a zaoberal sa len nárokom na odpočítanie dane. O nezákonnosti a nesprávnosti rozhodnutia správnych orgánov svedčí aj nález Ústavného súdu SR o tom, že nie je prípustné, aby kontrolu vykonávali pracovníci iného ako miestne príslušného daňového úradu. K žalobe sa písomne vyjadril žalovaný podaním zo dňa 07.10.2010, v ktorom uviedol, že námietku miestnej nepríslušnosti zamestnancov vykonávajúcich kontrolu, si žalobca neuplatnil v podanom odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru a žalovaný sa s ňou nemohol vysporiadať vo svojom rozhodnutí, a preto navrhuje, aby súd na túto námietku neprihliadal. Žalobca počas výkonu daňovej kontroly nepodal námietku proti postupu zamestnancov správcu dane. Žalobca v kontrolovanom zdaňovacom období porušil ust. § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z., keď odpočítal daň z pridanej hodnoty z faktúr vystavených dodávateľmi I., I..W..V.. a A. P. I..W..V.. Daňový subjekt - I., I..W..V.. podal daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2008, v ktorom na riadku 04 - uskutočnené zdaniteľné plnenia, vykázal sumu 2.956.838,- Sk, čo je však len číselný údaj, z ktorého nevyplýva, že je v ňom zahrnuté aj plnenie pre žalobcu. Žalobca si nesplnil dôkaznú povinnosť a správcovi dane nepreukázal, že fakturované služby boli skutočne dodané spoločnosťou uvedenou na faktúre, nepredložil žiadne dôkazy o tom, že prijal zdaniteľné plnenia od dodávateľa I. I..W..V.. Za zdaňovacie obdobia apríl, máj a august 2008, v ktorých spoločnosť A. P., I..W..V.. údajne vystavila faktúry, boli podané nulové daňové priznania, čím nepriamo deklarovala, že zdaniteľné obchody uvedené vo vystavených faktúrach neboli uskutočnené. Správca dane vyrubil žalobcovi rozdiel dane nie preto, že konateľ spoločnosti A. P. I..W..V.. sa nedostavuje na daňový úrad, ale preto, že reálne uskutočnenie služieb fakturovaných touto spoločnosťou nebolo preukázané. Správca dane konštatoval po vykonanom dokazovaní, že služby deklarované vystavenými faktúrami neboli dodané, preto dodávateľovi nevznikla daňová povinnosť a odberateľovi - žalobcovi nevznikol nárok na odpočítanie dane. Žalobca nepredložením podkladov a iných dôkazov neodstránil pochybnosti správcu dane a takisto nevyužil svoje právo na predloženie takých dôkazov správcovi dane, ktorými by preukázal svoje tvrdenia o skutočnostiach uvedených v daňovom priznaní a v predmetných faktúrach. Pri dôkaznej povinnosti daňového subjektu, tento nemôže v daňovej kontrole zaujímať pasívny postoj a očakávať, že mu bude preukázaný opak. Predložené faktúry od dodávateľov - I. I..W..V.. a A. P. I..W..V.. okrem všeobecnej formulácie predmetu fakturácie neposkytujú žiadnu špecifikáciu vykonaných služieb a žiadne iné dôkazy, ktoré by preukazovali skutočnosti, na základe ktorých boli predmetné faktúry vystavené, neboli predložené. Žalobca nepreukázal správcovi dane prijatie deklarovaných plnení čo do rozsahu, priebehu a výkonu činnosti v čase a objeme, ale obmedzil sa len na tvrdenia, ktoré však neboli konkrétne a preveriteľné a tieto tvrdenia nepreukázal hodnovernými dôkazmi. Žalobca teda nesplnil hmotnoprávne podmienky na uplatnenie práva na odpočítanie dane. Záverom navrhuje žalobu zamietnuť. Rozsudkom zo dňa 08.12.2011, č. k. 6S/19735/2010-71 Krajský súd v Košiciach v tejto veci rozhodol tak, že žalobu žalobcu, ktorou tento napadol v záhlaví uvedené rozhodnutie pôvodného žalovaného zamietol a nepriznal mu právo na náhradu trov konania. O odvolaní žalobcu proti tomuto rozsudku rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd a tento uznesením sp. zn. 2Sžf/9/2012 zo dňa 19.09.2012 rozhodol, že predmetný rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 6S/19735/2010-71 zo dňa 8. decembra 2011 zrušuje a vec tomuto vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie. V dôvodoch svojho rozhodnutia vychádzal odvolací súd z názoru, že nie je úlohou súdov vyhľadávať za účastníkov konkrétne dôvody nezákonnosti rozhodnutia správneho orgánu a tiež, že zásadu „iudex ne eat ultra petitia partium“ (sudca nech nejde nad návrhy strán) musí súd zásadne aplikovať vo všetkých veciach, v ktorých preskúmava rozhodnutie správneho orgánu na základe žaloby. Výnimku z týchto zásad predstavujú veci, v ktorých napadnuté rozhodnutie trpí takou vadou, ku ktorej musí súd prihliadnuť bez ohľadu na to, či ju účastník konania namieta v žalobe, v danom prípade žalobca námietku týkajúcu sa zamestnancov miestne nepríslušného správcu dane, ktorí daňovú kontrolu vykonali, v žalobe namietal, ale až v priebehu súdneho preskúmavacieho konania. Je nepochybné, že práve o takýto prípad ide aj v predmetnej veci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané na základe výsledkov daňovej kontroly, ktorú podľa vyjadrenia žalobcu vykonali zamestnanci správneho orgánu, ktorý nebol miestne príslušný na jej vykonanie. Preto podľa názoru odvolacieho súdu, krajský súd pochybil, keď žalobu žalobcu zamietol bez toho, aby sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal aj s námietkou žalobcu týkajúcou sa vykonávania daňovej kontroly zamestnancami, ktorí neboli zamestnanci miestne príslušného správcu dane. V ďalšom priebehu konania súd opätovne preskúmal rozhodnutie žalovaného správneho orgánu na základe ust. § 244 a § 247 O.s.p. a po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného a pri rešpektovaní právneho názoru odvolacieho súdu dospel k záveru, že na zrušenie tohto rozhodnutia nie sú dôvody. Z obsahu administratívnych spisov správnych orgánov prvého a druhého stupňa vyplýva nasledovný skutkový stav: Dňom 13.03.2009 sa začala u daňového subjektu, ktorým bol žalobca, daňová kontrola, predmetom ktorej bola kontrola dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január - december 2008. Bolo zistené, že faktúrou č. 080400015 zo dňa 11.04.2008 fakturoval dodávateľ - I. I..W..V.. J. pre žalobcu za službu - „odvysielanie reklamných spotov v televízii S. v mesiacoch február a marec 2008“ sumu vo výške 1.936.725,00 Sk vrátane DPH. Faktúrou č. 080400018 zo dňa 15.04.2008 fakturoval dodávateľ - I. I..W..V.. J. pre žalobcu za službu - výkon IČ súvisiacej s vydaním územného rozhodnutia sumu vo výške 6.837.100,50 Sk vrátane DPH. Faktúrou č. 010/2008 zo dňa 10.04.2008 fakturoval dodávateľ - A. P. I..W..V.. pre žalobcu za službu - vykonanie prác pri uskutočnení /POV/ Plán organizácie výstavby - úseku železničnej trate Košice - Kysak sumu vo výške 2.320.500,- Sk vrátane DPH. Faktúrou č. 011/2008 zo dňa 14.04.2008 fakturoval dodávateľ - A. P. I..W..V.. pre žalobcu za konzultačnú činnosť v súvislosti s implementáciou ERP systému NAVISION, inf. systému HUMAN a www stránok sumu vo výške 319.753,- Sk vrátane DPH. Vykonaním daňovej kontroly boli poverením č. 698/320/7666/2009/Sep/Zage zo dňa 11.02.2009 poverený kontrolóri Daňového úradu Košice IV. Poverením č. VI/320/116/1638/2009 zo dňa 09.03.2009 poverilo Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky vykonaním daňovej kontroly u žalobcu kontrolórov Daňového úradu Košice V, čo vyplýva zo zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 12.03.2010. Protokol o daňovej kontrole bol prerokovaný dňa 12.03.2010, čím sa daňová kontrola považovala za ukončenú. Bolo konštatované, že daňový subjekt - žalobca nepredložil hodnoverné a hmatateľné dôkazy, ktorými by preukázal svoje tvrdenia o skutočnostiach uvedených v daňovom priznaní a na predmetných faktúrach. Daňový subjekt si svoju dôkaznú povinnosť nesplnil aj napriek tomu, že ho správca dane na toto opakovane vyzýval, obmedzil sa len na tvrdenia, ktoré hodnovernými dôkazmi nepreukázal, t. j. nevyužil svoje právo a tým, že správcovi dane nepredložil relevantné dôkazy, nepreukázal splnenie podmienok pre odpočítanie dane podľa ust. § 49 zákona č. 222/2004 o DPH. Podľa § 1a, písm. j/ zákona č. 511/1992 Zb., sa na účely tohto zákona rozumie zamestnancom správcu dane zamestnanec, ktorého zamestnávateľom je 1. daňové riaditeľstvo, 2. colný úrad alebo colné riaditeľstvo alebo 3. obec. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 150/2001 Z.z., Daňové riaditeľstvo sa zriaďuje pre územné obvody všetkých daňových úradov. Je rozpočtovou organizáciou, ktorá je svojimi príjmami a výdavkami zapojená na rozpočet Ministerstva financií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo") a je zamestnávateľom zamestnancov daňových orgánov. Podľa § 29 ods. 1 a 2 zákona č. 511/1992 Zb., dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie. Správca dane dbá, aby skutočností rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Podľa § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb., zákona ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočností rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k ním. Podľa § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb., daňový subjekt preukazuje skutočností, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočností, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Podľa § 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb., správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadne na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Daňové úrady ako finančné orgány vykonávajú správu daní z príjmov (a zároveň aj iných daní a poplatkov), ktoré sú príjmom štátneho rozpočtu, samostatne. V rámci tejto kompetencie potom okrem iného, zisťujú a overujú skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Robia tak v rámci daňového procesu a len v ňom majú a môžu daňové subjekty uplatniť svoje práva, ktoré im zákon priznáva a súčasne, a to predovšetkým, aj splniť svoju dôkaznú povinnosť. Žalobca si ako daňový subjekt dôkaznú povinnosť nesplnil a správcovi dane nepreukázal, že fakturované služby na faktúrach č. 080400015, č. 080400018, č. 010/2008 a č. 011/2008 boli aj skutočne vykonané dodávateľskými spoločnosťami - I. I..W..V.. J. a A. P. I..W..V.. a túto skutočnosť nepotvrdili ani svedkovia X.. Š. - konateľ spoločnosti I. I..W..V.. J., S. Č. ako predseda predstavenstva O. - I. O. V. A., ktoré podľa X.. Š. vykonalo na základe faktúry č. 080400018 tam uvedené služby v subdodávke a O. N.. Žalobca ani uvedení svedkovia, ktorí boli daňovými orgánmi v tejto súvislosti vypočutí, nepredložili žiadne hmotné dôkazy, ktoré by preukazovali, že fakturovaný stav bol aj v skutočnosti realizovaný. Na základe zistení preukázaných počas výkonu daňovej kontroly, správca dane, ktorým bol Daňový úrad Košice IV vydal dňa 16.03.2010 dodatočný platobný výmer, ktorým vyrubil žalobcovi ako platiteľovi dane z pridanej hodnoty rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2008 v sume 60.493,12 eur. V jeho odôvodnení sa podrobne vyporiadal s faktami, ktoré zistil počas daňovej kontroly, ako aj s dôkazmi predloženými žalobcom, uviedol v ňom aké dôkazy vykonal a na základe čoho dospel k záveru, že služby deklarované v uvedených faktúrach neboli dodané, preto dodávateľom nevznikla daňová povinnosť a žalobcovi preto nevznikol nárok na odpočítanie dane, čím z jeho strany došlo k porušeniu § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. Z predložených administratívnych spisov súd zistil, že správca dane v rámci daňového konania ako aj výkonu samotnej daňovej kontroly vykonal rozsiahle dokazovanie, a to najmä na základe predložených faktúr od jednotlivých dodávateľov, dožiadaniami od iných správcov daní, odpoveďami na výzvy, posúdením obsahu predložených zmlúv, zápisnicou o ústnom pojednávaní, výsluchom svedkov, obsahom čestného prehlásenia a ďalších dôkazov uvedených v odôvodnení dodatočného platobného výmeru správcu dane zo dňa 16.03.2010 č. 698/230/21180/10/Pav, preto ich súd už opätovne nebude uvádzať. Súd s poukazom na citované ustanovenia § 29 zákona č. 511/1992 Zb. konštatuje, že žalobca ako daňový subjekt mohol a mal v priebehu daňovej kontroly predkladať všetky jemu známe dôkazy na podporu svojich tvrdení, ako napr. rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim ako aj predkladať návrhy správcovi dane, aby vykonal konkrétne dokazovanie s cieľom podporiť svoje tvrdenia v rámci daňového konania. Súd má za to, že správca dane v priebehu daňového konania zhromaždil dostatočné množstvo dôkazov, ktoré následne v súlade so základnými zásadami daňového procesu vyhodnotil jednotlivo ako aj vo vzájomných súvislostiach, a týmto spôsobom dospel k záverom uvedeným v dodatočnom platobnom výmere. Súd sa zároveň stotožňuje s konštatovaním žalovaného, že správca dane postupoval počas výkonu daňovej kontroly v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, pričom žalobcovi preukázateľne poskytol dostatočný priestor na splnenie jeho dôkaznej povinnosti, ako aj na vyjadrenie sa k výsledkom samotnej daňovej kontroly. V daňovom konaní sa kladie dôraz na verejný záujem a tým je riadne plnenie daňovej povinnosti voči štátu, čo je zákonom uložená a ústavne podložená poplatková povinnosť. V tomto konaní platí okrem zásady voľného hodnotenia dôkazov vykonaných na to príslušných orgánom aj zásada (a to na rozdiel od vyhľadávacej, uplatňovanej vo všeobecnom správnom konaní) prejednávacia vyplývajúca z citovaného § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. Pokiaľ ide o námietku žalobcu spočívajúcu v jeho tvrdení, že daňovú kontrolu vykonávali zamestnanci miestne nepríslušného správcu dane poukazujúc pri tom na nález Ústavného súdu SR, ktorý ale nešpecifikoval, pričom súd sa domnieva, že mal na mysli nález č. II. ÚS 118/08 -61 zo dňa 10. decembra 2009, súd dáva do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžo/101/2010 zo dňa 26.10.2010, ktorého argumentáciu si osvojil a kde sa konštatuje, že ak Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky umožnilo, aby sa na výkone daňovej kontroly, zúčastnili zamestnanci daňovej správy pôsobiaci síce na inom daňovom úrade, ale v zamestnaneckom pomere k Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky, nedošlo k zmene miestnej príslušnosti orgánu daňovej správy oprávneného vykonať daňovú kontrolu a nedošlo tým ani k obchádzaniu ustanovenia zákona o miestnej príslušnosti správcu dane. Uvedeným postupom nebol žalobca ukrátený na svojich subjektívnych právach, pretože daňovú kontrolu mal vykonať miestne príslušný správca dane, zamestnancami, ktorí mohli byť len zamestnancami Daňového riaditeľstva a aj voči týmto zamestnancom povereným výkonom opakovanej daňovej kontroly mohol vzniesť priamo námietku zaujatosti. Ak totiž podľa zákona č. 150/2001 Z. z. o daňových orgánoch v znení neskorších predpisov Daňové riaditeľstvo SR je právnickou osobou, teda subjektom s plnou právnou subjektivitou, a zároveň daňové úrady takouto plnou právnou subjektivitou nedisponujú, potom je logické, že v oblasti štátnozamestnaneckých vzťahov i vzťahov pracovnoprávnych je oprávnené konať len Daňové riaditeľstvo SR. Platí to napriek tomu, že jednotliví štátni zamestnanci vykonávajú svoju prácu na daňových úradoch. V nadväznosti na to, súd zároveň poukazuje na uznesenie sp. zn. III ÚS 266/2012-28 zo dňa 19.06.2012, kde Ústavný súd Slovenskej republiky judikoval, že právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v rozsudku sp. zn. 5 Sžo/101/2010 z 26. októbra 2010 ohľadne zákonnosti postupu príslušných štátnych orgánov správy daní pri určení kontrolnej skupiny, Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí, č. k. II. ÚS 159/2011-19 z 13. apríla 2011, nespochybnil, ba naopak, vyjadril, že predmetný názor najvyššieho súdu nevykazuje nedostatky v zásade popierajúce účel a význam vykladaného a aplikovaného relevantného zákonného predpisu. Vyššie uvedený právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo vzťahu k zákonnosti postupu riaditeľa miestne príslušného daňového úradu pri poverení daňových kontrolórov na výkon spornej daňovej kontroly ako zamestnancov daňovej správy zaradených pre výkon štátnej služby na úseku správy daní u iného správcu dane, a to po predchádzajúcom súhlase Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky ako spoločne nadriadeného orgánu a zamestnávateľa zamestnancov daňových úradov v jeho pôsobnosti, bol Ústavným súdom Slovenskej republiky v jeho uzneseniach č. k. I ÚS 192/08-27 zo 4. júna 2008, č. k. III ÚS 386/08-24 z 25. novembra 2008, č. k. II ÚS 137/2010-28 z 24. marca 2010 a č. k. II ÚS 159/2011-19 z 13. apríla 2011 považovaný za ústavne akceptovateľný, nemajúci znaky výkladov svojvoľnosti a ústavnej nekonformnosti. V súvislosti s namietanou nezákonnosťou daňovej kontroly ústavný súd nevyslovil namietané porušenie zákonného práva žalobcu na inú právnu ochranu na inom orgáne Slovenskej republiky a na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy Slovenskej republiky podľa článku 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. V tomto ohľade a s prihliadnutím na osobité okolnosti konkrétneho prípadu možno považovať judikovanie právneho názoru vyplývajúceho z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009 za ojedinelé vybočenie z prevažujúcej ustálenej judikatúry Ústavného súdu. Postupom správcu dane, ako aj žalovaného správneho orgánu došlo v rámci daňového konania k naplneniu a nie k porušeniu ich práv a povinností ako daňových orgánov vykonať dokazovanie v závislosti od otázky, ktorú treba objasniť, rešpektujúc pritom rozloženie dôkaznej povinnosti medzi daňový subjekt a správcu dane. Žalobca ako daňový subjekt nemohol od správcu dane právom očakávať, že tento bude vyhľadávať dôkazy, ktoré by prípadne mohli nasvedčovať v jeho prospech, resp. že správca dane bude a musí čakať, že takéto dôkazy si žalobca niekedy v budúcnosti zabezpečí. Dokazovanie vykonané správcom dane za účelom preverenia existencie dodávky fakturovaných služieb žalobcovi od spoločnosti I. I..W..V.. J. a spoločnosti A. P. I..W..V.., na jednej strane a absencia relevantných dôkazných návrhov a dôkazov zo strany žalobcu na strane druhej viedli súd v preskúmavanej právnej veci k záveru o dodržaní všetkých základných zásad daňového konania uvedených v § 2 zákona č. 511/1992 Zb. a procesných pravidiel pre dokazovanie uvedených v ustanoveniach § 29 uvedeného zákona správnymi orgánmi oboch stupňov. Keďže súd dospel k záveru, že žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade so zákonom, vyslovil vo výroku rozsudku, že žaloba sa zamieta. (§ 250j ods. 1 O.s.p.) O trovách konania rozhodol súd v súlade s ust. § 250k ods. O.s.p. tak, že neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov tri k nule (§ 3 ods. 9, veta druhá zákona č. 757/2004 Z.z.). Vo veci senát rozhodol pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, pričom odvolanie musí byť písomné a v takom počte vyhotovení, aby jeden rovnopis ostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napadá, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.